Od prvých kilometrov až k ultratrailom...

Malofatranská 50-ka (52km, 4124m+)

29. júna 2019 :: Malofatranská 50-ka je jednou z verzií Malofatranskej stovky. Tento rok bola bola obnovená po dvojročnej pauze. Hoci už na ultra chodím tretí rok, tomuto preteku som sa zatiaľ vyhýbal. Možno to bol rešpekt pred parametrami trasy, ktoré sú celkom výživné. Na vzdialenosti polovice bežnej stovky človek nastúpa rovnaké prevýšenie ako na celej stovke. A to je tá najkratšia možná trasa. Tých, čo sa rozhodli ísť 100 km trasu, čakalo prevýšenie takmer 7000 metrov, no a tento rok pribudla aj novinka v podobe ultra brutál 180 km trasy s prevýšením 10000 metrov! Na toto šialenstvo sa prihlásilo 23 ľudí. Ja som si povedal, že mi stačí 50 na prvý raz a radšej dokončiť. Tu pre vás nepríde auto, keď sa rozhodnete skončiť niekde uprostred, leda tak vrtuľník HZS, pokiaľ by sa vám niečo stalo. Toto už nie sú Malé Karpaty, kde je to do civilizácie odvšadiaľ "na skok".
   Mišo ako hlavný organizačný člen našich ultra výletov vybavil ubytko v Terchovej a tiež odvoz vlastným autom. Zozbierali sme sa 4 kusy, ešte Ondro H. a Martin Č. Z Bratislavy vyrážame krátko po 14.00 v piatok, aby sme všetko v pohode stihli. Navigácia nás cestou tam nečakane presmerovala na kompu pod Strečnom, tak sme mali ešte aj zaujímavý zážitok.
   Štart a cieľ v tomto prípad nie je na tom istom mieste, čo je trochu komplikovanejšie na logistiku. Auto sme teda nechali v cieli v Lipovci a odtiaľ sme mali objednaný taxík do Terchovej. Cestou sme sa od mladého taxikára dozvedeli zaujímavé veci, napríklad, prečo žije v okolí Martina tak veľa Nórov. Takík nás vykladá priamo pred rodinným domom, kde sme ubytovaní, jediný drobný problém je, že tu nie je ani nohy a ani na jednom kontaktnom čísle nám to nik neberie. Paráda, tomu hovorím podnikanie na slovenský spôsob. Ideme teda aj s batožinou na miesto štartu, nech sa zatiaľ aspoň zaregistrujeme. Cestou checkujeme Lidl, ešte by sme mali stihnúť aj menší nákup. Na miesto registrácie je to dobrý kilometer, aspoň si obzrieme trochu dedinu. Na registrácii panuje čulý ruch, vyťahujeme všetko potrebné na kontrolu povinnej výbavy. Medzitým sa Mišovi podarilo spojiť s majiteľom ubytovania, tak šlapeme zasa naspať a veci si nechávame na izbách. Ubytko je ako z čias socializmu, ale my nie sme nároční. Je tu sprcha, hajzel aj postele na prespanie (po dve v každej izbe), nič viac nám netreba. Sme už všetci hladní a tak opäť do dediny, ešte malá zastávka v Lidli na doplnenie proviantu, tu stretávame ešte Petra Z. a spolu ideme hľadať nejakú reštauráciu. Skončíme v podniku s názvom Haluškáreň, ktorá je už plná hladných ultráčov. Zariskujem a dávam si bryndzové halušky, polievku a pivo. Po dobrej večeri odchod na ubytko, chystanie vecí a pred spaním ešte chviľu posedíme a pokecáme o zajtrajšom dni.
   O 4.45 zvoní budík, ranná hygiena, obliekanie a posledné prípravy. Na raňajky stlačím 2 orechové rožky a nejakú žemľu, som ešte celkom najedený z večere. Dokonca ma ani neprehnalo po tých haluškách, takže by mi mala energia vydržať po prvú občerstvovačku. S komplet batožinou šlapeme na miesto štartu, len čo stihneme odložiť tašky na prevoz do cieľa, už orgovia hulákajú a ženú nás von. Do štartu je ešte pár minút, väčšina už zhromaždená na ploche. Stretávame tu Rudka so Soňou, dnes idú obaja stovku, držím im palce.
   Presne o 6.00 odštartované a my sa pomalým poklusom presúvame hore dedinou. Je to len jedna ulica no asfaltkou pokračujeme ešte asi 3 kilometre. Potom sa cesta stáča doprava a okolo pár domov prechádzame na začiatok prvého stúpania. Šlapeme úzkym singáčom, predbiehať sa tu veľmi nedá a ani to nemá príliš zmysel. Niektorí sa o to napriek tomu pokúšajú a ženú sa dopredu, ako by ich dnes nečakalo minimálne 50km. Snažím sa nájsť si svoje tempo, ktorým viem ísť rovnomerne a nezastavovať. Našťastie sa v jednej chvíli predo mnou ocitne pekná bežkyňa v červených šortkách LaSportiva. Do kopca ide tempom, ktoré mi úplne vyhovuje, no pri krátkych zbehoch mám čo robiť aby som jej stačil, na jej techniku mladej srnky sa proste už nechytám. Takto sa mi podarí zvládnuť náročné stúpanie, vyliezli sme takmer 1000 výškových metrov, prechádzame vrcholmi s názvami ako Sokolie, Baraniarky, Žitné, Kraviarske.
   Zhruba na 10. kilometri začíname pomaly klesať dolu do Vrátnej. Tam na kilometri 13,5 za potokom už prvá občerstvovačka. Dávam si melón, ktorý mi dnes chutí neskutočne, k tomu nejaké pomaranče, pár mastných chlebov so soľou a vypijem skoro celý radler.
    Nastupuje skoro 2km mierny asfaltový zbeh, dnes druhé miesto, kde sa dá aspoň trochu pobehnúť. Vďaka údajnej ťažbe dreva si tu dávame asi 2,5-3km zachádzku. Pod lanovkou sa stáčame prudko doprava a úzkym chodníkom po vrstevnici vystúpame asi 350 výškových metrov. Je mi hrozne teplo, kraťasy na mne ešte nestihli uschnúť a lepia sa mi na telo. Dnes som zariskoval a namiesto obtiahnutých kraťasov, ktoré obvykle nosím na ultra som si dal voľné pľantavé kraťasy, kúpené pár dní dozadu. Trochu sa obávam odrenín, ale ráno som všetky kritické miesta dobre premazal, tak uvidíme. Na 20. kilometri prebiehame obcou Štefanová, na čo si teraz vôbec nepamätám. Za obcou začína druhé dnešné veľké stúpanie, na necelých 8 kilometroch nastúpame skoro 1000 výškových až na vrchol Veľkého Rozsutca.
   Ešte pred výstupom na Rozsutec, niekde okolo 22.kilometra prechádzame tiesňavou, ktorou tečie potok a čaká nás exponovaná pasáž plná rebríkov a stúpačiek. Úplne ako v Slovenskom raji, toto som tu nečakal. Horšie na tom je, že sa musíme predierať davmi turistov, ktorí sa tu nahromadili a niektoré miesta je naozaj ťažké niekoho predbehnúť. Väčšinou nás púšťajú sami, najmú ak si všimnú pripnuté štartové čísla. Ale aj tak je to vyčerpávajúce a na konci som rád, že je tento úsek za nami. Medzitým sa mi niekde stratili Mišo s Ondrejom a nakoniec aj Rudko so Soňou, ktorých som sa držal ešte na začiatku rebríkovej pasáže. Blížim sa k vrcholu Veľkého Rozsutca a opäť sa to tu zahusťuje, všade je kopec ľudí a na exponovaných miestach treba často čakať. Na poslednom rozcestníku pod vrcholom ma navigácia v hodinkách posiela až celkom hore ku krížu, hoci by sa dalo ísť už druhým chodníkom priamo dolu. No ja debil som si to tam poctivo odšlapal, veď čo ak by tam bola tajná kontrola. Mohol som si takto ušetriť minimálne 20 minút, som naspäť pri rozcestníku a púšťam sa cestou dolu. Niekde v diaľke vidím malý biely fliačik, to je stan druhej občerstvovačky, zdá sa to byť hrozne ďaleko, či skôr hlboko.

