Od prvých kilometrov až k ultratrailom...

UltraFatra 2019 alebo ako som skončil, skôr ako som vôbec začal


27.júl 2019 :: UltraFatra patrí podľa rozprávania ľudí medzi najkrajšie z tých "krátkych" päťdesiatok na Slovensku. Náročnosťou sa radí k tým skôr ťažším. Tešil som sa na ňu aj ja, Malofatranská sa mi páčila a toto je predsa Veľká Fatra, takže to musí byť ešte suprovejšie, nie?
   Zozbierali sme sa už takmer klasická zostava ja, Mišo, Janči + Pali a na štarte sa mal pridať ešte Majo M. Ubytovanie tentokrát zabezpečoval Pali a dopravu Mišo. V piatok o 15 si dávame všetci štyria zraz v Grobe u Miša, nahádžeme batožinu do auta a fičíme smer Ružomberok. Po príchode ešte malý nákup proviantu v Kauflande a odtiaľ rovno na prezentáciu do školy. Nie je tu zatiaľ žiadny nával, takže si všetko v kľude vybavíme, ešte som si aj kúpil za dobrú cenu mikinu UltraFatra :) Zo školy presun do centra, kde chvíľu blúdime, kým trafíme na ten správny parking. Apartmán je vzdialený pár desiatok metrov, je to úplné centrum na pešej zóne, rovno nad reštauráciou. Vybavenie je celkom luxusné, je to asi prerobený byt, obrovská kúpeľňa, kuchynský kút, obývačka a dve spálne. Keď sme sa pokochali, ideme sa dolu navečerať, ostávame rovno v podniku pod ubytkom. Dávam si vývar a ako druhý chod bravčové medailónky s opekanými zemiakmi, k tomu jedno vychladené pivko. Netušil som, že medailónky budú ešte flambovať absinthom, aspoň sme to mali aj s kultúrnou vložkou.
   Po večeri sa chalanom ešte žiada niečím to zakončiť, tak sa presúvame do druhého podniku. Na pivo ale už nikto nemá chuť, tak ostávame pri bazovej limonáde. Ešte chvíľu posedíme a potom sa už vraciame do apartmánu nachystať sa na zajtra. Každý má už svoj predpretekový rituál, chystáme si oblečenie a obsah bežeckých batohov, aby sme sa už ráno nemuseli zdržovať. Najviac nás trápi predpoveď počasia, lebo to na zajtra vôbec nevyzerá ružovo a tak je ťažké sa rozhodnúť, čo si vziať so sebou a čo na seba. Každopádne uvidíme ráno a podľa toho doladíme detaily. Ja si ešte pripravím proteínový šejk do chladničky, vypijem si ho ráno.
    Ráno vstávame okolo 4:40, pri autobuse musíme byť najneskôr 5:30. V noci som sa relatívne dobre vyspal, aj keď som sa dosť prehadzoval. Teraz ale cítim nejaké zvláštne pocity v bruchu, možno je to len predštartová nervozita, takže tomu neprikladám nejakú zvláštnu dôležitosť. Vonku to zatiaľ vyzerá dobre, neprší a obloha nad nami je v podstate jasná. V diaľke ale vidno mraky, ktoré sa na nás ešte len chystajú. K autobusom prichádzame presne, pešo nám to z apartmánu netrvalo ani 10 minút. Sadáme dnu a čaká nás cesta do Harmanca, odkiaľ sa štartuje. Cesta trvá dobrú trištvrte hodinu a žalúdočná nevoľnosť sa mi vracia, najmä keď prechádzame úsekmi kde je to samá zákruta. V autobuse mi obvykle nebýva zle (bývalo, keď som bol ešte decko), ale teraz viem, že toto asi neskončí dobre. Vyberám si nenápadne zatvárací Ikea sáčok a opieram sa hlavou o sedadlo predo mnou. Oblieva ma studený pot a pokúšajú sa o mňa mrákoty. Len tu neodpadnúť, zatínam päste a snažím sa to nejako prekonať. Na chvíľu sa mi to aj podarí, mrákoty ustupujú, ale žalúdok robí stále kotrmelce. V jednej chvíli to už nedokážem potlačiť a ide to von. A aby trapas bol dokonalý, sáčok nevydrží nápor svojho obsahu a ten sa mi už valí medzi prstami. Janči mi podáva druhý sáčok, pomocou ktorého sa snažím zachrániť, čo sa dá, ale je to dosť márne. Našťastie onedlho zastavujeme a ľudia začínajú vystupovať. Poutieral som, čo sa dalo, bohužiaľ to trochu schytalo aj sedadlo, na ktorom som sedel. Vonku ešte dočisťujem batoh a vlastné oblečenie, ktoré bolo čiastočne zasiahnuté.
   Chalani ma čakajú obďaleč, už sa k nim pripojil aj Majo M. Presúvame sa pomaly na miesto štartu, je to len pár desiatok metrov, do siedmej máme ešte niečo cez pol hodiny. Začínam cítiť, že to zo mňa asi pôjde aj druhou stranou, všade je už ale plno ľudí a nájsť si tu miesto na túto aktivitu nie je úplne jednoduché. Odchádzam asfaltkou asi 200-300 metrov a darí sa mi nájsť vhodný strom, za ktorý sa viem schovať. Konzistencia stolice neveští nič dobré, ale aspoň sa mi trochu uľavilo. Kráčam na miesto štartu, už sú tu všetci nastúpení, ostáva pár minút.
   Hneď úvodná pasáž sa ide do prudkého kopca. Prvých pár stoviek metrov ešte ako tak vládzem, ale rýchlo ma začínajú opúšťať sily a postupne spomaľujem. Ani neregistrujem ako ma všetci ľudia predbiehajú, snažím sa ísť si svoje tempo. Chalani sa mi stratili niekde vpredu, ani sa nejdem pokúšať ich dobehnúť, stálo by to strašne veľa síl predierať sa davom ľudí a ešte do celkom prudkého kopca. Odhadom po nejakej pol hodinke som sa ocitol zrazu takmer sám, len za sebou registrujem periférnym videním ešte nejakého človeka. Budeme mu hovoriť Eugen. Keď zastanem, zastane aj on, začnem kráčať, začne aj on. Takto sa to ešte párkrát zopakuje, až mu nakoniec vravím, nech ma kľudne obehne, že mne to dnes akosi nejde. Lenže ja ťa nemôžem predbehnúť, ja som ZADNÝ VOJ. A do riti! To som sa tak rýchlo prebojoval až na koniec štartového poľa? Eugen sa ma znaží upokojiť, že nech si kľudne idem svojim tempom a dáva mi rôzne bežecké rady, ktoré ja už dávno poznám, len to proste v momentálnom stave akosi nefunguje. Nič mi nefunguje, som ako spľasnutý balón, žalúdok mám na ruby. Nechce sa mi už vracať, ale nedokážem do seba nič dostať, okrem pár hltov čistej vody z fľašiek. A tá mi energiu akosi nedodá. Trápim sa a postupujem hrozne pomaly, v prudších úsekoch musím hádam každých 20 metrov zastaviť, aby som sa vydýchal. Eugen mi sem-tam ukazuje a komentuje okolité kopce, ale ja sa nedokážem na to sústrediť, ide mi len o to, nech už vyleziem ten sprostý kopec a potom dolu k občerstvovačke. Som už v podstate rozhodnutý to ukončiť, na prvú kontrolu mám síce šancu prísť v limite, ale to čo ma čaká za tým, už by som takmer určite nedal. Tento prvý úsek má na zhruba 10 kilometroch prevýšenie 750 metrov a ďalej to má byť ešte väčší záhul. Nie, v takomto stave by to bol čistý hazard pustiť sa ďalej.
   
   Konečne som na vrchole kopca Japeň, Eugen mi robí fotku, nech mám aspoň dôkaz, že som tu bol, ešte pár pohľadov na okolité kopce a ide sa dolu. V diaľke už nejaký čas počuť hrmenie a začína aj poprchať. Búrka to zatiaľ našťastie nie je. Cesta z kopca nebola tiež veľmi pohodová, aspoň zo začiatku. Prudký zbeh, kde treba stále brzdiť stehnami, som si vôbec neužíval. Nohy ma bolia, ako by som mal za sebou už 50 kilometrov, ale nie je to bolesť ako z únavy, ale ako z nedostatku glykogénu vo svaloch. Som ako handrová bábika, len sa už nejako dogúľať dolu. Keď sme konečne vyliezli na asfaltke v Starých Horách, už sa celkom rozpršalo. Na občerstvovačke sa tlačí skupina ľudí pod malým prístreškom, podarí sa mi zjesť ponúkaný banán a kúsok pomaranča. Oznamujem orgom, že končím. Našťastie o chvíľu odchádzajú a zoberú ma autom do cieľa v Ružomberku. Poskladať prístrešok, naložiť veci do auta a ideme. Prichádzame do školy, odovzdávam čip, chvíľu tu ešte postávam, začína mi byť zima. Dávam si kapsulovú kávu, nie je to nič moc ale aspoň je to teplé. Idem sa presunúť do apartmánu, kľúče má síce Pali, ale snáď ma pustia dnu, keď im vysvetlím situáciu. Nie je ešte ani poludnie a čakať tu v škole ešte 8-9 hodín, kým prídu chalani, nie je práve lákavá predstava. Nakoniec som sa do apartmánu dostal a strávil tu zvyšok dňa na čaji a suchých koláčikoch, ktoré som ráno nezjedol. Ani večer, keď došli chalani, som ešte nebol v stave, že by som s nimi išiel von na večeru.
   Na druhý deň skoro ráno opúšťame apartmán a čaká nás cesta domov. Už mám žalúdok v lepšom stave, ale stále mám ešte hnačku, ktorú sa mi podarí dostať pod kontrolu až pomocou tabletiek od Jančiho. Celú nedeľu ešte trávim na suchároch a čiernom čaji. Takto neslávne teda dopadlo moje účinkovanie na UltraFatre. Ale aj to bohužiaľ patrí k ultra, mne sa to stalo zatiaľ prvý krát a dúfam, že aj naposledy.

