Strážovská 50-ka 2019 (50km, 2500m+)

 18. mája 2019 :: Strážovská päťdesiatka je ultratrail a ďiaľkový pochod v oblasti Strážovských vrchov s prevýšením cca 2500 metrov. Toľko k definícii. Čas od polovice apríla (Lazovka) do začiatku júna (Štefánik) bolo treba spestriť nejakým dlhším behom a táto akcia do toho ideálne zapadla. Nie je to ani príliš ďaleko ani to nie je príliš dlhé. Po fiasku s Ultrapunkom som sa už celkom tešil. Mišo s Jančim sa neprihlásili, zato bol na štartovke Pali, ktorého som naposledy videl na Lazovke.
   Logistika bola v tomto prípade jednoduchšia ako pri stovkách, nebolo treba riešiť minimálne nocľah. Veci som si nachystal v kľude v piatok večer a výnimočne sa mi podarilo dostať do postele už pred 23.hodinou, takže som sa aj vyspal. Budíček pred 5.ráno, rovno som sa obliekol do bežeckých vecí a 5.30 sadám do auta, smer Trenčianske Teplice. Na parkovisko prichádzam takmer na minútu presne o 7.00, chvíľu maturujem aj so skupinkou ďalších bežcov pri parkovacom automate, nakoniec sa podarí zakúpiť celodenku za 4 "éčka". Pomaly sa tu zbierajú hlúčiky bežcov a psov (dnes je aj kategória beh so psom), vidím veľa známych tvárí. Je tu aj kamarát Vincko, ktorého som spoznal pred rokom na The Run Slovakia. Za krátky čas sa z neho stal okrem "spartana" aj nadšený ultrabežec a dosahuje neskutočné výkony. Chvíľku pokecáme a už prichádza aj Pali, ktorý mi bude dnes robiť spoločnosť na celej trase. Bavíme sa o odhadovanom čase, za koľko by sme to dnes mohli dať. Optimistický odhad je 8 hodín, najviac počítam tak 10 hodín. Teší ma, že nám vyšlo počasie. Predpoveď hovorí, že by pršať vôbec nemalo a teploty sa budú pohybovať okolo 20 stupňov. Na to, aké na hovno počasie bolo posledný týždeň, tak to ani lepšie dopadnúť nemohlo. Zrážok ale padlo za tých pár dní celkom hojne a tak očakávam na trase "bahenné kúpele". Blato je moja druhá najnenávidenejšia vec pri ultratraili (prvá je, keď na mňa niekoľko hodí súvisle prší).

    Odštartované je presne o 8.00, za ohlušujúceho štekotu psov sa zhruba 120 bežcov pomaly presúva ulicami, asfaltu je na začiatok len kúsok a o chvíľku sme už v lese a v prvom stúpaní. Prvý kontrolný bod je na 3. kilometri (Nad Opatovskou dolinou), treba si odfotiť turistický smerovník. Masa bežcov ešte nie je roztrúsená, takže ideme dosť na husto, miestami sa ide singláčom pekne v rade za sebou, nie je kam uhnúť, predbiehanie je problematické. Navyše je táto úvodná časť trasy dosť fajnovo blatistá, po pár stovkách metrov mám každú nohu asi o pol kila ťažšiu. Spomínal som už, ako neznášam blato? Ešte 7 kilometrov a dobiehame na prvú občerstvovačku, už nás tu víta Rado Harach a partička dobrovoľníkov. Je to len 10. kilometer a tak ani jedla tu nie je extra veľa na výber, ale ovocím určite nepohrdnem, natlačím pol banánu, nejaké pomaranče a dokonca je tu už náznak melóna. Čokoláda, oriešky, marshmallow a zapiť pohárom koly. Vody vo fľaškách mám ešte dosť, ani veľmi nedolievam. Priznám sa, že som to asi trošku podcenil, lebo ďalšia možnosť občerstvenia bude až na 27.kilometri, čo je ešte 17km. Našťastie na 18,5km je chata Baské (ďalší kontrolný bod), kde je nečakaná miniobčerstvovačka pri rozcestníku, ktorá ani nie je určená priamo nám. Ľudia z chaty tu majú rozložený malý stolík a dajú sa zakúpiť nejaké nápoje. S Palim neodoláme a dávame si fľaškovú kofolu. Porcia cukru a vody padla vhod a trochu ma nakopla.

