Od prvých kilometrov až k ultratrailom...

Zobrazujú sa príspevky s označením Malé Karpaty. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením Malé Karpaty. Zobraziť všetky príspevky

Prešporský UltraPunk 2019

26. októbra 2019 :: Vyvrcholením ultratrailovej sezóny býva už pomaly tradičná jesenná akcia s názvom Prešporský UltraPunk. Tento ultrabeh si obvykle nenechá ujsť nikto z ultratrailových nadšencov. Novinkou tohto roku bolo skrátenie 100km trasy na 74 kilometrov, takže aj nováčikovia mali možnosť vyskúšať si, o čom je ultra trail. Prihlasovať sa mohli dvojice alebo jednotlivci.
Medzi nováčikov patrí aj bežecká parťáčka Vladka, s ktorou sme sa dohodli, že tento beh absolvujeme. Dostala ho ako darček k narodeninám, zabehnúť si ultra bolo jej bežeckým snom. Cieľom bolo prísť v pohode a zdraví a pokiaľ možno si to čo najviac užiť. Čas sme neriešili, približný prepočet nám vychádzal na nejakých 14 hodín, pričom limit na dobeh do cieľa bol stanovený na 16 hodín. Predpoveď počasia bola viac než priaznivá a sľubovala na posledný októbrový víkend naozaj exkluzívne teploty.
   Ráno sa štartuje o 7.00 z parkoviska pri Lidli v Bratislavskej Dúbravke. Na prezentáciu v kultráku dobiehame tesne pred trištvrte na 7, preberáme štartové čísla, stíhame hromadné fotenie a už sa aj hromadne presúvame na štart. Vyše stovky nadšencov nedočkavo podupkáva a čaká, kedy sa bude môcť rozbehnúť. Pár minút na rozkukanie a už aj štartujeme. Klusáme ulicami Dúbravky, potom ulicami starej Dúbravky pomedzi rodinné domy až k prvému strmšiemu stúpaniu popod les. Ako zahrievačka celkom fajn, zima mi nebola ani na štarte a teraz mi už vôbec nie je. Trasa sa kľukatí známymi cestičkami Dúbravskej hlavice až pribiehame na prvý "fotopoint" nad Sandbergom. Krásna scenéria nenecháva nikoho ľahostajným a tak aj my fotíme, seba aj okolie.
   Po pár minútach pokračujeme ďalej, prudkým klesaním pod Sandberg, potom singláčom smerom k lomu, okolo zvieratiek, chatovej oblasti až nás to vyvedie na cestu na konci Devína. Beží sa mi zatiaľ dobre, aj keď si neviem nájsť to úplne pohodové tempo, aké by som si predstavoval. Možno trochu nervozita z toho, aby sme neprepálili začiatok, aby ma niečo nezačalo príliš skoro bolieť a ďalsích 100 drobností, ktoré môžu človeka na ultra stretnúť.
   Okolo 10. kilometra dobiehame na tajnú kontrolu s občerstvovačkou na parkovisku pod hradom Devín. Už z diaľky zaregistrujem Miša H., bežeckého parťáka zo spoločných ultrabehov. Víta ma svojským bonmotom, ktorému rozumie len pár zasvätených ľudí. Cvaká nám kontrolné karty a presúvame sa k stolom s občerstvením. Tam ďalší šok, Janči Ž., ďalší bežecký parťák dnes vo funkcii dobrovoľníka.
   Aj mi bolo divné, prečo obaja chýbajú na štartovej listine. Po krátkej ochutnávke miestnych špecialít sa pomaly poberáme ďalej. Prvá reálna kontrola K1 nás čaká len o 5km ďalej (na 15.km) hore na Dúbravskej hlavici, na mieste okolo ktorého sme už prechádzali. Dobiehame tam celkom šikovno, dávam si mastného chleba s trochou cibule, dopĺňam vodu a už si to aj šinieme smerom ku K2. Prebiehame lesom a ja cítim, že nie som v pohode, mám pocit, že nestíham za parťáčkou a musím ju brzdiť, navyše začínam cítiť predkolennú šľachu na pravej nohe, pre mňa už známa vec. Nie je to nič hrozné, zatiaľ len také náznaky, ale pridáva sa k tomu jemné pichanie na vnútornej strane ľavého kolena. Toto som naozaj nepotreboval...ale ide sa ďalej. Zbeh z lesa nad Dlhými dielmi, prebeh pomedzi paneláky do Líščieho údolia, opäť stúpanie lesom až k študentským internátom, okolo nich zbeh do Mlynskej doliny, nepríjemný prechod križovatkou ponad diaľnicu.
   Odtiaľ začína stúpanie štvrťou rodinných domov, známou brutálne strmou Korabinského ulicou, ďalšími uličkami až sa dostávame nakoniec ponad Horský park, ktorého dlhočiznými schodmi doklesáme k tretej občerstvovačke K2. Tu nás už čaká kamoška Katuš, ktorá si prvýkrát vyskúšala funkciu dobrovoľníčky a pekne sa o nás postarala.
   Dobrovoľníčku tu robí aj ultrabežkyňa Soňa K. s jej drobcami, manžel Rudko už je na trati niekde pred nami. Dávame si teplú kávu, ja neodolám sladkému koláču a doplníme hlavne fľašky s vodou, lebo nás čaká dlhší úsek do Marianky (43.km). Lúčime sa s príjemnou osádkou K2-ky a bežíme dolu parkom. Ešte pár asfaltových ulíc, prebeh štvorprúdovkou, popod Kramáre až sa dostávame konečne do lesa a na Železnú studničku. Je sobota, parkovisko praská vo švíkoch a všade rodiny s deťmi a "relaxujúci" Bratislavčania. Rýchlo preč odtiaľto, ešte trošku zakufrujeme, lebo som sa nepozrel poriadne na hodinky, ale našťastie to bolo len pár desiatok metrov. Ocitáme sa znovu na lesných cestičkách, hore hore...dolu dolu, mierne stúpania sa striedajú s prudšími, až sa ocitáme hore na Kamzíku pri bufetoch. Parťáčka má chuť na pivo, tak sa prídávam k tejto iniciatíve a veru dobre to padlo. Je tu s nami aj dvojica chalanov, s ktorými sa posledných pár kilometrov striedavo predbiehame. Skonštatujeme, že na príchod do Marianky máme dostatok času a je to už len okolo 10km.
   Púšťame sa dolu kopcom po chodníku, ktorý nás vypľuje blízko dolnej stanice lanovky. Je to  časť trasy UltraLanovky, ktorá sa behá každý rok na jar. Kúsok bežime po asfaltke, potom jedno nepríjemné prudké stúpanie lesom, kým vylezieme na hrebeň a miernymi kopčekmi smer Marianka, posledné asi 2km už je len zbeh a klesanie až ku dedine. Trochu nezáživná motanica ulicami nás konečne privedie na štvrtú ovčerstvovačku s označením K3. Stretávam tu ďalšieho bežeckého parťáka Paliho, ktorý dnes tiež dobrovoľníči, okrem neho je tu Slavo Glesk, ktorý nás hneď častuje najnovším vtipom. Julka, slovenská ultratrailistka, ktorá tento rok prebehla Cestu hrdinov SNP, si tu dnes tiež prišla oddýchnuť :) Strávime tu príjemnú cca štvrť hodinku a najedení a občerstvení kráčame v ústrety ďalšej etape s cieľom v Stupave (60. km). Za nami je už viac ako polovica trasy, celkom pekne nám to odsýpa.
   Opúšťame Marianku, prechádzame okolo pútnickeho miesta a potom prudkým kopcom opäť na hrebeň. Predbiehame doktora Okruhlicu, ktorý nás dobehol niekde pred občerstvovačkou. Pred nás sa dostal Team mmx, dvojica chalanov, s ktorými sa striedavo predbiehame už od Kamzíka. Máme zhruba rovnaké tempo a mám tušenie, že dneska ich ešte párkrát stretneme. Stúpanie nás privedie na lúku s dreveným krížom, prechádzame okolo neho až sa dostávame na hrebeň. Tento úsek trasy je pomerne monotónny, okrem toho je aj dosť dlhý (17-18km). Rovné úseky a zbehy sa snažíme klusať, stúpania kráčame. Moja parťáčka ma dnes musí ťahať, sľacha pravého predkolenia ma pobolieva a strieda sa to s pichaním v ľavom kolene. Je to otravné, ale nebráni mi to celkom v behu zatiaľ ani sa to nezhoršuje. Rozhodol som sa, že na ďalšej občerstvovačke si dám ružovú tabletku, nech to aspoň do cieľa dobehnem bez bolestí. Niekde za polovicou tohoto úseku by už malo pomaly začať klesanie, už sa ho neviem dočkať. A za 55.kilometrom naozaj začíname klesať. Medzitým sme znovu predbehli Team mmx, chalani sú pomerne nevyrovaní, jeden plný energie, druhý vyfľusnutý niekde vzadu :) Blížime sa k Stupave, tentokrát nebudeme musieť prejsť dlhé úseky mestom ako v minulých ročníkoch, ale lesným trailom sa dostávame pomerne pohodlne až takmer k občerstvovačke (kontrola K4). Konečne si dávame teplú polievku, ktorá je po 60 kilometroch ako pohladenie pre žalúdok. A je taká dobrá, že si rovno vypýtame dupľu.

