Od prvých kilometrov až k ultratrailom...

Prešporský Ultra Trail 2017 (úspešný reparát)

 21.október 2017 :: Prešporský ultratrail bol štvrtou a zároveň poslednou ultra-akciou, ktorej som sa zúčastnil v tomto roku. Bol to môj druhý pokus po minuloročnom neúspechu, kedy som skončil na občerstvovačke v Marianke s veľkými bolesťami šliach. Vtedy to bol môj prvý pokus o stovku.
Tento rok som išiel už so skúsenosťami s troch ultratrailov, z toho dvoch dokončených (Letecká stovka, Ponitrianska stovka), takže som veril, že sa to podarí. Stretnutie účastníkov bolo v sobotu ráno v kultúrnom dobe v Bratislavskej Dúbravke. Výhodou pre mňa bolo, že som na štart mohol doslova dobehnúť z domu, keďže to mám tak asi kilometer. Odpadla tak starosť s autom alebo dopravou MHD v skorých ranných hodinách. Štart bol o 7.00 z parkoviska pred LIDL-om.
   Zaznie štartový výstrel a okolo 200 pretekárov vyráža ulicami Dúbravky. Niektorí valia, akoby bežali desiatku. Poväčšine sú to však tí, čo idú kratšiu trasu (50km), tak nech si len idú, my stovkári musíme začínať s rozvahou a neprepaľovať. Prichádzame na koniec asfaltky a začína stúpanie na Dúbravskú hlavicu, známe to miesto mojich tréningov.
Prvá kontrola je ešte pred vrcholom, nezdržujem sa a bežím hneď ďalej, klesáme na Sandberg a potom singláčom s výhľadmi na Rakúsko. Asi po hodine aj pol pribieham k prvej občerstvovačke pod Devínom, dávam si nejaké tie raňajky a bežím ďalej. Opúšťam Devín, opäť hore cez les, z ktorého vychádzam až v Karlovej Vsi. Zbeh dol do Líščieho údolia a znova hore, smerom k študentským internátom Staré Grunty. Tu si toho asfaltu užívame pomerne dosť, lebo sa treba premotať celým mestom. Nasleduje Slávičie údolie a stúpanie smerom na Slavín, jedna z uličiek má mimoriadne výživné stúpanie. Po necelých 3,5hodinách pribieham na občerstvovačku v Horskom parku, konečne na chvílku oddych od asfaltu. Doplňujem kalórie, nejaký čaj a ide sa.
   Ostáva ešte pár km asfaltu, kým prejdeme k ozajstným trailovým úsekom. Prechod cez Brniansku (stvorprúdovka), Suchý mlyn a pomaly sa dostávam na Cestu mládeže, to už sú dobre známe lesné úseky. Stúpanie na Kamzík dá vždy trochu zabrať, ale aspoň tu človek vie, čo môže čakať. Hore na Kamzíku trochu chudobnejšie občerstvenie, no aspoň som sa napil a zjedol pár sušienok. Prichádza klesajúci úsek smerom do Rače na Peknú cestu, kde čaká už o poznanie bohatšie prestrený stôl a veľmí milí dobrovoľníci. Stretávam medzi nimi parťáka Jozefa, s ktorým som bežal na jar Lazovku (on ju na rozdiel odo mňa aj dokončil). Doprajem si nové kalórie, trošku si oddýchnem a nastupujem do ďalšieho úseku. Najprv sa ide do kopca, cesta sa stáča smerom ku Kamzíku, no nejdeme až hore, ale sa prudko točí doprava a naberá smer Marianka. Práve zbeh do Marianky bol pre mňa minulý rok kritický, tu už ma začínali pobolievať šľachy predkolenia a len s veľkými problémami som sa dokotúlal dolu. Teraz to našťastie ináč, ide sa mi výborne a na občerstvovačku na 54. kilometri dobieham po necelých 8 hodinách. Pokiaľ mi to vydrží, mohol by z toho byť aj celkom slušný výsledný čas.
   Z Marianky sa ide hore kopcom a potom opäť dolu do Rače, len o pár ulíc ďalej (Knižkova dolina), ak sa dobre pamätám, bola tam aj "tajná" občerstvovačka, čo ma mimoriadne potešilo. V týchto momentoch som už putoval vo dvojici s Marošom, ku ktorému som sa pripojil niekde okolo 50.km. Z Rače nás čaká poslednýkrát prechod na druhú stranu kopca, tento raz do Stupavy. Cestou dolu už sa pomaly stmieva a kým prichádzame do mesta, je celkom tma. Ideme okolo Zámockého parku a o pár sto metrov dobiehame na občerstvovačku. Majú tu polievku a iné dobré veci, tak si tu dávame dlhšiu pauzu. Maroš odchádza z občerstvovačky o čosi skôr, vraj sa ponáhľa na vlak a chcel by ho stihnúť. Tak mu vravím, nech kľudne ide, do cieľa je to už len niečo cez 20 km. Zapínam čelovku a dávam sa na cestu.