    Teraz nasleduje pár km klesanie až ku kontrolnému bodu v sedle Trtávka, čo je miesto zaujímavé nielen svojím názvom. Prechádzame krásnym prostredím, striedajú sa tu listnaté lesy s dlhými lúkami, všetko v brutálnych zelených farbách. Niekde medzi 20. a 25. kilometrom prichádza prvá kríza, začínam mať problémy už aj pri miernejších stúpaniach, akoby mi úplne dochádzala energia. Niečo podobné sa mi stalo minulý rok na NTS-ke, kde som absolútne za chalanmi nestačil a ledva som sa plazil do kopca. Pri rovinkách a zbehoch sa ešte dokážem donútiť do klusania, ale stúpanie mi robí neskutočné problémy. Ani neviem presne určiť, či je problém fyzického alebo psychického pôvodu, asi z každého niečo. Skôr mám pocit, že hlave sa nechce, akoby náhly výpadok motivácie, ťažko sa to vysvetľuje. Živá kontrola K2 sa nachádza na 27.kilometri pod lyžiarskou zjazdovkou Homôlka. Jeden z obsluhujúcich je aj ultrabežecké eso Paťo Hrotek. Občerstvenie je parádne, konečne mastné aj nutelové chleby a všetky ostatné pochúťky. Je tu aj tečúca voda, tak zmývam zo seba vrstvu soli a hneď mi je lepšie. Doprajeme si tu s Palim luxusných 10-15 minút, lebo nás čaká zlatý klinec dňa a tým je výstup na Vápeč. Jeho skalnatý vrchol sa týči do diaľky ako symbolicky zdvihnutý prostredník. Prvé 3km je len taká jemná príprava na to, čo príde pred záverečným stúpaním na vrchol. Po odchode z občerstvovačky ma kríza na chvíľu opustila, aby mohla teraz opäť udrieť v plnej sile. Do strmého kopca sa zastavujem hádam každých 20 metrov a musím to predýchavať. Zdá sa mi, ako by som nevedel do seba dostať dostatok kyslíka a nohy nemali z čoho mlieť. Nakoniec som sa ale na ten vrchol vydriapal, výhľady odtiaľ sú ozaj veľkolepé. Porobili sme si tu selfíčka kvôli kontrole a aj pár panoramatických fotiek.

    Z majestátneho vrcholu Vápeča sa ale treba nejako dostať aj dolu a ten zošup stojí ozaj za to. Stehná plačú od radosti ako to musíme na každom metri brzdiť, záver klesania je už ale behateľný. Našťastie po 3 kilometroch je tu posledná občerstvovačka a tu nás víta ultrabežec Jirko Horníček, dnes nás obsluhujú samé zvučné mená ;) Doprajem si opäť hlavne ovocie a od smädu vypijem komplet jedného radlera. Podľa overených informácií je to do cieľa už len 15 kilometrov a ak by sme to chceli dať do 8 hodín, museli by sme to stihnúť za cca 1:20h. To je síce realistický čas, ale iba ak bežím po rovine za ideálnych podmienok a nemám už v nohách 35km. Z občerstvovačky odchádzame na chvíľu dobre naladení, premotáme sa obcou Horná Poruba a čaká nás ešte niekoľko menej výrazných kopcov, dokopy možno 400-500 výškových. O pár kilometrov ďalej sa o mňa opäť pokúša kríza, Pali mi ponúka zo svojej bohatej apatieky jeden gel, nemám už čo stratiť, maximálne sa z neho poseriem. Zdá sa ale, že gel po nejakej pol hodinke naozaj začal šlapať a ja som pocítil niečo ako návrat energie. Aspoň som bol z najhoršieho vonku a dokázal som súvisle šlapať stúpania a trochu pobehnúť na rovinkách a zbehoch. Dnes sa celý deň doťahujeme s jednou bežeckou dvojicou, ktorí sú raz pred nami a raz za nami. Ešte sa nám podarí na tomto úseku aj trochu zakufrovať, keď sa
necháme zlákať malou kaplnkou a nevšimneme si odbočku z červenej. Dvojica to hneď využije a ocitá sa pred nami. Čoskoro ich ale dobiehame a podarí sa nám udržať si vedenie až do cieľa. Ešte hovorím Palimu, buďme radi, že za nami nie je "paličkár". Ten by nás klepotaním palíc a svojim robotickým krokom úplne psychicky zdeptal a ztriasť ho nie je úplne jednoduché.

