Od prvých kilometrov až k ultratrailom...

Prešporský UltraPunk 2019

26. októbra 2019 :: Vyvrcholením ultratrailovej sezóny býva už pomaly tradičná jesenná akcia s názvom Prešporský UltraPunk. Tento ultrabeh si obvykle nenechá ujsť nikto z ultratrailových nadšencov. Novinkou tohto roku bolo skrátenie 100km trasy na 74 kilometrov, takže aj nováčikovia mali možnosť vyskúšať si, o čom je ultra trail. Prihlasovať sa mohli dvojice alebo jednotlivci.
Medzi nováčikov patrí aj bežecká parťáčka Vladka, s ktorou sme sa dohodli, že tento beh absolvujeme. Dostala ho ako darček k narodeninám, zabehnúť si ultra bolo jej bežeckým snom. Cieľom bolo prísť v pohode a zdraví a pokiaľ možno si to čo najviac užiť. Čas sme neriešili, približný prepočet nám vychádzal na nejakých 14 hodín, pričom limit na dobeh do cieľa bol stanovený na 16 hodín. Predpoveď počasia bola viac než priaznivá a sľubovala na posledný októbrový víkend naozaj exkluzívne teploty.
   Ráno sa štartuje o 7.00 z parkoviska pri Lidli v Bratislavskej Dúbravke. Na prezentáciu v kultráku dobiehame tesne pred trištvrte na 7, preberáme štartové čísla, stíhame hromadné fotenie a už sa aj hromadne presúvame na štart. Vyše stovky nadšencov nedočkavo podupkáva a čaká, kedy sa bude môcť rozbehnúť. Pár minút na rozkukanie a už aj štartujeme. Klusáme ulicami Dúbravky, potom ulicami starej Dúbravky pomedzi rodinné domy až k prvému strmšiemu stúpaniu popod les. Ako zahrievačka celkom fajn, zima mi nebola ani na štarte a teraz mi už vôbec nie je. Trasa sa kľukatí známymi cestičkami Dúbravskej hlavice až pribiehame na prvý "fotopoint" nad Sandbergom. Krásna scenéria nenecháva nikoho ľahostajným a tak aj my fotíme, seba aj okolie.
   Po pár minútach pokračujeme ďalej, prudkým klesaním pod Sandberg, potom singláčom smerom k lomu, okolo zvieratiek, chatovej oblasti až nás to vyvedie na cestu na konci Devína. Beží sa mi zatiaľ dobre, aj keď si neviem nájsť to úplne pohodové tempo, aké by som si predstavoval. Možno trochu nervozita z toho, aby sme neprepálili začiatok, aby ma niečo nezačalo príliš skoro bolieť a ďalsích 100 drobností, ktoré môžu človeka na ultra stretnúť.
   Okolo 10. kilometra dobiehame na tajnú kontrolu s občerstvovačkou na parkovisku pod hradom Devín. Už z diaľky zaregistrujem Miša H., bežeckého parťáka zo spoločných ultrabehov. Víta ma svojským bonmotom, ktorému rozumie len pár zasvätených ľudí. Cvaká nám kontrolné karty a presúvame sa k stolom s občerstvením. Tam ďalší šok, Janči Ž., ďalší bežecký parťák dnes vo funkcii dobrovoľníka.
   Aj mi bolo divné, prečo obaja chýbajú na štartovej listine. Po krátkej ochutnávke miestnych špecialít sa pomaly poberáme ďalej. Prvá reálna kontrola K1 nás čaká len o 5km ďalej (na 15.km) hore na Dúbravskej hlavici, na mieste okolo ktorého sme už prechádzali. Dobiehame tam celkom šikovno, dávam si mastného chleba s trochou cibule, dopĺňam vodu a už si to aj šinieme smerom ku K2. Prebiehame lesom a ja cítim, že nie som v pohode, mám pocit, že nestíham za parťáčkou a musím ju brzdiť, navyše začínam cítiť predkolennú šľachu na pravej nohe, pre mňa už známa vec. Nie je to nič hrozné, zatiaľ len také náznaky, ale pridáva sa k tomu jemné pichanie na vnútornej strane ľavého kolena. Toto som naozaj nepotreboval...ale ide sa ďalej. Zbeh z lesa nad Dlhými dielmi, prebeh pomedzi paneláky do Líščieho údolia, opäť stúpanie lesom až k študentským internátom, okolo nich zbeh do Mlynskej doliny, nepríjemný prechod križovatkou ponad diaľnicu.
   Odtiaľ začína stúpanie štvrťou rodinných domov, známou brutálne strmou Korabinského ulicou, ďalšími uličkami až sa dostávame nakoniec ponad Horský park, ktorého dlhočiznými schodmi doklesáme k tretej občerstvovačke K2. Tu nás už čaká kamoška Katuš, ktorá si prvýkrát vyskúšala funkciu dobrovoľníčky a pekne sa o nás postarala.
   Dobrovoľníčku tu robí aj ultrabežkyňa Soňa K. s jej drobcami, manžel Rudko už je na trati niekde pred nami. Dávame si teplú kávu, ja neodolám sladkému koláču a doplníme hlavne fľašky s vodou, lebo nás čaká dlhší úsek do Marianky (43.km). Lúčime sa s príjemnou osádkou K2-ky a bežíme dolu parkom. Ešte pár asfaltových ulíc, prebeh štvorprúdovkou, popod Kramáre až sa dostávame konečne do lesa a na Železnú studničku. Je sobota, parkovisko praská vo švíkoch a všade rodiny s deťmi a "relaxujúci" Bratislavčania. Rýchlo preč odtiaľto, ešte trošku zakufrujeme, lebo som sa nepozrel poriadne na hodinky, ale našťastie to bolo len pár desiatok metrov. Ocitáme sa znovu na lesných cestičkách, hore hore...dolu dolu, mierne stúpania sa striedajú s prudšími, až sa ocitáme hore na Kamzíku pri bufetoch. Parťáčka má chuť na pivo, tak sa prídávam k tejto iniciatíve a veru dobre to padlo. Je tu s nami aj dvojica chalanov, s ktorými sa posledných pár kilometrov striedavo predbiehame. Skonštatujeme, že na príchod do Marianky máme dostatok času a je to už len okolo 10km.
   Púšťame sa dolu kopcom po chodníku, ktorý nás vypľuje blízko dolnej stanice lanovky. Je to  časť trasy UltraLanovky, ktorá sa behá každý rok na jar. Kúsok bežime po asfaltke, potom jedno nepríjemné prudké stúpanie lesom, kým vylezieme na hrebeň a miernymi kopčekmi smer Marianka, posledné asi 2km už je len zbeh a klesanie až ku dedine. Trochu nezáživná motanica ulicami nás konečne privedie na štvrtú ovčerstvovačku s označením K3. Stretávam tu ďalšieho bežeckého parťáka Paliho, ktorý dnes tiež dobrovoľníči, okrem neho je tu Slavo Glesk, ktorý nás hneď častuje najnovším vtipom. Julka, slovenská ultratrailistka, ktorá tento rok prebehla Cestu hrdinov SNP, si tu dnes tiež prišla oddýchnuť :) Strávime tu príjemnú cca štvrť hodinku a najedení a občerstvení kráčame v ústrety ďalšej etape s cieľom v Stupave (60. km). Za nami je už viac ako polovica trasy, celkom pekne nám to odsýpa.
   Opúšťame Marianku, prechádzame okolo pútnickeho miesta a potom prudkým kopcom opäť na hrebeň. Predbiehame doktora Okruhlicu, ktorý nás dobehol niekde pred občerstvovačkou. Pred nás sa dostal Team mmx, dvojica chalanov, s ktorými sa striedavo predbiehame už od Kamzíka. Máme zhruba rovnaké tempo a mám tušenie, že dneska ich ešte párkrát stretneme. Stúpanie nás privedie na lúku s dreveným krížom, prechádzame okolo neho až sa dostávame na hrebeň. Tento úsek trasy je pomerne monotónny, okrem toho je aj dosť dlhý (17-18km). Rovné úseky a zbehy sa snažíme klusať, stúpania kráčame. Moja parťáčka ma dnes musí ťahať, sľacha pravého predkolenia ma pobolieva a strieda sa to s pichaním v ľavom kolene. Je to otravné, ale nebráni mi to celkom v behu zatiaľ ani sa to nezhoršuje. Rozhodol som sa, že na ďalšej občerstvovačke si dám ružovú tabletku, nech to aspoň do cieľa dobehnem bez bolestí. Niekde za polovicou tohoto úseku by už malo pomaly začať klesanie, už sa ho neviem dočkať. A za 55.kilometrom naozaj začíname klesať. Medzitým sme znovu predbehli Team mmx, chalani sú pomerne nevyrovaní, jeden plný energie, druhý vyfľusnutý niekde vzadu :) Blížime sa k Stupave, tentokrát nebudeme musieť prejsť dlhé úseky mestom ako v minulých ročníkoch, ale lesným trailom sa dostávame pomerne pohodlne až takmer k občerstvovačke (kontrola K4). Konečne si dávame teplú polievku, ktorá je po 60 kilometroch ako pohladenie pre žalúdok. A je taká dobrá, že si rovno vypýtame dupľu.