   Zo Stupavy cesta pokračuje smerom do Borinky, resp. rovno na Pajštún, ten stupáčik pred vrcholom ale zvládam celkom v pohode, na to že je to cca 82.km. Z kopca sa ide celkom príjemným downhillom. Ako si tak cupitám lesným chodníkom, po chvíli sa blížim k postave s čelovkou a povedomým batohom. Jasné, že to je Maroš. Dostal nejakú menšiu krízu a prechod cez Pajštún ho dosť spomalil. Tak sa zasa dávame dokopy a cupitáme ďalej. Čaká nás posledná občerstvovačka na Košariskách (91.km), ku ktorej vedie nekonečná cesta. Sadá hmla a my vidíme ledva na pár metrov pred seba. Ale keď zbadáme svetielko občerstvovačky, dodáva nám to novú energiu. Na mieste nás čaká dobrovoľník kamarát Feri aj s dvoma dievčatami a bohato prestretým stolom. Popijeme, niečo zjeme a o niekoľko minút už sa vraciame tou istou asfaltkou kúsok spať. Cesta sa potom stáča doľava a pred nami už len posledný prechod kopca do Rače a potom do cieľa.

   Mám stále dosť energie, nič ma nejako výrazne nebolí a tak si to šiniem občas aj pomalým klusom vpred. Maroš začína mať znova problém a posiela ma dopredu. Už je to len pár kilometrov a nie je veľmi kde zablúdiť, tak ho opúšťam a idem zvyšok až do cieľa sám. V Rači ešte kúsok asfaltu, posledné ulice a dobieham do cieľa. Výsledný čas je 16:32, čo je zatiaľ najlepší dosiahnutý čas na stovke a možno ho tak skoro ani neprekonám.

   Do cieľa 100 km trasy nakoniec prišlo 55 mužov a 9 žien, pri 50km trase to bolo 62 mužov a 29 žien. Ako som sa neskôr dozvedel, organizátori sa rozhodli PUT týmto ročníkom ukončiť, čo je podľa mňa dosť veľká škoda. Bol to jeden z najľahších, no zároveň veľmi pekných ultrabehov v bezprostrednom okolí hlavného mesta, čo má svoje výhody. Človek môže kedykoľvek skončiť a pritom to má len na skok domov.

Ponitrianska stovka 2017

16. september 2017 :: Ponitrianska stovka

Tento report píšem s odstupom času, takže už nebude taký podrobný ako obvykle, no skúsim si pospomínať, ako to celé bolo.
   Na štart v Handlovej prichádzame skoro ráno autom od Trenčína, lebo mi to prišlo lepšie vyspať sa pohodlne v posteli ako na zemi v telocvični. Mal som šoféra, ktorý ma sem doviezol, takže nebolo čo riešiť. Už cestou sem sme tušili, čo nás asi čaká, lebo celou cestou pršalo. Pršalo aj počas prezentácie a pršalo aj keď sme sa pomaly zhromažďovali na štarte na námestí. Desiatky bežcov natlačení pod malým prístreškom aspoň chvíľu ešte odolávajúc nepríjemnému počasiu. O chvíľu to už bude aj tak jedno, všetci zmokneme.

   Presne o 7.00 je odštartované a masa bežcov sa pomaličky rozbieha námestím a rannými ulicami mesta Handlová. Dážď nie je príliš silný, no už tu sa hodí mať na sebe niečo nepremokavé. Prvých 10km ubehne svižným tempom a už je tu prvá občerstvovačka. Som mokrý od dažďa a spotený pod bundou, neznášam keď musím ešte v takýchto podmienkach dávať dolu batoh, loviť kartu kvôli pečiatke a zasa dávať všetko naspäť. Tlačíme sa tu v stiesnených podmienkach medzi stromami pod malým stanom aby sme sa trošku občerstvili, zo strechy na nás tečie voda, no hotové žúžo...

