Od prvých kilometrov až k ultratrailom...

Prešporský Ultrapunk 2018 (100km, 3000m+) - boľavý záver sezóny

   Na túto akciu som sa dosť tešil a to z niekoľkých dôvodov. Je to podujatie takpovediac na "domácej pôde", celá trasa vedie blízko Bratislavy a tak to má človek odvšadiaľ blízko domov. Pôvodne to vyzeralo, že sa ani nezúčastním, lebo som nemal bežeckého parťáka a tak som bol nahlásený na Slavovu Malokarpatskú Vertikálu, ktorá sa konala o týždeň skôr. Nakoniec sa mi však ozval kamarát Tomáš, spolubežec z dvoch Ponitrianskych stoviek aj poslednej Javorníckej. Takže som predal rýchlo štartovné na MKV a prihlásil nás oboch na Ultrapunk. Ďalším dôvodom, prečo som sa tešil bolo, že tu opäť stretnem mnohé známe ultra-trailové tváre. Okrem toho sa mi na tejto trase podarilo pred rokom spraviť si osobák na 100km, ktorý mám šancu prekonať asi len tu. Ak sa pošťastí...
   Štart Ultrapunku je v sobotu ráno o 7.00 z Dúbravky, takže to mám z domu doslova na skok, resp. asi 15 minút peši. Akurát na rozohriatie. Stačí mi teda vstať okolo 5.30, pred 6.00 vyrážam z bytu - smer Dúbravský kulturák. Tam sa už pomaly zhromažďujú všetci ultráči, berieme si štartový balíček, ktorý pozostáva len z čipu a kontrolnej karty. Nič viac netreba. Zvítam sa s Rudkom a Soňou, tento rok sa im skvele darí, Soňa je prvá v tabuľke Ultratrailovej ligy medzi ženami. Do štartu ešte máme cca pol hodinku, stihnem si dať kávičku a nejaký domáci koláč. Prichádza aj Julka s Lukym, ktorí tentokrát pobežia ako dvojica. Ani sa nestihneme poriadne zvítať, volanie Krakena je niekedy silnejšie... Ešte predštartové fotenie a pomaly sa môžme presunúť na parkovisko pred Lidlom.
   Na štarte sa nazbieralo 38 tímov z maximálneho počtu 50. Presne 7.00 padajú štartové výstrely a dav sa začína posúvať ulicami Dúbravky. O pár minút sme v prvom strmšom stúpaní, ktoré dôverne poznám z mojich tréningových behov. Ide sa príjemne, v lese sa rozvidnieva, no treba byť ešte opatrní a nezakopávať príliš o korene stromov na chodníku. Prvé tradičné takmer-kufrovanie prichádza pred Sandbergom, no aj vďaka trase v hodinkách sa mi podarí trafiť správnu odbočku a správny chodník, takže sa nemusíme spúšťať po riti na pieskových dunách. Krásne výhľady s východom slnka sa tento rok nekonajú, vďaka inverzii to má ale tiež svoje čaro a pohľad smerom na Devín stojí za krátku zastávku a pár fotiek. Prvé občerstvenie vo forme "tajnej" kontroly je na parkovisku pod Devínom. Niečo drobné si zahryzneme, vodu dopĺňať netreba, takmer nič som zatiaľ nevypil. Prvá normálna kontrola bude na Dúbravskej hlavici a to je už len pár kilometrov. Trochu motanice uličkami Devína a už sme opäť v prírode a šlapeme do kopcov. Niekde v týchto končinách nás predbieha Maťa Hancková s parťákom a my nechápeme, kde boli doteraz. Pustia nejakú anekdotu o tom ako idú dnes na pohodu a o pár sekúnd už vidíme len ich chrbáty niekde v diaľke pred nami.
    Na prvej občerstvovačke sa zdržíme o kúsok dlhšie, odolať mastnému chlebu s teplým čajom nie je až také jednoduché. Prvých 15km sme dali za necelé dve hodiny a hovoríme si, ako nám to dobre ide. To však ešte netušíme, ako to dnes skončí. Niekde medzi 15. a 20. km začínam cítiť akoby jemné pichanie v pravom kolene. Snažím sa na to príliš nemyslieť, no na druhej strane počúvať signály tela je pri ultra dosť dôležité. Dávam si krátku pauzu a skúšam trochu postrečovať pravú nohu. Zdá sa, ako by to pomáhalo, aspoň na chvíľu sa mi potom beží dobre. Tento pocit ale netrvá dlho a pichanie sa vracia. Kým šlapeme do kopca, všetko je ok, prúser začína keď je rovina naklonená smerom dolu. Zbeh dolu do Mlynskej doliny okolo intrákov vedie po asfalte a mne to nerobí vôbec dobre, musím zastavovať stále častejšie. Prechádzame štvorprúdovku a čaká nás fajnový výšlap smerom ku Slavínu. Najmä jedna z uličiek tu má fakt výživný sklon a určite všetkých potešila. Z najvrchnejšej ulice už sa ide len dolu a čoskoro vchádzame do Horského parku s druhou občerstvovačkou. Zjeme a popijeme pár chutných vecí, Tomáš mi dáva tabletku Paralenu, uvidím, či mi to zaberie.
   Kým sa dostaneme opäť do normálneho lesa, čaká nás ešte pár nekonečných vyasfaltovaných ulíc. Po niekoľkých stovkách metrov musím vždy zastať a ponaťahovať nohu, alebo aspoň prejsť do kroku, beh začína byť bolestivý už aj po rovine. Uvedomujem si, že dnes to nebude easy a dokončenie preteku je neisté. Prichádzame na Kamzík k bufetom, odtiaľ sa opäť ide poväčšinou dolu až k občerstvovačke na Peknej ceste. Ešte pred Kamzíkom stretávame prvú dvojicu, ktorá nám ide oproti a vraj na dnes končia. No super, tak aspoň nebudeme dnes prví. Na zostupe s Kamzíka stretávame ďalšiu dvojicu - Peťo Juričko s parťákom. Aj oni to dnes balia, že kolenná sľacha. Zisťujem, že je to asi presne to isté, čo postihlo aj mňa, symptómy zodpovedajú. Dnes to bude ozaj zaujímavé. Tomáš ma ukľudňuje, že to nemusíme za každú cenu dokončiť, uvidíme ako sa budem cítiť po príchode na K3 a potom sa rozhodneme. Skúšam to aspoň na rovinatejších úsekoch ešte trochu rozbehnúť, ale bolesť sa stále vracia. Keby sme boli niekde na 80.kilometri, do cieľa by som to už nejako došmatlal, ale máme to ešte vyše 60 a to v takomto stave asi nedám. Zvažujem stále v duchu svoje možnosti. Som rád, že Tomáš to berie športovo a radí mi radšej to ukončiť ako neskôr mať väčšie problémy a prípadne čeliť vážnejšiemu zraneniu.
   Zhruba niekde na 36.-37.kilometri nás dobieha Julka s Lukym. Vedel som, že to bude len otázka času, kedy nás opália (predsa len už nie sme najmladší). Nebyť mojej bolesti, mohli sme im vzdorovať ešte aspoň po Marianku... Nakoniec sa nejako dogúľame na občerstvovačku K3 a oznamujem osadenstvu, že končíme. Volám Radovi Harachovi, či už je niekto v cieli, aby sme si išli aspoň po veci a potom domov. Už sú vraj tam a že nech kľudne prídeme. Máme to do cieľa nejaké 2 kiláky a tak sa lúčime s tímom na občerstvovačke a poberáme sa dolu.
   Záver ultratrailovej sezóny teda skončil neslávne, dúfal som, že si to trochu viac užijeme. Aj to však patrí k ultra a treba to brať tak ako to je. Celkovo bola sezóna myslím veľmi dobrá, pred tým dve stovky (Ponitrianska a Javornícka) dopadli nad očakávanie a dokonca Ponitrianska aj s vylepšeným časom. Bilancia za rok 2018 bola bohatá, celkovo som absolvoval 8 stoviek:
- 5 dokončených (Letecká, Lazová, Živloplaz, Ponitrianska, Javornícka)
- 3 nedokončené (NTS, 100MKMK, Prešporský Ultrapunk)


Javornícka stovka 2018 (105km, 4400m+)

