Po nie príliš vydarenom minulom lete a korona šialenstvom postihnutých mesiacoch som si povedal, že musím toto leto niekam vypadnúť, hoci len toť na Slovensku. Vo Vysokých Tatrách som už pekných pár (konkrétne asi od 2009) rokov nebol, maximálne som len okolo prechádzal autom v rámci nejakého štafetového behu naprieč Slovenskom. A pretože si často veci nechávam na poslednú chvíľu, aj teraz som ubytovanie hľadal týždeň pred. Na počudovanie som cez booking našiel ešte nejaké možnosti a už na druhý pokus som zarezervoval privát v Novej Lesnej. Do kopcov je to na skok a nebude to vyžadovať toľko presunov autom.
24.7. Piatok Vyrazil som okolo pol druhej z BL so zámerom nedostať sa do najväčšej piatkovej zápchy, čo sa aj podarilo. Zvolil som cestu cez BB a Čertovicu, aby som sa vyhol nudnej diaľnici a takmer istému prúseru v centre Žiliny. Po štyroch hodinách som zaparkoval pred penziónom a vnútri ma privítal a ubytoval pán domáci, zhodou okolností tiež aktívny bežec a bývalý reprezentant. Týždňová bežecká výzva na iRune, do ktorej som sa nejakým nedopatrením zapojil, je v plnom prúde a tak sa prezliekam, obúvam tenisky a idem natočiť pár kilometrov. Domáci mi zhruba popísal akýsi 12km okruh, ktorý vedie ponad dedinu, tak skúšam trafiť. Spočiatku pekná asfaltka sa mení na poľnú cestu, lebo som sa rozhodol improvizovať. Po zopár zablúdeniach, keď napríklad zisťujem, že most do Starej Lesnej, ktorý vidím na mape, je reálne zbúraný, alebo že ďalší prechod blokuje malé rómske ghetto, sa vraciam späť na poľnú cestu. Táto ma nakoniec privedie až k hlavnej ceste a chodníku popri nej. Po rozpačitých behoch počas týždňa sa mi ide až podozrivo dobre, možno je to aj tým sviežim vzduchom po daždi. Podarí sa mi natočiť cez 17km a som spokojný.
25.7. Sobota
Dnes som sa rozhodol skúsiť zrýchlený presun na Brnčalku a späť, čo zhruba vychádza na 18-19km tam a podobne aj naspäť. Trasu som si naklikal do mapy.cz už včera, takže pôjdem podľa nej a uvidí sa. Na popoludnie hlásia prehánky, tak to chcem spraviť v rozumnom čase a vyhnúť sa dažďu. Ráno sa klasicky motám a zbieram do batoha veci. Mám pocit, že som nabalený ako by som šiel prinajmenšom na stovku. A potom zistím, že mám buď kopec zbytočností alebo mi niečo chýba. That’s life. Kým sa vymotám z dediny a dostanem sa na chodník popri hlavnom ťahu, mám za sebou možno už aj stovku výškových metrov a začínam sa potiť. Poklusom prebieham miesta včerajšieho večerného behu a pokračujem až do Tatranskej Lomnice. Prechádzam park a napájam sa na zelenú, potom žltú a nakoniec na modrú značku, ktorú napokon opäť strieda žltá a tá pokračuje vedľa Zeleného potoka až ku chate pri Zelenom plese (tzv. Brnčalke). Cestou sa mi darí niektoré menej naklonené úseky klusať, sem tam sa musím prebíjať skupinkami turistov, ale čakal som, že to bude horšie. Slušne sa pri tom potím a ku chate príchádzam s úplne prepoteným tričkom aj šortkami. Okolie aj vnútro chaty je obsadené desiatkami ľudí, je to tu povedal by som slušne narvané. Rada na jedlo stojí až vonku. Nasadzujem náhubok a postavím sa tiež do radu, hlad je hlad. Postupuje to našťastie svižne a objednávam si fazuľovú polievku a jedno veľké chladené. Občerstvenie padlo dobre, no dlho tu sedieť nechcem a vyrážam ďalej po červenej okolo Trojrohého plesa až ku Veľkému Bielemu plesu. Okrem dvoch poliakov, čo mi dýchajú na chrbát je tento chodník o poznanie prázdnejší. Pridávam do kroku a nechávam ich kdesi vzadu. Pri plese sa chodník prudko otáča doprava na modrú značku, ktorá ma dovedie do bodu napojenia na žltú, ktorou som sa dostal hore. Od toho bodu by som sa mal vrátiť tak ako som prišiel. Na Rázcestí nad Matliarmi míňam omylom odbočku, takže sa dostávam ku hlavnej ceste kúsok inde ako by som chcel. Ale nevadí, dal som si tu aspoň hnusnú kávu z automatu od parking mana. Pár sto metrov musím prejsť po krajnici hlavnej cesty, chodník tu už nevedie. Potom sa mi darí napojiť na cestu z rána a opäť cez Lomnicu už známymi cestičkami až domov. Posledné kilometre už som dosť vyflusnutý a iba kráčam, na ubytko prichádzam s číslom tesne nad 40km.