   Ďalšia občerstvovačka je Jarabá skala (19.km), vojenský džíp a vojaci na občerstvovačke, parádna obsluha. Doprajem si potrebné kalórie a idem ďalej. Tretia zastávka bude až o 20km, tak sa treba vybaviť aj dostatkom tekutín. Zhruba na 23.km trasa prechádza vrcholom Vtáčnika, ku ktorému vedie relatívne krátky exponovanejší stupák. Čakal som, že to bude horšie. Za dobrého počasia by boli odtiaľto parádne výhľady, teraz je hmlisto a vlhko, viditeľnosť maximálne na pár desiatok metrov. Cesta pokračuje hrebeňom a je vcelku pohodlná. Mierne stúpania a klesania ma privádzajú na tretiu občerstvovačku v dedinke Veľké Pole (39.km), kde medzi dobrovoľníkmi hviezdi aj Slávo Glesk. Toto je prvá plnohodnotná občerstvovačka, je tu perfektný výber všetkého možného, dávam si teplú polievku, ovocie, kolu, zopár mastných chlebov. Počasie sa už medzitým trochu umúdrilo a prestalo pršať.

   Plný novej sily stúpam naspäť hore dedinou a kopcom po okraji veľkej lúky, z ktorej je pekný výhľad spať na Veľké Pole. Keďže už neprší a dokonca vyšlo aj zubaté slnko, ide sa o čosi radostnejšie. O zhruba 15km bude znova jedlo, tak sa v mysli nastavím na tento cieľ a šľape sa mi celkom dobre. Dobieham klesajúcou asfaltkou do obce Jedľové Kostoľany (53.km), k občerstvovačke je to ešte pár stoviek metrov. Oproti už kráčajú rýchlejší bežci s plnými bruchami. Pred pohostinstvom dokonca stojí sanitka a záchranári, musím uznať, že táto akcia je naozaj dobre zabezpečená. Niekde v týchto miestach (okolo polovice trasy) sa pridávam k Tomášovi, máme zhruba rovnaké tempo, tak prečo to nepotiahnuť do cieľa spolu. Preberáme všetky naše ultra zážitky a popri rozprávaní nam cesta pekne odsýpa.

   Dedinka Skýcov (62.km) ponúka tiež možnosť zastaviť sa a občerstviť. A to dokonca priamo na námestí v kultúrnom dome. Oplatí sa chvílku tu posedieť, natiahnuť si nohy a najesť sa. Ďalšie občerstvovačky sú Sedlo Rakyta (okolo 70.km), potom Jedliny (84.km), no akosi si ich neviem vybaviť. Medzitým sa už stmieva, tak vyťahujem čelovku. Konečne sa blížim k chatovej osade pod Ghýmešom a povestnej občerstvovačke Remitáž (90.km). Tu to opäť parádne žije, obskakujú nás dobrovoľníci, opäť nepohrdnem teplou polievkou a posedením vo vnútri chaty. Medzi dobrovoľníkmi vidím po prvýkrát aj Julku. Na tomto mieste som sa zdržal asi najdlhšie, potreboval som okrem seba aj trochu dobiť mobil. Tomáš odchádza z občerstvovačky trochu skôr, ja ešte ostávam.

   Z Remitáže je to asi 4-5km do obce Žirany, za ktorou prichádza obávaný kopec Žibrica. Ešte, že je už tma a nevidím, čo ma čaká. O chvíľu to však už moje nohy cítia a stúpanie pod vrchol je naozaj nechutné. Po daždi je všade mokro a čím vyššie som, tým je aj väčšia hmla. Tesne pod najvyšším bodom trasy trochu kufrujem, lebo neviem nájsť odrazku a pokračovanie cesty. No nakoniec sa mi to podarí a triafam chodník vedúci dolu. Je to ale samý kameň a všetko sa nenormálne šmýka. V spojení s malou viditeľnosťou je to tak trochu na zabitie. Mám šťastie a podarí sa mi bez pádu zliezť najstrmšiu pasáž. Potom je to už len také trajdanie a tak trochu orientačný beh. Hmla spomaľuje postup, lebo sa v tom mlieku ťažko hľadajú odrazky na stromoch. Niekde v týchto miestach (už nadopovaný jedným Ibuprofenom) dobieham opäť Tomáša, asi sa mu nejde práve najlepšie. Pokračujeme posledným stúpaním na Zobor, tu už terén nie je našťastie taký exponovaný. Hore nás čaká milé prekvapenie a posledná občerstvovačka. Malý stan s dvoma dobrovoľníkmi a teplým čajom. Paráda, toto nám dáva potrebný morál do posledných kilometrov.

