Od prvých kilometrov až k ultratrailom...

Zobrazujú sa príspevky s označením DNF. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením DNF. Zobraziť všetky príspevky

UltraFatra 2019 alebo ako som skončil, skôr ako som vôbec začal


27.júl 2019 :: UltraFatra patrí podľa rozprávania ľudí medzi najkrajšie z tých "krátkych" päťdesiatok na Slovensku. Náročnosťou sa radí k tým skôr ťažším. Tešil som sa na ňu aj ja, Malofatranská sa mi páčila a toto je predsa Veľká Fatra, takže to musí byť ešte suprovejšie, nie?
   Zozbierali sme sa už takmer klasická zostava ja, Mišo, Janči + Pali a na štarte sa mal pridať ešte Majo M. Ubytovanie tentokrát zabezpečoval Pali a dopravu Mišo. V piatok o 15 si dávame všetci štyria zraz v Grobe u Miša, nahádžeme batožinu do auta a fičíme smer Ružomberok. Po príchode ešte malý nákup proviantu v Kauflande a odtiaľ rovno na prezentáciu do školy. Nie je tu zatiaľ žiadny nával, takže si všetko v kľude vybavíme, ešte som si aj kúpil za dobrú cenu mikinu UltraFatra :) Zo školy presun do centra, kde chvíľu blúdime, kým trafíme na ten správny parking. Apartmán je vzdialený pár desiatok metrov, je to úplné centrum na pešej zóne, rovno nad reštauráciou. Vybavenie je celkom luxusné, je to asi prerobený byt, obrovská kúpeľňa, kuchynský kút, obývačka a dve spálne. Keď sme sa pokochali, ideme sa dolu navečerať, ostávame rovno v podniku pod ubytkom. Dávam si vývar a ako druhý chod bravčové medailónky s opekanými zemiakmi, k tomu jedno vychladené pivko. Netušil som, že medailónky budú ešte flambovať absinthom, aspoň sme to mali aj s kultúrnou vložkou.
   Po večeri sa chalanom ešte žiada niečím to zakončiť, tak sa presúvame do druhého podniku. Na pivo ale už nikto nemá chuť, tak ostávame pri bazovej limonáde. Ešte chvíľu posedíme a potom sa už vraciame do apartmánu nachystať sa na zajtra. Každý má už svoj predpretekový rituál, chystáme si oblečenie a obsah bežeckých batohov, aby sme sa už ráno nemuseli zdržovať. Najviac nás trápi predpoveď počasia, lebo to na zajtra vôbec nevyzerá ružovo a tak je ťažké sa rozhodnúť, čo si vziať so sebou a čo na seba. Každopádne uvidíme ráno a podľa toho doladíme detaily. Ja si ešte pripravím proteínový šejk do chladničky, vypijem si ho ráno.
    Ráno vstávame okolo 4:40, pri autobuse musíme byť najneskôr 5:30. V noci som sa relatívne dobre vyspal, aj keď som sa dosť prehadzoval. Teraz ale cítim nejaké zvláštne pocity v bruchu, možno je to len predštartová nervozita, takže tomu neprikladám nejakú zvláštnu dôležitosť. Vonku to zatiaľ vyzerá dobre, neprší a obloha nad nami je v podstate jasná. V diaľke ale vidno mraky, ktoré sa na nás ešte len chystajú. K autobusom prichádzame presne, pešo nám to z apartmánu netrvalo ani 10 minút. Sadáme dnu a čaká nás cesta do Harmanca, odkiaľ sa štartuje. Cesta trvá dobrú trištvrte hodinu a žalúdočná nevoľnosť sa mi vracia, najmä keď prechádzame úsekmi kde je to samá zákruta. V autobuse mi obvykle nebýva zle (bývalo, keď som bol ešte decko), ale teraz viem, že toto asi neskončí dobre. Vyberám si nenápadne zatvárací Ikea sáčok a opieram sa hlavou o sedadlo predo mnou. Oblieva ma studený pot a pokúšajú sa o mňa mrákoty. Len tu neodpadnúť, zatínam päste a snažím sa to nejako prekonať. Na chvíľu sa mi to aj podarí, mrákoty ustupujú, ale žalúdok robí stále kotrmelce. V jednej chvíli to už nedokážem potlačiť a ide to von. A aby trapas bol dokonalý, sáčok nevydrží nápor svojho obsahu a ten sa mi už valí medzi prstami. Janči mi podáva druhý sáčok, pomocou ktorého sa snažím zachrániť, čo sa dá, ale je to dosť márne. Našťastie onedlho zastavujeme a ľudia začínajú vystupovať. Poutieral som, čo sa dalo, bohužiaľ to trochu schytalo aj sedadlo, na ktorom som sedel. Vonku ešte dočisťujem batoh a vlastné oblečenie, ktoré bolo čiastočne zasiahnuté.
   Chalani ma čakajú obďaleč, už sa k nim pripojil aj Majo M. Presúvame sa pomaly na miesto štartu, je to len pár desiatok metrov, do siedmej máme ešte niečo cez pol hodiny. Začínam cítiť, že to zo mňa asi pôjde aj druhou stranou, všade je už ale plno ľudí a nájsť si tu miesto na túto aktivitu nie je úplne jednoduché. Odchádzam asfaltkou asi 200-300 metrov a darí sa mi nájsť vhodný strom, za ktorý sa viem schovať. Konzistencia stolice neveští nič dobré, ale aspoň sa mi trochu uľavilo. Kráčam na miesto štartu, už sú tu všetci nastúpení, ostáva pár minút.
   Hneď úvodná pasáž sa ide do prudkého kopca. Prvých pár stoviek metrov ešte ako tak vládzem, ale rýchlo ma začínajú opúšťať sily a postupne spomaľujem. Ani neregistrujem ako ma všetci ľudia predbiehajú, snažím sa ísť si svoje tempo. Chalani sa mi stratili niekde vpredu, ani sa nejdem pokúšať ich dobehnúť, stálo by to strašne veľa síl predierať sa davom ľudí a ešte do celkom prudkého kopca. Odhadom po nejakej pol hodinke som sa ocitol zrazu takmer sám, len za sebou registrujem periférnym videním ešte nejakého človeka. Budeme mu hovoriť Eugen. Keď zastanem, zastane aj on, začnem kráčať, začne aj on. Takto sa to ešte párkrát zopakuje, až mu nakoniec vravím, nech ma kľudne obehne, že mne to dnes akosi nejde. Lenže ja ťa nemôžem predbehnúť, ja som ZADNÝ VOJ. A do riti! To som sa tak rýchlo prebojoval až na koniec štartového poľa? Eugen sa ma znaží upokojiť, že nech si kľudne idem svojim tempom a dáva mi rôzne bežecké rady, ktoré ja už dávno poznám, len to proste v momentálnom stave akosi nefunguje. Nič mi nefunguje, som ako spľasnutý balón, žalúdok mám na ruby. Nechce sa mi už vracať, ale nedokážem do seba nič dostať, okrem pár hltov čistej vody z fľašiek. A tá mi energiu akosi nedodá. Trápim sa a postupujem hrozne pomaly, v prudších úsekoch musím hádam každých 20 metrov zastaviť, aby som sa vydýchal. Eugen mi sem-tam ukazuje a komentuje okolité kopce, ale ja sa nedokážem na to sústrediť, ide mi len o to, nech už vyleziem ten sprostý kopec a potom dolu k občerstvovačke. Som už v podstate rozhodnutý to ukončiť, na prvú kontrolu mám síce šancu prísť v limite, ale to čo ma čaká za tým, už by som takmer určite nedal. Tento prvý úsek má na zhruba 10 kilometroch prevýšenie 750 metrov a ďalej to má byť ešte väčší záhul. Nie, v takomto stave by to bol čistý hazard pustiť sa ďalej.
   
   Konečne som na vrchole kopca Japeň, Eugen mi robí fotku, nech mám aspoň dôkaz, že som tu bol, ešte pár pohľadov na okolité kopce a ide sa dolu. V diaľke už nejaký čas počuť hrmenie a začína aj poprchať. Búrka to zatiaľ našťastie nie je. Cesta z kopca nebola tiež veľmi pohodová, aspoň zo začiatku. Prudký zbeh, kde treba stále brzdiť stehnami, som si vôbec neužíval. Nohy ma bolia, ako by som mal za sebou už 50 kilometrov, ale nie je to bolesť ako z únavy, ale ako z nedostatku glykogénu vo svaloch. Som ako handrová bábika, len sa už nejako dogúľať dolu. Keď sme konečne vyliezli na asfaltke v Starých Horách, už sa celkom rozpršalo. Na občerstvovačke sa tlačí skupina ľudí pod malým prístreškom, podarí sa mi zjesť ponúkaný banán a kúsok pomaranča. Oznamujem orgom, že končím. Našťastie o chvíľu odchádzajú a zoberú ma autom do cieľa v Ružomberku. Poskladať prístrešok, naložiť veci do auta a ideme. Prichádzame do školy, odovzdávam čip, chvíľu tu ešte postávam, začína mi byť zima. Dávam si kapsulovú kávu, nie je to nič moc ale aspoň je to teplé. Idem sa presunúť do apartmánu, kľúče má síce Pali, ale snáď ma pustia dnu, keď im vysvetlím situáciu. Nie je ešte ani poludnie a čakať tu v škole ešte 8-9 hodín, kým prídu chalani, nie je práve lákavá predstava. Nakoniec som sa do apartmánu dostal a strávil tu zvyšok dňa na čaji a suchých koláčikoch, ktoré som ráno nezjedol. Ani večer, keď došli chalani, som ešte nebol v stave, že by som s nimi išiel von na večeru.
   Na druhý deň skoro ráno opúšťame apartmán a čaká nás cesta domov. Už mám žalúdok v lepšom stave, ale stále mám ešte hnačku, ktorú sa mi podarí dostať pod kontrolu až pomocou tabletiek od Jančiho. Celú nedeľu ešte trávim na suchároch a čiernom čaji. Takto neslávne teda dopadlo moje účinkovanie na UltraFatre. Ale aj to bohužiaľ patrí k ultra, mne sa to stalo zatiaľ prvý krát a dúfam, že aj naposledy.

