Malofatranská 50-ka 2019 (52km, 4124m+)

29. júna 2019 :: Malofatranská 50-ka je jednou z verzií Malofatranskej stovky. Tento rok bola bola obnovená po dvojročnej pauze. Hoci už na ultra chodím tretí rok, tomuto preteku som sa zatiaľ vyhýbal. Možno to bol rešpekt pred parametrami trasy, ktoré sú celkom výživné. Na vzdialenosti polovice bežnej stovky človek nastúpa rovnaké prevýšenie ako na celej stovke. A to je tá najkratšia možná trasa. Tých, čo sa rozhodli ísť 100 km trasu, čakalo prevýšenie takmer 7000 metrov, no a tento rok pribudla aj novinka v podobe ultra brutál 180 km trasy s prevýšením 10000 metrov! Na toto šialenstvo sa prihlásilo 23 ľudí. Ja som si povedal, že mi stačí 50 na prvý raz a radšej dokončiť. Tu pre vás nepríde auto, keď sa rozhodnete skončiť niekde uprostred, leda tak vrtuľník HZS, pokiaľ by sa vám niečo stalo. Toto už nie sú Malé Karpaty, kde je to do civilizácie odvšadiaľ "na skok".
   Mišo ako hlavný organizačný člen našich ultra výletov vybavil ubytko v Terchovej a tiež odvoz vlastným autom. Zozbierali sme sa 4 kusy, ešte Ondro H. a Martin Č. Z Bratislavy vyrážame krátko po 14.00 v piatok, aby sme všetko v pohode stihli. Navigácia nás cestou tam nečakane presmerovala na kompu pod Strečnom, tak sme mali ešte aj zaujímavý zážitok.

   Štart a cieľ v tomto prípad nie je na tom istom mieste, čo je trochu komplikovanejšie na logistiku. Auto sme teda nechali v cieli v Lipovci a odtiaľ sme mali objednaný taxík do Terchovej. Cestou sme sa od mladého taxikára dozvedeli zaujímavé veci, napríklad, prečo žije v okolí Martina tak veľa Nórov. Takík nás vykladá priamo pred rodinným domom, kde sme ubytovaní, jediný drobný problém je, že tu nie je ani nohy a ani na jednom kontaktnom čísle nám to nik neberie. Paráda, tomu hovorím podnikanie na slovenský spôsob. Ideme teda aj s batožinou na miesto štartu, nech sa zatiaľ aspoň zaregistrujeme. Cestou checkujeme Lidl, ešte by sme mali stihnúť aj menší nákup. Na miesto registrácie je to dobrý kilometer, aspoň si obzrieme trochu dedinu. Na registrácii panuje čulý ruch, vyťahujeme všetko potrebné na kontrolu povinnej výbavy. Medzitým sa Mišovi podarilo spojiť s majiteľom ubytovania, tak šlapeme zasa naspať a veci si nechávame na izbách. Ubytko je ako z čias socializmu, ale my nie sme nároční. Je tu sprcha, hajzel aj postele na prespanie (po dve v každej izbe), nič viac nám netreba. Sme už všetci hladní a tak opäť do dediny, ešte malá zastávka v Lidli na doplnenie proviantu, tu stretávame ešte Petra Z. a spolu ideme hľadať nejakú reštauráciu. Skončíme v podniku s názvom Haluškáreň, ktorá je už plná hladných ultráčov. Zariskujem a dávam si bryndzové halušky, polievku a pivo. Po dobrej večeri odchod na ubytko, chystanie vecí a pred spaním ešte chviľu posedíme a pokecáme o zajtrajšom dni.

   O 4.45 zvoní budík, ranná hygiena, obliekanie a posledné prípravy. Na raňajky stlačím 2 orechové rožky a nejakú žemľu, som ešte celkom najedený z večere. Dokonca ma ani neprehnalo po tých haluškách, takže by mi mala energia vydržať po prvú občerstvovačku. S komplet batožinou šlapeme na miesto štartu, len čo stihneme odložiť tašky na prevoz do cieľa, už orgovia hulákajú a ženú nás von. Do štartu je ešte pár minút, väčšina už zhromaždená na ploche. Stretávame tu Rudka so Soňou, dnes idú obaja stovku, držím im palce.

   Presne o 6.00 odštartované a my sa pomalým poklusom presúvame hore dedinou. Je to len jedna ulica no asfaltkou pokračujeme ešte asi 3 kilometre. Potom sa cesta stáča doprava a okolo pár domov prechádzame na začiatok prvého stúpania. Šlapeme úzkym singáčom, predbiehať sa tu veľmi nedá a ani to nemá príliš zmysel. Niektorí sa o to napriek tomu pokúšajú a ženú sa dopredu, ako by ich dnes nečakalo minimálne 50km. Snažím sa nájsť si svoje tempo, ktorým viem ísť rovnomerne a nezastavovať. Našťastie sa v jednej chvíli predo mnou ocitne pekná bežkyňa v červených šortkách LaSportiva. Do kopca ide tempom, ktoré mi úplne vyhovuje, no pri krátkych zbehoch mám čo robiť aby som jej stačil, na jej techniku mladej srnky sa proste už nechytám. Takto sa mi podarí zvládnuť náročné stúpanie, vyliezli sme takmer 1000 výškových metrov, prechádzame vrcholmi s názvami ako Sokolie, Baraniarky, Žitné, Kraviarske.

   Zhruba na 10. kilometri začíname pomaly klesať dolu do Vrátnej. Tam na kilometri 13,5 za potokom už prvá občerstvovačka. Dávam si melón, ktorý mi dnes chutí neskutočne, k tomu nejaké pomaranče, pár mastných chlebov so soľou a vypijem skoro celý radler.
    Nastupuje skoro 2km mierny asfaltový zbeh, dnes druhé miesto, kde sa dá aspoň trochu pobehnúť. Vďaka údajnej ťažbe dreva si tu dávame asi 2,5-3km zachádzku. Pod lanovkou sa stáčame prudko doprava a úzkym chodníkom po vrstevnici vystúpame asi 350 výškových metrov. Je mi hrozne teplo, kraťasy na mne ešte nestihli uschnúť a lepia sa mi na telo. Dnes som zariskoval a namiesto obtiahnutých kraťasov, ktoré obvykle nosím na ultra som si dal voľné pľantavé kraťasy, kúpené pár dní dozadu. Trochu sa obávam odrenín, ale ráno som všetky kritické miesta dobre premazal, tak uvidíme. Na 20. kilometri prebiehame obcou Štefanová, na čo si teraz vôbec nepamätám. Za obcou začína druhé dnešné veľké stúpanie, na necelých 8 kilometroch nastúpame skoro 1000 výškových až na vrchol Veľkého Rozsutca.

   Ešte pred výstupom na Rozsutec, niekde okolo 22.kilometra prechádzame tiesňavou, ktorou tečie potok a čaká nás exponovaná pasáž plná rebríkov a stúpačiek. Úplne ako v Slovenskom raji, toto som tu nečakal. Horšie na tom je, že sa musíme predierať davmi turistov, ktorí sa tu nahromadili a niektoré miesta je naozaj ťažké niekoho predbehnúť. Väčšinou nás púšťajú sami, najmú ak si všimnú pripnuté štartové čísla. Ale aj tak je to vyčerpávajúce a na konci som rád, že je tento úsek za nami. Medzitým sa mi niekde stratili Mišo s Ondrejom a nakoniec aj Rudko so Soňou, ktorých som sa držal ešte na začiatku rebríkovej pasáže. Blížim sa k vrcholu Veľkého Rozsutca a opäť sa to tu zahusťuje, všade je kopec ľudí a na exponovaných miestach treba často čakať. Na poslednom rozcestníku pod vrcholom ma navigácia v hodinkách posiela až celkom hore ku krížu, hoci by sa dalo ísť už druhým chodníkom priamo dolu. No ja debil som si to tam poctivo odšlapal, veď čo ak by tam bola tajná kontrola. Mohol som si takto ušetriť minimálne 20 minút, som naspäť pri rozcestníku a púšťam sa cestou dolu. Niekde v diaľke vidím malý biely fliačik, to je stan druhej občerstvovačky, zdá sa to byť hrozne ďaleko, či skôr hlboko.

   Na kilometri potrebujem klesnúť asi o 400 výškových metrov, čistá šialenosť. Ide sa ešte horšie ako smerom hore, na každom kroku hrozí šmyk na prachu a drobných kamienkoch, okrem toho všade zavadzajú ľudia, ktorých v úzkych miestach nedokážem predbehnúť. Podarí sa mi však bez úrazu zísť až dolu, okolo občerstvovacieho stanu je porozhadzovaných kopec turistov. Dobrovoľník si ma zapíše a hneď mi aj oznamuje, že mám šťastie, lebo som mohol byť diskvalifikovaný za nestihnutie limitu. Limit ale našťastie posunuli, lebo sa už nejakí stovkári, ktorí tiež prišli pár minút po limite, sťažovali a tak nakoniec organizátori rozhodli v ich prospech. Nachádzam tu aj Miša s Ondrejom, ktorí sú práve na odchode, tak im zaželám šťastnú cestu, ja si potrebujem aspoň na 10-15 minút oddýchnuť. Vravia, že ma počkajú na 3.kontrole, na chate pod Chlebom. Z občerstvenia tu už skoro nič nezostalo, lebo som prišiel medzi poslednými, aspoň trochu melóna, nejaké pomaranče a pár kúskov chleba. Do fľašiek dopĺňam vodu, bohužiaľ už ostala len bublinková a keď si do nej bez rozmýšľania hodím ešte šumivé magnézko, skoro celá mi hneď vyšumí.

   Po krátkom oddychu prichádza tiahle a dosť mučivé stúpanie na Stoh. Dva kilometre na vrchol mi zaberú skoro 45 minút, slnko mi uberá sily, nie je tu žiadny tieň, ide sa po holom kopci. Zo Stohu zas skoro 400 výškových metrov dolu a potom hore na Steny, cez vrchol Hromové a konečne je tu odbočka na chatu pod Chlebom. Od nej je to však ešte skoro 1,5 kilometra miestami dosť nepríjemným singláčom. Skúšam pri konci aj pobehnúť, v mysli ma máta limit. Viem, že boli odstupňované tuším po 3 hodinách a keďže do 13.00 bol limit na prvej kontrole, tu by bol limit 16.00. Len dúfam, že s posunom limitu na prvej boli posunuté aj ostatné kontroly. Na chatu pribieham asi 16.05 a vítajú ma skandujúci dobrovoľníci. Mišo s Ondrejom ležia neďaleko na tráve a užívajú si oddych. Keby tu bol dnes Janči, takýto luxus by si nemohli dovoliť. Mala tu byť ako občerstvenie polievka, nakoniec sa z toho vykľula len Vifonka, no aspoň trochu slanej vody do žalúdka nemôže uškodiť. Chata je vybavená aj reálnym hajzlom, tak stihnem ešte aj "rýchlu vykládku".

