Lazová stovka 2021 (alias Úzkoprsá Lazovica)

   

   24.apríla 2021 :: Ani sme sa nenazdali a tretina roku je za nami, takže som sa nakoniec dokopal k tomu, načarbať pár myšlienok a postrehov o tom, čo sa udialo od môjho posledného príspevku. Možno to miestami nebude dávať zmysel, možno niekomu áno a možno... K písaniu blogu sa dostávam zdá sa čoraz sporadickejšie a tak asi aj vychádzam z cviku (z cviku som za posledný rok vyšiel aj z iných vecí, ale to sem nepatrí). Asi potrebujem ten pretlak v hlave dostať “na papier”, aj keby si to nikto neprečítal. To, že tieto moje výlevy už zrejme nikoho nezaujímajú, si uvedomujem čoraz častejšie a vidieť to nielen podľa počtu pozretí posledných článkov. Ale to je v poriadku, asi to tak má byť. O to viac možno dokážem oceniť tie vzácne chvíle nemyslenia, keď sa po x hodinách a desiatkach kilometrov trmácania po kopcoch hlava akoby vyčistí a slová stratia akýkokoľvek zmysel. Väčšina “normálnych” ľudí nachádza šťastie v rodine, v deťoch, vo vzťahu, v práci na záhradke a podobne. Keď však nepatríte k tejto skupine a nič z týchto vecí vám život nedoprial (prípadne ste o to prišli či už vlastným alebo cudzím pričinením) alebo vám proste len osud namiešal blbé karty, musíte tie chvíle šťastia hľadať niekde inde. A keďže s alkoholom nie som veľký kamarát, tak v mojom prípade je to na ultratrailoch.

   Celý minulý rok nám sľubovali (a podaktorí tomu asi aj verili), že v roku 2021 už bude lepšie a všetko si vynahradíme (hlavne si to nepokazme, však?) A teraz mám samozrejme na mysli bežecké akcie (to, či to bude lepšie v osobnej sfére si nedúfam predpovedať, tam až moja fantázia a naivita nesiaha). Od poslednej skupinovej bežeckej akcie niekedy v novembri sa situácia okolo covid infodémie v podstate nemenila, išlo to v podstat len k horšiemu. Bolo treba teda improvizovať a vyťažiť ako sa hovorí maximum z minima. Našťastie ešte existuje hŕstka ľudí, ktorí nepodľahli tejto celosvetovej hystérii a sú ochotní vo svojom voľnom čase zorganizovať akciu s nádychom nostalgie po časoch nedávno minulých pre skupinku nadšených dobrodruhov.

   Po nečakane objemovo štedrom januári (vďaka tomu, že som sa dal namotať na jednu nemenovanú bežeckú výzvu, pri ktorej sa zbierajú výškové metre) prišla prvá polo-tajná bežecko-diaľkoplazecká akcia z dielne S.G. s označením PPP3. Bolo to 55km ultratrail v okolí Piešťan, pre mňa dosť neprebádané územie. Už dva týždne na to, v prvej polovici februára, sme pokračovali tentokrát v Malých Karpatoch akciou s označením PPP4. Okruh so štartom v Doľanoch mal dĺžku 48km a užili sme si ozaj krásne mrazivé scenérie a výhľady. Ináč bol február chudobnejší na kilometre aj výškové metre, bolo treba trochu pribrzdiť a nabrať sily. Ďalšia príležitosť dať si trochu do nôh prišla až zhruba o mesiac, 13.marca. S parťáčkou sme sa vybrali na trochu modifikovanú trasu Marátónu Inovcom. 52 kilometrov, trochu blata a trochu snehu, príjemne strávená sobota. A na záver mesiaca sme si ešte dali prebeh z Nitry na Tríbeč a späť, 60km a asi 2500m výškových, opäť vo dvojici s parťáčkou. Nevyspytateľný Tríbeč nám tentokrát nedal nič zadarmo. Prišiel apríl a my sme zvažovali, čo ďalšie spáchame. Oficiálne behy ešte stále neboli povolené, tak bol v hre prebeh Lazovej stovky bez supportu len vo dvojici. Našťastie prišiel skvelý nápad opäť od S.G. spraviť si Lazovku v takmer originálnom prevedení, s menším počtom občerstvovačiek a pre výrazne menšiu skupinu odvážlivcov. Z dvoch možných termínov to vyšlo na 24.apríla, len týždeň po pôvodnom termíne.

   Jednočlenný organizačný štáb nás posledné dni pred akciou zasypal kopou zásadných informácií o trase, zmenách trasy, počasí, umiestnení provizórnych občerstvovačiek a podobne. Jedinou dôležitou vecou bol výsledný záznam trasy, ktorý som si nahral do hodiniek a mohlo sa ísť na to. Štart samozrejme individuálny, žiadne nápadné zhromažďovanie, ktoré by mohlo pohoršiť nejakých svedkov covidovych. Pred 5 ráno som vyzdvihol spolujazdkyňu Maťu H. a okolo 6 už sme parkovali na mieste štartu. Pôvodný plán štartovať už o 5.00 sme našťastie zhodnotili ako šialený. Po chvíli prichádza aj parťáčka na vlastnom vozidle. Je to jej druhá stovka a na mieste sú samozrejme aj isté obavy. Pár minút pred pol 7 vyrážame.

   Z Vrbového klusáme spoločne v trojici, pridáva sa k nám ďalší účastník Peťo. Nálada je taká neurčitá, sem tam prehodíme pár viet. Zatiaľ sa takpovediac oťukávame. Mal som inú predstavu, ale to nie je podstatné. Počasie bude asi pekné, aj keď takto skoro ráno je teplota ešte blízko nuly, rovnako ako atmosféra v skupine. Maťa H. sa od nás odpája po prvých kilometroch, má svoje tempo, s ktorým nehodláme súperiť. Prichádzame do obce Košariská, kde sa trochu nálada uvoľnuje, kecáme o konšpiráciách ohľadne M.R.Štefánika, obľúbenej téme, na ktorej sa všetci traja dokážeme viacmenej zhodnúť. Na konci dediny začíname stúpať hore na Bradlo a vtom nás dobieha upotený Braňo Z. Vybiehal asi 20 minút po nás, má svoje rezké tempo, pripája sa k Peťovi, chvíľu ešte kráčame vo štvorici a konšpirujeme, potom sa nám tí dvaja začínajú postupne vzďaľovať. Zazrieme ich ešte na chvíľu hore pod mohylou a potom sa nám definitívne stratia. Robíme pár obligátnych fotiek a známou cestičkou zbiehame dolu. Prvá občerstvovačka je až na 33.kilometri, prichádzame tam po asi 5 hodinách od štartu. Je tu vcelku čulý ruch, pár ďalších pacientov naberá energiu, aj my do seba hádžeme prepotrebné kalórie.