Prešporský Ultrapunk 2018 (100km, 3000m+) - boľavý záver sezóny

   Na túto akciu som sa dosť tešil a to z niekoľkých dôvodov. Je to podujatie takpovediac na "domácej pôde", celá trasa vedie blízko Bratislavy a tak to má človek odvšadiaľ blízko domov. Pôvodne to vyzeralo, že sa ani nezúčastním, lebo som nemal bežeckého parťáka a tak som bol nahlásený na Slavovu Malokarpatskú Vertikálu, ktorá sa konala o týždeň skôr. Nakoniec sa mi však ozval kamarát Tomáš, spolubežec z dvoch Ponitrianskych stoviek aj poslednej Javorníckej. Takže som predal rýchlo štartovné na MKV a prihlásil nás oboch na Ultrapunk. Ďalším dôvodom, prečo som sa tešil bolo, že tu opäť stretnem mnohé známe ultra-trailové tváre. Okrem toho sa mi na tejto trase podarilo pred rokom spraviť si osobák na 100km, ktorý mám šancu prekonať asi len tu. Ak sa pošťastí...
   Štart Ultrapunku je v sobotu ráno o 7.00 z Dúbravky, takže to mám z domu doslova na skok, resp. asi 15 minút peši. Akurát na rozohriatie. Stačí mi teda vstať okolo 5.30, pred 6.00 vyrážam z bytu - smer Dúbravský kulturák. Tam sa už pomaly zhromažďujú všetci ultráči, berieme si štartový balíček, ktorý pozostáva len z čipu a kontrolnej karty. Nič viac netreba. Zvítam sa s Rudkom a Soňou, tento rok sa im skvele darí, Soňa je prvá v tabuľke Ultratrailovej ligy medzi ženami. Do štartu ešte máme cca pol hodinku, stihnem si dať kávičku a nejaký domáci koláč. Prichádza aj Julka s Lukym, ktorí tentokrát pobežia ako dvojica. Ani sa nestihneme poriadne zvítať, volanie Krakena je niekedy silnejšie... Ešte predštartové fotenie a pomaly sa môžme presunúť na parkovisko pred Lidlom.
   Na štarte sa nazbieralo 38 tímov z maximálneho počtu 50. Presne 7.00 padajú štartové výstrely a dav sa začína posúvať ulicami Dúbravky. O pár minút sme v prvom strmšom stúpaní, ktoré dôverne poznám z mojich tréningových behov. Ide sa príjemne, v lese sa rozvidnieva, no treba byť ešte opatrní a nezakopávať príliš o korene stromov na chodníku. Prvé tradičné takmer-kufrovanie prichádza pred Sandbergom, no aj vďaka trase v hodinkách sa mi podarí trafiť správnu odbočku a správny chodník, takže sa nemusíme spúšťať po riti na pieskových dunách. Krásne výhľady s východom slnka sa tento rok nekonajú, vďaka inverzii to má ale tiež svoje čaro a pohľad smerom na Devín stojí za krátku zastávku a pár fotiek. Prvé občerstvenie vo forme "tajnej" kontroly je na parkovisku pod Devínom. Niečo drobné si zahryzneme, vodu dopĺňať netreba, takmer nič som zatiaľ nevypil. Prvá normálna kontrola bude na Dúbravskej hlavici a to je už len pár kilometrov. Trochu motanice uličkami Devína a už sme opäť v prírode a šlapeme do kopcov. Niekde v týchto končinách nás predbieha Maťa Hancková s parťákom a my nechápeme, kde boli doteraz. Pustia nejakú anekdotu o tom ako idú dnes na pohodu a o pár sekúnd už vidíme len ich chrbáty niekde v diaľke pred nami.
    Na prvej občerstvovačke sa zdržíme o kúsok dlhšie, odolať mastnému chlebu s teplým čajom nie je až také jednoduché. Prvých 15km sme dali za necelé dve hodiny a hovoríme si, ako nám to dobre ide. To však ešte netušíme, ako to dnes skončí. Niekde medzi 15. a 20. km začínam cítiť akoby jemné pichanie v pravom kolene. Snažím sa na to príliš nemyslieť, no na druhej strane počúvať signály tela je pri ultra dosť dôležité. Dávam si krátku pauzu a skúšam trochu postrečovať pravú nohu. Zdá sa, ako by to pomáhalo, aspoň na chvíľu sa mi potom beží dobre. Tento pocit ale netrvá dlho a pichanie sa vracia. Kým šlapeme do kopca, všetko je ok, prúser začína keď je rovina naklonená smerom dolu. Zbeh dolu do Mlynskej doliny okolo intrákov vedie po asfalte a mne to nerobí vôbec dobre, musím zastavovať stále častejšie. Prechádzame štvorprúdovku a čaká nás fajnový výšlap smerom ku Slavínu. Najmä jedna z uličiek tu má fakt výživný sklon a určite všetkých potešila. Z najvrchnejšej ulice už sa ide len dolu a čoskoro vchádzame do Horského parku s druhou občerstvovačkou. Zjeme a popijeme pár chutných vecí, Tomáš mi dáva tabletku Paralenu, uvidím, či mi to zaberie.
   Kým sa dostaneme opäť do normálneho lesa, čaká nás ešte pár nekonečných vyasfaltovaných ulíc. Po niekoľkých stovkách metrov musím vždy zastať a ponaťahovať nohu, alebo aspoň prejsť do kroku, beh začína byť bolestivý už aj po rovine. Uvedomujem si, že dnes to nebude easy a dokončenie preteku je neisté. Prichádzame na Kamzík k bufetom, odtiaľ sa opäť ide poväčšinou dolu až k občerstvovačke na Peknej ceste. Ešte pred Kamzíkom stretávame prvú dvojicu, ktorá nám ide oproti a vraj na dnes končia. No super, tak aspoň nebudeme dnes prví. Na zostupe s Kamzíka stretávame ďalšiu dvojicu - Peťo Juričko s parťákom. Aj oni to dnes balia, že kolenná sľacha. Zisťujem, že je to asi presne to isté, čo postihlo aj mňa, symptómy zodpovedajú. Dnes to bude ozaj zaujímavé. Tomáš ma ukľudňuje, že to nemusíme za každú cenu dokončiť, uvidíme ako sa budem cítiť po príchode na K3 a potom sa rozhodneme. Skúšam to aspoň na rovinatejších úsekoch ešte trochu rozbehnúť, ale bolesť sa stále vracia. Keby sme boli niekde na 80.kilometri, do cieľa by som to už nejako došmatlal, ale máme to ešte vyše 60 a to v takomto stave asi nedám. Zvažujem stále v duchu svoje možnosti. Som rád, že Tomáš to berie športovo a radí mi radšej to ukončiť ako neskôr mať väčšie problémy a prípadne čeliť vážnejšiemu zraneniu.
   Zhruba niekde na 36.-37.kilometri nás dobieha Julka s Lukym. Vedel som, že to bude len otázka času, kedy nás opália (predsa len už nie sme najmladší). Nebyť mojej bolesti, mohli sme im vzdorovať ešte aspoň po Marianku... Nakoniec sa nejako dogúľame na občerstvovačku K3 a oznamujem osadenstvu, že končíme. Volám Radovi Harachovi, či už je niekto v cieli, aby sme si išli aspoň po veci a potom domov. Už sú vraj tam a že nech kľudne prídeme. Máme to do cieľa nejaké 2 kiláky a tak sa lúčime s tímom na občerstvovačke a poberáme sa dolu.
   Záver ultratrailovej sezóny teda skončil neslávne, dúfal som, že si to trochu viac užijeme. Aj to však patrí k ultra a treba to brať tak ako to je. Celkovo bola sezóna myslím veľmi dobrá, pred tým dve stovky (Ponitrianska a Javornícka) dopadli nad očakávanie a dokonca Ponitrianska aj s vylepšeným časom. Bilancia za rok 2018 bola bohatá, celkovo som absolvoval 8 stoviek:
- 5 dokončených (Letecká, Lazová, Živloplaz, Ponitrianska, Javornícka)
- 3 nedokončené (NTS, 100MKMK, Prešporský Ultrapunk)


Pohľad späť alebo čo sa dá stihnúť za 4 roky

   Na prelome júla a augusta uplynuli 4 roky odo dňa, kedy som sa začal aktívne venovať behu a tak ma napadlo, že by som mohol trošku zrekapitulovať, čo všetko som za ten čas absolvoval a zažil. Našťastie som si už od začiatku robil záznamy o každom ubehnutom kilometri, respektíve robili to za mňa hodinky plus nejaká aplikácia. Do konca roku 2014 (teda asi za 5 mesiacov) som nabehal tréningovo 566 km. V roku 2015 som sa už začal zúčastňovať rôznych bežeckých akcií a pretekov, všetko boli behy do dĺžky polmaratónu. V roku 2016 som prekročil hranicu maratónu a zároveň aj ultramaratónu. Prvú 100km vzdialenosť som absolvoval v roku 2017.