26.7. Nedeľa
Po včerajšej porcii kilometrov som si naplánoval na dnes len takú menšiu porciu, čo je asi polovica zo 40. Do trasy by mali padnúť minimálne dve chaty, aby sa bolo kde občerstviť. Autom sa presúvam do Starého Smokovca, kde parkujem v podzemnej garáži. Trochu sa to tu pomenilo za tie roky, aj parkovaťsa vtedy dalo len vonku. Mám časový sklz kvôli rannému motaniu a hodinky zapínam až tesne pred 10.00 počas stúpania od dolnej stanice lanovky na Hrebienok. Odtiaľ sa chodník zahusťuje ľuďmi, cítiť tú neskoršiu hodinu a trochu ma to štve. Celou cestou až po Zbojnícku chatu musím niekoho predbiehať a dosť ma to spomaľuje. Prichádzam však v dobrom čase asi o pol 12, vnútri len zopár ľudí a doprajem si tentokrát dvojchodové menu aj s pivom. Zas som sa brutálne spotil a na prezlečenie mám len bezrukávové funkčné tričko. Ale aj to je lepšie ako ísť celý v mokrom.
Chatu opúšťam okolo 12:15 a na oblohe už vidím prvé búrkové mraky. Myslel som, že nejakú hodinku to ešte vydrží. A naplánoval som si okruh samozrejme, takže späť nejdem po tej istej trase, ale cez Priečne sedlo na Téryho a tak dolu. Lenže... som si nenaštudoval, čo je to Priečne sedlo. Najprv začalo len tak jemne poprchať, potom trochu viac...nasadil som bundu, to už začínalo stúpanie do sedla, v tom sa spustili z krúpy. Tak ma vyšľahalo, akoby strieľali drobnú šošovicu z oblohy...ale to ešte nič nebolo. Postupne sa krúpy zmenili na regulérny dážď a odvšadiaľ sa začala valiť voda. Predstavil som si ten žľab, ktorým sme schádzali na Malofatranskej dolu z Veľkého Rozsutca. Toto bolo ale strmšie...a týmto žľabom som stúpal smerom hore...no ako bonus sa tadiaľ valili potoky vody. Posledné výškové metre do najvyššieho bodu už som išiel pomocou reťaze a stúpačiek. V tom začalo hrmieť... Od posratia som nemal ďaleko...snažil som sa držať tých reťazí čo najmenej, asi tušíte prečo. Smerom hore to ešte relatívne šlo. Potom som sa prehupol cez sedlo...a začala sranda sránd. Smerom dolu takmer kolmá stena + reťaze. Najväčší lejak a do toho sem-tam zahrmelo. Potreboval som sa dostať čím skôr dolu...ale bez reťazí by som to nedal, stačil jeden blbý krok a letel by som. Ak by šľahol blesk do tých reťazí, tak je razom zo mňa uhlík. V tých chvíľach som myslel na jediné...vlastne neviem, či som na niečo myslel. Len som dýchal a snažil sa maximálne sústrediť na každý jeden krok, kam dávam ktorú nohu a ruku. Cesty späť nebolo, musel som byť čo najrýchlejšie a pritom bezpečne dolu. Našťastie si tam hore povedali, že ešte nie je môj čas a žiadny elektrický výboj dolu neposlali.
