Letecká stovka 2017 (prvá úspešná stovka)
18-19. marca 2017:: V sobotu nastal deň D a zhruba 130 bláznov sa chystalo vyraziť o 6.00 z Trenčína na trať s dĺžkou 105km a prevýšením cca 3600m.
Podaktorí bežci využili možnosť prespať v telocvični v spacákoch aby nemuseli cestovať veľmi skoro ráno na štart. Ja som to mal jednoduchšie, keďže som spal u svokrovcov, ktorí bývajú pár km od Trenčína. No aj tak som sa veľmi nevyspal, lebo predštartová nezvozita spravila svoje. Takže som sa dovalil hádam trištvrte hodinu pred štartom. Jednak kvôli registrácii a aj preto, že nerád chodím niekam na poslednú chvíľu. Do poslednej chvíle som kombinoval, čo si mám vlastne obliecť, lebo podľa predpovede sme mohli čakať rôzne druhy počasia. Nakoniec som si nechal dve vrstvy oblečenia, ostatné veci v batohu. Dnes som sa chystal otestovať aj nové trailové topánky Altra Lone Peak 3.0
Presne o 6.00 padol štartový výstrel a hromada bežcov vyrazila ulicami Trenčína. Začiatok bol úplne pohodový a pomalým klusom sme sa presúvali mestom a potom pomaly hore na Brezinu. Tam začala trailová časť načej trasy. Bohužiaľ, počasie nám vyšlo asi najhoršie aké sa dalo čakať a dlhodobá predpoveď sa naplnila. Začiatok bol síce v pohode, ale už za prvým kopcom niekde pred obcou Soblahov sa pustil slabý dážď. Napriek tomu cesta k prvej občerstvovačke na Inoveckej chate ubehla vcelku rýchlo. Na chatu som dorazil premočený, lebo som mal na sebe nepremokavú bundu, pod ktorou som sa dobre spotil. Mal som so sebou síce veci na prezlečenie, no nechcel som si ich minúť už takto skoro. Tak som do seba natlačil nejaké chleby, doplnil tekutiny a po nejakých 15-20 minútch vyrazil von.
Na ďalších kilometroch nám striedavo pršalo a nepršalo, vyššie v kopcoch (na Inovci) dokonca snežilo a fúkal pomerne silný vietor. Najhoršie však boli úseky, kde bolo blato, ktoré sa takmer nedalo obísť. Úzke brázdy lesom, obkolesené krovím a stromami, kde jedinou možnosťou bolo ísť priamo cez. Nadávky padali pri každom druhom kroku, ale človek si aspoň uľaví a ide ďalej. Nasledovala chata na Bezovci, kde som sa opať trochu zohrial a doprial telu novú energiu. Chata je vcelku maličká, takže príliš veľa bežcov sa tu naraz neohreje. Vyjsť von do toho nečasu bol opäť šok, ale po pár stovkách metrov sa na to dá zvyknúť. Za mnou bolo už 40 km a zatiaľ som mal vcelku dosť energie a nič ma nebolelo. V duchu som sa stále motivoval, že to nevzdám a dnes to dokončím. V mysli som si celú trať rozdelil na menšie úseky cca 20km, ktoré zodpovedali úsekom medzi občerstvovačkami. To bol vždy najbližší cieľ, na ktorý som sa zameral a to dokázal aj mozog lepšie spracovať. Sledoval som, ako reaguje moje telo a či niekde nezačína problém. Myslel som na radu, ktorá vraví "keď sa ti zdá, že ideš pomaly, tak ešte spomaľ".
Asi do 40.km som ešte niektoré behateľné úseky pomaličky klusal (hlavne rovinky a mierne klesania), ale od 40.km ďalej uz som prakticky všetko kráčal. V duchu som si stále prepočítaval zvyšný cas (celkový limit na dokončenie bol 24 hodín), aby som vedel aké tempo si môžem dovoliť, aby som to do cieľa stihol v limite. Na ďalšiu občerstvovačku na Duchonke som dorazil niečo po 18.00, keď už sa rýchlo stmievalo. Veľa vecí na občerstvenie tu už nebolo, to je bohužiaľ údel najpomalších. Ale chvíľku som tu napriek tomu pobudol, doplnil, čo sa dalo a pripravil sa na ťažký nočný úsek trasy. Čakal ma ešte jeden nepríjemný kopec (Panská Javorina) a za ním úž viac-menej rovinka. Z občerstvovačky som odchádzal okolo 18.30 a to už som prakticky musel zapnúť čelovku, lebo bola takmer úplná tma. Najprv ešte pár kilometrov asfaltu, na konci ktorého začalo znova poprchať, potom začalo stúpanie do kopca. Nebolo to až také zlé, ako som si myslel a tých niekoľko stovák výškových metrov som nakoniec celkom dobre zvládol. Išiel som celú dobu sám a snažil som sa nemyslieť na nástrahy nočného lesa. Sústredil som sa len na kráčanie a svetlo čelovky pred sebou. Na vrchole kopca bol riadny fučák a k tomu hmla. Niekoľko kilometrou pred poslednou zastávkou v Kálnici som dobehol skupinku bežcov (teda už skôr turistov) a kráčali sme spolu až ku chate. Cesta ubieha akosi rýchlejšie, keď človek nejde sám.