    Musím sa priznať, že do písania tohoto blogu sa mi vôbec nechcelo. Prešiel viac ako týždeň a ja som sa stále nevedel do toho prinútiť. No už o pár dní ma čaká ďalšia a zároveň posledná stovka tejto sezóny a tak treba niečo vypotiť. Asi to pôjde ťažšie, nebude to možno vôbec vtipné, ale nakoniec mi je to jedno, robím to viac-menej sám pre seba, pre uchovanie nejakých spomienok a je mi jedno kto to bude čítať a čo si z toho odnesie. Prechádzam momentálne dosť blbým obdobím v osobnom živote a takto sa od toho aspoň na chvíľu odpútam.
   Javornícka stovka patrí tak povediac k povinnej jazde ultratrailistov, je to parametrami stredne ťažký pretek, ale zato patrí k tým najkrajším. A keď sa k tomu pridá super počasie babieho leta ako tento rok, tak je to naozaj niečo.
   Na J100 sme sa zišli známa partička: Janči & Mišo, Soňa s Rudkom a ešte jeden ultra-nováčik Maroš, ktorého priviedli chalani. Lístky na vlak sme mali kúpené s týždňovým predstihom, tak sme sa už všetci tešili na piatok, čakala nás cesta do Čadce. Aby to nebolo tak celkom bez stresu, náš skvelý národný prepravca nám pripravil prekvapenie. Pár minút pred odchodom vlaku pobehujeme po peróne a hľadáme náš vagón, ktorý spolu s ďalším z nejakého dôvodu odpojili. Jasné, veď je piatok, čo by sme nespríjemnili cestujúcim posledné predvíkendové chvíle. Namiesto posilnenia spojov ich ešte osekáme, veď ľudia sa potlačia - už sú zvyknutí. Od sprievodkyne zisťujeme nové priradenie našich sedadiel a začína sa boj o to, dostať sa k nim. Ľudia stoja natlačení v uličkách a my s veľkými batohmi sa pokúšame pretlačiť k nášmu kupé. Z miest musíme vyhodiť pár počerných spoluobčanov a konečne si sadáme. Leje sa zo mňa pot a cítim sa, ako by som práve vybehol sto výškových metrov. Ešte k tomu ani nie sme všetci spolu, sme tu ja s Mišom a Soňa s Rudkom, zvyšní dvaja sú v inom kupé. Po úvodnom boji už cesta ubieha v pohode, bavíme sa o behaní a všetkom okolo, nálada graduje. V Žiline nás čaká prestup na druhý vlak, ktorým sa dostaneme až do Čadce. Žilinské nástupište má asi 2 kilometre a keďže máme obvyklé meškanie, stíhame to len s malou rezervou.
   V Čadci sa z vlaku vysype okrem nás ešte kopa ďalších ultráčov, musíme sa presunúť do školy na registráciu, čo je ešte asi poldruha kilometrová prechádzka. Všetci okem Maroša máme nahlásený nocľah v telocvični, takže absolvujeme kontrolu povinnej výbavy, fasujeme čipy, štartové čísla a buffku s logom Javorníckej stovky :) Pokým si rozložím karimatku a spacák, Janči s Mišom mi niekam zdrhnú. Po telefonáte sa od Jančiho dozvedám, že išli pozrieť Maroša do penziónu (cestou ku škole sme išli okolo) a potom sa idú niekam najesť. Vravím, nech ma počkajú a bežím zo školy za nimi. Medzitým už stihli využiť príležitosť a zacheckovať si poslednú voľnú izbu v penzióne. Zlákal ich komfort nocľahu v normálnej posteli a s teplou sprchou. Izba je len 2-posteľová, ale dohadujem sa s chalanmi, že ma prepašujú dnu a môžem sa vyspať v izbe na karimatke. Paráda. Po vybavení izby sa vydávame do ulíc hľadať miesto, kde by sa dalo ešte najesť. Je po 20.hod večer a mesto vyzerá dosť vymreté, len sem-tam pár adolescentov, ktorí asi mieria na piatkovú diskotéku. Našli sme jediné miesto, kde ešte o takomto čase varia, no bolo beznádejne plné, tak sa vraciame do penziónu, ktorý má dolu reštauráciu. Mohli sme si tú prechádzku ušetriť a zostať tu rovno, ale to by sme nevideli "krásy" nočnej Čadce. Objednávame si jedlo a k tomu samozrejme pivo. Jedlo aj pivo bolo výborné a ani sme dlho nečakali. Mňa ešte čaká jedna cesta do školy, kde som si nechal všetky veci, chalani si zatiaľ objednávajú druhú rundu. Nečakal som, že sa v predvečer stovky ešte toľko nabehám. Veci si nechávam u chalanov v izbe a idem ešte dolu na jedno malé orosené. Medzitým sa aj pri susednom stole usadila skupinka ultráčov a tak ešte nejaký čas kecáme.
   Noc bola celkom pokojná až na nejaké hulákajúce podnapité indivíduá, vracajúce sa zrejme z diskotéky uprostred noci. S nocľahom v telocvični sa to ale nedá porovnať, takto som si doprial pred spaním ešte aj sprchu a išiel spať ako človek. Ráno budík o 6, štartuje sa pomerne neskoro (až 7.30) a tak máme kopec času na rannú hygienu, nachystanie vecí aj raňajky. Komplet nachystaní a ovešaní batohmi sa presúvame na miesto štartu. Môj bežecký parťák Tomáš už je na mieste, vidím tu aj kopu ďalších známych tvárí. Ostáva pár minút do štartu.
   Je odštartované a my pomalým klusom postupujeme hore ulicou, prechádzame cez nejaké sídlisko
a zhruba po kilometri konečne opúšťame mesto. Vystúpame do nejakých 650 metrov a začínajú sa nám odkrývať neskutočné scenérie. V doline hmla a hore slnko - typická jesenná inverzia. Všade naokolo lazy a roztrúsené domčeky, začína mi to pripomínať Lazovku. Prvá zastávka s občerstvením je Zákopčie, kúsok za miestnou krčmou. Domáci štamgasti tu už posedávajú a dávajú si svoju rannú dávku etanolu. My tu však máme nachystané iné dobroty a tak sa trochu občerstvíme. Šťavnaté grapefruity boli fantastické.
   Ideme ďalej a vystúpame na ďalší 900 metrový kopec, opäť s úžasnými výhľadmi, takmer každý sa tu na chvíľu zastaví a fotí.
   Ani nie 10km a pribiehame na druhú občerstvovačku v dedinke Ochodnica. Pred tým jedno maličké zakufrovanie pred odbočkou poza kostol. Našťastie miestni ľudia sú tu všímaví a hneď nás nasmerujú správnym smerom. Teraz treba doplniť hlavne tekutiny, čaká nás prvý z dvoch nepríjemne dlhých úsekov (niečo cez 20km). Po zhruba stvrť hodinke opúšťame občerstvovačku a valíme ďalej. Z tohto úseku si toho veľa nepamätám, podľa profilu vidím, že sme išli zhruba prvú polovicu do kopca a druhú z kopca. Ide sa nám celkovo dobre, občas dobehneme skupinku Janči & Mišo & Maroš, potom nám v nejakom stúpaní zasa zdrhnú. Tretia občerstvovačka sa nachádza v Dlhej nad Kysucou, vedie k nej nekonečný asfaltový úsek. Miestna krčma poskytla opäť zázemie a my si tu s Tomášom dávame zaslúžené pivo. 40 km je za nami a zatiaľ je všetko v pohode.
   Pred nami je presne 10km úsek s krásnym zbehom na konci, ktorý nás privedie až ku krčme u Cipára v sedle Semeteš. Tu si doprajeme trochu dlhší oddych. Bola možnosť nechať si sem poslať dropbag, ja som to však nevyužil a zisťujem, že to bola chyba. Ťahám so sebou zbytočne nepremokavú bundu aj náhradnú čelovku. Tak som poprosil Jančiho, či si môžem do jeho dropbagu pár vecí uložiť. Dobré je zbaviť sa pár desiatok alebo stoviek gramov, ktoré človek len zbytočne nesie. Na jedenie tu majú cestoviny, dávam si plnú misku aj s tuniakom a nejakou zeleninou a vyvalím sa luxusne na trávnik. Na počudovanie sa dozvedáme, že tu končí zopár známych ľudí, napr. Miki Kéri (vraj sa párkrát vysypal, asi mu dnes nejde karta) alebo Peťo Knížat. Dokupujeme si ešte do rezervy Radler v plechovke, lebo je pred nami druhý megaúsek s dĺžkou 21 km. Zrelaxovaní vyrážame hneď pekne zostra do prudšieho kopca.
    Väčšina úsekov je behateľná, dokonca aj niektoré singláče vedúce lesmi sú veľmi dobre behateľné. Niekde okolo 65.kilometra ale už máme takú tmu, že musíme nasadiť čelovky. Blížime sa ku kontrole K5 - Kasárne, horský hotel Fran. Ten sa nachádza priamo pod lyžiarskym svahom, ktorým sa po K5 opäť napojíme na červenú značku na hrebeni Javorníkov a budete pokračovať smerom k najvyššiemu bodu trasy - Veľkému Javorníku (1071 m). Na občerstvovačke si ale ešte predtým na chvíľu posedíme. Dlho sa ale nezdržujeme, z toho tepla von to ide potom o to ťažšie. Medzitým nám aj teplota trochu poklesla, našťastie hneď tu máme parádne stúpaníčko, kde na nejakých 400 metroch nastúpame skoro 100 výškových metrov a už nám ani nie je veľmi zima. Po kontrolu K6 je to už len niečo cez 10km a zvládame to tesne pod 2 hodiny. Tento úsek sme čisto iba kráčali, ide sa skoro stále po hrebeni a slovensko-českej hranici. Má to tú nevýhodu, že môj mobil sa stále prelaďuje medzi sieťami susedných operátorov a pípanie sms-iek ma už začína pekne vytáčať. 
   Na občerstvovačke sme okolo 10 hodiny večer a ideme si dať konečne niečo teplé. Prvá dnešná polievka je netradične kapustnica, čakali sme vývar a čakali sme ho už na nejakom skoršom kilometri. Ale nevadí, podľa mňa to bolo chutné. Medzi orgami je tu Maťa Hancková, ktorá nás aj obsluhuje pri stole. Slávo Hodúl robí zapisovateľa a zisťuje nejaké nezrovnalosti pri mojom mene. Vraj mám poznačené DNF niekde na občerstvovačke K4. Hmm, to by som o tom musel niečo vedieť... Niekto si ma asi pomýlil, zapísal zlé číslo alebo niečo podobné, našťastie stačí jeden telefonát a situácia je vyriešená. Môj spolubežec Tomáš tu dostáva menšiu krízu a skoro zaspáva pri stole. Asi po 20 minútach, keď už sa pomaly chystáme na odchod, prichádza skupinka Janči & Mišo & Maroš. Nechápem, ako sa mohli dostať za nás, nikde po trase od Semeteša sme ich nepredbiehali. Tak trochu ma to aj poteší, lebo sme tým získali slušný náskok a je šanca, že to stihneme do cieľa pred nimi. 
   Po viac ako pol hodinke oddychu sa vydávame na predposledný úsek trasy s dĺžkou okolo 14km. Zatiaľ nemám žiadne bolesti, okrem trochu stuhnutých svalov, ale to je po 80.km už úplne normálne. Koleno, ktoré ma potrápilo na 100MKMK, drží a neprotestuje. Nasleduje posledný náročný úsek s vyvrcholením na vrchole Makyta (923m). Ešte pred tým si ale užívame jeden zabijácky zbeh a potom niekoľko zabijáckych výšľapov, to všetko na nejakých 3 kilometroch. Z Makyty to už ide prakticky stále dolu a zhruba po 18 hodinách od štartu dokráčame na poslednú kontrolu K7 - Beňadin. Je tu malé posedenie vedľa krbu s ohňom a aktívny dobrovoľník nám hneď nakladá polievku - tentokrát šošovicovú. Aj keď už nemám veľmi chuť jesť (predsa len je pol druhej v noci), padne mi to celkom dobre. Trojica, ktorú sme predbehli, je zatiaľ bezpečne za nami, ale aj tak tu dlho sedieť nechceme. Do cieľa je to už len okolo 10km a vychádza nám, že by sme to mohli s trochou šťastia stihnúť do 20 hodín. Už nás žiadne výrazné kopce nečakajú, len nejaké zo dva "pahorky", tak šlapeme svižným tempom a pekne nám to ubieha. Posledné 3 kilometre sú už len dolu kopcom a terén vyzerá behateľne, tak sa dokážeme ešte vyhecovať a trochu pobiehame. Na tomto poslednom úseku sa nám podarilo ešte predbehnúť zopár ľudí, čo som teda nečakal. Definitívne sme trhli aj jednu českú bežkyňu, s ktorou sme sa doťahovali už niekoľko desiatok kilometrov. Do Lysej pod Makytou dobiehame s veľmi slušným náskokom a už niet pochybností, že to bude pod 20 hodín. Aj asfatka, ktorá nás priviedla do dediny sa jemne zvažuje a doslova nás to núti bežať. Posledné stovky metrov nás delia od cieľa a snaží sa nás ešte dobehnúť jeden český bežec, no rozbieham sa snáď 5-kovým tempom a nechávame chalana niekde vzadu. Už vidím budovu školy, posledná zákruta a sme tam.
   Oficiálny čas 19:44hod je pre nás príjemným prekvapením, naozaj sa dnes išlo dobre a aj keď sme si dopriavali na občerstvovačkách dosť veľa oddychu, dali sme to myslím veľmi slušne. Trojica Janči, Mišo, Maroš dobehla po nás asi 20-30 minút. Javornícka stovka je veľmi dobre zorganizovaná akcia s perfektnými ľuďmi a krásnou trasou. A keďže nám k tomu vyšlo aj super jesenné počasie, tak sme si to naozaj užili.

Ponitrianska stovka 2018 (návrat po roku suchou nohou)

   Rok nám ubehol ako nič a je tu opäť obľúbená septembrová stovka z Handlovej do Nitry. Tentokrát to vyzerá na rekordnú účasť, 300 miestna listina sa zdá byť naplnená. Pár dní pred štartom dolaďujeme logistiku, kamarát Mišo zohnal taxík-dodávku, ktorá nás odvezie z Nitry do Handlovej. V Nitre pri cieli si nechávame autá. Nazbierali sme sa nakoniec siedmi, ja, Mišo s Jančim, Soňa s Rudkom, Peťo a ešte jeden Mišo, ktorého sme nepoznali. Okolo 19.00 už sme všetci nastúpení aj s batožinou pri škole a prichádza taxík.

   Zhruba za hodinku vystupujeme na námestí v Handlovej a ideme sa rovno zaregistrovať, nech sa ráno nezdržujeme. Obligátna kontrola povinnej výbavy, prevzatie štartového čísla a čipu a môžme sa ísť "ubytovať", telocvičňa je vzdialená necelý kilometer. Pred spaním ešte máme chuť na nejaké to pivko, tak sa vraciame na námestie a na tretí pokus nachádzame podnik, kde si vieme sadnúť a dať si jedno čapované. Noc bola celkom pokojná, budím sa už pred piatou, pár minút pred budíkom. Začína balenie a prebaľovanie vecí a známy predštartový chaos. Nachystaní sa presúvame ku štartu a stíhame si dať ešte v reštaurácii jedno nakopávacie expresso. Na námestí stretávam kamarátov z tohtoročného iRun-u Miša a Vinca, ktorí idú svoju prvú stovku. Tento rok štartujeme bez dažďa a verím, že nám to takto vydrží aj cez deň. V noci niečo popršalo, ale ulice už sú suché. Presne o 7.00 vybiehame a takmer 300 členná masa sa posúva mestom. Bežím s Jančim a Mišom, uvidím, dokedy im budem stíhať.

