Od prvých kilometrov až k ultratrailom...

Ponitrianska stovka 2019 alebo keď sa darí, tak sa darí


   Na Ponitriansku stovku som sa prihlásil tento rok už tretí raz. Pred dvoma rokmi sme zažili daždivé počasie a trápili sme sa. Minulý rok to bol presný opak a počasie vyšlo na jednotku. Tento rok nám predpoveď hlásila ideálne teploty a takisto žiadny dážď. Od posledného ultra (čo bola moja nevydarená UltraFatra) prešli skoro dva mesiace a ja som nič dlhšie nebehal, takže som mal trošku aj obavy, ako to pôjde. Zas na druhej strane som trochu zintenzívnil tréningy v teréne, najmä výbehy na Devínsku Kobylu, Žibricu alebo Zobor. Takisto sa mi podarilo s bežeckou parťáčkou absolvovať niekoľko kratších pretekov do 10km, aby som trochu zapracoval aj na rýchlosti a presvedčil sa, že ešte aj v mojom veku dokážem zabehnúť desinku do 50 minút.
   Tento rok sme trochu podcenili logistiku a tak sa už nepodarilo zohnať ubytovanie priamo v Handlovej, nakoniec Mišo H. zohnal voľnú chatu na Remate, len kúsok za Handlovou. Stretko sme si dali v piatok pri cieli v Nitre, kde sme nechali autá a o 18.00 už nás čakal pristavený taxík. Naša zostava ja, Janči, Mišo, Martin Č., Soňa s Rudkom a ešte jeden chalan, ktorého som nepoznal. Žoviálny taxikár Jano sa nás ujal a cesta do Handlovej ubehla ako nič. Prebrali sa klasické témy, kto čo bežal a s kým a kto čo ešte v najbližšom čase pobeží. A zážitky z behov samozrejme, nevyčerpateľná studnica humoru a dobrej nálady. Po príchode nás taxík vyložil doslova pár metrov od registračného miesta a po vyrovnaní financií sme sa presunuli rovno na poschodie na prezentáciu.
   Kontrola povinnej výbavy, prevziať štartové číslo, tričko a môžme ísť. Ešte pred odchodom na nocľah si sadáme dolu do reštiky trochu sa občerstviť. Niektorí stihli večeru ešte v Nitre, no ja som hladný (celý deň akosi), tak si objednávam okrem kofoly aj jedlo. Po nepríjemnostiach na UltraFatre si dávam len kurací steak s ryžou a hranolkami, žiadné flambované hovadiny na absinte. Sedeli sme tam dobrú hodinu, kým dorazilo jedlo.
   Nakoniec dobre najedení a občerstvení objednávame taxíky, ktoré nás vezú na miesto nocľahu. Na chate okrem nás nikoho niet, našťastie dorazí aspoň chatár, ktorý nás ubytuje. Nasleduje balenie a prebalovanie vecí, tak aby už ráno bolo čo najmenej zdržovania. Na izbe som s Jančim a Mišom, vedľa je Peťo s Martinom. V noci som sa celkom dobre vyspal, aj keď bolo trochu chladno, ráno už prebieha klasická predštartová rutina, obliekanie a posledné úpravy obsahu bežeckého batoha. Ja si klasicky beriem viac než je treba, nepremokavú bundu asi potrebovať nebudem, ale zbalená už je. Zarobím ešte jonťák do fľašiek a ako raňajky natlačím 2 rožky plnené orechami a zvyšok olivovej tyčinky. Mišo objednáva taxíky a o chviľku už sa vezieme na štart. Máme ešte takmer 40 minút, tak sa postavíme do rady na dobré ranné espresso.
  Vonku na námestí sa to začína hemžiť bežcami ako vo veľkom mravenisku. Štartovka má kapacitu 300 miest a dozvedáme sa, že reálne vyštartuje asi 270 bežcov. Ešte v kaviarni stretávam kamaráta Vincka, je to neskutočný borec a keď mi povie, že na druhý deň si chce ako výklus dať ešte beh Zoborskou lesostepou, poviem mu, len, že je blázon. Dnes som dohodnutý s bežeckým parťákom Tomášom, že pôjdeme spolu, tak mu volám, že kde je a či si to náhodou nerozmyslel. O chvíľu už mi kýva, nastúpený aj so strýkom Štefanom pred štartovou bránou.