Bežecké akcie 2015
Devín-Bratislava (68.ročník)
Môj úplne prvý bežecký pretek, takpovediac povinná jazda každého bežca
GarminConnect: link
Cross Country Baba-Kamzík
Môj prvý trailový pretek, najkratšia trasa 16k sa beží z Rače a končí sa na Kamzíku
GarminConnect: link
Račiansky polmaratón
Môj prvý oficiálny polmaratón, štartuje sa v Rači a beží sa 2x do Svätého Jura a späť
GarminConnect: link
Wings For Life World Run
Netradičný celosvetový beh s pohyblivým cieľom a ušľachtilou myšlienkou. Podarilo sa zabehnúť polmaratón.
GarminConnect: link
Pomlé Run
10km beh v Šamoríne, štart v areáli X-Bionic na jazdeckom okruhu, otočka v parku Pomlé.
GarminConnect: link
Beh Krasňanskou kúriou (jar)
16km trailový beh so štartom v Rači-Krasňanoch a otočkou na Kamzíku.
GarminConnect: link
Moon Run
15km nočný trailový beh, štartuje sa za súmraku pod hradom v Devíne a cieľ je na Bratislavskom hrade.
GarminConnect: link
Štúrova štreka
8,5km trailový beh so štartom aj cieľom na futbalovom ihrisku v Modre.
GarminConnect: link
Saguaro Run Fest
10km beh so štartom na Železnej studničke. Beží sa po asfalte.
GarminConnect: link
Bratislava Tower Running
Trochu iný druh behu, výbeh po schodoch na vyhliadkovú vežu Bratislavského mosta SNP (tzv. UFO)
GarminConnect: link
Bratislavský beh bosých
Prvý beh naboso, zvolil som kratšiu trasu 3.2km od Eurovei cez most Apollo a späť.
GarminConnect: link
Od Tatier k Dunaju
Známy štafetový beh z Jasnej do Bratislavy (341km), skvelý zážitok keď je dobrá partia.
GarminConnect: link1 link2 link3
Beh Pezinkom
9km beh vinohradmi a ulicami mesta Pezinok. Bežal som v Luna sandáloch.
GarminConnect: link
Lamač-Stupava
17km trailový beh Karpatmi s celkovo dosť malým prevýšením, jeden z posledných behov sezóny (beží sa v polovici novembra).
GarminConnect: link
Mikulášsky kros
12km trailový beh s Mikulášskou tematikou so štartom aj cieľom v Pezinku.
GarminConnect: link

Celkový počet nabehaných kilometrov: 1162

Bežecké akcie 2016
Cez Hubalovú
Prvý trailový beh s dĺžkou polmaratónu. Štart aj cieľ je v Modre-Harmónii.
GarminConnect: link
ČSOB Marathon
Polmaratón ulicami Bratislavy, odbehnuté v Luna sandáloch aj napriek čistému asfaltu.
GarminConnect: link
Malokarpatský Cik-Cak
Môj prvý skoro ultratrail, alebo skôr turistický pochod (50km za necelých 9hodín)
GarminConnect: link
Cross Country Baba-Kamzik
Trailový beh z Baby na Kamzík, tentokrát stredná vzdialenosť 26km s prevýšením 600m.
GarminConnect: link
Beh Šaštínskymi bormi
Zaujímavý 17km beh borovicovými lesmi so štartom v Šaštíne-Strážach. Odbehnuté v LunaSandals.
GarminConnect: link
Častovská 50-ka
Ďalšie priblíženie sa ultra, 45km ďiaľkový pochod so štartom aj cieľom v obci Častá.
GarminConnect: link
Beh Krasňanskou kúriou (jar)
16km trailový beh so štartom v Rači-Krasňanoch a otočkou na Kamzíku.
GarminConnect: link
Malokarpatský Cross Marathon
Trailový beh (39km) so štartom na Kamzíku a cieľom na Zochovej chate.
GarminConnect: link
Bratislavský beh bosých
Po druhýkrát naboso, tentokrát 10km a spravil som si osobáky na 5 aj 10km.
GarminConnect: link
Moon Run
Po druhýkrát na 15km nočnom trailovom behu, tentokrát sa ani neblúdilo ako pred rokom.
GarminConnect: link
Od Tatier k Dunaju
Opäť so skvelou partiou na tomto obľúbenom štafetovom behu. Boli aj kopce :)
GarminConnect: link1 link2 link3
Rýchlik Zoška - Bratislava
Prvý ultratrail (50km) prejdený bežeckým spôsobom (7:20 hod) so štartom na Zochovej chate a cieľom v Lamači.
GarminConnect: link
Beh Krasňanskou kúriou (jeseň)
Jesenná verzia 16km trailového behu so štartom v Krasňanoch.
GarminConnect: link
O pohár starostu obce Hybe
Malý dedinský trailový beh, 9km sa beží po bežkárskej dráhe (2 okruhy).
GarminConnect: link
Prešporský Ultra Trail
Môj prvý pokus o stovku, ktorý skončil predčasne niekde na 55.-60.km
GarminConnect: link
Lamač-Stupava
Po druhýkrát na tomto peknom jesennom trailovom behu.
GarminConnect: link
Silvestrovský beh cez Bratislavské mosty
Úplne posledný beh v kalendárnom roku. Beží sa cez všetkých 5 Bratislavských mostov.
GarminConnect: link

Celkový počet nabehaných kilometrov: 1548

Bežecké akcie 2017
Letecká stovka
Prvý úspešne absolvovaný 100km ultratrail so štartom aj cieľom v Trenčíne.
GarminConnect: link
Lazová stovka
Veľmi populárny ultratrail so štartom aj cieľom v obci Vrbové. Nepodarilo sa dokončiť.
GarminConnect: link
Malokarpatský Cross Marathon
Po druhýkrát na trailovom behu z Kamzíka na Zochovu chatu.
GarminConnect: link
Ponitrianska stovka
Veľmi dobre zorganizovaný ultratrail so štartom v Handlovej a cieľom v Nitre.
GarminConnect: link
Prešporský Ultra Trail
Druhý (úspešný) pokus o absolvovanie tohto ultratrailu. Zároveň najlepší dosiahnutý čas na stovke.
GarminConnect: link

Celkový počet nabehaných kilometrov: 2000

Bežecké akcie 2018
Letecká stovka
Pod druhýkrát na Leteckej, tentokrát sme zažili pekelnú zimu v závere trasy.
GarminConnect: link
Lazová stovka
Na druhý pokus úspešne dokončené, možno aj vďaka tomu, že som tentokrát nešiel sám.
GarminConnect: link
Severný Živloplaz
Ultratrailová novinka na ďalekom východe, štart aj cieľ v Starej Ľubovni. Veľmi pekná akcia.
GarminConnect: link
The Run
Štafetový beh naprieč Slovenskom, opäť s nitrianskou partiou. Výborná organizácia, odporúčam.
GarminConnect: link1 link2 link3 link4
Nízkotatranská stíhačka
Náročný trailový beh so štartom v Telgárte a cieľom na Donovaloch. Ukončené na Čertovici kvôli časovému limitu.
GarminConnect: link
100 Míľ Krajom Malých Karpát
Ultratrail s 3 rôznymi vzdialenosťami so štartom aj cieľom v Chtelnici. Ukončené predčasne po 113km.
Strava: link

Celkový počet nabehaných kilometrov: 1570 km (do 10.septembra)

Čo mám ešte naplánované do konca roka:
15.september - Ponitrianska stovka (link)
13.október - Javornícka stovka (link)
20.október - Malokarpatská vertikála (link)