   K prvej kontrole na kopci Veľký Grič, prichádzame po necelej 1,5hodine od štartu. Keďže štartové pole je ešte dosť husté a rozostupy medzi bežcami malé, tlačí sa tu na malom priestore kopec ľudí. Na 11.kilometri prichádza prvý (a našťastie aj posledný) dnešný kufor. Ako poznamenal Mišo, bol to len taký maličký palubný kufrík. Asi chýbajúce značenie nás hnalo príjemným ľavotočivým klesáčikom, no malo sa odbočiť vpravo. Možno sme si zašli tak 200 metrov, no big deal. Chalani valia rýchle tempo, hlavne do kopca, začínam nestíhať. Aspoň dolu kopcom sa mi ich ešte darí dobehnúť. Nakoniec to aj tak vzdávam a nechám ich bežať vlastným tempom.

   K2 Jarabá skala na 18.kilometri (necelé 3 hodiny od štartu) disponuje o poznanie lepšou paletou občerstvenia. Zbadám tu Jančiho s Mišom, už sa stihli aj občertviť. Po pár minútach sa mi však strácajú v tlačenici. Zato tu stretávam Tomáša, chalana, s ktorým som dobehol P100 minulý rok. Od Lazovky nebol na žiadnom behu, lebo staval dom. Tento rok je tu aj so strýkom, vitálnym 67 ročným chlapíkom Štefanom Karakom. Až o pár hodín neskôr mi docvakáva, s akou bežeckou legendou som sa tu vlastne stretol. Z občerstvovačky odchádzame teda v novej zostave a v prijateľnejšom tempe.

   Tu musím ešte spomenúť jedného chalana, ktorého sme dobehli niekde pred Veľkým Poľom a potom sme ho sporadicky stretávali až po 90.km. Vraj ide prvýkrát stovku (doteraz najdlhšie išiel niečo okolo 30km). Nie je veľmi ultrácky oblečený, ide bez paličiek a vzadu na batohu sa mu hompáľa plechový hrnček. Okrem toho vydáva zvláštne dýchavičné zvuky, podľa čoho ho vieme vždy na diaľku identifikovať. Napriek tomu sa mu darí presúvať zhruba naším tempom. Po predposlednej kontrole sme ho už nevideli, tak dúfam, že sa mu podarilo dôjsť až do cieľa.

   K3 Veľké Pole je prvá "poriadna" občerstvovačka, vzdialená 36,5 km (pribiehame v čase 5:44 od štartu). Slávo Glesk nám zaznamenáva kontrolu a môžme sa ísť poriadne najesť. Je zhruba čas obeda a preto dobrý vývar nemožno odmietnuť. Spolu s ním padne aj plechovka Radlera, trochu melónu, kešu oriešky a chlieb z masťou. Sú tu použiteľné toalety a tak si stihnem vybaviť aj "krakena", trochu sa opláchnuť a prezliecť do suchého trička. Po takomto skultúrnení odchádzame hore dedinou do ďalšieho úseku. Obdivujeme odparkované V3S-ky, ktoré si tu domáci pekne udržujú, zrejme sú to jediné vozidlá vhodné do tunajšieho terénu. Stretávame šedivého domorodého pánka, ktorý obdivne pozerá na Štefana a pýta sa ho koľko má rokov. Na protiotázku, "koľko mi tipujete" pánko hádže odhad asi o 10 rokov menej od reálneho veku. Veľký lichotník, smejeme sa a kráčame rezko ďalej do kopca. Ešte sa ani poriadne nezadýchame a tu uprostred lúky tajná kontrola. Vysmiaty Miki Kéri s ešte jedným chlapíkom nám cvakajú karty a šlapeme ďalej. Po nejakom čase sa dozvedáme, že dvaja favoriti na víťazov minuli jednu z kontrol a skončili kvôli tomu s diskvalifikáciou. Údajne sa tak stalo kvôli hustej hmle a tým pádom neviditeľnosti značenia na kritickom úseku (vďaka za upresnenie Rado H). Bohužiaľ aj takéto veci patria k ultra a chalanom patrí uznanie za fair play.

   K4 Jedľové Kostoľany (52.km, 8,5hod od štartu) sa podobá predošlej kontrole, tiež treba najprv zbehnúť pár sto metrov dolu dedinou a po občerstvení si to vyšlapať späť hore a pokračovať v trase. Už po príchode si všimnem, že tu posedáva na kameni kamarát Miško, s ktorým som sa zoznámil na štafetovom iRun-e. Nedávno absolvoval ultra spartana, kde si vraj preťažil koleno. To ho bohužiaľ teraz zradilo a už od Vtáčnika sa len trápil, rozhodol sa preto radšej skončiť. Jeho spolubežec Vinco valí ďalej a už je niekde v Skýcove. Skladám pomyselný klobúk a idem sa trochu najesť. Tentokrát sa servírujú cestoviny. Nakladám si plný tanier s tuniakom a nejakou zeleninou, je to výborné. V krčme kupujem ešte po pive každému z našej trojice a spláchnem ho asi za pol minúty. Skôr ako opustíme dedinu, pred jedným z posledných domov si decká zriadili improvizovanú mini-občerstvovačku, kde núkajú bežcom čistú vodu a cukríky. Asi 4-5 ročné dievčatko nám k tomu vysvetľuje, že chce byť predavačkou :) Je to milé... Cmúľajúc bon-pari sa nám hneď veselšie kráča, vybavujú sa spomienky z detstva, vyvolané známou chuťou farebných cukríkov. Okrem toho nás Štefan častuje svojimi spomienkami a historkami z absolvovaných ultrabehov (medzi ktorými nechýba UTMB, alebo Lavaredo).

   K5 Skýcov (61.km, takmer 10,5 hod od štartu), dlhú cestu dedinou k tejto kontrole som si už celkom nepamätal, všetko sa mi vybavilo až keď som zbadal malé námestíčko a budovu mestského úradu, či čo to bolo. Už pár desiatok metrov pred ním stojí po ľavej strane "uvítací výbor", v ktorom je aj Štefanova manželka. Takáto psychická podpora je na nezaplatenie. Odchádzam dovnútra dať si niečo pod zub a po chvíli ma už Tomáš volá von na lavičku, kde čaká ďalšie orosené potešenie. Tentokrát pol litrová porcia vitamínov a minerálnych látok o pár minút mizne v žalúdku. Dopriali sme si tu celkovo asi 25 minút. Tomáš si tu chcel vybaviť aj potrebu, no keď videl v akom stave sú pánske hajzle, radšej si to rozmyslel. Niektorí ľudia by sa asi mali nad sebou zamyslieť...

   K6 Sedlo Rakyta (68.km, 12 hodín na trati), túto som nazval najveselšia občerstvovačka. Stretávam tu známe tváre, Priateľov behu ležérneho, je tu vždy dobre neladený Feri Slezák a co hvíľu docupitá aj bosý Pali Sovič. Majú tu štandardnú ponuku jedál, medzi ktorými však vynikajú chlebíky s mexickou pomazánkou, ktorej sa nedá odolať. Feri do mňa hustí zážitky s iRun-u, kde bežal vo víťaznom tíme a stále je z toho rovnako nadšený. Vnímam ho tak na jedno ucho, ale každopádne mi to nakoniec zdvihlo náladu pred nadchádzajúcim nočným úsekom. Pod stromami je už takmer celkom tma a tak vyťahujeme čelovky. Asi 10 kilometrové stúpanie na Veľký Tríbeč je tiahle a nekonečné a fakt nás nebavilo. Vydýchli sme si až keď sme boli konečne na vrchole. Práve tam kempovali nejakí turisti, no boli už pozaliezaní v stanoch. Z vrchola vedie spočiatku pomerne nechutný zbeh, ideálny na vytknutie členka, ten sa postupne zmierňuje a po zhruba 4 kilometroch končí na ďalšej kontrole.

   K7 Jedliny (83.km, 15 hodín od štartu), niekto z dobrovoľníkov už zdiaľky kričí, že na kontrolu sa beží. Podobné žarty mám celkom rád, no nie v každej situácii ich dokážem oceniť. Aj keď musím povedať, že zatiaľ to celkom ide, na predošlej kontrole som si praskol Ibuprofen kvôli bolesti predkolennej šľachy a nečakanej bolesti zubu. Na tejto kontrole nemám veľmi chuť jesť, zato dve šálky teplého sladkého čaju padnú dobre. Veľmi sa tu nezdržujeme a kráčame ďalej, nasleduje nezáživná rovinka až do Kostolian pod Tríbečom, zákerná prudká odbočka vpravo, po ktorej nasleduje krátke ale o to hnusnejšie stúpanie do kopca. Z neho sa už len klesá až k ďalšej občerstvovačke.

   K8 Remitáž  (89.km, 16,5 hodiny od štartu), ostrovček optimizmu, dobrej nálady a jedla pred posledným náročným úsekom. Už príchod k chate vyvoláva úsmev na tvári, všade rozvešané blikačky a príjazdová cesta lemovaná sviečkami. Dobrovoľníci povzbudzujú prichádzajúcich bežcov. Dávam si opäť teplý vývar, ktorý zajedám suchým rožkom. Vnútri sa sedí veľmi dobre, no aj orgovia nás upozorňujú, že riziko zaspania je pomerne vysoké a Tomáš si tu na gauči aj na chvíľu zdriemol. Vonku si ešte dávam šálku kávy a nejaké oriešky.

    Čaká nás asi najnepríjemnejší úsek trasy, obávaná Žibrica a Zobor. Dávame si optimistický odhad, že do 20 hodín by sme to mohli stihnúť do cieľa. To sú ešte zhruba 3 hodiny. Ešte pred tým asi 3 km úsek cez les a pole až do obce Žirany, prechádzame nočnými ulicami a obiehame trojicu bežcov. Idú prvýkrát, tak im trochu naznačím, čo ich čaká. Ešte pred prvým stúpaním sa s Tomášom posilníme Redbullom, nechceme aby nás vyplo v polovici kopca. Stúpanie je spočiatku celkom v pohode, ale čím sa ide ďalej tým je strmšie, posledné desiatky metrov už by sa  dalo ísť lepšie po štvornožky. Spomíname na minulý rok, keď sme to isté šliapali v daždi a mokrom teréne. Cesta dolu kopcom je na zabitie, ale aspoň po suchu, takže sa to obíde len s pár zakopnutiami a nadávkami.
 
   Stúpanie k poslednej kontrole K9 na Zobore (101,5km) som si už veľmi nepamätal, no je celkom výživné. Napriek tomu cestou predbiehame ešte pár ľudí. Občerstvovačka je slušne zásobená, ale nemám už na nič chuť, dávam si aspoň zo dva kusy pomaranča na osvieženie. Teraz už len necelé 4km do cieľa. Klesanie je miestami prudké a terén nepríjemný, musím si dávať pozor, aby mi noha neušla na nejakom uvoľnenom kameni. Konečne vidím prvé oranžové svetlo pouličných lámp a asfaltku. Už sa len spustiť pár ulicami ku kruháču, cez park a sme pri škole. Posledné metre klusáme svorne v trojici až do cieľa.

   Môj výsledný oficiálny čas je 20:43:11 (link), oproti minulému roku sa ho podarilo skrátiť zhruba o 2,5 hodiny. Umiestnenie na 172.mieste z celkového počtu 223 ľudí, ktorí dokončili. Som spokojný, po dvoch nedokončených stovkách to teraz vyšlo. Je dobre, že som sa pridal k Tomášovi so Štefanom, ktorých tempo mi vyhovovalo a neprepálil som zbytočne žiadny úsek.

A ešte pikoška na záver, víťazom sa stal japonský bežec Wataru Iino, minuloročný víťaz Badwater (135 míľového behu v Údolí smrti v USA) s časom 11:59:17.

Pohľad späť alebo čo sa dá stihnúť za 4 roky

   Na prelome júla a augusta uplynuli 4 roky odo dňa, kedy som sa začal aktívne venovať behu a tak ma napadlo, že by som mohol trošku zrekapitulovať, čo všetko som za ten čas absolvoval a zažil. Našťastie som si už od začiatku robil záznamy o každom ubehnutom kilometri, respektíve robili to za mňa hodinky plus nejaká aplikácia. Do konca roku 2014 (teda asi za 5 mesiacov) som nabehal tréningovo 566 km. V roku 2015 som sa už začal zúčastňovať rôznych bežeckých akcií a pretekov, všetko boli behy do dĺžky polmaratónu. V roku 2016 som prekročil hranicu maratónu a zároveň aj ultramaratónu. Prvú 100km vzdialenosť som absolvoval v roku 2017.