   Na tejto kontrole sme sa mali stretnúť aj s kamoškou Naďou, ktorá tu mala robiť dobrovoľníčku, ale asi jej do toho niečo prišlo, lebo ju tu nevidíme. Oddychnutí a najedení sa lúčime a odchádzame, pred nami už len posledných 14-15 km, toto už dáme, aj keby sme mali po štyroch dôjsť. Naše prepočty dokonca ukazujú, že by sme to mohli stihnúť v čase okolo 12 hodín, čo mi príde ako perfektný čas. Ešte uvidíme, ako nám to pôjde cez Pajštún, ostáva nastúpať niečo cez 600 výškových metrov. Najprv prechádzame dlhým chodníkom cez park, všade kopec ľudí a len pár trafených ultráčov. Na konci Stupavy začíname pomaly stúpať, lesné chodníčky sa tu všelijako križujú, občas je problém trafiť ten správny. No aj tu stretávame ešte dosť okoloidúcich, podľa nich vieme, že smer na Pajštún máme správny. Záverečných pár desiatok metrov je terén dosť strmý, ale po chvíli už sa fotíme pred zrúcaninou. Aj takto večer je tu dosť rušno, hradná skala je obľubeným miestom lezcov, stena je nimi doslova obsypaná. My sa veľmi nezastavujeme, pokračujeme cestičkou dolu kopcom. Klesanie je väčšinou mierne ale zato strašne dlhé, v diaľke pred nami vidíme "muža v čiernom", ako sme nazvali jedného bežca, s ktorým sme sa párkrát striedavo obehli. Pomalým ale istým poklusom ho dobiehame a nechávame ho kdesi za sebou.

   Už nás čaká len posledná zastávka na kontrole K4 pod Dračím hrádkom, dobiehame na ňu za hustnúceho šera. Víta nás veselá partia pod vedením Feriho Slezáka a hostia nás slanými aj sladkými pochutinami. Niečo si samozrejme zobnem, aby som neurazil :) Parťáčka má chuť na kávu, tak si vypijeme k tomu aj pohár kávy. Medzitým nás Feri informuje o svojich bežeckých plánoch na najbližšie obdobie. Radi by sme s ním pokecali, ale čas je neúprosný a tak vyťahujeme čelovky a vybiehame v ústrety poslednému, už nočnému úseku. Do cieľa ostáve už len pár kilometrov (7-8).
  Spočiatku prekonávame nepríjemne klopený a pomerne strmý singláč, ktorým vystúpame posledných asi 200 výškových metrov. Otočka na Bielom kríži a odtiaľ už nasleduje len samé klesanie, asi 4km do cieľa. Bežíme lesným chodníkom, ktorý vedie paralelne s asfaltkou, musíme si dávať pozor na korene a kamene schované pod napadaným lístim. Mne už sa bežať veľmi nechce, ale moja parťáčka má toľko energie, akoby sme bežali 5.kilometer. Obdivujem ju a zároveň ma štve, že mi to dnes nejde lepšie. Musel som si nejako preťažiť tú šľachu, hoci od Stupavy už idem vcelku bez bolesti, vďaka Ibalginu. Asi 2 kilometre pred cieľom dobiehame skupinku troch bežcov, ktorí zjavne nevládzu a my ich rezkým poklusom o chvíľu nechávame za sebou. Neviem, kde sa tu vzali, každopádne ma to potešilo. Keď zbadáme prvé svetlá pouličných lámp, dodá nám to ďalšiu energiu a optimizmus, sme takmer v cieli. Ešte posledný kilometer, pár ulíc, odbočka doprava a pred nami vysvietená cieľová budova. Za posledným rohom ešte uistenie, že sme naozaj v cieli a vchádzame dnu. Dali sme to... my sme to naozaj dali. Náš optimistický odhad 12hodín sme prešvihli len o 17 minút, ale aj tak som s takým dobrým časom nepočítal. Som hrdý na parťáčku Vladku, ako sa úžasne dokázala vyhecovať, napriek bolesti a počiatočným pochybnostiam. Patrí jej obrovská gratulácia k prvému absolvovanému ultrabehu a zároveň veľké ĎAKUJEM, pretože dnes ťahala viac ona mňa. Naozaj, klobúk dole. Odtiaľto už je len malý krôčik k prvej stovke, ktorú verím, že absolvujeme na jar budúceho roku.