   Na kilometri potrebujem klesnúť asi o 400 výškových metrov, čistá šialenosť. Ide sa ešte horšie ako smerom hore, na každom kroku hrozí šmyk na prachu a drobných kamienkoch, okrem toho všade zavadzajú ľudia, ktorých v úzkych miestach nedokážem predbehnúť. Podarí sa mi však bez úrazu zísť až dolu, okolo občerstvovacieho stanu je porozhadzovaných kopec turistov. Dobrovoľník si ma zapíše a hneď mi aj oznamuje, že mám šťastie, lebo som mohol byť diskvalifikovaný za nestihnutie limitu. Limit ale našťastie posunuli, lebo sa už nejakí stovkári, ktorí tiež prišli pár minút po limite, sťažovali a tak nakoniec organizátori rozhodli v ich prospech. Nachádzam tu aj Miša s Ondrejom, ktorí sú práve na odchode, tak im zaželám šťastnú cestu, ja si potrebujem aspoň na 10-15 minút oddýchnuť. Vravia, že ma počkajú na 3.kontrole, na chate pod Chlebom. Z občerstvenia tu už skoro nič nezostalo, lebo som prišiel medzi poslednými, aspoň trochu melóna, nejaké pomaranče a pár kúskov chleba. Do fľašiek dopĺňam vodu, bohužiaľ už ostala len bublinková a keď si do nej bez rozmýšľania hodím ešte šumivé magnézko, skoro celá mi hneď vyšumí.
   Po krátkom oddychu prichádza tiahle a dosť mučivé stúpanie na Stoh. Dva kilometre na vrchol mi zaberú skoro 45 minút, slnko mi uberá sily, nie je tu žiadny tieň, ide sa po holom kopci. Zo Stohu zas skoro 400 výškových metrov dolu a potom hore na Steny, cez vrchol Hromové a konečne je tu odbočka na chatu pod Chlebom. Od nej je to však ešte skoro 1,5 kilometra miestami dosť nepríjemným singláčom. Skúšam pri konci aj pobehnúť, v mysli ma máta limit. Viem, že boli odstupňované tuším po 3 hodinách a keďže do 13.00 bol limit na prvej kontrole, tu by bol limit 16.00. Len dúfam, že s posunom limitu na prvej boli posunuté aj ostatné kontroly. Na chatu pribieham asi 16.05 a vítajú ma skandujúci dobrovoľníci. Mišo s Ondrejom ležia neďaleko na tráve a užívajú si oddych. Keby tu bol dnes Janči, takýto luxus by si nemohli dovoliť. Mala tu byť ako občerstvenie polievka, nakoniec sa z toho vykľula len Vifonka, no aspoň trochu slanej vody do žalúdka nemôže uškodiť. Chata je vybavená aj reálnym hajzlom, tak stihnem ešte aj "rýchlu vykládku".
   Dobre oddýchnutí pomaly odchádzame z tohto príjemného miesta, do cieľa nás čaká už len niečo cez 600 výškových metrov. Naša trojica je znova pokope a pár minút po odchode sa k nám pridáva jedna bežkyňa (v cieli sme zistili, že sa volá Julča), ktorá má už trochu problémy s kolenami a tak jej naše turistické tempo celkom vyhovuje. Onedlho na to sa k nám pripája ďalší účastník českej národnosti. Zapája sa do rozhovoru s Mišom, je to vojak a zjavne nachádzajú spoločné témy na rozhovor. Týpek je hrozne ukecaný a mne to pomaly začína liezť na nervy, okrem toho ma pobolieva hlava a ich počúvanie mi nerobí celkom dobre. Viem, že keby tu bol Janči, mal by na vec rovnaký názor, niekedy je proste lepšie ísť mlčky a vychutnávať si božský pokoj hôr. Ľudských kecov si dosť užijem, keď som dolu v civilizácii. Aby toho nebolo dosť, Julča sa púšťa do rozhovoru s Ondrejom, takže teraz to už mám stereo, jedna dvojica predo mnou, druhá za mnou. Nakoniec to už nevydržím a pri ďalšom stúpaní zostávam radšej vzadu. Obchádzame sprava Veľký Kriváň a na 44. kilometri prichádzame na vrchol Malého Kriváňa.
   Je to posledný vrchol našej trasy, už by malo nasledovať len klesanie a to teda parádne. Chvíľu si tu ešte predtým posedíme, spravíme pár gýčových fotiek a už aj valíme dolu. Do cieľa musíme naklesať cez 1200 výškových metrov, najmä na jeden kvalitný zbeh nás upozorňovali, kde sme na cca 5 kilometroch klesli zhruba o 800 metrov.
   Pred tým sme si ale užili ešte poslednú občerstvovačku pri chate pod Kľačianskou Magurou. Občerstvovačka síce maličká ale na nej dobrovoľníčky s veľkým srdcom. Dopĺňam ešte čistú vodu na posledných 6 kilometrov, dám trochu melóna a pár kúskov chleba. Chalani si nechávajú nastriekať kolená mraziacim sprejom. Ja už to poznám, viem že je to úľava tak možno na 10 minút, takže kašlem na to. Treba sa pohnúť, podľa prepočtov by sme mohli byť v cieli okolo 21.00. Náš pôvodný optimistický odhad spraviť to celé za 12 hodín sa rozplynul niekde za polovicou trasy. Ale nevadí, cieľový limit by sme podľa všetkého mali v pohode stihnúť. Som rád, že ma nič nejako výrazne nebolí, okrem únavy v stehnách nebolí žiadna šľacha, aj kolená držia dobre. Konečne sme dolu, na 54. kilometri vchádzame do obce Turčianske Kľačany, posledné 3 kilometre do cieľa. Na záver už vtipkujeme a v dobrej nálade sa blížime do Lipovca. Pred poslednou zákrutou nás ešte doprevádza dobrovoľník a robí nám pár fotiek. Cieľovou bránou prichádzame v pokluse. Je to za nami, oficiálny čas 15 hodín 19 minút. Bolo to krásne, bolo to ťažké, klobúk dolu pred tými, čo sa dnes vybrali na 100 km trasu a špeciálny obdiv pred tými, čo sa rozhodli popasovať s 180 kilometrami (z nich nakoniec do cieľa prišlo presne 10 ľudí). Najbližšia ultratrailová akcia ma čaká už o 4 týždne a to UltraFatra, ktorá by mala byť vraj ešte o čosi ťažšia. Rozhodne sa na ňu ale teším.