Malofatranská 50-ka (52km, 4124m+)

29. júna 2019 :: Malofatranská 50-ka je jednou z verzií Malofatranskej stovky. Tento rok bola bola obnovená po dvojročnej pauze. Hoci už na ultra chodím tretí rok, tomuto preteku som sa zatiaľ vyhýbal. Možno to bol rešpekt pred parametrami trasy, ktoré sú celkom výživné. Na vzdialenosti polovice bežnej stovky človek nastúpa rovnaké prevýšenie ako na celej stovke. A to je tá najkratšia možná trasa. Tých, čo sa rozhodli ísť 100 km trasu, čakalo prevýšenie takmer 7000 metrov, no a tento rok pribudla aj novinka v podobe ultra brutál 180 km trasy s prevýšením 10000 metrov! Na toto šialenstvo sa prihlásilo 23 ľudí. Ja som si povedal, že mi stačí 50 na prvý raz a radšej dokončiť. Tu pre vás nepríde auto, keď sa rozhodnete skončiť niekde uprostred, leda tak vrtuľník HZS, pokiaľ by sa vám niečo stalo. Toto už nie sú Malé Karpaty, kde je to do civilizácie odvšadiaľ "na skok".
   Mišo ako hlavný organizačný člen našich ultra výletov vybavil ubytko v Terchovej a tiež odvoz vlastným autom. Zozbierali sme sa 4 kusy, ešte Ondro H. a Martin Č. Z Bratislavy vyrážame krátko po 14.00 v piatok, aby sme všetko v pohode stihli. Navigácia nás cestou tam nečakane presmerovala na kompu pod Strečnom, tak sme mali ešte aj zaujímavý zážitok.
   Štart a cieľ v tomto prípad nie je na tom istom mieste, čo je trochu komplikovanejšie na logistiku. Auto sme teda nechali v cieli v Lipovci a odtiaľ sme mali objednaný taxík do Terchovej. Cestou sme sa od mladého taxikára dozvedeli zaujímavé veci, napríklad, prečo žije v okolí Martina tak veľa Nórov. Takík nás vykladá priamo pred rodinným domom, kde sme ubytovaní, jediný drobný problém je, že tu nie je ani nohy a ani na jednom kontaktnom čísle nám to nik neberie. Paráda, tomu hovorím podnikanie na slovenský spôsob. Ideme teda aj s batožinou na miesto štartu, nech sa zatiaľ aspoň zaregistrujeme. Cestou checkujeme Lidl, ešte by sme mali stihnúť aj menší nákup. Na miesto registrácie je to dobrý kilometer, aspoň si obzrieme trochu dedinu. Na registrácii panuje čulý ruch, vyťahujeme všetko potrebné na kontrolu povinnej výbavy. Medzitým sa Mišovi podarilo spojiť s majiteľom ubytovania, tak šlapeme zasa naspať a veci si nechávame na izbách. Ubytko je ako z čias socializmu, ale my nie sme nároční. Je tu sprcha, hajzel aj postele na prespanie (po dve v každej izbe), nič viac nám netreba. Sme už všetci hladní a tak opäť do dediny, ešte malá zastávka v Lidli na doplnenie proviantu, tu stretávame ešte Petra Z. a spolu ideme hľadať nejakú reštauráciu. Skončíme v podniku s názvom Haluškáreň, ktorá je už plná hladných ultráčov. Zariskujem a dávam si bryndzové halušky, polievku a pivo. Po dobrej večeri odchod na ubytko, chystanie vecí a pred spaním ešte chviľu posedíme a pokecáme o zajtrajšom dni.
   O 4.45 zvoní budík, ranná hygiena, obliekanie a posledné prípravy. Na raňajky stlačím 2 orechové rožky a nejakú žemľu, som ešte celkom najedený z večere. Dokonca ma ani neprehnalo po tých haluškách, takže by mi mala energia vydržať po prvú občerstvovačku. S komplet batožinou šlapeme na miesto štartu, len čo stihneme odložiť tašky na prevoz do cieľa, už orgovia hulákajú a ženú nás von. Do štartu je ešte pár minút, väčšina už zhromaždená na ploche. Stretávame tu Rudka so Soňou, dnes idú obaja stovku, držím im palce.
   Presne o 6.00 odštartované a my sa pomalým poklusom presúvame hore dedinou. Je to len jedna ulica no asfaltkou pokračujeme ešte asi 3 kilometre. Potom sa cesta stáča doprava a okolo pár domov prechádzame na začiatok prvého stúpania. Šlapeme úzkym singáčom, predbiehať sa tu veľmi nedá a ani to nemá príliš zmysel. Niektorí sa o to napriek tomu pokúšajú a ženú sa dopredu, ako by ich dnes nečakalo minimálne 50km. Snažím sa nájsť si svoje tempo, ktorým viem ísť rovnomerne a nezastavovať. Našťastie sa v jednej chvíli predo mnou ocitne pekná bežkyňa v červených šortkách LaSportiva. Do kopca ide tempom, ktoré mi úplne vyhovuje, no pri krátkych zbehoch mám čo robiť aby som jej stačil, na jej techniku mladej srnky sa proste už nechytám. Takto sa mi podarí zvládnuť náročné stúpanie, vyliezli sme takmer 1000 výškových metrov, prechádzame vrcholmi s názvami ako Sokolie, Baraniarky, Žitné, Kraviarske.
   Zhruba na 10. kilometri začíname pomaly klesať dolu do Vrátnej. Tam na kilometri 13,5 za potokom už prvá občerstvovačka. Dávam si melón, ktorý mi dnes chutí neskutočne, k tomu nejaké pomaranče, pár mastných chlebov so soľou a vypijem skoro celý radler.
    Nastupuje skoro 2km mierny asfaltový zbeh, dnes druhé miesto, kde sa dá aspoň trochu pobehnúť. Vďaka údajnej ťažbe dreva si tu dávame asi 2,5-3km zachádzku. Pod lanovkou sa stáčame prudko doprava a úzkym chodníkom po vrstevnici vystúpame asi 350 výškových metrov. Je mi hrozne teplo, kraťasy na mne ešte nestihli uschnúť a lepia sa mi na telo. Dnes som zariskoval a namiesto obtiahnutých kraťasov, ktoré obvykle nosím na ultra som si dal voľné pľantavé kraťasy, kúpené pár dní dozadu. Trochu sa obávam odrenín, ale ráno som všetky kritické miesta dobre premazal, tak uvidíme. Na 20. kilometri prebiehame obcou Štefanová, na čo si teraz vôbec nepamätám. Za obcou začína druhé dnešné veľké stúpanie, na necelých 8 kilometroch nastúpame skoro 1000 výškových až na vrchol Veľkého Rozsutca.
   Ešte pred výstupom na Rozsutec, niekde okolo 22.kilometra prechádzame tiesňavou, ktorou tečie potok a čaká nás exponovaná pasáž plná rebríkov a stúpačiek. Úplne ako v Slovenskom raji, toto som tu nečakal. Horšie na tom je, že sa musíme predierať davmi turistov, ktorí sa tu nahromadili a niektoré miesta je naozaj ťažké niekoho predbehnúť. Väčšinou nás púšťajú sami, najmú ak si všimnú pripnuté štartové čísla. Ale aj tak je to vyčerpávajúce a na konci som rád, že je tento úsek za nami. Medzitým sa mi niekde stratili Mišo s Ondrejom a nakoniec aj Rudko so Soňou, ktorých som sa držal ešte na začiatku rebríkovej pasáže. Blížim sa k vrcholu Veľkého Rozsutca a opäť sa to tu zahusťuje, všade je kopec ľudí a na exponovaných miestach treba často čakať. Na poslednom rozcestníku pod vrcholom ma navigácia v hodinkách posiela až celkom hore ku krížu, hoci by sa dalo ísť už druhým chodníkom priamo dolu. No ja debil som si to tam poctivo odšlapal, veď čo ak by tam bola tajná kontrola. Mohol som si takto ušetriť minimálne 20 minút, som naspäť pri rozcestníku a púšťam sa cestou dolu. Niekde v diaľke vidím malý biely fliačik, to je stan druhej občerstvovačky, zdá sa to byť hrozne ďaleko, či skôr hlboko.

   Na kilometri potrebujem klesnúť asi o 400 výškových metrov, čistá šialenosť. Ide sa ešte horšie ako smerom hore, na každom kroku hrozí šmyk na prachu a drobných kamienkoch, okrem toho všade zavadzajú ľudia, ktorých v úzkych miestach nedokážem predbehnúť. Podarí sa mi však bez úrazu zísť až dolu, okolo občerstvovacieho stanu je porozhadzovaných kopec turistov. Dobrovoľník si ma zapíše a hneď mi aj oznamuje, že mám šťastie, lebo som mohol byť diskvalifikovaný za nestihnutie limitu. Limit ale našťastie posunuli, lebo sa už nejakí stovkári, ktorí tiež prišli pár minút po limite, sťažovali a tak nakoniec organizátori rozhodli v ich prospech. Nachádzam tu aj Miša s Ondrejom, ktorí sú práve na odchode, tak im zaželám šťastnú cestu, ja si potrebujem aspoň na 10-15 minút oddýchnuť. Vravia, že ma počkajú na 3.kontrole, na chate pod Chlebom. Z občerstvenia tu už skoro nič nezostalo, lebo som prišiel medzi poslednými, aspoň trochu melóna, nejaké pomaranče a pár kúskov chleba. Do fľašiek dopĺňam vodu, bohužiaľ už ostala len bublinková a keď si do nej bez rozmýšľania hodím ešte šumivé magnézko, skoro celá mi hneď vyšumí.
   Po krátkom oddychu prichádza tiahle a dosť mučivé stúpanie na Stoh. Dva kilometre na vrchol mi zaberú skoro 45 minút, slnko mi uberá sily, nie je tu žiadny tieň, ide sa po holom kopci. Zo Stohu zas skoro 400 výškových metrov dolu a potom hore na Steny, cez vrchol Hromové a konečne je tu odbočka na chatu pod Chlebom. Od nej je to však ešte skoro 1,5 kilometra miestami dosť nepríjemným singláčom. Skúšam pri konci aj pobehnúť, v mysli ma máta limit. Viem, že boli odstupňované tuším po 3 hodinách a keďže do 13.00 bol limit na prvej kontrole, tu by bol limit 16.00. Len dúfam, že s posunom limitu na prvej boli posunuté aj ostatné kontroly. Na chatu pribieham asi 16.05 a vítajú ma skandujúci dobrovoľníci. Mišo s Ondrejom ležia neďaleko na tráve a užívajú si oddych. Keby tu bol dnes Janči, takýto luxus by si nemohli dovoliť. Mala tu byť ako občerstvenie polievka, nakoniec sa z toho vykľula len Vifonka, no aspoň trochu slanej vody do žalúdka nemôže uškodiť. Chata je vybavená aj reálnym hajzlom, tak stihnem ešte aj "rýchlu vykládku".
   Dobre oddýchnutí pomaly odchádzame z tohto príjemného miesta, do cieľa nás čaká už len niečo cez 600 výškových metrov. Naša trojica je znova pokope a pár minút po odchode sa k nám pridáva jedna bežkyňa (v cieli sme zistili, že sa volá Julča), ktorá má už trochu problémy s kolenami a tak jej naše turistické tempo celkom vyhovuje. Onedlho na to sa k nám pripája ďalší účastník českej národnosti. Zapája sa do rozhovoru s Mišom, je to vojak a zjavne nachádzajú spoločné témy na rozhovor. Týpek je hrozne ukecaný a mne to pomaly začína liezť na nervy, okrem toho ma pobolieva hlava a ich počúvanie mi nerobí celkom dobre. Viem, že keby tu bol Janči, mal by na vec rovnaký názor, niekedy je proste lepšie ísť mlčky a vychutnávať si božský pokoj hôr. Ľudských kecov si dosť užijem, keď som dolu v civilizácii. Aby toho nebolo dosť, Julča sa púšťa do rozhovoru s Ondrejom, takže teraz to už mám stereo, jedna dvojica predo mnou, druhá za mnou. Nakoniec to už nevydržím a pri ďalšom stúpaní zostávam radšej vzadu. Obchádzame sprava Veľký Kriváň a na 44. kilometri prichádzame na vrchol Malého Kriváňa.
   Je to posledný vrchol našej trasy, už by malo nasledovať len klesanie a to teda parádne. Chvíľu si tu ešte predtým posedíme, spravíme pár gýčových fotiek a už aj valíme dolu. Do cieľa musíme naklesať cez 1200 výškových metrov, najmä na jeden kvalitný zbeh nás upozorňovali, kde sme na cca 5 kilometroch klesli zhruba o 800 metrov.
   Pred tým sme si ale užili ešte poslednú občerstvovačku pri chate pod Kľačianskou Magurou. Občerstvovačka síce maličká ale na nej dobrovoľníčky s veľkým srdcom. Dopĺňam ešte čistú vodu na posledných 6 kilometrov, dám trochu melóna a pár kúskov chleba. Chalani si nechávajú nastriekať kolená mraziacim sprejom. Ja už to poznám, viem že je to úľava tak možno na 10 minút, takže kašlem na to. Treba sa pohnúť, podľa prepočtov by sme mohli byť v cieli okolo 21.00. Náš pôvodný optimistický odhad spraviť to celé za 12 hodín sa rozplynul niekde za polovicou trasy. Ale nevadí, cieľový limit by sme podľa všetkého mali v pohode stihnúť. Som rád, že ma nič nejako výrazne nebolí, okrem únavy v stehnách nebolí žiadna šľacha, aj kolená držia dobre. Konečne sme dolu, na 54. kilometri vchádzame do obce Turčianske Kľačany, posledné 3 kilometre do cieľa. Na záver už vtipkujeme a v dobrej nálade sa blížime do Lipovca. Pred poslednou zákrutou nás ešte doprevádza dobrovoľník a robí nám pár fotiek. Cieľovou bránou prichádzame v pokluse. Je to za nami, oficiálny čas 15 hodín 19 minút. Bolo to krásne, bolo to ťažké, klobúk dolu pred tými, čo sa dnes vybrali na 100 km trasu a špeciálny obdiv pred tými, čo sa rozhodli popasovať s 180 kilometrami (z nich nakoniec do cieľa prišlo presne 10 ľudí). Najbližšia ultratrailová akcia ma čaká už o 4 týždne a to UltraFatra, ktorá by mala byť vraj ešte o čosi ťažšia. Rozhodne sa na ňu ale teším.