Moje trailové Altry držali na mokrých kameňoch prekvapivo dobre, no aj tak v tej valiacej sa vode to chcelo maximálnu opatrnosť. Nakoniec som zišiel z tých nešťastných reťazí na normálny terén a a mohol som si vydýchnuť. Samozrejme oproti mne idúc smerom hore som ešte stretol niekoľko českých turistov. Aj som sa im snažil jemne naznačiť, čo ich tam hore čaká, ale išli si svoje. Dolu popri chodníku som ešte postretal skupinky ľudí poschovávané pod balvanmi, ukrývajúc sa pred búrkou. Ešte nižšie skupinka mladých čechov skrčená v improvizovanej jaskyni a pýtajú sa ma, či je už bezpečné ísť hore a že ako to tam vyzerá. Vravím im, nech to radšej otočia, ísť hore rozhodne neodporúčam.
Ako som sa pomaly blížil k Téryho chate, dážď začal poľavovať. Vnútri v chate teplo a narváno, tak som si aspoň kúpil teplý bylinkový čaj a išiel si ho vypiť von na terasu. Kontrola batohu ukázala, že všetko, čo nebolo zabalené v extra sáčku, bolo totálne mokré. Druhé tričko, fukerka aj uterák si to odniesli, len som ich vyžmýkal a uložil naspäť. Ešte že orechové rožky z Lidla som mal pekne zabalené a ku čaju dobre padli. Dlho som sa tu nezdržiaval, lebo som bol premočený a bola mi trochu zima. Svižným krokom som vyrazil po zelenej značke smer Hrebienok. Bežať sa už veľmi nedalo, bol to skor taký zrýchlený presun, sem tam poklus. Stehná som mal rozbité po celom týždni a výškových metroch. Blížiac sa k cieľu v Starom Smokovci začalo znova poprchať a ja som bol rád, že už som konečne dolu. Zvyšok dňa už len oddych a oslava môjho druhého narodenia.
27.7. Pondelok
Dnes je oddychový deň, predpoveď hovorila o celodenných prehánkach, tak som nič neplánoval. Ale hlavne som slušne rozbitý na kocky po celotýždennej bežeckej výzve, v ktorej sa mi podarilo nabehať-nakráčať skoro 130 km. Za normálnych okolností by to bol mesačný objem...takého slabšieho mesiaca povedzme. Čiže žiadny zbytočný pohyb v tento deň. Ranné motanie mi trvá skoro do 11, sadám do auta a idem aspoň na obed do Smokovca a trochu sa tam prípadne poprechádzať. Cez google mapy som našiel akúsi kolibu s dobrým hodnotením kúsok od stanice pozemnej lanovky. Vnútri takmer ľudoprázdno, je niečo po pol 12, trochu divné, ale aspoň nebudem dlho čakať. Vyberám z lístka klasické kombo cesnačka s bryndzovými haluškami a kofolou. Až na tú guču syra, čo sa spravila na dne polievky, to bolo výborné a zakončil som to jedným dobrým pressíčkom. Parkovné mám zaplatené na dve hodiny, tak ich využívam očumovaním suvenírov a predražených športových vecí v okolitých obchodíkoch. V podstate tu ani nie je veľmi čo pozerať, pred odchodom sa ešte ulakomím na škoricový trdelník od nasrato pôsobiacej predavačky. Zvyšok popoludnia sedím vykotený v altánku pri penzióne a využívam ho písaním tohto blogu a čítaním knižky. Podvečer si dávam ešte tour de Nová Lesná, čo mi zaberie slabú trištvrte hodinku...keďže tu tiež nie je príliš čo pozerať. Aspoň viem otváracie hodiny miestnych potravín, čo sa ešte môže v nasledujúcich dňoch hodiť.