Ponitrianska stovka 2019 alebo keď sa darí, tak sa darí


   Na Ponitriansku stovku som sa prihlásil tento rok už tretí raz. Pred dvoma rokmi sme zažili daždivé počasie a trápili sme sa. Minulý rok to bol presný opak a počasie vyšlo na jednotku. Tento rok nám predpoveď hlásila ideálne teploty a takisto žiadny dážď. Od posledného ultra (čo bola moja nevydarená UltraFatra) prešli skoro dva mesiace a ja som nič dlhšie nebehal, takže som mal trošku aj obavy, ako to pôjde. Zas na druhej strane som trochu zintenzívnil tréningy v teréne, najmä výbehy na Devínsku Kobylu, Žibricu alebo Zobor. Takisto sa mi podarilo s bežeckou parťáčkou absolvovať niekoľko kratších pretekov do 10km, aby som trochu zapracoval aj na rýchlosti a presvedčil sa, že ešte aj v mojom veku dokážem zabehnúť desinku do 50 minút.
   Tento rok sme trochu podcenili logistiku a tak sa už nepodarilo zohnať ubytovanie priamo v Handlovej, nakoniec Mišo H. zohnal voľnú chatu na Remate, len kúsok za Handlovou. Stretko sme si dali v piatok pri cieli v Nitre, kde sme nechali autá a o 18.00 už nás čakal pristavený taxík. Naša zostava ja, Janči, Mišo, Martin Č., Soňa s Rudkom a ešte jeden chalan, ktorého som nepoznal. Žoviálny taxikár Jano sa nás ujal a cesta do Handlovej ubehla ako nič. Prebrali sa klasické témy, kto čo bežal a s kým a kto čo ešte v najbližšom čase pobeží. A zážitky z behov samozrejme, nevyčerpateľná studnica humoru a dobrej nálady. Po príchode nás taxík vyložil doslova pár metrov od registračného miesta a po vyrovnaní financií sme sa presunuli rovno na poschodie na prezentáciu.
   Kontrola povinnej výbavy, prevziať štartové číslo, tričko a môžme ísť. Ešte pred odchodom na nocľah si sadáme dolu do reštiky trochu sa občerstviť. Niektorí stihli večeru ešte v Nitre, no ja som hladný (celý deň akosi), tak si objednávam okrem kofoly aj jedlo. Po nepríjemnostiach na UltraFatre si dávam len kurací steak s ryžou a hranolkami, žiadné flambované hovadiny na absinte. Sedeli sme tam dobrú hodinu, kým dorazilo jedlo.
   Nakoniec dobre najedení a občerstvení objednávame taxíky, ktoré nás vezú na miesto nocľahu. Na chate okrem nás nikoho niet, našťastie dorazí aspoň chatár, ktorý nás ubytuje. Nasleduje balenie a prebalovanie vecí, tak aby už ráno bolo čo najmenej zdržovania. Na izbe som s Jančim a Mišom, vedľa je Peťo s Martinom. V noci som sa celkom dobre vyspal, aj keď bolo trochu chladno, ráno už prebieha klasická predštartová rutina, obliekanie a posledné úpravy obsahu bežeckého batoha. Ja si klasicky beriem viac než je treba, nepremokavú bundu asi potrebovať nebudem, ale zbalená už je. Zarobím ešte jonťák do fľašiek a ako raňajky natlačím 2 rožky plnené orechami a zvyšok olivovej tyčinky. Mišo objednáva taxíky a o chviľku už sa vezieme na štart. Máme ešte takmer 40 minút, tak sa postavíme do rady na dobré ranné espresso.
  Vonku na námestí sa to začína hemžiť bežcami ako vo veľkom mravenisku. Štartovka má kapacitu 300 miest a dozvedáme sa, že reálne vyštartuje asi 270 bežcov. Ešte v kaviarni stretávam kamaráta Vincka, je to neskutočný borec a keď mi povie, že na druhý deň si chce ako výklus dať ešte beh Zoborskou lesostepou, poviem mu, len, že je blázon. Dnes som dohodnutý s bežeckým parťákom Tomášom, že pôjdeme spolu, tak mu volám, že kde je a či si to náhodou nerozmyslel. O chvíľu už mi kýva, nastúpený aj so strýkom Štefanom pred štartovou bránou.
   V tejto zostave sme bežali aj minulý rok, Pišta je slovenská ultrabežecká legenda, okrem iného držiteľ slovenského rekordu vo výbehoch na Vtáčnik. Chcel by som byť v jeho veku v takej dobrej forme. Do štartu ostáva niekoľko minút, tak ešte chvíľu klábosíme a robíme si fotky.
   Presne o 7.00 prebiehame štartovou bránou a už si to šinieme ulicami mesta. Prvé kilometre sú len také zahrievacie, striedavo beh, striedavo kráčanie, ešte bude dosť príležitostí "rozbaliť to", hlavné je začať úplne zľahka a nájsť si svoje komfortné tempo.
   Po 9 kilometroch pribiehame na prvú kontrolu Veľký Grič, dávame si trochu tých kalórií, vodu ani nedopĺňam, veľa som zatiaľ navypil, nie je ešte ani teplo a nežiadalo sa. Prekvapuje ma informácia od parťákov, že sme tu o 20 minút skôr ako minulý rok. To ideme až tak dobre? Keď odchádzame, akurát pribieha partička Janči, Mišo a Peťo. Ani som si ich poriadne nevšimol, len Tomáš mi vraví, že ich zahliadol. Dnes to bude ešte zaujímavé ak udržíme takéto tempo...ale nepredbiehajme.
   Vybiehame pomaly na hrebeň a odkrývajú sa nám krásne výhľady. Dnes nám počasie mimoriadne vyšlo, teplota je úplne ideálne bežecká a zubaté už takmer jesenné slnko robí všetko krajším. Klusáme si pohodovým tempom, dobiehajú nás chalani a podpichujú, že prečo nebežím s nimi. Tak ostávam chvíľu s nimi, aby som nebol úplný odľud. Budem to musieť dnes nejako kombinovať, nech netrhám partiu ;-) Ani neviem ako a zrazu sme na 19.kilometri a spoza stromov na nás vykukne druhá občerstvovačka Jarabá Skala. Tu už je občerstvenie bohatšie, pribudli mastné a nátierkové chleby, rôzne ovocie a iné drobné pochutiny. Mastným chlebom neodolám, poriadne prisolím a hodím do seba zo 3 kusy.
   Zdržali sme sa tu asi 10 minút, doplnili aj fľašky doplna, lebo nás čaká jeden z dlhších úsekov až do Veľkého Poľa na 38. kilometri, čo je skoro 20 kilometrov. Z reproduktorov nám hrá Miško Dočolomanský jeho najpopulárnejšiu skladbu o láske...joj, človeku sa ani nechce odtiaľto pomaly odísť. Pred nami prvá väčšia výzva dnešného dňa a tou je Vtáčnik. Ono človek ani nevie ako sa naň dostane, stúpania sú tu úplne pohodové a výškové metre pozvoľna pribúdajú. Exponovaný úsek je až úplne pod vrcholom, posledných pár desiatok metrov. Moji parťáci Tomáš s Pištom idú dnes akosi ležérne a mne sa chce zrýchliť. Tak aj zrýchľujem a dobieham Jančiho a spol, ktorí sa medzitým opäť ocitli pred nami. Spolu s nimi vystúpim aj na vrchol Vtáčnika a kocháme sa fantastickými výhľadmi.
   O kúsok ďalej je ešte kovový kríž, povinný fotopoint, kde si robím ďalšie fotky, najprv s Jančim a chalanmi a po pár minútach aj s Tomášom a Pištom. Je tu dnes fakt parádne, tak dobrá viditeľnosť nebola ani minulý rok.
   Z Vtáčnika už sa ide prakticky stále len dolu kopcom, terén je veľmi behavý a ide sa mi výborne. Chvíľu bežím s jednou skupinkou, chvíľu s druhou, alebo bežíme všetci spolu, tempo máme v tejto chvíli takmer rovnaké. Cestou stretávame chalana, ktorého sme minulý rok stretli niekde pred Veľkým Poľom a dali sme mu prezývku Hrnček, podľa kovového hrnčeka čo sa mu hompáľal na batohu. Oslovím ho, či si ma pamätá. Vraj nemá pamäť na tváre, no dozvedám sa, že to minulý rok horko ťažko dokončil (išiel prvýkrát stovku) tesne pred limitom. Chlapec je na ultrabežca dosť neortodoxne oblečený, na nohách riflové kraťase, na chrbte turistický batôžtek. Tak mu zaželáme veľa síl a bežíme ďalej. Pod nami už sa rysuje dedina Veľké Pole, ešte asi kilometer po poľnej ceste a potom dlhší asfaltový zbeh až ku K3. Toto je jedna z najlepších občerstvovačiek, je tu asi najväčší výber jedla, nápojov a všetkého. Prichádzam v čase obeda (niečo po pol jednej) a už sa teším na výbornú polievku. Toto je nebíčko v papuli a hlavne v žalúdku. Chvíľu po tom, ako dojem polievku, pribiehajú aj chalani, trochu nekolegiálne som ich nechal niekoľko minút za sebou. Bežalo sa mi veľmi dobre, doslova som si to užíval. 
   Keď som sa dobre najedol, napil, doplnil zásoby vody, doprial som si ešte na tráve pár minút strečingu. Obvykle to nerobievam, ale teraz mi to asi vyslovene dobre spravilo. Počkal som na zvyšok teamu a pomaly sme sa pobrali hore kopcom, smer K4. Kus cesty sa vraciame strmou asfaltkou, rovnakou, aká nás sem doviedla, potom sa cesta stáča doľava a opúšťa dedinu. Odtiaľto je vždy pekný výhľad do údolia a tak na chvíľu stojíme a fotíme.