Štefánik Trail 2019 (145km, 5300m+)

7.-9.6.2019 :: Takmer 2 týždne uplynuli od štartu jednej z najväčších ultrabežeckých akcií na Slovensku a ja som stále nemal chuť pustiť sa do písania blogu. Odvtedy som sa už stihol zúčastniť na inej veľkej akcii (The Run Slovakia), ktorá emóciami a zážitkami prekonala Štefánika minimálne o dve triedy. Štefánik trail možno považovať za asi najviac spropagovanú akciu pre ultrabežcov. Nemyslím, že by bola najkrajšia alebo nejako inak výnimočná, len sa o nej asi najviac hovorí. Je to pre ultráčov takpovediac "povinná jazda" a mal by si ju každý, kto už sa ultratrailu nejaký ten čas venuje, aspoň raz (resp. maximálne raz) vyskúšať. Ja som nad tým premýšľal už dva roky dozadu a tento rok som si už povedal, že je čas to skúsiť. Skúseností z iných stoviek už mám vcelku dosť, no pred týmto som mal stále rešpekt, predsa len sa to už nebezpečne blíži vzdialenosťou k stomíľovke.
   Spolu so mnou boli prihlásení v kategórii ultra solo aj Janči, Mišo Há a Peťo O. Do ultra štafety sa prihlásil Palo Es spolu s Marianom Em. Pôvodne sme mali ísť na štart do Brezovej pod Bradlom autobusom aj s kopou ďalších ľudí. Janči ale 2 týždne pred štartom zistil, že nemá zaplatenú dopravu (systém prihlasovania na ST140 je naozaj mimoriadne debilný). Tak sa dohodol s kolegom Maťom, že by nás v piatok poobede odviezol na Bradlo. Zároveň sa s ním dohodol, že by mu (nám) robil pacera od Pezinskej Baby. Okolo 14.00 sa stretávame na dohodnutom mieste, ja, Mišo, Janči a náš šofér Maťo a vyrážame smer Brezová pod Bradlom. Pred 16.00 sme na mieste (cestou klasika zápcha na D1), začína to tu byť rušné, tí čo išli autobusom už sú dávno tu, veď prečo si nepočkať nejakých 5 hodín na štart :) Vystojíme si niekoľko malých radov (na čip, na GPS tracker a na dry bag, ktorý sme dostali ako darček). Odložíme si drop bagy na určené kôpky a presúvame sa opodiaľ pod stan, kde sa nám ujde ešte miesto pri jednom zo stolov.
V bufete si dávame s Mišom kávu a palacinky, do štartu máme ešte vyše dvoch hodín, to nám stihne aj vytráviť. S blížiacim sa štartom sa to tu slušne zapĺňa a vládne tu mierny chaos, tesne pred 19.00 už sme nastúpení v dave ostatných solo ultráčov. Zaznie výstrel a klusáme prvých pár metrov až po prvé stúpanie hore lúkou, štrkovou cestičkou až k mohyle Štefánika, otočka a ide sa dolu. Pred nami slušne dlhý zbeh až dolu do dediny, stále lesom. Na to, že je už večerná hodina, je strašné dusno. Kým doklušeme celkom dolu, som mokrý ako myš. Tu na otvorenom priestranstve je to trochu lepšie. Úsek po prvú občerstvovačku je ešte behavý, tak trochu bežíme. Dohodli sme sa, že dnes ideme úplne na pohodu a hlavný cieľ je dôjsť do cieľa, aj keby sme mali odteraz už len kráčať. Prvé kŕmidlo je na 16. kilometri v obci Dobrá Voda. Majú tu hlavne ovocie, tuhšej stravy je pomenej. Tlačím to seba melón, nech mám čo najviac tekutín, na kolu bude ešte čas neskôr. Po tomto osviežení vyťahujeme čelovky, do pol hodiny bude už celkom tma. Vzduch začína byť príjemnejší, trochu pofukuje a ide sa nám dobre. Medzi prvou a druhou občerstvovačkou zaradili organizátori ešte jednu mini občerstvovačku (voda, soľ, magnézko,...), je to asi 26.kilometer niekde pri kameňolome. Je to fajn možnosť na chviľku sa zastaviť a doplniť vodu pred stúpaním na Záruby, ktoré nás čaká asi o 6 kilometrov.
   Na hrebeň Zárub vychádzame celkom v pohode, čakal som, že to bude ťažšie. Horšia je tá motanica hrebeňom. Terén je tu naozaj dosť nepríjemný, miestami by som povedal až na hovno. Tento úsek má asi 3 kilometre, počas ktorých si nás skontrolujú asi 3 skupinky dobrovoľníkov. Z ľavej strany (z juhu) fúka dosť silný vietor, miestami to človeka takmer šmarí o zem. Ešte, že máme tie palice. Zo Zárub je fajn brutálne klesanie smerom k priehrade Buková na 40.kilometri, posledný kilometer ideme singláčom popri elektrickom ohradníku a oproti nám už valia ľudia z občerstvovačky a tak sa každú chvíľu musíme uhýbať z úzkeho chodníka. Konečne sme na mieste asi najväčšej občerstvovačky, je tu rušno, stan je rozdelený na stravovaciu a zdravotnícku časť, kde zdravoťáci dávajú dokopy nešťastníkov, ktorí to už stihli prepáliť. Na niektorých je naozaj smutný pohľad. A keď si pomyslím, že pred nimi (a pred nami) ešte stovka... radšej si to nepredstavovať. Na tieto myšlienky je ešte priskoro. Po doplnení energie sa poberáme rovnakým singláčom späť a potom ďalej už inou cestou lesom. V tejto fáze nás už obiehajú ultra štafety, ktoré štartovali 2 hodiny po nás. To sa im beží, keď vedia, že na Pezinskú Babu to je už "len" 40 km.
   Niekde na 50. kilometri je tajná kontrola, to už sa pomaly blížime k stúpaniu na Vápennú, pred tým ešte prejdeme Klokoč. Tu sa mi na počudovanie ide veľmi dobre a tak rýchlym krokom na chvíľu unikám skupinke. Niekde v týchto miestach stretávam Feriho Es, ktorý dnes ide klasickú štafetu. Je to veľký bojovník, do kopca mu to ide ťažšie, ale zato rovinky a zbehy dáva s veľkým odhodlaním. Vrchol Vápennej so známou vežičkou je asi na 55.kilometri a terén je tu ešte horší ako na Zárubách. Chodidlá mi vykrúca do všetkých strán, pomedzi klzké kamene sa pohybujem opatrne a vyžaduje to dosť energie. Pozitívne je, že začína svitať a tak si robím aspoň pár pekných záberov.
   Konečne je tu zbeh a na jeho konci obec Sološnica s treťou veľkou občerstvovačkou. Posledné kilometre to chalanom akosi nejde, hlavne Mišo ide ako bez duše. Napokon nám oznámi, že v Sološnici končí, že mu to dnes akosi nejde a len sa trápi. Trochu ma to zaskočilo, je to ešte len 59.kilometer (teda ani nie polovica), ale je to jeho rozhodnutie. V dedine stretávame Paliho Soviča, ten je práve na odchode do BA a Mišo hneď využíva situáciu a dohaduje si odvoz. Na ihrisko k občerstvovačke prichádzame okolo pol 6 ráno a už sa to tu hemží ľuďmi. Dávam si misku cestovín s olivami, padne mi celkom vhod takto na raňajky. Janči to klasicky odbaví colou a kým ja jednou rukou tlačím cestovinu a druhou si balím fľašky do batoha, už do mňa dobiedza, že by sme mohli ísť.
   Pred nami je dosť nepríjemný dlhý úsek po Pezinskú babu, hneď na 66.kilometri chuťovka Taricove skaly, kde sa driapeme takmer po štvornožky. Našťastie to má len pár desiatok metrov. Pred 68. kilometrom sa trasa delí, ultra sólo a ultra štafety si spravia peknú zachádzku na Vysokú, klasické štafety pokračujú bez tejto lahôdky. Od odbočky po vrchol je to cca 3km, oproti nám beží v protismere kopec ľudí, ktorí už to majú za sebou, ako im len závidím... Stúpanie je miestami dosť prudké, ale stále ešte sa mi ešte ide relatívne dobre. Na vrchole malá kontrola, dobrovoľníci Paťo Hrotek ešte s jedným týpkom nám dokonca ponúknu trochu vody. Musela to byť slušná makačka vyniesť sem to občerstvenie. Spravíme si pár fotiek a valíme dolu.
Oproti nám ešte stále stúpajú nejakí ľuďia, tak vieme, že nie sme celkom poslední. Konečne sme opäť na mieste, kde sa cesty rozdeľujú pre ultra a ne-ultra a pokračujeme ďalej smer Skalnatá, Čertov kopec, Čmelok, ešte jedna tajná kontrola (ani neviem presne kde to bolo, ale nasledovalo brutálne stúpanie). Asi 1-2km pred Pezinskou Babou dobiehame ďalšieho bežca, ktorý sa motá podobným tempom ako my a tak s ním ešte trochu pokecáme. Konečne je tu známa asfaltka, prechádzame opatrne aby nás tu nesundal nejaký premotivovaný motorkár a už len pár desiatok metrov k občerstvovačke. Za nami je asi 83 kilometrov (a trvalo nám to 15,5 hodiny), pred nami ešte 60, tak sa treba dať trochu do poriadku. Dal som si sem poslať dropbag, tak sa prezliekam do suchého trička a čistých ponožiek. Chodidlá mám dosť v zúboženom stave, na niekoľkých prstoch začínajúce pľuzgiere, tak si ich pooblepujem leukoplastom. Je to dôsledok hnusného terénu hlavne na Vápennej. Janči je na tom podobne, ale vraví, že sa ani nejde vyzúvať. Dávam si teplú polievku, ovocie a nejaké slané pochutiny. Na naše prekvapenie nás tu čaká Peťo O., ktorý nás opustil asi ešte niekde pred Sološnicou. Pekný kamarát, aspoň si tu stihol dobre oddýchnuť. Takisto sa k nám pripája Jančiho pacer Maťo, ktorý nám bude robiť motivátora a navigátora až do cieľa. Taký je plán. Akonáhle sme trošku skonsolidovaní, vyrážame svorne vo štvorici na úsek Baba-Kamzík.