   Na tejto kontrole sme sa mali stretnúť aj s kamoškou Naďou, ktorá tu mala robiť dobrovoľníčku, ale asi jej do toho niečo prišlo, lebo ju tu nevidíme. Oddychnutí a najedení sa lúčime a odchádzame, pred nami už len posledných 14-15 km, toto už dáme, aj keby sme mali po štyroch dôjsť. Naše prepočty dokonca ukazujú, že by sme to mohli stihnúť v čase okolo 12 hodín, čo mi príde ako perfektný čas. Ešte uvidíme, ako nám to pôjde cez Pajštún, ostáva nastúpať niečo cez 600 výškových metrov. Najprv prechádzame dlhým chodníkom cez park, všade kopec ľudí a len pár trafených ultráčov. Na konci Stupavy začíname pomaly stúpať, lesné chodníčky sa tu všelijako križujú, občas je problém trafiť ten správny. No aj tu stretávame ešte dosť okoloidúcich, podľa nich vieme, že smer na Pajštún máme správny. Záverečných pár desiatok metrov je terén dosť strmý, ale po chvíli už sa fotíme pred zrúcaninou. Aj takto večer je tu dosť rušno, hradná skala je obľubeným miestom lezcov, stena je nimi doslova obsypaná. My sa veľmi nezastavujeme, pokračujeme cestičkou dolu kopcom. Klesanie je väčšinou mierne ale zato strašne dlhé, v diaľke pred nami vidíme "muža v čiernom", ako sme nazvali jedného bežca, s ktorým sme sa párkrát striedavo obehli. Pomalým ale istým poklusom ho dobiehame a nechávame ho kdesi za sebou.

   Už nás čaká len posledná zastávka na kontrole K4 pod Dračím hrádkom, dobiehame na ňu za hustnúceho šera. Víta nás veselá partia pod vedením Feriho Slezáka a hostia nás slanými aj sladkými pochutinami. Niečo si samozrejme zobnem, aby som neurazil :) Parťáčka má chuť na kávu, tak si vypijeme k tomu aj pohár kávy. Medzitým nás Feri informuje o svojich bežeckých plánoch na najbližšie obdobie. Radi by sme s ním pokecali, ale čas je neúprosný a tak vyťahujeme čelovky a vybiehame v ústrety poslednému, už nočnému úseku. Do cieľa ostáve už len pár kilometrov (7-8).
  Spočiatku prekonávame nepríjemne klopený a pomerne strmý singláč, ktorým vystúpame posledných asi 200 výškových metrov. Otočka na Bielom kríži a odtiaľ už nasleduje len samé klesanie, asi 4km do cieľa. Bežíme lesným chodníkom, ktorý vedie paralelne s asfaltkou, musíme si dávať pozor na korene a kamene schované pod napadaným lístim. Mne už sa bežať veľmi nechce, ale moja parťáčka má toľko energie, akoby sme bežali 5.kilometer. Obdivujem ju a zároveň ma štve, že mi to dnes nejde lepšie. Musel som si nejako preťažiť tú šľachu, hoci od Stupavy už idem vcelku bez bolesti, vďaka Ibalginu. Asi 2 kilometre pred cieľom dobiehame skupinku troch bežcov, ktorí zjavne nevládzu a my ich rezkým poklusom o chvíľu nechávame za sebou. Neviem, kde sa tu vzali, každopádne ma to potešilo. Keď zbadáme prvé svetlá pouličných lámp, dodá nám to ďalšiu energiu a optimizmus, sme takmer v cieli. Ešte posledný kilometer, pár ulíc, odbočka doprava a pred nami vysvietená cieľová budova. Za posledným rohom ešte uistenie, že sme naozaj v cieli a vchádzame dnu. Dali sme to... my sme to naozaj dali. Náš optimistický odhad 12hodín sme prešvihli len o 17 minút, ale aj tak som s takým dobrým časom nepočítal. Som hrdý na parťáčku Vladku, ako sa úžasne dokázala vyhecovať, napriek bolesti a počiatočným pochybnostiam. Patrí jej obrovská gratulácia k prvému absolvovanému ultrabehu a zároveň veľké ĎAKUJEM, pretože dnes ťahala viac ona mňa. Naozaj, klobúk dole. Odtiaľto už je len malý krôčik k prvej stovke, ktorú verím, že absolvujeme na jar budúceho roku.



Štefánik Trail 2019 (145km, 5300m+)

