Prešporský UltraPunk 2019

26. októbra 2019 :: Vyvrcholením ultratrailovej sezóny býva už pomaly tradičná jesenná akcia s názvom Prešporský UltraPunk. Tento ultrabeh si obvykle nenechá ujsť nikto z ultratrailových nadšencov. Novinkou tohto roku bolo skrátenie 100km trasy na 74 kilometrov, takže aj nováčikovia mali možnosť vyskúšať si, o čom je ultra trail. Prihlasovať sa mohli dvojice alebo jednotlivci.
Medzi nováčikov patrí aj bežecká parťáčka Vladka, s ktorou sme sa dohodli, že tento beh absolvujeme. Dostala ho ako darček k narodeninám, zabehnúť si ultra bolo jej bežeckým snom. Cieľom bolo prísť v pohode a zdraví a pokiaľ možno si to čo najviac užiť. Čas sme neriešili, približný prepočet nám vychádzal na nejakých 14 hodín, pričom limit na dobeh do cieľa bol stanovený na 16 hodín. Predpoveď počasia bola viac než priaznivá a sľubovala na posledný októbrový víkend naozaj exkluzívne teploty.

   Ráno sa štartuje o 7.00 z parkoviska pri Lidli v Bratislavskej Dúbravke. Na prezentáciu v kultráku dobiehame tesne pred trištvrte na 7, preberáme štartové čísla, stíhame hromadné fotenie a už sa aj hromadne presúvame na štart. Vyše stovky nadšencov nedočkavo podupkáva a čaká, kedy sa bude môcť rozbehnúť. Pár minút na rozkukanie a už aj štartujeme. Klusáme ulicami Dúbravky, potom ulicami starej Dúbravky pomedzi rodinné domy až k prvému strmšiemu stúpaniu popod les. Ako zahrievačka celkom fajn, zima mi nebola ani na štarte a teraz mi už vôbec nie je. Trasa sa kľukatí známymi cestičkami Dúbravskej hlavice až pribiehame na prvý "fotopoint" nad Sandbergom. Krásna scenéria nenecháva nikoho ľahostajným a tak aj my fotíme, seba aj okolie.

   Po pár minútach pokračujeme ďalej, prudkým klesaním pod Sandberg, potom singláčom smerom k lomu, okolo zvieratiek, chatovej oblasti až nás to vyvedie na cestu na konci Devína. Beží sa mi zatiaľ dobre, aj keď si neviem nájsť to úplne pohodové tempo, aké by som si predstavoval. Možno trochu nervozita z toho, aby sme neprepálili začiatok, aby ma niečo nezačalo príliš skoro bolieť a ďalsích 100 drobností, ktoré môžu človeka na ultra stretnúť.

   Okolo 10. kilometra dobiehame na tajnú kontrolu s občerstvovačkou na parkovisku pod hradom Devín. Už z diaľky zaregistrujem Miša H., bežeckého parťáka zo spoločných ultrabehov. Víta ma svojským bonmotom, ktorému rozumie len pár zasvätených ľudí. Cvaká nám kontrolné karty a presúvame sa k stolom s občerstvením. Tam ďalší šok, Janči Ž., ďalší bežecký parťák dnes vo funkcii dobrovoľníka.

   Aj mi bolo divné, prečo obaja chýbajú na štartovej listine. Po krátkej ochutnávke miestnych špecialít sa pomaly poberáme ďalej. Prvá reálna kontrola K1 nás čaká len o 5km ďalej (na 15.km) hore na Dúbravskej hlavici, na mieste okolo ktorého sme už prechádzali. Dobiehame tam celkom šikovno, dávam si mastného chleba s trochou cibule, dopĺňam vodu a už si to aj šinieme smerom ku K2. Prebiehame lesom a ja cítim, že nie som v pohode, mám pocit, že nestíham za parťáčkou a musím ju brzdiť, navyše začínam cítiť predkolennú šľachu na pravej nohe, pre mňa už známa vec. Nie je to nič hrozné, zatiaľ len také náznaky, ale pridáva sa k tomu jemné pichanie na vnútornej strane ľavého kolena. Toto som naozaj nepotreboval...ale ide sa ďalej. Zbeh z lesa nad Dlhými dielmi, prebeh pomedzi paneláky do Líščieho údolia, opäť stúpanie lesom až k študentským internátom, okolo nich zbeh do Mlynskej doliny, nepríjemný prechod križovatkou ponad diaľnicu.

   Odtiaľ začína stúpanie štvrťou rodinných domov, známou brutálne strmou Korabinského ulicou, ďalšími uličkami až sa dostávame nakoniec ponad Horský park, ktorého dlhočiznými schodmi doklesáme k tretej občerstvovačke K2. Tu nás už čaká kamoška Katuš, ktorá si prvýkrát vyskúšala funkciu dobrovoľníčky a pekne sa o nás postarala.