    Pred záverom už máme len posledný kontrolný bod Kýšky, ktorý sme vďaka trochu zmätočnému značeniu takmer minuli. Šípka na strome ukazovala vľavo, no ku smerovníku bolo treba ísť ešte asi 50-100m rovno a až potom prudko vľavo. Teraz už sa len držať zelenej značky až do cieľa, pred posledným zbehom ešte malá nepríjemná gymnastická vsuvka v podobe preliezania popadaných stromov. Pri tomto cviku som dostal nepríjemný kŕč do nohy a tak poučenie, že po 49 km je lepšie podliezť ako preskočiť. Z mesta sa ozývajú tóny nejakej ľudovej hudby a hodinky ukazujú asi kilometer vzdušnou cestou do cieľa. Oznamujem Palimu túto optimistickú správu a s odhodlaním zatínam zuby pred úplne posledným zbehom. Ešte niekoľko serpentín, kde stretávame na prechádzke kúpeľných hostí a už sme dolu v meste, posledných pár stoviek metrov cez rušnú promenádu a je tu cieľ. Stihli sme to tesne pod 9 hodín (presne 8:55h), čo bolo asi v strede odhadovaného intervalu. Vzhľadom na situáciu celkom dobrý čas. Ešte zistiť, čo sa vlastne dnes stalo aby som sa toho najbližšie vyvaroval... Možno som pil málo tekutín, slnko miestami aj dosť pieklo, najmä v otvorených pasážach keď sme kráčali cez nejakú lúku. Alebo to bolo len o hlave, túto možnosť by som určite nevylučoval. A možno kombinácia týchto okolností. V každom prípade som vďačný Palimu, že ma potiahol, mal som niekoľkokrát nutkanie poslať ho dopredu, aby som ho nebrzdil. Inak krásna trasa, super organizácia, vďaka všetkým, čo pomáhali. Strážovskú 50 určite odporúčam.

Čítať ďalej

Ako som nebežal Ultrapunk85

   O tomto ultrabehu sa na webe veľa nedočítate, väčšinou len strohé info typu: "Ultrapunk 85 je komunitný horský ultrabeh pre dvojčlenné tímy s trasou dlhou 85 km, ktorá vedie pohoriami Žiar, Malá Fatra a Strážovské vrchy." Komunitný znamená asi toľko, že akcii sa nerobí žiadna veľká propagácia, len pár nadšencov okolo Rada Haracha rozpošle mailom pozvánky a zorganizuje stretnutie pre skupinku ultrabláznov. Nejde tu o žiadne ITRA body len o deň strávený v spoločnosti podobne postihnutých ľudí.
   A keďže už nejaký ten piatok sa považujem tiež tak trochu za "ultráča", prišla mi už koncom januára pozvánka, že sa môžem zúčastniť. Ako správny iniciativný blbec som sa hneď zaregistroval aj spolu s bežeckým parťákom Tomášom, ktorému tiež prišla pozvánka. Teraz s odstupom času viem, že som sa nemal rozhodovať tak zbrklo, nie je to žiadne UTMB, kde sa miesta na štartovke rozchytajú za pár minút ako teplé rožky, prípadne vás ešte musia vylosovať, aby ste mali nakoniec tú česť zaplatiť si šialené štartovné a mohli sa ísť za ne patrične rozbiť.
   To, že sa beží vo dvojiciach, je taká raritka tohto podujatia a ako už teraz viem, aj jeho najviac limitujúci faktor. Je síce pekné, že už 3 mesiace ste prihlásený, poctivo trénujete a tešíte sa na deň strávený v krásnom prostredí, ale keď vám 10 dní pred akciou vypadne bežecký parťák a k tomu sa ešte poserie následne pár ďalších vecí, ostane nakoniec len frustrácia a jemná nasratosť.

   Začalo to tým, že mi napísal minulý týždeň (26.4.) Tomáš, že im padla na daný víkend rodinná oslava a že bohužiaľ nepríde. Viem to pochopiť, mama je mama, nič sa nedeje, ideme riešiť plán B. Kamoši Janči s Mišom sa mi hneď ponúkli, však poď s nami, pôjdeme v trojici, určite s tým nebude problém, orgov ukecáme. Hovno, hovno, zlatá rybka... Život ma už naučil, že šťať proti vetru sa nevypláca, no mne to stále akosi nedochádzalo.
   Pre istotu už v nedeľu 28.4. píšem mail organizátorom, že takáto je situácia a aké navrhujem riešenie. Išli by sme v trojici, ja kľudne aj "nesúťažne", normálne by som si zaplatil štartovné, aby som mohol využiť občerstvovačky. Vzápätí mi prichádza odpoveď, že podujatie je pre dvojice a súťažne sa trojica žiaľ nedá, takže ee. V hlave sa mi hneď vynára slovné spojenie "čítať s porozumením", vyslovene som do mailu napísal, že by som išiel nesúťažne, takže wtf? Ale tak dobre, ultra trail je síce punk, ale čo by sme boli za punk-erov, keby sme len tak hala-bala porušili nejaké to (naše vlastné) pravidielko, alebo nebodaj spravili výnimku. Veď vieme, že punkeri boli vždy zásadoví, dodržiavali poctivo všetky pravidlá a nikdy nešli "proti systému"...alebo si to s niečim pletiem?
   Pondelok (29.4.), Mišo píše na chat, že má problém s prieduškami a že možno nepôjde, vraj dá do stredy definitívne vedieť. Medzitým sa dohadujem s Jančim, že ak Mišo vypadne, pôjdeme my dvaja a všetko bude v cajku.
   Streda (1.5.), prichádza mail z Ultrapunku, že Mišo aj s Jančim odstupujú kvôli zdravotným problémom. Tak si voláme s Jančim, on vraj pred týždňom niekde v horách asi tiež ochorel a necíti sa na to, aby v sobotu štartoval. No paráda, tak som zasa na bode nula. 