Bežecké akcie 2015
Devín-Bratislava (68.ročník)
Môj úplne prvý bežecký pretek, takpovediac povinná jazda každého bežca
GarminConnect: link
Cross Country Baba-Kamzík
Môj prvý trailový pretek, najkratšia trasa 16k sa beží z Rače a končí sa na Kamzíku
GarminConnect: link
Račiansky polmaratón
Môj prvý oficiálny polmaratón, štartuje sa v Rači a beží sa 2x do Svätého Jura a späť
GarminConnect: link
Wings For Life World Run
Netradičný celosvetový beh s pohyblivým cieľom a ušľachtilou myšlienkou. Podarilo sa zabehnúť polmaratón.
GarminConnect: link
Pomlé Run
10km beh v Šamoríne, štart v areáli X-Bionic na jazdeckom okruhu, otočka v parku Pomlé.
GarminConnect: link
Beh Krasňanskou kúriou (jar)
16km trailový beh so štartom v Rači-Krasňanoch a otočkou na Kamzíku.
GarminConnect: link
Moon Run
15km nočný trailový beh, štartuje sa za súmraku pod hradom v Devíne a cieľ je na Bratislavskom hrade.
GarminConnect: link
Štúrova štreka
8,5km trailový beh so štartom aj cieľom na futbalovom ihrisku v Modre.
GarminConnect: link
Saguaro Run Fest
10km beh so štartom na Železnej studničke. Beží sa po asfalte.
GarminConnect: link
Bratislava Tower Running
Trochu iný druh behu, výbeh po schodoch na vyhliadkovú vežu Bratislavského mosta SNP (tzv. UFO)
GarminConnect: link
Bratislavský beh bosých
Prvý beh naboso, zvolil som kratšiu trasu 3.2km od Eurovei cez most Apollo a späť.
GarminConnect: link
Od Tatier k Dunaju
Známy štafetový beh z Jasnej do Bratislavy (341km), skvelý zážitok keď je dobrá partia.
GarminConnect: link1 link2 link3
Beh Pezinkom
9km beh vinohradmi a ulicami mesta Pezinok. Bežal som v Luna sandáloch.
GarminConnect: link
Lamač-Stupava
17km trailový beh Karpatmi s celkovo dosť malým prevýšením, jeden z posledných behov sezóny (beží sa v polovici novembra).
GarminConnect: link
Mikulášsky kros
12km trailový beh s Mikulášskou tematikou so štartom aj cieľom v Pezinku.
GarminConnect: link

Celkový počet nabehaných kilometrov: 1162

Bežecké akcie 2016
Cez Hubalovú
Prvý trailový beh s dĺžkou polmaratónu. Štart aj cieľ je v Modre-Harmónii.
GarminConnect: link
ČSOB Marathon
Polmaratón ulicami Bratislavy, odbehnuté v Luna sandáloch aj napriek čistému asfaltu.
GarminConnect: link
Malokarpatský Cik-Cak
Môj prvý skoro ultratrail, alebo skôr turistický pochod (50km za necelých 9hodín)
GarminConnect: link
Cross Country Baba-Kamzik
Trailový beh z Baby na Kamzík, tentokrát stredná vzdialenosť 26km s prevýšením 600m.
GarminConnect: link
Beh Šaštínskymi bormi
Zaujímavý 17km beh borovicovými lesmi so štartom v Šaštíne-Strážach. Odbehnuté v LunaSandals.
GarminConnect: link
Častovská 50-ka
Ďalšie priblíženie sa ultra, 45km ďiaľkový pochod so štartom aj cieľom v obci Častá.
GarminConnect: link
Beh Krasňanskou kúriou (jar)
16km trailový beh so štartom v Rači-Krasňanoch a otočkou na Kamzíku.
GarminConnect: link
Malokarpatský Cross Marathon
Trailový beh (39km) so štartom na Kamzíku a cieľom na Zochovej chate.
GarminConnect: link
Bratislavský beh bosých
Po druhýkrát naboso, tentokrát 10km a spravil som si osobáky na 5 aj 10km.
GarminConnect: link
Moon Run
Po druhýkrát na 15km nočnom trailovom behu, tentokrát sa ani neblúdilo ako pred rokom.
GarminConnect: link
Od Tatier k Dunaju
Opäť so skvelou partiou na tomto obľúbenom štafetovom behu. Boli aj kopce :)
GarminConnect: link1 link2 link3
Rýchlik Zoška - Bratislava
Prvý ultratrail (50km) prejdený bežeckým spôsobom (7:20 hod) so štartom na Zochovej chate a cieľom v Lamači.
GarminConnect: link
Beh Krasňanskou kúriou (jeseň)
Jesenná verzia 16km trailového behu so štartom v Krasňanoch.
GarminConnect: link
O pohár starostu obce Hybe
Malý dedinský trailový beh, 9km sa beží po bežkárskej dráhe (2 okruhy).
GarminConnect: link
Prešporský Ultra Trail
Môj prvý pokus o stovku, ktorý skončil predčasne niekde na 55.-60.km
GarminConnect: link
Lamač-Stupava
Po druhýkrát na tomto peknom jesennom trailovom behu.
GarminConnect: link
Silvestrovský beh cez Bratislavské mosty
Úplne posledný beh v kalendárnom roku. Beží sa cez všetkých 5 Bratislavských mostov.
GarminConnect: link

Celkový počet nabehaných kilometrov: 1548

Bežecké akcie 2017
Letecká stovka
Prvý úspešne absolvovaný 100km ultratrail so štartom aj cieľom v Trenčíne.
GarminConnect: link
Lazová stovka
Veľmi populárny ultratrail so štartom aj cieľom v obci Vrbové. Nepodarilo sa dokončiť.
GarminConnect: link
Malokarpatský Cross Marathon
Po druhýkrát na trailovom behu z Kamzíka na Zochovu chatu.
GarminConnect: link
Ponitrianska stovka
Veľmi dobre zorganizovaný ultratrail so štartom v Handlovej a cieľom v Nitre.
GarminConnect: link
Prešporský Ultra Trail
Druhý (úspešný) pokus o absolvovanie tohto ultratrailu. Zároveň najlepší dosiahnutý čas na stovke.
GarminConnect: link

Celkový počet nabehaných kilometrov: 2000

Bežecké akcie 2018
Letecká stovka
Pod druhýkrát na Leteckej, tentokrát sme zažili pekelnú zimu v závere trasy.
GarminConnect: link
Lazová stovka
Na druhý pokus úspešne dokončené, možno aj vďaka tomu, že som tentokrát nešiel sám.
GarminConnect: link
Severný Živloplaz
Ultratrailová novinka na ďalekom východe, štart aj cieľ v Starej Ľubovni. Veľmi pekná akcia.
GarminConnect: link
The Run
Štafetový beh naprieč Slovenskom, opäť s nitrianskou partiou. Výborná organizácia, odporúčam.
GarminConnect: link1 link2 link3 link4
Nízkotatranská stíhačka
Náročný trailový beh so štartom v Telgárte a cieľom na Donovaloch. Ukončené na Čertovici kvôli časovému limitu.
GarminConnect: link
100 Míľ Krajom Malých Karpát
Ultratrail s 3 rôznymi vzdialenosťami so štartom aj cieľom v Chtelnici. Ukončené predčasne po 113km.
Strava: link

Celkový počet nabehaných kilometrov: 1570 km (do 10.septembra)

Čo mám ešte naplánované do konca roka:
15.september - Ponitrianska stovka (link)
13.október - Javornícka stovka (link)
20.október - Malokarpatská vertikála (link)