7.-9.6.2019 :: Takmer 2 týždne uplynuli od štartu jednej z najväčších ultrabežeckých akcií na Slovensku a ja som stále nemal chuť pustiť sa do písania blogu. Odvtedy som sa už stihol zúčastniť na inej veľkej akcii (The Run Slovakia), ktorá emóciami a zážitkami prekonala Štefánika minimálne o dve triedy. Štefánik trail možno považovať za asi najviac spropagovanú akciu pre ultrabežcov. Nemyslím, že by bola najkrajšia alebo nejako inak výnimočná, len sa o nej asi najviac hovorí. Je to pre ultráčov takpovediac "povinná jazda" a mal by si ju každý, kto už sa ultratrailu nejaký ten čas venuje, aspoň raz (resp. maximálne raz) vyskúšať. Ja som nad tým premýšľal už dva roky dozadu a tento rok som si už povedal, že je čas to skúsiť. Skúseností z iných stoviek už mám vcelku dosť, no pred týmto som mal stále rešpekt, predsa len sa to už nebezpečne blíži vzdialenosťou k stomíľovke.
   Spolu so mnou boli prihlásení v kategórii ultra solo aj Janči, Mišo Há a Peťo O. Do ultra štafety sa prihlásil Palo Es spolu s Marianom Em. Pôvodne sme mali ísť na štart do Brezovej pod Bradlom autobusom aj s kopou ďalších ľudí. Janči ale 2 týždne pred štartom zistil, že nemá zaplatenú dopravu (systém prihlasovania na ST140 je naozaj mimoriadne debilný). Tak sa dohodol s kolegom Maťom, že by nás v piatok poobede odviezol na Bradlo. Zároveň sa s ním dohodol, že by mu (nám) robil pacera od Pezinskej Baby. Okolo 14.00 sa stretávame na dohodnutom mieste, ja, Mišo, Janči a náš šofér Maťo a vyrážame smer Brezová pod Bradlom. Pred 16.00 sme na mieste (cestou klasika zápcha na D1), začína to tu byť rušné, tí čo išli autobusom už sú dávno tu, veď prečo si nepočkať nejakých 5 hodín na štart :) Vystojíme si niekoľko malých radov (na čip, na GPS tracker a na dry bag, ktorý sme dostali ako darček). Odložíme si drop bagy na určené kôpky a presúvame sa opodiaľ pod stan, kde sa nám ujde ešte miesto pri jednom zo stolov.
V bufete si dávame s Mišom kávu a palacinky, do štartu máme ešte vyše dvoch hodín, to nám stihne aj vytráviť. S blížiacim sa štartom sa to tu slušne zapĺňa a vládne tu mierny chaos, tesne pred 19.00 už sme nastúpení v dave ostatných solo ultráčov. Zaznie výstrel a klusáme prvých pár metrov až po prvé stúpanie hore lúkou, štrkovou cestičkou až k mohyle Štefánika, otočka a ide sa dolu. Pred nami slušne dlhý zbeh až dolu do dediny, stále lesom. Na to, že je už večerná hodina, je strašné dusno. Kým doklušeme celkom dolu, som mokrý ako myš. Tu na otvorenom priestranstve je to trochu lepšie. Úsek po prvú občerstvovačku je ešte behavý, tak trochu bežíme. Dohodli sme sa, že dnes ideme úplne na pohodu a hlavný cieľ je dôjsť do cieľa, aj keby sme mali odteraz už len kráčať. Prvé kŕmidlo je na 16. kilometri v obci Dobrá Voda. Majú tu hlavne ovocie, tuhšej stravy je pomenej. Tlačím to seba melón, nech mám čo najviac tekutín, na kolu bude ešte čas neskôr. Po tomto osviežení vyťahujeme čelovky, do pol hodiny bude už celkom tma. Vzduch začína byť príjemnejší, trochu pofukuje a ide sa nám dobre. Medzi prvou a druhou občerstvovačkou zaradili organizátori ešte jednu mini občerstvovačku (voda, soľ, magnézko,...), je to asi 26.kilometer niekde pri kameňolome. Je to fajn možnosť na chviľku sa zastaviť a doplniť vodu pred stúpaním na Záruby, ktoré nás čaká asi o 6 kilometrov.
   Na hrebeň Zárub vychádzame celkom v pohode, čakal som, že to bude ťažšie. Horšia je tá motanica hrebeňom. Terén je tu naozaj dosť nepríjemný, miestami by som povedal až na hovno. Tento úsek má asi 3 kilometre, počas ktorých si nás skontrolujú asi 3 skupinky dobrovoľníkov. Z ľavej strany (z juhu) fúka dosť silný vietor, miestami to človeka takmer šmarí o zem. Ešte, že máme tie palice. Zo Zárub je fajn brutálne klesanie smerom k priehrade Buková na 40.kilometri, posledný kilometer ideme singláčom popri elektrickom ohradníku a oproti nám už valia ľudia z občerstvovačky a tak sa každú chvíľu musíme uhýbať z úzkeho chodníka. Konečne sme na mieste asi najväčšej občerstvovačky, je tu rušno, stan je rozdelený na stravovaciu a zdravotnícku časť, kde zdravoťáci dávajú dokopy nešťastníkov, ktorí to už stihli prepáliť. Na niektorých je naozaj smutný pohľad. A keď si pomyslím, že pred nimi (a pred nami) ešte stovka... radšej si to nepredstavovať. Na tieto myšlienky je ešte priskoro. Po doplnení energie sa poberáme rovnakým singláčom späť a potom ďalej už inou cestou lesom. V tejto fáze nás už obiehajú ultra štafety, ktoré štartovali 2 hodiny po nás. To sa im beží, keď vedia, že na Pezinskú Babu to je už "len" 40 km.
   Niekde na 50. kilometri je tajná kontrola, to už sa pomaly blížime k stúpaniu na Vápennú, pred tým ešte prejdeme Klokoč. Tu sa mi na počudovanie ide veľmi dobre a tak rýchlym krokom na chvíľu unikám skupinke. Niekde v týchto miestach stretávam Feriho Es, ktorý dnes ide klasickú štafetu. Je to veľký bojovník, do kopca mu to ide ťažšie, ale zato rovinky a zbehy dáva s veľkým odhodlaním. Vrchol Vápennej so známou vežičkou je asi na 55.kilometri a terén je tu ešte horší ako na Zárubách. Chodidlá mi vykrúca do všetkých strán, pomedzi klzké kamene sa pohybujem opatrne a vyžaduje to dosť energie. Pozitívne je, že začína svitať a tak si robím aspoň pár pekných záberov.
   Konečne je tu zbeh a na jeho konci obec Sološnica s treťou veľkou občerstvovačkou. Posledné kilometre to chalanom akosi nejde, hlavne Mišo ide ako bez duše. Napokon nám oznámi, že v Sološnici končí, že mu to dnes akosi nejde a len sa trápi. Trochu ma to zaskočilo, je to ešte len 59.kilometer (teda ani nie polovica), ale je to jeho rozhodnutie. V dedine stretávame Paliho Soviča, ten je práve na odchode do BA a Mišo hneď využíva situáciu a dohaduje si odvoz. Na ihrisko k občerstvovačke prichádzame okolo pol 6 ráno a už sa to tu hemží ľuďmi. Dávam si misku cestovín s olivami, padne mi celkom vhod takto na raňajky. Janči to klasicky odbaví colou a kým ja jednou rukou tlačím cestovinu a druhou si balím fľašky do batoha, už do mňa dobiedza, že by sme mohli ísť.
   Pred nami je dosť nepríjemný dlhý úsek po Pezinskú babu, hneď na 66.kilometri chuťovka Taricove skaly, kde sa driapeme takmer po štvornožky. Našťastie to má len pár desiatok metrov. Pred 68. kilometrom sa trasa delí, ultra sólo a ultra štafety si spravia peknú zachádzku na Vysokú, klasické štafety pokračujú bez tejto lahôdky. Od odbočky po vrchol je to cca 3km, oproti nám beží v protismere kopec ľudí, ktorí už to majú za sebou, ako im len závidím... Stúpanie je miestami dosť prudké, ale stále ešte sa mi ešte ide relatívne dobre. Na vrchole malá kontrola, dobrovoľníci Paťo Hrotek ešte s jedným týpkom nám dokonca ponúknu trochu vody. Musela to byť slušná makačka vyniesť sem to občerstvenie. Spravíme si pár fotiek a valíme dolu.
Oproti nám ešte stále stúpajú nejakí ľuďia, tak vieme, že nie sme celkom poslední. Konečne sme opäť na mieste, kde sa cesty rozdeľujú pre ultra a ne-ultra a pokračujeme ďalej smer Skalnatá, Čertov kopec, Čmelok, ešte jedna tajná kontrola (ani neviem presne kde to bolo, ale nasledovalo brutálne stúpanie). Asi 1-2km pred Pezinskou Babou dobiehame ďalšieho bežca, ktorý sa motá podobným tempom ako my a tak s ním ešte trochu pokecáme. Konečne je tu známa asfaltka, prechádzame opatrne aby nás tu nesundal nejaký premotivovaný motorkár a už len pár desiatok metrov k občerstvovačke. Za nami je asi 83 kilometrov (a trvalo nám to 15,5 hodiny), pred nami ešte 60, tak sa treba dať trochu do poriadku. Dal som si sem poslať dropbag, tak sa prezliekam do suchého trička a čistých ponožiek. Chodidlá mám dosť v zúboženom stave, na niekoľkých prstoch začínajúce pľuzgiere, tak si ich pooblepujem leukoplastom. Je to dôsledok hnusného terénu hlavne na Vápennej. Janči je na tom podobne, ale vraví, že sa ani nejde vyzúvať. Dávam si teplú polievku, ovocie a nejaké slané pochutiny. Na naše prekvapenie nás tu čaká Peťo O., ktorý nás opustil asi ešte niekde pred Sološnicou. Pekný kamarát, aspoň si tu stihol dobre oddýchnuť. Takisto sa k nám pripája Jančiho pacer Maťo, ktorý nám bude robiť motivátora a navigátora až do cieľa. Taký je plán. Akonáhle sme trošku skonsolidovaní, vyrážame svorne vo štvorici na úsek Baba-Kamzík.