   Druhý úsek by mal byť o niečo kratší, asi 29 kilometrov. Je to dosť, keď si prestavím, že v priemere by na takúto vzdialenosti mohli byť až dve kŕmidlá. Ale treba byť vďačný, že je to takto, dodatočne si uvedomujem aké náročné by bolo ísť bez supportu. Prechod lazmi a rôznymi kopanicami je čarovný, mám to tu veľmi rád a aj keď som tu už 4.krát, tie pohľady neomrzia. Stromy a kvety buď kvitnú alebo sú tesne pred rozkvitnutím, chcelo by to ešte tak týždeň. Vo Vrbovciach (čo je asi v polovici tohto úseku) som tajne dúfal, že bude otvorená krčma, kde býva oficiálna občerstvovačka, ale bohužiaľ. Dodatočne som zistil, že tam nejaká iná krčma otvorená bola...čo už. Aspoň sa dostávame pred dvojicu prízrakov, ako sme si žoviálne nazvali jeden párik, čo sa už na 3.akcii neustále motá v našej blízkosti a vždy sa nečakane objaví, keď to najmenej čakáme. Po 63 kilometroch prichádzame na Starú Myjavu, lyžiarske stredisko, kde nás čaká druhý oddych a poriadne občerstvenie. Je tu okrem iného pizza, ale aj domáca bábovka od Soničky K., no proste luxus, pošmákli sme si. No treba ísť ďalej, je neskoré popoludnie, nech využijeme ešte maximum denného svetla.

   Vyrážame (šak prečo nie) tou ťažšou cestou rovno hore po lyžiarskom svahu. Na jeseň som na tomto mieste robil dobrovoľníka a keď som na vlastné bulvy videl ako Majo Priadka s Matejom Oravcom veselo cupkajú hore touto stenou akoby to bola rovina, opäť musím len skonštatovať, že sú to mimozemšťania. Ešte pred 70.kilometrom nás čaká najvyšší bod dnešného dňa, Veľká Javorina. Kým sa na ňu vydriapeme, motáme sa pomedzi hraničné kameňe s označením S na jednej a C na druhej strane. Parťáčka konštatuje, že na českej strane je to akési krajšie, stromy aj tráva sú zelenšie, no na slovenskej strane zas máme iné poklady... Musím súhlasiť. Pred Javorinou sú ešte miestami posledné zvyšky snehu, ale dá sa to obísť v pohode suchou nohou, za posledný tyždeň sa skoro všetko roztopilo. V najvyššom bode trasy si fotíme západ slnka, ktorý by za iných okolností bolo možné nazvať aj romantickým. Ja už som síce takmer zabudol význam tohto slova, ale po 70 kilometroch v nohách je aj tak ťažké niečo také si vychutnať. Zbiehame lesom a potom asfaltkou až do obce Cetuna. Nestíhame už otváracie hodiny miestnej krčmy, ktoré sú len do 20.00. Padá tma a musíme vytiahnuť čelovky, pred nami ešte asi 15km k poslednej možnosti občerstvenia. Parťáčka začína mať problémy s chodidlami, zdá sa, že sa zopakuje situácia z Ponitrianskej stovky. Pred polnocou prichádzame na občerstvovačku, šikovno zašitú mimo chodníka.

   Musíme si tu dopriať trochu dlhšiu pauzu a nakoniec sme to aj natiahli na vyše pol hodinu. Takej vymoženosti ako sú čerstvé párky nedokážeme odolať. Treba ale pokračovať, doraziť ešte posledný úsek v dĺžke asi 17 kilometrov. Parťáčke sa ide stále ťažšie, spravili sa jej pľuzgiere asi na oboch chodidlách. Navyše vraj videla medvedie stopy a počula v lese nejeké bručanie. Ja som nič také nezaregistroval, alebo to môj mozog už v tomto štádiu proste odfiltroval. Podozrenie sa potvrdí keď vychádzame z lesa po prejdení posledného hrebeňa (u mňa veľmi neobľúbený úsek za Višňovým - strmák, potom nekonečný single trail, Veľký Plešivec a nakoniec nekonečná cesta dolu). Miestny poľovník sa nás pýta, či sa nebojíme chodiť v noci po lese, že sa tam pohybuje medvedica s mladými. No pekne... Tak volám ešte pre istotu organizačnému tímu, nech upozornia bežcov, no všetci až na jedného už sú na trase za posledným checkpointom. Snáď dôjdu v zdraví až do cieľa. My sa medzitým pomaly šmatleme vedľa strašne dlhého poľa, niekde pred nami obec Šípkové. Na bežnej Lazovke by sme sa mohli tešiť na finálnu občerstvovačku na chalupe u Urbaníkov, tentokrát len prejdeme tichými ulicami. Už len posledných 4-5km do cieľa, parťáčka melie z posledného, mne tiež odchádza chrbát a šlachy na nohách a musíme čoraz častejšie zastavovať. Asfaltová cesta nemá konca, napokon ale prichádzame do Vrbového a odtrpíme posledné stovky metrov do cieľa. 

   Dali sme to, prvá tohtoročná stovka, boľavá a náročná, ale krásna. Trochu divná v tejto divnej dobe. Vďaka len trom občerstvovačkám ešte o to ťažšia oproti klasike. Pár dní budeme zasa beh neznášať, kým sa svaly zregenerujú, pľuzgiere zahoja a zmizne svalovka. Uvidíme sa (snáď) už v lete na nejakej ďalšej podobnej šialenosti...

Čítať ďalej

Lazová stovka 2019 (114km, 3600m+)

 

13-14. apríla 2019 :: Nie som veľkým fanúšikom zimných ultra behov, preto som doteraz ešte nenašiel chuť a motiváciu zúčastniť sa napríklad takej Kysuckej stovky. Brodiť sa niekde 20+ hodín v snehu (v tom lepšom prípade) alebo blate, z toho len pár hodín za denného svetla, vo fľaškách zamrznutý čaj a prvá občerstvovačka po 30 km. Radšej sa pohybujem v kraťasoch a krátkom tričku, slnko mi pečie na lebku a na 50. kilometri rozmýšľam, či budem grcať kvôli úpalu, alebo som len vypil málo litrov tekutín. Zato však nemusím so sebou ťahať 3 vrstvy oblečenia, rukavice a zateplenú čiapku. Aj preto som sa už tešil na prvú tohtoročnú stovku, ktorú možno s trochou nadsádzky považovať za jarno-letnú stovku.