   Kráčam s Tomášom a Pištom, asi po kilometri nás čaká tajná kontrola, rýchlo cvakneme kontrolné karty a ideme ďalej. Stúpame tiahlymi lúkami, slnko celkom dobre hreje, no nemá už takú silu, aby to bolo nepríjemné. Po nejakej pol hodinke vraví Tomáš, že začína cítiť bedrobý kĺb, aj sa mi zdalo, že akosi spomaľuje. Naproti tomu Pišta ide celkom svižne. Tomáš od jesene minulého roka vlastne nebol na žiadnej stovke kvôli zraneniu členka, no postupne natrénoval a vyzeral byť na dnešný deň  pripravený.
   Lenže stovky sú nevyspytateľné, aj malé prípadne staršie zranenie sa môže vrátiť v podobe veľkého problému. Najmä ak je pred vami ešte niečo cez 60 kilometrov. Mne sa ide stále dobre a tak sa nevedomky pomaly vzďaľujem krivkajúcemu Tomášovi s Pištom. Verím tomu, že to nejako dobojujú, plánujem ich počkať na K4 v Jedľových Kostoľanoch. Od Veľkého Poľa je to niečo cez 15 kilometrov. Asi 2-3 kilometre pred Kostoľanmi dobieham Rudka so Soňou. Toto som nečakal, väčšinou sú takí rýchli, že ich vidím iba na štarte. Teraz ich dokonca predbieham a na občerstvovačku prichádzam s niekoľkominútovým náskokom pred nimi. Hneď si aj naložím za misku cestovín s tuniakom a olivami, toto jedlo si pamätám aj spred roka a je to parádna pochúťka.
   O chvíľu pribiehajú Soňa s Rudkom. Registrujem, že sa nezdržujú nejakým dopĺňaním kalórií, len dolievajú vodu a o pár minút už sú aj pripravení na odchod. Ja nie som až taký rýchly, navyše som sa chcel najesť a počkať prípadne chalanov. Lenže oni akosi nechodia a ja tu nechcem zbytočne dlho sedieť, tak sa dvíham a odchádzam. Čaká ma pomerne krátky úsek do Skýcova, necelých 10 kilometrov. Cestou z dediny ešte sledujem, či neuvidím prichádzať Jančiho a spol, alebo Tomáša s Pištom. Nikde nikoho a tak pobehnem. Prvá časť je trailový chodník, ktorý sa potom napája na širšiu asfaltku a tá pokračuje až takmer do Skýcova. Túto asfaltku som minulý rok už takmer celú kráčal, teraz mám toľko síl, že tu bežím a ešte aj predbehnem asi 3-4 ľudí. V Skýcove sa musí prejsť prakticky celou dedinou až k miestnemu úradu, okolo jazdiace autá mi trochu vadia, radšej by som bol už zas niekde v lese. Dobieham na kontrolu K5. Minulý rok sme si tu dali dobrú vyše pol hodinu oddych a dobré pivo. Teraz som tu sám, tak idem aspoň niečo zjesť. Ovocie, mastné chleby, sladkosti aj slanosti a neodmietnem ani pohár kávy. Nakoniec ešte využijem malú miestnosť vzadu a odľahčím črevá.
   Odchádzam, čaká ma znova celkom krátky úsek, asi 7-8 kilometrov. Za mnou je už asi 61-62 km a pred chalanmi zrejme získavam slušnejší náskok. Navyše podstatnú časť trasy som stále v pokluse a tak mi to pekne ubieha. Túto scenériu si pamätám, krásny strom, lúka a niekde v diaľke zrúcanina hradu. Musím si ho aj tentokrát zvečniť.
   Na telefóne mám bežeckú parťáčku, nádejnú ultrabežkyňu, ktorá ma dnes podporuje počas celého behu. Priebežne informujem o tom, kde sa nachádzam a kadiaľ práve bežím. Podpora cez messenger naopak veľmi pomáha mne, je to veľký rozdiel oproti tomu, keď bežím len zavretý vo svojej hlave. Pokiaľ idem s chalanmi, je to ešte v pohode, stále je o čom kecať, no takto neplánovane som sa od nich odtrhol a ostal som na trase sám, čo je psychicky o dosť náročnejšie.
  Dobieham na najveselšiu občerstvovaciu stanicu K6 Sedlo Rakyta, tu už ma vítajú kamaráti Feri S. a veľký propagátor bosobehu Pali S. Minulý rok som ich tu stretol tiež a veľmi mi to zdvihlo náladu. Takisto je to aj teraz. Feriho dobrovoľnícke nadšenie je nákazlivé a vždy ma zásobuje historkami z jeho posledných behov. Stretli sme sa naposledy na Štefánikovi, keď sme bežali spolu pár kilometrov smerom na Vápennú. Na tomto mieste sa oplatí na pár minút si posedieť.
   Pár chlebíkov s výbornou nátierkou padne vhod, takisto teplý čaj na ukľudnenie žalúdka. Dnes akosi nefičím na Cole ako pri predošlých behoch a zisťujem, že mi to ani nechýba. Ide to tentokrát aj bez toho. Po krátkom posedení je čas sa zdvihnúť, predo mnou je Tríbeč a indície naznačujú, že by som na jeho vrchol mohol doraziť ešte za svetla. Vlani som čelovku nasadzoval už na tejto občerstvovačke, čo ma len utvrdzuje v mojom slušnom náskoku.
   So sedla je to na Tríbeč v podstate stále do kopca, ale nie sú to nejaké extrémne stúpania a tak postupujem svižnou rýchlou chôdzou s pomocou paličiek. Zvláštne, že som za 70. kilometrom a stále ma v podstate nič nebolí, nohy sú už primerane unavené ale nie až tak, ako by som na tomto kilometri čakal. Pod stromami je už celkom prítmie, na otvorených úsekoch ešte stále dobrá viditeľnosť, zdá sa, že to hore stihneme. Opäť sa mi akosi podarí dobehnúť Soňu s Rudkom, myslel som, že už ich dnes neuvidím. Postupujeme spoločne a čoskoro sa ocitáme na vrchole Veľkého Tríbeča (830 m.n.m.) Vlani tu kempovala nejaká partia ľudí, teraz tu narazíme na opitého miestneho šamana, ktorý si tu rozložil vatru, motá sa dokola a niečo bľaboce. Tríbeč je vskutku zvláštne miesto...
   Vyberáme čelovky, nastupuje prudký a dosť nepríjemný zbeh dolu. Má to našťastie len pár kilometrov a pri dobrom svetle a troche opatrnosti sa to dá v pohode zvládnuť. Prudký kopec sa nakoniec vyrovnáva do širokej lesnej cesty, ktorá končí na kontrole K7 Jedliny.
   Na posledných cca 2 kilometroch sa mi podarilo sa ešte trochu rozbehnúť a nechať za sebou Rudka so Soňou, ale o pár minút aj oni dobiehajú na občerstvovačku. Jesť sa mi ani veľmi nežiada, pár drobností ale pochrúmem. Na Remitáž je to len niečo medzi 6-7 km a tam si dám dobrú polievku. Z jedlín odchádzame znova v trojici a skúšame niečo pobehnúť. Vidím, že ani im to už veľmi nejde, predsa len sme blízko 90. kilometra a únava sa zväčšuje. Zo začiatku pomaly klusám s nimi, ale nohy by išli rýchlejšie a tak keď začne klesanie pred chatovou oblasťou, rozbehnem sa svižnejším tempom. Na občerstvovačku K8 dobieham s pár minútovým náskokom. Sadám si dovnútra a na večeru si doprajem dobrý vývar.
   Viac by som už asi ani nepotreboval, vonku si dám ešte trochu nealko piva, doplním fľašky s vodou a pomaly vyrážam. Pred tým som si ešte v chate prezliekol tričko a trochu sa opláchol v kúpeľni. Hneď mi je lepšie. Cesta z Remitáže je trochu ošemetná a dá sa tu aj poblúdiť, najprv sa ide kúsok po rovnakej trase ako sa išlo k chate, no mňa tentokrát hodinky začali posielať ešte kus ďalej a tak si vykračujem hore kopcom a oproti mne sa začínajú trúsiť bežci idúci dolu ku chate. Chvíľu mi to neprišlo ani divné, hovorím si, že možno pozmenili trasu, ale už tak po kilometri radšej vyťahujem mobil a študujem mapu. Samozrejme idem zle. No paráda, takže znova dolu a napojiť sa nejako na správny chodník. Valím si to dolu hádam 5-kovým tempom, sám nechápem, kde sa to vo mne berie. Nachádzam cestu aj známy chodník.  Najbližšia dedina Žirany je asi 2-3km, vedie k nej dosť nepríjemný zarastený chodník. Potom sa len premotať zopár ulicami a pokračovať "výpadovkou", ktorá vedie až takmer pod Žibricu. Pred sebou vidím v diaľke jednu čelovku.
   Na konci cesty je odbočka do lesa a tam začína lesný chodník pokračujúci smerom hore. Začiatok je ešte celkom v pohode, postupne sa to ale priostruje a blížim sa k obávanej pasáži. Sklon svahu je tu takmer na štvornožkovanie, tu sa o nejakom výbehu nedá veľmi uvažovať. Zvoní mobil, na linke môj support a tak sa pomaly driapem do svahu a súčasne funím do mikrofónu. Ale dodáva mi to opäť morál a akosi to vyšplhám až do sedla pod Žibricou. Našťastie netreba ísť až celkom hore, čo by bolo ešte pár desiatok výškových metrov. Cesta tu začína klesať a už je predo mnou len posledný kopec a tým je Zobor. Cestička zo Žibrice na Zobor mi je dobre známa z niekoľkých tréningových behov, ale v noci je to len o poznanie ťažšie. Navyše keď má človek v nohách už takmer stovku kilometrov a musí si dávať pozor pri každom kroku. Tak si ja vykračujem lesným chodníkom, preskakujem a vyhýbam sa najväčším kameňom, v jednej ruke palice, v druhej mobil s psychickou podporou a zrazu...drrrrb...nečakaná rana do čela. Pozerám sa všade možne, len nie ponad seba a trafí ma nižšie položený konár. Našťastie to nie je nejaký hrubý kus ale dosť na to, aby som si tam po chvíli nahmatal menšiu hrču, ktorá mi navyše trochu krváca. Vyriešim to vreckovkou napchatou popod šatku a kráčam ďalej. Ešte posledných pár desiatok výškových metrov a napokon sa vydriapem k poslednej občerstvovačke K9 Zobor.
 