   V tejto zostave sme bežali aj minulý rok, Pišta je slovenská ultrabežecká legenda, okrem iného držiteľ slovenského rekordu vo výbehoch na Vtáčnik. Chcel by som byť v jeho veku v takej dobrej forme. Do štartu ostáva niekoľko minút, tak ešte chvíľu klábosíme a robíme si fotky.
   Presne o 7.00 prebiehame štartovou bránou a už si to šinieme ulicami mesta. Prvé kilometre sú len také zahrievacie, striedavo beh, striedavo kráčanie, ešte bude dosť príležitostí "rozbaliť to", hlavné je začať úplne zľahka a nájsť si svoje komfortné tempo.
   Po 9 kilometroch pribiehame na prvú kontrolu Veľký Grič, dávame si trochu tých kalórií, vodu ani nedopĺňam, veľa som zatiaľ navypil, nie je ešte ani teplo a nežiadalo sa. Prekvapuje ma informácia od parťákov, že sme tu o 20 minút skôr ako minulý rok. To ideme až tak dobre? Keď odchádzame, akurát pribieha partička Janči, Mišo a Peťo. Ani som si ich poriadne nevšimol, len Tomáš mi vraví, že ich zahliadol. Dnes to bude ešte zaujímavé ak udržíme takéto tempo...ale nepredbiehajme.
   Vybiehame pomaly na hrebeň a odkrývajú sa nám krásne výhľady. Dnes nám počasie mimoriadne vyšlo, teplota je úplne ideálne bežecká a zubaté už takmer jesenné slnko robí všetko krajším. Klusáme si pohodovým tempom, dobiehajú nás chalani a podpichujú, že prečo nebežím s nimi. Tak ostávam chvíľu s nimi, aby som nebol úplný odľud. Budem to musieť dnes nejako kombinovať, nech netrhám partiu ;-) Ani neviem ako a zrazu sme na 19.kilometri a spoza stromov na nás vykukne druhá občerstvovačka Jarabá Skala. Tu už je občerstvenie bohatšie, pribudli mastné a nátierkové chleby, rôzne ovocie a iné drobné pochutiny. Mastným chlebom neodolám, poriadne prisolím a hodím do seba zo 3 kusy.
   Zdržali sme sa tu asi 10 minút, doplnili aj fľašky doplna, lebo nás čaká jeden z dlhších úsekov až do Veľkého Poľa na 38. kilometri, čo je skoro 20 kilometrov. Z reproduktorov nám hrá Miško Dočolomanský jeho najpopulárnejšiu skladbu o láske...joj, človeku sa ani nechce odtiaľto pomaly odísť. Pred nami prvá väčšia výzva dnešného dňa a tou je Vtáčnik. Ono človek ani nevie ako sa naň dostane, stúpania sú tu úplne pohodové a výškové metre pozvoľna pribúdajú. Exponovaný úsek je až úplne pod vrcholom, posledných pár desiatok metrov. Moji parťáci Tomáš s Pištom idú dnes akosi ležérne a mne sa chce zrýchliť. Tak aj zrýchľujem a dobieham Jančiho a spol, ktorí sa medzitým opäť ocitli pred nami. Spolu s nimi vystúpim aj na vrchol Vtáčnika a kocháme sa fantastickými výhľadmi.
   O kúsok ďalej je ešte kovový kríž, povinný fotopoint, kde si robím ďalšie fotky, najprv s Jančim a chalanmi a po pár minútach aj s Tomášom a Pištom. Je tu dnes fakt parádne, tak dobrá viditeľnosť nebola ani minulý rok.
   Z Vtáčnika už sa ide prakticky stále len dolu kopcom, terén je veľmi behavý a ide sa mi výborne. Chvíľu bežím s jednou skupinkou, chvíľu s druhou, alebo bežíme všetci spolu, tempo máme v tejto chvíli takmer rovnaké. Cestou stretávame chalana, ktorého sme minulý rok stretli niekde pred Veľkým Poľom a dali sme mu prezývku Hrnček, podľa kovového hrnčeka čo sa mu hompáľal na batohu. Oslovím ho, či si ma pamätá. Vraj nemá pamäť na tváre, no dozvedám sa, že to minulý rok horko ťažko dokončil (išiel prvýkrát stovku) tesne pred limitom. Chlapec je na ultrabežca dosť neortodoxne oblečený, na nohách riflové kraťase, na chrbte turistický batôžtek. Tak mu zaželáme veľa síl a bežíme ďalej. Pod nami už sa rysuje dedina Veľké Pole, ešte asi kilometer po poľnej ceste a potom dlhší asfaltový zbeh až ku K3. Toto je jedna z najlepších občerstvovačiek, je tu asi najväčší výber jedla, nápojov a všetkého. Prichádzam v čase obeda (niečo po pol jednej) a už sa teším na výbornú polievku. Toto je nebíčko v papuli a hlavne v žalúdku. Chvíľu po tom, ako dojem polievku, pribiehajú aj chalani, trochu nekolegiálne som ich nechal niekoľko minút za sebou. Bežalo sa mi veľmi dobre, doslova som si to užíval. 
