Rusínska 100 alebo na východe (konečne) niečo nové
25.septembra 2021 :: Na túto novinku našej ultrascény som sa prihlasoval tuším ešte niekedy začiatkom roka a celkom som sa na ňu tešil, keďže to malo byť niečo úplne nové a v končinách mnou úplne nepoznaných. Menšie komplikácie nastali tým, že sa veľa iných behov popresúvalo na jesenné obdobie a to hlavne akcie z minulého roka. Efekt to malo ten, že dva víkendy pred Rusínskou som absolvoval Ponitriansku 100 a víkend pred Rusínskou zasa Štefánika80. Pekná nálož kilometrov, telo malo čo robiť, aby sa ako tak spamätalo do ďalšieho víkendu. Na beh som nemal vôbec chuť a celý týždeň po Štefánikovi som nepohol ani prstom pokiaľ ide o nejakú fyzickú aktivitu. Lenže termín sa rýchlo približoval a s ním aj menšie obavy, ako to vôbec zvládnem 3.víkend po sebe.
Piatok pred víkendom už mám pracovné voľno, balím kufre na týždňový pobyť mimo domu (plán je ostať tam až do ďalšieho víkendu, kedy by som mal ísť na MMM do Košíc) a okolo obeda vyrážam na skoro 6 hodinovú cestu krížom zo západu na východ. Zastávka v Stropkove na registrácii a pokračujem kúsok ďalej so Svidníka, kde mám rezervované bývanie v malom 1-izbáku.
Ranné vstávanie o 5.00 už mi príde pomaly normálne. Tentokrát som sa vyspal relatívne dobre, aj keď večer ma obchádzali “divné stavy”, ako by som mal teplotu. Dva paraleny pred spaním to poistili. Tlačím sladké koláče s bylinnym mliekom a pred 6 sadám do auta smer Stropkov. Pol hodinu pred štartom ešte prebehne brífing v telocvični, kde sme sa všetci pomaly pozliezali. Vidím pár známych tvárí, Julka, Michal z Gánoviec, Erika s Jožinom čo som ich viezol autom z MKMK a napokon môj spolubojovník Jano z Košíc. Počas výkladu trasy sa mi podarí vystihnúť moment voľnej kabínky na WC, čo je celkom vzácnosť :)
Po výklade (z ktorého si bežne človek zapamätá tak 10-20 percent) sa presúvame na námestie asi 200 metrov od školy. Tu ešte stretávam chalanov zo starej partie (Mišo, Janči, Peťo, Palo…), stihnem ich akurát pozdraviť a o pár desiatok sekúnd padá štartový výstrel. Prebiehame pomaly mestom, pelotón naspeedovaných rýchlikov už o chvíľu niekde v diaľke pred nami, vzadu sa formuje skupinka z nás zážitkových bežcov, predbiehame Eriku s Jožinom, spolubežec Jano sa s nimi pozná, tak chvíľku konverzujeme a napokon ich nechávame niekde vzadu. Idú ešte pomalším tempom ako my dvaja a to už je čo povedať.
Opúšťame ulice Stropkova a konečne sme v lese. Okamžite ma zaujme značenie trasy, na ktorom si dali organizátori fakt záležať. Dve farebné kombinácie fáboriek, pre každú trasu iné (R100 - žlto čierne, R66 - bielo červené), extra dlhé, neprehliadnuteľné. Okrem toho nápisy “R100” oranžovou reflexnou farbou na stromoch, na padnutých stromoch, vyčnievajúce korene tiež označené (aby sme náhodou nezakopli :), proste fantázia. Okolo 6.kilometra prebiehame prvou kontrolou (K1 - Banské), iba si nás zapíšu a plynulo pokračujeme. Prvá kontrola s občerstvovačkou (K2 - Smetisko) nás čaká až po 15.kilometri a tu už skupinka dobre naladených dobrovoľníkov nás hostí dobrotami všakovakých chutí. Jano s nimi vtipkuje nejakým zvláštnym jazykom (východniarčinou samozrejme), z ktorého občas nie všetko dokážem preložiť ;) Patrične posilnený ešte pred odchodom neodolám kalíšku Jaegermaistra, odmietnuť niečo také tu na východe býva fakt ťažké…
Asi po 10km trápenia sa vyštveráme na kontrolný bod K8 - Kút, kde nás už zdiaľky vítajú zvoncami a pokrikmi dobrovoľníci. Okrem niekoľkých členov je tu aj skupinka nejakých turistov. Sadáme si na pár minút na lavicu pod prístrešok. Žiadne švédske stoly sa nekonajú, je tu len tácka s pár kolieskami salámy, ktorú niekto asi obetoval z vlastných zásob. Jano sa bez ostychu ponúka, ja si dám ukradomky asi 2 kolieska. Treba nám ísť ďalej, ešte 12 kilometrov a ak to bude stále v takom strašnom teréne, máme sa na čo tešiť. Klesáme dolu lesom kus po vlastnom značení mimo turistického chodníka. No aspoň blato tu nie je, len vrstva napadaného lístia. Dlho sa však netešíme a znovu sa napájame na zvážnicu, rozrytú do hĺbky ťažkými mechanizmami. Des a katastrofa… Napokon vychádzame z lesa na nejaké vačšie priestranstvo, opodiaľ stojí odstavené auto so zapnutými svetlami a zdiaľky na nás volá nejaký človek. Ideme k nemu a to Jožko Kimák, hlavný organizátor, kontroluje prechádzajúcich bežcov. Chvíľu s ním pokecáme, posťažujeme si na lesných robotníkov a paseku, čo tam narobili. Ešte nám do občerstvovačky chýba jeden kopec a asi 4km. Cesta už vedie mimo slovensko-poľskú hranicu, po ktorej sme išli viac ako 30 km!