Občerstvovačka v Kálnici bola veľmi príjemným osviežením pred záverečnou etapou. Milí ľudia, dobrý výber jedla a nápojov a možnosť ohriať sa - to bolo viac než som si mohol v túto nočnú hodinu želať. Stále som bol odhodlaný dnešnú stovku dokončiť, aj keď únava bola už značná. Posledný úsek, teda asi od 80.km sa začali trochu výraznejšie prejavovať bolesti svalov. Na ľavom kolene, ktoré sa ozývalo pri zostupoch, som mal už kompresný navlek, ale inak noha držala. Na pravej nohe ma začala výraznejšie bolieť šľacha medzi predkolením a chodidlom (je to nejaký ohýbač chodidla asi...) a to už ma držalo až do cieľa. Keď som opustil chatu, na konci obce Kálnica nasledoval ešte jeden menší kopec, ktorý bolo treba prekonať aby som sa dostal do Beckova. Tu som si ešte vychutnal dážď a posledné šmykľavé úseky blata, po ktorých sa bolo treba vyštverať a potom následne zliezť. Záverečná rovina asi 20km od Beckova po Trenčín po hrádzi bola asi to najhoršie, čo som zažil. Monotónny úsek, kráčajúc pri svetle čelovky, vietor, chlad a bolesť. A to sme ešte trochu poblúdili pred Trenčínom aj so skupinkou, ktorú som stretol, čím som si "zarobil" pekných pár kilometrov naviac.
Nakoniec som dokrivkal do cieľa niečo po 5.00 ráno. Skončil som na 99. mieste s oficiálnym časom 23:17, za mnou bolo ešte 11 ľudí (takže som nebol posledný). Teraz ma čaká regenerácia, minimálne týždeň absolútneho kľudu a možno nejaká podporná terapia.
Čo sa týka ďalších plánovaných akcií, mal som ísť o dva týždne na ČSOB Maratón, ale silno pochybujem, že budem môcť dovtedy štartovať, takže skúsim predať štartovné.
No a o 5 týždňov je Lazová 100-vka, čo je ďalší ultra-trail, na ktorý som sa tešil a kde by som mohol už zregenerovaný nastúpiť.
Podaktorí bežci využili možnosť prespať v telocvični v spacákoch aby nemuseli cestovať veľmi skoro ráno na štart. Ja som to mal jednoduchšie, keďže som spal u svokrovcov, ktorí bývajú pár km od Trenčína. No aj tak som sa veľmi nevyspal, lebo predštartová nezvozita spravila svoje. Takže som sa dovalil hádam trištvrte hodinu pred štartom. Jednak kvôli registrácii a aj preto, že nerád chodím niekam na poslednú chvíľu. Do poslednej chvíle som kombinoval, čo si mám vlastne obliecť, lebo podľa predpovede sme mohli čakať rôzne druhy počasia. Nakoniec som si nechal dve vrstvy oblečenia, ostatné veci v batohu. Dnes som sa chystal otestovať aj nové trailové topánky Altra Lone Peak 3.0
 |
| Povinné foto pred štartom |
Presne o 6.00 padol štartový výstrel a hromada bežcov vyrazila ulicami Trenčína. Začiatok bol úplne pohodový a pomalým klusom sme sa presúvali mestom a potom pomaly hore na Brezinu. Tam začala trailová časť načej trasy. Bohužiaľ, počasie nám vyšlo asi najhoršie aké sa dalo čakať a dlhodobá predpoveď sa naplnila. Začiatok bol síce v pohode, ale už za prvým kopcom niekde pred obcou Soblahov sa pustil slabý dážď. Napriek tomu cesta k prvej občerstvovačke na Inoveckej chate ubehla vcelku rýchlo. Na chatu som dorazil premočený, lebo som mal na sebe nepremokavú bundu, pod ktorou som sa dobre spotil. Mal som so sebou síce veci na prezlečenie, no nechcel som si ich minúť už takto skoro. Tak som do seba natlačil nejaké chleby, doplnil tekutiny a po nejakých 15-20 minútch vyrazil von.