   Prechádzame známymi miestami Malých Karpát, Konské hlavy, Somár, Jurské jazero. Ideme rýchlou chôdzou, o behu sa už v tejto fáze nedá veľmi uvažovať. Peťo prináša do našej skupinky nový rozmer "humoru a legrácie". Robíme si z neho srandu, lebo začína mať odreniny na istých citlivých miestach a tak musí čoraz častejšie zastavovať a premazávať. Viem z vlastnej skúsenosti, aké to je peklo ísť niekoľko desiatok kilometrov v takomto stave a mazanie už v tejto fáze pomáha len na chvíľu alebo takmer vôbec. Ďalšou ústrednou témou našich vtípkov je "Nuru" masáž, o ktorej začal točiť tuším tiež Peťo a je to vďačný predmet fantazírovania, človek aspoň na chvíľu myslí na niečo príjemné a nie na bolesť pri každom kroku. Na 98.kilometri prichádzame konečne na Biely kríž, cesta sem nám pripadala nekonečná. Okrem toho treba každú chviľu uskakovať pred premotivovanými víkendovými cyklistami, často na elektro bajkoch, ktorých je tu čím ďalej tým viac. Je tu malá dodatková občerstvovačka, kde však okrem bazového sirupu a pár slaných tyčiniek skoro nič nemajú. Našťastie je tu hneď vedľa novučičký bufet, kde si objednávame pivo a hot-dog. Ako neskorší obed nám to padne veľmi vhod. Posedeli sme si tu dobrých 15-20 minút, načase vyraziť. Kamzík už čaká. Na stúpanie pod lanovkou sa vôbec neteším, nech to už máme čím skôr za sebou.
   Hodinky ukazujú 111 km a my sme konečne pod lanovkou na Kamzík. Je krátko po 17. hodine, poslední ľudia sa ešte vozia sedačkou a my nastupujeme s odhodlaním do krátkeho ale o to hnusnejšieho stúpania. Môj rekord z dolnej stanice na hornú je niečo pod 11 minút, dneska ho asi neprekonám. Zapieram sa do palíc a tlačím svoje telo pomalým pohybom do prudkého kopca. Ide to veľmi ťažko a veľmi pomaly. Chalani sa mi strácajú za prvým medzikopcom, nemám asi snahu ich dobehnúť, idem si svoje a v duchu nadávam. K občerstvovačke pri hornej stanici mi to trvalo okolo 20 minút, skandujúcich divákov som takmer nevnímal. Dobrovoľníci nás obskakujú, dávam si trochu mastného chleba a pol plechovky radlera. Pri bežnej stovke by sme už v týchto miestach boli asi v cieli, no nás čaká ešte takých 30-35 kilometrov, z toho veľká časť mestom.
   Aby dokázali trasu natiahnuť na potrebných 145 km, krúti sa trasa ako prd v gatiach celou Bratislavou, cez Kramáre dolu k Brnianskej ceste, potom hore cez Horský park a jeho milión schodov, obzrieť si miliónársku štvrť a architektúru, z ktorej sa niekedy človeku robí nevoľno. Mlynská dolina, okolo internátov na Starých gruntoch opäť dolu do Líščieho údolia. Tu ešte posledná mini občerstvovačka, kde sa na pár minút pristavujeme. Medzitým náš pacer vybavil ešte jedno neplánované občerstvenie, jeho kolega nám má priniesť vychladený radler na most pri konečnej električiek. Až tak som nemal naň chuť, ale nakoniec som ho vypil takmer na ex a zajedol gumovými medvedíkmi. Po tomto občerstvení stúpame hore kopcom smer Švábsky vrch a Devínska kobyla, môj dobre známy bežecký rajón. Ukazujem chalanom odbočku, z ktorej to mám domov asi kilometer. Dnes ňou však bohužiaľ nepôjdeme. Obchádzame bývalú vojenskú základňu a hore nás čaká posledná tajná kontrola. Teraz hnusný zbeh smer Devín, rozšľahaným stehnám to nerobí extra dobre a do toho nás idú zožrať komáre a iná nočná háveď.
   Sme v Devíne, na poslednej občerstvovačke pred cieľom, vychladené čapované pivo nikto z nás neodmietne, k tomu poteší aj miska cestovín. Mali sme obavy, či stihneme deadline pre túto kontrolu, celkový limit trasy je 32 hodín a my ideme už celkom na doraz. Dobrovoľníci nám ale oznamujú, že za nami je ešte nejakých 9 ľudí. Už sme na nohách viac ako 27 hodín, čím som prekonal svoj doterajší rekord. Najdlhšie som zatiaľ išiel prvú Leteckú stovku, čo bolo myslím niečo pod 24 hodín. Lúčime sa s príjemným osadenstvom občerstvovačky a ideme ďalej, ešte vyhliadková prechádzka celým Devínom (lebo kilometre, nee?), potom stúpame na konci dediny do kopca smer Jezuitské lesy. Tento úsek snáď nemal konca, žiadne výhľady, mesto v nedohľadne, len motanica nezáživnou lesnou cestou, dotieravé komáre a čoraz väčšia bolesť z otlakov. Po vyše hodine sa zrazu vynárame z lesa a pred nami sídlisko Dlhé diely. Aspoň nejaká zmena. Do cieľa ešte asi 6 km. To už dáme. Len ešte musíme prejsť nekonečným nábrežím, vedľa mňa kráča zombík Janči, sem tam privrie oči, tak len dávam pozor aby nezišiel z chodníka. Obchádzame veľkou obkľukou botanickú záhradu (veď každých pár stoviek metrov navyše sa počíta), úsek od mostu Lafranconi po River park už aj ja mám problém udržať otvorené oči. Ale všetkými túžobne očakávané hradné schody nás vytrhnú z driemot a rozpumpujú krv v žilách. Aj keď ich je len pár stoviek. Teší nás aspoň skutočnosť, že je to na dnes posledné stúpanie. Obchádzame hrad a smerujeme dolu do uličiek Starého mesta, je neskorá večerná (či už skôr ranná) hodina, ale "zábava" tu vyzerá byť ešte v plnom prúde. Toľko podnapitých ľudí na jednom mieste som už dosť dávno nevidel. Predierame sa tlačenicou pod Michalskou bránou a robíme šaškáreň všetkým naokolo. Mám silný pocit, že sem nepatríme a prichádzame z úplne iného sveta. Túto bodku na záver si organizátori naozaj mohli odpustiť, Bratislava naozaj nie je Chamonix a ku jej kultúrnosti máme ešte veľmi veľmi ďaleko. Len sa modlím, nech sme už pri Eurovei a nedostaneme predtým od niekoho na hubu. Prešli sme vyše 140 kilometrov a nepotrebujem prísť ku zraneniu od nejakého podguráženého hoväda. Konečne cieľová rovinka, do konca limitu ostáva ešte hodina, cieľovú bránu zatiaľ nesfúkli, týči sa pred nami na našich posledných metroch. Sme v cieli, chviľku postávame, kým si niekto všimne, že prišli ďalší finišeri. Dostávame medaily, robíme si cieľové foto a snažíme sa uvedomiť si, že je to naozaj za nami. V stane si ešte dávam polostudený guláš, ktorý som nakmer neudržal v žalúdku. Presun ešte asi pol kilometra do školy, kde máme odložené veci, prezliecť sa a hurá domov, do sprchy a do postele. Po takmer 48 hodinách bez spánku budem spať ako zabitý.