   Odtiaľto to už ozaj pôjde len dolu, cieľa sú to údajne 3-4 kilometre. Na občerstvovačke si dávam trochu teplého čaju a pár kúskov pomaranča. Ide sa do finále. Zbeh zo Zobora je dosť hnusný a celkom si ho dobre pamätám. Bol hnusný pred rokom a ešte hnusnejší pred dvoma. Dnes aspoň neprší, ale zato zbeh po širokej ceste zloženej zo samých vratkých kameňov je veľmi vyčerpávajúci.
Každý krok hrozí vytknutím členka...uľaví sa mi, až keď uvidím konečne svetlá pouličných lámp. Ostáva prejsť niekoľko ulíc s nepríjemným sklonom, kruháč, prebeh parkom so smajlíkmi, posledné desiatky metrov ku škole a cieľová rovinka. Po nej sa ešte na chvíľu rozbieham a som v cieli. Výsledný čas 18 hodín 11 minút je pre mňa príjemným prekvapením. Vôbec som nečakal, že sa mi dnes tak dobre pôjde. Veľa spravili tréningy v kopcoch, pri ktorých som kopce vybiehal a nekráčal a takisto psychická podpora cez mobil počas celého dňa aj noci, ktorá ma neskutočne nakopla a priviedla nakoniec v zdraví a pohode až do cieľa. Ďakujem a vidíme sa dúfam o rok...