   Moje hodinky ukazujú na Zobore už 104km, hoci to malo byť "len" 101,5km. Podľa itinerára je do cieľa ešte 3,5km, čo znie povzbudivo. Realita je ale taká, že ten posledný tiahly zbeh zo Zobora po prvú ulicu v Nitre mi pripadá nekonečný. Nepríjemná kamenistá cesta, ktorá dáva zabrať unaveným nohám. Treba byť veľmi opatrný. Konečne je tu asfalt, opäť prší a ulicami sa valia dolu prúdy vody. Už je nám všetko jedno a čľupoceme pomaly skorým nedeľným ránom. Posledná dlhá ulica má pocitovo hádam 2 kilometre, potom už len prejsť krížom cez parčík a sme v cieli. Záverečných 50m skúšame ešte pobehnúť kvôli cieľovej fotografii :)

   Ponitrianska stovka je výborne zorganizovaná akcia, má dobré značenie, veľa občerstvovačiek a super dobrovoľníkov. Trasa nie je extrémne náročná a pritom veľmi pekná. Ostáva dúfať, že budúci rok konečne aj počasie dopraje bežcom ešte viac si to užiť a prípadne aj zlepšiť tohtoročné časy.

Môj oficálny cieľový čas bol 23:12:48, časy na jednotlivých kontrolách:
Veľký Grič: 08:30, Jarabá skala: 10:06, Veľké Pole: 13:20, Jedľové Kostoľany:16:03, Skýcov: 18:05, Sedlo Rakyta: 19:58, Medvedí vrch: 21:33, Remitáž: 01:26, Zobor: 05:06, Nitra: 06:12

Lazová stovka 2017

21.-22.apríl 2017 :: Povzbudený prvým tohtoročným úspechom pred mesiacom na Leteckej stovke som sa začal tešiť na ďalšiu lahôdku, ktorou je už osvedčená kvalita z dielne Slava Gleska. Lákavé je hlavne prostredie, v ktorom sa beží. Ako názov napovedá, sú to poväčšinou lazy v okolí Starej Turej.
Stúpanie na Bradlo, za ním je prvá občerstvovačka
21.apríl 2017
V piatok po práci vyrážame z Bratislavy spolu s Jozefom. Je to chalan, s ktorým som sa skontaktoval pár dní pred odchodom, keď som cez facebook ponúkol odvoz svojím autom do Vrbového. Pôvodne som chcel ísť až v sobotu skoro ráno, ale to by som sa príliš nevyspal. Jozef ide svoju prvú stovku, tak je plný očakávaní. Už nejaké kratšie ultra behy absolvoval, takže nejaké skúsenosti sú. Celú cestu kecáme, ako ináč o behaní a všetkom okolo toho ;)
Na prezentáciu sme došli medzi prvými, parkujeme na exkluzívnom mieste pár metrov od telocvične, berieme si itinerár a čip na meranie medzičasov (novinka tohto ročníka), skladáme si veci a odchádzame do mesta, dať si nejakú večeru. Po chvíli zakotvíme v malej pizzerii, kde sme takmer sami, keďže je ešte relatívne skorá podvečerná hodina. Jozef si dáva malú pizzu, ja si vyberám medium, čo som trochu precenil, ale nakoniec som ju nejako zvládol - nakoniec kalórie za zajtra zídu. Po prechádzke centrom sa vraciame do telocvične a rozkladáme si karimatky a spacáky v takej menšej "náraďovni", strategicky neďaleko pánskych hajzlov ;)

