Ponitrianska stovka 2018 (návrat po roku suchou nohou)
K prvej kontrole na kopci Veľký Grič, prichádzame po necelej 1,5hodine od štartu. Keďže štartové pole je ešte dosť husté a rozostupy medzi bežcami malé, tlačí sa tu na malom priestore kopec ľudí. Na 11.kilometri prichádza prvý (a našťastie aj posledný) dnešný kufor. Ako poznamenal Mišo, bol to len taký maličký palubný kufrík. Asi chýbajúce značenie nás hnalo príjemným ľavotočivým klesáčikom, no malo sa odbočiť vpravo. Možno sme si zašli tak 200 metrov, no big deal. Chalani valia rýchle tempo, hlavne do kopca, začínam nestíhať. Aspoň dolu kopcom sa mi ich ešte darí dobehnúť. Nakoniec to aj tak vzdávam a nechám ich bežať vlastným tempom.
K2 Jarabá skala na 18.kilometri (necelé 3 hodiny od štartu) disponuje o poznanie lepšou paletou občerstvenia. Zbadám tu Jančiho s Mišom, už sa stihli aj občertviť. Po pár minútach sa mi však strácajú v tlačenici. Zato tu stretávam Tomáša, chalana, s ktorým som dobehol P100 minulý rok. Od Lazovky nebol na žiadnom behu, lebo staval dom. Tento rok je tu aj so strýkom, vitálnym 67 ročným chlapíkom Štefanom Karakom. Až o pár hodín neskôr mi docvakáva, s akou bežeckou legendou som sa tu vlastne stretol. Z občerstvovačky odchádzame teda v novej zostave a v prijateľnejšom tempe.
Tu musím ešte spomenúť jedného chalana, ktorého sme dobehli niekde pred Veľkým Poľom a potom sme ho sporadicky stretávali až po 90.km. Vraj ide prvýkrát stovku (doteraz najdlhšie išiel niečo okolo 30km). Nie je veľmi ultrácky oblečený, ide bez paličiek a vzadu na batohu sa mu hompáľa plechový hrnček. Okrem toho vydáva zvláštne dýchavičné zvuky, podľa čoho ho vieme vždy na diaľku identifikovať. Napriek tomu sa mu darí presúvať zhruba naším tempom. Po predposlednej kontrole sme ho už nevideli, tak dúfam, že sa mu podarilo dôjsť až do cieľa.
K3 Veľké Pole je prvá "poriadna" občerstvovačka, vzdialená 36,5 km (pribiehame v čase 5:44 od štartu). Slávo Glesk nám zaznamenáva kontrolu a môžme sa ísť poriadne najesť. Je zhruba čas obeda a preto dobrý vývar nemožno odmietnuť. Spolu s ním padne aj plechovka Radlera, trochu melónu, kešu oriešky a chlieb z masťou. Sú tu použiteľné toalety a tak si stihnem vybaviť aj "krakena", trochu sa opláchnuť a prezliecť do suchého trička. Po takomto skultúrnení odchádzame hore dedinou do ďalšieho úseku. Obdivujeme odparkované V3S-ky, ktoré si tu domáci pekne udržujú, zrejme sú to jediné vozidlá vhodné do tunajšieho terénu. Stretávame šedivého domorodého pánka, ktorý obdivne pozerá na Štefana a pýta sa ho koľko má rokov. Na protiotázku, "koľko mi tipujete" pánko hádže odhad asi o 10 rokov menej od reálneho veku. Veľký lichotník, smejeme sa a kráčame rezko ďalej do kopca. Ešte sa ani poriadne nezadýchame a tu uprostred lúky tajná kontrola. Vysmiaty Miki Kéri s ešte jedným chlapíkom nám cvakajú karty a šlapeme ďalej. Po nejakom čase sa dozvedáme, že dvaja favoriti na víťazov minuli jednu z kontrol a skončili kvôli tomu s diskvalifikáciou. Údajne sa tak stalo kvôli hustej hmle a tým pádom neviditeľnosti značenia na kritickom úseku (vďaka za upresnenie Rado H). Bohužiaľ aj takéto veci patria k ultra a chalanom patrí uznanie za fair play.
K4 Jedľové Kostoľany (52.km, 8,5hod od štartu) sa podobá predošlej kontrole, tiež treba najprv zbehnúť pár sto metrov dolu dedinou a po občerstvení si to vyšlapať späť hore a pokračovať v trase. Už po príchode si všimnem, že tu posedáva na kameni kamarát Miško, s ktorým som sa zoznámil na štafetovom iRun-e. Nedávno absolvoval ultra spartana, kde si vraj preťažil koleno. To ho bohužiaľ teraz zradilo a už od Vtáčnika sa len trápil, rozhodol sa preto radšej skončiť. Jeho spolubežec Vinco valí ďalej a už je niekde v Skýcove. Skladám pomyselný klobúk a idem sa trochu najesť. Tentokrát sa servírujú cestoviny. Nakladám si plný tanier s tuniakom a nejakou zeleninou, je to výborné. V krčme kupujem ešte po pive každému z našej trojice a spláchnem ho asi za pol minúty. Skôr ako opustíme dedinu, pred jedným z posledných domov si decká zriadili improvizovanú mini-občerstvovačku, kde núkajú bežcom čistú vodu a cukríky. Asi 4-5 ročné dievčatko nám k tomu vysvetľuje, že chce byť predavačkou :) Je to milé... Cmúľajúc bon-pari sa nám hneď veselšie kráča, vybavujú sa spomienky z detstva, vyvolané známou chuťou farebných cukríkov. Okrem toho nás Štefan častuje svojimi spomienkami a historkami z absolvovaných ultrabehov (medzi ktorými nechýba UTMB, alebo Lavaredo).