   Prechádzame známymi miestami Malých Karpát, Konské hlavy, Somár, Jurské jazero. Ideme rýchlou chôdzou, o behu sa už v tejto fáze nedá veľmi uvažovať. Peťo prináša do našej skupinky nový rozmer "humoru a legrácie". Robíme si z neho srandu, lebo začína mať odreniny na istých citlivých miestach a tak musí čoraz častejšie zastavovať a premazávať. Viem z vlastnej skúsenosti, aké to je peklo ísť niekoľko desiatok kilometrov v takomto stave a mazanie už v tejto fáze pomáha len na chvíľu alebo takmer vôbec. Ďalšou ústrednou témou našich vtípkov je "Nuru" masáž, o ktorej začal točiť tuším tiež Peťo a je to vďačný predmet fantazírovania, človek aspoň na chvíľu myslí na niečo príjemné a nie na bolesť pri každom kroku. Na 98.kilometri prichádzame konečne na Biely kríž, cesta sem nám pripadala nekonečná. Okrem toho treba každú chviľu uskakovať pred premotivovanými víkendovými cyklistami, často na elektro bajkoch, ktorých je tu čím ďalej tým viac. Je tu malá dodatková občerstvovačka, kde však okrem bazového sirupu a pár slaných tyčiniek skoro nič nemajú. Našťastie je tu hneď vedľa novučičký bufet, kde si objednávame pivo a hot-dog. Ako neskorší obed nám to padne veľmi vhod. Posedeli sme si tu dobrých 15-20 minút, načase vyraziť. Kamzík už čaká. Na stúpanie pod lanovkou sa vôbec neteším, nech to už máme čím skôr za sebou.
   Hodinky ukazujú 111 km a my sme konečne pod lanovkou na Kamzík. Je krátko po 17. hodine, poslední ľudia sa ešte vozia sedačkou a my nastupujeme s odhodlaním do krátkeho ale o to hnusnejšieho stúpania. Môj rekord z dolnej stanice na hornú je niečo pod 11 minút, dneska ho asi neprekonám. Zapieram sa do palíc a tlačím svoje telo pomalým pohybom do prudkého kopca. Ide to veľmi ťažko a veľmi pomaly. Chalani sa mi strácajú za prvým medzikopcom, nemám asi snahu ich dobehnúť, idem si svoje a v duchu nadávam. K občerstvovačke pri hornej stanici mi to trvalo okolo 20 minút, skandujúcich divákov som takmer nevnímal. Dobrovoľníci nás obskakujú, dávam si trochu mastného chleba a pol plechovky radlera. Pri bežnej stovke by sme už v týchto miestach boli asi v cieli, no nás čaká ešte takých 30-35 kilometrov, z toho veľká časť mestom.
   Aby dokázali trasu natiahnuť na potrebných 145 km, krúti sa trasa ako prd v gatiach celou Bratislavou, cez Kramáre dolu k Brnianskej ceste, potom hore cez Horský park a jeho milión schodov, obzrieť si miliónársku štvrť a architektúru, z ktorej sa niekedy človeku robí nevoľno. Mlynská dolina, okolo internátov na Starých gruntoch opäť dolu do Líščieho údolia. Tu ešte posledná mini občerstvovačka, kde sa na pár minút pristavujeme. Medzitým náš pacer vybavil ešte jedno neplánované občerstvenie, jeho kolega nám má priniesť vychladený radler na most pri konečnej električiek. Až tak som nemal naň chuť, ale nakoniec som ho vypil takmer na ex a zajedol gumovými medvedíkmi. Po tomto občerstvení stúpame hore kopcom smer Švábsky vrch a Devínska kobyla, môj dobre známy bežecký rajón. Ukazujem chalanom odbočku, z ktorej to mám domov asi kilometer. Dnes ňou však bohužiaľ nepôjdeme. Obchádzame bývalú vojenskú základňu a hore nás čaká posledná tajná kontrola. Teraz hnusný zbeh smer Devín, rozšľahaným stehnám to nerobí extra dobre a do toho nás idú zožrať komáre a iná nočná háveď.
   Sme v Devíne, na poslednej občerstvovačke pred cieľom, vychladené čapované pivo nikto z nás neodmietne, k tomu poteší aj miska cestovín. Mali sme obavy, či stihneme deadline pre túto kontrolu, celkový limit trasy je 32 hodín a my ideme už celkom na doraz. Dobrovoľníci nám ale oznamujú, že za nami je ešte nejakých 9 ľudí. Už sme na nohách viac ako 27 hodín, čím som prekonal svoj doterajší rekord. Najdlhšie som zatiaľ išiel prvú Leteckú stovku, čo bolo myslím niečo pod 24 hodín. Lúčime sa s príjemným osadenstvom občerstvovačky a ideme ďalej, ešte vyhliadková prechádzka celým Devínom (lebo kilometre, nee?), potom stúpame na konci dediny do kopca smer Jezuitské lesy. Tento úsek snáď nemal konca, žiadne výhľady, mesto v nedohľadne, len motanica nezáživnou lesnou cestou, dotieravé komáre a čoraz väčšia bolesť z otlakov. Po vyše hodine sa zrazu vynárame z lesa a pred nami sídlisko Dlhé diely. Aspoň nejaká zmena. Do cieľa ešte asi 6 km. To už dáme. Len ešte musíme prejsť nekonečným nábrežím, vedľa mňa kráča zombík Janči, sem tam privrie oči, tak len dávam pozor aby nezišiel z chodníka. Obchádzame veľkou obkľukou botanickú záhradu (veď každých pár stoviek metrov navyše sa počíta), úsek od mostu Lafranconi po River park už aj ja mám problém udržať otvorené oči. Ale všetkými túžobne očakávané hradné schody nás vytrhnú z driemot a rozpumpujú krv v žilách. Aj keď ich je len pár stoviek. Teší nás aspoň skutočnosť, že je to na dnes posledné stúpanie. Obchádzame hrad a smerujeme dolu do uličiek Starého mesta, je neskorá večerná (či už skôr ranná) hodina, ale "zábava" tu vyzerá byť ešte v plnom prúde. Toľko podnapitých ľudí na jednom mieste som už dosť dávno nevidel. Predierame sa tlačenicou pod Michalskou bránou a robíme šaškáreň všetkým naokolo. Mám silný pocit, že sem nepatríme a prichádzame z úplne iného sveta. Túto bodku na záver si organizátori naozaj mohli odpustiť, Bratislava naozaj nie je Chamonix a ku jej kultúrnosti máme ešte veľmi veľmi ďaleko. Len sa modlím, nech sme už pri Eurovei a nedostaneme predtým od niekoho na hubu. Prešli sme vyše 140 kilometrov a nepotrebujem prísť ku zraneniu od nejakého podguráženého hoväda. Konečne cieľová rovinka, do konca limitu ostáva ešte hodina, cieľovú bránu zatiaľ nesfúkli, týči sa pred nami na našich posledných metroch. Sme v cieli, chviľku postávame, kým si niekto všimne, že prišli ďalší finišeri. Dostávame medaily, robíme si cieľové foto a snažíme sa uvedomiť si, že je to naozaj za nami. V stane si ešte dávam polostudený guláš, ktorý som nakmer neudržal v žalúdku. Presun ešte asi pol kilometra do školy, kde máme odložené veci, prezliecť sa a hurá domov, do sprchy a do postele. Po takmer 48 hodinách bez spánku budem spať ako zabitý.


Severný Živloplaz 2019 (77km, 3100m+) alebo spoznávanie lúk a pasienkov v okolí Starej Ľubovne

1.6.2019 :: V tomto roku vyšiel druhý (alebo prvý) ročník jedného z najvýchodnejších ultrabehov na Slovensku symbolicky práve na deň detí. A hoci väčšina z nás sa už za deti nepovažuje, nájde sa skupinka ľudí, ktorí sa rozhodnú prejsť si len tak z pasie 77 kilometrov. Minulý rok (nultý ročník) sa išla plnohodnotná 105 kilometrová vzdialenosť. Tentokrát to z istých nemenovaných dôvodov museli organizátori skresať o celých 28 kilometrov. Istú výhodu to môže mať pre ľudí, ktorí sa ešte necítia na celú stovku, ale chceli by pričuchnúť k ultratrailu.
   Ja som sa zúčastnil aj minulého ročníka a tak som mohol porovnávať čo bolo horšie, lepšie alebo len iné. Nová trasa prešla okrem skrátenia aj jemnými modifikáciami, dovolil som si spraviť pre názornosť malé porovnanie.
Živloplaz 2018 (žltá) vs 2019 (modrá)
   Ako vidno, sú to v podstate dva takmer úplne rozdielne ultra-traily, spoločných úsekov bolo len pár, ale k tomu sa ešte vrátim.

   Pôvodne som sa tento rok tohto podujatia ani neplánoval zúčastniť, lebo týždeň po ňom sa chcem pokúsiť prejsť Štefánika a tak potrebujem byť oddýchnutý. Ha ha ha, asi 2 týždne pred akciou mi volá Janči, že či idem na Živloplaza a nech nerobím drahoty, že už sú traja dohodnutí a dáme si dobrý tréning pred Štefánikom. Nemám rád, keď ma niekto cez telefón prehovára na nejakú úžasnú ponuku, ktorú musím využiť, tentokrát na to stačilo Jančimu aby pár minút do mňa hučal a nakoniec som povedal 'dobre, idem'. Povedali sme si, že pôjdeme úplne na pohodu, veď vždy sa dá skončiť po 30km (dať si akože tú kratšiu trasu). A takisto môže nastať situácia na Štefánikovi, že im padne konár, alebo sa zablýska (ako minulý rok) a preteky budú zrušenené. V tom prípade by ma dvojnásobne štvalo, že som nebol aspoň na jednej z akcií.
   Počas týždňa padlo rozhodnutie, že pôjdeme do Starej Ľubovne vlakom, nikomu sa nechcelo valiť krížom cez celú republiku autom. Síce od roku 2014 už jazdíme vďaka našej skvelej vláde do Košíc po diaľnici, no ja som si to pred rokom vyskúšal a myslím, že na čas zasa stačilo. Je to dosť adrenalínový zážitok. Do vlaku sadáme v piatok na poludnie, ja + Janči + fotograf Martin, na Vinohradoch pristupuje ešte Mišo. Máme miestenky v "open space", no úžasný rezervačný systém nášho náhodného prepravcu spôsobil, že namiesto štvorky okolo jedného stolíka sedíme dvaja a dvaja chrbtom k sebe, navyše dvaja z nás na mieste pre osoby so zníženou pohyblivosťou. Z Miša sme si ešte dobrú chvíľu uťahovali, že takéto miesta mal rezervovať radšej na spiatočnú cestu. Cesta ubehla celkom v pohode, až na to, že sme sedeli asi v jedinom neklimatizovanom vagóne, tak sme si pár hodín užívali až 31 stupňové žúžo. Ďakujeme, ŽSR!