28.7. Utorok
Po dni oddychu treba znova rozhýbať nohy, ktoré, ako zisťujem, sa ešte ani nezačali spamätávať. Nevadí, zostávajúci čas do piatku treba maximálne využiť a dnes nám predpoveď kreslí mimoriadne pekné počasie. Z penziónu som sa vykotúľal až niečo po 9, smer Štrbské pleso. Trochu som počítal, že tu bude viac ľudí, ale realita prekonala moje očakávania. Prvé parkovisko plné...druhé parkovisko plné...ideme ďalej, tretie parkovisko plné a pomaly sa blížime až k športovému areálu kúsok od mostíka, kde sú zrejme posledné voľné miesta. Podaktorí to vzdávajú už pred rampou a otáčajú sa. Ja som si počkal a chlapík ma posiela kamsi dozadu, potom cez malý mostík až za nejakú chátrajúcu budovu. Pred odchodom som si naklikal okruh Furkotskou dolinou okolo Solísk, mal by mať okolo 14-15km. Zvažujem ktorým smerom začať, ale keď vidím davy, doslova húfy ľudí prúdiť smer vodopád Skok, vyberám radšej opačný smer. Ten sa javí podstatne schodnejší, len sa musím preštrikovať okolo južnej strany plesa, aby som sa dostal na červenú značku. Prvé 2-3 kilometre je krásny šotolinový chodník, jemne zvlnený, takže si aj trochu pobehnem. Potom však cesta prechádza na žltú značku a terén prestáva byť behateľný. Úzky singláč, stredne veľké kamene a hlavne stúpanie. Stúpam až do výšky takmer 2100 metrov na Wahlenbergove plesá. Nikdy som o nich pred tým nepočul. Dávam si chvíľu pauzu pri tom väčšom plese a pokračujem, chodník sa čoraz prudšie dvíha až do sedla. Tam treba preliezť za pomoci zopár reťazí a už som na druhej strane kopca, kde sa otvárajú nové úžasné výhľady na Okrúhle a Capie pleso. Nejaký chlapík sa ma pýta, či idem až na Furkotský, ukazuje mi že je tam taký chodníček, odbočka zo žltej. Napokon sa aj rozhodujem, že si tam vyleziem, keď už som takto blízko. Možno sa sem zas pekne dlhú dobu nedostanem. Chodník je dosť exponovaný, treba sa pridržiavať často ostrých skál, ale ten pohľad zo samotného vrcholu stojí za trochu driny. Kochám sa výhľadmi na všetky strany, taký Kriváň je úplne neskutočný. No aj všetky ostatné dvojtisícovky sú ako na dlani. Fotím a posielam pozdravy z mobilu. Teraz už len stále dolu, všetko dnešné stúpanie mám prakticky za sebou. Nohy ma pri výstupe celkom prekvapivo podržali, no v zostupoch už nemám takú istotu a stehná dostávajú zabrať. Napokon sa Mlynickou dolinou cez vodopád Skok dostávam naspäť na miesto štartu a môžem si dať zaslúžený obed (či už skôr olovrant). Po návrate do penziónu ešte vybieham uhasiť smäd a ochutnať čapované pivo v blízkej krčme u Sv.Huberta.