K5 Skýcov (61.km, takmer 10,5 hod od štartu), dlhú cestu dedinou k tejto kontrole som si už celkom nepamätal, všetko sa mi vybavilo až keď som zbadal malé námestíčko a budovu mestského úradu, či čo to bolo. Už pár desiatok metrov pred ním stojí po ľavej strane "uvítací výbor", v ktorom je aj Štefanova manželka. Takáto psychická podpora je na nezaplatenie. Odchádzam dovnútra dať si niečo pod zub a po chvíli ma už Tomáš volá von na lavičku, kde čaká ďalšie orosené potešenie. Tentokrát pol litrová porcia vitamínov a minerálnych látok o pár minút mizne v žalúdku. Dopriali sme si tu celkovo asi 25 minút. Tomáš si tu chcel vybaviť aj potrebu, no keď videl v akom stave sú pánske hajzle, radšej si to rozmyslel. Niektorí ľudia by sa asi mali nad sebou zamyslieť...
K6 Sedlo Rakyta (68.km, 12 hodín na trati), túto som nazval najveselšia občerstvovačka. Stretávam tu známe tváre, Priateľov behu ležérneho, je tu vždy dobre neladený Feri Slezák a co hvíľu docupitá aj bosý Pali Sovič. Majú tu štandardnú ponuku jedál, medzi ktorými však vynikajú chlebíky s mexickou pomazánkou, ktorej sa nedá odolať. Feri do mňa hustí zážitky s iRun-u, kde bežal vo víťaznom tíme a stále je z toho rovnako nadšený. Vnímam ho tak na jedno ucho, ale každopádne mi to nakoniec zdvihlo náladu pred nadchádzajúcim nočným úsekom. Pod stromami je už takmer celkom tma a tak vyťahujeme čelovky. Asi 10 kilometrové stúpanie na Veľký Tríbeč je tiahle a nekonečné a fakt nás nebavilo. Vydýchli sme si až keď sme boli konečne na vrchole. Práve tam kempovali nejakí turisti, no boli už pozaliezaní v stanoch. Z vrchola vedie spočiatku pomerne nechutný zbeh, ideálny na vytknutie členka, ten sa postupne zmierňuje a po zhruba 4 kilometroch končí na ďalšej kontrole.
K7 Jedliny (83.km, 15 hodín od štartu), niekto z dobrovoľníkov už zdiaľky kričí, že na kontrolu sa beží. Podobné žarty mám celkom rád, no nie v každej situácii ich dokážem oceniť. Aj keď musím povedať, že zatiaľ to celkom ide, na predošlej kontrole som si praskol Ibuprofen kvôli bolesti predkolennej šľachy a nečakanej bolesti zubu. Na tejto kontrole nemám veľmi chuť jesť, zato dve šálky teplého sladkého čaju padnú dobre. Veľmi sa tu nezdržujeme a kráčame ďalej, nasleduje nezáživná rovinka až do Kostolian pod Tríbečom, zákerná prudká odbočka vpravo, po ktorej nasleduje krátke ale o to hnusnejšie stúpanie do kopca. Z neho sa už len klesá až k ďalšej občerstvovačke.
K8 Remitáž (89.km, 16,5 hodiny od štartu), ostrovček optimizmu, dobrej nálady a jedla pred posledným náročným úsekom. Už príchod k chate vyvoláva úsmev na tvári, všade rozvešané blikačky a príjazdová cesta lemovaná sviečkami. Dobrovoľníci povzbudzujú prichádzajúcich bežcov. Dávam si opäť teplý vývar, ktorý zajedám suchým rožkom. Vnútri sa sedí veľmi dobre, no aj orgovia nás upozorňujú, že riziko zaspania je pomerne vysoké a Tomáš si tu na gauči aj na chvíľu zdriemol. Vonku si ešte dávam šálku kávy a nejaké oriešky.
Čaká nás asi najnepríjemnejší úsek trasy, obávaná Žibrica a Zobor. Dávame si optimistický odhad, že do 20 hodín by sme to mohli stihnúť do cieľa. To sú ešte zhruba 3 hodiny. Ešte pred tým asi 3 km úsek cez les a pole až do obce Žirany, prechádzame nočnými ulicami a obiehame trojicu bežcov. Idú prvýkrát, tak im trochu naznačím, čo ich čaká. Ešte pred prvým stúpaním sa s Tomášom posilníme Redbullom, nechceme aby nás vyplo v polovici kopca. Stúpanie je spočiatku celkom v pohode, ale čím sa ide ďalej tým je strmšie, posledné desiatky metrov už by sa dalo ísť lepšie po štvornožky. Spomíname na minulý rok, keď sme to isté šliapali v daždi a mokrom teréne. Cesta dolu kopcom je na zabitie, ale aspoň po suchu, takže sa to obíde len s pár zakopnutiami a nadávkami.
Môj výsledný oficiálny čas je 20:43:11 (link), oproti minulému roku sa ho podarilo skrátiť zhruba o 2,5 hodiny. Umiestnenie na 172.mieste z celkového počtu 223 ľudí, ktorí dokončili. Som spokojný, po dvoch nedokončených stovkách to teraz vyšlo. Je dobre, že som sa pridal k Tomášovi so Štefanom, ktorých tempo mi vyhovovalo a neprepálil som zbytočne žiadny úsek.
A ešte pikoška na záver, víťazom sa stal japonský bežec Wataru Iino, minuloročný víťaz Badwater (135 míľového behu v Údolí smrti v USA) s časom 11:59:17.