   Dobre oddýchnutí pomaly odchádzame z tohto príjemného miesta, do cieľa nás čaká už len niečo cez 600 výškových metrov. Naša trojica je znova pokope a pár minút po odchode sa k nám pridáva jedna bežkyňa (v cieli sme zistili, že sa volá Julča), ktorá má už trochu problémy s kolenami a tak jej naše turistické tempo celkom vyhovuje. Onedlho na to sa k nám pripája ďalší účastník českej národnosti. Zapája sa do rozhovoru s Mišom, je to vojak a zjavne nachádzajú spoločné témy na rozhovor. Týpek je hrozne ukecaný a mne to pomaly začína liezť na nervy, okrem toho ma pobolieva hlava a ich počúvanie mi nerobí celkom dobre. Viem, že keby tu bol Janči, mal by na vec rovnaký názor, niekedy je proste lepšie ísť mlčky a vychutnávať si božský pokoj hôr. Ľudských kecov si dosť užijem, keď som dolu v civilizácii. Aby toho nebolo dosť, Julča sa púšťa do rozhovoru s Ondrejom, takže teraz to už mám stereo, jedna dvojica predo mnou, druhá za mnou. Nakoniec to už nevydržím a pri ďalšom stúpaní zostávam radšej vzadu. Obchádzame sprava Veľký Kriváň a na 44. kilometri prichádzame na vrchol Malého Kriváňa.

   Je to posledný vrchol našej trasy, už by malo nasledovať len klesanie a to teda parádne. Chvíľu si tu ešte predtým posedíme, spravíme pár gýčových fotiek a už aj valíme dolu. Do cieľa musíme naklesať cez 1200 výškových metrov, najmä na jeden kvalitný zbeh nás upozorňovali, kde sme na cca 5 kilometroch klesli zhruba o 800 metrov.

   Pred tým sme si ale užili ešte poslednú občerstvovačku pri chate pod Kľačianskou Magurou. Občerstvovačka síce maličká ale na nej dobrovoľníčky s veľkým srdcom. Dopĺňam ešte čistú vodu na posledných 6 kilometrov, dám trochu melóna a pár kúskov chleba. Chalani si nechávajú nastriekať kolená mraziacim sprejom. Ja už to poznám, viem že je to úľava tak možno na 10 minút, takže kašlem na to. Treba sa pohnúť, podľa prepočtov by sme mohli byť v cieli okolo 21.00. Náš pôvodný optimistický odhad spraviť to celé za 12 hodín sa rozplynul niekde za polovicou trasy. Ale nevadí, cieľový limit by sme podľa všetkého mali v pohode stihnúť. Som rád, že ma nič nejako výrazne nebolí, okrem únavy v stehnách nebolí žiadna šľacha, aj kolená držia dobre. Konečne sme dolu, na 54. kilometri vchádzame do obce Turčianske Kľačany, posledné 3 kilometre do cieľa. Na záver už vtipkujeme a v dobrej nálade sa blížime do Lipovca. Pred poslednou zákrutou nás ešte doprevádza dobrovoľník a robí nám pár fotiek. Cieľovou bránou prichádzame v pokluse. Je to za nami, oficiálny čas 15 hodín 19 minút. Bolo to krásne, bolo to ťažké, klobúk dolu pred tými, čo sa dnes vybrali na 100 km trasu a špeciálny obdiv pred tými, čo sa rozhodli popasovať s 180 kilometrami (z nich nakoniec do cieľa prišlo presne 10 ľudí). Najbližšia ultratrailová akcia ma čaká už o 4 týždne a to UltraFatra, ktorá by mala byť vraj ešte o čosi ťažšia. Rozhodne sa na ňu ale teším.

Čítať ďalej

Severný Živloplaz 2019 (77km, 3100m+) alebo spoznávanie lúk a pasienkov v okolí Starej Ľubovne

1.6.2019 :: V tomto roku vyšiel druhý (alebo prvý) ročník jedného z najvýchodnejších ultrabehov na Slovensku symbolicky práve na deň detí. A hoci väčšina z nás sa už za deti nepovažuje, nájde sa skupinka ľudí, ktorí sa rozhodnú prejsť si len tak z pasie 77 kilometrov. Minulý rok (nultý ročník) sa išla plnohodnotná 105 kilometrová vzdialenosť. Tentokrát to z istých nemenovaných dôvodov museli organizátori skresať o celých 28 kilometrov. Istú výhodu to môže mať pre ľudí, ktorí sa ešte necítia na celú stovku, ale chceli by pričuchnúť k ultratrailu.
   Ja som sa zúčastnil aj minulého ročníka a tak som mohol porovnávať čo bolo horšie, lepšie alebo len iné. Nová trasa prešla okrem skrátenia aj jemnými modifikáciami, dovolil som si spraviť pre názornosť malé porovnanie.

Živloplaz 2018 (žltá) vs 2019 (modrá)

   Ako vidno, sú to v podstate dva takmer úplne rozdielne ultra-traily, spoločných úsekov bolo len pár, ale k tomu sa ešte vrátim.

   Pôvodne som sa tento rok tohto podujatia ani neplánoval zúčastniť, lebo týždeň po ňom sa chcem pokúsiť prejsť Štefánika a tak potrebujem byť oddýchnutý. Ha ha ha, asi 2 týždne pred akciou mi volá Janči, že či idem na Živloplaza a nech nerobím drahoty, že už sú traja dohodnutí a dáme si dobrý tréning pred Štefánikom. Nemám rád, keď ma niekto cez telefón prehovára na nejakú úžasnú ponuku, ktorú musím využiť, tentokrát na to stačilo Jančimu aby pár minút do mňa hučal a nakoniec som povedal 'dobre, idem'. Povedali sme si, že pôjdeme úplne na pohodu, veď vždy sa dá skončiť po 30km (dať si akože tú kratšiu trasu). A takisto môže nastať situácia na Štefánikovi, že im padne konár, alebo sa zablýska (ako minulý rok) a preteky budú zrušenené. V tom prípade by ma dvojnásobne štvalo, že som nebol aspoň na jednej z akcií.
   Počas týždňa padlo rozhodnutie, že pôjdeme do Starej Ľubovne vlakom, nikomu sa nechcelo valiť krížom cez celú republiku autom. Síce od roku 2014 už jazdíme vďaka našej skvelej vláde do Košíc po diaľnici, no ja som si to pred rokom vyskúšal a myslím, že na čas zasa stačilo. Je to dosť adrenalínový zážitok. Do vlaku sadáme v piatok na poludnie, ja + Janči + fotograf Martin, na Vinohradoch pristupuje ešte Mišo. Máme miestenky v "open space", no úžasný rezervačný systém nášho náhodného prepravcu spôsobil, že namiesto štvorky okolo jedného stolíka sedíme dvaja a dvaja chrbtom k sebe, navyše dvaja z nás na mieste pre osoby so zníženou pohyblivosťou. Z Miša sme si ešte dobrú chvíľu uťahovali, že takéto miesta mal rezervovať radšej na spiatočnú cestu. Cesta ubehla celkom v pohode, až na to, že sme sedeli asi v jedinom neklimatizovanom vagóne, tak sme si pár hodín užívali až 31 stupňové žúžo. Ďakujeme, ŽSR!

   V Poprade máme prestúpiť na lokálku, ktorá nás dovezie až do Ľubovne, na prestup je okolo 8 minút, čo samozrejme nemáme šancu stihnúť, nie sme predsa v Japonsku. Už v Mikuláši máme meškanie viac ako 30 minút. V Poprade vystupujeme na stanici, ktorá nie je až v takom hroznom stave, ale aj tak je to miesto, kde sa človek nechce dlho zdržiavať. Sme hladní a skúšame prvú "pizzeriu" asi 10 metrov od staničnej budovy. Vnútri leží vystavená 1 nakrájaná pizza a za pultom teta, ktorá neodpovedá na pozdrav, tak to hneď otáčame. O pár desiatok metrov ďalej, pri autobusovej stanici, nachádzame otvorené bistro s odvážnym názvom niečo ako "King burger", tak tam vpálime a objednáme si niečo pod zub. Nie je to práve kulinársky zážitok, ale aspoň tu zabijeme nejakých 30-40 minút, lebo ďalsí vlak do SL ide až 2 hodiny po tom zmeškanom. Vlak nakoniec prichádza, nahromadilo sa tu medzitým dosť ľudí a vláčik má len 2 vagóny. Rómska "rodinka" hneď obsadzuje tak odhadom pol vagóna, nám sa podarilo chytiť 4 miesta v 2. vozni. Nie všetci mali to šťastie a stoja kde sa dá. Zhruba na polceste vlak zastavuje, rušňovodič otvára nejakú veľkú rozvodnú skriňu, chvíľu sa v nej hrabe a odchádza. Po chvíli niekde z tých miest začne vytekať voda a o niekoľko minút sa celá podlaha vlaku mení na súvislú vodnú hladinu. No myslím, že je to stále lepšie, ako by sme mali horieť...

   Do Ľubovne prichádzame bez újmy okolo 20.00, zdravíme ďalších ultrabežcov, ktorí s nami pricestovali a nevedeli sme o nich. My rozmaznaní páni v strednom veku si to namierime rovno k hotelu, ostatní mieria do telocvične. Ubytujeme sa, zložíme veci a tiež sa poberieme na prezentáciu do telocvične. Je to bohužiaľ trochu od ruky, hotel je asi 15-20 minút chôdze od mesta. Vo vestibule už nás víta Lukáš s domácou medicínou, tak kopneme hneď každý po jednom. Podpíšeme ešte lajstro, že sme svojprávni a ideme to celé absolvovať na vlastné triko. Vraciame sa do hotela a ešte pred spaním dávame ľahkú večeru šampiónov, ja len fazuľovú polievku a ostatní k tomu ešte aj bryndzové pirohy.
   Budíček máme ráno asi 4:45, v noci som takmer nespal (Janči vraví, že ani on) a ešte ma aj bolí hlava. Dávam si hneď Ibuprofen s Redbulom, moje osvedčené kombo pre takéto situácie. Obliekame sa letne, má byť dobré počasie, neberiem si ani bundu do dažďa, len ľahkú fukerku. Opäť cesta do centra, na námestí, kde sa štartuje, už sa to pomaly zbiera. Ešte pár povzbudivých slov od Julky a 6.02 vybiehame do ulíc.