   Medzitým (30.4.) sa ešte vyskytol plán C, jeden môj kolega (tiež Janči) má ísť tiež s kamošom, ktorý vyzerá na odstúpenie. Dohadujeme sa, že ak by mi to nevyšlo s chalanmi a jeho parťák by nenastúpil, pôjdeme spolu. Lenže v stredu po zlej správe od chalanov mi volá kolega Janči, že ten jeho parťák predsa len nastúpi a že ho to mrzí. Píšem mail ultrapunku, že som vyčerpal svoje možnosti a keby sa im ešte niekoho podarilo nájsť, tak ostanem v pohotovosti do piatku. V stredu neskoro večer dostávam mailom odpoveď s kontaktom na akéhosi Mateja, vraj mám skúsiť. Píšem mu hneď mail a vysvetľujem situáciu, deadline je na druhý deň na obed.

   Takže stále je tu malá iskra nádeje, no ja som realista a viem, že "na posraného aj hajzel spadne", čo sa mi aj zanedlho potvrdí. Chalan sa mi ozýva asi o pol 11, lebo si vraj nenašiel mail, ešte že som s takýmto niečim rátal a poslal mu ráno preventívne aj SMS-ku. O 11 mu mám zavolať, som ako na ihlách a neviem sa sústrediť na robotu, lebo musím riešiť takého kraviny. Tak mu volám a vysvetlíme si situáciu. On mal ísť vraj s nejakým dobrým kamošom, ktorému chcel ako darček dať štartovné a "uviesť ho do ultra". Lenže ten kamoš sa na poslednú chvíľu asi zľakol a už nechcel ísť. Tak vravím, veď v čom je problém, tak poďme spolu a hotovo. Lenže toto a hento a vykrúcanie a on zostal z toho znechutený a teda asi tiež nejde. No fasa. Tak to teda uzatvárame s tým, že nikto z nás nejde a že dám vedieť Radovi definitívnu odpoveď. Rado mi píše 2 minúty pred deadlinom, že potrebuje uzavrieť štartovku a že ako to dopadlo. Na hovno, pomyslím si. Píšem mu, že sme sa nedohodli a nech so mnou definitívne nepočíta.
   Pred fajrontom sa u mňa zastaví kolega Janči a vravím mu aká je situácia a teda že ostávam doma. Ešte sa vraj dozvedel na poslednú chvíľu o nejakom chalanovi, ktorý by chcel ísť, ale nemá s kým. Nepozná ho osobne, vie len jeho meno. Aj sme ho našli na facebooku, ale už sa mi fakt nechce do toho ísť, navyše keď Rado uzavrel štartovku. Urobil som, čo bolo v mojich silách, naozaj som chcel ísť veľmi na túto akciu, ale asi sú bohovia ultra-trailu proti mne tentokrát. Napokon keď si pozerám predpoveď počasia, tak mi to nie je až tak veľmi ľúto, nezažijem síce deň v daždi, blate a hnusnej zime, no s tým sa dokážem zmieriť. A je to aj lekcia a poučenie do budúceho roka, aby som si veci zariadil tak trochu ináč.

Update (pondelok 06.05.2019)
Len na dovysvetlenie celého, po rozhovore s Julkou sme dospeli k záveru, že muselo dôjsť k nejakému veľkému nedorozumeniu. Údajne vraj Rado vôbec nemal problém s tým, aby mohla štartovať trojica. Ono tá mailova komunikácia bola trochu divná a zmätočná, mal som dojem, že si zakaždým píšem s niekým iným. A na začiatku som si ani nebol istý, či tú akciu organizuje Rado. Až neskôr sa v niektorých mailoch objavil na konci podpis RH, tak už som tušil. Ale jednu vec stále nechápem, keď Rado s trojicou nemal problém, prečo mi to do rovno nenapísal. Ja som mal z tej komunikácie dojem, že s tým problém je. Stačilo, keby mi ešte vo štvrtok pred deadlinom (keď sme si už priamo písali cez messenger) povedal, že je to ok, ja by som sadol do auta a v piatok normálne došiel. Som spravil aj ja blbosť, mohol som si rovno začať písať s ním a a neriešiť to cez maily, možno by to celé skončilo ináč.

Čítať ďalej