100 MKMK (2018) - prvý pokus

19. augusta 2018 :: Po ťažkej noci sedím doma v obývačke, dostal som do seba ľahké raňajky a pokúšam sa vstrebať dojmy z posledných dvoch dní. Hlava mi treští, viem, že dnes nebudem nič robiť, len ležať, spať a jesť. Píše mi bežecký kamarát Janči a pýta sa na moje prvé dojmy z MKMK. Tak mu v skratke popíšem, ako to išlo a na oplátku sa dozvedám, že moja spolubojovníčka Julka skončila tiež predčasne po asi 140km. Na nálade mi to nepridáva, ale bol to jeden zo scenárov, s ktorými sa rátalo. No vráťme sa k piatku, kedy to celé začalo...
   Celý tyždeň pred akciou som mal v práci voľno a bol som si trochu fyzicky zamakať u rodičov "na malte". Mohol som si tak aspon vyčistiť hlavu. Behaniu som už veľa nedal, mal som dva krátke udržiavacie tréningové behy. V piatok ráno som sa vrátil do BA, potreboval som spraviť ešte nejaký malý nákup pred cestou a pustiť sa do balenia vecí. Obvykle sa na takúto akciu chystám priebežne aj niekoľko dní, teraz som to zvládol za 2-3 hodinky. Predpoveď počasia sľubovala žiadny dážď a tak som chcel ísť trochu viac "na ľahko".
   Ešte počas týždňa som sa dohodol s Julkou, že ju aj spolu s Maťou odveziem do Chtelnice. Bol som rád, lebo inak som medzi štartujúcimi nikoho bližšie nepoznal a mať veselú a príjemnú spoločnosť je niekedy na nezaplatenie. Baby som naložil na Račku, ešte trochu motania piatkovými zápchami a už sme aj fičali smer Záhorie. Do Chtelnice sme dorazili okolo pol šiestej, pozdravili hlavného orga Sláva a vybehli sa najesť do blízkej pizzerie. Radler a pizza akurátnej veľkosti potešili chuťové bunky a doplnili zásoby energie pred nočným štartom. Okrem toho som sa dozvedel pár noviniek z ultratrailovej scény :)
   Vraciame sa z večere, kulturák sa pomaličky plní ľuďmi, známe aj menej známe tváre sa mihajú všade okolo. Presúvame sa do zadnej miestnosti, kde je možnosť rozloženia karimatiek, do štartu ostáva ešte pár hodín, tak si líham s vidinou možného spánku. Nakoniec z toho nič nebolo, ale aspoň som trochu zrelaxoval. Blíži sa 21. hodina a začína čulý predštartovný ruch, ja ešte nie som ani prezlečený, no idem si vypočuť Slávov príhovor k účastníkom.
Dozvedám sa niekoľko kľúčových informácií, ktoré sú mi aj tak v podstate na prd, keď ich neviem vyhodnotiť v správnom čase priamo v teréne. Najviac ma zaujala pasáž o úseku trate s názvom "Sandokanova pomsta", tento úsek sme si aj v teréne neskôr náležite vychutnali. Briefing ani nedopočúvam do konca, musím sa rýchlo prezliecť, nachystať tekutiny do fľašiek, zbaliť a prebaliť potrebné a nepotrebné veci. Stihol som to len tak-tak a už sa pomaly všetci zhromažďujú pred kulturákom a hromadne sa presúvame na námestie, odkiaľ presne o 22.00 vyrazíme v ústrety noci.
   Ostáva pár minút, ešte povinné skupinové foto a o chvíľu už Slávo dáva pokyn k štartu. Prebiehame vedľa kolotočov, rozložených len pár desiatok metrov ďalej a prispievame trochu absurdným spôsobom k už bujarej nočnej zábave domácich. Bežíme okolo stánkov a pomaly hore nočnými ulicami Chtelnice. Had bežcov sa postupne rozťahuje, my sa zgrupujeme do skupinky cca 4 osôb (ja, Julka, Luky a ešte jeden ultrabežec, ktorého nepoznám). Lukyho si pamätám zo Severného Živloplaza, robil tam dobrovoľníka a pomocného organizátora. Rozoberá svoje zážitky z nejakej ultra akcie a Julka ho motivuje k rozprávaniu ďalšími otázkami. Ja zatiaľ len počúvam a cesta nám pekne ubieha. Podľa popisu by mala byť prvá časť trasy (cca 44km) dobre behateľná. Ide sa mi na počudovanie veľmi dobre a občas sa nechávam uniesť týmto pocitom a trochu sa vzdialim skupinke. Julka ma podpichuje, nech idem kľudne dopredu, ja si však uvedomujem, že sa nechcem nechať strhnúť týmto falošným pocitom a radšej vedome spomaľujem. Terén je neozaj prudko behateľný, len veľmi jemné stúpania a klesania, pomerne široké lesné cesty alebo polo-asfaltky. Nakoniec mi to aj tak nedá a odtrhávam sa od skupinky, viem, že čoskoro môžem z akéhokoľvek dôvodu spomaliť a ostatní ma bez problémov dobehnú.
  Striedavo sa predbieham s dvoma Čechmi až ich napokon celkom nechávam za sebou. Pribieham ku križovatke lesných ciest tesne pred 20. kilometrom. Núka sa mi cestička smerom vľavo, ktorá je bohato vyreflexkovaná, tak sa ňou púšťam. Asi po 400 metroch začínajú hodinky pípať, že som mimo trasy. No jasné, je to zrejme ten úsek Štefánika, ktorý spomínal aj Slávo na briefingu, len som nepočítal s tým, že príde tak skoro. Bolo by ma to zviedlo niekde do Dobrej Vody, čo je presne na opačnej strane, ako by som chcel byť. Takže to otáčam a vraciam sa na križovatku, kde sa chvíľu motám a snažím sa nájsť odbočku.
   Našťastie vidím prichádzať z diaľky čelovku, jej majiteľ (ako som neskôr zistil, bol to Marek Košťál, víťaz trasy C) ma okamžite nasmeruje správnym smerom na modrú značku. Rozbieham to dolu kopcom až do dedinky Hradište pod Vrátnom, kde má byť prvá občerstvovačka. Samozrejme, že ešte predtým si doprajem ďalšie malé "zakufrovanie" a skoro miniem občerstvovačku. Tam ma už víta Slávo vo funkcii časomerača a bohaté stoly jedla a pitia. Je takmer 1.00 v noci a tak sa mi jesť až tak nežiada, no natlačím asi zo dva mastné chleby, nejaké sladké tyčinky a pár hrstí kešu orieškov. Postupne dobiehajú ďalší bežci, v tejto fáze sa ide ešte pomerne na husto, o pár minút dobieha aj Julka s Lukym. Sľubujem im, že ďalej už pôjdem s nimi. Julku začína jemne trápiť achilovka, tak ešte trochu postrečuje a ideme ďalej.
   V trojici stúpame do mierneho kopca a vychádzame von z dediny. Ponúkam Julke hrejivý masážny gel, ktorý nosím stále v batohu. Nenechá sa dlho núkať a na konci dediny dávame krátku technickú prestávku na premazanie achilovky. Čaká nás vraj najdlhší asfaltový úsek (vraj cca 17km) tak postupujeme v družnej debate ďalej štýlom indiánskeho behu. Za 34.kilometrom prechádzame krátky úsek pozdĺž rušnej cesty 2.triedy, potom ponad železnicu a sme opať na turistickom chodníku. Tu dobiehame Rudka so Soňou, ktorí sa rozhodli dnes pokoriť 171 km trasu. Zdravíme sa žoviálne "dobré ránko" a cupitáme v dobrej nálade ďalej spolu. Čoskoro stúpame do kopca hustým zarasteným žľabom, nevidíme si poriadne na nohy a podchvíľou hľadáme aj chodník. Toto je tá povestná Sandokanova pomsta.
Našťastie tento úsek nemá ani 500 metrov a tak aj tých nadávok padlo pomerne málo. Zvyšok cesty až po druhú občerstvovačku v dedinke Rozbehy sa zabávame počítaním "Krakenov", posledný stav bol 2:1:0 v prospech Lukyho. Napriek zažívacím problémom nás Luky zakaždým dokáže dobehnúť a dokonca vyráža z druhej občerstvovačky plný energie ešte pred nami. Potom som ho videl až v cieli... Ostávame teda s Julkou ešte pár minút a dopĺňame energiu pred prvým náročnejším úsekom. Už sme na trase asi 6 hodín a teraz majú prísť ozajstné kopce.
   Prvým zahrievacím kopčekom je Hrubý Kamenec, z ktorého sa už zbieha k vodnej nádrži Buková. Prebiehame po jej západnej strane, robíme pár pekných záberov (akurát sa brieždi), obzeráme si stany ešte spiacich kempujúcich a nepríjemným singláčom okolo elektrického ohradníka prechádzame k úpätiu ďalšieho kopca. Julka mi ukazuje, ako vyzerá v praxi "rožková metóda" a vyťahujem jej z batoha rožok z bieleho pečiva. Vysvetľuje mi k tomu teóriu a uznávam, že na tom niečo asi bude. Myslím, že to na najbližšom ultráku sám vyskúšam. O 250 výškových metrov ďalej sme už na vrchole Ostrý Kameň, z ktorého sa po hrebeni presúvame ešte o ďalších 200 výškových metrov vyššie až na vrchol Záruby. Na chvíľku si sadáme a vychutnávame prvú dnešnú pokorenú 700-ku. Medzi stromami presvitá ranné slnko a rysujú sa aj krásne výhľady do okolia. Kvôli týmto momentom tá námaha stojí za to a človeku sa odtiaľto nechce odísť.
Zo Zárub nasleduje trochu nepríjemnejšie klesanie a mne sa začína výraznejšie ozývať ľavé koleno, pichá ma na jednom mieste z vnútornej strany. Hodinky mi ukazujú, že už máme za sebou 53km (čo je trochu viac ako by som mal mať podľa itinerára) a tak pomaly zostupujeme. Čaká nás Jahodník, rekreačná a chatová oblasť, obchádzame stavenisko a ešte hodný kus pomedzi chaty, kým sa dostaneme k vytúženej občerstvovačke na jednej z chát. Toto je prvé miesto, kam sa dali poslať dropbagy. Dohodli sme sa, že si tu dáme aspon 30 minútovú prestávku. Je asi pol 8 ráno, na raňajky dostávame paradajkovú polievku a párky, dobre mi to padlo. Je tu dosť rušno, bežci prichádzajú a odchádzajú, naposledy tu ešte stretávame Rudka so Soňou, ktorí sa už chystajú k odchodu. V chate sa trochu umývam a prezliekam do suchých vecí, aspoň na chvíľu sa zas budem cítiť ako človek. Okrem kolena ma začína trápiť ďalšia nepríjemnosť známa asi väčšine ultrabežcov (alebo aspoň ich mužskej časti). Našťastie mi Julka požičiava vazelínu a mažem kritické vnútorné časti stehien, snáď to aspoň trochu pomôže. V týchto letných teplách stekajúci pot v kombinácii s tesnými bežeckými kraťasami tvoria smrtiacu kombináciu. Na koleno mažem Voltaren a nasadzujem elastickú bandáž. Julka ešte strečuje, jej achilovka nevyzerá byť opuchnutá, tak snáď to bolo len stuhnuté a pôjde to ďalej v pohode. Pôvodne mala ešte v pláne dať si tu 12 minútový "power nap", čo však akosi nevyšlo :)