   Snažíme sa s Jančim krotiť vášne, no valiaci sa dav nás núti pobehnúť. Prebiehame mestom až po posledné rodinné domy a potom už hore do kopca. Stretávam tu Jana - spolubežca, s ktorým sme doklepali Živloplaza do cieľa takto pred rokom. Chvíľu spolu pokecáme, nezabudne mi netaktne naznačiť, ako som od vlaňajška pribral. Je to proste kamoš. Stúpame na prvý kopec a po ľavej strane sa otvárajú výhľady na Vysoké Tatry. Slnko sa zatiaľ schováva a teplota je príjemne bežecká. Prvá občerstvovačka je v obci Jarabina. Pár desiatok metrov pred ňou stretávame zakrvaveného fotografa Martina, ktorému sa podarilo spraviť si peknú blatovú textúru na zadku a pri tom si odrieť lakeť na jednej ruke. Terén je miestami dosť rozbahnený a šmykľavý, sám som rád, že som ešte bez pádu. Na občerstvovačke dopĺňame tekutiny a hodíme do seba niečo tuhé (hlavne makovník bol super), čaká nás dlhá 17km etapa.
   Niekde sme medzitým stratili Michala. No ani nie stratili, on dnes cíti "kraft" a tak beží dopredu. My s Jančim ideme na pohodu, dnes je cieľ prísť do cieľa a žiadne naháňanie. Po pár kilometroch prechádzame singláčom, ktorý niekoľkokrát križuje jemne rozvodnený potok. Spočiatku je to celkom zábavné, no keď už mám po asi siedmom prechode obidve tenisky plné vody, začínajú padať jemné nadávky. Z ďalších kilometrov (v podstate až do cieľa) si najviac pamätám toto: čvacht, čvacht, čvachty, čvacht, čľup, čľup, čvacht,...prekladané v rôznych intervaloch jemnejšími aj drsnejšími nadávkami. Neviem si vybaviť v pamäti miesta, ktorými prechádzame. Ešte prvú kontrolu som si pamätal (hoci nie ako prvú), ale ďalej mi vôbec v hlave nič nenaskakuje a trasu nespoznávam. Tajne dúfam, že pôjdeme aspoň úsek poľským hrebeňom (Pieniny?), ktorý bol vlani jedným z najkrajších. Aj sa po niekoľkých kilometroch dostávame na poľskú hranicu, je tu rozhľadňa, nejaké smerovníky, ale nič mi to nepripomína. Pokračujeme po tejto hranici asi 5-6 kilometrov a schádzame k druhej občerstvovačke v obci Mníšek nad Popradom. Natlačím čosi do hlavy, dopĺňam pre istotu aj náhradnú fľašku tekutinou (tento úsek bude kratší, ale može byť už teplo) a ideme ďalej. Tesne pred odchodom z občerstvovačky dobieha fotograf Martin ešte s nejakým týpkom.

   Kráčame po ceste na koniec dediny, slnko občas vykukne, ale väčšinou je stále pod mrakom, čo je super. Tretia kontrola by mala byť vraj na Ľubovnianskom hrade. Tam bol vlani cieľ, takže už definitívne viem, že trasa je podstatne iná. S pekných výhľadov a skupiniek poľských turistov už dnes asi nič nebude. Asi kilometer pred kontrolou mi naskakujú spomienky v podobe záchytných bodov a vravím Jančimu, že o chvíľu sme pri hrade, len toť vyjdeme z lesa. O niekoko minút naozaj zbadáme krásnu scenériu hradu a pred ním prístrešok občerstvovačky a jurta mongolského typu. Hneď sa nás ujmú dobrovoľníci pod vedením klanu Batmendijnovcov, potešila hlavne polievka. Aj chlieb s domácim lekvárom som ochutnal (pochváľ maminu, Julka :) Dopriali sme si tu nejakých 10-15 minút, polovica trasy je za nami a poberáme sa ďalej.
   Ide s nami ešte Vlado, bežec, s ktorým som sa zoznámil pred rokom na NTS-ke (tiež bol medzi poslednými, ako ja), sledujeme sa odvtedy cez Stravu. Schádzame dolu hradným kopcom k dedine Podsadek, kde nás čaká nečakaná kultúrna vložka. Trasa vedie rovno cez rómske gheto, kontrolujem pre istotu navigáciu v hodinkách, či sme nemali niekde odbočiť, toto by nám hádam organizátori nespravili. Ja mám sice rád čierny humor najhrubšieho zrna, ale tu mi začalo trochu sťahovať riť. Nemám z detstva práve príjemné spomienky na spolužitie s touto menšinou, tak vravím chalanom, či trochu neskúsime pobehnúť. Nechcem sa tu pretŕčať dlhšie, než je nevyhnutné. Traja ultrabežci tu zjavne pôsobia ako dobrá atrakcia, pokrikujú po nás malé aj väčšie decká. Jeden sa dokonca pýta, či bežíme maratón. Prebiehame okolo svorky túlavých psov, znova mi stisne riť. Našťastie si nás nevšímajú, asi ich niekto nedávno nakŕmil.

   Prechádzame postupne do civilizovanejšej časti dediny, odbáčame do ulice vľavo, ktorá nás po pár stovkách metrov vedie konečne opäť do lesa. Včera sme po prezentácii stretli bežca Peťa, Mišo s Jančim sa s ním už poznali, ja nie. Dnes sa s ním celý deň predbiehame. Je to vraj jeho prvá väčšia vzdialenosť. Vidno, že ešte nemá skúsenosti z ultrabehov, vždy nás dolu kopcom opáli a potom do kopca ho zas predbiehame my. Snažíme sa ísť rýchlou chôdzou a udržovať pokiaľ možno konštantné tempo, čo sa nám zatiaľ osvedčuje. V každom prípade je to oveľa menej vyčerpávajúce, ako prechádzať neustále do akéhosi šuchtavého behu. Techniku konštantnej rýchlej chôdze využívajú aj starší skúsení diaľkoplazi, medzi nimi aj paličkár (náš postrach z Maďarska). Vyštartujú istým nastaveným tempom a potom idú jak roboti až do konca. My menej skúsení sa často snažíme aspoň v prvej polovici trasy bežať, no ku koncu už tak spomalíme, že nás takíto walkeri v pohode predbiehajú.
   Druhý dlhý 17km úsek trasy končí na občerstvovačke v obci Plavnica niekde na 59. kilomeri. Medzitým sa nám podarilo nasadiť s Jančim také tempo, že sme nechali za sebou Vlada, Peťa a ešte jedného Prešovčana, ktorý bol dosť hlučný a nechcelo sa nám ho počúvať. Rýchlo sa občerstvujeme a odchádzame ešte skôr ako sa táto trojica objaví v dohľade.
   Do cieľa ostáva ešte 18-19 kilometrov a posledná občerstvovačka. Ide sa mi celkom dobre, dnes sa zatiaľ žiadna kríza nedostavila. Šlapeme dlhým tiahlym stúpaním vedľa ohradených pasienkov a spočiatku sa ešte kocháme výhľadmi. Slnko sa prestalo skrývať a pekne na nás pečie. Nie je to však nejaký strašný úpek a navyše pofukuje aj vietor, takže je to znesiteľné. Zdravíme a fotíme si najväčších producentov metánu na planéte a pokračujeme ďalej.

   Schádzame z pasienkov, prechádzame niekoľko stometrový rušný úsek cesty č.68, kde musíme dať pozor, aby nás nedal dole nejaký miestny pretekár. Nasleduje lúka, potom ďalšia lúka a nakoniec ešte lúka. Čvachty čvacht, čľup, čľup, je...té blato, k...va, #$@%!^. Ozaj, spomínal som už, ako neznášam mazľavé lepkavé blato a mláky, ktoré sa nedajú obísť?
   Blížime sa k 68. kilometru a poslednej občerstvovačke Ľubovnianske kúpele. Je tu veľký hotel a oproti zjazdovka. Na kontrole nás víta Luky a ďalší dvaja dobrovoľníci. Dávam si trochu ovocia a dopĺňam vodu. Ostáva posledných 9km a zhruba 400 výškových metrov. Ideme na to. Prvá časť sa ide do kopca lesom, trochu prudšie stúpanie ale zas nie veľmi dlhé. Na záver nás čaká ešte asi 25x lúka a 15x pole, striedavo v rôznych pomeroch. Musím sa priznať, že tieto pasáže sa nám s Jančim nejako extra nepáčili, krásne lesy a kopce vidíme len v diaľke a my sa plahočíme nekonečnými poliami a lúkami, obchádzame akúsi dedinu pod nami, čľupkáme rozbahnenou trávou a svorne nadávame. Napokon zliezame dlhočizným kopcom dolu do Novej Ľubovne, no nejdeme priamo do cieľa, ktorý máme ako na dlani, ale ešte úplne na záver si dáme jeden kopec, čarovný les a chatovú osadu. Na poslednom kilometri nás ešte predbehli manželia Okruhlicovci a my s Jančim analyzujeme, čo by nás tak dokázalo vyhecovať, aby sme niečo podobné spravili pár stoviek metrov pred cieľom. Či už prídeme do cieľa na 95. alebo 97. mieste, je úplne šuma-fuk, o bedňu sa tu nehrá a dokazovať si tiež nič nemusíme. Dnes sme to poňali ako taký výživný tréning pred Štefánikom a tento účel to myslím splnilo. Posledné metre pred finišom a Julka sa nás ešte pokúša vyburcovať k záverečnému kolečku po bežeckom ovále. Chcem jej spraviť radosť, zatnem zuby, spomeniem si na svoj veľký vzor Harolda a bežím s gestom veľkého víťaza až do cieľa.

Be strong, hide your pain...

Ďakujem na záver všetkým obetavým dobrovoľníkom, čo sa o nás starali, organizátorom, za ich mravenčiu prácu, o ktorej väčšina ľudí ani netuší a teším sa na stretnutie na nejakom ďalšom ultráči.

