UltraFatra 2021 (trochu s horkou príchuťou)
31.júla 2021 :: Po fiasku na UltraFatre pred 2 rokmi som si povedal, že neostanem Veľkej Fatre nič dlžný a je načase dať si reparát. Treba využiť situáciu, kým sa dá, možno už na jeseň bude zasa všetko inak. Po poslednom fiasku na Hriňovskej 100 a odtrpených Kordíkoch, kedy moje sebavedomie dostalo ďalšie rany z milosti, som sa už nejako otriasol a posledný týždeň-dva dokonce vcelku aj dosť trénoval. Ale na akciu akou je UltraFatra len nabehané km nestačia. Tu musí sadnúť perfektne úplne všetko. Ale začnem po poriadku...
Deň pred pretekmi sa ubytovávam v lacnom moteli na kraji Ružomberka, pre istotu na 2 dni, presúvať sa po dobehu ešte takmer 300 km domov je predsa len dosť riskantné. Ľudia sú tu milí, koncentrácia svedkov covidovych podstatne nižšia ako u nás na západe a tak si ešte pred spaním dávam večeru v blízkej reštike a pivo priamo v moteli. Bez náhubkov a blbých rečí.
Po nočnom spánku-nespánku (ako už u mňa býva zvykom pred takýmito behmi) vstávam okolo pol 5, robím bežné ranné úkony, miešam jonťáky do fľašiek a zhruba o 5 sadám do auta smer štart. Neskoro večer prišla ešte správa, že sa štart posúva o hodinu, teda na 8:00. Odchod autobusu na štart však nie a tak 5:30 už sedíme nasáčkovaní v dvoch busoch a valíme smer Dolný Harmanec. Asi v polovici cesty sa spúšťa dážď a pretrváva s rôznou intenzitou až do štartu. Stretávam tu Mareka F., pre ktorého je to asi prvý beh takejto náročnosti, asi pol hodinku pred štartom prichádza aj parťáčka vlastným taxíkom. Ja medzitým stíham pod prístreškom v kľude raňajky aj rannú kávu.
Odbije 8.hodina a začíname sa posúvať blatistým terénom rovno do kopca, dážď nám bubnuje na hlavy a úzka lesná cesta sa podchvíľou upcháva pod návalom bežcov. Myslím na môj štart 2 roky dozadu, ako som sa dehydrovaný s prázdnym žalúdkom pokúšal o nemožné. Teraz sa mi ide oveľa lepšie, aj keď terén dáva riadne zabrať už v úvode. Tvoria sa blatové šmykľavé tobogány, ktoré je ťažko ustáť hlavne pri zbehoch. Parťáčka hneď aj predviedla efektného riťbergera s vysokou umeleckou známkou. Na prvý vrchol Japeň sa dostávame nečakane rýchlo a za nami dokonca ešte dosť veľká časť štartového poľa. Zbeh na Staré Hory k prvej občerstvovačke si celkom užívame (hlavne parťáčka), aj keď mám obavu, že trochu prepaľujem(e).
Rýchle doplnenie kalórií a už nás aj šikujú na modrú značku, smer Majerova skala. Pôvodne tu mal byť odklon a mali sme ísť alternatívnou trasou kvôli búrke, ale počasie sa stabilizuje a tak platí originál trasa. Spomínam si na slová chalanov zpred 2 rokov, že toto stúpanie je celkom výživné. A dávam im razom za pravdu (to som ešte netušil, čo príde neskôr). Horšie je, že začínam dostávať krízu a do kopca sa príliš zadýchavam. Tento stav som už raz zažil vlani na Zázrivskom Pobehaní. Vtedy sa mi ho podarilo zlomiť asi po 20km. Začínam sa častejšie zastavovať a predýchavať, toto nie je dobré. Parťáčka si ide svoje a čoskoro sa mi úplne stratí niekde v predu. Dobieham ju na vrchole Majerovej skaly, sadám na zem a rozdýchavam tento hnusný stav. Dávam tekuté magnézko a dúfam, že pomôže. Nasleduje miernejší terén a pozvolné stúpanie smerom na Krížnu. Nevládzem však držať tempo za parťáčkou a čoskoro sa mi vzďaľuje niekde vpredu. Čo už...
