Lazová stovka 2021 (alias Úzkoprsá Lazovica)
Celý minulý rok nám sľubovali (a podaktorí tomu asi aj verili), že v roku 2021 už bude lepšie a všetko si vynahradíme (hlavne si to nepokazme, však?) A teraz mám samozrejme na mysli bežecké akcie (to, či to bude lepšie v osobnej sfére si nedúfam predpovedať, tam až moja fantázia a naivita nesiaha). Od poslednej skupinovej bežeckej akcie niekedy v novembri sa situácia okolo covid infodémie v podstate nemenila, išlo to v podstat len k horšiemu. Bolo treba teda improvizovať a vyťažiť ako sa hovorí maximum z minima. Našťastie ešte existuje hŕstka ľudí, ktorí nepodľahli tejto celosvetovej hystérii a sú ochotní vo svojom voľnom čase zorganizovať akciu s nádychom nostalgie po časoch nedávno minulých pre skupinku nadšených dobrodruhov.
Po nečakane objemovo štedrom januári (vďaka tomu, že som sa dal namotať na jednu nemenovanú bežeckú výzvu, pri ktorej sa zbierajú výškové metre) prišla prvá polo-tajná bežecko-diaľkoplazecká akcia z dielne S.G. s označením PPP3. Bolo to 55km ultratrail v okolí Piešťan, pre mňa dosť neprebádané územie. Už dva týždne na to, v prvej polovici februára, sme pokračovali tentokrát v Malých Karpatoch akciou s označením PPP4. Okruh so štartom v Doľanoch mal dĺžku 48km a užili sme si ozaj krásne mrazivé scenérie a výhľady. Ináč bol február chudobnejší na kilometre aj výškové metre, bolo treba trochu pribrzdiť a nabrať sily. Ďalšia príležitosť dať si trochu do nôh prišla až zhruba o mesiac, 13.marca. S parťáčkou sme sa vybrali na trochu modifikovanú trasu Marátónu Inovcom. 52 kilometrov, trochu blata a trochu snehu, príjemne strávená sobota. A na záver mesiaca sme si ešte dali prebeh z Nitry na Tríbeč a späť, 60km a asi 2500m výškových, opäť vo dvojici s parťáčkou. Nevyspytateľný Tríbeč nám tentokrát nedal nič zadarmo. Prišiel apríl a my sme zvažovali, čo ďalšie spáchame. Oficiálne behy ešte stále neboli povolené, tak bol v hre prebeh Lazovej stovky bez supportu len vo dvojici. Našťastie prišiel skvelý nápad opäť od S.G. spraviť si Lazovku v takmer originálnom prevedení, s menším počtom občerstvovačiek a pre výrazne menšiu skupinu odvážlivcov. Z dvoch možných termínov to vyšlo na 24.apríla, len týždeň po pôvodnom termíne.
Jednočlenný organizačný štáb nás posledné dni pred akciou zasypal kopou zásadných informácií o trase, zmenách trasy, počasí, umiestnení provizórnych občerstvovačiek a podobne. Jedinou dôležitou vecou bol výsledný záznam trasy, ktorý som si nahral do hodiniek a mohlo sa ísť na to. Štart samozrejme individuálny, žiadne nápadné zhromažďovanie, ktoré by mohlo pohoršiť nejakých svedkov covidovych. Pred 5 ráno som vyzdvihol spolujazdkyňu Maťu H. a okolo 6 už sme parkovali na mieste štartu. Pôvodný plán štartovať už o 5.00 sme našťastie zhodnotili ako šialený. Po chvíli prichádza aj parťáčka na vlastnom vozidle. Je to jej druhá stovka a na mieste sú samozrejme aj isté obavy. Pár minút pred pol 7 vyrážame.
Z Vrbového klusáme spoločne v trojici, pridáva sa k nám ďalší účastník Peťo. Nálada je taká neurčitá, sem tam prehodíme pár viet. Zatiaľ sa takpovediac oťukávame. Mal som inú predstavu, ale to nie je podstatné. Počasie bude asi pekné, aj keď takto skoro ráno je teplota ešte blízko nuly, rovnako ako atmosféra v skupine. Maťa H. sa od nás odpája po prvých kilometroch, má svoje tempo, s ktorým nehodláme súperiť. Prichádzame do obce Košariská, kde sa trochu nálada uvoľnuje, kecáme o konšpiráciách ohľadne M.R.Štefánika, obľúbenej téme, na ktorej sa všetci traja dokážeme viacmenej zhodnúť. Na konci dediny začíname stúpať hore na Bradlo a vtom nás dobieha upotený Braňo Z. Vybiehal asi 20 minút po nás, má svoje rezké tempo, pripája sa k Peťovi, chvíľu ešte kráčame vo štvorici a konšpirujeme, potom sa nám tí dvaja začínajú postupne vzďaľovať. Zazrieme ich ešte na chvíľu hore pod mohylou a potom sa nám definitívne stratia. Robíme pár obligátnych fotiek a známou cestičkou zbiehame dolu. Prvá občerstvovačka je až na 33.kilometri, prichádzame tam po asi 5 hodinách od štartu. Je tu vcelku čulý ruch, pár ďalších pacientov naberá energiu, aj my do seba hádžeme prepotrebné kalórie.