100 MKMK (2018) - prvý pokus

19. augusta 2018 :: Po ťažkej noci sedím doma v obývačke, dostal som do seba ľahké raňajky a pokúšam sa vstrebať dojmy z posledných dvoch dní. Hlava mi treští, viem, že dnes nebudem nič robiť, len ležať, spať a jesť. Píše mi bežecký kamarát Janči a pýta sa na moje prvé dojmy z MKMK. Tak mu v skratke popíšem, ako to išlo a na oplátku sa dozvedám, že moja spolubojovníčka Julka skončila tiež predčasne po asi 140km. Na nálade mi to nepridáva, ale bol to jeden zo scenárov, s ktorými sa rátalo. No vráťme sa k piatku, kedy to celé začalo...
   Celý tyždeň pred akciou som mal v práci voľno a bol som si trochu fyzicky zamakať u rodičov "na malte". Mohol som si tak aspon vyčistiť hlavu. Behaniu som už veľa nedal, mal som dva krátke udržiavacie tréningové behy. V piatok ráno som sa vrátil do BA, potreboval som spraviť ešte nejaký malý nákup pred cestou a pustiť sa do balenia vecí. Obvykle sa na takúto akciu chystám priebežne aj niekoľko dní, teraz som to zvládol za 2-3 hodinky. Predpoveď počasia sľubovala žiadny dážď a tak som chcel ísť trochu viac "na ľahko".
   Ešte počas týždňa som sa dohodol s Julkou, že ju aj spolu s Maťou odveziem do Chtelnice. Bol som rád, lebo inak som medzi štartujúcimi nikoho bližšie nepoznal a mať veselú a príjemnú spoločnosť je niekedy na nezaplatenie. Baby som naložil na Račku, ešte trochu motania piatkovými zápchami a už sme aj fičali smer Záhorie. Do Chtelnice sme dorazili okolo pol šiestej, pozdravili hlavného orga Sláva a vybehli sa najesť do blízkej pizzerie. Radler a pizza akurátnej veľkosti potešili chuťové bunky a doplnili zásoby energie pred nočným štartom. Okrem toho som sa dozvedel pár noviniek z ultratrailovej scény :)
   Vraciame sa z večere, kulturák sa pomaličky plní ľuďmi, známe aj menej známe tváre sa mihajú všade okolo. Presúvame sa do zadnej miestnosti, kde je možnosť rozloženia karimatiek, do štartu ostáva ešte pár hodín, tak si líham s vidinou možného spánku. Nakoniec z toho nič nebolo, ale aspoň som trochu zrelaxoval. Blíži sa 21. hodina a začína čulý predštartovný ruch, ja ešte nie som ani prezlečený, no idem si vypočuť Slávov príhovor k účastníkom.
Dozvedám sa niekoľko kľúčových informácií, ktoré sú mi aj tak v podstate na prd, keď ich neviem vyhodnotiť v správnom čase priamo v teréne. Najviac ma zaujala pasáž o úseku trate s názvom "Sandokanova pomsta", tento úsek sme si aj v teréne neskôr náležite vychutnali. Briefing ani nedopočúvam do konca, musím sa rýchlo prezliecť, nachystať tekutiny do fľašiek, zbaliť a prebaliť potrebné a nepotrebné veci. Stihol som to len tak-tak a už sa pomaly všetci zhromažďujú pred kulturákom a hromadne sa presúvame na námestie, odkiaľ presne o 22.00 vyrazíme v ústrety noci.
   Ostáva pár minút, ešte povinné skupinové foto a o chvíľu už Slávo dáva pokyn k štartu. Prebiehame vedľa kolotočov, rozložených len pár desiatok metrov ďalej a prispievame trochu absurdným spôsobom k už bujarej nočnej zábave domácich. Bežíme okolo stánkov a pomaly hore nočnými ulicami Chtelnice. Had bežcov sa postupne rozťahuje, my sa zgrupujeme do skupinky cca 4 osôb (ja, Julka, Luky a ešte jeden ultrabežec, ktorého nepoznám). Lukyho si pamätám zo Severného Živloplaza, robil tam dobrovoľníka a pomocného organizátora. Rozoberá svoje zážitky z nejakej ultra akcie a Julka ho motivuje k rozprávaniu ďalšími otázkami. Ja zatiaľ len počúvam a cesta nám pekne ubieha. Podľa popisu by mala byť prvá časť trasy (cca 44km) dobre behateľná. Ide sa mi na počudovanie veľmi dobre a občas sa nechávam uniesť týmto pocitom a trochu sa vzdialim skupinke. Julka ma podpichuje, nech idem kľudne dopredu, ja si však uvedomujem, že sa nechcem nechať strhnúť týmto falošným pocitom a radšej vedome spomaľujem. Terén je neozaj prudko behateľný, len veľmi jemné stúpania a klesania, pomerne široké lesné cesty alebo polo-asfaltky. Nakoniec mi to aj tak nedá a odtrhávam sa od skupinky, viem, že čoskoro môžem z akéhokoľvek dôvodu spomaliť a ostatní ma bez problémov dobehnú.
  Striedavo sa predbieham s dvoma Čechmi až ich napokon celkom nechávam za sebou. Pribieham ku križovatke lesných ciest tesne pred 20. kilometrom. Núka sa mi cestička smerom vľavo, ktorá je bohato vyreflexkovaná, tak sa ňou púšťam. Asi po 400 metroch začínajú hodinky pípať, že som mimo trasy. No jasné, je to zrejme ten úsek Štefánika, ktorý spomínal aj Slávo na briefingu, len som nepočítal s tým, že príde tak skoro. Bolo by ma to zviedlo niekde do Dobrej Vody, čo je presne na opačnej strane, ako by som chcel byť. Takže to otáčam a vraciam sa na križovatku, kde sa chvíľu motám a snažím sa nájsť odbočku.
   Našťastie vidím prichádzať z diaľky čelovku, jej majiteľ (ako som neskôr zistil, bol to Marek Košťál, víťaz trasy C) ma okamžite nasmeruje správnym smerom na modrú značku. Rozbieham to dolu kopcom až do dedinky Hradište pod Vrátnom, kde má byť prvá občerstvovačka. Samozrejme, že ešte predtým si doprajem ďalšie malé "zakufrovanie" a skoro miniem občerstvovačku. Tam ma už víta Slávo vo funkcii časomerača a bohaté stoly jedla a pitia. Je takmer 1.00 v noci a tak sa mi jesť až tak nežiada, no natlačím asi zo dva mastné chleby, nejaké sladké tyčinky a pár hrstí kešu orieškov. Postupne dobiehajú ďalší bežci, v tejto fáze sa ide ešte pomerne na husto, o pár minút dobieha aj Julka s Lukym. Sľubujem im, že ďalej už pôjdem s nimi. Julku začína jemne trápiť achilovka, tak ešte trochu postrečuje a ideme ďalej.
   V trojici stúpame do mierneho kopca a vychádzame von z dediny. Ponúkam Julke hrejivý masážny gel, ktorý nosím stále v batohu. Nenechá sa dlho núkať a na konci dediny dávame krátku technickú prestávku na premazanie achilovky. Čaká nás vraj najdlhší asfaltový úsek (vraj cca 17km) tak postupujeme v družnej debate ďalej štýlom indiánskeho behu. Za 34.kilometrom prechádzame krátky úsek pozdĺž rušnej cesty 2.triedy, potom ponad železnicu a sme opať na turistickom chodníku. Tu dobiehame Rudka so Soňou, ktorí sa rozhodli dnes pokoriť 171 km trasu. Zdravíme sa žoviálne "dobré ránko" a cupitáme v dobrej nálade ďalej spolu. Čoskoro stúpame do kopca hustým zarasteným žľabom, nevidíme si poriadne na nohy a podchvíľou hľadáme aj chodník. Toto je tá povestná Sandokanova pomsta.
Našťastie tento úsek nemá ani 500 metrov a tak aj tých nadávok padlo pomerne málo. Zvyšok cesty až po druhú občerstvovačku v dedinke Rozbehy sa zabávame počítaním "Krakenov", posledný stav bol 2:1:0 v prospech Lukyho. Napriek zažívacím problémom nás Luky zakaždým dokáže dobehnúť a dokonca vyráža z druhej občerstvovačky plný energie ešte pred nami. Potom som ho videl až v cieli... Ostávame teda s Julkou ešte pár minút a dopĺňame energiu pred prvým náročnejším úsekom. Už sme na trase asi 6 hodín a teraz majú prísť ozajstné kopce.
   Prvým zahrievacím kopčekom je Hrubý Kamenec, z ktorého sa už zbieha k vodnej nádrži Buková. Prebiehame po jej západnej strane, robíme pár pekných záberov (akurát sa brieždi), obzeráme si stany ešte spiacich kempujúcich a nepríjemným singláčom okolo elektrického ohradníka prechádzame k úpätiu ďalšieho kopca. Julka mi ukazuje, ako vyzerá v praxi "rožková metóda" a vyťahujem jej z batoha rožok z bieleho pečiva. Vysvetľuje mi k tomu teóriu a uznávam, že na tom niečo asi bude. Myslím, že to na najbližšom ultráku sám vyskúšam. O 250 výškových metrov ďalej sme už na vrchole Ostrý Kameň, z ktorého sa po hrebeni presúvame ešte o ďalších 200 výškových metrov vyššie až na vrchol Záruby. Na chvíľku si sadáme a vychutnávame prvú dnešnú pokorenú 700-ku. Medzi stromami presvitá ranné slnko a rysujú sa aj krásne výhľady do okolia. Kvôli týmto momentom tá námaha stojí za to a človeku sa odtiaľto nechce odísť.
Zo Zárub nasleduje trochu nepríjemnejšie klesanie a mne sa začína výraznejšie ozývať ľavé koleno, pichá ma na jednom mieste z vnútornej strany. Hodinky mi ukazujú, že už máme za sebou 53km (čo je trochu viac ako by som mal mať podľa itinerára) a tak pomaly zostupujeme. Čaká nás Jahodník, rekreačná a chatová oblasť, obchádzame stavenisko a ešte hodný kus pomedzi chaty, kým sa dostaneme k vytúženej občerstvovačke na jednej z chát. Toto je prvé miesto, kam sa dali poslať dropbagy. Dohodli sme sa, že si tu dáme aspon 30 minútovú prestávku. Je asi pol 8 ráno, na raňajky dostávame paradajkovú polievku a párky, dobre mi to padlo. Je tu dosť rušno, bežci prichádzajú a odchádzajú, naposledy tu ešte stretávame Rudka so Soňou, ktorí sa už chystajú k odchodu. V chate sa trochu umývam a prezliekam do suchých vecí, aspoň na chvíľu sa zas budem cítiť ako človek. Okrem kolena ma začína trápiť ďalšia nepríjemnosť známa asi väčšine ultrabežcov (alebo aspoň ich mužskej časti). Našťastie mi Julka požičiava vazelínu a mažem kritické vnútorné časti stehien, snáď to aspoň trochu pomôže. V týchto letných teplách stekajúci pot v kombinácii s tesnými bežeckými kraťasami tvoria smrtiacu kombináciu. Na koleno mažem Voltaren a nasadzujem elastickú bandáž. Julka ešte strečuje, jej achilovka nevyzerá byť opuchnutá, tak snáď to bolo len stuhnuté a pôjde to ďalej v pohode. Pôvodne mala ešte v pláne dať si tu 12 minútový "power nap", čo však akosi nevyšlo :)
   Zdržali sme sa trochu viac než pol hodinu, bolo tu príjemne, no treba ísť ďalej. Koleno cítim pri každom kroku, vždy keď zdvíham nohu zo zeme. Zhodujeme sa na tom, že budeme kráčať a uvidíme ako sa situácia vyvinie. Nasledujúca občerstvovačka je až v Plaveckom Podhradí, pred nami je teda okolo 20km a slnko začína pomaly naberať na sile. Najprv prechádzame miernejším terénom, najbližší výraznejší kopec je Čierna Skala, tu sa dosť trápime a častejšie musíme zastavovať. Niekde v polovici kopca nás turistickým tempom predbieha "čaptavý maďar", čo nám výrazne uberá sebavedomia do ďalších kilometrov.
Potom už pomaly klesáme smerom k Plaveckému Mikulášu, prechádzame dedinou, kúsok za ňou sa vyprážame na slnku na dlhej poľnej ceste bez prítomnosti tieňa. Julke vyberám ďalší rohlík, treba niečím tuhým zaplniť vyprahnutý žalúdok. Opäť je tu stúpanie, tentokrát na Jeleniu horu, ktorú by sme si náležite vychutnali, keby bolo tak o 15-20 stupňov na slnku menej. Ináč krásne miesto s borovicovými lesmi, pod ktorými je ozaj príjemne. Ešte výšľap na Javorinku a odtiaľ prechádzame viac-menej hrebeňom až na Baborskú, kopec s peknými výhľadmi. Iba ten downhill z Baborskej až taký pekný nie je, prudký sklon so samými koreňmi a kameňmi, moje koleno si až "chrochtá blahom". Kým zlezieme až do Plaveckého Podhradia, prechádzame okolo zrúcaniny Plaveckého hradu a absolvujeme ďalší nepríjemný downhill. Ešte sa tu aj motá kopec turistov, ktorí sa asi vybrali na sobotný piknik ku hradu. Vysušení poludňajším slnkom sa presúvame dedinou, mám pocit, že musí mať aspoň 5 kilometrov, nemá to konca-kraja. Slnko nám neľútostne praží na lebene.
Pred poslednou zákrutou vidíme konečne ceduľu s označením "K", čo znamená, že občerstvovačka je blízko. Pár metrou ďalej pred akousi kaplnkou nachádzame funkčnú studničku s čerstvou studenou vodou. Doslova dar z nebies. Na striedačku pumpujeme na seba vodu a oblievame si rozhorúčené hlavy polepené od soli. Neskutočný pocit. Takto osviežení prechádzame ešte posledných pár desiatok metrov k občerstvovačke vo dvore rodinného domu. Priestory sú trochu stiesnené, sedí tu už pár ľudí, čo prišli pred nami. Dávame si vývar s rezancami, ktorý dobre padne vždy a všade. Ešte k tomu trochu piva, nejaké čipsy a ovocie, no inak nemám ani veľmi chuť jesť. Dokopy tu strávime skoro trištvrte hodinu, dorovnávam krakenovské skóre na ozajstnom záchode, pomažem koleno a vazelínou tie ďalšie partie. Zisťujeme, že cesta odtiaľto na Vápennú je ešte spoločná pre všetky trasy, tak sa poberáme pomaly ďalej.
   Výšlap začína už kúsok za dedinou a dáva nám zabrať, no aspoň nie sme na priamom slnku a moje koleno prí stúpaní až tak neprotestuje. Cesta hore nám trvá asi hodinku. Dávame nálepku do kontrolného hárku a v tomto bode sa naše cesty rozdeľujú. Ja idem trasu C (najkratšiu), Julka sa rozhodla, že skúsi dobojovať A-čko (najdlhšiu) pokiaľ to pôjde. Musím sa priznať, že sa mi lúči ťažko, lebo viem, že najbližších x hodín až do Smoleníc pôjdem pravdepodobne sám a nebudem počuť nič iné okrem tej blbej pesničky, čo sa mi od rána prehráva v hlave (pozn. nikdy si pred ultrabehom nepúšťať v aute svoje obľubené skladby). Ešte aj ten blbý Medený kotlík alebo odrhovačka od Elánu znie lepšie, keď si ho má človek s kým pospevovať.
   Vyrážam teda smerom ďalej po hrebeni, chodník je dosť zlý a jedno zlé šľapnutie môže znamenať kľudne vyvrtnutý členok. Cestička napokon klesá po druhej strane hrebeňa dolu, tam už sa ide trochu lepšie. Stále po zelenej značke, až prichádzam na miesto nazvané "Pri obrázku", kde sa križuje viacero ciest, konkrétne asi 5. Samozrejme podľa hodiniek intuitívne triafam tesne vedľa, čo zisťujem asi po 400 metroch a tak to stáčam doprava krížom cez les. Motanicou strácam niečo vyše stvrť hodiny, kým sa mi podarí napojiť na správny chodník, teraz sa ho už len držať. Chodník vedie rovno cez "Sklenú hutu", kúsok za ňou nachádzam popri lesnej ceste malú studničku s čerstvou vodou. Predpokladám, že je pitná, niekto tu nechal aj odložený pohár. Dopĺňam aj do flašiek, trochu sa opláchnem a idem ďalej až k miestu s názvom "Zabité". Je tu len malé špinavé jazierko a pri rozcestníku dvaja cyklisti. Chvíľu stojím pod stromom a v tom si všimnem, že chlapíci idú k malému prameňu a čapujú si vodu. Tak to tiež využijem a doplním všetky nádoby čo mám pri sebe doplna. Cesta sa stáča prudko doľava do kopca, našťastie žiadne veľké stúpanie sa nekoná. Asi po 4 kilometroch mi v hodinkách dochádza sťava a musím si dať pauzu. Napájam powerbanku a púšťam znova trackovanie. Dúfal som, že ma hodinky upozornia trochu skôr a záznam bude po pripojení šťavy plynulo pokračovať, ale asi to soudruzi v Suunto inak vymysleli. Alebo len neovládam ten správny postup, na novú značku hodiniek som prešiel po takmer 4 rokoch s Garminom. Tieto vedia nabíjať počas aktivity a majú funkciu navigácie podľa vopred nahratej trasy, čo boli hlavné dôvody prečo som na ne prešiel.
   Asi po troch kilometroch som na mieste, kde sa trasa C opäť napája na ostatné trasy a kúsok ďalej začína nekonečne dlhé klesanie do dediny/strediska "Majdán". V diaľke vidno krásne sa týčiaci Smolenický zámok, no ja však nejdem priamo k nemu. Treba nabrať nejaké výškové aj ďiaľkové metre a tak z Majdánu sa trepem ešte cez Lošonec, okolo Jahodnej a rôznymi krkahájmi, až napokon zničený vychádzam z lesa rovno pri Smolenickom zámku. Cesta vedie tak rafinovane, že až do poslednej chvíle som pochyboval, že ten zámok ešte vôbec uvidím. Okolo zámku sa cesta veľkým oblúkom stáča dolu do podhradia až konečne vychádzam k hlavnej ceste, vedúcej cez Smolenice. Podľa mojich výpočtov som mal doraziť na občerstvovačku v Smoleniciach ešte za svetla, takže som obidve čelovky nechal v dropbagoch. Občerstvovačka sa síce volá Smolenice, ale nachádza sa až pri železničnej stanici, ktorá je 2km ďaleko a je to už takmer v Trstíne. Je opäť vo dvore rodinného domu, ktorý si dobre pamätám z minulého roka, keď som tam robil dobrovoľníka. Na tomto poslednom dlhom úseku "dobieham" ešte jedného nešťastníka, tiež C-čkara a spolu dokráčame až na občerstvovačku. Myslím, že som mu ušetril trochu trápenia, lebo značenie k rodinnému domu nebolo celkom ideálne.
   Už cestou dolu pred Smolenicami som sa rozhodol, že to tu ukončím, bolesť kolena som síce na pár hodín utlmil Ibuprofenom, ale teraz bola spať v pôvodnej sile a odreniny na stehnách štípali ako fras. Takto pokračovať ešte 33km do cieľa mi pripadalo ako zbytočný hazard a nezmysel. Na občerstvovačke nás privítali a pohostili dvaja milí dobrovoľníci, pokušali sa ma ešte jemne prehovoriť, aby som pokračoval, ale už som bol rozhodnutý. Chvíľu po mne prišla ešte jedna Češka, pani s ktorou sme sa striedavo obiehali počas prvej noci. Bola vyčerpaná asi z dehydratácie, v podstate od Vápennej, čo bolo takmer 30km, nebola na trase C žiadna oficiálna občerstvovačka. Pokiaľ si človek nedoplnil aspoň vodu z prameňa, alebo sa nezastavil v nejakej krčme na trase, mohol mať v tom teple vážny problém.
   Moje putovanie teda skončilo po takmer 23 hodinách, hodinky mi namerali 113km, oficiálne to malo byť po Smolenice 105 (vizualizácia trasy: link). Do cieľa nás nakoniec troch odpadlíkov odviezol ochotný chalan z občerstvovačky, za čo mu aj touto cestou ďakujem. A ešte jedna pikoška, v cieli som stretol Lukyho, ktorý pre neustávajúce zažívacie ťažkosti tiež musel ukončiť predčasne. Napriek tomuto všetkému, hodnotím akciu ako jednu z najlepších v tomto roku a po dlhej dobe aj emóciami najviac nabitý víkend. A ešte na záver myšlienka, ktorú poznamenala na margo tejto akcie jedna spriaznená duša:
"Výhoda stoviek je ten win-win na konci, akože preteky - fail, víkend - mega...".