Prešporský Ultrapunk 2018 (100km, 3000m+) - boľavý záver sezóny

   Na túto akciu som sa dosť tešil a to z niekoľkých dôvodov. Je to podujatie takpovediac na "domácej pôde", celá trasa vedie blízko Bratislavy a tak to má človek odvšadiaľ blízko domov. Pôvodne to vyzeralo, že sa ani nezúčastním, lebo som nemal bežeckého parťáka a tak som bol nahlásený na Slavovu Malokarpatskú Vertikálu, ktorá sa konala o týždeň skôr. Nakoniec sa mi však ozval kamarát Tomáš, spolubežec z dvoch Ponitrianskych stoviek aj poslednej Javorníckej. Takže som predal rýchlo štartovné na MKV a prihlásil nás oboch na Ultrapunk. Ďalším dôvodom, prečo som sa tešil bolo, že tu opäť stretnem mnohé známe ultra-trailové tváre. Okrem toho sa mi na tejto trase podarilo pred rokom spraviť si osobák na 100km, ktorý mám šancu prekonať asi len tu. Ak sa pošťastí...
   Štart Ultrapunku je v sobotu ráno o 7.00 z Dúbravky, takže to mám z domu doslova na skok, resp. asi 15 minút peši. Akurát na rozohriatie. Stačí mi teda vstať okolo 5.30, pred 6.00 vyrážam z bytu - smer Dúbravský kulturák. Tam sa už pomaly zhromažďujú všetci ultráči, berieme si štartový balíček, ktorý pozostáva len z čipu a kontrolnej karty. Nič viac netreba. Zvítam sa s Rudkom a Soňou, tento rok sa im skvele darí, Soňa je prvá v tabuľke Ultratrailovej ligy medzi ženami. Do štartu ešte máme cca pol hodinku, stihnem si dať kávičku a nejaký domáci koláč. Prichádza aj Julka s Lukym, ktorí tentokrát pobežia ako dvojica. Ani sa nestihneme poriadne zvítať, volanie Krakena je niekedy silnejšie... Ešte predštartové fotenie a pomaly sa môžme presunúť na parkovisko pred Lidlom.
   Na štarte sa nazbieralo 38 tímov z maximálneho počtu 50. Presne 7.00 padajú štartové výstrely a dav sa začína posúvať ulicami Dúbravky. O pár minút sme v prvom strmšom stúpaní, ktoré dôverne poznám z mojich tréningových behov. Ide sa príjemne, v lese sa rozvidnieva, no treba byť ešte opatrní a nezakopávať príliš o korene stromov na chodníku. Prvé tradičné takmer-kufrovanie prichádza pred Sandbergom, no aj vďaka trase v hodinkách sa mi podarí trafiť správnu odbočku a správny chodník, takže sa nemusíme spúšťať po riti na pieskových dunách. Krásne výhľady s východom slnka sa tento rok nekonajú, vďaka inverzii to má ale tiež svoje čaro a pohľad smerom na Devín stojí za krátku zastávku a pár fotiek. Prvé občerstvenie vo forme "tajnej" kontroly je na parkovisku pod Devínom. Niečo drobné si zahryzneme, vodu dopĺňať netreba, takmer nič som zatiaľ nevypil. Prvá normálna kontrola bude na Dúbravskej hlavici a to je už len pár kilometrov. Trochu motanice uličkami Devína a už sme opäť v prírode a šlapeme do kopcov. Niekde v týchto končinách nás predbieha Maťa Hancková s parťákom a my nechápeme, kde boli doteraz. Pustia nejakú anekdotu o tom ako idú dnes na pohodu a o pár sekúnd už vidíme len ich chrbáty niekde v diaľke pred nami.
    Na prvej občerstvovačke sa zdržíme o kúsok dlhšie, odolať mastnému chlebu s teplým čajom nie je až také jednoduché. Prvých 15km sme dali za necelé dve hodiny a hovoríme si, ako nám to dobre ide. To však ešte netušíme, ako to dnes skončí. Niekde medzi 15. a 20. km začínam cítiť akoby jemné pichanie v pravom kolene. Snažím sa na to príliš nemyslieť, no na druhej strane počúvať signály tela je pri ultra dosť dôležité. Dávam si krátku pauzu a skúšam trochu postrečovať pravú nohu. Zdá sa, ako by to pomáhalo, aspoň na chvíľu sa mi potom beží dobre. Tento pocit ale netrvá dlho a pichanie sa vracia. Kým šlapeme do kopca, všetko je ok, prúser začína keď je rovina naklonená smerom dolu. Zbeh dolu do Mlynskej doliny okolo intrákov vedie po asfalte a mne to nerobí vôbec dobre, musím zastavovať stále častejšie. Prechádzame štvorprúdovku a čaká nás fajnový výšlap smerom ku Slavínu. Najmä jedna z uličiek tu má fakt výživný sklon a určite všetkých potešila. Z najvrchnejšej ulice už sa ide len dolu a čoskoro vchádzame do Horského parku s druhou občerstvovačkou. Zjeme a popijeme pár chutných vecí, Tomáš mi dáva tabletku Paralenu, uvidím, či mi to zaberie.
   Kým sa dostaneme opäť do normálneho lesa, čaká nás ešte pár nekonečných vyasfaltovaných ulíc. Po niekoľkých stovkách metrov musím vždy zastať a ponaťahovať nohu, alebo aspoň prejsť do kroku, beh začína byť bolestivý už aj po rovine. Uvedomujem si, že dnes to nebude easy a dokončenie preteku je neisté. Prichádzame na Kamzík k bufetom, odtiaľ sa opäť ide poväčšinou dolu až k občerstvovačke na Peknej ceste. Ešte pred Kamzíkom stretávame prvú dvojicu, ktorá nám ide oproti a vraj na dnes končia. No super, tak aspoň nebudeme dnes prví. Na zostupe s Kamzíka stretávame ďalšiu dvojicu - Peťo Juričko s parťákom. Aj oni to dnes balia, že kolenná sľacha. Zisťujem, že je to asi presne to isté, čo postihlo aj mňa, symptómy zodpovedajú. Dnes to bude ozaj zaujímavé. Tomáš ma ukľudňuje, že to nemusíme za každú cenu dokončiť, uvidíme ako sa budem cítiť po príchode na K3 a potom sa rozhodneme. Skúšam to aspoň na rovinatejších úsekoch ešte trochu rozbehnúť, ale bolesť sa stále vracia. Keby sme boli niekde na 80.kilometri, do cieľa by som to už nejako došmatlal, ale máme to ešte vyše 60 a to v takomto stave asi nedám. Zvažujem stále v duchu svoje možnosti. Som rád, že Tomáš to berie športovo a radí mi radšej to ukončiť ako neskôr mať väčšie problémy a prípadne čeliť vážnejšiemu zraneniu.
   Zhruba niekde na 36.-37.kilometri nás dobieha Julka s Lukym. Vedel som, že to bude len otázka času, kedy nás opália (predsa len už nie sme najmladší). Nebyť mojej bolesti, mohli sme im vzdorovať ešte aspoň po Marianku... Nakoniec sa nejako dogúľame na občerstvovačku K3 a oznamujem osadenstvu, že končíme. Volám Radovi Harachovi, či už je niekto v cieli, aby sme si išli aspoň po veci a potom domov. Už sú vraj tam a že nech kľudne prídeme. Máme to do cieľa nejaké 2 kiláky a tak sa lúčime s tímom na občerstvovačke a poberáme sa dolu.
   Záver ultratrailovej sezóny teda skončil neslávne, dúfal som, že si to trochu viac užijeme. Aj to však patrí k ultra a treba to brať tak ako to je. Celkovo bola sezóna myslím veľmi dobrá, pred tým dve stovky (Ponitrianska a Javornícka) dopadli nad očakávanie a dokonca Ponitrianska aj s vylepšeným časom. Bilancia za rok 2018 bola bohatá, celkovo som absolvoval 8 stoviek:
- 5 dokončených (Letecká, Lazová, Živloplaz, Ponitrianska, Javornícka)
- 3 nedokončené (NTS, 100MKMK, Prešporský Ultrapunk)