   V Poprade máme prestúpiť na lokálku, ktorá nás dovezie až do Ľubovne, na prestup je okolo 8 minút, čo samozrejme nemáme šancu stihnúť, nie sme predsa v Japonsku. Už v Mikuláši máme meškanie viac ako 30 minút. V Poprade vystupujeme na stanici, ktorá nie je až v takom hroznom stave, ale aj tak je to miesto, kde sa človek nechce dlho zdržiavať. Sme hladní a skúšame prvú "pizzeriu" asi 10 metrov od staničnej budovy. Vnútri leží vystavená 1 nakrájaná pizza a za pultom teta, ktorá neodpovedá na pozdrav, tak to hneď otáčame. O pár desiatok metrov ďalej, pri autobusovej stanici, nachádzame otvorené bistro s odvážnym názvom niečo ako "King burger", tak tam vpálime a objednáme si niečo pod zub. Nie je to práve kulinársky zážitok, ale aspoň tu zabijeme nejakých 30-40 minút, lebo ďalsí vlak do SL ide až 2 hodiny po tom zmeškanom. Vlak nakoniec prichádza, nahromadilo sa tu medzitým dosť ľudí a vláčik má len 2 vagóny. Rómska "rodinka" hneď obsadzuje tak odhadom pol vagóna, nám sa podarilo chytiť 4 miesta v 2. vozni. Nie všetci mali to šťastie a stoja kde sa dá. Zhruba na polceste vlak zastavuje, rušňovodič otvára nejakú veľkú rozvodnú skriňu, chvíľu sa v nej hrabe a odchádza. Po chvíli niekde z tých miest začne vytekať voda a o niekoľko minút sa celá podlaha vlaku mení na súvislú vodnú hladinu. No myslím, že je to stále lepšie, ako by sme mali horieť...
   Do Ľubovne prichádzame bez újmy okolo 20.00, zdravíme ďalších ultrabežcov, ktorí s nami pricestovali a nevedeli sme o nich. My rozmaznaní páni v strednom veku si to namierime rovno k hotelu, ostatní mieria do telocvične. Ubytujeme sa, zložíme veci a tiež sa poberieme na prezentáciu do telocvične. Je to bohužiaľ trochu od ruky, hotel je asi 15-20 minút chôdze od mesta. Vo vestibule už nás víta Lukáš s domácou medicínou, tak kopneme hneď každý po jednom. Podpíšeme ešte lajstro, že sme svojprávni a ideme to celé absolvovať na vlastné triko. Vraciame sa do hotela a ešte pred spaním dávame ľahkú večeru šampiónov, ja len fazuľovú polievku a ostatní k tomu ešte aj bryndzové pirohy.
   Budíček máme ráno asi 4:45, v noci som takmer nespal (Janči vraví, že ani on) a ešte ma aj bolí hlava. Dávam si hneď Ibuprofen s Redbulom, moje osvedčené kombo pre takéto situácie. Obliekame sa letne, má byť dobré počasie, neberiem si ani bundu do dažďa, len ľahkú fukerku. Opäť cesta do centra, na námestí, kde sa štartuje, už sa to pomaly zbiera. Ešte pár povzbudivých slov od Julky a 6.02 vybiehame do ulíc.

   Snažíme sa s Jančim krotiť vášne, no valiaci sa dav nás núti pobehnúť. Prebiehame mestom až po posledné rodinné domy a potom už hore do kopca. Stretávam tu Jana - spolubežca, s ktorým sme doklepali Živloplaza do cieľa takto pred rokom. Chvíľu spolu pokecáme, nezabudne mi netaktne naznačiť, ako som od vlaňajška pribral. Je to proste kamoš. Stúpame na prvý kopec a po ľavej strane sa otvárajú výhľady na Vysoké Tatry. Slnko sa zatiaľ schováva a teplota je príjemne bežecká. Prvá občerstvovačka je v obci Jarabina. Pár desiatok metrov pred ňou stretávame zakrvaveného fotografa Martina, ktorému sa podarilo spraviť si peknú blatovú textúru na zadku a pri tom si odrieť lakeť na jednej ruke. Terén je miestami dosť rozbahnený a šmykľavý, sám som rád, že som ešte bez pádu. Na občerstvovačke dopĺňame tekutiny a hodíme do seba niečo tuhé (hlavne makovník bol super), čaká nás dlhá 17km etapa.
   Niekde sme medzitým stratili Michala. No ani nie stratili, on dnes cíti "kraft" a tak beží dopredu. My s Jančim ideme na pohodu, dnes je cieľ prísť do cieľa a žiadne naháňanie. Po pár kilometroch prechádzame singláčom, ktorý niekoľkokrát križuje jemne rozvodnený potok. Spočiatku je to celkom zábavné, no keď už mám po asi siedmom prechode obidve tenisky plné vody, začínajú padať jemné nadávky. Z ďalších kilometrov (v podstate až do cieľa) si najviac pamätám toto: čvacht, čvacht, čvachty, čvacht, čľup, čľup, čvacht,...prekladané v rôznych intervaloch jemnejšími aj drsnejšími nadávkami. Neviem si vybaviť v pamäti miesta, ktorými prechádzame. Ešte prvú kontrolu som si pamätal (hoci nie ako prvú), ale ďalej mi vôbec v hlave nič nenaskakuje a trasu nespoznávam. Tajne dúfam, že pôjdeme aspoň úsek poľským hrebeňom (Pieniny?), ktorý bol vlani jedným z najkrajších. Aj sa po niekoľkých kilometroch dostávame na poľskú hranicu, je tu rozhľadňa, nejaké smerovníky, ale nič mi to nepripomína. Pokračujeme po tejto hranici asi 5-6 kilometrov a schádzame k druhej občerstvovačke v obci Mníšek nad Popradom. Natlačím čosi do hlavy, dopĺňam pre istotu aj náhradnú fľašku tekutinou (tento úsek bude kratší, ale može byť už teplo) a ideme ďalej. Tesne pred odchodom z občerstvovačky dobieha fotograf Martin ešte s nejakým týpkom.
   Kráčame po ceste na koniec dediny, slnko občas vykukne, ale väčšinou je stále pod mrakom, čo je super. Tretia kontrola by mala byť vraj na Ľubovnianskom hrade. Tam bol vlani cieľ, takže už definitívne viem, že trasa je podstatne iná. S pekných výhľadov a skupiniek poľských turistov už dnes asi nič nebude. Asi kilometer pred kontrolou mi naskakujú spomienky v podobe záchytných bodov a vravím Jančimu, že o chvíľu sme pri hrade, len toť vyjdeme z lesa. O niekoko minút naozaj zbadáme krásnu scenériu hradu a pred ním prístrešok občerstvovačky a jurta mongolského typu. Hneď sa nás ujmú dobrovoľníci pod vedením klanu Batmendijnovcov, potešila hlavne polievka. Aj chlieb s domácim lekvárom som ochutnal (pochváľ maminu, Julka :) Dopriali sme si tu nejakých 10-15 minút, polovica trasy je za nami a poberáme sa ďalej.
   Ide s nami ešte Vlado, bežec, s ktorým som sa zoznámil pred rokom na NTS-ke (tiež bol medzi poslednými, ako ja), sledujeme sa odvtedy cez Stravu. Schádzame dolu hradným kopcom k dedine Podsadek, kde nás čaká nečakaná kultúrna vložka. Trasa vedie rovno cez rómske gheto, kontrolujem pre istotu navigáciu v hodinkách, či sme nemali niekde odbočiť, toto by nám hádam organizátori nespravili. Ja mám sice rád čierny humor najhrubšieho zrna, ale tu mi začalo trochu sťahovať riť. Nemám z detstva práve príjemné spomienky na spolužitie s touto menšinou, tak vravím chalanom, či trochu neskúsime pobehnúť. Nechcem sa tu pretŕčať dlhšie, než je nevyhnutné. Traja ultrabežci tu zjavne pôsobia ako dobrá atrakcia, pokrikujú po nás malé aj väčšie decká. Jeden sa dokonca pýta, či bežíme maratón. Prebiehame okolo svorky túlavých psov, znova mi stisne riť. Našťastie si nás nevšímajú, asi ich niekto nedávno nakŕmil.

   Prechádzame postupne do civilizovanejšej časti dediny, odbáčame do ulice vľavo, ktorá nás po pár stovkách metrov vedie konečne opäť do lesa. Včera sme po prezentácii stretli bežca Peťa, Mišo s Jančim sa s ním už poznali, ja nie. Dnes sa s ním celý deň predbiehame. Je to vraj jeho prvá väčšia vzdialenosť. Vidno, že ešte nemá skúsenosti z ultrabehov, vždy nás dolu kopcom opáli a potom do kopca ho zas predbiehame my. Snažíme sa ísť rýchlou chôdzou a udržovať pokiaľ možno konštantné tempo, čo sa nám zatiaľ osvedčuje. V každom prípade je to oveľa menej vyčerpávajúce, ako prechádzať neustále do akéhosi šuchtavého behu. Techniku konštantnej rýchlej chôdze využívajú aj starší skúsení diaľkoplazi, medzi nimi aj paličkár (náš postrach z Maďarska). Vyštartujú istým nastaveným tempom a potom idú jak roboti až do konca. My menej skúsení sa často snažíme aspoň v prvej polovici trasy bežať, no ku koncu už tak spomalíme, že nás takíto walkeri v pohode predbiehajú.
   Druhý dlhý 17km úsek trasy končí na občerstvovačke v obci Plavnica niekde na 59. kilomeri. Medzitým sa nám podarilo nasadiť s Jančim také tempo, že sme nechali za sebou Vlada, Peťa a ešte jedného Prešovčana, ktorý bol dosť hlučný a nechcelo sa nám ho počúvať. Rýchlo sa občerstvujeme a odchádzame ešte skôr ako sa táto trojica objaví v dohľade.
   Do cieľa ostáva ešte 18-19 kilometrov a posledná občerstvovačka. Ide sa mi celkom dobre, dnes sa zatiaľ žiadna kríza nedostavila. Šlapeme dlhým tiahlym stúpaním vedľa ohradených pasienkov a spočiatku sa ešte kocháme výhľadmi. Slnko sa prestalo skrývať a pekne na nás pečie. Nie je to však nejaký strašný úpek a navyše pofukuje aj vietor, takže je to znesiteľné. Zdravíme a fotíme si najväčších producentov metánu na planéte a pokračujeme ďalej.
   Schádzame z pasienkov, prechádzame niekoľko stometrový rušný úsek cesty č.68, kde musíme dať pozor, aby nás nedal dole nejaký miestny pretekár. Nasleduje lúka, potom ďalšia lúka a nakoniec ešte lúka. Čvachty čvacht, čľup, čľup, je...té blato, k...va, #$@%!^. Ozaj, spomínal som už, ako neznášam mazľavé lepkavé blato a mláky, ktoré sa nedajú obísť?
   Blížime sa k 68. kilometru a poslednej občerstvovačke Ľubovnianske kúpele. Je tu veľký hotel a oproti zjazdovka. Na kontrole nás víta Luky a ďalší dvaja dobrovoľníci. Dávam si trochu ovocia a dopĺňam vodu. Ostáva posledných 9km a zhruba 400 výškových metrov. Ideme na to. Prvá časť sa ide do kopca lesom, trochu prudšie stúpanie ale zas nie veľmi dlhé. Na záver nás čaká ešte asi 25x lúka a 15x pole, striedavo v rôznych pomeroch. Musím sa priznať, že tieto pasáže sa nám s Jančim nejako extra nepáčili, krásne lesy a kopce vidíme len v diaľke a my sa plahočíme nekonečnými poliami a lúkami, obchádzame akúsi dedinu pod nami, čľupkáme rozbahnenou trávou a svorne nadávame. Napokon zliezame dlhočizným kopcom dolu do Novej Ľubovne, no nejdeme priamo do cieľa, ktorý máme ako na dlani, ale ešte úplne na záver si dáme jeden kopec, čarovný les a chatovú osadu. Na poslednom kilometri nás ešte predbehli manželia Okruhlicovci a my s Jančim analyzujeme, čo by nás tak dokázalo vyhecovať, aby sme niečo podobné spravili pár stoviek metrov pred cieľom. Či už prídeme do cieľa na 95. alebo 97. mieste, je úplne šuma-fuk, o bedňu sa tu nehrá a dokazovať si tiež nič nemusíme. Dnes sme to poňali ako taký výživný tréning pred Štefánikom a tento účel to myslím splnilo. Posledné metre pred finišom a Julka sa nás ešte pokúša vyburcovať k záverečnému kolečku po bežeckom ovále. Chcem jej spraviť radosť, zatnem zuby, spomeniem si na svoj veľký vzor Harolda a bežím s gestom veľkého víťaza až do cieľa.
Be strong, hide your pain...
Ďakujem na záver všetkým obetavým dobrovoľníkom, čo sa o nás starali, organizátorom, za ich mravenčiu prácu, o ktorej väčšina ľudí ani netuší a teším sa na stretnutie na nejakom ďalšom ultráči.