Link na Strave: tu

Čítať ďalej

Lazová stovka 2019 (114km, 3600m+)

 

13-14. apríla 2019 :: Nie som veľkým fanúšikom zimných ultra behov, preto som doteraz ešte nenašiel chuť a motiváciu zúčastniť sa napríklad takej Kysuckej stovky. Brodiť sa niekde 20+ hodín v snehu (v tom lepšom prípade) alebo blate, z toho len pár hodín za denného svetla, vo fľaškách zamrznutý čaj a prvá občerstvovačka po 30 km. Radšej sa pohybujem v kraťasoch a krátkom tričku, slnko mi pečie na lebku a na 50. kilometri rozmýšľam, či budem grcať kvôli úpalu, alebo som len vypil málo litrov tekutín. Zato však nemusím so sebou ťahať 3 vrstvy oblečenia, rukavice a zateplenú čiapku. Aj preto som sa už tešil na prvú tohtoročnú stovku, ktorú možno s trochou nadsádzky považovať za jarno-letnú stovku.

Áno, dalo by sa, ale to musí byť tá správna konštelácia hviezd, ako bola napríklad minulý rok. Tento rok si niekto tam hore povedal, že ee, tento rok sa zimy tak ľahko nezbavíte a ešte vás tu trochu potrápim. Ale to som zasa začal z iného konca, takže pekne po poriadku.
   Môjmu bežeckému parťákovi Tomášovi tento rok nejde karta, vynechal už Leteckú stovku kvôli pretrvávajúcim následkom nejakého zranenia a na Lazovku sa mu nepodarilo dostať kvôli nejakej blbej služobke. A tak slovo dalo slovo a ja som sa opäť votrel do auta k Jančimu s Mišom. V piatok som si dal už taký pracovne ľahší deň a popoludnie som si vyhradil na balenie stovkárskej výbavy. Dokázal som to asi za 1 hodinu čistého času, človek sa praxou zlepšuje (aspoň v niektorých veciach). A čo som zabudol, to asi potrebovať nebudem. Aj tak nakoniec zistím, čo všetko som vláčil navyše. O piatej stojím na zastávke a čakám na odvoz, fúka nepríjemný studený vietor, nenápadná predzvesť víkendového počasíčka. Naložím sa do auta a fičíme k Mišovi, tam presadáme do jeho auta a hurá smer Vrbové. Absolvujeme prezentáciu a zdravíme známe tváre. Rudko so Soňou prišli pár minút po nás. Julka je tu dnes v sprievode Mikiho a má nezvyčajne žoviálnu náladu, cítim sa trochu neisto.

Možno je to tým, že dnes nespí na podlahe ale na posteli v penzióne ako ostatní buržuji. Po registrácii sa presúvame do spomínaného penziónu (asi je vo Vrbovom len tento jeden), kde som sa chalanom votrel do dvojmiestnej izby ako tretí člen. Pikolík, čo nás odprevádza do izby, sa tvári, akože nič, keď sa súkame dovnútra traja ovešaní batožinou. Izba je ozaj minimalistická, no podarí sa mi nakoniec vopchať karimatku na zem medzi dve postele. Pred spaním si ešte v reštaurácii pod penziónom dávam ľahkú večeru vo forme hamburgera s hranolkami a pol litra kofoly k tomu. Počas večere debatíme s chalanmi, okrem našej trojky je tu ešte Pali (ktorého poznám), Marian (ktorého nepoznám, alebo si len nepamätám) a český brat Aleš (ktorého si pamätám, ale on mňa asi nie). Dobre najedení a vo veselej nálade sa potom odoberáme na kutě. V noci sa mi podarilo si na pár hodín pospať, aj keď sa nám potom ešte niekto dobýjal do izby a Mišo vraj počul zvuky grcajúcej osoby.
   Ranný chaos sa podarilo zvládnuť, aj keď som si nemohol zarobiť svoj obľúbený koktail - umývadlo v kúpeľni veľkosti pľuvátka neumožňovalo nabrať si vodu do ničoho väčšieho ako je kávová šálka. Po menšom experimentovaní sa mi podarilo pomocou erárneho pohárika ponalievať si aspoň do soft flašiek toľko, čo som potreboval. Tlačím ešte svoj obľúbený olivový rohlík z Lidla, na druhý už nie je čas, tak ho napchám do batohu, ak by bola kríza. Po pozornom pohľade z okna zisťujeme, že vonku chčije a tak rýchlo meníme na poslednú chvíľu stratégiu štartového oblečenia. Našťastie je to len taký veľmi jemný dáždik a trochu viac sa rozprší až tesne pred štartom, aby nám nebolo ľúto.

   Po nástupe na štart sa ani nestihneme rozkukať a už je odpálené. Niečo cez 300 indivíduí sa pomaly šinie ulicami Vrbového po už dobre známej trase. Je chladno a sychravo a zhruba takto isto má byť aj po celý zvyšok víkendu. Po prvých kilometroch s nostalgiou spomíname na teplé ranné lúče slnka z minulého roka. Ako vykuklo slnko a bolo hneď asi 25 stupňov a jeden náš spolubežec oblečený celý v čiernom nechápal, prečo sa mu smejeme. Aj teraz s odstupom času nás to pobaví. Tento rok však budeme mať úplne iné problémy a ja si ani za boha neviem spomenúť, či som si rukavice zbalil do batoha alebo nechal poslať v dropbagu. Na sebe mám trištvrťové elasťáky, ráno padlo (možno debilné) rozhodnutie, že vo Vrbovciach si ich prezlečiem za dlhé na zvyšok trasy. Ak dovtedy nezamrznem. Ono zo začiatku to ani nerobí problém, no po 20-30 km už trochu cítim stuhnutosť svalov, ktorá môže mať čosi spoločné aj s okolitou teplotou, nie len s malým odbehaným objemom počas tréningov.
   Prvá neživá kontrola a hneď menší technický problém, pred stromom sa začína tvoriť kolóna a my nevieme, čo sa deje vpredu.

Mali tam byť fixky, ktorými si treba zapísať číslo do buzi-karty a bežať ďalej. Niekto možno nepochopil, že fixky neslúžia ako suvenír alebo putovný predmet a zobral si ich so sebou. Nakoniec Mišo spraví aspoň fotozáber stromu a pokračujeme. Štefánikova mohyla nás víta zahalená v hmle a pár metrov za pamätníkom odparkovaný buldozér a vyrúbané stromy dodávajú celému výjavu mysterióznu typicky slovenskú atmosféru. Pár desiatok metrov za mohylou už čaká prvá občerstvovačka, tentokrát natlačená pod prístreškom, takže vznikajú kolízne situácie pri kŕmidlách. Podarí sa mi prebojovať k cesnakovým posúchom, prvý si v tej tlačenici hneď oblejem čajom, takže chutí ako mokrá špongia, druhý sa podarí vychutnať v pôvodnom skupenstve. No, vychutnať je silné slovo, lebo opodiaľ už podupkáva Janči, pripravený vyraziť.

Neprešlo určite ani 5 minút, čo sme prišli. Ja zatiaľ nie som na takom leveli, že by som dokázal absolvovať stovku len na cole, takže sa pokúšam dostať do žalúdka aj niečo tuhšie a prípadne to aj požuť. Nahádžem do seba ešte pár orieškových trubičiek a kým sa zbadám, chalani už sa vzďalujú rezkým krokom.
   Cestu po ďalšiu občerstvovačku si vybavujem celkom dobre ešte z minulého roka,  je na konci dedinky Podbranč, kde sa nachádza aj jedna fotogenická zrúcanina. Trochu sa tu opäť občerstvíme a ide sa ďalej. Pokračujeme dosť nechutne dlhými asfaltovými úsekmi, zatiaľ sme však ešte v behavom stave a tak si pekne klusáme. Okolo 47. kilometra dobiehame do Vrboviec, občerstvovacia stanica v miestnej krčme je konečne miestom, kde sa dá aj sadnúť a prezliecť, čakajú tu naše dropbagy. Vyťahujem dlhé bežecké gate a namiesto výmeny si ich obliekam pod tie krátke, nech mám aspoň riť v teple. Pripravím si aj rukavice, lebo nevieme odhadnúť, čo nás ešte čaká hore na Javorine. Od zdravotného dobrovoľníka si pýtam nejaký krém na boľavé svaly, začína sa ozývať ohýbač pod ľavým kolenom, ktorý ma potrápil aj ku koncu Leteckej stovky. Nečakám od toho zázraky, ale aj placebo občas zafunguje. Po luxusnej pol hodinke sa vydávame na ďalší úsek trasy. Dokonca som si stihol zjesť aj pár mastných chlebov a vypiť pohár kávy, paráda.

   Ešte ani nevyjdeme z Vrboviec a už je tu prvý kufrík, našťastie len taký asi 200 metrový. Ďakujem týmto neznámemu bežcovi, ktorý na nás zahulákal, že treba odbočiť. Pred nami je jeden z highlightov Lazovky - kopec Žalostiná. Pred rokom sme si ho vychutnali v takmer letnej horúčave, tentokrát sa akurát tak jemne zahrejeme. Je taká hmla, že ani nevidíme, čo je pred nami, len stúpame nekonečným poľom a potom lúkou. Niekto dnes hodil taký vtip: "Ako spoznáš na stovke, že už začínaš mať dosť? Vidíš cez cestu prechádzať snehuliakov." Ja sa zatiaľ cítim ešte v pohode, no občas vidím pred sebou kráčať buď zeleného (Janči) alebo červeného (Mišo) snehuliaka...

   Niektoré kopce sú fajn, lebo kým stúpame, sme v akomsi závetrí, akonáhle vyjdeme hore, oprie sa do nás nepríjemný studený vietor. O nejakých výhľadoch môžme dnes iba snívať a slnko uvidíme asi až budúci týždeň. Teším sa, ako si opäť odfotím veterný mlyn pri Kuželove. Vedie k nemu krásny nový úsek asfaltky, ktorý je však prikrátky na to, aby mi stihlo poodpadávať všetkých 5 kilogramov blata z tenisiek. Za mlynom ešte krátky stupáčik, kontrola na strome, potom cesta dolu, drevená rozhľadňa a už sa blížime k dedinke Filipovské údolí. Občerstvovačka je asi kilometer za dedinou v rekreačnej oblasti. Sem sa vždy mimoriadne tešíme, lebo tu majú výbornú polievku. Ešte si ani poriadne nestihnem sadnúť a teplá pochúťka už je predo mnou. Janči z Mišom už pred pár kilometrami začali brblať, že ich to dnes nebaví a rozmýšľajú, že to ukončia. Tu na 67. kilometri toto svoje rozhodnutie potvrdili. Ja si to dnes tiež zrovna dvakrát neužívam, ale zatiaľ sa nacítim tak na hovno, že by som to chcel skončiť. Trochu ma síce bolí pravé koleno a ľavá podkolenná šľacha, ale hovorím si, že kým to nie je nejaká extrémna bolesť, pôjdem ďalej. Optimistické prepočty mi vychádzajú na 20 hodín a to nie je vôbec také zlé.