   Keď som sa dobre najedol, napil, doplnil zásoby vody, doprial som si ešte na tráve pár minút strečingu. Obvykle to nerobievam, ale teraz mi to asi vyslovene dobre spravilo. Počkal som na zvyšok teamu a pomaly sme sa pobrali hore kopcom, smer K4. Kus cesty sa vraciame strmou asfaltkou, rovnakou, aká nás sem doviedla, potom sa cesta stáča doľava a opúšťa dedinu. Odtiaľto je vždy pekný výhľad do údolia a tak na chvíľu stojíme a fotíme.

   Kráčam s Tomášom a Pištom, asi po kilometri nás čaká tajná kontrola, rýchlo cvakneme kontrolné karty a ideme ďalej. Stúpame tiahlymi lúkami, slnko celkom dobre hreje, no nemá už takú silu, aby to bolo nepríjemné. Po nejakej pol hodinke vraví Tomáš, že začína cítiť bedrobý kĺb, aj sa mi zdalo, že akosi spomaľuje. Naproti tomu Pišta ide celkom svižne. Tomáš od jesene minulého roka vlastne nebol na žiadnej stovke kvôli zraneniu členka, no postupne natrénoval a vyzeral byť na dnešný deň  pripravený.
   Lenže stovky sú nevyspytateľné, aj malé prípadne staršie zranenie sa môže vrátiť v podobe veľkého problému. Najmä ak je pred vami ešte niečo cez 60 kilometrov. Mne sa ide stále dobre a tak sa nevedomky pomaly vzďaľujem krivkajúcemu Tomášovi s Pištom. Verím tomu, že to nejako dobojujú, plánujem ich počkať na K4 v Jedľových Kostoľanoch. Od Veľkého Poľa je to niečo cez 15 kilometrov. Asi 2-3 kilometre pred Kostoľanmi dobieham Rudka so Soňou. Toto som nečakal, väčšinou sú takí rýchli, že ich vidím iba na štarte. Teraz ich dokonca predbieham a na občerstvovačku prichádzam s niekoľkominútovým náskokom pred nimi. Hneď si aj naložím za misku cestovín s tuniakom a olivami, toto jedlo si pamätám aj spred roka a je to parádna pochúťka.
   O chvíľu pribiehajú Soňa s Rudkom. Registrujem, že sa nezdržujú nejakým dopĺňaním kalórií, len dolievajú vodu a o pár minút už sú aj pripravení na odchod. Ja nie som až taký rýchly, navyše som sa chcel najesť a počkať prípadne chalanov. Lenže oni akosi nechodia a ja tu nechcem zbytočne dlho sedieť, tak sa dvíham a odchádzam. Čaká ma pomerne krátky úsek do Skýcova, necelých 10 kilometrov. Cestou z dediny ešte sledujem, či neuvidím prichádzať Jančiho a spol, alebo Tomáša s Pištom. Nikde nikoho a tak pobehnem. Prvá časť je trailový chodník, ktorý sa potom napája na širšiu asfaltku a tá pokračuje až takmer do Skýcova. Túto asfaltku som minulý rok už takmer celú kráčal, teraz mám toľko síl, že tu bežím a ešte aj predbehnem asi 3-4 ľudí. V Skýcove sa musí prejsť prakticky celou dedinou až k miestnemu úradu, okolo jazdiace autá mi trochu vadia, radšej by som bol už zas niekde v lese. Dobieham na kontrolu K5. Minulý rok sme si tu dali dobrú vyše pol hodinu oddych a dobré pivo. Teraz som tu sám, tak idem aspoň niečo zjesť. Ovocie, mastné chleby, sladkosti aj slanosti a neodmietnem ani pohár kávy. Nakoniec ešte využijem malú miestnosť vzadu a odľahčím črevá.
   Odchádzam, čaká ma znova celkom krátky úsek, asi 7-8 kilometrov. Za mnou je už asi 61-62 km a pred chalanmi zrejme získavam slušnejší náskok. Navyše podstatnú časť trasy som stále v pokluse a tak mi to pekne ubieha. Túto scenériu si pamätám, krásny strom, lúka a niekde v diaľke zrúcanina hradu. Musím si ho aj tentokrát zvečniť.