Link na Strave: tu

Strážovská 50-ka 2019 (50km, 2500m+)

 18. mája 2019 :: Strážovská päťdesiatka je ultratrail a ďiaľkový pochod v oblasti Strážovských vrchov s prevýšením cca 2500 metrov. Toľko k definícii. Čas od polovice apríla (Lazovka) do začiatku júna (Štefánik) bolo treba spestriť nejakým dlhším behom a táto akcia do toho ideálne zapadla. Nie je to ani príliš ďaleko ani to nie je príliš dlhé. Po fiasku s Ultrapunkom som sa už celkom tešil. Mišo s Jančim sa neprihlásili, zato bol na štartovke Pali, ktorého som naposledy videl na Lazovke.
   Logistika bola v tomto prípade jednoduchšia ako pri stovkách, nebolo treba riešiť minimálne nocľah. Veci som si nachystal v kľude v piatok večer a výnimočne sa mi podarilo dostať do postele už pred 23.hodinou, takže som sa aj vyspal. Budíček pred 5.ráno, rovno som sa obliekol do bežeckých vecí a 5.30 sadám do auta, smer Trenčianske Teplice. Na parkovisko prichádzam takmer na minútu presne o 7.00, chvíľu maturujem aj so skupinkou ďalších bežcov pri parkovacom automate, nakoniec sa podarí zakúpiť celodenku za 4 "éčka". Pomaly sa tu zbierajú hlúčiky bežcov a psov (dnes je aj kategória beh so psom), vidím veľa známych tvárí. Je tu aj kamarát Vincko, ktorého som spoznal pred rokom na The Run Slovakia. Za krátky čas sa z neho stal okrem "spartana" aj nadšený ultrabežec a dosahuje neskutočné výkony. Chvíľku pokecáme a už prichádza aj Pali, ktorý mi bude dnes robiť spoločnosť na celej trase. Bavíme sa o odhadovanom čase, za koľko by sme to dnes mohli dať. Optimistický odhad je 8 hodín, najviac počítam tak 10 hodín. Teší ma, že nám vyšlo počasie. Predpoveď hovorí, že by pršať vôbec nemalo a teploty sa budú pohybovať okolo 20 stupňov. Na to, aké na hovno počasie bolo posledný týždeň, tak to ani lepšie dopadnúť nemohlo. Zrážok ale padlo za tých pár dní celkom hojne a tak očakávam na trase "bahenné kúpele". Blato je moja druhá najnenávidenejšia vec pri ultratraili (prvá je, keď na mňa niekoľko hodí súvisle prší).
    Odštartované je presne o 8.00, za ohlušujúceho štekotu psov sa zhruba 120 bežcov pomaly presúva ulicami, asfaltu je na začiatok len kúsok a o chvíľku sme už v lese a v prvom stúpaní. Prvý kontrolný bod je na 3. kilometri (Nad Opatovskou dolinou), treba si odfotiť turistický smerovník. Masa bežcov ešte nie je roztrúsená, takže ideme dosť na husto, miestami sa ide singláčom pekne v rade za sebou, nie je kam uhnúť, predbiehanie je problematické. Navyše je táto úvodná časť trasy dosť fajnovo blatistá, po pár stovkách metrov mám každú nohu asi o pol kila ťažšiu. Spomínal som už, ako neznášam blato? Ešte 7 kilometrov a dobiehame na prvú občerstvovačku, už nás tu víta Rado Harach a partička dobrovoľníkov. Je to len 10. kilometer a tak ani jedla tu nie je extra veľa na výber, ale ovocím určite nepohrdnem, natlačím pol banánu, nejaké pomaranče a dokonca je tu už náznak melóna. Čokoláda, oriešky, marshmallow a zapiť pohárom koly. Vody vo fľaškách mám ešte dosť, ani veľmi nedolievam. Priznám sa, že som to asi trošku podcenil, lebo ďalšia možnosť občerstvenia bude až na 27.kilometri, čo je ešte 17km. Našťastie na 18,5km je chata Baské (ďalší kontrolný bod), kde je nečakaná miniobčerstvovačka pri rozcestníku, ktorá ani nie je určená priamo nám. Ľudia z chaty tu majú rozložený malý stolík a dajú sa zakúpiť nejaké nápoje. S Palim neodoláme a dávame si fľaškovú kofolu. Porcia cukru a vody padla vhod a trochu ma nakopla.
    Teraz nasleduje pár km klesanie až ku kontrolnému bodu v sedle Trtávka, čo je miesto zaujímavé nielen svojím názvom. Prechádzame krásnym prostredím, striedajú sa tu listnaté lesy s dlhými lúkami, všetko v brutálnych zelených farbách. Niekde medzi 20. a 25. kilometrom prichádza prvá kríza, začínam mať problémy už aj pri miernejších stúpaniach, akoby mi úplne dochádzala energia. Niečo podobné sa mi stalo minulý rok na NTS-ke, kde som absolútne za chalanmi nestačil a ledva som sa plazil do kopca. Pri rovinkách a zbehoch sa ešte dokážem donútiť do klusania, ale stúpanie mi robí neskutočné problémy. Ani neviem presne určiť, či je problém fyzického alebo psychického pôvodu, asi z každého niečo. Skôr mám pocit, že hlave sa nechce, akoby náhly výpadok motivácie, ťažko sa to vysvetľuje. Živá kontrola K2 sa nachádza na 27.kilometri pod lyžiarskou zjazdovkou Homôlka. Jeden z obsluhujúcich je aj ultrabežecké eso Paťo Hrotek. Občerstvenie je parádne, konečne mastné aj nutelové chleby a všetky ostatné pochúťky. Je tu aj tečúca voda, tak zmývam zo seba vrstvu soli a hneď mi je lepšie. Doprajeme si tu s Palim luxusných 10-15 minút, lebo nás čaká zlatý klinec dňa a tým je výstup na Vápeč. Jeho skalnatý vrchol sa týči do diaľky ako symbolicky zdvihnutý prostredník. Prvé 3km je len taká jemná príprava na to, čo príde pred záverečným stúpaním na vrchol. Po odchode z občerstvovačky ma kríza na chvíľu opustila, aby mohla teraz opäť udrieť v plnej sile. Do strmého kopca sa zastavujem hádam každých 20 metrov a musím to predýchavať. Zdá sa mi, ako by som nevedel do seba dostať dostatok kyslíka a nohy nemali z čoho mlieť. Nakoniec som sa ale na ten vrchol vydriapal, výhľady odtiaľ sú ozaj veľkolepé. Porobili sme si tu selfíčka kvôli kontrole a aj pár panoramatických fotiek.
    Z majestátneho vrcholu Vápeča sa ale treba nejako dostať aj dolu a ten zošup stojí ozaj za to. Stehná plačú od radosti ako to musíme na každom metri brzdiť, záver klesania je už ale behateľný. Našťastie po 3 kilometroch je tu posledná občerstvovačka a tu nás víta ultrabežec Jirko Horníček, dnes nás obsluhujú samé zvučné mená ;) Doprajem si opäť hlavne ovocie a od smädu vypijem komplet jedného radlera. Podľa overených informácií je to do cieľa už len 15 kilometrov a ak by sme to chceli dať do 8 hodín, museli by sme to stihnúť za cca 1:20h. To je síce realistický čas, ale iba ak bežím po rovine za ideálnych podmienok a nemám už v nohách 35km. Z občerstvovačky odchádzame na chvíľu dobre naladení, premotáme sa obcou Horná Poruba a čaká nás ešte niekoľko menej výrazných kopcov, dokopy možno 400-500 výškových. O pár kilometrov ďalej sa o mňa opäť pokúša kríza, Pali mi ponúka zo svojej bohatej apatieky jeden gel, nemám už čo stratiť, maximálne sa z neho poseriem. Zdá sa ale, že gel po nejakej pol hodinke naozaj začal šlapať a ja som pocítil niečo ako návrat energie. Aspoň som bol z najhoršieho vonku a dokázal som súvisle šlapať stúpania a trochu pobehnúť na rovinkách a zbehoch. Dnes sa celý deň doťahujeme s jednou bežeckou dvojicou, ktorí sú raz pred nami a raz za nami. Ešte sa nám podarí na tomto úseku aj trochu zakufrovať, keď sa
necháme zlákať malou kaplnkou a nevšimneme si odbočku z červenej. Dvojica to hneď využije a ocitá sa pred nami. Čoskoro ich ale dobiehame a podarí sa nám udržať si vedenie až do cieľa. Ešte hovorím Palimu, buďme radi, že za nami nie je "paličkár". Ten by nás klepotaním palíc a svojim robotickým krokom úplne psychicky zdeptal a ztriasť ho nie je úplne jednoduché.
    Pred záverom už máme len posledný kontrolný bod Kýšky, ktorý sme vďaka trochu zmätočnému značeniu takmer minuli. Šípka na strome ukazovala vľavo, no ku smerovníku bolo treba ísť ešte asi 50-100m rovno a až potom prudko vľavo. Teraz už sa len držať zelenej značky až do cieľa, pred posledným zbehom ešte malá nepríjemná gymnastická vsuvka v podobe preliezania popadaných stromov. Pri tomto cviku som dostal nepríjemný kŕč do nohy a tak poučenie, že po 49 km je lepšie podliezť ako preskočiť. Z mesta sa ozývajú tóny nejakej ľudovej hudby a hodinky ukazujú asi kilometer vzdušnou cestou do cieľa. Oznamujem Palimu túto optimistickú správu a s odhodlaním zatínam zuby pred úplne posledným zbehom. Ešte niekoľko serpentín, kde stretávame na prechádzke kúpeľných hostí a už sme dolu v meste, posledných pár stoviek metrov cez rušnú promenádu a je tu cieľ. Stihli sme to tesne pod 9 hodín (presne 8:55h), čo bolo asi v strede odhadovaného intervalu. Vzhľadom na situáciu celkom dobrý čas. Ešte zistiť, čo sa vlastne dnes stalo aby som sa toho najbližšie vyvaroval... Možno som pil málo tekutín, slnko miestami aj dosť pieklo, najmä v otvorených pasážach keď sme kráčali cez nejakú lúku. Alebo to bolo len o hlave, túto možnosť by som určite nevylučoval. A možno kombinácia týchto okolností. V každom prípade som vďačný Palimu, že ma potiahol, mal som niekoľkokrát nutkanie poslať ho dopredu, aby som ho nebrzdil. Inak krásna trasa, super organizácia, vďaka všetkým, čo pomáhali. Strážovskú 50 určite odporúčam.


Ako som nebežal Ultrapunk85

   O tomto ultrabehu sa na webe veľa nedočítate, väčšinou len strohé info typu: "Ultrapunk 85 je komunitný horský ultrabeh pre dvojčlenné tímy s trasou dlhou 85 km, ktorá vedie pohoriami Žiar, Malá Fatra a Strážovské vrchy." Komunitný znamená asi toľko, že akcii sa nerobí žiadna veľká propagácia, len pár nadšencov okolo Rada Haracha rozpošle mailom pozvánky a zorganizuje stretnutie pre skupinku ultrabláznov. Nejde tu o žiadne ITRA body len o deň strávený v spoločnosti podobne postihnutých ľudí.
   A keďže už nejaký ten piatok sa považujem tiež tak trochu za "ultráča", prišla mi už koncom januára pozvánka, že sa môžem zúčastniť. Ako správny iniciativný blbec som sa hneď zaregistroval aj spolu s bežeckým parťákom Tomášom, ktorému tiež prišla pozvánka. Teraz s odstupom času viem, že som sa nemal rozhodovať tak zbrklo, nie je to žiadne UTMB, kde sa miesta na štartovke rozchytajú za pár minút ako teplé rožky, prípadne vás ešte musia vylosovať, aby ste mali nakoniec tú česť zaplatiť si šialené štartovné a mohli sa ísť za ne patrične rozbiť.
   To, že sa beží vo dvojiciach, je taká raritka tohto podujatia a ako už teraz viem, aj jeho najviac limitujúci faktor. Je síce pekné, že už 3 mesiace ste prihlásený, poctivo trénujete a tešíte sa na deň strávený v krásnom prostredí, ale keď vám 10 dní pred akciou vypadne bežecký parťák a k tomu sa ešte poserie následne pár ďalších vecí, ostane nakoniec len frustrácia a jemná nasratosť.

