Severný Živloplaz 2019 (77km, 3100m+) alebo spoznávanie lúk a pasienkov v okolí Starej Ľubovne

1.6.2019 :: V tomto roku vyšiel druhý (alebo prvý) ročník jedného z najvýchodnejších ultrabehov na Slovensku symbolicky práve na deň detí. A hoci väčšina z nás sa už za deti nepovažuje, nájde sa skupinka ľudí, ktorí sa rozhodnú prejsť si len tak z pasie 77 kilometrov. Minulý rok (nultý ročník) sa išla plnohodnotná 105 kilometrová vzdialenosť. Tentokrát to z istých nemenovaných dôvodov museli organizátori skresať o celých 28 kilometrov. Istú výhodu to môže mať pre ľudí, ktorí sa ešte necítia na celú stovku, ale chceli by pričuchnúť k ultratrailu.
   Ja som sa zúčastnil aj minulého ročníka a tak som mohol porovnávať čo bolo horšie, lepšie alebo len iné. Nová trasa prešla okrem skrátenia aj jemnými modifikáciami, dovolil som si spraviť pre názornosť malé porovnanie.

Živloplaz 2018 (žltá) vs 2019 (modrá)

   Ako vidno, sú to v podstate dva takmer úplne rozdielne ultra-traily, spoločných úsekov bolo len pár, ale k tomu sa ešte vrátim.

   Pôvodne som sa tento rok tohto podujatia ani neplánoval zúčastniť, lebo týždeň po ňom sa chcem pokúsiť prejsť Štefánika a tak potrebujem byť oddýchnutý. Ha ha ha, asi 2 týždne pred akciou mi volá Janči, že či idem na Živloplaza a nech nerobím drahoty, že už sú traja dohodnutí a dáme si dobrý tréning pred Štefánikom. Nemám rád, keď ma niekto cez telefón prehovára na nejakú úžasnú ponuku, ktorú musím využiť, tentokrát na to stačilo Jančimu aby pár minút do mňa hučal a nakoniec som povedal 'dobre, idem'. Povedali sme si, že pôjdeme úplne na pohodu, veď vždy sa dá skončiť po 30km (dať si akože tú kratšiu trasu). A takisto môže nastať situácia na Štefánikovi, že im padne konár, alebo sa zablýska (ako minulý rok) a preteky budú zrušenené. V tom prípade by ma dvojnásobne štvalo, že som nebol aspoň na jednej z akcií.
   Počas týždňa padlo rozhodnutie, že pôjdeme do Starej Ľubovne vlakom, nikomu sa nechcelo valiť krížom cez celú republiku autom. Síce od roku 2014 už jazdíme vďaka našej skvelej vláde do Košíc po diaľnici, no ja som si to pred rokom vyskúšal a myslím, že na čas zasa stačilo. Je to dosť adrenalínový zážitok. Do vlaku sadáme v piatok na poludnie, ja + Janči + fotograf Martin, na Vinohradoch pristupuje ešte Mišo. Máme miestenky v "open space", no úžasný rezervačný systém nášho náhodného prepravcu spôsobil, že namiesto štvorky okolo jedného stolíka sedíme dvaja a dvaja chrbtom k sebe, navyše dvaja z nás na mieste pre osoby so zníženou pohyblivosťou. Z Miša sme si ešte dobrú chvíľu uťahovali, že takéto miesta mal rezervovať radšej na spiatočnú cestu. Cesta ubehla celkom v pohode, až na to, že sme sedeli asi v jedinom neklimatizovanom vagóne, tak sme si pár hodín užívali až 31 stupňové žúžo. Ďakujeme, ŽSR!