   Zdržali sme sa trochu viac než pol hodinu, bolo tu príjemne, no treba ísť ďalej. Koleno cítim pri každom kroku, vždy keď zdvíham nohu zo zeme. Zhodujeme sa na tom, že budeme kráčať a uvidíme ako sa situácia vyvinie. Nasledujúca občerstvovačka je až v Plaveckom Podhradí, pred nami je teda okolo 20km a slnko začína pomaly naberať na sile. Najprv prechádzame miernejším terénom, najbližší výraznejší kopec je Čierna Skala, tu sa dosť trápime a častejšie musíme zastavovať. Niekde v polovici kopca nás turistickým tempom predbieha "čaptavý maďar", čo nám výrazne uberá sebavedomia do ďalších kilometrov.
Potom už pomaly klesáme smerom k Plaveckému Mikulášu, prechádzame dedinou, kúsok za ňou sa vyprážame na slnku na dlhej poľnej ceste bez prítomnosti tieňa. Julke vyberám ďalší rohlík, treba niečím tuhým zaplniť vyprahnutý žalúdok. Opäť je tu stúpanie, tentokrát na Jeleniu horu, ktorú by sme si náležite vychutnali, keby bolo tak o 15-20 stupňov na slnku menej. Ináč krásne miesto s borovicovými lesmi, pod ktorými je ozaj príjemne. Ešte výšľap na Javorinku a odtiaľ prechádzame viac-menej hrebeňom až na Baborskú, kopec s peknými výhľadmi. Iba ten downhill z Baborskej až taký pekný nie je, prudký sklon so samými koreňmi a kameňmi, moje koleno si až "chrochtá blahom". Kým zlezieme až do Plaveckého Podhradia, prechádzame okolo zrúcaniny Plaveckého hradu a absolvujeme ďalší nepríjemný downhill. Ešte sa tu aj motá kopec turistov, ktorí sa asi vybrali na sobotný piknik ku hradu. Vysušení poludňajším slnkom sa presúvame dedinou, mám pocit, že musí mať aspoň 5 kilometrov, nemá to konca-kraja. Slnko nám neľútostne praží na lebene.
Pred poslednou zákrutou vidíme konečne ceduľu s označením "K", čo znamená, že občerstvovačka je blízko. Pár metrou ďalej pred akousi kaplnkou nachádzame funkčnú studničku s čerstvou studenou vodou. Doslova dar z nebies. Na striedačku pumpujeme na seba vodu a oblievame si rozhorúčené hlavy polepené od soli. Neskutočný pocit. Takto osviežení prechádzame ešte posledných pár desiatok metrov k občerstvovačke vo dvore rodinného domu. Priestory sú trochu stiesnené, sedí tu už pár ľudí, čo prišli pred nami. Dávame si vývar s rezancami, ktorý dobre padne vždy a všade. Ešte k tomu trochu piva, nejaké čipsy a ovocie, no inak nemám ani veľmi chuť jesť. Dokopy tu strávime skoro trištvrte hodinu, dorovnávam krakenovské skóre na ozajstnom záchode, pomažem koleno a vazelínou tie ďalšie partie. Zisťujeme, že cesta odtiaľto na Vápennú je ešte spoločná pre všetky trasy, tak sa poberáme pomaly ďalej.
   Výšlap začína už kúsok za dedinou a dáva nám zabrať, no aspoň nie sme na priamom slnku a moje koleno prí stúpaní až tak neprotestuje. Cesta hore nám trvá asi hodinku. Dávame nálepku do kontrolného hárku a v tomto bode sa naše cesty rozdeľujú. Ja idem trasu C (najkratšiu), Julka sa rozhodla, že skúsi dobojovať A-čko (najdlhšiu) pokiaľ to pôjde. Musím sa priznať, že sa mi lúči ťažko, lebo viem, že najbližších x hodín až do Smoleníc pôjdem pravdepodobne sám a nebudem počuť nič iné okrem tej blbej pesničky, čo sa mi od rána prehráva v hlave (pozn. nikdy si pred ultrabehom nepúšťať v aute svoje obľubené skladby). Ešte aj ten blbý Medený kotlík alebo odrhovačka od Elánu znie lepšie, keď si ho má človek s kým pospevovať.
   Vyrážam teda smerom ďalej po hrebeni, chodník je dosť zlý a jedno zlé šľapnutie môže znamenať kľudne vyvrtnutý členok. Cestička napokon klesá po druhej strane hrebeňa dolu, tam už sa ide trochu lepšie. Stále po zelenej značke, až prichádzam na miesto nazvané "Pri obrázku", kde sa križuje viacero ciest, konkrétne asi 5. Samozrejme podľa hodiniek intuitívne triafam tesne vedľa, čo zisťujem asi po 400 metroch a tak to stáčam doprava krížom cez les. Motanicou strácam niečo vyše stvrť hodiny, kým sa mi podarí napojiť na správny chodník, teraz sa ho už len držať. Chodník vedie rovno cez "Sklenú hutu", kúsok za ňou nachádzam popri lesnej ceste malú studničku s čerstvou vodou. Predpokladám, že je pitná, niekto tu nechal aj odložený pohár. Dopĺňam aj do flašiek, trochu sa opláchnem a idem ďalej až k miestu s názvom "Zabité". Je tu len malé špinavé jazierko a pri rozcestníku dvaja cyklisti. Chvíľu stojím pod stromom a v tom si všimnem, že chlapíci idú k malému prameňu a čapujú si vodu. Tak to tiež využijem a doplním všetky nádoby čo mám pri sebe doplna. Cesta sa stáča prudko doľava do kopca, našťastie žiadne veľké stúpanie sa nekoná. Asi po 4 kilometroch mi v hodinkách dochádza sťava a musím si dať pauzu. Napájam powerbanku a púšťam znova trackovanie. Dúfal som, že ma hodinky upozornia trochu skôr a záznam bude po pripojení šťavy plynulo pokračovať, ale asi to soudruzi v Suunto inak vymysleli. Alebo len neovládam ten správny postup, na novú značku hodiniek som prešiel po takmer 4 rokoch s Garminom. Tieto vedia nabíjať počas aktivity a majú funkciu navigácie podľa vopred nahratej trasy, čo boli hlavné dôvody prečo som na ne prešiel.
   Asi po troch kilometroch som na mieste, kde sa trasa C opäť napája na ostatné trasy a kúsok ďalej začína nekonečne dlhé klesanie do dediny/strediska "Majdán". V diaľke vidno krásne sa týčiaci Smolenický zámok, no ja však nejdem priamo k nemu. Treba nabrať nejaké výškové aj ďiaľkové metre a tak z Majdánu sa trepem ešte cez Lošonec, okolo Jahodnej a rôznymi krkahájmi, až napokon zničený vychádzam z lesa rovno pri Smolenickom zámku. Cesta vedie tak rafinovane, že až do poslednej chvíle som pochyboval, že ten zámok ešte vôbec uvidím. Okolo zámku sa cesta veľkým oblúkom stáča dolu do podhradia až konečne vychádzam k hlavnej ceste, vedúcej cez Smolenice. Podľa mojich výpočtov som mal doraziť na občerstvovačku v Smoleniciach ešte za svetla, takže som obidve čelovky nechal v dropbagoch. Občerstvovačka sa síce volá Smolenice, ale nachádza sa až pri železničnej stanici, ktorá je 2km ďaleko a je to už takmer v Trstíne. Je opäť vo dvore rodinného domu, ktorý si dobre pamätám z minulého roka, keď som tam robil dobrovoľníka. Na tomto poslednom dlhom úseku "dobieham" ešte jedného nešťastníka, tiež C-čkara a spolu dokráčame až na občerstvovačku. Myslím, že som mu ušetril trochu trápenia, lebo značenie k rodinnému domu nebolo celkom ideálne.
   Už cestou dolu pred Smolenicami som sa rozhodol, že to tu ukončím, bolesť kolena som síce na pár hodín utlmil Ibuprofenom, ale teraz bola spať v pôvodnej sile a odreniny na stehnách štípali ako fras. Takto pokračovať ešte 33km do cieľa mi pripadalo ako zbytočný hazard a nezmysel. Na občerstvovačke nás privítali a pohostili dvaja milí dobrovoľníci, pokušali sa ma ešte jemne prehovoriť, aby som pokračoval, ale už som bol rozhodnutý. Chvíľu po mne prišla ešte jedna Češka, pani s ktorou sme sa striedavo obiehali počas prvej noci. Bola vyčerpaná asi z dehydratácie, v podstate od Vápennej, čo bolo takmer 30km, nebola na trase C žiadna oficiálna občerstvovačka. Pokiaľ si človek nedoplnil aspoň vodu z prameňa, alebo sa nezastavil v nejakej krčme na trase, mohol mať v tom teple vážny problém.
   Moje putovanie teda skončilo po takmer 23 hodinách, hodinky mi namerali 113km, oficiálne to malo byť po Smolenice 105 (vizualizácia trasy: link). Do cieľa nás nakoniec troch odpadlíkov odviezol ochotný chalan z občerstvovačky, za čo mu aj touto cestou ďakujem. A ešte jedna pikoška, v cieli som stretol Lukyho, ktorý pre neustávajúce zažívacie ťažkosti tiež musel ukončiť predčasne. Napriek tomuto všetkému, hodnotím akciu ako jednu z najlepších v tomto roku a po dlhej dobe aj emóciami najviac nabitý víkend. A ešte na záver myšlienka, ktorú poznamenala na margo tejto akcie jedna spriaznená duša:
"Výhoda stoviek je ten win-win na konci, akože preteky - fail, víkend - mega...".