Na ďalších kilometroch nám striedavo pršalo a nepršalo, vyššie v kopcoch (na Inovci) dokonca snežilo a fúkal pomerne silný vietor. Najhoršie však boli úseky, kde bolo blato, ktoré sa takmer nedalo obísť. Úzke brázdy lesom, obkolesené krovím a stromami, kde jedinou možnosťou bolo ísť priamo cez. Nadávky padali pri každom druhom kroku, ale človek si aspoň uľaví a ide ďalej. Nasledovala chata na Bezovci, kde som sa opať trochu zohrial a doprial telu novú energiu. Chata je vcelku maličká, takže príliš veľa bežcov sa tu naraz neohreje. Vyjsť von do toho nečasu bol opäť šok, ale po pár stovkách metrov sa na to dá zvyknúť. Za mnou bolo už 40 km a zatiaľ som mal vcelku dosť energie a nič ma nebolelo. V duchu som sa stále motivoval, že to nevzdám a dnes to dokončím. V mysli som si celú trať rozdelil na menšie úseky cca 20km, ktoré zodpovedali úsekom medzi občerstvovačkami. To bol vždy najbližší cieľ, na ktorý som sa zameral a to dokázal aj mozog lepšie spracovať. Sledoval som, ako reaguje moje telo a či niekde nezačína problém. Myslel som na radu, ktorá vraví "keď sa ti zdá, že ideš pomaly, tak ešte spomaľ".
Asi do 40.km som ešte niektoré behateľné úseky pomaličky klusal (hlavne rovinky a mierne klesania), ale od 40.km ďalej uz som prakticky všetko kráčal. V duchu som si stále prepočítaval zvyšný cas (celkový limit na dokončenie bol 24 hodín), aby som vedel aké tempo si môžem dovoliť, aby som to do cieľa stihol v limite. Na ďalšiu občerstvovačku na Duchonke som dorazil niečo po 18.00, keď už sa rýchlo stmievalo. Veľa vecí na občerstvenie tu už nebolo, to je bohužiaľ údel najpomalších. Ale chvíľku som tu napriek tomu pobudol, doplnil, čo sa dalo a pripravil sa na ťažký nočný úsek trasy. Čakal ma ešte jeden nepríjemný kopec (Panská Javorina) a za ním úž viac-menej rovinka. Z občerstvovačky som odchádzal okolo 18.30 a to už som prakticky musel zapnúť čelovku, lebo bola takmer úplná tma. Najprv ešte pár kilometrov asfaltu, na konci ktorého začalo znova poprchať, potom začalo stúpanie do kopca. Nebolo to až také zlé, ako som si myslel a tých niekoľko stovák výškových metrov som nakoniec celkom dobre zvládol. Išiel som celú dobu sám a snažil som sa nemyslieť na nástrahy nočného lesa. Sústredil som sa len na kráčanie a svetlo čelovky pred sebou. Na vrchole kopca bol riadny fučák a k tomu hmla. Niekoľko kilometrou pred poslednou zastávkou v Kálnici som dobehol skupinku bežcov (teda už skôr turistov) a kráčali sme spolu až ku chate. Cesta ubieha akosi rýchlejšie, keď človek nejde sám.
Občerstvovačka v Kálnici bola veľmi príjemným osviežením pred záverečnou etapou. Milí ľudia, dobrý výber jedla a nápojov a možnosť ohriať sa - to bolo viac než som si mohol v túto nočnú hodinu želať. Stále som bol odhodlaný dnešnú stovku dokončiť, aj keď únava bola už značná. Posledný úsek, teda asi od 80.km sa začali trochu výraznejšie prejavovať bolesti svalov. Na ľavom kolene, ktoré sa ozývalo pri zostupoch, som mal už kompresný navlek, ale inak noha držala. Na pravej nohe ma začala výraznejšie bolieť šľacha medzi predkolením a chodidlom (je to nejaký ohýbač chodidla asi...) a to už ma držalo až do cieľa. Keď som opustil chatu, na konci obce Kálnica nasledoval ešte jeden menší kopec, ktorý bolo treba prekonať aby som sa dostal do Beckova. Tu som si ešte vychutnal dážď a posledné šmykľavé úseky blata, po ktorých sa bolo treba vyštverať a potom následne zliezť. Záverečná rovina asi 20km od Beckova po Trenčín po hrádzi bola asi to najhoršie, čo som zažil. Monotónny úsek, kráčajúc pri svetle čelovky, vietor, chlad a bolesť. A to sme ešte trochu poblúdili pred Trenčínom aj so skupinkou, ktorú som stretol, čím som si "zarobil" pekných pár kilometrov naviac.
Nakoniec som dokrivkal do cieľa niečo po 5.00 ráno. Skončil som na 99. mieste s oficiálnym časom 23:17, za mnou bolo ešte 11 ľudí (takže som nebol posledný). Teraz ma čaká regenerácia, minimálne týždeň absolútneho kľudu a možno nejaká podporná terapia.
 |
| Úsmev po príchode do cieľa |
No a o 5 týždňov je Lazová 100-vka, čo je ďalší ultra-trail, na ktorý som sa tešil a kde by som mohol už zregenerovaný nastúpiť.