UltraFatra 2019 alebo ako som skončil, skôr ako som vôbec začal


27.júl 2019 :: UltraFatra patrí podľa rozprávania ľudí medzi najkrajšie z tých "krátkych" päťdesiatok na Slovensku. Náročnosťou sa radí k tým skôr ťažším. Tešil som sa na ňu aj ja, Malofatranská sa mi páčila a toto je predsa Veľká Fatra, takže to musí byť ešte suprovejšie, nie?
   Zozbierali sme sa už takmer klasická zostava ja, Mišo, Janči + Pali a na štarte sa mal pridať ešte Majo M. Ubytovanie tentokrát zabezpečoval Pali a dopravu Mišo. V piatok o 15 si dávame všetci štyria zraz v Grobe u Miša, nahádžeme batožinu do auta a fičíme smer Ružomberok. Po príchode ešte malý nákup proviantu v Kauflande a odtiaľ rovno na prezentáciu do školy. Nie je tu zatiaľ žiadny nával, takže si všetko v kľude vybavíme, ešte som si aj kúpil za dobrú cenu mikinu UltraFatra :) Zo školy presun do centra, kde chvíľu blúdime, kým trafíme na ten správny parking. Apartmán je vzdialený pár desiatok metrov, je to úplné centrum na pešej zóne, rovno nad reštauráciou. Vybavenie je celkom luxusné, je to asi prerobený byt, obrovská kúpeľňa, kuchynský kút, obývačka a dve spálne. Keď sme sa pokochali, ideme sa dolu navečerať, ostávame rovno v podniku pod ubytkom. Dávam si vývar a ako druhý chod bravčové medailónky s opekanými zemiakmi, k tomu jedno vychladené pivko. Netušil som, že medailónky budú ešte flambovať absinthom, aspoň sme to mali aj s kultúrnou vložkou.
   Po večeri sa chalanom ešte žiada niečím to zakončiť, tak sa presúvame do druhého podniku. Na pivo ale už nikto nemá chuť, tak ostávame pri bazovej limonáde. Ešte chvíľu posedíme a potom sa už vraciame do apartmánu nachystať sa na zajtra. Každý má už svoj predpretekový rituál, chystáme si oblečenie a obsah bežeckých batohov, aby sme sa už ráno nemuseli zdržovať. Najviac nás trápi predpoveď počasia, lebo to na zajtra vôbec nevyzerá ružovo a tak je ťažké sa rozhodnúť, čo si vziať so sebou a čo na seba. Každopádne uvidíme ráno a podľa toho doladíme detaily. Ja si ešte pripravím proteínový šejk do chladničky, vypijem si ho ráno.
    Ráno vstávame okolo 4:40, pri autobuse musíme byť najneskôr 5:30. V noci som sa relatívne dobre vyspal, aj keď som sa dosť prehadzoval. Teraz ale cítim nejaké zvláštne pocity v bruchu, možno je to len predštartová nervozita, takže tomu neprikladám nejakú zvláštnu dôležitosť. Vonku to zatiaľ vyzerá dobre, neprší a obloha nad nami je v podstate jasná. V diaľke ale vidno mraky, ktoré sa na nás ešte len chystajú. K autobusom prichádzame presne, pešo nám to z apartmánu netrvalo ani 10 minút. Sadáme dnu a čaká nás cesta do Harmanca, odkiaľ sa štartuje. Cesta trvá dobrú trištvrte hodinu a žalúdočná nevoľnosť sa mi vracia, najmä keď prechádzame úsekmi kde je to samá zákruta. V autobuse mi obvykle nebýva zle (bývalo, keď som bol ešte decko), ale teraz viem, že toto asi neskončí dobre. Vyberám si nenápadne zatvárací Ikea sáčok a opieram sa hlavou o sedadlo predo mnou. Oblieva ma studený pot a pokúšajú sa o mňa mrákoty. Len tu neodpadnúť, zatínam päste a snažím sa to nejako prekonať. Na chvíľu sa mi to aj podarí, mrákoty ustupujú, ale žalúdok robí stále kotrmelce. V jednej chvíli to už nedokážem potlačiť a ide to von. A aby trapas bol dokonalý, sáčok nevydrží nápor svojho obsahu a ten sa mi už valí medzi prstami. Janči mi podáva druhý sáčok, pomocou ktorého sa snažím zachrániť, čo sa dá, ale je to dosť márne. Našťastie onedlho zastavujeme a ľudia začínajú vystupovať. Poutieral som, čo sa dalo, bohužiaľ to trochu schytalo aj sedadlo, na ktorom som sedel. Vonku ešte dočisťujem batoh a vlastné oblečenie, ktoré bolo čiastočne zasiahnuté.
   Chalani ma čakajú obďaleč, už sa k nim pripojil aj Majo M. Presúvame sa pomaly na miesto štartu, je to len pár desiatok metrov, do siedmej máme ešte niečo cez pol hodiny. Začínam cítiť, že to zo mňa asi pôjde aj druhou stranou, všade je už ale plno ľudí a nájsť si tu miesto na túto aktivitu nie je úplne jednoduché. Odchádzam asfaltkou asi 200-300 metrov a darí sa mi nájsť vhodný strom, za ktorý sa viem schovať. Konzistencia stolice neveští nič dobré, ale aspoň sa mi trochu uľavilo. Kráčam na miesto štartu, už sú tu všetci nastúpení, ostáva pár minút.
   Hneď úvodná pasáž sa ide do prudkého kopca. Prvých pár stoviek metrov ešte ako tak vládzem, ale rýchlo ma začínajú opúšťať sily a postupne spomaľujem. Ani neregistrujem ako ma všetci ľudia predbiehajú, snažím sa ísť si svoje tempo. Chalani sa mi stratili niekde vpredu, ani sa nejdem pokúšať ich dobehnúť, stálo by to strašne veľa síl predierať sa davom ľudí a ešte do celkom prudkého kopca. Odhadom po nejakej pol hodinke som sa ocitol zrazu takmer sám, len za sebou registrujem periférnym videním ešte nejakého človeka. Budeme mu hovoriť Eugen. Keď zastanem, zastane aj on, začnem kráčať, začne aj on. Takto sa to ešte párkrát zopakuje, až mu nakoniec vravím, nech ma kľudne obehne, že mne to dnes akosi nejde. Lenže ja ťa nemôžem predbehnúť, ja som ZADNÝ VOJ. A do riti! To som sa tak rýchlo prebojoval až na koniec štartového poľa? Eugen sa ma znaží upokojiť, že nech si kľudne idem svojim tempom a dáva mi rôzne bežecké rady, ktoré ja už dávno poznám, len to proste v momentálnom stave akosi nefunguje. Nič mi nefunguje, som ako spľasnutý balón, žalúdok mám na ruby. Nechce sa mi už vracať, ale nedokážem do seba nič dostať, okrem pár hltov čistej vody z fľašiek. A tá mi energiu akosi nedodá. Trápim sa a postupujem hrozne pomaly, v prudších úsekoch musím hádam každých 20 metrov zastaviť, aby som sa vydýchal. Eugen mi sem-tam ukazuje a komentuje okolité kopce, ale ja sa nedokážem na to sústrediť, ide mi len o to, nech už vyleziem ten sprostý kopec a potom dolu k občerstvovačke. Som už v podstate rozhodnutý to ukončiť, na prvú kontrolu mám síce šancu prísť v limite, ale to čo ma čaká za tým, už by som takmer určite nedal. Tento prvý úsek má na zhruba 10 kilometroch prevýšenie 750 metrov a ďalej to má byť ešte väčší záhul. Nie, v takomto stave by to bol čistý hazard pustiť sa ďalej.
   
   Konečne som na vrchole kopca Japeň, Eugen mi robí fotku, nech mám aspoň dôkaz, že som tu bol, ešte pár pohľadov na okolité kopce a ide sa dolu. V diaľke už nejaký čas počuť hrmenie a začína aj poprchať. Búrka to zatiaľ našťastie nie je. Cesta z kopca nebola tiež veľmi pohodová, aspoň zo začiatku. Prudký zbeh, kde treba stále brzdiť stehnami, som si vôbec neužíval. Nohy ma bolia, ako by som mal za sebou už 50 kilometrov, ale nie je to bolesť ako z únavy, ale ako z nedostatku glykogénu vo svaloch. Som ako handrová bábika, len sa už nejako dogúľať dolu. Keď sme konečne vyliezli na asfaltke v Starých Horách, už sa celkom rozpršalo. Na občerstvovačke sa tlačí skupina ľudí pod malým prístreškom, podarí sa mi zjesť ponúkaný banán a kúsok pomaranča. Oznamujem orgom, že končím. Našťastie o chvíľu odchádzajú a zoberú ma autom do cieľa v Ružomberku. Poskladať prístrešok, naložiť veci do auta a ideme. Prichádzame do školy, odovzdávam čip, chvíľu tu ešte postávam, začína mi byť zima. Dávam si kapsulovú kávu, nie je to nič moc ale aspoň je to teplé. Idem sa presunúť do apartmánu, kľúče má síce Pali, ale snáď ma pustia dnu, keď im vysvetlím situáciu. Nie je ešte ani poludnie a čakať tu v škole ešte 8-9 hodín, kým prídu chalani, nie je práve lákavá predstava. Nakoniec som sa do apartmánu dostal a strávil tu zvyšok dňa na čaji a suchých koláčikoch, ktoré som ráno nezjedol. Ani večer, keď došli chalani, som ešte nebol v stave, že by som s nimi išiel von na večeru.
   Na druhý deň skoro ráno opúšťame apartmán a čaká nás cesta domov. Už mám žalúdok v lepšom stave, ale stále mám ešte hnačku, ktorú sa mi podarí dostať pod kontrolu až pomocou tabletiek od Jančiho. Celú nedeľu ešte trávim na suchároch a čiernom čaji. Takto neslávne teda dopadlo moje účinkovanie na UltraFatre. Ale aj to bohužiaľ patrí k ultra, mne sa to stalo zatiaľ prvý krát a dúfam, že aj naposledy.