   V Poprade máme prestúpiť na lokálku, ktorá nás dovezie až do Ľubovne, na prestup je okolo 8 minút, čo samozrejme nemáme šancu stihnúť, nie sme predsa v Japonsku. Už v Mikuláši máme meškanie viac ako 30 minút. V Poprade vystupujeme na stanici, ktorá nie je až v takom hroznom stave, ale aj tak je to miesto, kde sa človek nechce dlho zdržiavať. Sme hladní a skúšame prvú "pizzeriu" asi 10 metrov od staničnej budovy. Vnútri leží vystavená 1 nakrájaná pizza a za pultom teta, ktorá neodpovedá na pozdrav, tak to hneď otáčame. O pár desiatok metrov ďalej, pri autobusovej stanici, nachádzame otvorené bistro s odvážnym názvom niečo ako "King burger", tak tam vpálime a objednáme si niečo pod zub. Nie je to práve kulinársky zážitok, ale aspoň tu zabijeme nejakých 30-40 minút, lebo ďalsí vlak do SL ide až 2 hodiny po tom zmeškanom. Vlak nakoniec prichádza, nahromadilo sa tu medzitým dosť ľudí a vláčik má len 2 vagóny. Rómska "rodinka" hneď obsadzuje tak odhadom pol vagóna, nám sa podarilo chytiť 4 miesta v 2. vozni. Nie všetci mali to šťastie a stoja kde sa dá. Zhruba na polceste vlak zastavuje, rušňovodič otvára nejakú veľkú rozvodnú skriňu, chvíľu sa v nej hrabe a odchádza. Po chvíli niekde z tých miest začne vytekať voda a o niekoľko minút sa celá podlaha vlaku mení na súvislú vodnú hladinu. No myslím, že je to stále lepšie, ako by sme mali horieť...

   Do Ľubovne prichádzame bez újmy okolo 20.00, zdravíme ďalších ultrabežcov, ktorí s nami pricestovali a nevedeli sme o nich. My rozmaznaní páni v strednom veku si to namierime rovno k hotelu, ostatní mieria do telocvične. Ubytujeme sa, zložíme veci a tiež sa poberieme na prezentáciu do telocvične. Je to bohužiaľ trochu od ruky, hotel je asi 15-20 minút chôdze od mesta. Vo vestibule už nás víta Lukáš s domácou medicínou, tak kopneme hneď každý po jednom. Podpíšeme ešte lajstro, že sme svojprávni a ideme to celé absolvovať na vlastné triko. Vraciame sa do hotela a ešte pred spaním dávame ľahkú večeru šampiónov, ja len fazuľovú polievku a ostatní k tomu ešte aj bryndzové pirohy.
   Budíček máme ráno asi 4:45, v noci som takmer nespal (Janči vraví, že ani on) a ešte ma aj bolí hlava. Dávam si hneď Ibuprofen s Redbulom, moje osvedčené kombo pre takéto situácie. Obliekame sa letne, má byť dobré počasie, neberiem si ani bundu do dažďa, len ľahkú fukerku. Opäť cesta do centra, na námestí, kde sa štartuje, už sa to pomaly zbiera. Ešte pár povzbudivých slov od Julky a 6.02 vybiehame do ulíc.

   Snažíme sa s Jančim krotiť vášne, no valiaci sa dav nás núti pobehnúť. Prebiehame mestom až po posledné rodinné domy a potom už hore do kopca. Stretávam tu Jana - spolubežca, s ktorým sme doklepali Živloplaza do cieľa takto pred rokom. Chvíľu spolu pokecáme, nezabudne mi netaktne naznačiť, ako som od vlaňajška pribral. Je to proste kamoš. Stúpame na prvý kopec a po ľavej strane sa otvárajú výhľady na Vysoké Tatry. Slnko sa zatiaľ schováva a teplota je príjemne bežecká. Prvá občerstvovačka je v obci Jarabina. Pár desiatok metrov pred ňou stretávame zakrvaveného fotografa Martina, ktorému sa podarilo spraviť si peknú blatovú textúru na zadku a pri tom si odrieť lakeť na jednej ruke. Terén je miestami dosť rozbahnený a šmykľavý, sám som rád, že som ešte bez pádu. Na občerstvovačke dopĺňame tekutiny a hodíme do seba niečo tuhé (hlavne makovník bol super), čaká nás dlhá 17km etapa.
   Niekde sme medzitým stratili Michala. No ani nie stratili, on dnes cíti "kraft" a tak beží dopredu. My s Jančim ideme na pohodu, dnes je cieľ prísť do cieľa a žiadne naháňanie. Po pár kilometroch prechádzame singláčom, ktorý niekoľkokrát križuje jemne rozvodnený potok. Spočiatku je to celkom zábavné, no keď už mám po asi siedmom prechode obidve tenisky plné vody, začínajú padať jemné nadávky. Z ďalších kilometrov (v podstate až do cieľa) si najviac pamätám toto: čvacht, čvacht, čvachty, čvacht, čľup, čľup, čvacht,...prekladané v rôznych intervaloch jemnejšími aj drsnejšími nadávkami. Neviem si vybaviť v pamäti miesta, ktorými prechádzame. Ešte prvú kontrolu som si pamätal (hoci nie ako prvú), ale ďalej mi vôbec v hlave nič nenaskakuje a trasu nespoznávam. Tajne dúfam, že pôjdeme aspoň úsek poľským hrebeňom (Pieniny?), ktorý bol vlani jedným z najkrajších. Aj sa po niekoľkých kilometroch dostávame na poľskú hranicu, je tu rozhľadňa, nejaké smerovníky, ale nič mi to nepripomína. Pokračujeme po tejto hranici asi 5-6 kilometrov a schádzame k druhej občerstvovačke v obci Mníšek nad Popradom. Natlačím čosi do hlavy, dopĺňam pre istotu aj náhradnú fľašku tekutinou (tento úsek bude kratší, ale može byť už teplo) a ideme ďalej. Tesne pred odchodom z občerstvovačky dobieha fotograf Martin ešte s nejakým týpkom.