Áno, dalo by sa, ale to musí byť tá správna konštelácia hviezd, ako bola napríklad minulý rok. Tento rok si niekto tam hore povedal, že ee, tento rok sa zimy tak ľahko nezbavíte a ešte vás tu trochu potrápim. Ale to som zasa začal z iného konca, takže pekne po poriadku.
   Môjmu bežeckému parťákovi Tomášovi tento rok nejde karta, vynechal už Leteckú stovku kvôli pretrvávajúcim následkom nejakého zranenia a na Lazovku sa mu nepodarilo dostať kvôli nejakej blbej služobke. A tak slovo dalo slovo a ja som sa opäť votrel do auta k Jančimu s Mišom. V piatok som si dal už taký pracovne ľahší deň a popoludnie som si vyhradil na balenie stovkárskej výbavy. Dokázal som to asi za 1 hodinu čistého času, človek sa praxou zlepšuje (aspoň v niektorých veciach). A čo som zabudol, to asi potrebovať nebudem. Aj tak nakoniec zistím, čo všetko som vláčil navyše. O piatej stojím na zastávke a čakám na odvoz, fúka nepríjemný studený vietor, nenápadná predzvesť víkendového počasíčka. Naložím sa do auta a fičíme k Mišovi, tam presadáme do jeho auta a hurá smer Vrbové. Absolvujeme prezentáciu a zdravíme známe tváre. Rudko so Soňou prišli pár minút po nás. Julka je tu dnes v sprievode Mikiho a má nezvyčajne žoviálnu náladu, cítim sa trochu neisto.

Možno je to tým, že dnes nespí na podlahe ale na posteli v penzióne ako ostatní buržuji. Po registrácii sa presúvame do spomínaného penziónu (asi je vo Vrbovom len tento jeden), kde som sa chalanom votrel do dvojmiestnej izby ako tretí člen. Pikolík, čo nás odprevádza do izby, sa tvári, akože nič, keď sa súkame dovnútra traja ovešaní batožinou. Izba je ozaj minimalistická, no podarí sa mi nakoniec vopchať karimatku na zem medzi dve postele. Pred spaním si ešte v reštaurácii pod penziónom dávam ľahkú večeru vo forme hamburgera s hranolkami a pol litra kofoly k tomu. Počas večere debatíme s chalanmi, okrem našej trojky je tu ešte Pali (ktorého poznám), Marian (ktorého nepoznám, alebo si len nepamätám) a český brat Aleš (ktorého si pamätám, ale on mňa asi nie). Dobre najedení a vo veselej nálade sa potom odoberáme na kutě. V noci sa mi podarilo si na pár hodín pospať, aj keď sa nám potom ešte niekto dobýjal do izby a Mišo vraj počul zvuky grcajúcej osoby.
   Ranný chaos sa podarilo zvládnuť, aj keď som si nemohol zarobiť svoj obľúbený koktail - umývadlo v kúpeľni veľkosti pľuvátka neumožňovalo nabrať si vodu do ničoho väčšieho ako je kávová šálka. Po menšom experimentovaní sa mi podarilo pomocou erárneho pohárika ponalievať si aspoň do soft flašiek toľko, čo som potreboval. Tlačím ešte svoj obľúbený olivový rohlík z Lidla, na druhý už nie je čas, tak ho napchám do batohu, ak by bola kríza. Po pozornom pohľade z okna zisťujeme, že vonku chčije a tak rýchlo meníme na poslednú chvíľu stratégiu štartového oblečenia. Našťastie je to len taký veľmi jemný dáždik a trochu viac sa rozprší až tesne pred štartom, aby nám nebolo ľúto.

   Po nástupe na štart sa ani nestihneme rozkukať a už je odpálené. Niečo cez 300 indivíduí sa pomaly šinie ulicami Vrbového po už dobre známej trase. Je chladno a sychravo a zhruba takto isto má byť aj po celý zvyšok víkendu. Po prvých kilometroch s nostalgiou spomíname na teplé ranné lúče slnka z minulého roka. Ako vykuklo slnko a bolo hneď asi 25 stupňov a jeden náš spolubežec oblečený celý v čiernom nechápal, prečo sa mu smejeme. Aj teraz s odstupom času nás to pobaví. Tento rok však budeme mať úplne iné problémy a ja si ani za boha neviem spomenúť, či som si rukavice zbalil do batoha alebo nechal poslať v dropbagu. Na sebe mám trištvrťové elasťáky, ráno padlo (možno debilné) rozhodnutie, že vo Vrbovciach si ich prezlečiem za dlhé na zvyšok trasy. Ak dovtedy nezamrznem. Ono zo začiatku to ani nerobí problém, no po 20-30 km už trochu cítim stuhnutosť svalov, ktorá môže mať čosi spoločné aj s okolitou teplotou, nie len s malým odbehaným objemom počas tréningov.
   Prvá neživá kontrola a hneď menší technický problém, pred stromom sa začína tvoriť kolóna a my nevieme, čo sa deje vpredu.

Mali tam byť fixky, ktorými si treba zapísať číslo do buzi-karty a bežať ďalej. Niekto možno nepochopil, že fixky neslúžia ako suvenír alebo putovný predmet a zobral si ich so sebou. Nakoniec Mišo spraví aspoň fotozáber stromu a pokračujeme. Štefánikova mohyla nás víta zahalená v hmle a pár metrov za pamätníkom odparkovaný buldozér a vyrúbané stromy dodávajú celému výjavu mysterióznu typicky slovenskú atmosféru. Pár desiatok metrov za mohylou už čaká prvá občerstvovačka, tentokrát natlačená pod prístreškom, takže vznikajú kolízne situácie pri kŕmidlách. Podarí sa mi prebojovať k cesnakovým posúchom, prvý si v tej tlačenici hneď oblejem čajom, takže chutí ako mokrá špongia, druhý sa podarí vychutnať v pôvodnom skupenstve. No, vychutnať je silné slovo, lebo opodiaľ už podupkáva Janči, pripravený vyraziť.