Malofatranská 50-ka (52km, 4124m+)

29. júna 2019 :: Malofatranská 50-ka je jednou z verzií Malofatranskej stovky. Tento rok bola bola obnovená po dvojročnej pauze. Hoci už na ultra chodím tretí rok, tomuto preteku som sa zatiaľ vyhýbal. Možno to bol rešpekt pred parametrami trasy, ktoré sú celkom výživné. Na vzdialenosti polovice bežnej stovky človek nastúpa rovnaké prevýšenie ako na celej stovke. A to je tá najkratšia možná trasa. Tých, čo sa rozhodli ísť 100 km trasu, čakalo prevýšenie takmer 7000 metrov, no a tento rok pribudla aj novinka v podobe ultra brutál 180 km trasy s prevýšením 10000 metrov! Na toto šialenstvo sa prihlásilo 23 ľudí. Ja som si povedal, že mi stačí 50 na prvý raz a radšej dokončiť. Tu pre vás nepríde auto, keď sa rozhodnete skončiť niekde uprostred, leda tak vrtuľník HZS, pokiaľ by sa vám niečo stalo. Toto už nie sú Malé Karpaty, kde je to do civilizácie odvšadiaľ "na skok".
   Mišo ako hlavný organizačný člen našich ultra výletov vybavil ubytko v Terchovej a tiež odvoz vlastným autom. Zozbierali sme sa 4 kusy, ešte Ondro H. a Martin Č. Z Bratislavy vyrážame krátko po 14.00 v piatok, aby sme všetko v pohode stihli. Navigácia nás cestou tam nečakane presmerovala na kompu pod Strečnom, tak sme mali ešte aj zaujímavý zážitok.
   Štart a cieľ v tomto prípad nie je na tom istom mieste, čo je trochu komplikovanejšie na logistiku. Auto sme teda nechali v cieli v Lipovci a odtiaľ sme mali objednaný taxík do Terchovej. Cestou sme sa od mladého taxikára dozvedeli zaujímavé veci, napríklad, prečo žije v okolí Martina tak veľa Nórov. Takík nás vykladá priamo pred rodinným domom, kde sme ubytovaní, jediný drobný problém je, že tu nie je ani nohy a ani na jednom kontaktnom čísle nám to nik neberie. Paráda, tomu hovorím podnikanie na slovenský spôsob. Ideme teda aj s batožinou na miesto štartu, nech sa zatiaľ aspoň zaregistrujeme. Cestou checkujeme Lidl, ešte by sme mali stihnúť aj menší nákup. Na miesto registrácie je to dobrý kilometer, aspoň si obzrieme trochu dedinu. Na registrácii panuje čulý ruch, vyťahujeme všetko potrebné na kontrolu povinnej výbavy. Medzitým sa Mišovi podarilo spojiť s majiteľom ubytovania, tak šlapeme zasa naspať a veci si nechávame na izbách. Ubytko je ako z čias socializmu, ale my nie sme nároční. Je tu sprcha, hajzel aj postele na prespanie (po dve v každej izbe), nič viac nám netreba. Sme už všetci hladní a tak opäť do dediny, ešte malá zastávka v Lidli na doplnenie proviantu, tu stretávame ešte Petra Z. a spolu ideme hľadať nejakú reštauráciu. Skončíme v podniku s názvom Haluškáreň, ktorá je už plná hladných ultráčov. Zariskujem a dávam si bryndzové halušky, polievku a pivo. Po dobrej večeri odchod na ubytko, chystanie vecí a pred spaním ešte chviľu posedíme a pokecáme o zajtrajšom dni.
   O 4.45 zvoní budík, ranná hygiena, obliekanie a posledné prípravy. Na raňajky stlačím 2 orechové rožky a nejakú žemľu, som ešte celkom najedený z večere. Dokonca ma ani neprehnalo po tých haluškách, takže by mi mala energia vydržať po prvú občerstvovačku. S komplet batožinou šlapeme na miesto štartu, len čo stihneme odložiť tašky na prevoz do cieľa, už orgovia hulákajú a ženú nás von. Do štartu je ešte pár minút, väčšina už zhromaždená na ploche. Stretávame tu Rudka so Soňou, dnes idú obaja stovku, držím im palce.
   Presne o 6.00 odštartované a my sa pomalým poklusom presúvame hore dedinou. Je to len jedna ulica no asfaltkou pokračujeme ešte asi 3 kilometre. Potom sa cesta stáča doprava a okolo pár domov prechádzame na začiatok prvého stúpania. Šlapeme úzkym singáčom, predbiehať sa tu veľmi nedá a ani to nemá príliš zmysel. Niektorí sa o to napriek tomu pokúšajú a ženú sa dopredu, ako by ich dnes nečakalo minimálne 50km. Snažím sa nájsť si svoje tempo, ktorým viem ísť rovnomerne a nezastavovať. Našťastie sa v jednej chvíli predo mnou ocitne pekná bežkyňa v červených šortkách LaSportiva. Do kopca ide tempom, ktoré mi úplne vyhovuje, no pri krátkych zbehoch mám čo robiť aby som jej stačil, na jej techniku mladej srnky sa proste už nechytám. Takto sa mi podarí zvládnuť náročné stúpanie, vyliezli sme takmer 1000 výškových metrov, prechádzame vrcholmi s názvami ako Sokolie, Baraniarky, Žitné, Kraviarske.
   Zhruba na 10. kilometri začíname pomaly klesať dolu do Vrátnej. Tam na kilometri 13,5 za potokom už prvá občerstvovačka. Dávam si melón, ktorý mi dnes chutí neskutočne, k tomu nejaké pomaranče, pár mastných chlebov so soľou a vypijem skoro celý radler.
    Nastupuje skoro 2km mierny asfaltový zbeh, dnes druhé miesto, kde sa dá aspoň trochu pobehnúť. Vďaka údajnej ťažbe dreva si tu dávame asi 2,5-3km zachádzku. Pod lanovkou sa stáčame prudko doprava a úzkym chodníkom po vrstevnici vystúpame asi 350 výškových metrov. Je mi hrozne teplo, kraťasy na mne ešte nestihli uschnúť a lepia sa mi na telo. Dnes som zariskoval a namiesto obtiahnutých kraťasov, ktoré obvykle nosím na ultra som si dal voľné pľantavé kraťasy, kúpené pár dní dozadu. Trochu sa obávam odrenín, ale ráno som všetky kritické miesta dobre premazal, tak uvidíme. Na 20. kilometri prebiehame obcou Štefanová, na čo si teraz vôbec nepamätám. Za obcou začína druhé dnešné veľké stúpanie, na necelých 8 kilometroch nastúpame skoro 1000 výškových až na vrchol Veľkého Rozsutca.
   Ešte pred výstupom na Rozsutec, niekde okolo 22.kilometra prechádzame tiesňavou, ktorou tečie potok a čaká nás exponovaná pasáž plná rebríkov a stúpačiek. Úplne ako v Slovenskom raji, toto som tu nečakal. Horšie na tom je, že sa musíme predierať davmi turistov, ktorí sa tu nahromadili a niektoré miesta je naozaj ťažké niekoho predbehnúť. Väčšinou nás púšťajú sami, najmú ak si všimnú pripnuté štartové čísla. Ale aj tak je to vyčerpávajúce a na konci som rád, že je tento úsek za nami. Medzitým sa mi niekde stratili Mišo s Ondrejom a nakoniec aj Rudko so Soňou, ktorých som sa držal ešte na začiatku rebríkovej pasáže. Blížim sa k vrcholu Veľkého Rozsutca a opäť sa to tu zahusťuje, všade je kopec ľudí a na exponovaných miestach treba často čakať. Na poslednom rozcestníku pod vrcholom ma navigácia v hodinkách posiela až celkom hore ku krížu, hoci by sa dalo ísť už druhým chodníkom priamo dolu. No ja debil som si to tam poctivo odšlapal, veď čo ak by tam bola tajná kontrola. Mohol som si takto ušetriť minimálne 20 minút, som naspäť pri rozcestníku a púšťam sa cestou dolu. Niekde v diaľke vidím malý biely fliačik, to je stan druhej občerstvovačky, zdá sa to byť hrozne ďaleko, či skôr hlboko.