Stúpam pomaly miernym kopcom, predo mnou sa týči zelená vežička vojenského objektu a ja tajne dúfam, že ma tam parťáčka niekde čaká. Hore nikoho, len pár nešťastníkov obďaleč prezlieka suché veci. Ja odkladám mokrú bundu na batoh, začína sa oteplovať a miestami sa objavuje aj slnko. Hlavný hrebeň je celkom príjemný, tiahle zbehy a mierne stúpania, za iných okolností snáď aj behateľné. Teraz však mám problém rozbehnúť sa aj dolu kopcom, akoby som mal zadretý motor. Po Krížnej nasledujú ďalšie vrcholy ako Frčkov, Ostredok, Suchý vrch... Po pravde som ich takmer ani neregistroval, od Japeňa som nespravil jedinú fotku, celá moja energia je fuč, výhľady si neužívam, beh si neužívam, sústrením sa len na nádych a výdych a na to aby som ostal vôbec v pohybe. Toto je najdlhší úsek trasy s najviac výškovými metrami, najbližšia možnosť doplniť energiu je chata pod Borišovom. Ako sa k nej blížim, vidím už oproti bežiacich ľudí, ktorí sa vracajú kúsok v protismere a pokračujú ďalej po trase. Tu stretávam aj parťáčku, ktorá je dnes plná energie, odhodlaná dať to v časovom limite. Verím, že to dokáže, má lepšiu hlavu, nohy, motiváciu... Ja však ani jedno z toho a tak sa len pomaly došmatlem ku chate v nádeji, že po občerstvení sa to snáď nejako zlomí.
Asi po 10 minútach opúšťam občerstvovačku (jesť mi vôbec nechutí, dal som si len radler, kúsok melónu a pár orieškov) a po chvíli stretávam Mareka F., ktorý s nami začínal a stratili sme ho niekde pred Majerovou skalou. Ešte len smeruje na chatu a pýta sa ma, či stíham limit. Odpoviem realisticky, že pravdepodobne nie, ale idem to skúsiť. Predo mnou sa črtá nenápadné ale kruté stúpanie na Ploskú a mne začína znova skapínať motor. Zastavujem snáď každých 50 metrov a lapám po dychu. Z vrcholu je to jemný zbeh dolu a potom mierny terén pokračuje vlastne až po Rakytov. Keď vidím, čo stojí predo mnou, pokúša sa o mna panika. Strmá stena, dobrých cca 300 metrov vysoká. Ukrutne pomalým tempom sa snazím z tohto čísla ukrajovať, ale mám pocit, že to neskončí. Dobieha ma ďalší nešťastník so psom, aspoň chvíľu nejdem sám a chvíľu mám s kým pokonverzovať. Vraj to išiel pred 2 rokmi a stihol tesne časový limit. Naivne si hovorím, že keď sa mi podarí udržať sa pred ním, možno aj ja to stihnem. Niekto by ma mal asi občas prefackať za túto moju naivitu...a nielen čo sa týka behu. Dolu kopcom som sa donútil k jemnému poklusu, takže som získal trochu drahocenného času, ale na kontrolu pod Smrekovicou aj tak prichádzam viac ako 20 min po časovom limite. Dobrovoľníčka sa ma pýta, či idem ďalej. Niežeby to niečo zmenilo, ale odpovedám, že idem ďalej. Len kvôli sebe, bez ohľadu na čas, rád by som si prešiel celú trasu.