   Kráčame po ceste na koniec dediny, slnko občas vykukne, ale väčšinou je stále pod mrakom, čo je super. Tretia kontrola by mala byť vraj na Ľubovnianskom hrade. Tam bol vlani cieľ, takže už definitívne viem, že trasa je podstatne iná. S pekných výhľadov a skupiniek poľských turistov už dnes asi nič nebude. Asi kilometer pred kontrolou mi naskakujú spomienky v podobe záchytných bodov a vravím Jančimu, že o chvíľu sme pri hrade, len toť vyjdeme z lesa. O niekoko minút naozaj zbadáme krásnu scenériu hradu a pred ním prístrešok občerstvovačky a jurta mongolského typu. Hneď sa nás ujmú dobrovoľníci pod vedením klanu Batmendijnovcov, potešila hlavne polievka. Aj chlieb s domácim lekvárom som ochutnal (pochváľ maminu, Julka :) Dopriali sme si tu nejakých 10-15 minút, polovica trasy je za nami a poberáme sa ďalej.
   Ide s nami ešte Vlado, bežec, s ktorým som sa zoznámil pred rokom na NTS-ke (tiež bol medzi poslednými, ako ja), sledujeme sa odvtedy cez Stravu. Schádzame dolu hradným kopcom k dedine Podsadek, kde nás čaká nečakaná kultúrna vložka. Trasa vedie rovno cez rómske gheto, kontrolujem pre istotu navigáciu v hodinkách, či sme nemali niekde odbočiť, toto by nám hádam organizátori nespravili. Ja mám sice rád čierny humor najhrubšieho zrna, ale tu mi začalo trochu sťahovať riť. Nemám z detstva práve príjemné spomienky na spolužitie s touto menšinou, tak vravím chalanom, či trochu neskúsime pobehnúť. Nechcem sa tu pretŕčať dlhšie, než je nevyhnutné. Traja ultrabežci tu zjavne pôsobia ako dobrá atrakcia, pokrikujú po nás malé aj väčšie decká. Jeden sa dokonca pýta, či bežíme maratón. Prebiehame okolo svorky túlavých psov, znova mi stisne riť. Našťastie si nás nevšímajú, asi ich niekto nedávno nakŕmil.