Neprešlo určite ani 5 minút, čo sme prišli. Ja zatiaľ nie som na takom leveli, že by som dokázal absolvovať stovku len na cole, takže sa pokúšam dostať do žalúdka aj niečo tuhšie a prípadne to aj požuť. Nahádžem do seba ešte pár orieškových trubičiek a kým sa zbadám, chalani už sa vzďalujú rezkým krokom.
   Cestu po ďalšiu občerstvovačku si vybavujem celkom dobre ešte z minulého roka,  je na konci dedinky Podbranč, kde sa nachádza aj jedna fotogenická zrúcanina. Trochu sa tu opäť občerstvíme a ide sa ďalej. Pokračujeme dosť nechutne dlhými asfaltovými úsekmi, zatiaľ sme však ešte v behavom stave a tak si pekne klusáme. Okolo 47. kilometra dobiehame do Vrboviec, občerstvovacia stanica v miestnej krčme je konečne miestom, kde sa dá aj sadnúť a prezliecť, čakajú tu naše dropbagy. Vyťahujem dlhé bežecké gate a namiesto výmeny si ich obliekam pod tie krátke, nech mám aspoň riť v teple. Pripravím si aj rukavice, lebo nevieme odhadnúť, čo nás ešte čaká hore na Javorine. Od zdravotného dobrovoľníka si pýtam nejaký krém na boľavé svaly, začína sa ozývať ohýbač pod ľavým kolenom, ktorý ma potrápil aj ku koncu Leteckej stovky. Nečakám od toho zázraky, ale aj placebo občas zafunguje. Po luxusnej pol hodinke sa vydávame na ďalší úsek trasy. Dokonca som si stihol zjesť aj pár mastných chlebov a vypiť pohár kávy, paráda.

   Ešte ani nevyjdeme z Vrboviec a už je tu prvý kufrík, našťastie len taký asi 200 metrový. Ďakujem týmto neznámemu bežcovi, ktorý na nás zahulákal, že treba odbočiť. Pred nami je jeden z highlightov Lazovky - kopec Žalostiná. Pred rokom sme si ho vychutnali v takmer letnej horúčave, tentokrát sa akurát tak jemne zahrejeme. Je taká hmla, že ani nevidíme, čo je pred nami, len stúpame nekonečným poľom a potom lúkou. Niekto dnes hodil taký vtip: "Ako spoznáš na stovke, že už začínaš mať dosť? Vidíš cez cestu prechádzať snehuliakov." Ja sa zatiaľ cítim ešte v pohode, no občas vidím pred sebou kráčať buď zeleného (Janči) alebo červeného (Mišo) snehuliaka...

   Niektoré kopce sú fajn, lebo kým stúpame, sme v akomsi závetrí, akonáhle vyjdeme hore, oprie sa do nás nepríjemný studený vietor. O nejakých výhľadoch môžme dnes iba snívať a slnko uvidíme asi až budúci týždeň. Teším sa, ako si opäť odfotím veterný mlyn pri Kuželove. Vedie k nemu krásny nový úsek asfaltky, ktorý je však prikrátky na to, aby mi stihlo poodpadávať všetkých 5 kilogramov blata z tenisiek. Za mlynom ešte krátky stupáčik, kontrola na strome, potom cesta dolu, drevená rozhľadňa a už sa blížime k dedinke Filipovské údolí. Občerstvovačka je asi kilometer za dedinou v rekreačnej oblasti. Sem sa vždy mimoriadne tešíme, lebo tu majú výbornú polievku. Ešte si ani poriadne nestihnem sadnúť a teplá pochúťka už je predo mnou. Janči z Mišom už pred pár kilometrami začali brblať, že ich to dnes nebaví a rozmýšľajú, že to ukončia. Tu na 67. kilometri toto svoje rozhodnutie potvrdili. Ja si to dnes tiež zrovna dvakrát neužívam, ale zatiaľ sa nacítim tak na hovno, že by som to chcel skončiť. Trochu ma síce bolí pravé koleno a ľavá podkolenná šľacha, ale hovorím si, že kým to nie je nejaká extrémna bolesť, pôjdem ďalej. Optimistické prepočty mi vychádzajú na 20 hodín a to nie je vôbec také zlé.

   Ostávame teda traja (ja, Pali, Marian), ktorí sme odhodlaní pokračovať. Ide s nami ešte Pišta, chalan, ktorého som nepoznal, ale je to srandista a humor nám môže zvyšok cesty už len spríjemniť. Pred odchodom dostáva Pali trochu triašku, tak pridávame do kroku, aby ho to prešlo. Čaká nás dlhých 20km po občerstvovačku v Cetune a medzitým už len maličkosť - najvyšší bod Lazovky Veľká Javorina. Väčšina trasy po vrchol (až na záverečné prudšie stúpanie) je v podstate dosť nuda, kvôli hmle vidíme len na pár desiatok metrov, jedinou zaujímavosťou je snehová pokrývka a komplet zamrznuté stromy, čo som tu v polovici apríla už nečakal. Prechádzame vrcholom kopca a vežu vysielača zbadáme, až keď stojíme asi 20 metrov od nej. Cestou hore sa naša skupinka rozdelila, ja som kráčal rýchlejšie spolu s Pištom a Pali s Marianom ostali niekde za nami. Pôvodný plán bol počkať ich pri Holubyho chate a dolu ísť už spolu. Chata je však zatvorená a nemá zmysel čakať a mrznúť vonku. Píšem Palimu cez messenger, že pokračujeme do Cetuny a tam ich počkáme. Od chaty vedie nekonečná asfaltka, bežať už nemáme síl, tak len kráčame dolu kopcom. Asi po kilometri zisťujem, že sme mali ísť lesom, ale po nahliadnutí do mapy vidím, že lesná cesta sa nakoniec napojí na asfaltku, len sme si zbytočne kúsok zašli. Medzitým sa už celkom zotmelo a na mieste, kde cesta opäť vstupuje do lesa, musíme nasadiť čelovky. Prichádzame na občerstvovačku "Saloon Cetuna" a tu už sedí Marian, ktorý nás aj s Palim medzitým predbehli. Pali hlási koniec, vraj chytil po ceste opäť niekoľkokrát triašku a nedokázal sa zahriať. Je to škoda, lebo išiel dobre a mal veľkú šancu svoju prvú stovku dokončiť. Marian sa cíti odhodlane a pokračuje ďalej, rovnako aj Pišta, aj keď ho bolí koleno.

   A tak v trojke kráčame v ústrety cieľu, povedali nám, že je to ešte 30 km, čo ma teda nejako extra nepotešilo, podľa mojich prepočtov to vychádzalo menej. Ale to bude asi tým, že mi dnes hodinky merajú nejaké blbosti a oproti chalanom mám našlapané už cca 4 km navyše. Držím sa väčšinou vpredu, Pišta dostal kecaciu náladu a mne sa to momentálne veľmi nechce počúvať. Chalanov poteším informáciou, že nás čaká výstup k pamätníku ROH, ktorý má asi 300 schodov. Nakoniec to podľa mňa bolo aj viac, ale paradoxne sa mi smerom hore ide celkom dobre. Za pamätníkom nachádzame kontrolu na strome, ktorú by neskúsený prvolazovkár mohol poľahky minúť. Z úseku po Višňové si pamätám len pár vecí, napríklad nekonečnú dedinu Lubina, ktorá musela mať aspon 5 kilometrov. Po príchode do Višňového na jeho konci už vidno v diaľke červné svetielko a chalanov poteším informáciou, že to už je tá občerstvovačka. Mňa zas poteší, že tu majú teplý čaj a slané krekry, jediné čo v túto nočnú hodinu potrebujem a viem skonzumovať. Taká cola mi dnes vôbec nereže, za celý deň som vypil možno jeden pohárik.
   Ostáva posledný nepríjemný stupák od občerstvovačky priamo hore, vyšplhať sa na hrebeň a potom hurá na húsenkovú dráhu. Je to niekoľko kilometrový singláč lesom, ktorý ide po vrstevnici a len sa točí vľavo, vpravo a miestami hore a dolu, ako prd v gatiach... Na Veľkom Plešivci si trochu vydýchneme, cesta už by mala teraz viac-menej iba klesať. Nie je to síce celkom pravda, ale mohla by byť. Ešte jedno pole, kúsok lesa a ďalšie posrané nekonečné pole.