   Ostávame teda traja (ja, Pali, Marian), ktorí sme odhodlaní pokračovať. Ide s nami ešte Pišta, chalan, ktorého som nepoznal, ale je to srandista a humor nám môže zvyšok cesty už len spríjemniť. Pred odchodom dostáva Pali trochu triašku, tak pridávame do kroku, aby ho to prešlo. Čaká nás dlhých 20km po občerstvovačku v Cetune a medzitým už len maličkosť - najvyšší bod Lazovky Veľká Javorina. Väčšina trasy po vrchol (až na záverečné prudšie stúpanie) je v podstate dosť nuda, kvôli hmle vidíme len na pár desiatok metrov, jedinou zaujímavosťou je snehová pokrývka a komplet zamrznuté stromy, čo som tu v polovici apríla už nečakal. Prechádzame vrcholom kopca a vežu vysielača zbadáme, až keď stojíme asi 20 metrov od nej. Cestou hore sa naša skupinka rozdelila, ja som kráčal rýchlejšie spolu s Pištom a Pali s Marianom ostali niekde za nami. Pôvodný plán bol počkať ich pri Holubyho chate a dolu ísť už spolu. Chata je však zatvorená a nemá zmysel čakať a mrznúť vonku. Píšem Palimu cez messenger, že pokračujeme do Cetuny a tam ich počkáme. Od chaty vedie nekonečná asfaltka, bežať už nemáme síl, tak len kráčame dolu kopcom. Asi po kilometri zisťujem, že sme mali ísť lesom, ale po nahliadnutí do mapy vidím, že lesná cesta sa nakoniec napojí na asfaltku, len sme si zbytočne kúsok zašli. Medzitým sa už celkom zotmelo a na mieste, kde cesta opäť vstupuje do lesa, musíme nasadiť čelovky. Prichádzame na občerstvovačku "Saloon Cetuna" a tu už sedí Marian, ktorý nás aj s Palim medzitým predbehli. Pali hlási koniec, vraj chytil po ceste opäť niekoľkokrát triašku a nedokázal sa zahriať. Je to škoda, lebo išiel dobre a mal veľkú šancu svoju prvú stovku dokončiť. Marian sa cíti odhodlane a pokračuje ďalej, rovnako aj Pišta, aj keď ho bolí koleno.

   A tak v trojke kráčame v ústrety cieľu, povedali nám, že je to ešte 30 km, čo ma teda nejako extra nepotešilo, podľa mojich prepočtov to vychádzalo menej. Ale to bude asi tým, že mi dnes hodinky merajú nejaké blbosti a oproti chalanom mám našlapané už cca 4 km navyše. Držím sa väčšinou vpredu, Pišta dostal kecaciu náladu a mne sa to momentálne veľmi nechce počúvať. Chalanov poteším informáciou, že nás čaká výstup k pamätníku ROH, ktorý má asi 300 schodov. Nakoniec to podľa mňa bolo aj viac, ale paradoxne sa mi smerom hore ide celkom dobre. Za pamätníkom nachádzame kontrolu na strome, ktorú by neskúsený prvolazovkár mohol poľahky minúť. Z úseku po Višňové si pamätám len pár vecí, napríklad nekonečnú dedinu Lubina, ktorá musela mať aspon 5 kilometrov. Po príchode do Višňového na jeho konci už vidno v diaľke červné svetielko a chalanov poteším informáciou, že to už je tá občerstvovačka. Mňa zas poteší, že tu majú teplý čaj a slané krekry, jediné čo v túto nočnú hodinu potrebujem a viem skonzumovať. Taká cola mi dnes vôbec nereže, za celý deň som vypil možno jeden pohárik.
   Ostáva posledný nepríjemný stupák od občerstvovačky priamo hore, vyšplhať sa na hrebeň a potom hurá na húsenkovú dráhu. Je to niekoľko kilometrový singláč lesom, ktorý ide po vrstevnici a len sa točí vľavo, vpravo a miestami hore a dolu, ako prd v gatiach... Na Veľkom Plešivci si trochu vydýchneme, cesta už by mala teraz viac-menej iba klesať. Nie je to síce celkom pravda, ale mohla by byť. Ešte jedno pole, kúsok lesa a ďalšie posrané nekonečné pole.

Mám dojem, že do toho Šípkového dnes nedôjdem. Kráčam so zapnutým autopilotom, snažím sa nemyslieť na bolesť pod ľavým kolenom. Ibuprofen, čo som si dal v Cetune, už prestáva účinkovať. Konečne vchádzame do Šípkového, na poslednej občerstvovačke si dávame ešte trochu čaju na zohriatie, pár minút posedíme a ideme do finále. Jeden asfaltový úsek, jedno pole a pár deka blata na pamiatku a posledná motanica po Vrbovom. Z pôvodného optimistického odhadu 20 hodín je nakoniec čas 21:36h, teda asi o hodinu horšie ako minulý rok. Vzhľadom k dnešným podmienkam ale primerané a som rád, že som to dobojoval. Víťazstvo si tentokrát odniesol Miki Kéri s časom mimozemšťana 11:29h.
   Vďaka patrí tradične Slavovi sa organizačné zvládnutie takejto masovky a všetkým obetavým dobrovoľníkom, ktorí sa o nás na trati postarali. Ďakujem aj Marianovi a Pištovi, ktorí so mnou zdieľali posledných pár desiatok kilometrov do cieľa. Vidíme sa o rok, priatelia.

Čítať ďalej

Prešporský Ultrapunk 2018 (100km, 3000m+) - boľavý záver sezóny

   Na túto akciu som sa dosť tešil a to z niekoľkých dôvodov. Je to podujatie takpovediac na "domácej pôde", celá trasa vedie blízko Bratislavy a tak to má človek odvšadiaľ blízko domov. Pôvodne to vyzeralo, že sa ani nezúčastním, lebo som nemal bežeckého parťáka a tak som bol nahlásený na Slavovu Malokarpatskú Vertikálu, ktorá sa konala o týždeň skôr. Nakoniec sa mi však ozval kamarát Tomáš, spolubežec z dvoch Ponitrianskych stoviek aj poslednej Javorníckej. Takže som predal rýchlo štartovné na MKV a prihlásil nás oboch na Ultrapunk. Ďalším dôvodom, prečo som sa tešil bolo, že tu opäť stretnem mnohé známe ultra-trailové tváre. Okrem toho sa mi na tejto trase podarilo pred rokom spraviť si osobák na 100km, ktorý mám šancu prekonať asi len tu. Ak sa pošťastí...
   Štart Ultrapunku je v sobotu ráno o 7.00 z Dúbravky, takže to mám z domu doslova na skok, resp. asi 15 minút peši. Akurát na rozohriatie. Stačí mi teda vstať okolo 5.30, pred 6.00 vyrážam z bytu - smer Dúbravský kulturák. Tam sa už pomaly zhromažďujú všetci ultráči, berieme si štartový balíček, ktorý pozostáva len z čipu a kontrolnej karty. Nič viac netreba. Zvítam sa s Rudkom a Soňou, tento rok sa im skvele darí, Soňa je prvá v tabuľke Ultratrailovej ligy medzi ženami. Do štartu ešte máme cca pol hodinku, stihnem si dať kávičku a nejaký domáci koláč. Prichádza aj Julka s Lukym, ktorí tentokrát pobežia ako dvojica. Ani sa nestihneme poriadne zvítať, volanie Krakena je niekedy silnejšie... Ešte predštartové fotenie a pomaly sa môžme presunúť na parkovisko pred Lidlom.

   Na štarte sa nazbieralo 38 tímov z maximálneho počtu 50. Presne 7.00 padajú štartové výstrely a dav sa začína posúvať ulicami Dúbravky. O pár minút sme v prvom strmšom stúpaní, ktoré dôverne poznám z mojich tréningových behov. Ide sa príjemne, v lese sa rozvidnieva, no treba byť ešte opatrní a nezakopávať príliš o korene stromov na chodníku. Prvé tradičné takmer-kufrovanie prichádza pred Sandbergom, no aj vďaka trase v hodinkách sa mi podarí trafiť správnu odbočku a správny chodník, takže sa nemusíme spúšťať po riti na pieskových dunách. Krásne výhľady s východom slnka sa tento rok nekonajú, vďaka inverzii to má ale tiež svoje čaro a pohľad smerom na Devín stojí za krátku zastávku a pár fotiek. Prvé občerstvenie vo forme "tajnej" kontroly je na parkovisku pod Devínom. Niečo drobné si zahryzneme, vodu dopĺňať netreba, takmer nič som zatiaľ nevypil. Prvá normálna kontrola bude na Dúbravskej hlavici a to je už len pár kilometrov. Trochu motanice uličkami Devína a už sme opäť v prírode a šlapeme do kopcov. Niekde v týchto končinách nás predbieha Maťa Hancková s parťákom a my nechápeme, kde boli doteraz. Pustia nejakú anekdotu o tom ako idú dnes na pohodu a o pár sekúnd už vidíme len ich chrbáty niekde v diaľke pred nami.