   Prechádzame postupne do civilizovanejšej časti dediny, odbáčame do ulice vľavo, ktorá nás po pár stovkách metrov vedie konečne opäť do lesa. Včera sme po prezentácii stretli bežca Peťa, Mišo s Jančim sa s ním už poznali, ja nie. Dnes sa s ním celý deň predbiehame. Je to vraj jeho prvá väčšia vzdialenosť. Vidno, že ešte nemá skúsenosti z ultrabehov, vždy nás dolu kopcom opáli a potom do kopca ho zas predbiehame my. Snažíme sa ísť rýchlou chôdzou a udržovať pokiaľ možno konštantné tempo, čo sa nám zatiaľ osvedčuje. V každom prípade je to oveľa menej vyčerpávajúce, ako prechádzať neustále do akéhosi šuchtavého behu. Techniku konštantnej rýchlej chôdze využívajú aj starší skúsení diaľkoplazi, medzi nimi aj paličkár (náš postrach z Maďarska). Vyštartujú istým nastaveným tempom a potom idú jak roboti až do konca. My menej skúsení sa často snažíme aspoň v prvej polovici trasy bežať, no ku koncu už tak spomalíme, že nás takíto walkeri v pohode predbiehajú.
   Druhý dlhý 17km úsek trasy končí na občerstvovačke v obci Plavnica niekde na 59. kilomeri. Medzitým sa nám podarilo nasadiť s Jančim také tempo, že sme nechali za sebou Vlada, Peťa a ešte jedného Prešovčana, ktorý bol dosť hlučný a nechcelo sa nám ho počúvať. Rýchlo sa občerstvujeme a odchádzame ešte skôr ako sa táto trojica objaví v dohľade.
   Do cieľa ostáva ešte 18-19 kilometrov a posledná občerstvovačka. Ide sa mi celkom dobre, dnes sa zatiaľ žiadna kríza nedostavila. Šlapeme dlhým tiahlym stúpaním vedľa ohradených pasienkov a spočiatku sa ešte kocháme výhľadmi. Slnko sa prestalo skrývať a pekne na nás pečie. Nie je to však nejaký strašný úpek a navyše pofukuje aj vietor, takže je to znesiteľné. Zdravíme a fotíme si najväčších producentov metánu na planéte a pokračujeme ďalej.

   Schádzame z pasienkov, prechádzame niekoľko stometrový rušný úsek cesty č.68, kde musíme dať pozor, aby nás nedal dole nejaký miestny pretekár. Nasleduje lúka, potom ďalšia lúka a nakoniec ešte lúka. Čvachty čvacht, čľup, čľup, je...té blato, k...va, #$@%!^. Ozaj, spomínal som už, ako neznášam mazľavé lepkavé blato a mláky, ktoré sa nedajú obísť?
   Blížime sa k 68. kilometru a poslednej občerstvovačke Ľubovnianske kúpele. Je tu veľký hotel a oproti zjazdovka. Na kontrole nás víta Luky a ďalší dvaja dobrovoľníci. Dávam si trochu ovocia a dopĺňam vodu. Ostáva posledných 9km a zhruba 400 výškových metrov. Ideme na to. Prvá časť sa ide do kopca lesom, trochu prudšie stúpanie ale zas nie veľmi dlhé. Na záver nás čaká ešte asi 25x lúka a 15x pole, striedavo v rôznych pomeroch. Musím sa priznať, že tieto pasáže sa nám s Jančim nejako extra nepáčili, krásne lesy a kopce vidíme len v diaľke a my sa plahočíme nekonečnými poliami a lúkami, obchádzame akúsi dedinu pod nami, čľupkáme rozbahnenou trávou a svorne nadávame. Napokon zliezame dlhočizným kopcom dolu do Novej Ľubovne, no nejdeme priamo do cieľa, ktorý máme ako na dlani, ale ešte úplne na záver si dáme jeden kopec, čarovný les a chatovú osadu. Na poslednom kilometri nás ešte predbehli manželia Okruhlicovci a my s Jančim analyzujeme, čo by nás tak dokázalo vyhecovať, aby sme niečo podobné spravili pár stoviek metrov pred cieľom. Či už prídeme do cieľa na 95. alebo 97. mieste, je úplne šuma-fuk, o bedňu sa tu nehrá a dokazovať si tiež nič nemusíme. Dnes sme to poňali ako taký výživný tréning pred Štefánikom a tento účel to myslím splnilo. Posledné metre pred finišom a Julka sa nás ešte pokúša vyburcovať k záverečnému kolečku po bežeckom ovále. Chcem jej spraviť radosť, zatnem zuby, spomeniem si na svoj veľký vzor Harolda a bežím s gestom veľkého víťaza až do cieľa.

Be strong, hide your pain...

Ďakujem na záver všetkým obetavým dobrovoľníkom, čo sa o nás starali, organizátorom, za ich mravenčiu prácu, o ktorej väčšina ľudí ani netuší a teším sa na stretnutie na nejakom ďalšom ultráči.