Mám dojem, že do toho Šípkového dnes nedôjdem. Kráčam so zapnutým autopilotom, snažím sa nemyslieť na bolesť pod ľavým kolenom. Ibuprofen, čo som si dal v Cetune, už prestáva účinkovať. Konečne vchádzame do Šípkového, na poslednej občerstvovačke si dávame ešte trochu čaju na zohriatie, pár minút posedíme a ideme do finále. Jeden asfaltový úsek, jedno pole a pár deka blata na pamiatku a posledná motanica po Vrbovom. Z pôvodného optimistického odhadu 20 hodín je nakoniec čas 21:36h, teda asi o hodinu horšie ako minulý rok. Vzhľadom k dnešným podmienkam ale primerané a som rád, že som to dobojoval. Víťazstvo si tentokrát odniesol Miki Kéri s časom mimozemšťana 11:29h.
   Vďaka patrí tradične Slavovi sa organizačné zvládnutie takejto masovky a všetkým obetavým dobrovoľníkom, ktorí sa o nás na trati postarali. Ďakujem aj Marianovi a Pištovi, ktorí so mnou zdieľali posledných pár desiatok kilometrov do cieľa. Vidíme sa o rok, priatelia.

Čítať ďalej

Lazová stovka 2018 (úspešný reparát)

21-22. apríla 2018 :: Prvá tohtoročná dokončená stovka (Letecká 100) mi dodala na začiatok roka optimizmus a tým pádom som sa na Lazovku už veľmi tešil. Regenerácia prebehla v pohode a s blížiacim sa termínom som si čítal Slavove siahodlhé organizačné maily a sledoval dlhodobé predpovede počasia. Tento rok to vyzeralo naozaj nádejne a zdalo sa, že prvýkrát zažijem ultra bez dažďa.
   Pôvodne sme mali ísť autom viacerí, mal som brať Soňu a Rudka Kopčokovcov, ale na poslednú chvíľu zmenili plány a išli spolu s Julkou. Ostatní chalani, s ktorými som sa mal stretnúť išli tiež vlastným autom, tak som nakoniec išiel sám. Z Bratislavy som vyrazil už okolo 16 hod, aby som bol vo Vrbovom medzi prvými a našiel si nejaké dobré miesto na spanie. Minulý rok sa mi osvedčilo spať v menšej telocvični, kde bol predsa len o poznanie väčší kľud.
   Aby však nebolo všetko také ideálne, podarilo sa mi pri vykladaní vecí z auta zabuchnúť si v ňom kľúče. Stalo sa mi to prvýkrát na mojom aute a v prvom momente som ostal v šoku. Šťastie bolo, že som mal pri sebe aspoň mobil a peňaženku. Taška s komplet bežeckými vecami ostala v kufri, vyložiť som stihol len karimatku a spacák. Tak som poprosil Sláva Gleska, či nepozná v okolí niekoho, čo by mi vedel otvoriť zabuchnuté auto. Slavo rozhodil siete, no neúspešne. Nakoniec som s pomocou priateľky našiel kontakt na SOS servis vo Vrbovom, kde s takouto nepríjemnosťou vedia pomôcť. Dohodli sme sa, chlapík prišiel, vŕtal sa v zámku tak max. 10 minút a auto nakoniec otvoril. Stálo ma to "len" 70 éčiek, holt za blbosť sa platí...
   O poznanie kľudnejší som sa vrátil do telocvične, kde už sa medzitým uložili aj moji bežeckí parťáci (Jano Žila, Mišo Helcman, Peťo Bartek), vonku som stretol aj Kopčokovcov spolu s Julkou, ktorí dorazili na prezentáciu. S chalanmi sme sa dohodli, že sa ideme do mesta navečerať a nabrať nejaké tie kalórie pred zajtrajškom. Pridali sa k nám ešte dvaja chalani (Dalibor a Roman), ktorých som nepoznal. Chvíľu sme sa motali po uliciach, kým sme našli slušnú reštauráciu. Nakoniec sme boli všetci spokojní, porcie veliké, pivo tiež chutilo. Do školy sme sa vrátili už za tmy a pomaly sme sa aj uložili k spánku. Hromadné spanie na takýchto akciách nie je bohviečo, napokon som ale zaspal vcelku rýchlo. Len nad ránom som sa zobudil, že ma pobolieva hlava, čo neveštilo nič dobré. Dal som si hneď Ibalgin a ešte na chvíľu som zaspal.
   Okolo 5 hodiny už všetci vyliezajú zo spacákov, moja hlava vyzerá byť na tom lepšie, tak si tiež chystám veci, obliekam sa, ranná hygiena a keď som vychystaný, vychádzam do veľkej telocvične, kde spali ostatní chalani. Našťastie ma ráno nechytila veľká potreba, lebo pred pánskymi hajzlami sa už stihol vytvoriť asi 10 metrový rad a asi by som to do štartu ani nestihol. Asi minútu pred 6 sa presúvame na miesto štartu, ani sa nestihneme rozkukať a už sa beží.

    Počasie vyzerá naozaj ukážkovo a takto skoro ráno sa ide veľmi príjemne, ani teplo ani zima. Vieme ale, že nás dnes čaká dobrý hic, takže si užívame rannú atmosféru, pokiaľ sa dá. Cesta ubieha pekne, ideme spolu vo štvorici (ja, Janči, Mišo a ešte jeden chalan) a pokecávame. Po nejakých 2 a pol hodinách za blížime k miestu prvej občerstvovačky, ktorá je pod mohylou M.R.Štefánika. Ešte predtým však pózujeme pred pamätníkom a jedna česká bežkyňa nám robí skupinovú fotku.