Štefánik Trail 2019 (145km, 5300m+)

7.-9.6.2019 :: Takmer 2 týždne uplynuli od štartu jednej z najväčších ultrabežeckých akcií na Slovensku a ja som stále nemal chuť pustiť sa do písania blogu. Odvtedy som sa už stihol zúčastniť na inej veľkej akcii (The Run Slovakia), ktorá emóciami a zážitkami prekonala Štefánika minimálne o dve triedy. Štefánik trail možno považovať za asi najviac spropagovanú akciu pre ultrabežcov. Nemyslím, že by bola najkrajšia alebo nejako inak výnimočná, len sa o nej asi najviac hovorí. Je to pre ultráčov takpovediac "povinná jazda" a mal by si ju každý, kto už sa ultratrailu nejaký ten čas venuje, aspoň raz (resp. maximálne raz) vyskúšať. Ja som nad tým premýšľal už dva roky dozadu a tento rok som si už povedal, že je čas to skúsiť. Skúseností z iných stoviek už mám vcelku dosť, no pred týmto som mal stále rešpekt, predsa len sa to už nebezpečne blíži vzdialenosťou k stomíľovke.
   Spolu so mnou boli prihlásení v kategórii ultra solo aj Janči, Mišo Há a Peťo O. Do ultra štafety sa prihlásil Palo Es spolu s Marianom Em. Pôvodne sme mali ísť na štart do Brezovej pod Bradlom autobusom aj s kopou ďalších ľudí. Janči ale 2 týždne pred štartom zistil, že nemá zaplatenú dopravu (systém prihlasovania na ST140 je naozaj mimoriadne debilný). Tak sa dohodol s kolegom Maťom, že by nás v piatok poobede odviezol na Bradlo. Zároveň sa s ním dohodol, že by mu (nám) robil pacera od Pezinskej Baby. Okolo 14.00 sa stretávame na dohodnutom mieste, ja, Mišo, Janči a náš šofér Maťo a vyrážame smer Brezová pod Bradlom. Pred 16.00 sme na mieste (cestou klasika zápcha na D1), začína to tu byť rušné, tí čo išli autobusom už sú dávno tu, veď prečo si nepočkať nejakých 5 hodín na štart :) Vystojíme si niekoľko malých radov (na čip, na GPS tracker a na dry bag, ktorý sme dostali ako darček). Odložíme si drop bagy na určené kôpky a presúvame sa opodiaľ pod stan, kde sa nám ujde ešte miesto pri jednom zo stolov.
V bufete si dávame s Mišom kávu a palacinky, do štartu máme ešte vyše dvoch hodín, to nám stihne aj vytráviť. S blížiacim sa štartom sa to tu slušne zapĺňa a vládne tu mierny chaos, tesne pred 19.00 už sme nastúpení v dave ostatných solo ultráčov. Zaznie výstrel a klusáme prvých pár metrov až po prvé stúpanie hore lúkou, štrkovou cestičkou až k mohyle Štefánika, otočka a ide sa dolu. Pred nami slušne dlhý zbeh až dolu do dediny, stále lesom. Na to, že je už večerná hodina, je strašné dusno. Kým doklušeme celkom dolu, som mokrý ako myš. Tu na otvorenom priestranstve je to trochu lepšie. Úsek po prvú občerstvovačku je ešte behavý, tak trochu bežíme. Dohodli sme sa, že dnes ideme úplne na pohodu a hlavný cieľ je dôjsť do cieľa, aj keby sme mali odteraz už len kráčať. Prvé kŕmidlo je na 16. kilometri v obci Dobrá Voda. Majú tu hlavne ovocie, tuhšej stravy je pomenej. Tlačím to seba melón, nech mám čo najviac tekutín, na kolu bude ešte čas neskôr. Po tomto osviežení vyťahujeme čelovky, do pol hodiny bude už celkom tma. Vzduch začína byť príjemnejší, trochu pofukuje a ide sa nám dobre. Medzi prvou a druhou občerstvovačkou zaradili organizátori ešte jednu mini občerstvovačku (voda, soľ, magnézko,...), je to asi 26.kilometer niekde pri kameňolome. Je to fajn možnosť na chviľku sa zastaviť a doplniť vodu pred stúpaním na Záruby, ktoré nás čaká asi o 6 kilometrov.
   Na hrebeň Zárub vychádzame celkom v pohode, čakal som, že to bude ťažšie. Horšia je tá motanica hrebeňom. Terén je tu naozaj dosť nepríjemný, miestami by som povedal až na hovno. Tento úsek má asi 3 kilometre, počas ktorých si nás skontrolujú asi 3 skupinky dobrovoľníkov. Z ľavej strany (z juhu) fúka dosť silný vietor, miestami to človeka takmer šmarí o zem. Ešte, že máme tie palice. Zo Zárub je fajn brutálne klesanie smerom k priehrade Buková na 40.kilometri, posledný kilometer ideme singláčom popri elektrickom ohradníku a oproti nám už valia ľudia z občerstvovačky a tak sa každú chvíľu musíme uhýbať z úzkeho chodníka. Konečne sme na mieste asi najväčšej občerstvovačky, je tu rušno, stan je rozdelený na stravovaciu a zdravotnícku časť, kde zdravoťáci dávajú dokopy nešťastníkov, ktorí to už stihli prepáliť. Na niektorých je naozaj smutný pohľad. A keď si pomyslím, že pred nimi (a pred nami) ešte stovka... radšej si to nepredstavovať. Na tieto myšlienky je ešte priskoro. Po doplnení energie sa poberáme rovnakým singláčom späť a potom ďalej už inou cestou lesom. V tejto fáze nás už obiehajú ultra štafety, ktoré štartovali 2 hodiny po nás. To sa im beží, keď vedia, že na Pezinskú Babu to je už "len" 40 km.