100 MKMK (2018) - prvý pokus

19. augusta 2018 :: Po ťažkej noci sedím doma v obývačke, dostal som do seba ľahké raňajky a pokúšam sa vstrebať dojmy z posledných dvoch dní. Hlava mi treští, viem, že dnes nebudem nič robiť, len ležať, spať a jesť. Píše mi bežecký kamarát Janči a pýta sa na moje prvé dojmy z MKMK. Tak mu v skratke popíšem, ako to išlo a na oplátku sa dozvedám, že moja spolubojovníčka Julka skončila tiež predčasne po asi 140km. Na nálade mi to nepridáva, ale bol to jeden zo scenárov, s ktorými sa rátalo. No vráťme sa k piatku, kedy to celé začalo...
   Celý tyždeň pred akciou som mal v práci voľno a bol som si trochu fyzicky zamakať u rodičov "na malte". Mohol som si tak aspon vyčistiť hlavu. Behaniu som už veľa nedal, mal som dva krátke udržiavacie tréningové behy. V piatok ráno som sa vrátil do BA, potreboval som spraviť ešte nejaký malý nákup pred cestou a pustiť sa do balenia vecí. Obvykle sa na takúto akciu chystám priebežne aj niekoľko dní, teraz som to zvládol za 2-3 hodinky. Predpoveď počasia sľubovala žiadny dážď a tak som chcel ísť trochu viac "na ľahko".
   Ešte počas týždňa som sa dohodol s Julkou, že ju aj spolu s Maťou odveziem do Chtelnice. Bol som rád, lebo inak som medzi štartujúcimi nikoho bližšie nepoznal a mať veselú a príjemnú spoločnosť je niekedy na nezaplatenie. Baby som naložil na Račku, ešte trochu motania piatkovými zápchami a už sme aj fičali smer Záhorie. Do Chtelnice sme dorazili okolo pol šiestej, pozdravili hlavného orga Sláva a vybehli sa najesť do blízkej pizzerie. Radler a pizza akurátnej veľkosti potešili chuťové bunky a doplnili zásoby energie pred nočným štartom. Okrem toho som sa dozvedel pár noviniek z ultratrailovej scény :)
   Vraciame sa z večere, kulturák sa pomaličky plní ľuďmi, známe aj menej známe tváre sa mihajú všade okolo. Presúvame sa do zadnej miestnosti, kde je možnosť rozloženia karimatiek, do štartu ostáva ešte pár hodín, tak si líham s vidinou možného spánku. Nakoniec z toho nič nebolo, ale aspoň som trochu zrelaxoval. Blíži sa 21. hodina a začína čulý predštartovný ruch, ja ešte nie som ani prezlečený, no idem si vypočuť Slávov príhovor k účastníkom.
Dozvedám sa niekoľko kľúčových informácií, ktoré sú mi aj tak v podstate na prd, keď ich neviem vyhodnotiť v správnom čase priamo v teréne. Najviac ma zaujala pasáž o úseku trate s názvom "Sandokanova pomsta", tento úsek sme si aj v teréne neskôr náležite vychutnali. Briefing ani nedopočúvam do konca, musím sa rýchlo prezliecť, nachystať tekutiny do fľašiek, zbaliť a prebaliť potrebné a nepotrebné veci. Stihol som to len tak-tak a už sa pomaly všetci zhromažďujú pred kulturákom a hromadne sa presúvame na námestie, odkiaľ presne o 22.00 vyrazíme v ústrety noci.
   Ostáva pár minút, ešte povinné skupinové foto a o chvíľu už Slávo dáva pokyn k štartu. Prebiehame vedľa kolotočov, rozložených len pár desiatok metrov ďalej a prispievame trochu absurdným spôsobom k už bujarej nočnej zábave domácich. Bežíme okolo stánkov a pomaly hore nočnými ulicami Chtelnice. Had bežcov sa postupne rozťahuje, my sa zgrupujeme do skupinky cca 4 osôb (ja, Julka, Luky a ešte jeden ultrabežec, ktorého nepoznám). Lukyho si pamätám zo Severného Živloplaza, robil tam dobrovoľníka a pomocného organizátora. Rozoberá svoje zážitky z nejakej ultra akcie a Julka ho motivuje k rozprávaniu ďalšími otázkami. Ja zatiaľ len počúvam a cesta nám pekne ubieha. Podľa popisu by mala byť prvá časť trasy (cca 44km) dobre behateľná. Ide sa mi na počudovanie veľmi dobre a občas sa nechávam uniesť týmto pocitom a trochu sa vzdialim skupinke. Julka ma podpichuje, nech idem kľudne dopredu, ja si však uvedomujem, že sa nechcem nechať strhnúť týmto falošným pocitom a radšej vedome spomaľujem. Terén je neozaj prudko behateľný, len veľmi jemné stúpania a klesania, pomerne široké lesné cesty alebo polo-asfaltky. Nakoniec mi to aj tak nedá a odtrhávam sa od skupinky, viem, že čoskoro môžem z akéhokoľvek dôvodu spomaliť a ostatní ma bez problémov dobehnú.
  Striedavo sa predbieham s dvoma Čechmi až ich napokon celkom nechávam za sebou. Pribieham ku križovatke lesných ciest tesne pred 20. kilometrom. Núka sa mi cestička smerom vľavo, ktorá je bohato vyreflexkovaná, tak sa ňou púšťam. Asi po 400 metroch začínajú hodinky pípať, že som mimo trasy. No jasné, je to zrejme ten úsek Štefánika, ktorý spomínal aj Slávo na briefingu, len som nepočítal s tým, že príde tak skoro. Bolo by ma to zviedlo niekde do Dobrej Vody, čo je presne na opačnej strane, ako by som chcel byť. Takže to otáčam a vraciam sa na križovatku, kde sa chvíľu motám a snažím sa nájsť odbočku.
   Našťastie vidím prichádzať z diaľky čelovku, jej majiteľ (ako som neskôr zistil, bol to Marek Košťál, víťaz trasy C) ma okamžite nasmeruje správnym smerom na modrú značku. Rozbieham to dolu kopcom až do dedinky Hradište pod Vrátnom, kde má byť prvá občerstvovačka. Samozrejme, že ešte predtým si doprajem ďalšie malé "zakufrovanie" a skoro miniem občerstvovačku. Tam ma už víta Slávo vo funkcii časomerača a bohaté stoly jedla a pitia. Je takmer 1.00 v noci a tak sa mi jesť až tak nežiada, no natlačím asi zo dva mastné chleby, nejaké sladké tyčinky a pár hrstí kešu orieškov. Postupne dobiehajú ďalší bežci, v tejto fáze sa ide ešte pomerne na husto, o pár minút dobieha aj Julka s Lukym. Sľubujem im, že ďalej už pôjdem s nimi. Julku začína jemne trápiť achilovka, tak ešte trochu postrečuje a ideme ďalej.
   V trojici stúpame do mierneho kopca a vychádzame von z dediny. Ponúkam Julke hrejivý masážny gel, ktorý nosím stále v batohu. Nenechá sa dlho núkať a na konci dediny dávame krátku technickú prestávku na premazanie achilovky. Čaká nás vraj najdlhší asfaltový úsek (vraj cca 17km) tak postupujeme v družnej debate ďalej štýlom indiánskeho behu. Za 34.kilometrom prechádzame krátky úsek pozdĺž rušnej cesty 2.triedy, potom ponad železnicu a sme opať na turistickom chodníku. Tu dobiehame Rudka so Soňou, ktorí sa rozhodli dnes pokoriť 171 km trasu. Zdravíme sa žoviálne "dobré ránko" a cupitáme v dobrej nálade ďalej spolu. Čoskoro stúpame do kopca hustým zarasteným žľabom, nevidíme si poriadne na nohy a podchvíľou hľadáme aj chodník. Toto je tá povestná Sandokanova pomsta.
Našťastie tento úsek nemá ani 500 metrov a tak aj tých nadávok padlo pomerne málo. Zvyšok cesty až po druhú občerstvovačku v dedinke Rozbehy sa zabávame počítaním "Krakenov", posledný stav bol 2:1:0 v prospech Lukyho. Napriek zažívacím problémom nás Luky zakaždým dokáže dobehnúť a dokonca vyráža z druhej občerstvovačky plný energie ešte pred nami. Potom som ho videl až v cieli... Ostávame teda s Julkou ešte pár minút a dopĺňame energiu pred prvým náročnejším úsekom. Už sme na trase asi 6 hodín a teraz majú prísť ozajstné kopce.
   Prvým zahrievacím kopčekom je Hrubý Kamenec, z ktorého sa už zbieha k vodnej nádrži Buková. Prebiehame po jej západnej strane, robíme pár pekných záberov (akurát sa brieždi), obzeráme si stany ešte spiacich kempujúcich a nepríjemným singláčom okolo elektrického ohradníka prechádzame k úpätiu ďalšieho kopca. Julka mi ukazuje, ako vyzerá v praxi "rožková metóda" a vyťahujem jej z batoha rožok z bieleho pečiva. Vysvetľuje mi k tomu teóriu a uznávam, že na tom niečo asi bude. Myslím, že to na najbližšom ultráku sám vyskúšam. O 250 výškových metrov ďalej sme už na vrchole Ostrý Kameň, z ktorého sa po hrebeni presúvame ešte o ďalších 200 výškových metrov vyššie až na vrchol Záruby. Na chvíľku si sadáme a vychutnávame prvú dnešnú pokorenú 700-ku. Medzi stromami presvitá ranné slnko a rysujú sa aj krásne výhľady do okolia. Kvôli týmto momentom tá námaha stojí za to a človeku sa odtiaľto nechce odísť.
Zo Zárub nasleduje trochu nepríjemnejšie klesanie a mne sa začína výraznejšie ozývať ľavé koleno, pichá ma na jednom mieste z vnútornej strany. Hodinky mi ukazujú, že už máme za sebou 53km (čo je trochu viac ako by som mal mať podľa itinerára) a tak pomaly zostupujeme. Čaká nás Jahodník, rekreačná a chatová oblasť, obchádzame stavenisko a ešte hodný kus pomedzi chaty, kým sa dostaneme k vytúženej občerstvovačke na jednej z chát. Toto je prvé miesto, kam sa dali poslať dropbagy. Dohodli sme sa, že si tu dáme aspon 30 minútovú prestávku. Je asi pol 8 ráno, na raňajky dostávame paradajkovú polievku a párky, dobre mi to padlo. Je tu dosť rušno, bežci prichádzajú a odchádzajú, naposledy tu ešte stretávame Rudka so Soňou, ktorí sa už chystajú k odchodu. V chate sa trochu umývam a prezliekam do suchých vecí, aspoň na chvíľu sa zas budem cítiť ako človek. Okrem kolena ma začína trápiť ďalšia nepríjemnosť známa asi väčšine ultrabežcov (alebo aspoň ich mužskej časti). Našťastie mi Julka požičiava vazelínu a mažem kritické vnútorné časti stehien, snáď to aspoň trochu pomôže. V týchto letných teplách stekajúci pot v kombinácii s tesnými bežeckými kraťasami tvoria smrtiacu kombináciu. Na koleno mažem Voltaren a nasadzujem elastickú bandáž. Julka ešte strečuje, jej achilovka nevyzerá byť opuchnutá, tak snáď to bolo len stuhnuté a pôjde to ďalej v pohode. Pôvodne mala ešte v pláne dať si tu 12 minútový "power nap", čo však akosi nevyšlo :)