Nízkotatranská stíhačka 2018 alebo niekto musí byť aj posledný


14. júla 2018 :: Nízkotatranská stíhačka patrí k najstarším ultrabehom na Slovensku, tento rok to bol už jej desiaty ročník. Parametrami (105km, 5740m) sa radí k tým náročnejším akciám, ktoré možno u nás absolvovať.
Túto oblasť takmer vôbec nepoznám, tak som si povedal, že to skúsim. Najprv ma to vôbec nelákalo, pomerne vysoké štartovné, náročná logistika, eliminácia uprostred trasy, no keď som videl, že po prvej prihlasovacej vlne sú ešte stále voľné miesta, tak som sa v slabej chvíli zaregistroval.
   Mal som naplánované, že sa ubytujeme blízko Čertovice, aby som to mal rovnako ďaleko od štartu aj od cieľa, priateľka ma mala odviezť autom ráno na štart a po ukončení vyzdvihnúť na Donovaloch. Znie to pekne, no ak sa má niečo pokaziť, tak sa to ak pokazí a tak som nakoniec ostal bez odvozu aj bez zabezpečeného ubytovania. A dúfal som, že týždeň pred štartom ešte zoženiem ubytovanie v Telgárte, ha ha ha... Najprv som si overil, že som si pri registrácii naozaj nezvolil nocľah, potom som obvolal niekoľko ubytovaní, či sa niečo nenájde z 13.na 14.júla, ale nepochodil som. Ostala mi možnosť prespať na zemi v spacáku u kamaráta Jančiho, kebyže ma prepašuje k sebe do izby. Zhodou okolností však zareagovala jedna ultrabežkyňa z Česka na môj facebookový komentár a dohodli sme sa, že mi prepustí svoje ubytovanie, lebo ho má zahlásené ale ho nevyužije.
   Ostávalo ešte dať dokopy povinnú výbavu, nad ktorou sme viacerí krútili hlavami - má dnes niekto v dobe smartfónov potrebu ťahať so sebou papierové turistické mapy? A prečo nie hneď dve, keďže nie je možné zohnať mapu, na ktore by bola celá trasa. Mapa v smartfóne je pohodlnejšia z niekoľkých dôvodov: nezaberá toľko miesta v batohu, nevytrhne vám ju z rúk vietor na hrebeni, ani vám ju dážď nerozmočí na kašu. A aby tých nezmyslov nebolo málo, zoberte si všetci so sebou druhý telefón (s druhou SIM kartou samozrejme), keby sa vám jeden vybil. Lebo v dnešnej dobe ešte nevymysleli telefóny, ktoré vydržia v pohotovosti viac ako je trvanie preteku, ani powerbanky, ktoré aj tak všetci nosíme na stovky, že áno...
   Dohodli sme sa s kamošom Jančim, že pôjdeme z Bratislavy v piatok na obed vlakom, lebo jediný rozumný spoj do Telgártu, čo som našiel, bol s dvoma prestupmi cez Zvolen a Banskú Bystricu. Nasadáme teda do vlaku, so sebou mám výnimočne len jeden veľký batoh, kde sa mi podarilo pobaliť všetky veci, spacák aj karimatku som našťastie nechal doma. V priebehu cesty opäť zisťujem, že naše skvelé železnice nefungujú ako v Japonsku a meškanie voči grafikonu utešene narastá. Tých 6 minút, ktoré sme mali mať na prestup vo Zvolene, nám ani zďaleka nebude stačiť. Prichádzame s viac ako 15 minútovým meškaním a rýchlo vymýšľame náhradný plán, berieme taxík do Bystrice a budeme dúfať, že tam chytíme ešte náš prípoj do Telgártu. Našťastie stanica vo Zvolene nie je až taká diera, ako vyzerala po vystúpení z vlaku a pred budovou stoja až dva taxíky. Berieme prvý a presúvame sa do BB. Je to len niečo cez 20km a pred železničnou stanicou pristávame asi so 7 minútovou rezervou. Jasné, že po nasadnutí do vlaku ešte 10 minút čakáme, kým sa vlak rozbehne.
   Cesta trvá dlho, do Telgártu prichádzame tesne pred 18.hodinou, vedľa nás v kupé tiež skupinka ultrabežcov a ďalších stretávame po vystúpení z vlaku. Apartmány sú od zastávky pár stoviek metrov, tam nás však nikto nečaká, žiadna recepcia, žiadny oznam na dverách, všetko pozatvárané. Chvílu sa motáme ešte okolo, skúšame sa dovolať orgom. No nič, vyberáme sa naspať smerom do dediny, ku škole je to asi kilometer. Asi po 300 metroch stretávame skupinku idúcu oproti, na čele s kľúčovým človekom (to je ten, čo nosí kľúče) a tak zasa naspäť. Rozdáme si kľuče od izieb, berieme bežecké batohy s povinnou výbavou a ideme do školy na prezentáciu. V škole sme medzi prvými, no po našom príchode sa to pomaličky zapĺňa. Na máloktorých slovenských ultrabehoch robia kontrolu povinnej výbavy, no tu si dali extra záležať. Odovzdávame ešte dropbagy a nasleduje krátky briefing od organizátora Ľuba. Podrobne popisuje celú trasu, no všetko si to človek aj tak nezapamätá a v prípade potreby to bude istiť GPS-ko. Z briefingu si pamätám, že niekde pred Čertovicou bude blbý úsek s popadanými stromami a vysokou trávou. Pred tým, ako sa poberieme spať, si dávame ešte menšiu večeru v kolibe neďaleko našich apartmánov. Potom už si len nachystať veci na ráno a nastaviť budík na 4.00.
    Noc bola nepokojná (ako takmer vždy pred pred takouto akciou), ale bolo to o čosi lepšie ako na zemi v telocvični. Ráno cítim miernu bolesť hlavy, dávam si proteínový šejk a asi dva poháre vody. Obliekame sa a 4.40 odchádzame komplet nabalení s veľkou aj malou batožinou do školy. Veľkú batožinu odovzdávame na prevoz do cieľa. Štartuje sa 5.30 a tak sa asi 15 minút predtým presúvame od školy asi o 2 ulice ďalej. Nervozitu veľmi necítim, len môj mechúr má potrebu stále na seba upozorňovať a tak ešte odbieham za neďaleké kontajnery. Rozmýšľame, či na štart nastúpilo všetkých 150 pretekárov a či sa tým naše šance na postup nejako nezmenili. Reálne to vidíme tak, že si dnes dáme aspoň peknú 50-ku, no malá iskra nádeje tu ešte stále je (možno si 40 ľudí poláme nohy alebo niečo podobné).
   5.30 je odštartované, teplota je priam ideálna a my sa môžme hneď na prvom kilometri kochať scenériou cigánskeho gheta, ktoré plynulo prechádza do poľnej cesty, lemovanej odpadkami a rôznymi fekáliami. Ale inak sa tých prvých 5km do Šumiaca beží úplne parádne. To však ešte netuším, že sú to posledné momenty, kedy si trasu užívam. Prvá občerstvovačka v Šumiaci je len aby sa nepovedalo, pitie doplniť netreba, ani jesť sa veľmi nežiada, dávam si aspoň pol banánu, veď čo viac človek potrebuje na zdolanie 1000 výškových metrov, nie? Prekonať takýto výškový rozdiel na cca 6-7 kilometroch nie je úplne každodenná rutina. Zhruba prvú polovicu sa mi ide celkom dobre, potím sa síce jak taký jazzman, no ešte cítim, že to ide. Potom to však začína byť namáhavejšie, začína pásmo kosodreviny a mení sa aj počasie. Vchádzame do hmly a rapídne klesá aj teplota a silnie vietor. Obliekam si tenkú fukerku, hneď je to lepšie. Pár ľudí, ktorých sme predbehli v prvej časti tohto stúpania, nás postupne predbieha. Ideme stále pomalšie, no nakoniec prichádzame na asfaltku, ktorá nás po pár sto metroch dovedie k občerstvovačke na Kráľovej holi. Dávam si dva poháre teplého čaju a nejaké sladké perníky v čokoláde. Sme na vrchole kopca, pár metrov od nás je veľký vysielač, ktorý pre hmlu nie je takmer vidieť. Je zima a nepríjemný vietor, musíme nasadiť ďalšiu vrstvu oblečenia. Toto nevyzerá na počasie uprostred leta.
    Intuitívne volíme cestu hrebeňom po červenej značke, snažíme sa držať chodníka, kamenistý a dosť technický terén pripomína Vysoké Tatry, treba dávať pozor na každý krok. Aspoň klesajúce úseky sa dajú trochu bežať, no nie je to žiadna pohoda. Cítim, že mám svaly z tej zimy akoby stuhnuté. Po pár kilometroch klesáme nižšie, opúšťame hmlu a teplota stúpa, prichádzame na občerstvovačku Andrejcová. Uprostred ničoho takmer švédske stoly s alko aj nealko nápojmi, ovocie (melón!), slané a sladké pochutiny. Chvíľu sa tu zdržíme, pripája sa k nám jeden Jančiho kamarát, ktorý je na dovolenke a vybehol nám naproti. Chalani idú dopredu, ja nevládzem držať ich tempo a tak si idem svoje. Cítim, akoby som nemal vôbec energiu, alebo dostatok kyslíka alebo neviemčo, nejde sa mi vôbec ľahko a mentálne sa vôbec neviem nastaviť do módu, že by som mal ešte bežať. V stúpaniach sa zadýchavam viac, ako obvykle a musím si robiť niekoľkosekundové pauzy.
   Na 26.kilometri nás čaká občerstvovačka v sedle Priehyba. Veselá partia chalanov (ich humor v momentálnom stave nedokážem oceniť) nám ponúka občerstvenie, ktorého tu je ešte dosť veľa, na to že sme jedni z posledných bežcov. Dávam si trochu zo všetkého, dopĺňam vodu do fľašiek, ďalšia možnosť bude až sedlo za Lenivou, čo je už takmer Čertovica. Teda niečo cez 20km.
    Od občerstvovačky začína prudký stupák do kopca, prežúvam sušenú datlu, no energia neprichádza. Musím sa zastavovať a s chalanmi sa už ani nesnažím držať krok. Oni ma napriek tomu vždy počkajú, ponúkajú mi gel alebo kolu. Stále sa mi vracia bolesť hlavy a dosť ma to demotivuje, dávam si dnes už druhý Ibuprofen a dúfam, že to ustúpi. Začína ten blbý úsek, kde sú cez chodník náhodne nahádzané rozne prekážky väčšinou vo forme spadnutých stromov. Chodník je čoraz užší a je lemovaný vysokou a miestami dosť hustou trávou alebo kríkmi. Väčšinou si ani nevidíme na nohy a tak bežať by nemalo zmysel, ani keby som vládal. Jančimu sa podarilo asi 3krát sa parádne potknúť, našťastie nedošlo k žiadnemu zraneniu. Na jednom mieste kúsok od chodníka nachádzame prameň s výbornou vodou, tak sa na chvíľku zastavujeme, aby sme sa osviežili. Medzitým už sme asi zo 3-krát obliekli a zasa vyzliekli vonkajšie vrstvy oblečenia. Podľa predpovede malo byť dnes trošku iné počasie, no môžme byť radi, že na nás niekoľko hodín v kuse neprší ako napr. na Ponitrianskej stovke každý rok. Posledných pár kilometrov som v stave, že už mi je všetko jedno, chcem len nejako dokráčať na Čertovicu a ukončiť toto dnešné trápenie. Z batoha vyberám fľašku coly, čo som mal ako železnú rezervu a čosi z nej odpijem. Aj keď nie som fanúšik sladených nápojov, cola a ultra skrátka idú do kopy a niekedy s človekom dokáže spraviť divy. Po pár minútach cítim, že žalúdok, ktorý som mal taký nijaký, sa začína normalizovať a množstvo cukru mi tak trochu aj zlepšuje náladu. Ešte na záverečných kilometroch ma predbehli nejakí traja bežci, to už musel byť fakt zadný voj. Rozmýšľam, že začnem zbierať zo stromov fáborky, za mnou už určite nikto nie je.
   Konečne dokráčam na poslednú občerstvovačku pred Čertovicou, osadenstvo už balí materiál. Uistia ma, že som naozaj posledný, ponúkajú mi aspoň pitie, ale vraj sú to už len 2km, tak kašlem na to, poďakujem im a idem rovno ďalej. Mierne klesanie po širokej zvážnici, konečne po 20km behateľný terén a tak sa mi podarí prejsť do mierneho poklusu. Na Čertovicu už dobieham regulérnym behom, dokonca počujem potlesk. Dozvedám sa, že sme "len" 7 miest pod čiarou, takže až tak veľa nechýbalo a mohli sme ísť ďalej. Chalani by to určite dali, no ja si veľmi neviem predstaviť ešte ďalších 12-13 hodín trápenia.
  