29.7. Streda
Dnes sa mi nechce absolvovať tortúru s parkovaním a tak vyberám len jednoduchú túru zo Starého Smokovca na Sliezsky dom. Už som na Sliezskom dome pred tým bol, je tam slušne vybavený bufet pre turistov, tak sa tam môžem zároveň naobedovať. Auto nechávam v parkovacej garáži v Smokovci a vyberám sa po žltej značke. Po vymotaní sa zo Smokovca cesta pokračuje úzkym singláčom a takmer nikoho tu nestretám. Nemám dnes akosi náladu, len rozmýšľam nad vecami, ktoré aj tak nezmením a mechanicky šliapem krok za krokom jemným stúpaním. Keď sa začínam blížiť k cieľu, stretávam prvých ľudí. Vedľa horského hotela leží Velické pleso, spravím si prechádzku okolo neho a pôjdem sa najesť. Nad plesom je stena s vodopádom a dá sa tadiaľ dostať po zelenej značke až na Poľský hrebeň. No ako vravím, dnes na to nemám akosi chuť ani energiu. Je zhruba pol 12 a vidina skorého obeda je momentálne lákavejšia. Fazuľová polievka, veľká parená buchta a za tým pol litra kofoly. Na chvíľu spokojno... Dolu si beriem ešte z automatu kávu a na chvíľku sadnem na terasu, ktorá sa už pomaly zaplnila turistami. Späť volím cestu po červenej značke, ktorá ponúka krajšie výhľady aj vďaka vypílenej kosodrevine okolo chodníka. Aj tu míňam podstatne viac turistov, ktorí poväčšine idú ešte len smerom hore. Na rázcestí Pod Slavkovským štítom sa vydávam po modrej, ktorá sa mení na nudnú širokú zvážnicu a privedie ma až dolu do Smokovca vedľa stanice pozemnej lanovky. Do penziónu prichádzam pomerne skoro, ale miestna krčma už má otvorené a tak dnes skúšam znova niečo z ich ponuky.
30.7. Štvrtok
Večer som písal Jaruš z tímu Zberačov medailí ohľadne jednej plánovanej bežeckej akcie. Zhodou okolností je tento týždeň tiež v Tatrách aj s jednou známou, tak sme sa dohodli, že môžme ísť dnes na túru spoločne. Má prísť ešte jeden chalan David (tiež z tímu Zberačov), aspoň sa nebudem posledný deň trajdať po horách sám. Plán odchodu je 7:15 zo Štrbského plesa. Menší logistický chaos okolo miesta stretnutia napokon končí úspešne a my sa vo štvorici stretávame na mieste, kde sa začína červená značka smer Popradské pleso. Teda ja, Jaruš, Dejvo a Darinka (prihlásila sa Jaruš na FB výzvu Doby Tatry). Na Popradskom plese už majú otvorené, dávame si krátku zastávku s raňajkami, ja kus trochu obschnutej makovej štrúdle a kofolu. Ideme na Kôprovský štít a trochu sacharidov sa bude hodiť. Modrá značka nás vedie okolo Veľkého Hincovho plesa až do Vyšného Kôprovského sedla, kde sa napájame na červenú značku smerom na vrchol. Napriek celkovej únave sa mi ide celkom dobre, počasie je exkluzívne a svalovka, ktorú som mal ešte začiatkom týždňa, sa akoby niekam stratila. Dávame si aj menšie prestávky, fotíme, nie je sa kam ponáhľať. Zo sedla až na najvyšší bod je terén trochu nepríjemnejší a komplikuje ho aj hustnúci počet ľudí. Celkom na vrchole už takmer všetky miesta vychytané, nakoniec sa ale ešte kúsok placu nájde, rozbaľujeme proviant a kocháme sa pritom fantastickými výhľadmi. Asi po 20 minútach pomaly opúšťame stanovište, nech nás môžu vystriedať ďalší čakajúci na vyhľady. Premávka naozaj hustne a tak dobre, že už ideme dolu. Ale stále to nie je nič proti fotografii, ktorú niekto zavesil na FB, ako nekonečný rad ľudí čaká pod rebríkmi cestou na Rysy. To bol totižto pôvodný plán na dnes. Baby mali zarezervovaný nocľah na Rysoch, tak chceli ísť Kôprovský a potom Rysy a zostať tam na noc. Lenže tým pádom by sa k rebríkom dostali presne v čase najhoršej premávky a to asi nechceli riskovať. Druhá možnosť bola ísť iba Rysy skoro ráno, vyhnúť sa tým zápche, ale čo tam potom robiť celý deň až do večera? Preto nakoniec nocľah oželeli a namiesto toho sa išlo len na Kôprovský. Cestou späť na Štrbské opäť zastávka na Popradskom, kde sme si dali neskorší obed. Večer ma ešte čaká jedna nepríjemná povinnosť a to balenie sa na zajtrajší odchod domov. Baby chcú ísť ešte zajtra tie Rysy, ja som po minulom a tomto týždni celkom slušne unavený, ale pravdupovediac sa mi domov až tak nechce. Ktovie kedy sa sem opäť dostanem... Nakoniec slovo dalo slovo, idem sa ešte zajtra rozbiť na Rysy s nimi.