   Zdržali sme sa trochu viac než pol hodinu, bolo tu príjemne, no treba ísť ďalej. Koleno cítim pri každom kroku, vždy keď zdvíham nohu zo zeme. Zhodujeme sa na tom, že budeme kráčať a uvidíme ako sa situácia vyvinie. Nasledujúca občerstvovačka je až v Plaveckom Podhradí, pred nami je teda okolo 20km a slnko začína pomaly naberať na sile. Najprv prechádzame miernejším terénom, najbližší výraznejší kopec je Čierna Skala, tu sa dosť trápime a častejšie musíme zastavovať. Niekde v polovici kopca nás turistickým tempom predbieha "čaptavý maďar", čo nám výrazne uberá sebavedomia do ďalších kilometrov.
Potom už pomaly klesáme smerom k Plaveckému Mikulášu, prechádzame dedinou, kúsok za ňou sa vyprážame na slnku na dlhej poľnej ceste bez prítomnosti tieňa. Julke vyberám ďalší rohlík, treba niečím tuhým zaplniť vyprahnutý žalúdok. Opäť je tu stúpanie, tentokrát na Jeleniu horu, ktorú by sme si náležite vychutnali, keby bolo tak o 15-20 stupňov na slnku menej. Ináč krásne miesto s borovicovými lesmi, pod ktorými je ozaj príjemne. Ešte výšľap na Javorinku a odtiaľ prechádzame viac-menej hrebeňom až na Baborskú, kopec s peknými výhľadmi. Iba ten downhill z Baborskej až taký pekný nie je, prudký sklon so samými koreňmi a kameňmi, moje koleno si až "chrochtá blahom". Kým zlezieme až do Plaveckého Podhradia, prechádzame okolo zrúcaniny Plaveckého hradu a absolvujeme ďalší nepríjemný downhill. Ešte sa tu aj motá kopec turistov, ktorí sa asi vybrali na sobotný piknik ku hradu. Vysušení poludňajším slnkom sa presúvame dedinou, mám pocit, že musí mať aspoň 5 kilometrov, nemá to konca-kraja. Slnko nám neľútostne praží na lebene.
Pred poslednou zákrutou vidíme konečne ceduľu s označením "K", čo znamená, že občerstvovačka je blízko. Pár metrou ďalej pred akousi kaplnkou nachádzame funkčnú studničku s čerstvou studenou vodou. Doslova dar z nebies. Na striedačku pumpujeme na seba vodu a oblievame si rozhorúčené hlavy polepené od soli. Neskutočný pocit. Takto osviežení prechádzame ešte posledných pár desiatok metrov k občerstvovačke vo dvore rodinného domu. Priestory sú trochu stiesnené, sedí tu už pár ľudí, čo prišli pred nami. Dávame si vývar s rezancami, ktorý dobre padne vždy a všade. Ešte k tomu trochu piva, nejaké čipsy a ovocie, no inak nemám ani veľmi chuť jesť. Dokopy tu strávime skoro trištvrte hodinu, dorovnávam krakenovské skóre na ozajstnom záchode, pomažem koleno a vazelínou tie ďalšie partie. Zisťujeme, že cesta odtiaľto na Vápennú je ešte spoločná pre všetky trasy, tak sa poberáme pomaly ďalej.
   Výšlap začína už kúsok za dedinou a dáva nám zabrať, no aspoň nie sme na priamom slnku a moje koleno prí stúpaní až tak neprotestuje. Cesta hore nám trvá asi hodinku. Dávame nálepku do kontrolného hárku a v tomto bode sa naše cesty rozdeľujú. Ja idem trasu C (najkratšiu), Julka sa rozhodla, že skúsi dobojovať A-čko (najdlhšiu) pokiaľ to pôjde. Musím sa priznať, že sa mi lúči ťažko, lebo viem, že najbližších x hodín až do Smoleníc pôjdem pravdepodobne sám a nebudem počuť nič iné okrem tej blbej pesničky, čo sa mi od rána prehráva v hlave (pozn. nikdy si pred ultrabehom nepúšťať v aute svoje obľubené skladby). Ešte aj ten blbý Medený kotlík alebo odrhovačka od Elánu znie lepšie, keď si ho má človek s kým pospevovať.
   Vyrážam teda smerom ďalej po hrebeni, chodník je dosť zlý a jedno zlé šľapnutie môže znamenať kľudne vyvrtnutý členok. Cestička napokon klesá po druhej strane hrebeňa dolu, tam už sa ide trochu lepšie. Stále po zelenej značke, až prichádzam na miesto nazvané "Pri obrázku", kde sa križuje viacero ciest, konkrétne asi 5. Samozrejme podľa hodiniek intuitívne triafam tesne vedľa, čo zisťujem asi po 400 metroch a tak to stáčam doprava krížom cez les. Motanicou strácam niečo vyše stvrť hodiny, kým sa mi podarí napojiť na správny chodník, teraz sa ho už len držať. Chodník vedie rovno cez "Sklenú hutu", kúsok za ňou nachádzam popri lesnej ceste malú studničku s čerstvou vodou. Predpokladám, že je pitná, niekto tu nechal aj odložený pohár. Dopĺňam aj do flašiek, trochu sa opláchnem a idem ďalej až k miestu s názvom "Zabité". Je tu len malé špinavé jazierko a pri rozcestníku dvaja cyklisti. Chvíľu stojím pod stromom a v tom si všimnem, že chlapíci idú k malému prameňu a čapujú si vodu. Tak to tiež využijem a doplním všetky nádoby čo mám pri sebe doplna. Cesta sa stáča prudko doľava do kopca, našťastie žiadne veľké stúpanie sa nekoná. Asi po 4 kilometroch mi v hodinkách dochádza sťava a musím si dať pauzu. Napájam powerbanku a púšťam znova trackovanie. Dúfal som, že ma hodinky upozornia trochu skôr a záznam bude po pripojení šťavy plynulo pokračovať, ale asi to soudruzi v Suunto inak vymysleli. Alebo len neovládam ten správny postup, na novú značku hodiniek som prešiel po takmer 4 rokoch s Garminom. Tieto vedia nabíjať počas aktivity a majú funkciu navigácie podľa vopred nahratej trasy, čo boli hlavné dôvody prečo som na ne prešiel.
   Asi po troch kilometroch som na mieste, kde sa trasa C opäť napája na ostatné trasy a kúsok ďalej začína nekonečne dlhé klesanie do dediny/strediska "Majdán". V diaľke vidno krásne sa týčiaci Smolenický zámok, no ja však nejdem priamo k nemu. Treba nabrať nejaké výškové aj ďiaľkové metre a tak z Majdánu sa trepem ešte cez Lošonec, okolo Jahodnej a rôznymi krkahájmi, až napokon zničený vychádzam z lesa rovno pri Smolenickom zámku. Cesta vedie tak rafinovane, že až do poslednej chvíle som pochyboval, že ten zámok ešte vôbec uvidím. Okolo zámku sa cesta veľkým oblúkom stáča dolu do podhradia až konečne vychádzam k hlavnej ceste, vedúcej cez Smolenice. Podľa mojich výpočtov som mal doraziť na občerstvovačku v Smoleniciach ešte za svetla, takže som obidve čelovky nechal v dropbagoch. Občerstvovačka sa síce volá Smolenice, ale nachádza sa až pri železničnej stanici, ktorá je 2km ďaleko a je to už takmer v Trstíne. Je opäť vo dvore rodinného domu, ktorý si dobre pamätám z minulého roka, keď som tam robil dobrovoľníka. Na tomto poslednom dlhom úseku "dobieham" ešte jedného nešťastníka, tiež C-čkara a spolu dokráčame až na občerstvovačku. Myslím, že som mu ušetril trochu trápenia, lebo značenie k rodinnému domu nebolo celkom ideálne.
   Už cestou dolu pred Smolenicami som sa rozhodol, že to tu ukončím, bolesť kolena som síce na pár hodín utlmil Ibuprofenom, ale teraz bola spať v pôvodnej sile a odreniny na stehnách štípali ako fras. Takto pokračovať ešte 33km do cieľa mi pripadalo ako zbytočný hazard a nezmysel. Na občerstvovačke nás privítali a pohostili dvaja milí dobrovoľníci, pokušali sa ma ešte jemne prehovoriť, aby som pokračoval, ale už som bol rozhodnutý. Chvíľu po mne prišla ešte jedna Češka, pani s ktorou sme sa striedavo obiehali počas prvej noci. Bola vyčerpaná asi z dehydratácie, v podstate od Vápennej, čo bolo takmer 30km, nebola na trase C žiadna oficiálna občerstvovačka. Pokiaľ si človek nedoplnil aspoň vodu z prameňa, alebo sa nezastavil v nejakej krčme na trase, mohol mať v tom teple vážny problém.
   Moje putovanie teda skončilo po takmer 23 hodinách, hodinky mi namerali 113km, oficiálne to malo byť po Smolenice 105 (vizualizácia trasy: link). Do cieľa nás nakoniec troch odpadlíkov odviezol ochotný chalan z občerstvovačky, za čo mu aj touto cestou ďakujem. A ešte jedna pikoška, v cieli som stretol Lukyho, ktorý pre neustávajúce zažívacie ťažkosti tiež musel ukončiť predčasne. Napriek tomuto všetkému, hodnotím akciu ako jednu z najlepších v tomto roku a po dlhej dobe aj emóciami najviac nabitý víkend. A ešte na záver myšlienka, ktorú poznamenala na margo tejto akcie jedna spriaznená duša:
"Výhoda stoviek je ten win-win na konci, akože preteky - fail, víkend - mega...".