Link na Strave: tu

Čítať ďalej

Severný Živloplaz 2018 (103km, 4145m+)

26-27. mája 2018 :: Prvé informácie o tom, že sa na východe chystá nová ultra akcia, sa začali objavovať už niekedy v priebehu minulého roka. Spomínam si, tuším to bolo v cieli na PUT 2017 Julka Batmendijnová rozdávala malé letáčiky, ktoré toho veľa neprezrádzali, no dávali tušiť, že pôjde o niečo zaujímavé. A keď sa partia ultrabežcov rozhodne zorganizovať nový ultra pretek, bol by hriech si takúto premiéru nechať ujsť.

   Takže keď sa na webe objavili informácie o spustení registrácie, nebolo veľmi o čom rozmýsľať. Akcia mi vhodne zapadla medzi Lazovú stovku a Nízkotatranskú stíhačku, aspoň sa medzitým človek stihne zregenerovať. Druhá vec je, že túto oblasť Slovenska takmer vôbec nepoznám.
   Bohužiaľ sa ukázalo, že nikto z mojich bežeckých parťákov sa nebude môcť zúčastniť, lebo už boli poprihlasovaní na iné preteky (Transylvania Ultra týždeň pred Živloplazom alebo Štefánik 2 týždne po...) Tak som sa aspoň pokúsil osloviť záujemcov z oblasti BA a ponúknuť odvoz autom. Nikto na túto ponuku nezareagoval a tak som sa vybral v piatok popoludní na dlhú cestu autom na východ. Až na klasický prúser, keď sa pokúšate posledný deň pred víkendom hodinu zúfalo vymotať z Bratislavy a máte pocit, že o druhej hodine už nikto nepracuje a všetci dostali ten istý nápad. Potom to však už išlo vcelku dobre a niečo po 19 som dorazil na miesto určenia v Starej Ľubovni. Technicé zázemie a zároveň miesto nocľahu klasicky na základnej škole v celkom slušne udržiavanej telocvični. Prezentácia aj s kontrolnými otázkami ohľadom povinnej výbavy prebehli bez komplikácií a tak som sa mohol ísť "ubytovať" a čakať do pol 10, kedy mal prebehnúť predštartový briefing od organizátorov.

  Na briefingu sme sa okrem iného dozvedeli, že Julka prežíva oveľa väčšie predštartové stresy ako väčšina zúčastnených pretekárov, čo je však celkom pochopiteľné vzhľadom na jej premiéru v úlohe organizátora. Potom skončení briefingu som sa šiel uložiť do spacáku, nastavil budík pred 5 ráno a pokúsil sa na pár hodín si pospať.
   Aj keď v noci ešte bolo trochu rušno (prichádzali noví ľudia, behalo sa na záchod apod.), podarilo sa mi trochu sa vyspať a budím sa sám dokonca ešte pred budíkom. Nasleduje triedenie vecí, výber toho, čo si dám na seba, ľahké raňajky v podobe koktailu a jablka. Moja večera tiež nebola bohviečo (jedna bageta kúpená cestou, jablko, koktail), ani som nič moc nevypil a to sa možno podpísalo na problémoch ktoré mali prísť...
   Asi 15-20 minút pred štartom sa presúvam z telocvične na námestie gen.Štefánika, odkiaľ sa bude štartovať. Ešte pár teplých slov na povzbudenie od orgov, zaväzujem si šnúrky a zaraďujem sa do tlupy. Julka vypáli štartový výstrel presne o 6.00 a pomaly klušeme ulicami Starej Ľubovne, najskôr centrom, potom cez okrajovú časť s rodinnými domami až na koniec mesta, kde začína prvé stúpanie do lesa. Už takto ráno je cítiť, že cez deň bude dusno a predpoveď sľubuje aj nejaké tie búrky. Už prvé kilometre sa ide pekne zostra hore kopcom, takže sa začínam adekvátne potiť. Po vystúpaní na kopec nasleduje miernejšie klesanie hlhočiznou lúkou v asi meter vysokej tráve až schádzame dolu k prvej občerstvovačke v dedinke Matysová. Na ultra dosť nezvyčajný luxus na 8. kilometri, dopĺňam trochu cukry v podobe ďatlí a nejakej koly.