22.apríl 2017
V sobotu vstávam už okolo 5.15, noc bola dosť rušná, lebo stále niekto prichádzal, ľudia chodili hore dolu. Napriek tomu som sa cítil relatívne vyspatý. Balím a prebaľujem už niekoľkýkrát svoj batoh a ľadvinku, stále váham, ktoré veci si brať a ktoré nie. Keďže hlásia na poobedie dážď a na Javorine by mal byť ešte dokonca sneh, je veľmi ťažké sa vybaviť na všetky možné poveternostné podmienky. Rozmýšľam, či si dať dlhé nohavice alebo krátke, koľko náhradných ponožiek, koľko vrchných vrstiev a podobne. Je to moja druhá (resp. tretia) stovka, človek ešte len naberá skúsenosti. Z Leteckej stovky viem, že som mal zbytočne veľa vlastného jedla, ktoré som ťahal celý čas na chrbte. Ono sa to nezdá, ale každý dekagram zbytočnej váhy sa po desiatkach prejdených kilometrov prejaví. Takže robím kompromisy vzhľadom na množstvo jedla a vody, množstvo náhradného oblečenia a relatívne malý objem bežeckého batoha a ľadvinky. Hodím do seba ešte raňajky (banán a proteínový koktail) a pred pol 7 sa zhromažďujeme na štarte, kde má Slávo Glesk krátky príhovor.
Predštartová inštruktáž od hlavného orga
Presne o 6.30 sa tlupa vyše 300 bláznov (oficiálne nás malo byť 350, presný počet štartujúcich neviem) vyrúti na 109km dlhú cestu Lazovej stovky. Eufóriu vidieť na tvári hádam každého účastníka. Hneď po štarte miernym poklusom prechádzame a následne opúšťame mesto Vrbové.  Snažím sa šetriť sily hneď od začiatku a tak postupujem indiánskym behom a snažím sa nenechať sa strhnúť davom. Na prvú občerstvovačku pod Bradlom (asi 20. km) prichádzam asi po 3 hodinách, zhruba od 15. km ma začalo jemne pichať v ľavom kolene a tak využívam túto zastávku okrem jedla aj na krátke posedenie na lavičke a natiahnutie nôh.
Prvá skvelá občerstvovačka kúsok pod Bradlom
Ďalšia zastávka je v Podbranči (35.-36. km), v dedine kúsok za zrúcaninou hradu, kam sme sa museli (zbytočne) vyštverať kvôli tajnej kontrole, na ktorej chýbali nálepky. Táto občerstvovačka už je podstatne chudobnejšia, tým že rýchlejší bežci a chodci už tadiaľto dávno prešli a vyjedli vačšinu dobrých vecí ;) Ešte k tomu začína jemne pršať, takže musím vytiahnuť nepremokavú bundu, doplním tekutiny a vyrážam ďalej. Tento úsek sa ide takmer celý po asfalte, takže nič extra príjemné na unavené nohy. Na beh už sa akosi necítim aj kvôli stále sa ozývajúcemu kolenu a tak väčšinou idem zrýchlenou chôdzou. Niekde na tomto úseku ma predbieha ultrabežkyňa Julka (jej skvelý report si môžete prečítať na jej blogu), ktorá začala pomalšie než ja, no potom asi chytila druhý dych.
Prichádzam na ďalšiu občerstvovačku v mestečku Vrbovce (cca 47. km), tu je klasické dedinské pohostinstvo, kde sa dá kúpiť pivo, káva a podobné veci. A hlavne sa tu dá sadnúť a na chvíľu sa ohriať, majú tu mastné chleby s cibuľou, stlačil som asi 4ks + nejakú colu na povzbudenie. Natieram ľavé koleno hrejivou masťou a nasadzujem neoprénovú ortézu. Vonku zatiaľ neprší a tak asi po pol hodinke vo vnútri vyrážam na ďalší úsek. Dlho som sa však netešil, len čo opustím dedinu a prejdem asi 500m po poľnej ceste, pustí sa dážď, ktorý postupne prechádza do seriózneho lejaku. V otvorenej krajine sa nie je kam schovať, dážď s vetrom šľahá z boku, nohy mám komplet mokré, snažím sa aspoň vyhýbať najväčším kalužiam, aby som mal chodidlá ako-tak v suchu.