   Na telefóne mám bežeckú parťáčku, nádejnú ultrabežkyňu, ktorá ma dnes podporuje počas celého behu. Priebežne informujem o tom, kde sa nachádzam a kadiaľ práve bežím. Podpora cez messenger naopak veľmi pomáha mne, je to veľký rozdiel oproti tomu, keď bežím len zavretý vo svojej hlave. Pokiaľ idem s chalanmi, je to ešte v pohode, stále je o čom kecať, no takto neplánovane som sa od nich odtrhol a ostal som na trase sám, čo je psychicky o dosť náročnejšie.
  Dobieham na najveselšiu občerstvovaciu stanicu K6 Sedlo Rakyta, tu už ma vítajú kamaráti Feri S. a veľký propagátor bosobehu Pali S. Minulý rok som ich tu stretol tiež a veľmi mi to zdvihlo náladu. Takisto je to aj teraz. Feriho dobrovoľnícke nadšenie je nákazlivé a vždy ma zásobuje historkami z jeho posledných behov. Stretli sme sa naposledy na Štefánikovi, keď sme bežali spolu pár kilometrov smerom na Vápennú. Na tomto mieste sa oplatí na pár minút si posedieť.
   Pár chlebíkov s výbornou nátierkou padne vhod, takisto teplý čaj na ukľudnenie žalúdka. Dnes akosi nefičím na Cole ako pri predošlých behoch a zisťujem, že mi to ani nechýba. Ide to tentokrát aj bez toho. Po krátkom posedení je čas sa zdvihnúť, predo mnou je Tríbeč a indície naznačujú, že by som na jeho vrchol mohol doraziť ešte za svetla. Vlani som čelovku nasadzoval už na tejto občerstvovačke, čo ma len utvrdzuje v mojom slušnom náskoku.
   So sedla je to na Tríbeč v podstate stále do kopca, ale nie sú to nejaké extrémne stúpania a tak postupujem svižnou rýchlou chôdzou s pomocou paličiek. Zvláštne, že som za 70. kilometrom a stále ma v podstate nič nebolí, nohy sú už primerane unavené ale nie až tak, ako by som na tomto kilometri čakal. Pod stromami je už celkom prítmie, na otvorených úsekoch ešte stále dobrá viditeľnosť, zdá sa, že to hore stihneme. Opäť sa mi akosi podarí dobehnúť Soňu s Rudkom, myslel som, že už ich dnes neuvidím. Postupujeme spoločne a čoskoro sa ocitáme na vrchole Veľkého Tríbeča (830 m.n.m.) Vlani tu kempovala nejaká partia ľudí, teraz tu narazíme na opitého miestneho šamana, ktorý si tu rozložil vatru, motá sa dokola a niečo bľaboce. Tríbeč je vskutku zvláštne miesto...
   Vyberáme čelovky, nastupuje prudký a dosť nepríjemný zbeh dolu. Má to našťastie len pár kilometrov a pri dobrom svetle a troche opatrnosti sa to dá v pohode zvládnuť. Prudký kopec sa nakoniec vyrovnáva do širokej lesnej cesty, ktorá končí na kontrole K7 Jedliny.
   Na posledných cca 2 kilometroch sa mi podarilo sa ešte trochu rozbehnúť a nechať za sebou Rudka so Soňou, ale o pár minút aj oni dobiehajú na občerstvovačku. Jesť sa mi ani veľmi nežiada, pár drobností ale pochrúmem. Na Remitáž je to len niečo medzi 6-7 km a tam si dám dobrú polievku. Z jedlín odchádzame znova v trojici a skúšame niečo pobehnúť. Vidím, že ani im to už veľmi nejde, predsa len sme blízko 90. kilometra a únava sa zväčšuje. Zo začiatku pomaly klusám s nimi, ale nohy by išli rýchlejšie a tak keď začne klesanie pred chatovou oblasťou, rozbehnem sa svižnejším tempom. Na občerstvovačku K8 dobieham s pár minútovým náskokom. Sadám si dovnútra a na večeru si doprajem dobrý vývar.