Nízkotatranská stíhačka 2018 alebo niekto musí byť aj posledný


14. júla 2018 :: Nízkotatranská stíhačka patrí k najstarším ultrabehom na Slovensku, tento rok to bol už jej desiaty ročník. Parametrami (105km, 5740m) sa radí k tým náročnejším akciám, ktoré možno u nás absolvovať.
Túto oblasť takmer vôbec nepoznám, tak som si povedal, že to skúsim. Najprv ma to vôbec nelákalo, pomerne vysoké štartovné, náročná logistika, eliminácia uprostred trasy, no keď som videl, že po prvej prihlasovacej vlne sú ešte stále voľné miesta, tak som sa v slabej chvíli zaregistroval.
   Mal som naplánované, že sa ubytujeme blízko Čertovice, aby som to mal rovnako ďaleko od štartu aj od cieľa, priateľka ma mala odviezť autom ráno na štart a po ukončení vyzdvihnúť na Donovaloch. Znie to pekne, no ak sa má niečo pokaziť, tak sa to ak pokazí a tak som nakoniec ostal bez odvozu aj bez zabezpečeného ubytovania. A dúfal som, že týždeň pred štartom ešte zoženiem ubytovanie v Telgárte, ha ha ha... Najprv som si overil, že som si pri registrácii naozaj nezvolil nocľah, potom som obvolal niekoľko ubytovaní, či sa niečo nenájde z 13.na 14.júla, ale nepochodil som. Ostala mi možnosť prespať na zemi v spacáku u kamaráta Jančiho, kebyže ma prepašuje k sebe do izby. Zhodou okolností však zareagovala jedna ultrabežkyňa z Česka na môj facebookový komentár a dohodli sme sa, že mi prepustí svoje ubytovanie, lebo ho má zahlásené ale ho nevyužije.
   Ostávalo ešte dať dokopy povinnú výbavu, nad ktorou sme viacerí krútili hlavami - má dnes niekto v dobe smartfónov potrebu ťahať so sebou papierové turistické mapy? A prečo nie hneď dve, keďže nie je možné zohnať mapu, na ktore by bola celá trasa. Mapa v smartfóne je pohodlnejšia z niekoľkých dôvodov: nezaberá toľko miesta v batohu, nevytrhne vám ju z rúk vietor na hrebeni, ani vám ju dážď nerozmočí na kašu. A aby tých nezmyslov nebolo málo, zoberte si všetci so sebou druhý telefón (s druhou SIM kartou samozrejme), keby sa vám jeden vybil. Lebo v dnešnej dobe ešte nevymysleli telefóny, ktoré vydržia v pohotovosti viac ako je trvanie preteku, ani powerbanky, ktoré aj tak všetci nosíme na stovky, že áno...
   Dohodli sme sa s kamošom Jančim, že pôjdeme z Bratislavy v piatok na obed vlakom, lebo jediný rozumný spoj do Telgártu, čo som našiel, bol s dvoma prestupmi cez Zvolen a Banskú Bystricu. Nasadáme teda do vlaku, so sebou mám výnimočne len jeden veľký batoh, kde sa mi podarilo pobaliť všetky veci, spacák aj karimatku som našťastie nechal doma. V priebehu cesty opäť zisťujem, že naše skvelé železnice nefungujú ako v Japonsku a meškanie voči grafikonu utešene narastá. Tých 6 minút, ktoré sme mali mať na prestup vo Zvolene, nám ani zďaleka nebude stačiť. Prichádzame s viac ako 15 minútovým meškaním a rýchlo vymýšľame náhradný plán, berieme taxík do Bystrice a budeme dúfať, že tam chytíme ešte náš prípoj do Telgártu. Našťastie stanica vo Zvolene nie je až taká diera, ako vyzerala po vystúpení z vlaku a pred budovou stoja až dva taxíky. Berieme prvý a presúvame sa do BB. Je to len niečo cez 20km a pred železničnou stanicou pristávame asi so 7 minútovou rezervou. Jasné, že po nasadnutí do vlaku ešte 10 minút čakáme, kým sa vlak rozbehne.
   Cesta trvá dlho, do Telgártu prichádzame tesne pred 18.hodinou, vedľa nás v kupé tiež skupinka ultrabežcov a ďalších stretávame po vystúpení z vlaku. Apartmány sú od zastávky pár stoviek metrov, tam nás však nikto nečaká, žiadna recepcia, žiadny oznam na dverách, všetko pozatvárané. Chvílu sa motáme ešte okolo, skúšame sa dovolať orgom. No nič, vyberáme sa naspať smerom do dediny, ku škole je to asi kilometer. Asi po 300 metroch stretávame skupinku idúcu oproti, na čele s kľúčovým človekom (to je ten, čo nosí kľúče) a tak zasa naspäť. Rozdáme si kľuče od izieb, berieme bežecké batohy s povinnou výbavou a ideme do školy na prezentáciu. V škole sme medzi prvými, no po našom príchode sa to pomaličky zapĺňa. Na máloktorých slovenských ultrabehoch robia kontrolu povinnej výbavy, no tu si dali extra záležať. Odovzdávame ešte dropbagy a nasleduje krátky briefing od organizátora Ľuba. Podrobne popisuje celú trasu, no všetko si to človek aj tak nezapamätá a v prípade potreby to bude istiť GPS-ko. Z briefingu si pamätám, že niekde pred Čertovicou bude blbý úsek s popadanými stromami a vysokou trávou. Pred tým, ako sa poberieme spať, si dávame ešte menšiu večeru v kolibe neďaleko našich apartmánov. Potom už si len nachystať veci na ráno a nastaviť budík na 4.00.
    Noc bola nepokojná (ako takmer vždy pred pred takouto akciou), ale bolo to o čosi lepšie ako na zemi v telocvični. Ráno cítim miernu bolesť hlavy, dávam si proteínový šejk a asi dva poháre vody. Obliekame sa a 4.40 odchádzame komplet nabalení s veľkou aj malou batožinou do školy. Veľkú batožinu odovzdávame na prevoz do cieľa. Štartuje sa 5.30 a tak sa asi 15 minút predtým presúvame od školy asi o 2 ulice ďalej. Nervozitu veľmi necítim, len môj mechúr má potrebu stále na seba upozorňovať a tak ešte odbieham za neďaleké kontajnery. Rozmýšľame, či na štart nastúpilo všetkých 150 pretekárov a či sa tým naše šance na postup nejako nezmenili. Reálne to vidíme tak, že si dnes dáme aspoň peknú 50-ku, no malá iskra nádeje tu ešte stále je (možno si 40 ľudí poláme nohy alebo niečo podobné).
   5.30 je odštartované, teplota je priam ideálna a my sa môžme hneď na prvom kilometri kochať scenériou cigánskeho gheta, ktoré plynulo prechádza do poľnej cesty, lemovanej odpadkami a rôznymi fekáliami. Ale inak sa tých prvých 5km do Šumiaca beží úplne parádne. To však ešte netuším, že sú to posledné momenty, kedy si trasu užívam. Prvá občerstvovačka v Šumiaci je len aby sa nepovedalo, pitie doplniť netreba, ani jesť sa veľmi nežiada, dávam si aspoň pol banánu, veď čo viac človek potrebuje na zdolanie 1000 výškových metrov, nie? Prekonať takýto výškový rozdiel na cca 6-7 kilometroch nie je úplne každodenná rutina. Zhruba prvú polovicu sa mi ide celkom dobre, potím sa síce jak taký jazzman, no ešte cítim, že to ide. Potom to však začína byť namáhavejšie, začína pásmo kosodreviny a mení sa aj počasie. Vchádzame do hmly a rapídne klesá aj teplota a silnie vietor. Obliekam si tenkú fukerku, hneď je to lepšie. Pár ľudí, ktorých sme predbehli v prvej časti tohto stúpania, nás postupne predbieha. Ideme stále pomalšie, no nakoniec prichádzame na asfaltku, ktorá nás po pár sto metroch dovedie k občerstvovačke na Kráľovej holi. Dávam si dva poháre teplého čaju a nejaké sladké perníky v čokoláde. Sme na vrchole kopca, pár metrov od nás je veľký vysielač, ktorý pre hmlu nie je takmer vidieť. Je zima a nepríjemný vietor, musíme nasadiť ďalšiu vrstvu oblečenia. Toto nevyzerá na počasie uprostred leta.
    Intuitívne volíme cestu hrebeňom po červenej značke, snažíme sa držať chodníka, kamenistý a dosť technický terén pripomína Vysoké Tatry, treba dávať pozor na každý krok. Aspoň klesajúce úseky sa dajú trochu bežať, no nie je to žiadna pohoda. Cítim, že mám svaly z tej zimy akoby stuhnuté. Po pár kilometroch klesáme nižšie, opúšťame hmlu a teplota stúpa, prichádzame na občerstvovačku Andrejcová. Uprostred ničoho takmer švédske stoly s alko aj nealko nápojmi, ovocie (melón!), slané a sladké pochutiny. Chvíľu sa tu zdržíme, pripája sa k nám jeden Jančiho kamarát, ktorý je na dovolenke a vybehol nám naproti. Chalani idú dopredu, ja nevládzem držať ich tempo a tak si idem svoje. Cítim, akoby som nemal vôbec energiu, alebo dostatok kyslíka alebo neviemčo, nejde sa mi vôbec ľahko a mentálne sa vôbec neviem nastaviť do módu, že by som mal ešte bežať. V stúpaniach sa zadýchavam viac, ako obvykle a musím si robiť niekoľkosekundové pauzy.
   Na 26.kilometri nás čaká občerstvovačka v sedle Priehyba. Veselá partia chalanov (ich humor v momentálnom stave nedokážem oceniť) nám ponúka občerstvenie, ktorého tu je ešte dosť veľa, na to že sme jedni z posledných bežcov. Dávam si trochu zo všetkého, dopĺňam vodu do fľašiek, ďalšia možnosť bude až sedlo za Lenivou, čo je už takmer Čertovica. Teda niečo cez 20km.
    Od občerstvovačky začína prudký stupák do kopca, prežúvam sušenú datlu, no energia neprichádza. Musím sa zastavovať a s chalanmi sa už ani nesnažím držať krok. Oni ma napriek tomu vždy počkajú, ponúkajú mi gel alebo kolu. Stále sa mi vracia bolesť hlavy a dosť ma to demotivuje, dávam si dnes už druhý Ibuprofen a dúfam, že to ustúpi. Začína ten blbý úsek, kde sú cez chodník náhodne nahádzané rozne prekážky väčšinou vo forme spadnutých stromov. Chodník je čoraz užší a je lemovaný vysokou a miestami dosť hustou trávou alebo kríkmi. Väčšinou si ani nevidíme na nohy a tak bežať by nemalo zmysel, ani keby som vládal. Jančimu sa podarilo asi 3krát sa parádne potknúť, našťastie nedošlo k žiadnemu zraneniu. Na jednom mieste kúsok od chodníka nachádzame prameň s výbornou vodou, tak sa na chvíľku zastavujeme, aby sme sa osviežili. Medzitým už sme asi zo 3-krát obliekli a zasa vyzliekli vonkajšie vrstvy oblečenia. Podľa predpovede malo byť dnes trošku iné počasie, no môžme byť radi, že na nás niekoľko hodín v kuse neprší ako napr. na Ponitrianskej stovke každý rok. Posledných pár kilometrov som v stave, že už mi je všetko jedno, chcem len nejako dokráčať na Čertovicu a ukončiť toto dnešné trápenie. Z batoha vyberám fľašku coly, čo som mal ako železnú rezervu a čosi z nej odpijem. Aj keď nie som fanúšik sladených nápojov, cola a ultra skrátka idú do kopy a niekedy s človekom dokáže spraviť divy. Po pár minútach cítim, že žalúdok, ktorý som mal taký nijaký, sa začína normalizovať a množstvo cukru mi tak trochu aj zlepšuje náladu. Ešte na záverečných kilometroch ma predbehli nejakí traja bežci, to už musel byť fakt zadný voj. Rozmýšľam, že začnem zbierať zo stromov fáborky, za mnou už určite nikto nie je.
   Konečne dokráčam na poslednú občerstvovačku pred Čertovicou, osadenstvo už balí materiál. Uistia ma, že som naozaj posledný, ponúkajú mi aspoň pitie, ale vraj sú to už len 2km, tak kašlem na to, poďakujem im a idem rovno ďalej. Mierne klesanie po širokej zvážnici, konečne po 20km behateľný terén a tak sa mi podarí prejsť do mierneho poklusu. Na Čertovicu už dobieham regulérnym behom, dokonca počujem potlesk. Dozvedám sa, že sme "len" 7 miest pod čiarou, takže až tak veľa nechýbalo a mohli sme ísť ďalej. Chalani by to určite dali, no ja si veľmi neviem predstaviť ešte ďalších 12-13 hodín trápenia.
  
