Od prvých kilometrov až k ultratrailom...

Rusínska 100 alebo na východe (konečne) niečo nové

 25.septembra 2021 :: Na túto novinku našej ultrascény som sa prihlasoval tuším ešte niekedy začiatkom roka a celkom som sa na ňu tešil, keďže to malo byť niečo úplne nové a v končinách mnou úplne nepoznaných. Menšie komplikácie nastali tým, že sa veľa iných behov popresúvalo na jesenné obdobie a to hlavne akcie z minulého roka. Efekt to malo ten, že dva víkendy pred Rusínskou som absolvoval Ponitriansku 100 a víkend pred Rusínskou zasa Štefánika80. Pekná nálož kilometrov, telo malo čo robiť, aby sa ako tak spamätalo do ďalšieho víkendu. Na beh som nemal vôbec chuť a celý týždeň po Štefánikovi som nepohol ani prstom pokiaľ ide o nejakú fyzickú aktivitu. Lenže termín sa rýchlo približoval a s ním aj menšie obavy, ako to vôbec zvládnem 3.víkend po sebe.

  Piatok pred víkendom už mám pracovné voľno, balím kufre na týždňový pobyť mimo domu (plán je ostať tam až do ďalšieho víkendu, kedy by som mal ísť na MMM do Košíc) a okolo obeda vyrážam na skoro 6 hodinovú cestu krížom zo západu na východ. Zastávka v Stropkove na registrácii a pokračujem kúsok ďalej so Svidníka, kde mám rezervované bývanie v malom 1-izbáku.

  Ranné vstávanie o 5.00 už mi príde pomaly normálne. Tentokrát som sa vyspal relatívne dobre, aj keď večer ma obchádzali “divné stavy”, ako by som mal teplotu. Dva paraleny pred spaním to poistili. Tlačím sladké koláče s bylinnym mliekom a pred 6 sadám do auta smer Stropkov. Pol hodinu pred štartom ešte prebehne brífing v telocvični, kde sme sa všetci pomaly pozliezali. Vidím pár známych tvárí, Julka, Michal z Gánoviec, Erika s Jožinom čo som ich viezol autom z MKMK a napokon môj spolubojovník Jano z Košíc. Počas výkladu trasy sa mi podarí vystihnúť moment voľnej kabínky na WC, čo je celkom vzácnosť :)

   Po výklade (z ktorého si bežne človek zapamätá tak 10-20 percent) sa presúvame na námestie asi 200 metrov od školy. Tu ešte stretávam chalanov zo starej partie (Mišo, Janči, Peťo, Palo…), stihnem ich akurát pozdraviť a o pár desiatok sekúnd padá štartový výstrel. Prebiehame pomaly mestom, pelotón naspeedovaných rýchlikov už o chvíľu niekde v diaľke pred nami, vzadu sa formuje skupinka z nás zážitkových bežcov, predbiehame Eriku s Jožinom, spolubežec Jano sa s nimi pozná, tak chvíľku konverzujeme a napokon ich nechávame niekde vzadu. Idú ešte pomalším tempom ako my dvaja a to už je čo povedať. 

  Opúšťame ulice Stropkova a konečne sme v lese. Okamžite ma zaujme značenie trasy, na ktorom si dali organizátori fakt záležať. Dve farebné kombinácie fáboriek, pre každú trasu iné (R100 - žlto čierne, R66 - bielo červené), extra dlhé, neprehliadnuteľné. Okrem toho nápisy “R100” oranžovou reflexnou farbou na stromoch, na padnutých stromoch, vyčnievajúce korene tiež označené (aby sme náhodou nezakopli :), proste fantázia. Okolo 6.kilometra prebiehame prvou kontrolou (K1 - Banské), iba si nás zapíšu a plynulo pokračujeme. Prvá kontrola s občerstvovačkou (K2 - Smetisko) nás čaká až po 15.kilometri a tu už skupinka dobre naladených dobrovoľníkov nás hostí dobrotami všakovakých chutí. Jano s nimi vtipkuje nejakým zvláštnym jazykom (východniarčinou samozrejme), z ktorého občas nie všetko dokážem preložiť ;) Patrične posilnený ešte pred odchodom neodolám kalíšku Jaegermaistra, odmietnuť niečo také tu na východe býva fakt ťažké…