   Na občerstvovačke nás už čakajú výborné cesnakové posúchy a iné dobroty. Doplňujem tekutiny do fliaš, trochu zrelaxujem, no chalani ma už čakajú, takže žiadne zdržovanie a ide sa ďalej. Po 5 hodinách od štartu dobiehame na druhú občerstvovačku na konci dediny Podzámok. Dozvedáme sa, že prví bežci tadiaľto prešli už pred 2 hodinami. Neskutočné... Je jedenásť hodín a slnko začína celkom slušne pripekať. Nie je to ešte kritické, ale treba byť na pozore, hlavne dostatočne dopĺňať tekutiny. Teraz nasleduje menej záživný úsek s väčším množstvom asfaltu, ale okolité scenérie sú krásne, prechádzame rôznymi kopanicami a riedko osídlenými usadlosťami, je to paráda.

    V čase 6:45 sa blížime na občerstvovačku vo Vrbovciach, každý mal možnosť nechať si sem poslať drop bag, ja som to nepokladal za potrebné. Prezúvam ponožky a dávam si suché tričko, hneď sa cítim "kultúrnejšie". V bare si dávam po domácky namiešaného nealkoholického radlera. Asi po 20 minútach sme vybavení a poberáme sa preč. Tentokrát oproti minulému roku je tu drobná zmena, pokračuje sa doľava, keďže nám Slavo chcel ukázať jeden pekný kopček (Žalostiná) a jemne sa tým aj predĺžila trasa. Je to fajnové tiahle stúpanie po otvorenej lúke, slniečko nám praží na hlavy a my bez slova šlapeme s vidinou aspoň malého tieňa stromov, ktorý nás čaká na kopci. Pokračujeme moravsko-slovenským pohraničím až prichádzame do Kuželova. Tentokrát si ten veterný mlyn už musím odfotiť, minulý rok tu tak pršalo, že som mobil ani nevyťahoval.

   Teplo je slušné, chcelo by to nejakú studničku. Zásoby vody sa stenšujú, no musíme vydržať až do Filipovského údolia. Nakoniec tam prichádzame v čase niečo cez 10 hodín od štartu. Všetci sa tešíme na polievku a iné dobré veci. Práve polievka mi pomohla minulý rok, aby som to vydržal až na Javorinu. Doprajeme si tu skoro pol hodinovú prestávku, sú tu normálne toalety, prípadne sa dá opláchnuť hadicou, všetky tieto drobnosti nám prídu vhod. Úsek na Javorinu nie je dlhý, no pamätám si nepríjemný stupák v jeho závere. Minulý rok tu bolo blato so zvyškami snehu a hmla. Teraz už po snehu ani stopy, zato podvečerné slnko z nás vysáva energiu iným spôsobom. Asi o dve hodinky prichádzame na Holubyho chatu, pre mňa symbolické miesto, lebo pred rokom som tu Lazovku ukončil. Teraz je však situácia iná, mám dostatok síl a ak sa nič neočakávané nestane, mal by som to v pohode dokončiť.

   Zjavne sa dnešné teplo podpísalo na viacerých účastníkoch, pred Holubyho chatou vidím zvracajúceho bežca. Vraj to vzdalo už celkom dosť ľudí. Dozvedáme sa, že aj Peťo Bartek to ukončil. Naposledy som ho videl sedieť na zemi vo Vrbovciach a už tam nevyzeral veľmi dobre. My si tu dávame opäť radlera, mažem sa znovu krémom proti odreninám (slaný pot dokáže v takomto teple narobiť nepekné veci) a nás čaká dlhé klesanie a ďalšia občerstvovačka až za Višňovým. Pred tým sa ale zastavujeme v krčme v obci Cetuna a vypijeme fľašu minerálky. Vonku je ešte stále trochu svetlo, no ostáva nám tak možno pol hodina.
   Po 14,5 hodinách máme za sebou stúpanie (a asi 500 schodov) k pamätníku ROH, tu je aj jedna z kontrol. Je už úplná tma a tak nasadzujeme čelovky. Po zhruba 2,5 hodinách prichádzame na predposlednú občerstvovačku Višňové. Je to vlastne už za dedinou v začiatku stúpania na kopec. Je tu veselá partia a zopár lokálnych ultrabežeckých legiend. Napríklad Olaf, organizátor ultrabehov v susedných Čechách, alebo Petra Mucková, tiež známa ultrabežkyňa. Na jej prednáške som bol asi pred mesiacom v Bratislave. Majú tu kávu aj čaj, nenechám sa dlho núkať. Prístrešok je pomerne malý a po nás prichádzajú ďalší bežci, tak je tu trochu tlačenica.
  Od občerstvovačky vedie nepríjemný prudký výšľap do kopca, ktorý chvalabohu nie je až taký dlhý. Janči vraví, že už nič také prudké nás do cieľa nečaká. Vraj to bude už teraz len také trajdanie hore a dolu. Vystihol to celkom dokonale, lebo nasledujúce 2 hodiny boli maximálne ubíjajúce a bol to pre mňa asi najhorší úsek celej trasy. Úzky singletrail, kde sme museli ísť v jednom rade za sebou, cesta sa točila doprava a doľava, stále akoby po vrstevnici sme obchádzali nejaký kopec. Najhoršie, že často bol chodník klopený do ľavej strany a ja už som mal členok na pravej nohe otlačený od topánky, lebo som ju mal stále neprirodzene vytočenú. Žiadne výhľady, len sem-tam sme zahliadli svetlá nejakého mesta, ktoré sa nám vzápätí stratili za najbližšou zákrutou. Tento strastiplný úsek nás napokon doviedol až na posledný vrchol Veľký Plešivec, kde sme si ešte spravili vrcholové foto.

   Od tohto bodu už vraj budeme len klesať až sa dostaneme do dedinky Šípkové a na poslednú občerstvovačku. Predtým ešte nekonečná cesta cez nejaké pole a nekonečná dedina. Chalani vraj túto občerstvovačku minulý rok ani nenašli. Tentokrát je to ale iné, ani v Las Vegas by sa nemuseli hanbiť. Navádzanie až priamo do chalupy k Urbaníkovcom bolo spravené na jedničku. Toto by trafil aj človek v polospánku. Škoda, že som si to neodfotil. Na stanovišti nás už čaká Maťo Urbaník, na chvíľu sa usadíme, dáme si bujón z plastového kelímka a trochu čaju, jesť nám už nikomu akosi nechutí. Do cieľa ostáva asi 5 kilometrov a na ceste sme už 19,5 hodiny. Vychádzame so Šípkového, kúsok za dedinou odbáčame na pole, kde po chvíli nachádzame ešte poslednú tajnú kontrolu. Som dosť unavený, ale nič ma nejako výrazne nebolí. Len na chodidle cítim, ako by som mal veľký pluzgier. Šmatleme sa pomaly poľnými cestami až do Vrbového, kde si ešte "vychutnávame" posledné stovky metrov asfaltu až prichádzeme napokon do cieľa.