    Na prvej občerstvovačke sa zdržíme o kúsok dlhšie, odolať mastnému chlebu s teplým čajom nie je až také jednoduché. Prvých 15km sme dali za necelé dve hodiny a hovoríme si, ako nám to dobre ide. To však ešte netušíme, ako to dnes skončí. Niekde medzi 15. a 20. km začínam cítiť akoby jemné pichanie v pravom kolene. Snažím sa na to príliš nemyslieť, no na druhej strane počúvať signály tela je pri ultra dosť dôležité. Dávam si krátku pauzu a skúšam trochu postrečovať pravú nohu. Zdá sa, ako by to pomáhalo, aspoň na chvíľu sa mi potom beží dobre. Tento pocit ale netrvá dlho a pichanie sa vracia. Kým šlapeme do kopca, všetko je ok, prúser začína keď je rovina naklonená smerom dolu. Zbeh dolu do Mlynskej doliny okolo intrákov vedie po asfalte a mne to nerobí vôbec dobre, musím zastavovať stále častejšie. Prechádzame štvorprúdovku a čaká nás fajnový výšlap smerom ku Slavínu. Najmä jedna z uličiek tu má fakt výživný sklon a určite všetkých potešila. Z najvrchnejšej ulice už sa ide len dolu a čoskoro vchádzame do Horského parku s druhou občerstvovačkou. Zjeme a popijeme pár chutných vecí, Tomáš mi dáva tabletku Paralenu, uvidím, či mi to zaberie.
   Kým sa dostaneme opäť do normálneho lesa, čaká nás ešte pár nekonečných vyasfaltovaných ulíc. Po niekoľkých stovkách metrov musím vždy zastať a ponaťahovať nohu, alebo aspoň prejsť do kroku, beh začína byť bolestivý už aj po rovine. Uvedomujem si, že dnes to nebude easy a dokončenie preteku je neisté. Prichádzame na Kamzík k bufetom, odtiaľ sa opäť ide poväčšinou dolu až k občerstvovačke na Peknej ceste. Ešte pred Kamzíkom stretávame prvú dvojicu, ktorá nám ide oproti a vraj na dnes končia. No super, tak aspoň nebudeme dnes prví. Na zostupe s Kamzíka stretávame ďalšiu dvojicu - Peťo Juričko s parťákom. Aj oni to dnes balia, že kolenná sľacha. Zisťujem, že je to asi presne to isté, čo postihlo aj mňa, symptómy zodpovedajú. Dnes to bude ozaj zaujímavé. Tomáš ma ukľudňuje, že to nemusíme za každú cenu dokončiť, uvidíme ako sa budem cítiť po príchode na K3 a potom sa rozhodneme. Skúšam to aspoň na rovinatejších úsekoch ešte trochu rozbehnúť, ale bolesť sa stále vracia. Keby sme boli niekde na 80.kilometri, do cieľa by som to už nejako došmatlal, ale máme to ešte vyše 60 a to v takomto stave asi nedám. Zvažujem stále v duchu svoje možnosti. Som rád, že Tomáš to berie športovo a radí mi radšej to ukončiť ako neskôr mať väčšie problémy a prípadne čeliť vážnejšiemu zraneniu.
   Zhruba niekde na 36.-37.kilometri nás dobieha Julka s Lukym. Vedel som, že to bude len otázka času, kedy nás opália (predsa len už nie sme najmladší). Nebyť mojej bolesti, mohli sme im vzdorovať ešte aspoň po Marianku... Nakoniec sa nejako dogúľame na občerstvovačku K3 a oznamujem osadenstvu, že končíme. Volám Radovi Harachovi, či už je niekto v cieli, aby sme si išli aspoň po veci a potom domov. Už sú vraj tam a že nech kľudne prídeme. Máme to do cieľa nejaké 2 kiláky a tak sa lúčime s tímom na občerstvovačke a poberáme sa dolu.

   Záver ultratrailovej sezóny teda skončil neslávne, dúfal som, že si to trochu viac užijeme. Aj to však patrí k ultra a treba to brať tak ako to je. Celkovo bola sezóna myslím veľmi dobrá, pred tým dve stovky (Ponitrianska a Javornícka) dopadli nad očakávanie a dokonca Ponitrianska aj s vylepšeným časom. Bilancia za rok 2018 bola bohatá, celkovo som absolvoval 8 stoviek:
- 5 dokončených (Letecká, Lazová, Živloplaz, Ponitrianska, Javornícka)
- 3 nedokončené (NTS, 100MKMK, Prešporský Ultrapunk)

Čítať ďalej

Javornícka stovka 2018 (105km, 4400m+)

    Musím sa priznať, že do písania tohoto blogu sa mi vôbec nechcelo. Prešiel viac ako týždeň a ja som sa stále nevedel do toho prinútiť. No už o pár dní ma čaká ďalšia a zároveň posledná stovka tejto sezóny a tak treba niečo vypotiť. Asi to pôjde ťažšie, nebude to možno vôbec vtipné, ale nakoniec mi je to jedno, robím to viac-menej sám pre seba, pre uchovanie nejakých spomienok a je mi jedno kto to bude čítať a čo si z toho odnesie. Prechádzam momentálne dosť blbým obdobím v osobnom živote a takto sa od toho aspoň na chvíľu odpútam.
   Javornícka stovka patrí tak povediac k povinnej jazde ultratrailistov, je to parametrami stredne ťažký pretek, ale zato patrí k tým najkrajším. A keď sa k tomu pridá super počasie babieho leta ako tento rok, tak je to naozaj niečo.
   Na J100 sme sa zišli známa partička: Janči & Mišo, Soňa s Rudkom a ešte jeden ultra-nováčik Maroš, ktorého priviedli chalani. Lístky na vlak sme mali kúpené s týždňovým predstihom, tak sme sa už všetci tešili na piatok, čakala nás cesta do Čadce. Aby to nebolo tak celkom bez stresu, náš skvelý národný prepravca nám pripravil prekvapenie. Pár minút pred odchodom vlaku pobehujeme po peróne a hľadáme náš vagón, ktorý spolu s ďalším z nejakého dôvodu odpojili. Jasné, veď je piatok, čo by sme nespríjemnili cestujúcim posledné predvíkendové chvíle. Namiesto posilnenia spojov ich ešte osekáme, veď ľudia sa potlačia - už sú zvyknutí. Od sprievodkyne zisťujeme nové priradenie našich sedadiel a začína sa boj o to, dostať sa k nim. Ľudia stoja natlačení v uličkách a my s veľkými batohmi sa pokúšame pretlačiť k nášmu kupé. Z miest musíme vyhodiť pár počerných spoluobčanov a konečne si sadáme. Leje sa zo mňa pot a cítim sa, ako by som práve vybehol sto výškových metrov. Ešte k tomu ani nie sme všetci spolu, sme tu ja s Mišom a Soňa s Rudkom, zvyšní dvaja sú v inom kupé. Po úvodnom boji už cesta ubieha v pohode, bavíme sa o behaní a všetkom okolo, nálada graduje. V Žiline nás čaká prestup na druhý vlak, ktorým sa dostaneme až do Čadce. Žilinské nástupište má asi 2 kilometre a keďže máme obvyklé meškanie, stíhame to len s malou rezervou.
   V Čadci sa z vlaku vysype okrem nás ešte kopa ďalších ultráčov, musíme sa presunúť do školy na registráciu, čo je ešte asi poldruha kilometrová prechádzka. Všetci okem Maroša máme nahlásený nocľah v telocvični, takže absolvujeme kontrolu povinnej výbavy, fasujeme čipy, štartové čísla a buffku s logom Javorníckej stovky :) Pokým si rozložím karimatku a spacák, Janči s Mišom mi niekam zdrhnú. Po telefonáte sa od Jančiho dozvedám, že išli pozrieť Maroša do penziónu (cestou ku škole sme išli okolo) a potom sa idú niekam najesť. Vravím, nech ma počkajú a bežím zo školy za nimi. Medzitým už stihli využiť príležitosť a zacheckovať si poslednú voľnú izbu v penzióne. Zlákal ich komfort nocľahu v normálnej posteli a s teplou sprchou. Izba je len 2-posteľová, ale dohadujem sa s chalanmi, že ma prepašujú dnu a môžem sa vyspať v izbe na karimatke. Paráda. Po vybavení izby sa vydávame do ulíc hľadať miesto, kde by sa dalo ešte najesť. Je po 20.hod večer a mesto vyzerá dosť vymreté, len sem-tam pár adolescentov, ktorí asi mieria na piatkovú diskotéku. Našli sme jediné miesto, kde ešte o takomto čase varia, no bolo beznádejne plné, tak sa vraciame do penziónu, ktorý má dolu reštauráciu. Mohli sme si tú prechádzku ušetriť a zostať tu rovno, ale to by sme nevideli "krásy" nočnej Čadce. Objednávame si jedlo a k tomu samozrejme pivo. Jedlo aj pivo bolo výborné a ani sme dlho nečakali. Mňa ešte čaká jedna cesta do školy, kde som si nechal všetky veci, chalani si zatiaľ objednávajú druhú rundu. Nečakal som, že sa v predvečer stovky ešte toľko nabehám. Veci si nechávam u chalanov v izbe a idem ešte dolu na jedno malé orosené. Medzitým sa aj pri susednom stole usadila skupinka ultráčov a tak ešte nejaký čas kecáme.
   Noc bola celkom pokojná až na nejaké hulákajúce podnapité indivíduá, vracajúce sa zrejme z diskotéky uprostred noci. S nocľahom v telocvični sa to ale nedá porovnať, takto som si doprial pred spaním ešte aj sprchu a išiel spať ako človek. Ráno budík o 6, štartuje sa pomerne neskoro (až 7.30) a tak máme kopec času na rannú hygienu, nachystanie vecí aj raňajky. Komplet nachystaní a ovešaní batohmi sa presúvame na miesto štartu. Môj bežecký parťák Tomáš už je na mieste, vidím tu aj kopu ďalších známych tvárí. Ostáva pár minút do štartu.
   Je odštartované a my pomalým klusom postupujeme hore ulicou, prechádzame cez nejaké sídlisko
a zhruba po kilometri konečne opúšťame mesto. Vystúpame do nejakých 650 metrov a začínajú sa nám odkrývať neskutočné scenérie. V doline hmla a hore slnko - typická jesenná inverzia. Všade naokolo lazy a roztrúsené domčeky, začína mi to pripomínať Lazovku. Prvá zastávka s občerstvením je Zákopčie, kúsok za miestnou krčmou. Domáci štamgasti tu už posedávajú a dávajú si svoju rannú dávku etanolu. My tu však máme nachystané iné dobroty a tak sa trochu občerstvíme. Šťavnaté grapefruity boli fantastické.

   Ideme ďalej a vystúpame na ďalší 900 metrový kopec, opäť s úžasnými výhľadmi, takmer každý sa tu na chvíľu zastaví a fotí.