   Prešli sme cca 48km a 2800 výškových metrov. Dnes sa ukázalo, že na takýto ultrabeh treba mať ešte trochu viac natrénované, nie je to taká "pohodička" ako napríklad Lazovka. No skôr sa prikláňam k verzii, že tentokrát ma zradila psychika. Keď človek prechádza nejakými osobnými problémami, dokáže to s ním celkom dobre zamávať. Nie nadarmo sa vraví, že ultra je hlavne o hlave. Takže sa treba dať teraz znova dokopy, pridať do tréningu hlavne výškové metre a pokiaľ sa nič neočakávané nestane, uvidíme sa v auguste na 100MKMK, tentokrát v úlohe bežca/diaľkoplaza.

Link na prejdenú trasu

   Na záver by som ešte chcel pochváliť organizátorov za dobre označenú trať. Hoci poväčšinou nebolo veľmi kde zablúdiť, fáborky boli presne tam, kde by ich človek očakával. Snažili sa aj ľudia na občerstvovačkách ako aj na Čertovici a Donovaloch, pomohli s odvozom nás aj našej batožiny. Mal by som aj jeden návrh na zlepšenie, na ktorom sme sa zhodli viacerí. Keď už naozaj nie je možné pustiť z Čertovice viac ako 100 ľudí ďalej (niekomu zrejme vadí pár ľudí navyše, čo prejde turistickým chodníkom ako to, že sa tu vo veľkom rúbu stovky stromov a pri pohľade na holé kopce  je človeku do plaču), dajte možnosť štartovať len 100 ľuďom hoci aj za cenu o polovicu vyššieho štartovného. Tak bude mať aspoň každý možnosť prejsť si celú trasu a nebude sa musieť stresovať, či prejde elimináciou.

Lazová stovka 2017

21.-22.apríl 2017 :: Povzbudený prvým tohtoročným úspechom pred mesiacom na Leteckej stovke som sa začal tešiť na ďalšiu lahôdku, ktorou je už osvedčená kvalita z dielne Slava Gleska. Lákavé je hlavne prostredie, v ktorom sa beží. Ako názov napovedá, sú to poväčšinou lazy v okolí Starej Turej.
Stúpanie na Bradlo, za ním je prvá občerstvovačka
21.apríl 2017
V piatok po práci vyrážame z Bratislavy spolu s Jozefom. Je to chalan, s ktorým som sa skontaktoval pár dní pred odchodom, keď som cez facebook ponúkol odvoz svojím autom do Vrbového. Pôvodne som chcel ísť až v sobotu skoro ráno, ale to by som sa príliš nevyspal. Jozef ide svoju prvú stovku, tak je plný očakávaní. Už nejaké kratšie ultra behy absolvoval, takže nejaké skúsenosti sú. Celú cestu kecáme, ako ináč o behaní a všetkom okolo toho ;)
Na prezentáciu sme došli medzi prvými, parkujeme na exkluzívnom mieste pár metrov od telocvične, berieme si itinerár a čip na meranie medzičasov (novinka tohto ročníka), skladáme si veci a odchádzame do mesta, dať si nejakú večeru. Po chvíli zakotvíme v malej pizzerii, kde sme takmer sami, keďže je ešte relatívne skorá podvečerná hodina. Jozef si dáva malú pizzu, ja si vyberám medium, čo som trochu precenil, ale nakoniec som ju nejako zvládol - nakoniec kalórie za zajtra zídu. Po prechádzke centrom sa vraciame do telocvične a rozkladáme si karimatky a spacáky v takej menšej "náraďovni", strategicky neďaleko pánskych hajzlov ;)