   Dostávame diplom, krátko si ešte posedíme a poberieme sa trochu vyspať. Ešte si stihnem dať rýchlu sprchu a idem tiež zaliezť do spacáku. Spal som nakoniec nejaké 4 hodinky, dlhšie sa mi akosi nedalo. Balím si všetky veci a odchádzam autom domov.
   Ešte pár myšlienok a postrehov, ktoré ma napadli s odstupom času:

• Tento rok Slávo nepoužil na kontrolných stanovištiach tie nešťastné nálepky (ktoré väčšinou končili rozhádzané všade okolo) a myslím, že to bol správny krok. Boli použité farebné fixky, ktorými si každý napísal do kontrolnej karty svoje číslo a hotovo.
• Bežať s partiou je lepšie ako trápiť sa sám. Cesta lepšie odsýpa a človeka to aj motivuje nezdržiavať sa dlho na občerstvovačkách a ak sú parťáci rýchlejší, tak vedia aj dobre potiahnuť alebo aspoň držať tempo.
• Z minulého roka si pamätám, ako ma asi na 30.km veselo predbehla Julka, zatiaľ čo ja som sa už motal krokom. Tento rok to bolo trochu lepšie, asi 2-3 krát sme ju s chalanmi predbehli, no vždy sa nejakým zázrakom objavila po čase pred nami ;) Nakoniec nám to natrela a do cieľa došla o 2 hodiny skôr. Nuž, ten vekový rozdiel a skúsenosti asi robia svoje :-D

Čítať ďalej

Lazová stovka 2017

21.-22.apríl 2017 :: Povzbudený prvým tohtoročným úspechom pred mesiacom na Leteckej stovke som sa začal tešiť na ďalšiu lahôdku, ktorou je už osvedčená kvalita z dielne Slava Gleska. Lákavé je hlavne prostredie, v ktorom sa beží. Ako názov napovedá, sú to poväčšinou lazy v okolí Starej Turej.

Stúpanie na Bradlo, za ním je prvá občerstvovačka

21.apríl 2017

V piatok po práci vyrážame z Bratislavy spolu s Jozefom. Je to chalan, s ktorým som sa skontaktoval pár dní pred odchodom, keď som cez facebook ponúkol odvoz svojím autom do Vrbového. Pôvodne som chcel ísť až v sobotu skoro ráno, ale to by som sa príliš nevyspal. Jozef ide svoju prvú stovku, tak je plný očakávaní. Už nejaké kratšie ultra behy absolvoval, takže nejaké skúsenosti sú. Celú cestu kecáme, ako ináč o behaní a všetkom okolo toho ;)

Na prezentáciu sme došli medzi prvými, parkujeme na exkluzívnom mieste pár metrov od telocvične, berieme si itinerár a čip na meranie medzičasov (novinka tohto ročníka), skladáme si veci a odchádzame do mesta, dať si nejakú večeru. Po chvíli zakotvíme v malej pizzerii, kde sme takmer sami, keďže je ešte relatívne skorá podvečerná hodina. Jozef si dáva malú pizzu, ja si vyberám medium, čo som trochu precenil, ale nakoniec som ju nejako zvládol - nakoniec kalórie za zajtra zídu. Po prechádzke centrom sa vraciame do telocvične a rozkladáme si karimatky a spacáky v takej menšej "náraďovni", strategicky neďaleko pánskych hajzlov ;)

22.apríl 2017

V sobotu vstávam už okolo 5.15, noc bola dosť rušná, lebo stále niekto prichádzal, ľudia chodili hore dolu. Napriek tomu som sa cítil relatívne vyspatý. Balím a prebaľujem už niekoľkýkrát svoj batoh a ľadvinku, stále váham, ktoré veci si brať a ktoré nie. Keďže hlásia na poobedie dážď a na Javorine by mal byť ešte dokonca sneh, je veľmi ťažké sa vybaviť na všetky možné poveternostné podmienky. Rozmýšľam, či si dať dlhé nohavice alebo krátke, koľko náhradných ponožiek, koľko vrchných vrstiev a podobne. Je to moja druhá (resp. tretia) stovka, človek ešte len naberá skúsenosti. Z Leteckej stovky viem, že som mal zbytočne veľa vlastného jedla, ktoré som ťahal celý čas na chrbte. Ono sa to nezdá, ale každý dekagram zbytočnej váhy sa po desiatkach prejdených kilometrov prejaví. Takže robím kompromisy vzhľadom na množstvo jedla a vody, množstvo náhradného oblečenia a relatívne malý objem bežeckého batoha a ľadvinky. Hodím do seba ešte raňajky (banán a proteínový koktail) a pred pol 7 sa zhromažďujeme na štarte, kde má Slávo Glesk krátky príhovor.

Predštartová inštruktáž od hlavného orga

Presne o 6.30 sa tlupa vyše 300 bláznov (oficiálne nás malo byť 350, presný počet štartujúcich neviem) vyrúti na 109km dlhú cestu Lazovej stovky. Eufóriu vidieť na tvári hádam každého účastníka. Hneď po štarte miernym poklusom prechádzame a následne opúšťame mesto Vrbové.  Snažím sa šetriť sily hneď od začiatku a tak postupujem indiánskym behom a snažím sa nenechať sa strhnúť davom. Na prvú občerstvovačku pod Bradlom (asi 20. km) prichádzam asi po 3 hodinách, zhruba od 15. km ma začalo jemne pichať v ľavom kolene a tak využívam túto zastávku okrem jedla aj na krátke posedenie na lavičke a natiahnutie nôh.

Prvá skvelá občerstvovačka kúsok pod Bradlom

Ďalšia zastávka je v Podbranči (35.-36. km), v dedine kúsok za zrúcaninou hradu, kam sme sa museli (zbytočne) vyštverať kvôli tajnej kontrole, na ktorej chýbali nálepky. Táto občerstvovačka už je podstatne chudobnejšia, tým že rýchlejší bežci a chodci už tadiaľto dávno prešli a vyjedli vačšinu dobrých vecí ;) Ešte k tomu začína jemne pršať, takže musím vytiahnuť nepremokavú bundu, doplním tekutiny a vyrážam ďalej. Tento úsek sa ide takmer celý po asfalte, takže nič extra príjemné na unavené nohy. Na beh už sa akosi necítim aj kvôli stále sa ozývajúcemu kolenu a tak väčšinou idem zrýchlenou chôdzou. Niekde na tomto úseku ma predbieha ultrabežkyňa Julka (jej skvelý report si môžete prečítať na jej blogu), ktorá začala pomalšie než ja, no potom asi chytila druhý dych.