Dážď trval asi 2 hodiny, poľné cesty sa zmenili na blatové klzisko. Prechádzam úsekom, ktorý vedie cez Moravu, na vrchole jedného z kopcov medzi stromami je prístrešok, kde sa na niekoľko minút ukrývam a dávam si tyčinku. Čakať tu však dlhšie nemá význam a keď stojím, začína mi byť slušná zima. Potrebujem zostať v pohybe, aj keď dážď riadne nahlodáva moju morálku. Nakoniec lejak pomaly ustáva a ja prichádzam do dedinky Javorník. Niekde na jej konci by mala byť občerstvovačka. To už som v stave, keď som viac-menej rozhodnutý Lazovku predčasne ukončiť. Premočené tenisky olepené blatom a zima, prenikajúca cez všetky vrstvy oblečenia, ktoré som na seba dokázal navliecť, ma pomaly presvedčili, že dnes to asi nedám. Volám svojej polovičke a vymýšľam stratégiu odvozu. Rozhodol som sa pokúsiť prejsť až na Veľkú Javorinu, kde by pre mňa vedela prísť autom. Občerstvovačka za dedinou naozaj bola (kontrola "Filipov", cca 60. km), aj keď to bol ešte hodný kus šlapania. Mali tu teplú polievku, čo som v tej chvíli naozaj potreboval. A dokonca kávu. Keď som to do seba rozklepanými rukami dostal, konečne ma to trocha zohrialo a dodalo mi to energiu do posledného úseku.
Posledné výhľady pred úplným zotmením
Pršať prestalo asi pred hodinou a teraz dokonca vyšlo po celom dni na chvíľu slnko. Aj keď už ma neohrialo, svietilo len na vrcholoch kopcov. Za necelé 2 hodiny mala prísť tma, tak som pomaly kráčal smer Veľká Javorina, malo to byť zhruba 13km. Opäť je tu veľa blatistých úsekov, ktorým sa niekedy nedá vyhnúť a nakoniec už si človek povie, že je to jedno. Aj tak mám všetko mokré. Kráčam stále sám, neskôr stretávam staršieho chlapíka, ktorého si pamätám z občertvovačky. Len si zakývame a pomaly ho predbieham, je čoraz väčšia tma a musím vytiahnuť čelovku. Ako na potvoru s tmou a pribúdajúcou výškou začína aj nepríjemná hmla, takže vidím asi len na 3m pred seba. Musím zobrať čelovku do ruky a svietiť si akoby pod hmlu, vtedy je to trochu lepšie. S pribúdajúcimi výškovými metrami pribúdajú úseky so snehovými jazykmi (topiaci sa sneh + blato) a treba ísť ozaj opatrne aby som sa niekde nenatiahol. Ozajstná skúška odhodlania. Posledný strmý stupák a dostávam sa konečne na hrebeň, niekoľko stoviek metrov od vysielača Veľka Javorina. Otvorené priestranstvo, z ktorého je za lepšieho počasia krásny výhľad široko-ďaleko, teraz len tma, hmla a v diaľke červené svetielko na vrchole vysielača. Už som tu predtým bol a tak viem, že Holubyho chata je kúsok pod kopcom, tu dnes svoju cestu ukončím. Prechádzam popod monumentálny a teraz v noci aj trochu strašidelne pôsobiaci vysielač a potom už len asi 400-500 metrov dolu kopcom ku chate. Koleno pri zostupe bolí jak čert, pri stúpaní to bolo vcelku ok.
V chate už čaká moja polovička, objednáva mi mätový čaj. Pomocou čipu zaznamenávam posledný medzičas (21:48) a hlásim organizátorom, že končím. Moje putovanie trvalo niečo cez 15 hodín a podľa GPS som prešiel 75km (podľa popisu je toto stanovište na 73. kilometri). Do cieľa je to odtiaľto ešte asi 35 km. Aktuálnym tempom by som to išiel ešte najmenej 6 hodín, čím by som prekonal svoj čas z Leteckej stovky, ale vzhľadom na okolnosti (zlé počasie, bolesť kolena) musel rozhodnúť rozum. Odchádzame teda autom späť do Vrbového (kde som si nechal v telocvični zvyšok vecí a vonku odparkované auto), moja drahá pokračuje naspäť do BA, ja si dávam ešte rýchlu sprchu a idem si na pár hodín pospať. Budím sa ráno už okolo 6.00, zbalím sa a odchádzam tiež do BA.
Nasledujúci deň viem vcelku normálne chodiť, brutálnu svalovku v stehnách ani bolesti šliach na priehlavkoch nemám na rozdiel od toho, ako som sa cítil po Leteckej (no myslím, že keby som dal ešte tých vyše 30 km, dopadol by som horšie). Dokonca ani to blbé koleno nebolí. V utorok (3 dni po Lazovke) si dávam výbeh na Kamzík (dokopy cca 8,5 km). Teraz (asi týždeň po) mám trochu preťaženú nejakú šľachu na ľavom predkolení, čo som si asi spôsobil krátkymi opakovanými výbehmi do kopca počas posledného víkendu, takže niekoľko dní oddychujem. Dúfam, že do najbližšieho víkendu už budem ok a budem môcť znova vybehnúť. Moje plány na najbližšie obdobie sú zatiaľ otvorené. Niekedy koncom mája sa beží Cross Marathon z BA na Zošku (okolo 40km), nad tým vážne rozmýšľam. Ďalšie stovky mám naplánované až na jeseň (september-október), tak uvidíme, čo cez leto. Hlavne by som chcel trénovať kopce, aby som posilnil stehná a to nešťastné koleno.