22.apríl 2017
V sobotu vstávam už okolo 5.15, noc bola dosť rušná, lebo stále niekto prichádzal, ľudia chodili hore dolu. Napriek tomu som sa cítil relatívne vyspatý. Balím a prebaľujem už niekoľkýkrát svoj batoh a ľadvinku, stále váham, ktoré veci si brať a ktoré nie. Keďže hlásia na poobedie dážď a na Javorine by mal byť ešte dokonca sneh, je veľmi ťažké sa vybaviť na všetky možné poveternostné podmienky. Rozmýšľam, či si dať dlhé nohavice alebo krátke, koľko náhradných ponožiek, koľko vrchných vrstiev a podobne. Je to moja druhá (resp. tretia) stovka, človek ešte len naberá skúsenosti. Z Leteckej stovky viem, že som mal zbytočne veľa vlastného jedla, ktoré som ťahal celý čas na chrbte. Ono sa to nezdá, ale každý dekagram zbytočnej váhy sa po desiatkach prejdených kilometrov prejaví. Takže robím kompromisy vzhľadom na množstvo jedla a vody, množstvo náhradného oblečenia a relatívne malý objem bežeckého batoha a ľadvinky. Hodím do seba ešte raňajky (banán a proteínový koktail) a pred pol 7 sa zhromažďujeme na štarte, kde má Slávo Glesk krátky príhovor.
Predštartová inštruktáž od hlavného orga
Presne o 6.30 sa tlupa vyše 300 bláznov (oficiálne nás malo byť 350, presný počet štartujúcich neviem) vyrúti na 109km dlhú cestu Lazovej stovky. Eufóriu vidieť na tvári hádam každého účastníka. Hneď po štarte miernym poklusom prechádzame a následne opúšťame mesto Vrbové.  Snažím sa šetriť sily hneď od začiatku a tak postupujem indiánskym behom a snažím sa nenechať sa strhnúť davom. Na prvú občerstvovačku pod Bradlom (asi 20. km) prichádzam asi po 3 hodinách, zhruba od 15. km ma začalo jemne pichať v ľavom kolene a tak využívam túto zastávku okrem jedla aj na krátke posedenie na lavičke a natiahnutie nôh.
Prvá skvelá občerstvovačka kúsok pod Bradlom
Ďalšia zastávka je v Podbranči (35.-36. km), v dedine kúsok za zrúcaninou hradu, kam sme sa museli (zbytočne) vyštverať kvôli tajnej kontrole, na ktorej chýbali nálepky. Táto občerstvovačka už je podstatne chudobnejšia, tým že rýchlejší bežci a chodci už tadiaľto dávno prešli a vyjedli vačšinu dobrých vecí ;) Ešte k tomu začína jemne pršať, takže musím vytiahnuť nepremokavú bundu, doplním tekutiny a vyrážam ďalej. Tento úsek sa ide takmer celý po asfalte, takže nič extra príjemné na unavené nohy. Na beh už sa akosi necítim aj kvôli stále sa ozývajúcemu kolenu a tak väčšinou idem zrýchlenou chôdzou. Niekde na tomto úseku ma predbieha ultrabežkyňa Julka (jej skvelý report si môžete prečítať na jej blogu), ktorá začala pomalšie než ja, no potom asi chytila druhý dych.
Prichádzam na ďalšiu občerstvovačku v mestečku Vrbovce (cca 47. km), tu je klasické dedinské pohostinstvo, kde sa dá kúpiť pivo, káva a podobné veci. A hlavne sa tu dá sadnúť a na chvíľu sa ohriať, majú tu mastné chleby s cibuľou, stlačil som asi 4ks + nejakú colu na povzbudenie. Natieram ľavé koleno hrejivou masťou a nasadzujem neoprénovú ortézu. Vonku zatiaľ neprší a tak asi po pol hodinke vo vnútri vyrážam na ďalší úsek. Dlho som sa však netešil, len čo opustím dedinu a prejdem asi 500m po poľnej ceste, pustí sa dážď, ktorý postupne prechádza do seriózneho lejaku. V otvorenej krajine sa nie je kam schovať, dážď s vetrom šľahá z boku, nohy mám komplet mokré, snažím sa aspoň vyhýbať najväčším kalužiam, aby som mal chodidlá ako-tak v suchu.
Dážď trval asi 2 hodiny, poľné cesty sa zmenili na blatové klzisko. Prechádzam úsekom, ktorý vedie cez Moravu, na vrchole jedného z kopcov medzi stromami je prístrešok, kde sa na niekoľko minút ukrývam a dávam si tyčinku. Čakať tu však dlhšie nemá význam a keď stojím, začína mi byť slušná zima. Potrebujem zostať v pohybe, aj keď dážď riadne nahlodáva moju morálku. Nakoniec lejak pomaly ustáva a ja prichádzam do dedinky Javorník. Niekde na jej konci by mala byť občerstvovačka. To už som v stave, keď som viac-menej rozhodnutý Lazovku predčasne ukončiť. Premočené tenisky olepené blatom a zima, prenikajúca cez všetky vrstvy oblečenia, ktoré som na seba dokázal navliecť, ma pomaly presvedčili, že dnes to asi nedám. Volám svojej polovičke a vymýšľam stratégiu odvozu. Rozhodol som sa pokúsiť prejsť až na Veľkú Javorinu, kde by pre mňa vedela prísť autom. Občerstvovačka za dedinou naozaj bola (kontrola "Filipov", cca 60. km), aj keď to bol ešte hodný kus šlapania. Mali tu teplú polievku, čo som v tej chvíli naozaj potreboval. A dokonca kávu. Keď som to do seba rozklepanými rukami dostal, konečne ma to trocha zohrialo a dodalo mi to energiu do posledného úseku.
Posledné výhľady pred úplným zotmením
Pršať prestalo asi pred hodinou a teraz dokonca vyšlo po celom dni na chvíľu slnko. Aj keď už ma neohrialo, svietilo len na vrcholoch kopcov. Za necelé 2 hodiny mala prísť tma, tak som pomaly kráčal smer Veľká Javorina, malo to byť zhruba 13km. Opäť je tu veľa blatistých úsekov, ktorým sa niekedy nedá vyhnúť a nakoniec už si človek povie, že je to jedno. Aj tak mám všetko mokré. Kráčam stále sám, neskôr stretávam staršieho chlapíka, ktorého si pamätám z občertvovačky. Len si zakývame a pomaly ho predbieham, je čoraz väčšia tma a musím vytiahnuť čelovku. Ako na potvoru s tmou a pribúdajúcou výškou začína aj nepríjemná hmla, takže vidím asi len na 3m pred seba. Musím zobrať čelovku do ruky a svietiť si akoby pod hmlu, vtedy je to trochu lepšie. S pribúdajúcimi výškovými metrami pribúdajú úseky so snehovými jazykmi (topiaci sa sneh + blato) a treba ísť ozaj opatrne aby som sa niekde nenatiahol. Ozajstná skúška odhodlania. Posledný strmý stupák a dostávam sa konečne na hrebeň, niekoľko stoviek metrov od vysielača Veľka Javorina. Otvorené priestranstvo, z ktorého je za lepšieho počasia krásny výhľad široko-ďaleko, teraz len tma, hmla a v diaľke červené svetielko na vrchole vysielača. Už som tu predtým bol a tak viem, že Holubyho chata je kúsok pod kopcom, tu dnes svoju cestu ukončím. Prechádzam popod monumentálny a teraz v noci aj trochu strašidelne pôsobiaci vysielač a potom už len asi 400-500 metrov dolu kopcom ku chate. Koleno pri zostupe bolí jak čert, pri stúpaní to bolo vcelku ok.
V chate už čaká moja polovička, objednáva mi mätový čaj. Pomocou čipu zaznamenávam posledný medzičas (21:48) a hlásim organizátorom, že končím. Moje putovanie trvalo niečo cez 15 hodín a podľa GPS som prešiel 75km (podľa popisu je toto stanovište na 73. kilometri). Do cieľa je to odtiaľto ešte asi 35 km. Aktuálnym tempom by som to išiel ešte najmenej 6 hodín, čím by som prekonal svoj čas z Leteckej stovky, ale vzhľadom na okolnosti (zlé počasie, bolesť kolena) musel rozhodnúť rozum. Odchádzame teda autom späť do Vrbového (kde som si nechal v telocvični zvyšok vecí a vonku odparkované auto), moja drahá pokračuje naspäť do BA, ja si dávam ešte rýchlu sprchu a idem si na pár hodín pospať. Budím sa ráno už okolo 6.00, zbalím sa a odchádzam tiež do BA.
Nasledujúci deň viem vcelku normálne chodiť, brutálnu svalovku v stehnách ani bolesti šliach na priehlavkoch nemám na rozdiel od toho, ako som sa cítil po Leteckej (no myslím, že keby som dal ešte tých vyše 30 km, dopadol by som horšie). Dokonca ani to blbé koleno nebolí. V utorok (3 dni po Lazovke) si dávam výbeh na Kamzík (dokopy cca 8,5 km). Teraz (asi týždeň po) mám trochu preťaženú nejakú šľachu na ľavom predkolení, čo som si asi spôsobil krátkymi opakovanými výbehmi do kopca počas posledného víkendu, takže niekoľko dní oddychujem. Dúfam, že do najbližšieho víkendu už budem ok a budem môcť znova vybehnúť. Moje plány na najbližšie obdobie sú zatiaľ otvorené. Niekedy koncom mája sa beží Cross Marathon z BA na Zošku (okolo 40km), nad tým vážne rozmýšľam. Ďalšie stovky mám naplánované až na jeseň (september-október), tak uvidíme, čo cez leto. Hlavne by som chcel trénovať kopce, aby som posilnil stehná a to nešťastné koleno.


Prečo tento blog

Rád by som prostredníctvom tohto blogu popísal ako som sa dostal k behu, ako som sa postupne prepracoval od rekreačného turistu k aktívnemu bežcovi. Chcem písať aj o pretekoch a bežeckých akciách, ktorých som sa zúčastnil.
Články budem pridávať chronologicky ako išli v čase od mojich začiatkov v lete 2014 až po súčasnosť.