   Ani nie 10km a pribiehame na druhú občerstvovačku v dedinke Ochodnica. Pred tým jedno maličké zakufrovanie pred odbočkou poza kostol. Našťastie miestni ľudia sú tu všímaví a hneď nás nasmerujú správnym smerom. Teraz treba doplniť hlavne tekutiny, čaká nás prvý z dvoch nepríjemne dlhých úsekov (niečo cez 20km). Po zhruba stvrť hodinke opúšťame občerstvovačku a valíme ďalej. Z tohto úseku si toho veľa nepamätám, podľa profilu vidím, že sme išli zhruba prvú polovicu do kopca a druhú z kopca. Ide sa nám celkovo dobre, občas dobehneme skupinku Janči & Mišo & Maroš, potom nám v nejakom stúpaní zasa zdrhnú. Tretia občerstvovačka sa nachádza v Dlhej nad Kysucou, vedie k nej nekonečný asfaltový úsek. Miestna krčma poskytla opäť zázemie a my si tu s Tomášom dávame zaslúžené pivo. 40 km je za nami a zatiaľ je všetko v pohode.

   Pred nami je presne 10km úsek s krásnym zbehom na konci, ktorý nás privedie až ku krčme u Cipára v sedle Semeteš. Tu si doprajeme trochu dlhší oddych. Bola možnosť nechať si sem poslať dropbag, ja som to však nevyužil a zisťujem, že to bola chyba. Ťahám so sebou zbytočne nepremokavú bundu aj náhradnú čelovku. Tak som poprosil Jančiho, či si môžem do jeho dropbagu pár vecí uložiť. Dobré je zbaviť sa pár desiatok alebo stoviek gramov, ktoré človek len zbytočne nesie. Na jedenie tu majú cestoviny, dávam si plnú misku aj s tuniakom a nejakou zeleninou a vyvalím sa luxusne na trávnik. Na počudovanie sa dozvedáme, že tu končí zopár známych ľudí, napr. Miki Kéri (vraj sa párkrát vysypal, asi mu dnes nejde karta) alebo Peťo Knížat. Dokupujeme si ešte do rezervy Radler v plechovke, lebo je pred nami druhý megaúsek s dĺžkou 21 km. Zrelaxovaní vyrážame hneď pekne zostra do prudšieho kopca.

    Väčšina úsekov je behateľná, dokonca aj niektoré singláče vedúce lesmi sú veľmi dobre behateľné. Niekde okolo 65.kilometra ale už máme takú tmu, že musíme nasadiť čelovky. Blížime sa ku kontrole K5 - Kasárne, horský hotel Fran. Ten sa nachádza priamo pod lyžiarskym svahom, ktorým sa po K5 opäť napojíme na červenú značku na hrebeni Javorníkov a budete pokračovať smerom k najvyššiemu bodu trasy - Veľkému Javorníku (1071 m). Na občerstvovačke si ale ešte predtým na chvíľu posedíme. Dlho sa ale nezdržujeme, z toho tepla von to ide potom o to ťažšie. Medzitým nám aj teplota trochu poklesla, našťastie hneď tu máme parádne stúpaníčko, kde na nejakých 400 metroch nastúpame skoro 100 výškových metrov a už nám ani nie je veľmi zima. Po kontrolu K6 je to už len niečo cez 10km a zvládame to tesne pod 2 hodiny. Tento úsek sme čisto iba kráčali, ide sa skoro stále po hrebeni a slovensko-českej hranici. Má to tú nevýhodu, že môj mobil sa stále prelaďuje medzi sieťami susedných operátorov a pípanie sms-iek ma už začína pekne vytáčať. 
   Na občerstvovačke sme okolo 10 hodiny večer a ideme si dať konečne niečo teplé. Prvá dnešná polievka je netradične kapustnica, čakali sme vývar a čakali sme ho už na nejakom skoršom kilometri. Ale nevadí, podľa mňa to bolo chutné. Medzi orgami je tu Maťa Hancková, ktorá nás aj obsluhuje pri stole. Slávo Hodúl robí zapisovateľa a zisťuje nejaké nezrovnalosti pri mojom mene. Vraj mám poznačené DNF niekde na občerstvovačke K4. Hmm, to by som o tom musel niečo vedieť... Niekto si ma asi pomýlil, zapísal zlé číslo alebo niečo podobné, našťastie stačí jeden telefonát a situácia je vyriešená. Môj spolubežec Tomáš tu dostáva menšiu krízu a skoro zaspáva pri stole. Asi po 20 minútach, keď už sa pomaly chystáme na odchod, prichádza skupinka Janči & Mišo & Maroš. Nechápem, ako sa mohli dostať za nás, nikde po trase od Semeteša sme ich nepredbiehali. Tak trochu ma to aj poteší, lebo sme tým získali slušný náskok a je šanca, že to stihneme do cieľa pred nimi. 
   Po viac ako pol hodinke oddychu sa vydávame na predposledný úsek trasy s dĺžkou okolo 14km. Zatiaľ nemám žiadne bolesti, okrem trochu stuhnutých svalov, ale to je po 80.km už úplne normálne. Koleno, ktoré ma potrápilo na 100MKMK, drží a neprotestuje. Nasleduje posledný náročný úsek s vyvrcholením na vrchole Makyta (923m). Ešte pred tým si ale užívame jeden zabijácky zbeh a potom niekoľko zabijáckych výšľapov, to všetko na nejakých 3 kilometroch. Z Makyty to už ide prakticky stále dolu a zhruba po 18 hodinách od štartu dokráčame na poslednú kontrolu K7 - Beňadin. Je tu malé posedenie vedľa krbu s ohňom a aktívny dobrovoľník nám hneď nakladá polievku - tentokrát šošovicovú. Aj keď už nemám veľmi chuť jesť (predsa len je pol druhej v noci), padne mi to celkom dobre. Trojica, ktorú sme predbehli, je zatiaľ bezpečne za nami, ale aj tak tu dlho sedieť nechceme. Do cieľa je to už len okolo 10km a vychádza nám, že by sme to mohli s trochou šťastia stihnúť do 20 hodín. Už nás žiadne výrazné kopce nečakajú, len nejaké zo dva "pahorky", tak šlapeme svižným tempom a pekne nám to ubieha. Posledné 3 kilometre sú už len dolu kopcom a terén vyzerá behateľne, tak sa dokážeme ešte vyhecovať a trochu pobiehame. Na tomto poslednom úseku sa nám podarilo ešte predbehnúť zopár ľudí, čo som teda nečakal. Definitívne sme trhli aj jednu českú bežkyňu, s ktorou sme sa doťahovali už niekoľko desiatok kilometrov. Do Lysej pod Makytou dobiehame s veľmi slušným náskokom a už niet pochybností, že to bude pod 20 hodín. Aj asfatka, ktorá nás priviedla do dediny sa jemne zvažuje a doslova nás to núti bežať. Posledné stovky metrov nás delia od cieľa a snaží sa nás ešte dobehnúť jeden český bežec, no rozbieham sa snáď 5-kovým tempom a nechávame chalana niekde vzadu. Už vidím budovu školy, posledná zákruta a sme tam.
   Oficiálny čas 19:44hod je pre nás príjemným prekvapením, naozaj sa dnes išlo dobre a aj keď sme si dopriavali na občerstvovačkách dosť veľa oddychu, dali sme to myslím veľmi slušne. Trojica Janči, Mišo, Maroš dobehla po nás asi 20-30 minút. Javornícka stovka je veľmi dobre zorganizovaná akcia s perfektnými ľuďmi a krásnou trasou. A keďže nám k tomu vyšlo aj super jesenné počasie, tak sme si to naozaj užili.

Čítať ďalej

Ponitrianska stovka 2018 (návrat po roku suchou nohou)

   Rok nám ubehol ako nič a je tu opäť obľúbená septembrová stovka z Handlovej do Nitry. Tentokrát to vyzerá na rekordnú účasť, 300 miestna listina sa zdá byť naplnená. Pár dní pred štartom dolaďujeme logistiku, kamarát Mišo zohnal taxík-dodávku, ktorá nás odvezie z Nitry do Handlovej. V Nitre pri cieli si nechávame autá. Nazbierali sme sa nakoniec siedmi, ja, Mišo s Jančim, Soňa s Rudkom, Peťo a ešte jeden Mišo, ktorého sme nepoznali. Okolo 19.00 už sme všetci nastúpení aj s batožinou pri škole a prichádza taxík.

   Zhruba za hodinku vystupujeme na námestí v Handlovej a ideme sa rovno zaregistrovať, nech sa ráno nezdržujeme. Obligátna kontrola povinnej výbavy, prevzatie štartového čísla a čipu a môžme sa ísť "ubytovať", telocvičňa je vzdialená necelý kilometer. Pred spaním ešte máme chuť na nejaké to pivko, tak sa vraciame na námestie a na tretí pokus nachádzame podnik, kde si vieme sadnúť a dať si jedno čapované. Noc bola celkom pokojná, budím sa už pred piatou, pár minút pred budíkom. Začína balenie a prebaľovanie vecí a známy predštartový chaos. Nachystaní sa presúvame ku štartu a stíhame si dať ešte v reštaurácii jedno nakopávacie expresso. Na námestí stretávam kamarátov z tohtoročného iRun-u Miša a Vinca, ktorí idú svoju prvú stovku. Tento rok štartujeme bez dažďa a verím, že nám to takto vydrží aj cez deň. V noci niečo popršalo, ale ulice už sú suché. Presne o 7.00 vybiehame a takmer 300 členná masa sa posúva mestom. Bežím s Jančim a Mišom, uvidím, dokedy im budem stíhať.

   K prvej kontrole na kopci Veľký Grič, prichádzame po necelej 1,5hodine od štartu. Keďže štartové pole je ešte dosť husté a rozostupy medzi bežcami malé, tlačí sa tu na malom priestore kopec ľudí. Na 11.kilometri prichádza prvý (a našťastie aj posledný) dnešný kufor. Ako poznamenal Mišo, bol to len taký maličký palubný kufrík. Asi chýbajúce značenie nás hnalo príjemným ľavotočivým klesáčikom, no malo sa odbočiť vpravo. Možno sme si zašli tak 200 metrov, no big deal. Chalani valia rýchle tempo, hlavne do kopca, začínam nestíhať. Aspoň dolu kopcom sa mi ich ešte darí dobehnúť. Nakoniec to aj tak vzdávam a nechám ich bežať vlastným tempom.

   K2 Jarabá skala na 18.kilometri (necelé 3 hodiny od štartu) disponuje o poznanie lepšou paletou občerstvenia. Zbadám tu Jančiho s Mišom, už sa stihli aj občertviť. Po pár minútach sa mi však strácajú v tlačenici. Zato tu stretávam Tomáša, chalana, s ktorým som dobehol P100 minulý rok. Od Lazovky nebol na žiadnom behu, lebo staval dom. Tento rok je tu aj so strýkom, vitálnym 67 ročným chlapíkom Štefanom Karakom. Až o pár hodín neskôr mi docvakáva, s akou bežeckou legendou som sa tu vlastne stretol. Z občerstvovačky odchádzame teda v novej zostave a v prijateľnejšom tempe.