   Niekde na 50. kilometri je tajná kontrola, to už sa pomaly blížime k stúpaniu na Vápennú, pred tým ešte prejdeme Klokoč. Tu sa mi na počudovanie ide veľmi dobre a tak rýchlym krokom na chvíľu unikám skupinke. Niekde v týchto miestach stretávam Feriho Es, ktorý dnes ide klasickú štafetu. Je to veľký bojovník, do kopca mu to ide ťažšie, ale zato rovinky a zbehy dáva s veľkým odhodlaním. Vrchol Vápennej so známou vežičkou je asi na 55.kilometri a terén je tu ešte horší ako na Zárubách. Chodidlá mi vykrúca do všetkých strán, pomedzi klzké kamene sa pohybujem opatrne a vyžaduje to dosť energie. Pozitívne je, že začína svitať a tak si robím aspoň pár pekných záberov.
   Konečne je tu zbeh a na jeho konci obec Sološnica s treťou veľkou občerstvovačkou. Posledné kilometre to chalanom akosi nejde, hlavne Mišo ide ako bez duše. Napokon nám oznámi, že v Sološnici končí, že mu to dnes akosi nejde a len sa trápi. Trochu ma to zaskočilo, je to ešte len 59.kilometer (teda ani nie polovica), ale je to jeho rozhodnutie. V dedine stretávame Paliho Soviča, ten je práve na odchode do BA a Mišo hneď využíva situáciu a dohaduje si odvoz. Na ihrisko k občerstvovačke prichádzame okolo pol 6 ráno a už sa to tu hemží ľuďmi. Dávam si misku cestovín s olivami, padne mi celkom vhod takto na raňajky. Janči to klasicky odbaví colou a kým ja jednou rukou tlačím cestovinu a druhou si balím fľašky do batoha, už do mňa dobiedza, že by sme mohli ísť.
   Pred nami je dosť nepríjemný dlhý úsek po Pezinskú babu, hneď na 66.kilometri chuťovka Taricove skaly, kde sa driapeme takmer po štvornožky. Našťastie to má len pár desiatok metrov. Pred 68. kilometrom sa trasa delí, ultra sólo a ultra štafety si spravia peknú zachádzku na Vysokú, klasické štafety pokračujú bez tejto lahôdky. Od odbočky po vrchol je to cca 3km, oproti nám beží v protismere kopec ľudí, ktorí už to majú za sebou, ako im len závidím... Stúpanie je miestami dosť prudké, ale stále ešte sa mi ešte ide relatívne dobre. Na vrchole malá kontrola, dobrovoľníci Paťo Hrotek ešte s jedným týpkom nám dokonca ponúknu trochu vody. Musela to byť slušná makačka vyniesť sem to občerstvenie. Spravíme si pár fotiek a valíme dolu.
Oproti nám ešte stále stúpajú nejakí ľuďia, tak vieme, že nie sme celkom poslední. Konečne sme opäť na mieste, kde sa cesty rozdeľujú pre ultra a ne-ultra a pokračujeme ďalej smer Skalnatá, Čertov kopec, Čmelok, ešte jedna tajná kontrola (ani neviem presne kde to bolo, ale nasledovalo brutálne stúpanie). Asi 1-2km pred Pezinskou Babou dobiehame ďalšieho bežca, ktorý sa motá podobným tempom ako my a tak s ním ešte trochu pokecáme. Konečne je tu známa asfaltka, prechádzame opatrne aby nás tu nesundal nejaký premotivovaný motorkár a už len pár desiatok metrov k občerstvovačke. Za nami je asi 83 kilometrov (a trvalo nám to 15,5 hodiny), pred nami ešte 60, tak sa treba dať trochu do poriadku. Dal som si sem poslať dropbag, tak sa prezliekam do suchého trička a čistých ponožiek. Chodidlá mám dosť v zúboženom stave, na niekoľkých prstoch začínajúce pľuzgiere, tak si ich pooblepujem leukoplastom. Je to dôsledok hnusného terénu hlavne na Vápennej. Janči je na tom podobne, ale vraví, že sa ani nejde vyzúvať. Dávam si teplú polievku, ovocie a nejaké slané pochutiny. Na naše prekvapenie nás tu čaká Peťo O., ktorý nás opustil asi ešte niekde pred Sološnicou. Pekný kamarát, aspoň si tu stihol dobre oddýchnuť. Takisto sa k nám pripája Jančiho pacer Maťo, ktorý nám bude robiť motivátora a navigátora až do cieľa. Taký je plán. Akonáhle sme trošku skonsolidovaní, vyrážame svorne vo štvorici na úsek Baba-Kamzík.