   Po pár sto metroch cupitám zamyslene asfaltkou a kričí na mňa chlapík, že som asi poblúdil a mal som zabočiť doprava. Spočiatku neviem, či si len nerobí srandu a tak sa vraciam niekoľko desiatok metrov naspäť a naozaj - prudká odbočka doprava pomedzi domy, musel som úplne prehliadnuť aj tú krikľavú šípku na zemi. Ďalej to už ide bez komplikácií a po necelej hodinke a pol dobieham aj s dvomi ďalšími ľuďmi na občerstvovačku v obci Jarabina (18,5km). Dodávam nejakú tú energiu v podobe mastných chlebov, napúšťam do fľašiek vodu a o pár minút vyrážam. Tí dvaja (jedna žena a jeden chlapík - Čech), s ktorými som prišiel, už valia vpred a až do konca som ich nevidel.
   Pokračujem ďalej sám a niekde okolo 20-21.km začínam pociťovať nezvyčajný nedostatok energie. Hrozne ťažko sa mi ide do kopca a každých pár desiatok metrov musím na chvíľku zastať a predýchavať. Že by takto nejako vyzerala kríza? Na ultra sa mi to zatiaľ nestalo, rozhodne nie na takomto skorom kilometri. Kráčam z nohy na nohu a chvíľami mám pocit, že ma obchádzajú mrákoty. Už sa tu len niekde nezložiť k zemi. Možno je to pečúcim slnkom a dusnom, možno som málo pil alebo jedol, možno som nevyspatý. Môže to byť akákoľvek kombinácia týchto vecí. Napokon prichádzam veľkou lúkou k miestu, kde sa trasy A a B rozdeľujú, naša dlhšia trasa pokračuje vľavo, trasa B vedie vpravo. Nejakí bežci, čo som ich videl šlapať za mnou, odbočujú vpravo. Po pár sto metroch nasleduje klesanie a mne sa darí pomaly bežať.

   Stúpania mi však stále robia problém. Pri zbehoch zas začínam pociťovať štvorhlavý stehenný sval. Najprv ľavá noha a postupne sa pridá aj pravá. Takto skoro som to nečakal. Pred nasledujúcou občerstvovačkou v dedine Litmanová (32.km) nasleduje dlhší asfaltový úsek klesajúceho charakteru, vchádzam do dediny a čoskoro ma už víta najveselšia občerstvovačka, Soňa, Rudko a ich tri ratolesti. Dávam si tu niečo na zjedenie, Soňa mi robí kávu, aj keď na ňu nemám veľmi chuť, ale presviedčam sa, že mi možno pomôže. Pobudnem tu asi 20 minút, medzitým prichádza ďalší bežec Michal, ktorý zaujal svojimi bavlnenými ponožkami.
   Opúšťam občerstvovačku, vraciam sa dolu dedinou k rázcestiu, kde pokračujem doľava smerom k vleku a potom do kopca. Po prvých pár kilometroch prichádza prvý jemný dážď, ktorý sprevádza hrmenie, postupne však hustne a tak sa schovávam pod strom a vyťahujem bundu. Nasťastie dážď trvá možno nejakú trištvrte hodinku. Tento úsek postupne pokračuje pozdĺž slovensko-poľskej hranice, idem najprv úzkym zarasteným chodníkom s popadanými stromami až sa dostávam na mierne zvlnený hrebeň, ktorým vedie široká vychodená cesta. Tu už stretávam menšie aj väčšie skupinky turistov, najmä Poliakov. Niektorí sa pýtajú, či idú správne na akýsi vrch-miesto, nerozumiem im celkom, tak len ukazujem smerom na cestu, ktorou som prišiel. Tento úsek po hrebeni sa mi dá konečne trochu bežať, hoci stehná protestujú. Ako opúštam túto magistrálu, dobieham opäť Michala, ktorého som stretol v Litmanovej. Púšťame sa do reči, kráčame a fotíme si okolité kopce. Na ultra je každá spoločnosť vítaným spestrením a cesta potom príjemnejšie odsýpa.