Po vypití plechovky radlera a vyprázdnení čriev sa s ťažkými nohami a srdcom dvíham v ústrety posledným 16km trasy. Trochu ma serie, že nemám so sebou čelovku, takže ak to pôjde extra zle, ešte skončím aj bez svetla niekde v lese kúsok od cieľa. Som to proste podcenil a tým že sa posunul o hodinu štart, tak je tento scenár dosť pravdepodobný. Predposledný úsek má "len" 9km a nejakých 370 výškových metrov. Za iných okolností parametre blízke môjmu bežnému tréningu. Ale s rozbitými nohami a nefunkčným motorom to je to pre mňa nadľudský výkon. Skoro 300m zbeh zjazdovkou z Malinho brda na poslednú občerstvovačku je "krásnym" zážitkom. Aspoň, že ešte nie sú komplet zbalení a jeden z dobrovoľníkov sa o mňa v rámci skromných možností postaral, za čo mu týmto ďakujem. Okrem mňa sa na cestu do cieľa odtiaľto vybrala ešte dobrovoľníčka Janka, ktorú poznám z minuloročnej Lazovice, jedna zabudnútá bežkyňa, ktorá asi tiež nestihla limity a Peťo K., ktorého poznám tiež včšinou ako dobrovoľníka na podobných akciách.
Po menšom kufrovaní triafame chodník na posledný bonbónik trasy - kopec Sidorovo. Ak som niekedy povedal krivé slovo na Žibricu, týmto sa jej v duchu ospravedlňujem. Proti tomuto šialenstvu je to len zvlnená rovina. Síce "len" niečo cez 200 vertikálnych metrov, ale mne pripadali nekonečné, proste rebrík do neba. Na detailný popis už nemám slov. Hore sme si aspoň spravili pár posledných fotografií. Súmrak sa neúprosne blíži a v lese je čoraz ťažšie vidieť si pod nohy. Peťo sa na nás vy... a stratil sa nám niekde cestou dolu, ostali sme traja. Aspoň, že jedna z báb má čelovku, tak sa nejako pomaly posúvame a znažíme sa v tej tme nezabiť. Baby stále o niečom klábosia a mne to začína liezť na nervy, okrem toho ideme neskutočne pomaly. Nakoniec sa presúvam na čelo pelotónu, vyťahujem mobil a s vlastným svetlom sa rýchlejším tempom snažím priblížiť k cieľu. Posledné 2km, volá mi parťáčka (ktorá už vyše hodinu relaxuje v cieli), že kde som a nech si dám pozor na akýsi blbý terén na posledom úseku pred kalváriou. Konečne vyliezam z lesa, predieram sa nejakým šialeným malinčím, som celý doškrabaný kým konečne nachádzam chodník a nakoniec aj asfaltku vedúcu dolu do mesta.
Klesanie pomedzi jednotlivé búdky kalvárie je už len takou dorážačkou môjho celodenného utrpenia a pre mňa symbolickou "kalváriou". Kráčam pustými ulicami, ani len pes po mne neštekne. Pripadám si prázdny a zbytočný. Ale mám to za sebou, iba ja viem, čo ma to dnes stálo mentálnych a fyzických síl nevysrať sa na to už v polovici trasy. Prichádzam do cieľa, kde už je zázemie takmer pobalené, vonku ešte postávajú hlúčiky dobrovoľníkov a posledných účastníkov, nikto ma nevíta, som len kolónka DNF.
Nie každý deň je nedeľa, ako sa vraví a nie každé ultra sa vydarí ako si predstavujeme. Pri UltraFatre to platí dvojnásobne, tá vám nič nedá zadarmo. Musí klapnúť všetkých 1000 drobností aby to vyšlo a stihlo sa dobehnúť ešte aj v limite. Strašne veľa robí aj psychická pohoda a napríklad vedomie, že vás v cieli niekto čaká, dokáže robiť zázraky. Keď ani jedno z toho nemáte, je sakra ťažké zachovať si nejaké mentálne nastavenie a odhodlanie vôbec prísť do cieľa. Mne sa to napriek všetkému nejakým zázrakom podarilo...