Kým konečne prídeme na kontrolu K9 - Príkra, musíme prešľapať jednu šialene nekonečnú lúku. Vďaka miestami vysokej tráve máme tenisky už celkom premočené. Záverečných asi 500 metrov pre zmenu blatovým tobogánom, ktorý sa nedá obísť zo žiadnej strany. Pred obecným úradom (čo je v podstate unimobunka odhadom 4x5 metrov) na nás čaká vytúžené občerstvenie. Tento úsek nás neskutočne vyčerpal. Sme blízko 80. kilometra, to už poväčšine nezvyknem skoro nič jesť, tentokrát si však doprajem mix kalórií rôzneho druhu. Pýtame sa dobrovoľníkov, či vedia niečo o ostatných bežcoch. Nie je tu však absolútne žiadny mobilný signál, takže nič. Asi po 20 minútach sa odliepame od stoličiek a pomaly padáme ďalej. Čaká nás 14 km etapa, ktorá by mala byť z tých menej náročných. Okrem prvého stúpania opäť tou istou lúkou, ktorou sme klesali do Príkrej, nám to ide naozaj celkom dobre. Rýchlou chôdzou vyzerá, že to dáme za niečo viac ako 2 hodinky.Kontrola K10 v obci Bukovce je na miestnom futbalovom ihrisku. To už sme sa prehupli cez 90 kilometrov. Cez dieru v oplotení vliezame do areálu ihriska a na opačnom konci vidíme svetlo a nejakých ľudí. Únava a zlé oči robia svoje a tak nemáme istotu, či sú to naši a tak tam chvíľu bezradne stojíme a svietime čelovkami na všetky strany..až kým na nás niekto konečne nezakričí “poďte sem!”. Prekráčame teda šírku ihriska a už sa nás aj ujmú zlaté ručičky dobrovoľníkov. A konečne tu majú chutný čaj, nie presladenú limonádu…mňam. Jano aj napriek pokročilej únave ešte zo seba súka vtipné bonmoty, ale možno je to už len skryté zúfalstvo. Ja som prekvapený, že ma ani na tomto kilometri niečo vyslovene extrémne nebolí. Samozrejme kvadricepsy na nohách už cítim dosť, chrbát tiež ubitý z batoha a ramená z paličiek. Horšie je na tom parťák, ktorého trápi a spomaľuje vydratý bedrový kĺb.
Na predposledný úsek sa vôbec neteším, má byť opäť dosť dlhý (16 km), s poslednou občerstvovačkou len necelé 4 km pred cieľom. Viac by som ocenil, keby ju posunuli na nejaký skorší kilometer. Stále nám ostáva nastúpať asi 500 výškových metrov a prekonať 4-5 nepríjemne vyzerajúcich “zubov”. Povačšine už len mlčky mechanicky kráčame, sem-tam hrešíme pri nejakom blatovom alebo mokro-trávovom úseku. Tieto posledné kopce nám prídu len ako umelé naťahovanie kilometrov. Filozofujeme nad tým, prečo stovka nikdy nemôže mať 100 km, vždy je to 105, 110, alebo aj 138 kilometrov a pritom sa to volá “stovka”. Náš čas na trati sa blíži k 24 hodinám a medzitým začína svitať. Môj optimistický odhad bol 22 hodín, to sme ale ešte netušili, ako nás prekvapí druhá polovica trasy. Premotáme sa cez čerstvo zorané pole, kde trochu kufrujeme, lebo značenie a trasa v hodinkách nehovoria rovnakou rečou. Ešte pasúcim sa kravičkám spravíme menšiu show, keď musíme prejsť krížom cez ich raňajkový stôl. Hmla a chýbajúca fáborka spôsobuje, že sa točíme raz na jednu, raz na druhú stranu. Konečne vychádzame von z ohradníka a už len posledných pár sto metrov schádzame na finálnu občerstvovačku K11 - Vojtovce.
Až mi je ľúto týchto zlatých ľudí, čo tu obetavo čakajú aj na nás posledných slimákov a núkajú nás jedlom, pitím a dobrou náladou. Na pár minút si sadáme k ohníku a ohrievame studené ruky, hádžeme do seba ešte čosi na prežitie posledných kilometrov. Za nami sa stále s odstupom asi hodiny držia Erika s Jožim. Vstávanie je kruté, ale už si hovoríme, že posledný kopec, posledných niečo vyše 100 výškových metrov… Keď sa prehupneme cez kopec, mali by sme už pomaly vidieť pod nami Stropkov, ale skrz hmlu nevidíme ani prd. Až na poslednom kilometri sa pred nami zrazu objaví mesto. Klesáme lúkou, z diaľky dolu na nás kričí niekto “ešte 500 metrov”… Veď hej, ale poď si to skúsiť, pomyslím si v duchu. Posledné metre, pred školou na nás ešte striehne najrýchlejší fotograf Rišo Pouš a cvaká naše unavené postavy.Dali sme to, po 25 hodinách a 10 minútach sme v cieli! Takto dlho som už dávno stovku nešiel. Parťák hovorí “už nikdy více”, ja toho mám tiež plné zuby, ale už sa poznám. Keď si oddýchnem, adrenalín opadne, telo trochu zregeneruje, budem vidiet veci inak. A už teraz sa teším na Rusínsku stovku 2022 :-D