   Po chvíli prichádzame na miesto, kde trochu "zakufrujeme", vidíme faborku po našej pravej ruke, no nevedie smerom k ned žiadna cestička, navyše pred sebou v diaľke vedľa vychodeného chodníka vidíme ďalšie faborky. Nechce sa nám prešlapávať vysokou trávou k faborke po pravej strane (navyše je to do kopca), tak volíme cestu priamo. Kolega, čo išiel za nami volí cestu vpravo cez kopec a nakoniec spravil dobre. My zatiaľ schádzame pár sto metrov k asfaltke, ktorá nás napokon tiež privedie tam kde sme pôvodne chceli, hoci sme si nadišli trochu zbytočne asi pol kilometra. A to už sme pri občerstvovačke Lesnické sedlo (46,5km). Dobrovoľníci sú rozložení rovno vedľa bufetu, kde neodolám a kupujem si jedno pivo. K tomu nejaká klasika v podobe mastných chlebov, pomaranč, banán, ďatle.
   Keď sme trochu skonsolidovaní, vyrážame na jeden z najťažších úsekov. Spomínam si na Julkine slová na briefingu, keď vravela, aby sme šetrili sily do druhej polovice, lebo bude ťažšia ako tá prvá. Michal má dnes, ako sa zdá, viac energie ako ja a vyráža do kopca štýlom indiánskeho behu (ak si dobre pamätám 15 krokov beh, 10 krokov chôdza). Ja za ním nestačím, pri stúpaniach mi dnes proste dochádza šťava. Pred Haligovcami nasleduje prudké klesanie dolu a moje stehná plačú od bolesti. Rozmýšľam, ako by sa mi teraz hodil kompresný návlek na stehno, lenže to by som potreboval rovno dva, čo je ďalšia váha v batohu navyše. Alebo aspoň obviazať elastickým obväzom? No nakoniec po skoro 3,5 hodinách to nejako doklepávam do dedinky Veľká Lesná (60.km), kde je skvelá občerstvovačka vo dvore rodinného domu. Michal sem dorazil už v predstihu, čakala ho tu priateľka, takýto support je na nezaplatenie. Pani domáca mi hneď núka dva druhy polievky, vyberám si vývar, ten dokáže robiť zázraky. Natlačím do seba aj pár kúskov slaniny, nech nešlapem len na čistom cukre. Majú tu aj celkom dobre vybavenú lekárničku, skúšam na stehná chladivý sprej a následne ich mažem Perskindolom. Osviežujem sa zo záhradnej hadice a prezliekam sa do suchého trička. Michal odchádza, ja ešte potrebujem pár minút. Sedí tu s nami ešte jeden chlapík, ktorý vyzerá rozbitý presne ako ja. Dávame sa do reči a rozhodneme sa pokračovať ďalej spolu. Z Jana sa vykľuje dosť vtipný týpek, je o pár rokov starší odo mňa a pod chvíľou vypúšťa rôzne šťavnaté nadávky a napodiv mi to vôbec nevadí, lebo sa cítim podobne a takto si aspoň psychicky uľavíme a o čosi lepšie sa nám pokračuje.
   Nasledujúci úsek vyzeral podľa popisu, že bude najťažší zo všetkých (14km, cez 800m prevýšenie), ale to prevýšenie bolo rozložené asi na 3-4 kopce. Tak sa nakoniec ukázalo, že to bolo celkom znesiteľné, s Janom sme svorne nadávali pri každom zbehu a po viac ako 3,5 hodinách sme sa došmatlali do Toporeckého sedla (74.km) s mini občerstvovačkou. Najprv som zdiaľky zbadal len červenú blikačku a kúsok odtiaľ už dve zaparkované autá a 3 veselí dobrovoľníci. Tu už mi jesť takmer vôbec nechutí, ale 2 kúsky chleba do seba dám, trochu vody doplním. Ešte čakáme, kým sa Janovi dobijú Garminy aspoň na zvyšok trate, vyberáme čelovky a nastupujeme v ústrety nočným úsekom.
   Čakajú nás posledné tri úseky a tie sa postupne skracujú, najbližší do Vyšných Ružbách má 12km, potom ešte 10 a 7km. Nočné úseky bývajú náročnejšie na psychiku, človek musí viac dávať pozor kde šlape, vidí okolo seba len pár metrov osvetlených čelovkou a rozhodne veľmi pomáha, keď sa ide aspoň vo dvojici. Dolu do Ružbách (86.km) sme sa plazíme skoro 3 hodiny, čo je priemerná rýchlosť asi 4km/h alebo 15min/km. Proste slimáci. Občerstvovačka pred miestnou krčmou ale potešila, dá sa tu sadnúť a majú aj teplý čaj. Niežeby mi bola zima, ale potrebujem niečo neutrálne na žalúdok a tak si dávam rovno dve šálky. Znova natieram a masírujem stehná a dobíjam hodinky. Dvaja sympatickí dobrovoľníci (chalan s babou) nám zatiaľ robia príjemnú spoločnosť, no nechceme tu sedieť veľmi dlho. Oveľa ťažšie sa potom vstáva.