   Prechádzame známymi miestami Malých Karpát, Konské hlavy, Somár, Jurské jazero. Ideme rýchlou chôdzou, o behu sa už v tejto fáze nedá veľmi uvažovať. Peťo prináša do našej skupinky nový rozmer "humoru a legrácie". Robíme si z neho srandu, lebo začína mať odreniny na istých citlivých miestach a tak musí čoraz častejšie zastavovať a premazávať. Viem z vlastnej skúsenosti, aké to je peklo ísť niekoľko desiatok kilometrov v takomto stave a mazanie už v tejto fáze pomáha len na chvíľu alebo takmer vôbec. Ďalšou ústrednou témou našich vtípkov je "Nuru" masáž, o ktorej začal točiť tuším tiež Peťo a je to vďačný predmet fantazírovania, človek aspoň na chvíľu myslí na niečo príjemné a nie na bolesť pri každom kroku. Na 98.kilometri prichádzame konečne na Biely kríž, cesta sem nám pripadala nekonečná. Okrem toho treba každú chviľu uskakovať pred premotivovanými víkendovými cyklistami, často na elektro bajkoch, ktorých je tu čím ďalej tým viac. Je tu malá dodatková občerstvovačka, kde však okrem bazového sirupu a pár slaných tyčiniek skoro nič nemajú. Našťastie je tu hneď vedľa novučičký bufet, kde si objednávame pivo a hot-dog. Ako neskorší obed nám to padne veľmi vhod. Posedeli sme si tu dobrých 15-20 minút, načase vyraziť. Kamzík už čaká. Na stúpanie pod lanovkou sa vôbec neteším, nech to už máme čím skôr za sebou.
   Hodinky ukazujú 111 km a my sme konečne pod lanovkou na Kamzík. Je krátko po 17. hodine, poslední ľudia sa ešte vozia sedačkou a my nastupujeme s odhodlaním do krátkeho ale o to hnusnejšieho stúpania. Môj rekord z dolnej stanice na hornú je niečo pod 11 minút, dneska ho asi neprekonám. Zapieram sa do palíc a tlačím svoje telo pomalým pohybom do prudkého kopca. Ide to veľmi ťažko a veľmi pomaly. Chalani sa mi strácajú za prvým medzikopcom, nemám asi snahu ich dobehnúť, idem si svoje a v duchu nadávam. K občerstvovačke pri hornej stanici mi to trvalo okolo 20 minút, skandujúcich divákov som takmer nevnímal. Dobrovoľníci nás obskakujú, dávam si trochu mastného chleba a pol plechovky radlera. Pri bežnej stovke by sme už v týchto miestach boli asi v cieli, no nás čaká ešte takých 30-35 kilometrov, z toho veľká časť mestom.
   Aby dokázali trasu natiahnuť na potrebných 145 km, krúti sa trasa ako prd v gatiach celou Bratislavou, cez Kramáre dolu k Brnianskej ceste, potom hore cez Horský park a jeho milión schodov, obzrieť si miliónársku štvrť a architektúru, z ktorej sa niekedy človeku robí nevoľno. Mlynská dolina, okolo internátov na Starých gruntoch opäť dolu do Líščieho údolia. Tu ešte posledná mini občerstvovačka, kde sa na pár minút pristavujeme. Medzitým náš pacer vybavil ešte jedno neplánované občerstvenie, jeho kolega nám má priniesť vychladený radler na most pri konečnej električiek. Až tak som nemal naň chuť, ale nakoniec som ho vypil takmer na ex a zajedol gumovými medvedíkmi. Po tomto občerstvení stúpame hore kopcom smer Švábsky vrch a Devínska kobyla, môj dobre známy bežecký rajón. Ukazujem chalanom odbočku, z ktorej to mám domov asi kilometer. Dnes ňou však bohužiaľ nepôjdeme. Obchádzame bývalú vojenskú základňu a hore nás čaká posledná tajná kontrola. Teraz hnusný zbeh smer Devín, rozšľahaným stehnám to nerobí extra dobre a do toho nás idú zožrať komáre a iná nočná háveď.
   Sme v Devíne, na poslednej občerstvovačke pred cieľom, vychladené čapované pivo nikto z nás neodmietne, k tomu poteší aj miska cestovín. Mali sme obavy, či stihneme deadline pre túto kontrolu, celkový limit trasy je 32 hodín a my ideme už celkom na doraz. Dobrovoľníci nám ale oznamujú, že za nami je ešte nejakých 9 ľudí. Už sme na nohách viac ako 27 hodín, čím som prekonal svoj doterajší rekord. Najdlhšie som zatiaľ išiel prvú Leteckú stovku, čo bolo myslím niečo pod 24 hodín. Lúčime sa s príjemným osadenstvom občerstvovačky a ideme ďalej, ešte vyhliadková prechádzka celým Devínom (lebo kilometre, nee?), potom stúpame na konci dediny do kopca smer Jezuitské lesy. Tento úsek snáď nemal konca, žiadne výhľady, mesto v nedohľadne, len motanica nezáživnou lesnou cestou, dotieravé komáre a čoraz väčšia bolesť z otlakov. Po vyše hodine sa zrazu vynárame z lesa a pred nami sídlisko Dlhé diely. Aspoň nejaká zmena. Do cieľa ešte asi 6 km. To už dáme. Len ešte musíme prejsť nekonečným nábrežím, vedľa mňa kráča zombík Janči, sem tam privrie oči, tak len dávam pozor aby nezišiel z chodníka. Obchádzame veľkou obkľukou botanickú záhradu (veď každých pár stoviek metrov navyše sa počíta), úsek od mostu Lafranconi po River park už aj ja mám problém udržať otvorené oči. Ale všetkými túžobne očakávané hradné schody nás vytrhnú z driemot a rozpumpujú krv v žilách. Aj keď ich je len pár stoviek. Teší nás aspoň skutočnosť, že je to na dnes posledné stúpanie. Obchádzame hrad a smerujeme dolu do uličiek Starého mesta, je neskorá večerná (či už skôr ranná) hodina, ale "zábava" tu vyzerá byť ešte v plnom prúde. Toľko podnapitých ľudí na jednom mieste som už dosť dávno nevidel. Predierame sa tlačenicou pod Michalskou bránou a robíme šaškáreň všetkým naokolo. Mám silný pocit, že sem nepatríme a prichádzame z úplne iného sveta. Túto bodku na záver si organizátori naozaj mohli odpustiť, Bratislava naozaj nie je Chamonix a ku jej kultúrnosti máme ešte veľmi veľmi ďaleko. Len sa modlím, nech sme už pri Eurovei a nedostaneme predtým od niekoho na hubu. Prešli sme vyše 140 kilometrov a nepotrebujem prísť ku zraneniu od nejakého podguráženého hoväda. Konečne cieľová rovinka, do konca limitu ostáva ešte hodina, cieľovú bránu zatiaľ nesfúkli, týči sa pred nami na našich posledných metroch. Sme v cieli, chviľku postávame, kým si niekto všimne, že prišli ďalší finišeri. Dostávame medaily, robíme si cieľové foto a snažíme sa uvedomiť si, že je to naozaj za nami. V stane si ešte dávam polostudený guláš, ktorý som nakmer neudržal v žalúdku. Presun ešte asi pol kilometra do školy, kde máme odložené veci, prezliecť sa a hurá domov, do sprchy a do postele. Po takmer 48 hodinách bez spánku budem spať ako zabitý.