   Prešli sme cca 48km a 2800 výškových metrov. Dnes sa ukázalo, že na takýto ultrabeh treba mať ešte trochu viac natrénované, nie je to taká "pohodička" ako napríklad Lazovka. No skôr sa prikláňam k verzii, že tentokrát ma zradila psychika. Keď človek prechádza nejakými osobnými problémami, dokáže to s ním celkom dobre zamávať. Nie nadarmo sa vraví, že ultra je hlavne o hlave. Takže sa treba dať teraz znova dokopy, pridať do tréningu hlavne výškové metre a pokiaľ sa nič neočakávané nestane, uvidíme sa v auguste na 100MKMK, tentokrát v úlohe bežca/diaľkoplaza.

Link na prejdenú trasu

   Na záver by som ešte chcel pochváliť organizátorov za dobre označenú trať. Hoci poväčšinou nebolo veľmi kde zablúdiť, fáborky boli presne tam, kde by ich človek očakával. Snažili sa aj ľudia na občerstvovačkách ako aj na Čertovici a Donovaloch, pomohli s odvozom nás aj našej batožiny. Mal by som aj jeden návrh na zlepšenie, na ktorom sme sa zhodli viacerí. Keď už naozaj nie je možné pustiť z Čertovice viac ako 100 ľudí ďalej (niekomu zrejme vadí pár ľudí navyše, čo prejde turistickým chodníkom ako to, že sa tu vo veľkom rúbu stovky stromov a pri pohľade na holé kopce  je človeku do plaču), dajte možnosť štartovať len 100 ľuďom hoci aj za cenu o polovicu vyššieho štartovného. Tak bude mať aspoň každý možnosť prejsť si celú trasu a nebude sa musieť stresovať, či prejde elimináciou.

Severný Živloplaz 2018 (103km, 4145m+)


26-27. mája 2018 :: Prvé informácie o tom, že sa na východe chystá nová ultra akcia, sa začali objavovať už niekedy v priebehu minulého roka. Spomínam si, tuším to bolo v cieli na PUT 2017 Julka Batmendijnová rozdávala malé letáčiky, ktoré toho veľa neprezrádzali, no dávali tušiť, že pôjde o niečo zaujímavé. A keď sa partia ultrabežcov rozhodne zorganizovať nový ultra pretek, bol by hriech si takúto premiéru nechať ujsť.
   Takže keď sa na webe objavili informácie o spustení registrácie, nebolo veľmi o čom rozmýsľať. Akcia mi vhodne zapadla medzi Lazovú stovku a Nízkotatranskú stíhačku, aspoň sa medzitým človek stihne zregenerovať. Druhá vec je, že túto oblasť Slovenska takmer vôbec nepoznám.
   Bohužiaľ sa ukázalo, že nikto z mojich bežeckých parťákov sa nebude môcť zúčastniť, lebo už boli poprihlasovaní na iné preteky (Transylvania Ultra týždeň pred Živloplazom alebo Štefánik 2 týždne po...) Tak som sa aspoň pokúsil osloviť záujemcov z oblasti BA a ponúknuť odvoz autom. Nikto na túto ponuku nezareagoval a tak som sa vybral v piatok popoludní na dlhú cestu autom na východ. Až na klasický prúser, keď sa pokúšate posledný deň pred víkendom hodinu zúfalo vymotať z Bratislavy a máte pocit, že o druhej hodine už nikto nepracuje a všetci dostali ten istý nápad. Potom to však už išlo vcelku dobre a niečo po 19 som dorazil na miesto určenia v Starej Ľubovni. Technicé zázemie a zároveň miesto nocľahu klasicky na základnej škole v celkom slušne udržiavanej telocvični. Prezentácia aj s kontrolnými otázkami ohľadom povinnej výbavy prebehli bez komplikácií a tak som sa mohol ísť "ubytovať" a čakať do pol 10, kedy mal prebehnúť predštartový briefing od organizátorov.
  Na briefingu sme sa okrem iného dozvedeli, že Julka prežíva oveľa väčšie predštartové stresy ako väčšina zúčastnených pretekárov, čo je však celkom pochopiteľné vzhľadom na jej premiéru v úlohe organizátora. Potom skončení briefingu som sa šiel uložiť do spacáku, nastavil budík pred 5 ráno a pokúsil sa na pár hodín si pospať.
   Aj keď v noci ešte bolo trochu rušno (prichádzali noví ľudia, behalo sa na záchod apod.), podarilo sa mi trochu sa vyspať a budím sa sám dokonca ešte pred budíkom. Nasleduje triedenie vecí, výber toho, čo si dám na seba, ľahké raňajky v podobe koktailu a jablka. Moja večera tiež nebola bohviečo (jedna bageta kúpená cestou, jablko, koktail), ani som nič moc nevypil a to sa možno podpísalo na problémoch ktoré mali prísť...
   Asi 15-20 minút pred štartom sa presúvam z telocvične na námestie gen.Štefánika, odkiaľ sa bude štartovať. Ešte pár teplých slov na povzbudenie od orgov, zaväzujem si šnúrky a zaraďujem sa do tlupy. Julka vypáli štartový výstrel presne o 6.00 a pomaly klušeme ulicami Starej Ľubovne, najskôr centrom, potom cez okrajovú časť s rodinnými domami až na koniec mesta, kde začína prvé stúpanie do lesa. Už takto ráno je cítiť, že cez deň bude dusno a predpoveď sľubuje aj nejaké tie búrky. Už prvé kilometre sa ide pekne zostra hore kopcom, takže sa začínam adekvátne potiť. Po vystúpaní na kopec nasleduje miernejšie klesanie hlhočiznou lúkou v asi meter vysokej tráve až schádzame dolu k prvej občerstvovačke v dedinke Matysová. Na ultra dosť nezvyčajný luxus na 8. kilometri, dopĺňam trochu cukry v podobe ďatlí a nejakej koly.

