23. mája 2020 :: Od posledného príspevku na tomto blogu prešlo už viac ako pol roka a odvtedy sa udialo veľa vecí, príjemných aj tých iných. Rok 2020 si pre nás pripravil prekvapenia, ktoré nikto nečakal a ani po nich netúžil. Z Číny k nám privialo okrem lacnej elektroniky aj inú pliagu v podobe "trochu ostrejšej chrípky". Vďaka tomu sa všetky prezícne zostavené plány na naše krátke, dlhé aj ultra dlhé bežecké akcie rozkotúľali ako peniaze po výplate. Tá známa veta o tom, ako pobaviť Boha, asi má niečo do seba... Poslednou organizovanou akciou, ktorú som tento rok absolvoval, bol Maratón Pohronským Inovcom v polovici februára a poslednou ultratrailovou akciou (ktorú som neabsolvoval) bola Kysucká stovka na začiatku marca. Zhruba týždeň po nej začali zúriť vládne opatrenia ohľadne nového vírusu a postupne sa rušili všetky organizované akcie. Život aj bežecké tréningy začali naberať trošku inú podobu, bolo treba sa otriasť a prispôsobiť novej situácii. Časť (ultra)bežeckej komunity sa vybrala cestou sólo projektov po známych aj menej známych trasách a lokalitách. Niektorí formou úplne individuálnou, prípadne vo dvojici alebo len malých skupinkách.
Tak sme si s bežeckou parťáčkou Vladkou tiež povedali, že nebudeme prdieť do gauča, ale dáme nejaké tie dlhšie tréningy ako prípravu na odloženú ultra-sezónu. Prvým výmyslom bol prebeh z Nitry na Tríbeč a naspäť približne po trase Ponitrianskej stovky. Koho by to zaujímalo, naložili sme si chutnú porciu 55km a takmer 2200m prevýšenia.
Týmto sme si zároveň uctili pamiatku Lazovej stovky, ktorá sa mala konať presne v ten deň. O pár týždňov na to sa mala bežať Strážovská 50-ka a rozhodli sme sa ju prejsť neoficiálnym spôsobom po jej oficiálnej trase. Organizačne to nevyšlo presne na jej dátum, ale až o víkend neskôr. Medzitým založili na facebooku udalosť "Strážovská50 virtual" pre rovnako postihnuté individuá, s moznosťou výhry "vecných cien".
Rosnička síce na sobotu nesľubovala ideálne počasie, nejaká tá kvapka na grafe hrozila, že nám padne za golier, ale rozhodnutie deň pred tým padlo a tak sa šlo. Skoré vstávanie a jemná ranná nervozita mi navodzujú pocit, ako by som išiel na ozajstné preteky. Rozdiel je tentokrát v tom, že parkovisko na mieste štartu zíva prázdnotou a nikde nervózne nepobehujú naspeedovaní ultrabežci. Len dvaja osamelí blázni s chuťou dať si dnes trochu do tela. Úvodná pasáž hore mestom rozohriala svaly a čoskoro už sa nám otvárajú prvé výhľady. Veľká lúka a v pozadí panoráma kopcov...
Takýchto obrazov si dnes užijeme, vravím parťáčke. Cesta pekne odsýpa a s prichádzajúcim časom obeda sa driapeme na druhý najvyšší bod trasy. Stúpanie, zákruta...a zrazu sme pred rozprávkovou chalúpkou. Chata Baske, pred rokom som ju videl iba z obďaleč, teraz sme sa jej však prizreli bližšie. Bodaj by aj nie, keď na nás z okna kýva nejaký pánko a volá nás dnu.
Partička nadšencov (členov Klubu slovenských turistov, ako nám bolo povedané), ktorí sa tu o to starajú, práve dovarila domáci guláš z mladého býčka a my máme tú česť ho ako prví ochutnať. A veru nebolo to márne, v kombinácii s pivkom jedna báseň a zároveň plnohodnotný obed. S plnými bruškami a kopou nových informácií sa lúčime s milými osôbkami, ktoré už sa našťastie preniesli cez covidové šialenstvo a ja som mal aspoň na chvíľu pocit, že sme opäť v 'normálnom' svete.
Podľa infošiek z dobrého zdroja mala byť ďalšia možnosť občerstvenia niekde pred 30.kilometrom v stredisku Homôlka. Išlo mi hlavne o doplnenie tekutín. Oskar nás dnes netrápil extrémnym prikurovaním, tak aj naše fľašky splaskávali o poznanie pomalšie. Musím povedať, že Strážov je úžasný. A keď ho ide človek ležérne a neženie sa za nejakými časmi, nájde tu ozajstné poklady. Každá lúka, ktorá sa pred nami otvorí, keď vyjdeme z prítmia lesa, je niečím zaujímavá. Pohľad na stromy, ktoré ju obkolesujú, neprestáva fascinovať. Občas ostávame v nemom úžase nad tým, ako to ten veľký architekt celé vymyslel. Slová sú chvíľami zbytočné, stačí sa pozerať a vstrebávať tie obrazy.
Prichádzame na Homôlku, bufet Partizán vyzerá na prvý pohľad zavretý, na druhý pohľad vidím vnútri pri stole dve osoby a dvere idú otvoriť. Paráda. Dokonca tu robia pressičko a čapujú ozajstné pivo. Berieme jedno aj druhé a sadáme k vonkajšiemu stolu, vychutnať si domáce rožky so šunkou. Pomaly dopíjame a chystáme sa k odchodu. Toto rozhodnutie urýchlil príchod partičky na terénnych motorkách, ktorí si asi komplexy vyrovnávajú nevyberaným slovníkom. Pred nami je zlatý klinec programu, vrchol Vápeč. Stúpanie na vrchol je v závere dosť brutálne, ale keď stojíme pri železnom kríži a rozhliadame sa kol-dokola na svet pod nami, všetko ostatné je zrazu bezvýznamné. Pre toto sa oplatí to odgrgať. Takýto obraz nenakreslí ani najlepší monitor a nezachytí ani najlepší objektív.
Nasýtení touto nádherou a trošku vymrznutí pokračujeme dolu. Ostáva ešte necelá dvacka kilometrov do cieľa a zopár originálnych scenérií. Veľa stúpania už nás nečaká, ale o to pomalšie sa tie výškače míňajú. Posledná dedina, za dedinou posledné obzretie za našim práve zlieznuvším kopčiskom a už to len doklepnúť nejako do cieľa.
Znova zisťujem, že ako si človek nastaví hlavu pred ultra, podľa toho aj naozaj funguje. Dnes som naprogramovaný na 50km a telo mi to posledných pár kilákov pred cieľom dáva pekne vyžrať. Ako fyzicky, tak aj mentálne. Hlavne mentálne, stále častejšie čumím na hodinky a očami tlačím výškové metre smerom k nule. A asi dva kilometre pred cieľom tam to čislo naozaj naskočilo. Už len naklesať posledných pár desiatok metrov smerom dolu a podobný počet horizontálnych metrov do cieľa. Tadaaa.
Za nami takmer 52 kilometrov a bezmála 2500 výškových metrov, myslím že na tréning nie zlé. Ale viac ako to sú tie zážitky a fascinujúca krása tohto kúta Slovenska. Tá sa na rozdiel od čísiel do žiadnej tabuľky napísať nedá...