  Kontrolu K3 si veľmi nepamätám, myslím že tam bol chlapík so psom uprostred lesa pri nejakej rozbočke a posielal ľudí správnym smerom. Zhruba na úrovni prvého polmaratónu zbiehame dolu kopcom rovno do Svidníka. Trochu zmätočné značenie nás tu poslalo dolu o pár desiatok metrov skôr ako sme mali, no nič sa nedeje. Dobrovoľníčka so psom stojí na mieste zbehu na asfaltku a nasmeruje nás ďalej. Preklusáme niekoľko stoviek metrov, míňame kruhový objazd a prebiehame frekventovanú štvorprúdovku za asistencie dvoch dobrovoľníkov, ktorí zastavujú autá. Niečo neskutočné… Po chvíli len o pár metrov míňame panelák, v ktorom som ubytovaný, srandujem s parťákom, že si skočím trochu oddýchnuť. Kúsok ďalej sa už blížime k pamätníku sovietskej armády a zdiaľky vidíme postavičku bežca ako sa motká okolo. Dobehneme ho a to Belo “El presidente” Spišák, ktorý beží R66 a robí pritom “inšpekciu” trasy :) Vchádzame do lesa a v miernom stúpaní opúšťame Svidník. Pár kilometrov kráčame v trojici, kým Belo nezačuje volanie prírody a musí si odskočiť do lesa.

  Len o pár kilometrov nás už čaká kontrola K4 - Nižná Jedľová, tu prvýkrát vidím dvojjazyčné tabuľe slovensko-ruské. A z organizátorov opäť padám na riť. Vbiehame do dediny, na stoličke oproti teta s krížovkami a usmerňuje bežcov…niekde uprostred dediny na zastávke ďalšia teta, to už je akože K4, kontroluje a usmerňuje bežcov. Na konci dediny pred odbočkou doprava sedí chalan s knižkou a posiela bežcov správnym smerom. Nechápem. A pritom sú všade nasprejované šípky na zemi. Fakt klobúk dolu, orgovia. Myslím, že niekde za touto dedinou nás dobieha Julka B. Vraj skoro zakopla v lese o srajuceho Bela. Ide si opäť svoje (či už na tepy, alebo nie, viem, že sa pri nás dlho nezdrží…), chvílku spolu kecáme, odkráča si s nami asi 2-3 kopce a potom nás slimákov nechá niekde za sebou.
  

  Druhá občerstvovačka je pripravená asi na 32.kilometri (K5 - Belejovce). Prestreté stoly s občerstvením, teplými aj studenými nápojmi, koláčmi, slanými aj sladkými pochutinami, ovocím, lavičkou na sedenie. Proste paráda, ľudia srdeční, fandia nám, Jano ich zabáva svojim jedinečným humorom. A hlavne nikto nerieši debilné nariadenia, náhubky a podobné sprostosti, mastné chleby rovno do ruky, závan starých dobrých čias… Ďalšia možnosť jedla bude až o 15 kilometrov, tak doplňujeme aj fľaše a pomaly sa dvíhame na odchod.
  Terén je stále veľmi príjemný a celkom behateľný, počasie síce nevyšlo podľa predpovede, slnko je celý deň skryté za mrakmi, no zato teplota je ideálne bežecká. Tento úsek nám ubieha celkom svižne, teda v rámci možností a koľko dovolí artróza môjho spolubežca. Hlavne v zbehoch ho to extrémne brzdí a každý krok je sprevádzaný bolesťou. Doklusávame lesným chodníkom na K6 - Šarbovské sedlo, čo je zaroveň aj     občerstvovačka. Ale nie hocijaká. Proste bufetové all inclusive stoly prestreté na traktorovej vlečke. Opäť nechápem a dávam dolu klobúk pred organizátormi za túto extra originalitu. Je tu asi 5-6 chalanov, údajne hasiči, tlačíme do hlavy jedlo a kecáme. Ani sa nám nechce odtiaľto odísť, ešte aj ohník tu majú na ohriatie, joj… Zisťujeme, že za nami je už len jedna dvojica bežcov a to Erika s Jožim, pred nami asi s polhodinovým náskokom už Julka, ktorá si tu v tej rýchlosti zabudla svoj potravinový balíček.

  Opúšťame skvelú partičku, nech sme na Dukle ešte za svetla. Podľa prepočtov by sme to mali v pohode stihnúť. Čaká nás len 10 kilometrový úsek. Za necelé 2 hodinky prechádzame okolo hraničného priechodu Vyšný Komárnik a len pár sto metrov dolu po ceste je už známy vojenský cintorín a pamätník s vojakom. Od pamätníka už len kúsok asfaltky a sme na K7 - Dukla. Tu nás opäť vítajú veselí dobrovoľníci a hostia nás rovno dvojchodovým menu, vývar a kuracie mäso s ryžou. Napraceme sa, ja to ešte zalejem čapovanou kofolou a nejakým ovocím. Z dropbagov vyberám suché tričko na prezlečenie a šatku na hlavu. Ťažko sa nám odchádza z tohto príjemného miesta jedla a pohody, ale chceme bojovať až do konca tak sa dvíhame a lúčime sa s osadenstvom. Pred nami je najdlhšia etapa bez občerstvovačky - rovných 20 km.