Letecká stovka 2017 (prvá úspešná stovka)

18-19. marca 2017:: V sobotu nastal deň D a zhruba 130 bláznov sa chystalo vyraziť o 6.00 z Trenčína na trať s dĺžkou 105km a prevýšením cca 3600m.


Podaktorí bežci využili možnosť prespať v telocvični v spacákoch aby nemuseli cestovať veľmi skoro ráno na štart. Ja som to mal jednoduchšie, keďže som spal u svokrovcov, ktorí bývajú pár km od Trenčína. No aj tak som sa veľmi nevyspal, lebo predštartová nezvozita spravila svoje. Takže som sa dovalil hádam trištvrte hodinu pred štartom. Jednak kvôli registrácii a aj preto, že nerád chodím niekam na poslednú chvíľu. Do poslednej chvíle som kombinoval, čo si mám vlastne obliecť, lebo podľa predpovede sme mohli čakať rôzne druhy počasia. Nakoniec som si nechal dve vrstvy oblečenia, ostatné veci v batohu. Dnes som sa chystal otestovať aj nové trailové topánky Altra Lone Peak 3.0

Povinné foto pred štartom

Presne o 6.00 padol štartový výstrel a hromada bežcov vyrazila ulicami Trenčína. Začiatok bol úplne pohodový a pomalým klusom sme sa presúvali mestom a potom pomaly hore na Brezinu. Tam začala trailová časť načej trasy. Bohužiaľ, počasie nám vyšlo asi najhoršie aké sa dalo čakať a dlhodobá predpoveď sa naplnila. Začiatok bol síce v pohode, ale už za prvým kopcom niekde pred obcou Soblahov sa pustil slabý dážď. Napriek tomu cesta k prvej občerstvovačke na Inoveckej chate ubehla vcelku rýchlo. Na chatu som dorazil premočený, lebo som mal na sebe nepremokavú bundu, pod ktorou som sa dobre spotil. Mal som so sebou síce veci na prezlečenie, no nechcel som si ich minúť už takto skoro. Tak som do seba natlačil nejaké chleby, doplnil tekutiny a po nejakých 15-20 minútch vyrazil von.

Na ďalších kilometroch nám striedavo pršalo a nepršalo, vyššie v kopcoch (na Inovci) dokonca snežilo a fúkal pomerne silný vietor. Najhoršie však boli úseky, kde bolo blato, ktoré sa takmer nedalo obísť. Úzke brázdy lesom, obkolesené krovím a stromami, kde jedinou možnosťou bolo ísť priamo cez. Nadávky padali pri každom druhom kroku, ale človek si aspoň uľaví a ide ďalej. Nasledovala chata na Bezovci, kde som sa opať trochu zohrial a doprial telu novú energiu. Chata je vcelku maličká, takže príliš veľa bežcov sa tu naraz neohreje. Vyjsť von do toho nečasu bol opäť šok, ale po pár stovkách metrov sa na to dá zvyknúť. Za mnou bolo už 40 km a zatiaľ som mal vcelku dosť energie a nič ma nebolelo. V duchu som sa stále motivoval, že to nevzdám a dnes to dokončím. V mysli som si celú trať rozdelil na menšie úseky cca 20km, ktoré zodpovedali úsekom medzi občerstvovačkami. To bol vždy najbližší cieľ, na ktorý som sa zameral a to dokázal aj mozog lepšie spracovať. Sledoval som, ako reaguje moje telo a či niekde nezačína problém. Myslel som na radu, ktorá vraví "keď sa ti zdá, že ideš pomaly, tak ešte spomaľ".