Severný Živloplaz 2019 (77km, 3100m+) alebo spoznávanie lúk a pasienkov v okolí Starej Ľubovne

1.6.2019 :: V tomto roku vyšiel druhý (alebo prvý) ročník jedného z najvýchodnejších ultrabehov na Slovensku symbolicky práve na deň detí. A hoci väčšina z nás sa už za deti nepovažuje, nájde sa skupinka ľudí, ktorí sa rozhodnú prejsť si len tak z pasie 77 kilometrov. Minulý rok (nultý ročník) sa išla plnohodnotná 105 kilometrová vzdialenosť. Tentokrát to z istých nemenovaných dôvodov museli organizátori skresať o celých 28 kilometrov. Istú výhodu to môže mať pre ľudí, ktorí sa ešte necítia na celú stovku, ale chceli by pričuchnúť k ultratrailu.
   Ja som sa zúčastnil aj minulého ročníka a tak som mohol porovnávať čo bolo horšie, lepšie alebo len iné. Nová trasa prešla okrem skrátenia aj jemnými modifikáciami, dovolil som si spraviť pre názornosť malé porovnanie.
Živloplaz 2018 (žltá) vs 2019 (modrá)
   Ako vidno, sú to v podstate dva takmer úplne rozdielne ultra-traily, spoločných úsekov bolo len pár, ale k tomu sa ešte vrátim.

   Pôvodne som sa tento rok tohto podujatia ani neplánoval zúčastniť, lebo týždeň po ňom sa chcem pokúsiť prejsť Štefánika a tak potrebujem byť oddýchnutý. Ha ha ha, asi 2 týždne pred akciou mi volá Janči, že či idem na Živloplaza a nech nerobím drahoty, že už sú traja dohodnutí a dáme si dobrý tréning pred Štefánikom. Nemám rád, keď ma niekto cez telefón prehovára na nejakú úžasnú ponuku, ktorú musím využiť, tentokrát na to stačilo Jančimu aby pár minút do mňa hučal a nakoniec som povedal 'dobre, idem'. Povedali sme si, že pôjdeme úplne na pohodu, veď vždy sa dá skončiť po 30km (dať si akože tú kratšiu trasu). A takisto môže nastať situácia na Štefánikovi, že im padne konár, alebo sa zablýska (ako minulý rok) a preteky budú zrušenené. V tom prípade by ma dvojnásobne štvalo, že som nebol aspoň na jednej z akcií.
   Počas týždňa padlo rozhodnutie, že pôjdeme do Starej Ľubovne vlakom, nikomu sa nechcelo valiť krížom cez celú republiku autom. Síce od roku 2014 už jazdíme vďaka našej skvelej vláde do Košíc po diaľnici, no ja som si to pred rokom vyskúšal a myslím, že na čas zasa stačilo. Je to dosť adrenalínový zážitok. Do vlaku sadáme v piatok na poludnie, ja + Janči + fotograf Martin, na Vinohradoch pristupuje ešte Mišo. Máme miestenky v "open space", no úžasný rezervačný systém nášho náhodného prepravcu spôsobil, že namiesto štvorky okolo jedného stolíka sedíme dvaja a dvaja chrbtom k sebe, navyše dvaja z nás na mieste pre osoby so zníženou pohyblivosťou. Z Miša sme si ešte dobrú chvíľu uťahovali, že takéto miesta mal rezervovať radšej na spiatočnú cestu. Cesta ubehla celkom v pohode, až na to, že sme sedeli asi v jedinom neklimatizovanom vagóne, tak sme si pár hodín užívali až 31 stupňové žúžo. Ďakujeme, ŽSR!