31.7. Piatok
Budík zvoní nekompromisne 3:20, samozrejme moja hlava ma zobudila už niekoľko minút dopredu. Večer som si už veci nachystal tak, aby som toho mal čo najmenej, väčšina batožiny je naložená v aute. Iba si zarobím do fľašiek jonťák, poberiem veci z chladničky, oblečiem sa a sadám do auta. Dohoda je stretnutie 4:15 na parkovisku pod Popradským plesom. Vymieňame si ešte správy, lebo si niesom istý miestom stretnutia. Ako neskôr zisťujem, bol som tu už pred x rokmi a miesto som našiel na prvý šup. Je ešte tma a pri ceste parkuje len zopár áut. Nikto takto skoro ešte parkovné nevyberá. Prvý úsek až k Popradskému plesu vedie po novučičkej asfaltke, dobre, že som mal so sebou čelovku, zo začiatku ešte prisvetľujem, kým sa nezačne celkom rozvidnievať. Takto skoro som ešte na túru nešiel, stretávame jediného človeka. Na Popradskom sme pred pol 6 a bufet je bohužial zatvorený, musíme sa zaobísť bez rannej kávy. Ale navadí, cesta celkom dobre ubieha, pri rázcestí Nad Žabím potokom sa napájame na červenú značku, ktorá vedie až na vrchol. V pásme kosodreviny začínam cítiť nepríjemné krútenie v črevách, ktoré sa po pár minútach mení na urgentnú potrebu. Vhodných miest bude smerom hore čoraz menej, našťastie nachádzam skryté miestečko s vyšším porastom, kde ma z chodníka nikto nevidí a vybavím, čo treba. Prechádzame okolo Žabích plies a kúsok nad nimi začína kritický úsek s rebríkmi a stúpačkami. Sme tu mimoriedne skoro, ale rozhodnie nie sami, menšie skupinky sa sem tam trúsia okolo. Časový odhad podľa smerovníka hovorí, že o 8 budeme na chate, my už tam prichádzame niečo po 7.
Na chate je celkom čulý ruch, motajú sa tam ľudia, ktorí tam prenocovali aj takí, čo práve prišli. Dávam si za veľkú šálku horúceho čaju, medzitým jedna z turistiek skúša imrovizovaný klavírny minikoncert. Po tomto príjemnom posedení ale treba vyraziť, nech sme naspäť dolu čím skôr. Spred pár rokov si pamätám, že cesta na vrchol vedie na jednom mieste po dosť exponovanom chodníku a ak by tam boli ešte zvyšky snehu, bolo by to dosť riskantné. Dnes je to v pohode, ale aj tak tadiaľ prechádzam maximálne opatrne. Na samom vrchole už začína menšia tlačenica, je tu ešte menej miesta ako včera na Kôprovskom. Robíme pár záberov, výhľady sú vďaka počasiu neskutočné. Aj cestou dolu sa zastavujeme na chate a ja si dávam výbornú kapustnicu, hoci je len pol 10 ráno... Úsek dolu ešte prechádzame úplne v pohode, žiadne šialené zápchy sa nekonajú. Okolo pol 12 sme už na Popradskom, v bufete si dávam buchty a kávu, môj improvizovaný dnešný obed. Záverečná asfaltka smerom k autu a nohy už idú len zotrvačnosťou. Tento mesiac to budú asi rekordné čísla v nabehaných a nestúpaných kilometroch. Pokiaľ chcem trochu zregenerovať, musím dať nohám na pár dní úplné voľno...v auguste ma ešte čaká pár zaujímavých akcií.