   Po pár sto metroch cupitám zamyslene asfaltkou a kričí na mňa chlapík, že som asi poblúdil a mal som zabočiť doprava. Spočiatku neviem, či si len nerobí srandu a tak sa vraciam niekoľko desiatok metrov naspäť a naozaj - prudká odbočka doprava pomedzi domy, musel som úplne prehliadnuť aj tú krikľavú šípku na zemi. Ďalej to už ide bez komplikácií a po necelej hodinke a pol dobieham aj s dvomi ďalšími ľuďmi na občerstvovačku v obci Jarabina (18,5km). Dodávam nejakú tú energiu v podobe mastných chlebov, napúšťam do fľašiek vodu a o pár minút vyrážam. Tí dvaja (jedna žena a jeden chlapík - Čech), s ktorými som prišiel, už valia vpred a až do konca som ich nevidel.
   Pokračujem ďalej sám a niekde okolo 20-21.km začínam pociťovať nezvyčajný nedostatok energie. Hrozne ťažko sa mi ide do kopca a každých pár desiatok metrov musím na chvíľku zastať a predýchavať. Že by takto nejako vyzerala kríza? Na ultra sa mi to zatiaľ nestalo, rozhodne nie na takomto skorom kilometri. Kráčam z nohy na nohu a chvíľami mám pocit, že ma obchádzajú mrákoty. Už sa tu len niekde nezložiť k zemi. Možno je to pečúcim slnkom a dusnom, možno som málo pil alebo jedol, možno som nevyspatý. Môže to byť akákoľvek kombinácia týchto vecí. Napokon prichádzam veľkou lúkou k miestu, kde sa trasy A a B rozdeľujú, naša dlhšia trasa pokračuje vľavo, trasa B vedie vpravo. Nejakí bežci, čo som ich videl šlapať za mnou, odbočujú vpravo. Po pár sto metroch nasleduje klesanie a mne sa darí pomaly bežať.
   Stúpania mi však stále robia problém. Pri zbehoch zas začínam pociťovať štvorhlavý stehenný sval. Najprv ľavá noha a postupne sa pridá aj pravá. Takto skoro som to nečakal. Pred nasledujúcou občerstvovačkou v dedine Litmanová (32.km) nasleduje dlhší asfaltový úsek klesajúceho charakteru, vchádzam do dediny a čoskoro ma už víta najveselšia občerstvovačka, Soňa, Rudko a ich tri ratolesti. Dávam si tu niečo na zjedenie, Soňa mi robí kávu, aj keď na ňu nemám veľmi chuť, ale presviedčam sa, že mi možno pomôže. Pobudnem tu asi 20 minút, medzitým prichádza ďalší bežec Michal, ktorý zaujal svojimi bavlnenými ponožkami.
   Opúšťam občerstvovačku, vraciam sa dolu dedinou k rázcestiu, kde pokračujem doľava smerom k vleku a potom do kopca. Po prvých pár kilometroch prichádza prvý jemný dážď, ktorý sprevádza hrmenie, postupne však hustne a tak sa schovávam pod strom a vyťahujem bundu. Nasťastie dážď trvá možno nejakú trištvrte hodinku. Tento úsek postupne pokračuje pozdĺž slovensko-poľskej hranice, idem najprv úzkym zarasteným chodníkom s popadanými stromami až sa dostávam na mierne zvlnený hrebeň, ktorým vedie široká vychodená cesta. Tu už stretávam menšie aj väčšie skupinky turistov, najmä Poliakov. Niektorí sa pýtajú, či idú správne na akýsi vrch-miesto, nerozumiem im celkom, tak len ukazujem smerom na cestu, ktorou som prišiel. Tento úsek po hrebeni sa mi dá konečne trochu bežať, hoci stehná protestujú. Ako opúštam túto magistrálu, dobieham opäť Michala, ktorého som stretol v Litmanovej. Púšťame sa do reči, kráčame a fotíme si okolité kopce. Na ultra je každá spoločnosť vítaným spestrením a cesta potom príjemnejšie odsýpa.
   Po chvíli prichádzame na miesto, kde trochu "zakufrujeme", vidíme faborku po našej pravej ruke, no nevedie smerom k ned žiadna cestička, navyše pred sebou v diaľke vedľa vychodeného chodníka vidíme ďalšie faborky. Nechce sa nám prešlapávať vysokou trávou k faborke po pravej strane (navyše je to do kopca), tak volíme cestu priamo. Kolega, čo išiel za nami volí cestu vpravo cez kopec a nakoniec spravil dobre. My zatiaľ schádzame pár sto metrov k asfaltke, ktorá nás napokon tiež privedie tam kde sme pôvodne chceli, hoci sme si nadišli trochu zbytočne asi pol kilometra. A to už sme pri občerstvovačke Lesnické sedlo (46,5km). Dobrovoľníci sú rozložení rovno vedľa bufetu, kde neodolám a kupujem si jedno pivo. K tomu nejaká klasika v podobe mastných chlebov, pomaranč, banán, ďatle.
   Keď sme trochu skonsolidovaní, vyrážame na jeden z najťažších úsekov. Spomínam si na Julkine slová na briefingu, keď vravela, aby sme šetrili sily do druhej polovice, lebo bude ťažšia ako tá prvá. Michal má dnes, ako sa zdá, viac energie ako ja a vyráža do kopca štýlom indiánskeho behu (ak si dobre pamätám 15 krokov beh, 10 krokov chôdza). Ja za ním nestačím, pri stúpaniach mi dnes proste dochádza šťava. Pred Haligovcami nasleduje prudké klesanie dolu a moje stehná plačú od bolesti. Rozmýšľam, ako by sa mi teraz hodil kompresný návlek na stehno, lenže to by som potreboval rovno dva, čo je ďalšia váha v batohu navyše. Alebo aspoň obviazať elastickým obväzom? No nakoniec po skoro 3,5 hodinách to nejako doklepávam do dedinky Veľká Lesná (60.km), kde je skvelá občerstvovačka vo dvore rodinného domu. Michal sem dorazil už v predstihu, čakala ho tu priateľka, takýto support je na nezaplatenie. Pani domáca mi hneď núka dva druhy polievky, vyberám si vývar, ten dokáže robiť zázraky. Natlačím do seba aj pár kúskov slaniny, nech nešlapem len na čistom cukre. Majú tu aj celkom dobre vybavenú lekárničku, skúšam na stehná chladivý sprej a následne ich mažem Perskindolom. Osviežujem sa zo záhradnej hadice a prezliekam sa do suchého trička. Michal odchádza, ja ešte potrebujem pár minút. Sedí tu s nami ešte jeden chlapík, ktorý vyzerá rozbitý presne ako ja. Dávame sa do reči a rozhodneme sa pokračovať ďalej spolu. Z Jana sa vykľuje dosť vtipný týpek, je o pár rokov starší odo mňa a pod chvíľou vypúšťa rôzne šťavnaté nadávky a napodiv mi to vôbec nevadí, lebo sa cítim podobne a takto si aspoň psychicky uľavíme a o čosi lepšie sa nám pokračuje.
   Nasledujúci úsek vyzeral podľa popisu, že bude najťažší zo všetkých (14km, cez 800m prevýšenie), ale to prevýšenie bolo rozložené asi na 3-4 kopce. Tak sa nakoniec ukázalo, že to bolo celkom znesiteľné, s Janom sme svorne nadávali pri každom zbehu a po viac ako 3,5 hodinách sme sa došmatlali do Toporeckého sedla (74.km) s mini občerstvovačkou. Najprv som zdiaľky zbadal len červenú blikačku a kúsok odtiaľ už dve zaparkované autá a 3 veselí dobrovoľníci. Tu už mi jesť takmer vôbec nechutí, ale 2 kúsky chleba do seba dám, trochu vody doplním. Ešte čakáme, kým sa Janovi dobijú Garminy aspoň na zvyšok trate, vyberáme čelovky a nastupujeme v ústrety nočným úsekom.
   Čakajú nás posledné tri úseky a tie sa postupne skracujú, najbližší do Vyšných Ružbách má 12km, potom ešte 10 a 7km. Nočné úseky bývajú náročnejšie na psychiku, človek musí viac dávať pozor kde šlape, vidí okolo seba len pár metrov osvetlených čelovkou a rozhodne veľmi pomáha, keď sa ide aspoň vo dvojici. Dolu do Ružbách (86.km) sme sa plazíme skoro 3 hodiny, čo je priemerná rýchlosť asi 4km/h alebo 15min/km. Proste slimáci. Občerstvovačka pred miestnou krčmou ale potešila, dá sa tu sadnúť a majú aj teplý čaj. Niežeby mi bola zima, ale potrebujem niečo neutrálne na žalúdok a tak si dávam rovno dve šálky. Znova natieram a masírujem stehná a dobíjam hodinky. Dvaja sympatickí dobrovoľníci (chalan s babou) nám zatiaľ robia príjemnú spoločnosť, no nechceme tu sedieť veľmi dlho. Oveľa ťažšie sa potom vstáva.
   Pred nami je teraz 10km do obce Jarabina (dnes už po druhýkrát). Po odchode z občerstvovačky mi však začína byť zima, Jano je na tom ešte o kúsok horšie, má už na sebe bundu a aj tak dostáva triašku. Vraví, že musí bežať, aby ho neklepalo. Pokiaľ ja vydolujem z batohu svoju bundu, zdrhá mi niekde na konci ulice a nedokážem ho dobehnúť. Prevýšenie tohoto úseku už by malo byť pomerne malé a tak nasadzujem najrýchlejšiu chôdzu akej som v danej chvíli schopní (cca 9-10 min/km). Občas ešte v diaľke zahliadnem svetlo Janovej čelovky, ale nemám síl na to, aby som sa pokúšal bežať. Okrem toho začína nad okolitými poliami padať hmla, ktorá pri svetle čelovky bráni vidieť viac ako pár metrov okolo. Pred obcou Jarabina (96.km) ma čaká ešte jedna výzva, ktorú spomínala aj Julka. Je to riečka, ktorá sa v priebehu dňa po daždi ešte trochu rozvodnila. Je široká tak odhadom 3 metre a vcelku divoká. Polená, ktoré tam nanosili ako pomôcku pre bežcov, už stihol odniesť prúd. Našťastie v tejto neskorej hodine už voda trochu opadla a mne sa podarilo s trochou šťastia za pomoci paličiek preskákať po kameňoch na druhú stranu. Prechádzam obcou Jarabina, ktorá mi pripadá nekonečná. Riadim sa mapou v smartfóne, lebo sa tu trať križuje s cestou, ktorou sme išli ráno. Prichádzam až na koniec dediny a občerstvovačka nikde. WTF? Na jednej odbočke bola na plote červená blikačka, že by to bolo niekde tam? Myslel som, že je to na upozornenie, aby tam ľudia náhodou neodbočili. Už mi je to jedno, nech mi dajú kľudne aj penalizáciu, ja už to hľadať nejdem.
   A tak opúšťam Jarabinu a stúpam znovu do kopca. Posledných 7 kilometrov, pripadajú mi nekonečné. Najhoršie, že idem sám a to ani to nadávanie nemá potrebný efekt. Jediná možnosť je zaťať zuby a kráčať pomaly ďalej. Viditeľnosť je mizerná, prechádzam rozpadnutou cestou medzi poliami a snažím sa obchádzať najväčšie mláky. Prichádzajú záverečné 3-4 km lesom, aspoň nejaká zmena a nie je tu tá hnusná hmla. Čakám, či sa za niektorou zákrutou už neobjaví v diaľke hrad, aspoň nejaký záchytný bod, na ktorý sa možno upnúť. Ale nie, len čierňava lesa. Asi až posledných 500 metrov pred cieľom vychádzam na čistinu a odkryje sa mi Ľubovniansky hrad v plnej paráde.

   O pár minút budú 4 hodiny a začína svitať. Som na trati bezmála 22 hodín, moja pôvodná predstava bola max. 20 hodín. Ešte pár desiatok metrov, obísť hradné múry a vyšlapať niekoľko výškových metrov. Vchádzam do areálu hradu, kde už sedí Jano a tlačí cestoviny. Trochu som aj naňho naštvaný, že ma takto nechal v štichu tesne pred koncom, ale tvrdí, že mu bola strašná zima a musel ísť rýchlo. Nevadí, hlavne, že som bez zranenia v cieli, nemám už chuť jesť ani piť, hoci na stole sú ešte nejaké tie pochutiny. Pár minút posedíme a potom nás jeden z dobrovoľníkov odváža autom k telocvični, kde už čaká sprcha a spacák. Dobrú "noc".
   Z toho, čo názov preteku napovedá, sme zažili hádam všetko: bolo to na severe, sprevádzali nás rôzne prírodné živly a v závere sme sa už len tak plazili. Po dnešku sa už rozhodne nedá povedať, že "na východe nič nie je" :o)
Oficiálne výsledky si možno pozrieť tu:
https://ultra.hiking.sk/hk/live/32/severny_zivloplaz.html


Prečo tento blog

Rád by som prostredníctvom tohto blogu popísal ako som sa dostal k behu, ako som sa postupne prepracoval od rekreačného turistu k aktívnemu bežcovi. Chcem písať aj o pretekoch a bežeckých akciách, ktorých som sa zúčastnil.
Články budem pridávať chronologicky ako išli v čase od mojich začiatkov v lete 2014 až po súčasnosť.