Prichádzam na ďalšiu občerstvovačku v mestečku Vrbovce (cca 47. km), tu je klasické dedinské pohostinstvo, kde sa dá kúpiť pivo, káva a podobné veci. A hlavne sa tu dá sadnúť a na chvíľu sa ohriať, majú tu mastné chleby s cibuľou, stlačil som asi 4ks + nejakú colu na povzbudenie. Natieram ľavé koleno hrejivou masťou a nasadzujem neoprénovú ortézu. Vonku zatiaľ neprší a tak asi po pol hodinke vo vnútri vyrážam na ďalší úsek. Dlho som sa však netešil, len čo opustím dedinu a prejdem asi 500m po poľnej ceste, pustí sa dážď, ktorý postupne prechádza do seriózneho lejaku. V otvorenej krajine sa nie je kam schovať, dážď s vetrom šľahá z boku, nohy mám komplet mokré, snažím sa aspoň vyhýbať najväčším kalužiam, aby som mal chodidlá ako-tak v suchu.

Dážď trval asi 2 hodiny, poľné cesty sa zmenili na blatové klzisko. Prechádzam úsekom, ktorý vedie cez Moravu, na vrchole jedného z kopcov medzi stromami je prístrešok, kde sa na niekoľko minút ukrývam a dávam si tyčinku. Čakať tu však dlhšie nemá význam a keď stojím, začína mi byť slušná zima. Potrebujem zostať v pohybe, aj keď dážď riadne nahlodáva moju morálku. Nakoniec lejak pomaly ustáva a ja prichádzam do dedinky Javorník. Niekde na jej konci by mala byť občerstvovačka. To už som v stave, keď som viac-menej rozhodnutý Lazovku predčasne ukončiť. Premočené tenisky olepené blatom a zima, prenikajúca cez všetky vrstvy oblečenia, ktoré som na seba dokázal navliecť, ma pomaly presvedčili, že dnes to asi nedám. Volám svojej polovičke a vymýšľam stratégiu odvozu. Rozhodol som sa pokúsiť prejsť až na Veľkú Javorinu, kde by pre mňa vedela prísť autom. Občerstvovačka za dedinou naozaj bola (kontrola "Filipov", cca 60. km), aj keď to bol ešte hodný kus šlapania. Mali tu teplú polievku, čo som v tej chvíli naozaj potreboval. A dokonca kávu. Keď som to do seba rozklepanými rukami dostal, konečne ma to trocha zohrialo a dodalo mi to energiu do posledného úseku.

Posledné výhľady pred úplným zotmením

Pršať prestalo asi pred hodinou a teraz dokonca vyšlo po celom dni na chvíľu slnko. Aj keď už ma neohrialo, svietilo len na vrcholoch kopcov. Za necelé 2 hodiny mala prísť tma, tak som pomaly kráčal smer Veľká Javorina, malo to byť zhruba 13km. Opäť je tu veľa blatistých úsekov, ktorým sa niekedy nedá vyhnúť a nakoniec už si človek povie, že je to jedno. Aj tak mám všetko mokré. Kráčam stále sám, neskôr stretávam staršieho chlapíka, ktorého si pamätám z občertvovačky. Len si zakývame a pomaly ho predbieham, je čoraz väčšia tma a musím vytiahnuť čelovku. Ako na potvoru s tmou a pribúdajúcou výškou začína aj nepríjemná hmla, takže vidím asi len na 3m pred seba. Musím zobrať čelovku do ruky a svietiť si akoby pod hmlu, vtedy je to trochu lepšie. S pribúdajúcimi výškovými metrami pribúdajú úseky so snehovými jazykmi (topiaci sa sneh + blato) a treba ísť ozaj opatrne aby som sa niekde nenatiahol. Ozajstná skúška odhodlania. Posledný strmý stupák a dostávam sa konečne na hrebeň, niekoľko stoviek metrov od vysielača Veľka Javorina. Otvorené priestranstvo, z ktorého je za lepšieho počasia krásny výhľad široko-ďaleko, teraz len tma, hmla a v diaľke červené svetielko na vrchole vysielača. Už som tu predtým bol a tak viem, že Holubyho chata je kúsok pod kopcom, tu dnes svoju cestu ukončím. Prechádzam popod monumentálny a teraz v noci aj trochu strašidelne pôsobiaci vysielač a potom už len asi 400-500 metrov dolu kopcom ku chate. Koleno pri zostupe bolí jak čert, pri stúpaní to bolo vcelku ok.

V chate už čaká moja polovička, objednáva mi mätový čaj. Pomocou čipu zaznamenávam posledný medzičas (21:48) a hlásim organizátorom, že končím. Moje putovanie trvalo niečo cez 15 hodín a podľa GPS som prešiel 75km (podľa popisu je toto stanovište na 73. kilometri). Do cieľa je to odtiaľto ešte asi 35 km. Aktuálnym tempom by som to išiel ešte najmenej 6 hodín, čím by som prekonal svoj čas z Leteckej stovky, ale vzhľadom na okolnosti (zlé počasie, bolesť kolena) musel rozhodnúť rozum. Odchádzame teda autom späť do Vrbového (kde som si nechal v telocvični zvyšok vecí a vonku odparkované auto), moja drahá pokračuje naspäť do BA, ja si dávam ešte rýchlu sprchu a idem si na pár hodín pospať. Budím sa ráno už okolo 6.00, zbalím sa a odchádzam tiež do BA.
Nasledujúci deň viem vcelku normálne chodiť, brutálnu svalovku v stehnách ani bolesti šliach na priehlavkoch nemám na rozdiel od toho, ako som sa cítil po Leteckej (no myslím, že keby som dal ešte tých vyše 30 km, dopadol by som horšie). Dokonca ani to blbé koleno nebolí. V utorok (3 dni po Lazovke) si dávam výbeh na Kamzík (dokopy cca 8,5 km). Teraz (asi týždeň po) mám trochu preťaženú nejakú šľachu na ľavom predkolení, čo som si asi spôsobil krátkymi opakovanými výbehmi do kopca počas posledného víkendu, takže niekoľko dní oddychujem. Dúfam, že do najbližšieho víkendu už budem ok a budem môcť znova vybehnúť. Moje plány na najbližšie obdobie sú zatiaľ otvorené. Niekedy koncom mája sa beží Cross Marathon z BA na Zošku (okolo 40km), nad tým vážne rozmýšľam. Ďalšie stovky mám naplánované až na jeseň (september-október), tak uvidíme, čo cez leto. Hlavne by som chcel trénovať kopce, aby som posilnil stehná a to nešťastné koleno.

Čítať ďalej