   Pred nami je teraz 10km do obce Jarabina (dnes už po druhýkrát). Po odchode z občerstvovačky mi však začína byť zima, Jano je na tom ešte o kúsok horšie, má už na sebe bundu a aj tak dostáva triašku. Vraví, že musí bežať, aby ho neklepalo. Pokiaľ ja vydolujem z batohu svoju bundu, zdrhá mi niekde na konci ulice a nedokážem ho dobehnúť. Prevýšenie tohoto úseku už by malo byť pomerne malé a tak nasadzujem najrýchlejšiu chôdzu akej som v danej chvíli schopní (cca 9-10 min/km). Občas ešte v diaľke zahliadnem svetlo Janovej čelovky, ale nemám síl na to, aby som sa pokúšal bežať. Okrem toho začína nad okolitými poliami padať hmla, ktorá pri svetle čelovky bráni vidieť viac ako pár metrov okolo. Pred obcou Jarabina (96.km) ma čaká ešte jedna výzva, ktorú spomínala aj Julka. Je to riečka, ktorá sa v priebehu dňa po daždi ešte trochu rozvodnila. Je široká tak odhadom 3 metre a vcelku divoká. Polená, ktoré tam nanosili ako pomôcku pre bežcov, už stihol odniesť prúd. Našťastie v tejto neskorej hodine už voda trochu opadla a mne sa podarilo s trochou šťastia za pomoci paličiek preskákať po kameňoch na druhú stranu. Prechádzam obcou Jarabina, ktorá mi pripadá nekonečná. Riadim sa mapou v smartfóne, lebo sa tu trať križuje s cestou, ktorou sme išli ráno. Prichádzam až na koniec dediny a občerstvovačka nikde. WTF? Na jednej odbočke bola na plote červená blikačka, že by to bolo niekde tam? Myslel som, že je to na upozornenie, aby tam ľudia náhodou neodbočili. Už mi je to jedno, nech mi dajú kľudne aj penalizáciu, ja už to hľadať nejdem.
   A tak opúšťam Jarabinu a stúpam znovu do kopca. Posledných 7 kilometrov, pripadajú mi nekonečné. Najhoršie, že idem sám a to ani to nadávanie nemá potrebný efekt. Jediná možnosť je zaťať zuby a kráčať pomaly ďalej. Viditeľnosť je mizerná, prechádzam rozpadnutou cestou medzi poliami a snažím sa obchádzať najväčšie mláky. Prichádzajú záverečné 3-4 km lesom, aspoň nejaká zmena a nie je tu tá hnusná hmla. Čakám, či sa za niektorou zákrutou už neobjaví v diaľke hrad, aspoň nejaký záchytný bod, na ktorý sa možno upnúť. Ale nie, len čierňava lesa. Asi až posledných 500 metrov pred cieľom vychádzam na čistinu a odkryje sa mi Ľubovniansky hrad v plnej paráde.

   O pár minút budú 4 hodiny a začína svitať. Som na trati bezmála 22 hodín, moja pôvodná predstava bola max. 20 hodín. Ešte pár desiatok metrov, obísť hradné múry a vyšlapať niekoľko výškových metrov. Vchádzam do areálu hradu, kde už sedí Jano a tlačí cestoviny. Trochu som aj naňho naštvaný, že ma takto nechal v štichu tesne pred koncom, ale tvrdí, že mu bola strašná zima a musel ísť rýchlo. Nevadí, hlavne, že som bez zranenia v cieli, nemám už chuť jesť ani piť, hoci na stole sú ešte nejaké tie pochutiny. Pár minút posedíme a potom nás jeden z dobrovoľníkov odváža autom k telocvični, kde už čaká sprcha a spacák. Dobrú "noc".
   Z toho, čo názov preteku napovedá, sme zažili hádam všetko: bolo to na severe, sprevádzali nás rôzne prírodné živly a v závere sme sa už len tak plazili. Po dnešku sa už rozhodne nedá povedať, že "na východe nič nie je" :o)

Oficiálne výsledky si možno pozrieť tu:
https://ultra.hiking.sk/hk/live/32/severny_zivloplaz.html

Čítať ďalej