   Viac by som už asi ani nepotreboval, vonku si dám ešte trochu nealko piva, doplním fľašky s vodou a pomaly vyrážam. Pred tým som si ešte v chate prezliekol tričko a trochu sa opláchol v kúpeľni. Hneď mi je lepšie. Cesta z Remitáže je trochu ošemetná a dá sa tu aj poblúdiť, najprv sa ide kúsok po rovnakej trase ako sa išlo k chate, no mňa tentokrát hodinky začali posielať ešte kus ďalej a tak si vykračujem hore kopcom a oproti mne sa začínajú trúsiť bežci idúci dolu ku chate. Chvíľu mi to neprišlo ani divné, hovorím si, že možno pozmenili trasu, ale už tak po kilometri radšej vyťahujem mobil a študujem mapu. Samozrejme idem zle. No paráda, takže znova dolu a napojiť sa nejako na správny chodník. Valím si to dolu hádam 5-kovým tempom, sám nechápem, kde sa to vo mne berie. Nachádzam cestu aj známy chodník.  Najbližšia dedina Žirany je asi 2-3km, vedie k nej dosť nepríjemný zarastený chodník. Potom sa len premotať zopár ulicami a pokračovať "výpadovkou", ktorá vedie až takmer pod Žibricu. Pred sebou vidím v diaľke jednu čelovku.
   Na konci cesty je odbočka do lesa a tam začína lesný chodník pokračujúci smerom hore. Začiatok je ešte celkom v pohode, postupne sa to ale priostruje a blížim sa k obávanej pasáži. Sklon svahu je tu takmer na štvornožkovanie, tu sa o nejakom výbehu nedá veľmi uvažovať. Zvoní mobil, na linke môj support a tak sa pomaly driapem do svahu a súčasne funím do mikrofónu. Ale dodáva mi to opäť morál a akosi to vyšplhám až do sedla pod Žibricou. Našťastie netreba ísť až celkom hore, čo by bolo ešte pár desiatok výškových metrov. Cesta tu začína klesať a už je predo mnou len posledný kopec a tým je Zobor. Cestička zo Žibrice na Zobor mi je dobre známa z niekoľkých tréningových behov, ale v noci je to len o poznanie ťažšie. Navyše keď má človek v nohách už takmer stovku kilometrov a musí si dávať pozor pri každom kroku. Tak si ja vykračujem lesným chodníkom, preskakujem a vyhýbam sa najväčším kameňom, v jednej ruke palice, v druhej mobil s psychickou podporou a zrazu...drrrrb...nečakaná rana do čela. Pozerám sa všade možne, len nie ponad seba a trafí ma nižšie položený konár. Našťastie to nie je nejaký hrubý kus ale dosť na to, aby som si tam po chvíli nahmatal menšiu hrču, ktorá mi navyše trochu krváca. Vyriešim to vreckovkou napchatou popod šatku a kráčam ďalej. Ešte posledných pár desiatok výškových metrov a napokon sa vydriapem k poslednej občerstvovačke K9 Zobor.
 
   Odtiaľto to už ozaj pôjde len dolu, cieľa sú to údajne 3-4 kilometre. Na občerstvovačke si dávam trochu teplého čaju a pár kúskov pomaranča. Ide sa do finále. Zbeh zo Zobora je dosť hnusný a celkom si ho dobre pamätám. Bol hnusný pred rokom a ešte hnusnejší pred dvoma. Dnes aspoň neprší, ale zato zbeh po širokej ceste zloženej zo samých vratkých kameňov je veľmi vyčerpávajúci.
Každý krok hrozí vytknutím členka...uľaví sa mi, až keď uvidím konečne svetlá pouličných lámp. Ostáva prejsť niekoľko ulíc s nepríjemným sklonom, kruháč, prebeh parkom so smajlíkmi, posledné desiatky metrov ku škole a cieľová rovinka. Po nej sa ešte na chvíľu rozbieham a som v cieli. Výsledný čas 18 hodín 11 minút je pre mňa príjemným prekvapením. Vôbec som nečakal, že sa mi dnes tak dobre pôjde. Veľa spravili tréningy v kopcoch, pri ktorých som kopce vybiehal a nekráčal a takisto psychická podpora cez mobil počas celého dňa aj noci, ktorá ma neskutočne nakopla a priviedla nakoniec v zdraví a pohode až do cieľa. Ďakujem a vidíme sa dúfam o rok...

Prečo tento blog

Rád by som prostredníctvom tohto blogu popísal ako som sa dostal k behu, ako som sa postupne prepracoval od rekreačného turistu k aktívnemu bežcovi. Chcem písať aj o pretekoch a bežeckých akciách, ktorých som sa zúčastnil.
Články budem pridávať chronologicky ako išli v čase od mojich začiatkov v lete 2014 až po súčasnosť.