   Tu musím ešte spomenúť jedného chalana, ktorého sme dobehli niekde pred Veľkým Poľom a potom sme ho sporadicky stretávali až po 90.km. Vraj ide prvýkrát stovku (doteraz najdlhšie išiel niečo okolo 30km). Nie je veľmi ultrácky oblečený, ide bez paličiek a vzadu na batohu sa mu hompáľa plechový hrnček. Okrem toho vydáva zvláštne dýchavičné zvuky, podľa čoho ho vieme vždy na diaľku identifikovať. Napriek tomu sa mu darí presúvať zhruba naším tempom. Po predposlednej kontrole sme ho už nevideli, tak dúfam, že sa mu podarilo dôjsť až do cieľa.

   K3 Veľké Pole je prvá "poriadna" občerstvovačka, vzdialená 36,5 km (pribiehame v čase 5:44 od štartu). Slávo Glesk nám zaznamenáva kontrolu a môžme sa ísť poriadne najesť. Je zhruba čas obeda a preto dobrý vývar nemožno odmietnuť. Spolu s ním padne aj plechovka Radlera, trochu melónu, kešu oriešky a chlieb z masťou. Sú tu použiteľné toalety a tak si stihnem vybaviť aj "krakena", trochu sa opláchnuť a prezliecť do suchého trička. Po takomto skultúrnení odchádzame hore dedinou do ďalšieho úseku. Obdivujeme odparkované V3S-ky, ktoré si tu domáci pekne udržujú, zrejme sú to jediné vozidlá vhodné do tunajšieho terénu. Stretávame šedivého domorodého pánka, ktorý obdivne pozerá na Štefana a pýta sa ho koľko má rokov. Na protiotázku, "koľko mi tipujete" pánko hádže odhad asi o 10 rokov menej od reálneho veku. Veľký lichotník, smejeme sa a kráčame rezko ďalej do kopca. Ešte sa ani poriadne nezadýchame a tu uprostred lúky tajná kontrola. Vysmiaty Miki Kéri s ešte jedným chlapíkom nám cvakajú karty a šlapeme ďalej. Po nejakom čase sa dozvedáme, že dvaja favoriti na víťazov minuli jednu z kontrol a skončili kvôli tomu s diskvalifikáciou. Údajne sa tak stalo kvôli hustej hmle a tým pádom neviditeľnosti značenia na kritickom úseku (vďaka za upresnenie Rado H). Bohužiaľ aj takéto veci patria k ultra a chalanom patrí uznanie za fair play.

   K4 Jedľové Kostoľany (52.km, 8,5hod od štartu) sa podobá predošlej kontrole, tiež treba najprv zbehnúť pár sto metrov dolu dedinou a po občerstvení si to vyšlapať späť hore a pokračovať v trase. Už po príchode si všimnem, že tu posedáva na kameni kamarát Miško, s ktorým som sa zoznámil na štafetovom iRun-e. Nedávno absolvoval ultra spartana, kde si vraj preťažil koleno. To ho bohužiaľ teraz zradilo a už od Vtáčnika sa len trápil, rozhodol sa preto radšej skončiť. Jeho spolubežec Vinco valí ďalej a už je niekde v Skýcove. Skladám pomyselný klobúk a idem sa trochu najesť. Tentokrát sa servírujú cestoviny. Nakladám si plný tanier s tuniakom a nejakou zeleninou, je to výborné. V krčme kupujem ešte po pive každému z našej trojice a spláchnem ho asi za pol minúty. Skôr ako opustíme dedinu, pred jedným z posledných domov si decká zriadili improvizovanú mini-občerstvovačku, kde núkajú bežcom čistú vodu a cukríky. Asi 4-5 ročné dievčatko nám k tomu vysvetľuje, že chce byť predavačkou :) Je to milé... Cmúľajúc bon-pari sa nám hneď veselšie kráča, vybavujú sa spomienky z detstva, vyvolané známou chuťou farebných cukríkov. Okrem toho nás Štefan častuje svojimi spomienkami a historkami z absolvovaných ultrabehov (medzi ktorými nechýba UTMB, alebo Lavaredo).

   K5 Skýcov (61.km, takmer 10,5 hod od štartu), dlhú cestu dedinou k tejto kontrole som si už celkom nepamätal, všetko sa mi vybavilo až keď som zbadal malé námestíčko a budovu mestského úradu, či čo to bolo. Už pár desiatok metrov pred ním stojí po ľavej strane "uvítací výbor", v ktorom je aj Štefanova manželka. Takáto psychická podpora je na nezaplatenie. Odchádzam dovnútra dať si niečo pod zub a po chvíli ma už Tomáš volá von na lavičku, kde čaká ďalšie orosené potešenie. Tentokrát pol litrová porcia vitamínov a minerálnych látok o pár minút mizne v žalúdku. Dopriali sme si tu celkovo asi 25 minút. Tomáš si tu chcel vybaviť aj potrebu, no keď videl v akom stave sú pánske hajzle, radšej si to rozmyslel. Niektorí ľudia by sa asi mali nad sebou zamyslieť...

   K6 Sedlo Rakyta (68.km, 12 hodín na trati), túto som nazval najveselšia občerstvovačka. Stretávam tu známe tváre, Priateľov behu ležérneho, je tu vždy dobre neladený Feri Slezák a co hvíľu docupitá aj bosý Pali Sovič. Majú tu štandardnú ponuku jedál, medzi ktorými však vynikajú chlebíky s mexickou pomazánkou, ktorej sa nedá odolať. Feri do mňa hustí zážitky s iRun-u, kde bežal vo víťaznom tíme a stále je z toho rovnako nadšený. Vnímam ho tak na jedno ucho, ale každopádne mi to nakoniec zdvihlo náladu pred nadchádzajúcim nočným úsekom. Pod stromami je už takmer celkom tma a tak vyťahujeme čelovky. Asi 10 kilometrové stúpanie na Veľký Tríbeč je tiahle a nekonečné a fakt nás nebavilo. Vydýchli sme si až keď sme boli konečne na vrchole. Práve tam kempovali nejakí turisti, no boli už pozaliezaní v stanoch. Z vrchola vedie spočiatku pomerne nechutný zbeh, ideálny na vytknutie členka, ten sa postupne zmierňuje a po zhruba 4 kilometroch končí na ďalšej kontrole.

   K7 Jedliny (83.km, 15 hodín od štartu), niekto z dobrovoľníkov už zdiaľky kričí, že na kontrolu sa beží. Podobné žarty mám celkom rád, no nie v každej situácii ich dokážem oceniť. Aj keď musím povedať, že zatiaľ to celkom ide, na predošlej kontrole som si praskol Ibuprofen kvôli bolesti predkolennej šľachy a nečakanej bolesti zubu. Na tejto kontrole nemám veľmi chuť jesť, zato dve šálky teplého sladkého čaju padnú dobre. Veľmi sa tu nezdržujeme a kráčame ďalej, nasleduje nezáživná rovinka až do Kostolian pod Tríbečom, zákerná prudká odbočka vpravo, po ktorej nasleduje krátke ale o to hnusnejšie stúpanie do kopca. Z neho sa už len klesá až k ďalšej občerstvovačke.

   K8 Remitáž  (89.km, 16,5 hodiny od štartu), ostrovček optimizmu, dobrej nálady a jedla pred posledným náročným úsekom. Už príchod k chate vyvoláva úsmev na tvári, všade rozvešané blikačky a príjazdová cesta lemovaná sviečkami. Dobrovoľníci povzbudzujú prichádzajúcich bežcov. Dávam si opäť teplý vývar, ktorý zajedám suchým rožkom. Vnútri sa sedí veľmi dobre, no aj orgovia nás upozorňujú, že riziko zaspania je pomerne vysoké a Tomáš si tu na gauči aj na chvíľu zdriemol. Vonku si ešte dávam šálku kávy a nejaké oriešky.

    Čaká nás asi najnepríjemnejší úsek trasy, obávaná Žibrica a Zobor. Dávame si optimistický odhad, že do 20 hodín by sme to mohli stihnúť do cieľa. To sú ešte zhruba 3 hodiny. Ešte pred tým asi 3 km úsek cez les a pole až do obce Žirany, prechádzame nočnými ulicami a obiehame trojicu bežcov. Idú prvýkrát, tak im trochu naznačím, čo ich čaká. Ešte pred prvým stúpaním sa s Tomášom posilníme Redbullom, nechceme aby nás vyplo v polovici kopca. Stúpanie je spočiatku celkom v pohode, ale čím sa ide ďalej tým je strmšie, posledné desiatky metrov už by sa  dalo ísť lepšie po štvornožky. Spomíname na minulý rok, keď sme to isté šliapali v daždi a mokrom teréne. Cesta dolu kopcom je na zabitie, ale aspoň po suchu, takže sa to obíde len s pár zakopnutiami a nadávkami.

 

   Stúpanie k poslednej kontrole K9 na Zobore (101,5km) som si už veľmi nepamätal, no je celkom výživné. Napriek tomu cestou predbiehame ešte pár ľudí. Občerstvovačka je slušne zásobená, ale nemám už na nič chuť, dávam si aspoň zo dva kusy pomaranča na osvieženie. Teraz už len necelé 4km do cieľa. Klesanie je miestami prudké a terén nepríjemný, musím si dávať pozor, aby mi noha neušla na nejakom uvoľnenom kameni. Konečne vidím prvé oranžové svetlo pouličných lámp a asfaltku. Už sa len spustiť pár ulicami ku kruháču, cez park a sme pri škole. Posledné metre klusáme svorne v trojici až do cieľa.

   Môj výsledný oficiálny čas je 20:43:11 (link), oproti minulému roku sa ho podarilo skrátiť zhruba o 2,5 hodiny. Umiestnenie na 172.mieste z celkového počtu 223 ľudí, ktorí dokončili. Som spokojný, po dvoch nedokončených stovkách to teraz vyšlo. Je dobre, že som sa pridal k Tomášovi so Štefanom, ktorých tempo mi vyhovovalo a neprepálil som zbytočne žiadny úsek.

A ešte pikoška na záver, víťazom sa stal japonský bežec Wataru Iino, minuloročný víťaz Badwater (135 míľového behu v Údolí smrti v USA) s časom 11:59:17.

Čítať ďalej