   V Poprade máme prestúpiť na lokálku, ktorá nás dovezie až do Ľubovne, na prestup je okolo 8 minút, čo samozrejme nemáme šancu stihnúť, nie sme predsa v Japonsku. Už v Mikuláši máme meškanie viac ako 30 minút. V Poprade vystupujeme na stanici, ktorá nie je až v takom hroznom stave, ale aj tak je to miesto, kde sa človek nechce dlho zdržiavať. Sme hladní a skúšame prvú "pizzeriu" asi 10 metrov od staničnej budovy. Vnútri leží vystavená 1 nakrájaná pizza a za pultom teta, ktorá neodpovedá na pozdrav, tak to hneď otáčame. O pár desiatok metrov ďalej, pri autobusovej stanici, nachádzame otvorené bistro s odvážnym názvom niečo ako "King burger", tak tam vpálime a objednáme si niečo pod zub. Nie je to práve kulinársky zážitok, ale aspoň tu zabijeme nejakých 30-40 minút, lebo ďalsí vlak do SL ide až 2 hodiny po tom zmeškanom. Vlak nakoniec prichádza, nahromadilo sa tu medzitým dosť ľudí a vláčik má len 2 vagóny. Rómska "rodinka" hneď obsadzuje tak odhadom pol vagóna, nám sa podarilo chytiť 4 miesta v 2. vozni. Nie všetci mali to šťastie a stoja kde sa dá. Zhruba na polceste vlak zastavuje, rušňovodič otvára nejakú veľkú rozvodnú skriňu, chvíľu sa v nej hrabe a odchádza. Po chvíli niekde z tých miest začne vytekať voda a o niekoľko minút sa celá podlaha vlaku mení na súvislú vodnú hladinu. No myslím, že je to stále lepšie, ako by sme mali horieť...
   Do Ľubovne prichádzame bez újmy okolo 20.00, zdravíme ďalších ultrabežcov, ktorí s nami pricestovali a nevedeli sme o nich. My rozmaznaní páni v strednom veku si to namierime rovno k hotelu, ostatní mieria do telocvične. Ubytujeme sa, zložíme veci a tiež sa poberieme na prezentáciu do telocvične. Je to bohužiaľ trochu od ruky, hotel je asi 15-20 minút chôdze od mesta. Vo vestibule už nás víta Lukáš s domácou medicínou, tak kopneme hneď každý po jednom. Podpíšeme ešte lajstro, že sme svojprávni a ideme to celé absolvovať na vlastné triko. Vraciame sa do hotela a ešte pred spaním dávame ľahkú večeru šampiónov, ja len fazuľovú polievku a ostatní k tomu ešte aj bryndzové pirohy.
   Budíček máme ráno asi 4:45, v noci som takmer nespal (Janči vraví, že ani on) a ešte ma aj bolí hlava. Dávam si hneď Ibuprofen s Redbulom, moje osvedčené kombo pre takéto situácie. Obliekame sa letne, má byť dobré počasie, neberiem si ani bundu do dažďa, len ľahkú fukerku. Opäť cesta do centra, na námestí, kde sa štartuje, už sa to pomaly zbiera. Ešte pár povzbudivých slov od Julky a 6.02 vybiehame do ulíc.

   Snažíme sa s Jančim krotiť vášne, no valiaci sa dav nás núti pobehnúť. Prebiehame mestom až po posledné rodinné domy a potom už hore do kopca. Stretávam tu Jana - spolubežca, s ktorým sme doklepali Živloplaza do cieľa takto pred rokom. Chvíľu spolu pokecáme, nezabudne mi netaktne naznačiť, ako som od vlaňajška pribral. Je to proste kamoš. Stúpame na prvý kopec a po ľavej strane sa otvárajú výhľady na Vysoké Tatry. Slnko sa zatiaľ schováva a teplota je príjemne bežecká. Prvá občerstvovačka je v obci Jarabina. Pár desiatok metrov pred ňou stretávame zakrvaveného fotografa Martina, ktorému sa podarilo spraviť si peknú blatovú textúru na zadku a pri tom si odrieť lakeť na jednej ruke. Terén je miestami dosť rozbahnený a šmykľavý, sám som rád, že som ešte bez pádu. Na občerstvovačke dopĺňame tekutiny a hodíme do seba niečo tuhé (hlavne makovník bol super), čaká nás dlhá 17km etapa.
   Niekde sme medzitým stratili Michala. No ani nie stratili, on dnes cíti "kraft" a tak beží dopredu. My s Jančim ideme na pohodu, dnes je cieľ prísť do cieľa a žiadne naháňanie. Po pár kilometroch prechádzame singláčom, ktorý niekoľkokrát križuje jemne rozvodnený potok. Spočiatku je to celkom zábavné, no keď už mám po asi siedmom prechode obidve tenisky plné vody, začínajú padať jemné nadávky. Z ďalších kilometrov (v podstate až do cieľa) si najviac pamätám toto: čvacht, čvacht, čvachty, čvacht, čľup, čľup, čvacht,...prekladané v rôznych intervaloch jemnejšími aj drsnejšími nadávkami. Neviem si vybaviť v pamäti miesta, ktorými prechádzame. Ešte prvú kontrolu som si pamätal (hoci nie ako prvú), ale ďalej mi vôbec v hlave nič nenaskakuje a trasu nespoznávam. Tajne dúfam, že pôjdeme aspoň úsek poľským hrebeňom (Pieniny?), ktorý bol vlani jedným z najkrajších. Aj sa po niekoľkých kilometroch dostávame na poľskú hranicu, je tu rozhľadňa, nejaké smerovníky, ale nič mi to nepripomína. Pokračujeme po tejto hranici asi 5-6 kilometrov a schádzame k druhej občerstvovačke v obci Mníšek nad Popradom. Natlačím čosi do hlavy, dopĺňam pre istotu aj náhradnú fľašku tekutinou (tento úsek bude kratší, ale može byť už teplo) a ideme ďalej. Tesne pred odchodom z občerstvovačky dobieha fotograf Martin ešte s nejakým týpkom.
   Kráčame po ceste na koniec dediny, slnko občas vykukne, ale väčšinou je stále pod mrakom, čo je super. Tretia kontrola by mala byť vraj na Ľubovnianskom hrade. Tam bol vlani cieľ, takže už definitívne viem, že trasa je podstatne iná. S pekných výhľadov a skupiniek poľských turistov už dnes asi nič nebude. Asi kilometer pred kontrolou mi naskakujú spomienky v podobe záchytných bodov a vravím Jančimu, že o chvíľu sme pri hrade, len toť vyjdeme z lesa. O niekoko minút naozaj zbadáme krásnu scenériu hradu a pred ním prístrešok občerstvovačky a jurta mongolského typu. Hneď sa nás ujmú dobrovoľníci pod vedením klanu Batmendijnovcov, potešila hlavne polievka. Aj chlieb s domácim lekvárom som ochutnal (pochváľ maminu, Julka :) Dopriali sme si tu nejakých 10-15 minút, polovica trasy je za nami a poberáme sa ďalej.
   Ide s nami ešte Vlado, bežec, s ktorým som sa zoznámil pred rokom na NTS-ke (tiež bol medzi poslednými, ako ja), sledujeme sa odvtedy cez Stravu. Schádzame dolu hradným kopcom k dedine Podsadek, kde nás čaká nečakaná kultúrna vložka. Trasa vedie rovno cez rómske gheto, kontrolujem pre istotu navigáciu v hodinkách, či sme nemali niekde odbočiť, toto by nám hádam organizátori nespravili. Ja mám sice rád čierny humor najhrubšieho zrna, ale tu mi začalo trochu sťahovať riť. Nemám z detstva práve príjemné spomienky na spolužitie s touto menšinou, tak vravím chalanom, či trochu neskúsime pobehnúť. Nechcem sa tu pretŕčať dlhšie, než je nevyhnutné. Traja ultrabežci tu zjavne pôsobia ako dobrá atrakcia, pokrikujú po nás malé aj väčšie decká. Jeden sa dokonca pýta, či bežíme maratón. Prebiehame okolo svorky túlavých psov, znova mi stisne riť. Našťastie si nás nevšímajú, asi ich niekto nedávno nakŕmil.