  Je skoro pol 7, máme tak slabú pol hodinku svetla, pre istotu už vybavení čelovkami sa driapeme do prvého kopca. Asi po 20 minútach parťák odparkuje do lesa “položiť kábel”, ešte kým nepadne totálna tma. Samozrejme si zabudne so sebou paličky a tak si pri vstávaní z podrepu trochu viac nadáva. Nohy už po tých 60 kilometroch nie sú celkom svieže. Niekde v týchto miestach sa začína terén rapídne zhoršovať. Na lesnej ceste sa objavujú stojaté mláky, ktoré sa ešte spočiatku darí obchádzať, ale postupne je to horšie a horšie. Sú miesta, kde je možnosť obísť rozbahnenú cestu krátkou lesnou odbočkou, ale niekde sa ani to nedá kvôli hustému porastu z oboch strán cesty. Tak sa snažíme aspoň minimalizovať počet vhupnutí do hlbokého blata, aby chodidlá ostali pokiaľ možno suché. Nadávky rôzneho druhu sa sypú raz z jednej, raz z druhej strany. Aspoň trochu si tak ventilujeme frustráciu, lebo nás to brutálne brzdí. Oči treba mať na stopkách, čiže to aj mentálne vyčerpáva. Parťák sa navyše rozhodol, že mi vyrozpráva obsah knihy, ktorú čítal a prišla mu zaujímavá. Asi po pol hodine (možno viac, ťažko sa to odhaduje) už mám z toho hlavu ako glóbus, no aspoň nemusím počuvať svoje vlastné zúfalé myšlienky. 

  Asi po 10km trápenia sa vyštveráme na kontrolný bod K8 - Kút, kde nás už zdiaľky vítajú zvoncami a pokrikmi dobrovoľníci. Okrem niekoľkých členov je tu aj skupinka nejakých turistov. Sadáme si na pár minút na lavicu pod prístrešok. Žiadne švédske stoly sa nekonajú, je tu len tácka s pár kolieskami salámy, ktorú niekto asi obetoval z vlastných zásob. Jano sa bez ostychu ponúka, ja si dám ukradomky asi 2 kolieska. Treba nám ísť ďalej, ešte 12 kilometrov a ak to bude stále v takom strašnom teréne, máme sa na čo tešiť. Klesáme dolu lesom kus po vlastnom značení mimo turistického chodníka. No aspoň blato tu nie je, len vrstva napadaného lístia. Dlho sa však netešíme a znovu sa napájame na zvážnicu, rozrytú do hĺbky ťažkými mechanizmami. Des a katastrofa… Napokon vychádzame z lesa na nejaké vačšie priestranstvo, opodiaľ stojí odstavené auto so zapnutými svetlami a zdiaľky na nás volá nejaký človek. Ideme k nemu a to Jožko Kimák, hlavný organizátor, kontroluje prechádzajúcich bežcov. Chvíľu s ním pokecáme, posťažujeme si na lesných robotníkov a paseku, čo tam narobili. Ešte nám do občerstvovačky chýba jeden kopec a asi 4km. Cesta už vedie mimo slovensko-poľskú hranicu, po ktorej sme išli viac ako 30 km! 

  Kým konečne prídeme na kontrolu K9 - Príkra, musíme prešľapať jednu šialene nekonečnú lúku. Vďaka miestami vysokej tráve máme tenisky už celkom premočené. Záverečných asi 500 metrov pre zmenu blatovým tobogánom, ktorý sa nedá obísť zo žiadnej strany. Pred obecným úradom (čo je v podstate unimobunka odhadom 4x5 metrov) na nás čaká vytúžené občerstvenie. Tento úsek nás neskutočne vyčerpal. Sme blízko 80. kilometra, to už poväčšine nezvyknem skoro nič jesť, tentokrát si však doprajem mix kalórií rôzneho druhu. Pýtame sa dobrovoľníkov, či vedia niečo o ostatných bežcoch. Nie je tu však absolútne žiadny mobilný signál, takže nič. Asi po 20 minútach sa odliepame od stoličiek a pomaly padáme ďalej. Čaká nás 14 km etapa, ktorá by mala byť z tých menej náročných. Okrem prvého stúpania opäť tou istou lúkou, ktorou sme klesali do Príkrej, nám to ide naozaj celkom dobre. Rýchlou chôdzou vyzerá, že to dáme za niečo viac ako 2 hodinky.