   Na kilometri potrebujem klesnúť asi o 400 výškových metrov, čistá šialenosť. Ide sa ešte horšie ako smerom hore, na každom kroku hrozí šmyk na prachu a drobných kamienkoch, okrem toho všade zavadzajú ľudia, ktorých v úzkych miestach nedokážem predbehnúť. Podarí sa mi však bez úrazu zísť až dolu, okolo občerstvovacieho stanu je porozhadzovaných kopec turistov. Dobrovoľník si ma zapíše a hneď mi aj oznamuje, že mám šťastie, lebo som mohol byť diskvalifikovaný za nestihnutie limitu. Limit ale našťastie posunuli, lebo sa už nejakí stovkári, ktorí tiež prišli pár minút po limite, sťažovali a tak nakoniec organizátori rozhodli v ich prospech. Nachádzam tu aj Miša s Ondrejom, ktorí sú práve na odchode, tak im zaželám šťastnú cestu, ja si potrebujem aspoň na 10-15 minút oddýchnuť. Vravia, že ma počkajú na 3.kontrole, na chate pod Chlebom. Z občerstvenia tu už skoro nič nezostalo, lebo som prišiel medzi poslednými, aspoň trochu melóna, nejaké pomaranče a pár kúskov chleba. Do fľašiek dopĺňam vodu, bohužiaľ už ostala len bublinková a keď si do nej bez rozmýšľania hodím ešte šumivé magnézko, skoro celá mi hneď vyšumí.
   Po krátkom oddychu prichádza tiahle a dosť mučivé stúpanie na Stoh. Dva kilometre na vrchol mi zaberú skoro 45 minút, slnko mi uberá sily, nie je tu žiadny tieň, ide sa po holom kopci. Zo Stohu zas skoro 400 výškových metrov dolu a potom hore na Steny, cez vrchol Hromové a konečne je tu odbočka na chatu pod Chlebom. Od nej je to však ešte skoro 1,5 kilometra miestami dosť nepríjemným singláčom. Skúšam pri konci aj pobehnúť, v mysli ma máta limit. Viem, že boli odstupňované tuším po 3 hodinách a keďže do 13.00 bol limit na prvej kontrole, tu by bol limit 16.00. Len dúfam, že s posunom limitu na prvej boli posunuté aj ostatné kontroly. Na chatu pribieham asi 16.05 a vítajú ma skandujúci dobrovoľníci. Mišo s Ondrejom ležia neďaleko na tráve a užívajú si oddych. Keby tu bol dnes Janči, takýto luxus by si nemohli dovoliť. Mala tu byť ako občerstvenie polievka, nakoniec sa z toho vykľula len Vifonka, no aspoň trochu slanej vody do žalúdka nemôže uškodiť. Chata je vybavená aj reálnym hajzlom, tak stihnem ešte aj "rýchlu vykládku".
   Dobre oddýchnutí pomaly odchádzame z tohto príjemného miesta, do cieľa nás čaká už len niečo cez 600 výškových metrov. Naša trojica je znova pokope a pár minút po odchode sa k nám pridáva jedna bežkyňa (v cieli sme zistili, že sa volá Julča), ktorá má už trochu problémy s kolenami a tak jej naše turistické tempo celkom vyhovuje. Onedlho na to sa k nám pripája ďalší účastník českej národnosti. Zapája sa do rozhovoru s Mišom, je to vojak a zjavne nachádzajú spoločné témy na rozhovor. Týpek je hrozne ukecaný a mne to pomaly začína liezť na nervy, okrem toho ma pobolieva hlava a ich počúvanie mi nerobí celkom dobre. Viem, že keby tu bol Janči, mal by na vec rovnaký názor, niekedy je proste lepšie ísť mlčky a vychutnávať si božský pokoj hôr. Ľudských kecov si dosť užijem, keď som dolu v civilizácii. Aby toho nebolo dosť, Julča sa púšťa do rozhovoru s Ondrejom, takže teraz to už mám stereo, jedna dvojica predo mnou, druhá za mnou. Nakoniec to už nevydržím a pri ďalšom stúpaní zostávam radšej vzadu. Obchádzame sprava Veľký Kriváň a na 44. kilometri prichádzame na vrchol Malého Kriváňa.
   Je to posledný vrchol našej trasy, už by malo nasledovať len klesanie a to teda parádne. Chvíľu si tu ešte predtým posedíme, spravíme pár gýčových fotiek a už aj valíme dolu. Do cieľa musíme naklesať cez 1200 výškových metrov, najmä na jeden kvalitný zbeh nás upozorňovali, kde sme na cca 5 kilometroch klesli zhruba o 800 metrov.
   Pred tým sme si ale užili ešte poslednú občerstvovačku pri chate pod Kľačianskou Magurou. Občerstvovačka síce maličká ale na nej dobrovoľníčky s veľkým srdcom. Dopĺňam ešte čistú vodu na posledných 6 kilometrov, dám trochu melóna a pár kúskov chleba. Chalani si nechávajú nastriekať kolená mraziacim sprejom. Ja už to poznám, viem že je to úľava tak možno na 10 minút, takže kašlem na to. Treba sa pohnúť, podľa prepočtov by sme mohli byť v cieli okolo 21.00. Náš pôvodný optimistický odhad spraviť to celé za 12 hodín sa rozplynul niekde za polovicou trasy. Ale nevadí, cieľový limit by sme podľa všetkého mali v pohode stihnúť. Som rád, že ma nič nejako výrazne nebolí, okrem únavy v stehnách nebolí žiadna šľacha, aj kolená držia dobre. Konečne sme dolu, na 54. kilometri vchádzame do obce Turčianske Kľačany, posledné 3 kilometre do cieľa. Na záver už vtipkujeme a v dobrej nálade sa blížime do Lipovca. Pred poslednou zákrutou nás ešte doprevádza dobrovoľník a robí nám pár fotiek. Cieľovou bránou prichádzame v pokluse. Je to za nami, oficiálny čas 15 hodín 19 minút. Bolo to krásne, bolo to ťažké, klobúk dolu pred tými, čo sa dnes vybrali na 100 km trasu a špeciálny obdiv pred tými, čo sa rozhodli popasovať s 180 kilometrami (z nich nakoniec do cieľa prišlo presne 10 ľudí). Najbližšia ultratrailová akcia ma čaká už o 4 týždne a to UltraFatra, ktorá by mala byť vraj ešte o čosi ťažšia. Rozhodne sa na ňu ale teším.

Prečo tento blog

Rád by som prostredníctvom tohto blogu popísal ako som sa dostal k behu, ako som sa postupne prepracoval od rekreačného turistu k aktívnemu bežcovi. Chcem písať aj o pretekoch a bežeckých akciách, ktorých som sa zúčastnil.
Články budem pridávať chronologicky ako išli v čase od mojich začiatkov v lete 2014 až po súčasnosť.