   Začalo to tým, že mi napísal minulý týždeň (26.4.) Tomáš, že im padla na daný víkend rodinná oslava a že bohužiaľ nepríde. Viem to pochopiť, mama je mama, nič sa nedeje, ideme riešiť plán B. Kamoši Janči s Mišom sa mi hneď ponúkli, však poď s nami, pôjdeme v trojici, určite s tým nebude problém, orgov ukecáme. Hovno, hovno, zlatá rybka... Život ma už naučil, že šťať proti vetru sa nevypláca, no mne to stále akosi nedochádzalo.
   Pre istotu už v nedeľu 28.4. píšem mail organizátorom, že takáto je situácia a aké navrhujem riešenie. Išli by sme v trojici, ja kľudne aj "nesúťažne", normálne by som si zaplatil štartovné, aby som mohol využiť občerstvovačky. Vzápätí mi prichádza odpoveď, že podujatie je pre dvojice a súťažne sa trojica žiaľ nedá, takže ee. V hlave sa mi hneď vynára slovné spojenie "čítať s porozumením", vyslovene som do mailu napísal, že by som išiel nesúťažne, takže wtf? Ale tak dobre, ultra trail je síce punk, ale čo by sme boli za punk-erov, keby sme len tak hala-bala porušili nejaké to (naše vlastné) pravidielko, alebo nebodaj spravili výnimku. Veď vieme, že punkeri boli vždy zásadoví, dodržiavali poctivo všetky pravidlá a nikdy nešli "proti systému"...alebo si to s niečim pletiem?
   Pondelok (29.4.), Mišo píše na chat, že má problém s prieduškami a že možno nepôjde, vraj dá do stredy definitívne vedieť. Medzitým sa dohadujem s Jančim, že ak Mišo vypadne, pôjdeme my dvaja a všetko bude v cajku.
   Streda (1.5.), prichádza mail z Ultrapunku, že Mišo aj s Jančim odstupujú kvôli zdravotným problémom. Tak si voláme s Jančim, on vraj pred týždňom niekde v horách asi tiež ochorel a necíti sa na to, aby v sobotu štartoval. No paráda, tak som zasa na bode nula. 
   Medzitým (30.4.) sa ešte vyskytol plán C, jeden môj kolega (tiež Janči) má ísť tiež s kamošom, ktorý vyzerá na odstúpenie. Dohadujeme sa, že ak by mi to nevyšlo s chalanmi a jeho parťák by nenastúpil, pôjdeme spolu. Lenže v stredu po zlej správe od chalanov mi volá kolega Janči, že ten jeho parťák predsa len nastúpi a že ho to mrzí. Píšem mail ultrapunku, že som vyčerpal svoje možnosti a keby sa im ešte niekoho podarilo nájsť, tak ostanem v pohotovosti do piatku. V stredu neskoro večer dostávam mailom odpoveď s kontaktom na akéhosi Mateja, vraj mám skúsiť. Píšem mu hneď mail a vysvetľujem situáciu, deadline je na druhý deň na obed.

   Takže stále je tu malá iskra nádeje, no ja som realista a viem, že "na posraného aj hajzel spadne", čo sa mi aj zanedlho potvrdí. Chalan sa mi ozýva asi o pol 11, lebo si vraj nenašiel mail, ešte že som s takýmto niečim rátal a poslal mu ráno preventívne aj SMS-ku. O 11 mu mám zavolať, som ako na ihlách a neviem sa sústrediť na robotu, lebo musím riešiť takého kraviny. Tak mu volám a vysvetlíme si situáciu. On mal ísť vraj s nejakým dobrým kamošom, ktorému chcel ako darček dať štartovné a "uviesť ho do ultra". Lenže ten kamoš sa na poslednú chvíľu asi zľakol a už nechcel ísť. Tak vravím, veď v čom je problém, tak poďme spolu a hotovo. Lenže toto a hento a vykrúcanie a on zostal z toho znechutený a teda asi tiež nejde. No fasa. Tak to teda uzatvárame s tým, že nikto z nás nejde a že dám vedieť Radovi definitívnu odpoveď. Rado mi píše 2 minúty pred deadlinom, že potrebuje uzavrieť štartovku a že ako to dopadlo. Na hovno, pomyslím si. Píšem mu, že sme sa nedohodli a nech so mnou definitívne nepočíta.
   Pred fajrontom sa u mňa zastaví kolega Janči a vravím mu aká je situácia a teda že ostávam doma. Ešte sa vraj dozvedel na poslednú chvíľu o nejakom chalanovi, ktorý by chcel ísť, ale nemá s kým. Nepozná ho osobne, vie len jeho meno. Aj sme ho našli na facebooku, ale už sa mi fakt nechce do toho ísť, navyše keď Rado uzavrel štartovku. Urobil som, čo bolo v mojich silách, naozaj som chcel ísť veľmi na túto akciu, ale asi sú bohovia ultra-trailu proti mne tentokrát. Napokon keď si pozerám predpoveď počasia, tak mi to nie je až tak veľmi ľúto, nezažijem síce deň v daždi, blate a hnusnej zime, no s tým sa dokážem zmieriť. A je to aj lekcia a poučenie do budúceho roka, aby som si veci zariadil tak trochu ináč.

Update (pondelok 06.05.2019)
Len na dovysvetlenie celého, po rozhovore s Julkou sme dospeli k záveru, že muselo dôjsť k nejakému veľkému nedorozumeniu. Údajne vraj Rado vôbec nemal problém s tým, aby mohla štartovať trojica. Ono tá mailova komunikácia bola trochu divná a zmätočná, mal som dojem, že si zakaždým píšem s niekým iným. A na začiatku som si ani nebol istý, či tú akciu organizuje Rado. Až neskôr sa v niektorých mailoch objavil na konci podpis RH, tak už som tušil. Ale jednu vec stále nechápem, keď Rado s trojicou nemal problém, prečo mi to do rovno nenapísal. Ja som mal z tej komunikácie dojem, že s tým problém je. Stačilo, keby mi ešte vo štvrtok pred deadlinom (keď sme si už priamo písali cez messenger) povedal, že je to ok, ja by som sadol do auta a v piatok normálne došiel. Som spravil aj ja blbosť, mohol som si rovno začať písať s ním a a neriešiť to cez maily, možno by to celé skončilo ináč.

Lazová stovka 2019 (114km, 3600m+)