Cross Country Baba-Kamzík, prvé trailové preteky

19. apríl 2015 :: Presne týždeň po mojich prvých bežeckých pretekoch som sa postavil na štart svojich prvých trailových pretekov. O trailoch som ešte veľa nevedel (a o ultra trailoch už vôbec nie), no bol som namotivovaný a zaujala ma práve táto akcia a to z niekoľkých dôvodov:
- je to v rámci Bratislavy, teda netreba ďaleko jazdiť
- možnosť výberu z 3 rôznych vzdialeností podľa výkonnosti a odhodlania bežca
- chcel som zažiť atmosféru trailových pretekov


Vzhľadom na skúsenosti a trénovanosť som sa rozhodol pre najkratšiu vzdialenosť 16km. Táto trasa štartuje v Rači na známom mieste blízko kruháča a končí na Kamzíku. Tu majú svoj štart aj niektoré ďaľšie bežecké závody. Baba-Kamzík má ešte 2 dlhšie trasy a to 26km, ktorá začína na Pezinskej Babe a 53km (čo už je vlastne ultrabeh), ktorá začína na Kamzíku s otočkou na Pezinskej Babe a finiš je opäť na Kamzíku. Zaujímavosťou 16km trasy je, že spolu s bežcami štartujú aj Nordic walkeri, ktorí vyrážajú o niečo skôr, aby nevznikali na trati zápchy.
Ja som dorazil na štart asi hodinu vopred, aby som stihol v kľude vyzdvihnúť štarový balíček, vykonať predštarovú potrebu (aj niekoľkokrát) a prípadne sa zľahka rozcvičiť. Keďže bola ešte len zhruba polovica apríla, teplota okolo 12-13 stupňov, tak som sa podľa toho aj naobliekal. Nejako som si neuvedomil, že v kopcoch sa človek trošku viac zapotí.

Takže asi pol hodinku po walkeroch stojíme na štarte a vyrážame. A to hneď pekne na zahriatie asfaltkou do kopca. Ale motivácia je silná a tak to nejako dávam a snažím sa neprechádzať do chôdze. Prvých 4,5km je súvislé stúpanie, prevýšenie celkovo asi 350m. Na vrchol kopca prichádzam slušne zadýchaný. Ďalších 6km sa ide dolu kopcom a to je paráda, tempo väčšinou pod 5min/km.
Potom ešte pár miernejších výbehov a zbehov a nasleduje záverečný kilometer do kopca s výživným stupáčikom po bobovej dráhe až do cieľa. Tu už som mal tepovku okolo 170 a cieľovou čiarou som len svižne prekráčal. Ale ľudia opäť povzbudzovali a to mi pomohlo nenatiahnuť sa na zem tesne pred cieľom.
V cieli občestvenie, doplnenie tekutín a opäť ten pocit eufórie, že som niečo nové dokázal. Hoci to bolo 'len' 16km, prevýšenie takmer 600 metrov spravilo svoje a dalo by sa to prirovnať k polmaratónu.
A vtedy som si povedal, že na budúci rok dám aspoň tú 26-ku.

Link na Stravu

Prečo tento blog

Rád by som prostredníctvom tohto blogu popísal ako som sa dostal k behu, ako som sa postupne prepracoval od rekreačného turistu k aktívnemu bežcovi. Chcem písať aj o pretekoch a bežeckých akciách, ktorých som sa zúčastnil.
Články budem pridávať chronologicky ako išli v čase od mojich začiatkov v lete 2014 až po súčasnosť.