Asi do 40.km som ešte niektoré behateľné úseky pomaličky klusal (hlavne rovinky a mierne klesania), ale od 40.km ďalej uz som prakticky všetko kráčal. V duchu som si stále prepočítaval zvyšný cas (celkový limit na dokončenie bol 24 hodín), aby som vedel aké tempo si môžem dovoliť, aby som to do cieľa stihol v limite. Na ďalšiu občerstvovačku na Duchonke som dorazil niečo po 18.00, keď už sa rýchlo stmievalo. Veľa vecí na občerstvenie tu už nebolo, to je bohužiaľ údel najpomalších. Ale chvíľku som tu napriek tomu pobudol, doplnil, čo sa dalo a pripravil sa na ťažký nočný úsek trasy. Čakal ma ešte jeden nepríjemný kopec (Panská Javorina) a za ním úž viac-menej rovinka. Z občerstvovačky som odchádzal okolo 18.30 a to už som prakticky musel zapnúť čelovku, lebo bola takmer úplná tma. Najprv ešte pár kilometrov asfaltu, na konci ktorého začalo znova poprchať, potom začalo stúpanie do kopca. Nebolo to až také zlé, ako som si myslel a tých niekoľko stovák výškových metrov som nakoniec celkom dobre zvládol. Išiel som celú dobu sám a snažil som sa nemyslieť na nástrahy nočného lesa. Sústredil som sa len na kráčanie a svetlo čelovky pred sebou. Na vrchole kopca bol riadny fučák a k tomu hmla. Niekoľko kilometrou pred poslednou zastávkou v Kálnici som dobehol skupinku bežcov (teda už skôr turistov) a kráčali sme spolu až ku chate. Cesta ubieha akosi rýchlejšie, keď človek nejde sám.

Občerstvovačka v Kálnici bola veľmi príjemným osviežením pred záverečnou etapou. Milí ľudia, dobrý výber jedla a nápojov a možnosť ohriať sa - to bolo viac než som si mohol v túto nočnú hodinu želať. Stále som bol odhodlaný dnešnú stovku dokončiť, aj keď únava bola už značná. Posledný úsek, teda asi od 80.km sa začali trochu výraznejšie prejavovať bolesti svalov. Na ľavom kolene, ktoré sa ozývalo pri zostupoch, som mal už kompresný navlek, ale inak noha držala. Na pravej nohe ma začala výraznejšie bolieť šľacha medzi predkolením a chodidlom (je to nejaký ohýbač chodidla asi...) a to už ma držalo až do cieľa. Keď som opustil chatu, na konci obce Kálnica nasledoval ešte jeden menší kopec, ktorý bolo treba prekonať aby som sa dostal do Beckova. Tu som si ešte vychutnal dážď a posledné šmykľavé úseky blata, po ktorých sa bolo treba vyštverať a potom následne zliezť. Záverečná rovina asi 20km od Beckova po Trenčín po hrádzi bola asi to najhoršie, čo som zažil. Monotónny úsek, kráčajúc pri svetle čelovky, vietor, chlad a bolesť. A to sme ešte trochu poblúdili pred Trenčínom aj so skupinkou, ktorú som stretol, čím som si "zarobil" pekných pár kilometrov naviac.


Nakoniec som dokrivkal do cieľa niečo po 5.00 ráno. Skončil som na 99. mieste s oficiálnym časom 23:17, za mnou bolo ešte 11 ľudí (takže som nebol posledný). Teraz ma čaká regenerácia, minimálne týždeň absolútneho kľudu a možno nejaká podporná terapia.

Úsmev po príchode do cieľa
Čo sa týka ďalších plánovaných akcií, mal som ísť o dva týždne na ČSOB Maratón, ale silno pochybujem, že budem môcť dovtedy štartovať, takže skúsim predať štartovné.
No a o 5 týždňov je Lazová 100-vka, čo je ďalší ultra-trail, na ktorý som sa tešil a kde by som mohol už zregenerovaný nastúpiť.

Prečo tento blog

Rád by som prostredníctvom tohto blogu popísal ako som sa dostal k behu, ako som sa postupne prepracoval od rekreačného turistu k aktívnemu bežcovi. Chcem písať aj o pretekoch a bežeckých akciách, ktorých som sa zúčastnil.
Články budem pridávať chronologicky ako išli v čase od mojich začiatkov v lete 2014 až po súčasnosť.