 
13-14. apríla 2019 :: Nie som veľkým fanúšikom zimných ultra behov, preto som doteraz ešte nenašiel chuť a motiváciu zúčastniť sa napríklad takej Kysuckej stovky. Brodiť sa niekde 20+ hodín v snehu (v tom lepšom prípade) alebo blate, z toho len pár hodín za denného svetla, vo fľaškách zamrznutý čaj a prvá občerstvovačka po 30 km. Radšej sa pohybujem v kraťasoch a krátkom tričku, slnko mi pečie na lebku a na 50. kilometri rozmýšľam, či budem grcať kvôli úpalu, alebo som len vypil málo litrov tekutín. Zato však nemusím so sebou ťahať 3 vrstvy oblečenia, rukavice a zateplenú čiapku. Aj preto som sa už tešil na prvú tohtoročnú stovku, ktorú možno s trochou nadsádzky považovať za jarno-letnú stovku.
Áno, dalo by sa, ale to musí byť tá správna konštelácia hviezd, ako bola napríklad minulý rok. Tento rok si niekto tam hore povedal, že ee, tento rok sa zimy tak ľahko nezbavíte a ešte vás tu trochu potrápim. Ale to som zasa začal z iného konca, takže pekne po poriadku.
   Môjmu bežeckému parťákovi Tomášovi tento rok nejde karta, vynechal už Leteckú stovku kvôli pretrvávajúcim následkom nejakého zranenia a na Lazovku sa mu nepodarilo dostať kvôli nejakej blbej služobke. A tak slovo dalo slovo a ja som sa opäť votrel do auta k Jančimu s Mišom. V piatok som si dal už taký pracovne ľahší deň a popoludnie som si vyhradil na balenie stovkárskej výbavy. Dokázal som to asi za 1 hodinu čistého času, človek sa praxou zlepšuje (aspoň v niektorých veciach). A čo som zabudol, to asi potrebovať nebudem. Aj tak nakoniec zistím, čo všetko som vláčil navyše. O piatej stojím na zastávke a čakám na odvoz, fúka nepríjemný studený vietor, nenápadná predzvesť víkendového počasíčka. Naložím sa do auta a fičíme k Mišovi, tam presadáme do jeho auta a hurá smer Vrbové. Absolvujeme prezentáciu a zdravíme známe tváre. Rudko so Soňou prišli pár minút po nás. Julka je tu dnes v sprievode Mikiho a má nezvyčajne žoviálnu náladu, cítim sa trochu neisto.
Možno je to tým, že dnes nespí na podlahe ale na posteli v penzióne ako ostatní buržuji. Po registrácii sa presúvame do spomínaného penziónu (asi je vo Vrbovom len tento jeden), kde som sa chalanom votrel do dvojmiestnej izby ako tretí člen. Pikolík, čo nás odprevádza do izby, sa tvári, akože nič, keď sa súkame dovnútra traja ovešaní batožinou. Izba je ozaj minimalistická, no podarí sa mi nakoniec vopchať karimatku na zem medzi dve postele. Pred spaním si ešte v reštaurácii pod penziónom dávam ľahkú večeru vo forme hamburgera s hranolkami a pol litra kofoly k tomu. Počas večere debatíme s chalanmi, okrem našej trojky je tu ešte Pali (ktorého poznám), Marian (ktorého nepoznám, alebo si len nepamätám) a český brat Aleš (ktorého si pamätám, ale on mňa asi nie). Dobre najedení a vo veselej nálade sa potom odoberáme na kutě. V noci sa mi podarilo si na pár hodín pospať, aj keď sa nám potom ešte niekto dobýjal do izby a Mišo vraj počul zvuky grcajúcej osoby.
   Ranný chaos sa podarilo zvládnuť, aj keď som si nemohol zarobiť svoj obľúbený koktail - umývadlo v kúpeľni veľkosti pľuvátka neumožňovalo nabrať si vodu do ničoho väčšieho ako je kávová šálka. Po menšom experimentovaní sa mi podarilo pomocou erárneho pohárika ponalievať si aspoň do soft flašiek toľko, čo som potreboval. Tlačím ešte svoj obľúbený olivový rohlík z Lidla, na druhý už nie je čas, tak ho napchám do batohu, ak by bola kríza. Po pozornom pohľade z okna zisťujeme, že vonku chčije a tak rýchlo meníme na poslednú chvíľu stratégiu štartového oblečenia. Našťastie je to len taký veľmi jemný dáždik a trochu viac sa rozprší až tesne pred štartom, aby nám nebolo ľúto.
   Po nástupe na štart sa ani nestihneme rozkukať a už je odpálené. Niečo cez 300 indivíduí sa pomaly šinie ulicami Vrbového po už dobre známej trase. Je chladno a sychravo a zhruba takto isto má byť aj po celý zvyšok víkendu. Po prvých kilometroch s nostalgiou spomíname na teplé ranné lúče slnka z minulého roka. Ako vykuklo slnko a bolo hneď asi 25 stupňov a jeden náš spolubežec oblečený celý v čiernom nechápal, prečo sa mu smejeme. Aj teraz s odstupom času nás to pobaví. Tento rok však budeme mať úplne iné problémy a ja si ani za boha neviem spomenúť, či som si rukavice zbalil do batoha alebo nechal poslať v dropbagu. Na sebe mám trištvrťové elasťáky, ráno padlo (možno debilné) rozhodnutie, že vo Vrbovciach si ich prezlečiem za dlhé na zvyšok trasy. Ak dovtedy nezamrznem. Ono zo začiatku to ani nerobí problém, no po 20-30 km už trochu cítim stuhnutosť svalov, ktorá môže mať čosi spoločné aj s okolitou teplotou, nie len s malým odbehaným objemom počas tréningov.
   Prvá neživá kontrola a hneď menší technický problém, pred stromom sa začína tvoriť kolóna a my nevieme, čo sa deje vpredu.
Mali tam byť fixky, ktorými si treba zapísať číslo do buzi-karty a bežať ďalej. Niekto možno nepochopil, že fixky neslúžia ako suvenír alebo putovný predmet a zobral si ich so sebou. Nakoniec Mišo spraví aspoň fotozáber stromu a pokračujeme. Štefánikova mohyla nás víta zahalená v hmle a pár metrov za pamätníkom odparkovaný buldozér a vyrúbané stromy dodávajú celému výjavu mysterióznu typicky slovenskú atmosféru. Pár desiatok metrov za mohylou už čaká prvá občerstvovačka, tentokrát natlačená pod prístreškom, takže vznikajú kolízne situácie pri kŕmidlách. Podarí sa mi prebojovať k cesnakovým posúchom, prvý si v tej tlačenici hneď oblejem čajom, takže chutí ako mokrá špongia, druhý sa podarí vychutnať v pôvodnom skupenstve. No, vychutnať je silné slovo, lebo opodiaľ už podupkáva Janči, pripravený vyraziť.
Neprešlo určite ani 5 minút, čo sme prišli. Ja zatiaľ nie som na takom leveli, že by som dokázal absolvovať stovku len na cole, takže sa pokúšam dostať do žalúdka aj niečo tuhšie a prípadne to aj požuť. Nahádžem do seba ešte pár orieškových trubičiek a kým sa zbadám, chalani už sa vzďalujú rezkým krokom.
   Cestu po ďalšiu občerstvovačku si vybavujem celkom dobre ešte z minulého roka,  je na konci dedinky Podbranč, kde sa nachádza aj jedna fotogenická zrúcanina. Trochu sa tu opäť občerstvíme a ide sa ďalej. Pokračujeme dosť nechutne dlhými asfaltovými úsekmi, zatiaľ sme však ešte v behavom stave a tak si pekne klusáme. Okolo 47. kilometra dobiehame do Vrboviec, občerstvovacia stanica v miestnej krčme je konečne miestom, kde sa dá aj sadnúť a prezliecť, čakajú tu naše dropbagy. Vyťahujem dlhé bežecké gate a namiesto výmeny si ich obliekam pod tie krátke, nech mám aspoň riť v teple. Pripravím si aj rukavice, lebo nevieme odhadnúť, čo nás ešte čaká hore na Javorine. Od zdravotného dobrovoľníka si pýtam nejaký krém na boľavé svaly, začína sa ozývať ohýbač pod ľavým kolenom, ktorý ma potrápil aj ku koncu Leteckej stovky. Nečakám od toho zázraky, ale aj placebo občas zafunguje. Po luxusnej pol hodinke sa vydávame na ďalší úsek trasy. Dokonca som si stihol zjesť aj pár mastných chlebov a vypiť pohár kávy, paráda.
   Ešte ani nevyjdeme z Vrboviec a už je tu prvý kufrík, našťastie len taký asi 200 metrový. Ďakujem týmto neznámemu bežcovi, ktorý na nás zahulákal, že treba odbočiť. Pred nami je jeden z highlightov Lazovky - kopec Žalostiná. Pred rokom sme si ho vychutnali v takmer letnej horúčave, tentokrát sa akurát tak jemne zahrejeme. Je taká hmla, že ani nevidíme, čo je pred nami, len stúpame nekonečným poľom a potom lúkou. Niekto dnes hodil taký vtip: "Ako spoznáš na stovke, že už začínaš mať dosť? Vidíš cez cestu prechádzať snehuliakov." Ja sa zatiaľ cítim ešte v pohode, no občas vidím pred sebou kráčať buď zeleného (Janči) alebo červeného (Mišo) snehuliaka...
   Niektoré kopce sú fajn, lebo kým stúpame, sme v akomsi závetrí, akonáhle vyjdeme hore, oprie sa do nás nepríjemný studený vietor. O nejakých výhľadoch môžme dnes iba snívať a slnko uvidíme asi až budúci týždeň. Teším sa, ako si opäť odfotím veterný mlyn pri Kuželove. Vedie k nemu krásny nový úsek asfaltky, ktorý je však prikrátky na to, aby mi stihlo poodpadávať všetkých 5 kilogramov blata z tenisiek. Za mlynom ešte krátky stupáčik, kontrola na strome, potom cesta dolu, drevená rozhľadňa a už sa blížime k dedinke Filipovské údolí. Občerstvovačka je asi kilometer za dedinou v rekreačnej oblasti. Sem sa vždy mimoriadne tešíme, lebo tu majú výbornú polievku. Ešte si ani poriadne nestihnem sadnúť a teplá pochúťka už je predo mnou. Janči z Mišom už pred pár kilometrami začali brblať, že ich to dnes nebaví a rozmýšľajú, že to ukončia. Tu na 67. kilometri toto svoje rozhodnutie potvrdili. Ja si to dnes tiež zrovna dvakrát neužívam, ale zatiaľ sa nacítim tak na hovno, že by som to chcel skončiť. Trochu ma síce bolí pravé koleno a ľavá podkolenná šľacha, ale hovorím si, že kým to nie je nejaká extrémna bolesť, pôjdem ďalej. Optimistické prepočty mi vychádzajú na 20 hodín a to nie je vôbec také zlé.
   Ostávame teda traja (ja, Pali, Marian), ktorí sme odhodlaní pokračovať. Ide s nami ešte Pišta, chalan, ktorého som nepoznal, ale je to srandista a humor nám môže zvyšok cesty už len spríjemniť. Pred odchodom dostáva Pali trochu triašku, tak pridávame do kroku, aby ho to prešlo. Čaká nás dlhých 20km po občerstvovačku v Cetune a medzitým už len maličkosť - najvyšší bod Lazovky Veľká Javorina. Väčšina trasy po vrchol (až na záverečné prudšie stúpanie) je v podstate dosť nuda, kvôli hmle vidíme len na pár desiatok metrov, jedinou zaujímavosťou je snehová pokrývka a komplet zamrznuté stromy, čo som tu v polovici apríla už nečakal. Prechádzame vrcholom kopca a vežu vysielača zbadáme, až keď stojíme asi 20 metrov od nej. Cestou hore sa naša skupinka rozdelila, ja som kráčal rýchlejšie spolu s Pištom a Pali s Marianom ostali niekde za nami. Pôvodný plán bol počkať ich pri Holubyho chate a dolu ísť už spolu. Chata je však zatvorená a nemá zmysel čakať a mrznúť vonku. Píšem Palimu cez messenger, že pokračujeme do Cetuny a tam ich počkáme. Od chaty vedie nekonečná asfaltka, bežať už nemáme síl, tak len kráčame dolu kopcom. Asi po kilometri zisťujem, že sme mali ísť lesom, ale po nahliadnutí do mapy vidím, že lesná cesta sa nakoniec napojí na asfaltku, len sme si zbytočne kúsok zašli. Medzitým sa už celkom zotmelo a na mieste, kde cesta opäť vstupuje do lesa, musíme nasadiť čelovky. Prichádzame na občerstvovačku "Saloon Cetuna" a tu už sedí Marian, ktorý nás aj s Palim medzitým predbehli. Pali hlási koniec, vraj chytil po ceste opäť niekoľkokrát triašku a nedokázal sa zahriať. Je to škoda, lebo išiel dobre a mal veľkú šancu svoju prvú stovku dokončiť. Marian sa cíti odhodlane a pokračuje ďalej, rovnako aj Pišta, aj keď ho bolí koleno.
   A tak v trojke kráčame v ústrety cieľu, povedali nám, že je to ešte 30 km, čo ma teda nejako extra nepotešilo, podľa mojich prepočtov to vychádzalo menej. Ale to bude asi tým, že mi dnes hodinky merajú nejaké blbosti a oproti chalanom mám našlapané už cca 4 km navyše. Držím sa väčšinou vpredu, Pišta dostal kecaciu náladu a mne sa to momentálne veľmi nechce počúvať. Chalanov poteším informáciou, že nás čaká výstup k pamätníku ROH, ktorý má asi 300 schodov. Nakoniec to podľa mňa bolo aj viac, ale paradoxne sa mi smerom hore ide celkom dobre. Za pamätníkom nachádzame kontrolu na strome, ktorú by neskúsený prvolazovkár mohol poľahky minúť. Z úseku po Višňové si pamätám len pár vecí, napríklad nekonečnú dedinu Lubina, ktorá musela mať aspon 5 kilometrov. Po príchode do Višňového na jeho konci už vidno v diaľke červné svetielko a chalanov poteším informáciou, že to už je tá občerstvovačka. Mňa zas poteší, že tu majú teplý čaj a slané krekry, jediné čo v túto nočnú hodinu potrebujem a viem skonzumovať. Taká cola mi dnes vôbec nereže, za celý deň som vypil možno jeden pohárik.
   Ostáva posledný nepríjemný stupák od občerstvovačky priamo hore, vyšplhať sa na hrebeň a potom hurá na húsenkovú dráhu. Je to niekoľko kilometrový singláč lesom, ktorý ide po vrstevnici a len sa točí vľavo, vpravo a miestami hore a dolu, ako prd v gatiach... Na Veľkom Plešivci si trochu vydýchneme, cesta už by mala teraz viac-menej iba klesať. Nie je to síce celkom pravda, ale mohla by byť. Ešte jedno pole, kúsok lesa a ďalšie posrané nekonečné pole.
Mám dojem, že do toho Šípkového dnes nedôjdem. Kráčam so zapnutým autopilotom, snažím sa nemyslieť na bolesť pod ľavým kolenom. Ibuprofen, čo som si dal v Cetune, už prestáva účinkovať. Konečne vchádzame do Šípkového, na poslednej občerstvovačke si dávame ešte trochu čaju na zohriatie, pár minút posedíme a ideme do finále. Jeden asfaltový úsek, jedno pole a pár deka blata na pamiatku a posledná motanica po Vrbovom. Z pôvodného optimistického odhadu 20 hodín je nakoniec čas 21:36h, teda asi o hodinu horšie ako minulý rok. Vzhľadom k dnešným podmienkam ale primerané a som rád, že som to dobojoval. Víťazstvo si tentokrát odniesol Miki Kéri s časom mimozemšťana 11:29h.
   Vďaka patrí tradične Slavovi sa organizačné zvládnutie takejto masovky a všetkým obetavým dobrovoľníkom, ktorí sa o nás na trati postarali. Ďakujem aj Marianovi a Pištovi, ktorí so mnou zdieľali posledných pár desiatok kilometrov do cieľa. Vidíme sa o rok, priatelia.





Prečo tento blog

Rád by som prostredníctvom tohto blogu popísal ako som sa dostal k behu, ako som sa postupne prepracoval od rekreačného turistu k aktívnemu bežcovi. Chcem písať aj o pretekoch a bežeckých akciách, ktorých som sa zúčastnil.
Články budem pridávať chronologicky ako išli v čase od mojich začiatkov v lete 2014 až po súčasnosť.