  Kontrola K10 v obci Bukovce je na miestnom futbalovom ihrisku. To už sme sa prehupli cez 90 kilometrov. Cez dieru v oplotení vliezame do areálu ihriska a na opačnom konci vidíme svetlo a nejakých ľudí. Únava a zlé oči robia svoje a tak nemáme istotu, či sú to naši a tak tam chvíľu bezradne stojíme a svietime čelovkami na všetky strany..až kým na nás niekto konečne nezakričí “poďte sem!”. Prekráčame teda šírku ihriska a už sa nás aj ujmú zlaté ručičky dobrovoľníkov. A konečne tu majú chutný čaj, nie presladenú limonádu…mňam. Jano aj napriek pokročilej únave ešte zo seba súka vtipné bonmoty, ale možno je to už len skryté zúfalstvo. Ja som prekvapený, že ma ani na tomto kilometri niečo vyslovene extrémne nebolí. Samozrejme kvadricepsy na nohách už cítim dosť, chrbát tiež ubitý z batoha a ramená z paličiek. Horšie je na tom parťák, ktorého trápi a spomaľuje vydratý bedrový kĺb. 

  Na predposledný úsek sa vôbec neteším, má byť opäť dosť dlhý (16 km), s poslednou občerstvovačkou len necelé 4 km pred cieľom. Viac by som ocenil, keby ju posunuli na nejaký skorší kilometer. Stále nám ostáva nastúpať asi 500 výškových metrov a prekonať 4-5 nepríjemne vyzerajúcich “zubov”. Povačšine už len mlčky mechanicky kráčame, sem-tam hrešíme pri nejakom blatovom alebo mokro-trávovom úseku. Tieto posledné kopce nám prídu len ako umelé naťahovanie kilometrov. Filozofujeme nad tým, prečo stovka nikdy nemôže mať 100 km, vždy je to 105, 110, alebo aj 138 kilometrov a pritom sa to volá “stovka”. Náš čas na trati sa blíži k 24 hodinám a medzitým začína svitať. Môj optimistický odhad bol 22 hodín, to sme ale ešte netušili, ako nás prekvapí druhá polovica trasy. Premotáme sa cez čerstvo zorané pole, kde trochu kufrujeme, lebo značenie a trasa v hodinkách nehovoria rovnakou rečou. Ešte pasúcim sa kravičkám spravíme menšiu show, keď musíme prejsť krížom cez ich raňajkový stôl. Hmla a chýbajúca fáborka spôsobuje, že sa točíme raz na jednu, raz na druhú stranu. Konečne vychádzame von z ohradníka a už len posledných pár sto metrov schádzame na finálnu občerstvovačku K11 - Vojtovce.

  Až mi je ľúto týchto zlatých ľudí, čo tu obetavo čakajú aj na nás posledných slimákov a núkajú nás jedlom, pitím a dobrou náladou. Na pár minút si sadáme k ohníku a ohrievame studené ruky, hádžeme do seba ešte čosi na prežitie posledných kilometrov. Za nami sa stále s odstupom asi hodiny držia Erika s Jožim. Vstávanie je kruté, ale už si hovoríme, že posledný kopec, posledných niečo vyše 100 výškových metrov… Keď sa prehupneme cez kopec, mali by sme už pomaly vidieť pod nami Stropkov, ale skrz hmlu nevidíme ani prd. Až na poslednom kilometri sa pred nami zrazu objaví mesto. Klesáme lúkou, z diaľky dolu na nás kričí niekto “ešte 500 metrov”… Veď hej, ale poď si to skúsiť, pomyslím si v duchu. Posledné metre, pred školou na nás ešte striehne najrýchlejší fotograf Rišo Pouš a cvaká naše unavené postavy. 

  Dali sme to, po 25 hodinách a 10 minútach sme v cieli! Takto dlho som už dávno stovku nešiel. Parťák hovorí “už nikdy více”, ja toho mám tiež plné zuby, ale už sa poznám. Keď si oddýchnem, adrenalín opadne, telo trochu zregeneruje, budem vidiet veci inak. A už teraz sa teším na Rusínsku stovku 2022 :-D


   



Prečo tento blog

Rád by som prostredníctvom tohto blogu popísal ako som sa dostal k behu, ako som sa postupne prepracoval od rekreačného turistu k aktívnemu bežcovi. Chcem písať aj o pretekoch a bežeckých akciách, ktorých som sa zúčastnil.
Články budem pridávať chronologicky ako išli v čase od mojich začiatkov v lete 2014 až po súčasnosť.