Druhý úsek by mal byť o niečo kratší, asi 29 kilometrov. Je to dosť, keď si prestavím, že v priemere by na takúto vzdialenosti mohli byť až dve kŕmidlá. Ale treba byť vďačný, že je to takto, dodatočne si uvedomujem aké náročné by bolo ísť bez supportu. Prechod lazmi a rôznymi kopanicami je čarovný, mám to tu veľmi rád a aj keď som tu už 4.krát, tie pohľady neomrzia. Stromy a kvety buď kvitnú alebo sú tesne pred rozkvitnutím, chcelo by to ešte tak týždeň. Vo Vrbovciach (čo je asi v polovici tohto úseku) som tajne dúfal, že bude otvorená krčma, kde býva oficiálna občerstvovačka, ale bohužiaľ. Dodatočne som zistil, že tam nejaká iná krčma otvorená bola...čo už. Aspoň sa dostávame pred dvojicu prízrakov, ako sme si žoviálne nazvali jeden párik, čo sa už na 3.akcii neustále motá v našej blízkosti a vždy sa nečakane objaví, keď to najmenej čakáme. Po 63 kilometroch prichádzame na Starú Myjavu, lyžiarske stredisko, kde nás čaká druhý oddych a poriadne občerstvenie. Je tu okrem iného pizza, ale aj domáca bábovka od Soničky K., no proste luxus, pošmákli sme si. No treba ísť ďalej, je neskoré popoludnie, nech využijeme ešte maximum denného svetla.
Vyrážame (šak prečo nie) tou ťažšou cestou rovno hore po lyžiarskom svahu. Na jeseň som na tomto mieste robil dobrovoľníka a keď som na vlastné bulvy videl ako Majo Priadka s Matejom Oravcom veselo cupkajú hore touto stenou akoby to bola rovina, opäť musím len skonštatovať, že sú to mimozemšťania. Ešte pred 70.kilometrom nás čaká najvyšší bod dnešného dňa, Veľká Javorina. Kým sa na ňu vydriapeme, motáme sa pomedzi hraničné kameňe s označením S na jednej a C na druhej strane. Parťáčka konštatuje, že na českej strane je to akési krajšie, stromy aj tráva sú zelenšie, no na slovenskej strane zas máme iné poklady... Musím súhlasiť. Pred Javorinou sú ešte miestami posledné zvyšky snehu, ale dá sa to obísť v pohode suchou nohou, za posledný tyždeň sa skoro všetko roztopilo. V najvyššom bode trasy si fotíme západ slnka, ktorý by za iných okolností bolo možné nazvať aj romantickým. Ja už som síce takmer zabudol význam tohto slova, ale po 70 kilometroch v nohách je aj tak ťažké niečo také si vychutnať. Zbiehame lesom a potom asfaltkou až do obce Cetuna. Nestíhame už otváracie hodiny miestnej krčmy, ktoré sú len do 20.00. Padá tma a musíme vytiahnuť čelovky, pred nami ešte asi 15km k poslednej možnosti občerstvenia. Parťáčka začína mať problémy s chodidlami, zdá sa, že sa zopakuje situácia z Ponitrianskej stovky. Pred polnocou prichádzame na občerstvovačku, šikovno zašitú mimo chodníka.
Musíme si tu dopriať trochu dlhšiu pauzu a nakoniec sme to aj natiahli na vyše pol hodinu. Takej vymoženosti ako sú čerstvé párky nedokážeme odolať. Treba ale pokračovať, doraziť ešte posledný úsek v dĺžke asi 17 kilometrov. Parťáčke sa ide stále ťažšie, spravili sa jej pľuzgiere asi na oboch chodidlách. Navyše vraj videla medvedie stopy a počula v lese nejeké bručanie. Ja som nič také nezaregistroval, alebo to môj mozog už v tomto štádiu proste odfiltroval. Podozrenie sa potvrdí keď vychádzame z lesa po prejdení posledného hrebeňa (u mňa veľmi neobľúbený úsek za Višňovým - strmák, potom nekonečný single trail, Veľký Plešivec a nakoniec nekonečná cesta dolu). Miestny poľovník sa nás pýta, či sa nebojíme chodiť v noci po lese, že sa tam pohybuje medvedica s mladými. No pekne... Tak volám ešte pre istotu organizačnému tímu, nech upozornia bežcov, no všetci až na jedného už sú na trase za posledným checkpointom. Snáď dôjdu v zdraví až do cieľa. My sa medzitým pomaly šmatleme vedľa strašne dlhého poľa, niekde pred nami obec Šípkové. Na bežnej Lazovke by sme sa mohli tešiť na finálnu občerstvovačku na chalupe u Urbaníkov, tentokrát len prejdeme tichými ulicami. Už len posledných 4-5km do cieľa, parťáčka melie z posledného, mne tiež odchádza chrbát a šlachy na nohách a musíme čoraz častejšie zastavovať. Asfaltová cesta nemá konca, napokon ale prichádzame do Vrbového a odtrpíme posledné stovky metrov do cieľa.
Dali sme to, prvá tohtoročná stovka, boľavá a náročná, ale krásna. Trochu divná v tejto divnej dobe. Vďaka len trom občerstvovačkám ešte o to ťažšia oproti klasike. Pár dní budeme zasa beh neznášať, kým sa svaly zregenerujú, pľuzgiere zahoja a zmizne svalovka. Uvidíme sa (snáď) už v lete na nejakej ďalšej podobnej šialenosti...