   Prechádzame postupne do civilizovanejšej časti dediny, odbáčame do ulice vľavo, ktorá nás po pár stovkách metrov vedie konečne opäť do lesa. Včera sme po prezentácii stretli bežca Peťa, Mišo s Jančim sa s ním už poznali, ja nie. Dnes sa s ním celý deň predbiehame. Je to vraj jeho prvá väčšia vzdialenosť. Vidno, že ešte nemá skúsenosti z ultrabehov, vždy nás dolu kopcom opáli a potom do kopca ho zas predbiehame my. Snažíme sa ísť rýchlou chôdzou a udržovať pokiaľ možno konštantné tempo, čo sa nám zatiaľ osvedčuje. V každom prípade je to oveľa menej vyčerpávajúce, ako prechádzať neustále do akéhosi šuchtavého behu. Techniku konštantnej rýchlej chôdze využívajú aj starší skúsení diaľkoplazi, medzi nimi aj paličkár (náš postrach z Maďarska). Vyštartujú istým nastaveným tempom a potom idú jak roboti až do konca. My menej skúsení sa často snažíme aspoň v prvej polovici trasy bežať, no ku koncu už tak spomalíme, že nás takíto walkeri v pohode predbiehajú.
   Druhý dlhý 17km úsek trasy končí na občerstvovačke v obci Plavnica niekde na 59. kilomeri. Medzitým sa nám podarilo nasadiť s Jančim také tempo, že sme nechali za sebou Vlada, Peťa a ešte jedného Prešovčana, ktorý bol dosť hlučný a nechcelo sa nám ho počúvať. Rýchlo sa občerstvujeme a odchádzame ešte skôr ako sa táto trojica objaví v dohľade.
   Do cieľa ostáva ešte 18-19 kilometrov a posledná občerstvovačka. Ide sa mi celkom dobre, dnes sa zatiaľ žiadna kríza nedostavila. Šlapeme dlhým tiahlym stúpaním vedľa ohradených pasienkov a spočiatku sa ešte kocháme výhľadmi. Slnko sa prestalo skrývať a pekne na nás pečie. Nie je to však nejaký strašný úpek a navyše pofukuje aj vietor, takže je to znesiteľné. Zdravíme a fotíme si najväčších producentov metánu na planéte a pokračujeme ďalej.
   Schádzame z pasienkov, prechádzame niekoľko stometrový rušný úsek cesty č.68, kde musíme dať pozor, aby nás nedal dole nejaký miestny pretekár. Nasleduje lúka, potom ďalšia lúka a nakoniec ešte lúka. Čvachty čvacht, čľup, čľup, je...té blato, k...va, #$@%!^. Ozaj, spomínal som už, ako neznášam mazľavé lepkavé blato a mláky, ktoré sa nedajú obísť?
   Blížime sa k 68. kilometru a poslednej občerstvovačke Ľubovnianske kúpele. Je tu veľký hotel a oproti zjazdovka. Na kontrole nás víta Luky a ďalší dvaja dobrovoľníci. Dávam si trochu ovocia a dopĺňam vodu. Ostáva posledných 9km a zhruba 400 výškových metrov. Ideme na to. Prvá časť sa ide do kopca lesom, trochu prudšie stúpanie ale zas nie veľmi dlhé. Na záver nás čaká ešte asi 25x lúka a 15x pole, striedavo v rôznych pomeroch. Musím sa priznať, že tieto pasáže sa nám s Jančim nejako extra nepáčili, krásne lesy a kopce vidíme len v diaľke a my sa plahočíme nekonečnými poliami a lúkami, obchádzame akúsi dedinu pod nami, čľupkáme rozbahnenou trávou a svorne nadávame. Napokon zliezame dlhočizným kopcom dolu do Novej Ľubovne, no nejdeme priamo do cieľa, ktorý máme ako na dlani, ale ešte úplne na záver si dáme jeden kopec, čarovný les a chatovú osadu. Na poslednom kilometri nás ešte predbehli manželia Okruhlicovci a my s Jančim analyzujeme, čo by nás tak dokázalo vyhecovať, aby sme niečo podobné spravili pár stoviek metrov pred cieľom. Či už prídeme do cieľa na 95. alebo 97. mieste, je úplne šuma-fuk, o bedňu sa tu nehrá a dokazovať si tiež nič nemusíme. Dnes sme to poňali ako taký výživný tréning pred Štefánikom a tento účel to myslím splnilo. Posledné metre pred finišom a Julka sa nás ešte pokúša vyburcovať k záverečnému kolečku po bežeckom ovále. Chcem jej spraviť radosť, zatnem zuby, spomeniem si na svoj veľký vzor Harolda a bežím s gestom veľkého víťaza až do cieľa.
Be strong, hide your pain...
Ďakujem na záver všetkým obetavým dobrovoľníkom, čo sa o nás starali, organizátorom, za ich mravenčiu prácu, o ktorej väčšina ľudí ani netuší a teším sa na stretnutie na nejakom ďalšom ultráči.

Link na Strave: tu

Prečo tento blog

Rád by som prostredníctvom tohto blogu popísal ako som sa dostal k behu, ako som sa postupne prepracoval od rekreačného turistu k aktívnemu bežcovi. Chcem písať aj o pretekoch a bežeckých akciách, ktorých som sa zúčastnil.
Články budem pridávať chronologicky ako išli v čase od mojich začiatkov v lete 2014 až po súčasnosť.