   Dobrovoľníčku tu robí aj ultrabežkyňa Soňa K. s jej drobcami, manžel Rudko už je na trati niekde pred nami. Dávame si teplú kávu, ja neodolám sladkému koláču a doplníme hlavne fľašky s vodou, lebo nás čaká dlhší úsek do Marianky (43.km). Lúčime sa s príjemnou osádkou K2-ky a bežíme dolu parkom. Ešte pár asfaltových ulíc, prebeh štvorprúdovkou, popod Kramáre až sa dostávame konečne do lesa a na Železnú studničku. Je sobota, parkovisko praská vo švíkoch a všade rodiny s deťmi a "relaxujúci" Bratislavčania. Rýchlo preč odtiaľto, ešte trošku zakufrujeme, lebo som sa nepozrel poriadne na hodinky, ale našťastie to bolo len pár desiatok metrov. Ocitáme sa znovu na lesných cestičkách, hore hore...dolu dolu, mierne stúpania sa striedajú s prudšími, až sa ocitáme hore na Kamzíku pri bufetoch. Parťáčka má chuť na pivo, tak sa prídávam k tejto iniciatíve a veru dobre to padlo. Je tu s nami aj dvojica chalanov, s ktorými sa posledných pár kilometrov striedavo predbiehame. Skonštatujeme, že na príchod do Marianky máme dostatok času a je to už len okolo 10km.

   Púšťame sa dolu kopcom po chodníku, ktorý nás vypľuje blízko dolnej stanice lanovky. Je to  časť trasy UltraLanovky, ktorá sa behá každý rok na jar. Kúsok bežime po asfaltke, potom jedno nepríjemné prudké stúpanie lesom, kým vylezieme na hrebeň a miernymi kopčekmi smer Marianka, posledné asi 2km už je len zbeh a klesanie až ku dedine. Trochu nezáživná motanica ulicami nás konečne privedie na štvrtú ovčerstvovačku s označením K3. Stretávam tu ďalšieho bežeckého parťáka Paliho, ktorý dnes tiež dobrovoľníči, okrem neho je tu Slavo Glesk, ktorý nás hneď častuje najnovším vtipom. Julka, slovenská ultratrailistka, ktorá tento rok prebehla Cestu hrdinov SNP, si tu dnes tiež prišla oddýchnuť :) Strávime tu príjemnú cca štvrť hodinku a najedení a občerstvení kráčame v ústrety ďalšej etape s cieľom v Stupave (60. km). Za nami je už viac ako polovica trasy, celkom pekne nám to odsýpa.

   Opúšťame Marianku, prechádzame okolo pútnickeho miesta a potom prudkým kopcom opäť na hrebeň. Predbiehame doktora Okruhlicu, ktorý nás dobehol niekde pred občerstvovačkou. Pred nás sa dostal Team mmx, dvojica chalanov, s ktorými sa striedavo predbiehame už od Kamzíka. Máme zhruba rovnaké tempo a mám tušenie, že dneska ich ešte párkrát stretneme. Stúpanie nás privedie na lúku s dreveným krížom, prechádzame okolo neho až sa dostávame na hrebeň. Tento úsek trasy je pomerne monotónny, okrem toho je aj dosť dlhý (17-18km). Rovné úseky a zbehy sa snažíme klusať, stúpania kráčame. Moja parťáčka ma dnes musí ťahať, sľacha pravého predkolenia ma pobolieva a strieda sa to s pichaním v ľavom kolene. Je to otravné, ale nebráni mi to celkom v behu zatiaľ ani sa to nezhoršuje. Rozhodol som sa, že na ďalšej občerstvovačke si dám ružovú tabletku, nech to aspoň do cieľa dobehnem bez bolestí. Niekde za polovicou tohoto úseku by už malo pomaly začať klesanie, už sa ho neviem dočkať. A za 55.kilometrom naozaj začíname klesať. Medzitým sme znovu predbehli Team mmx, chalani sú pomerne nevyrovaní, jeden plný energie, druhý vyfľusnutý niekde vzadu :) Blížime sa k Stupave, tentokrát nebudeme musieť prejsť dlhé úseky mestom ako v minulých ročníkoch, ale lesným trailom sa dostávame pomerne pohodlne až takmer k občerstvovačke (kontrola K4). Konečne si dávame teplú polievku, ktorá je po 60 kilometroch ako pohladenie pre žalúdok. A je taká dobrá, že si rovno vypýtame dupľu.

   Na tejto kontrole sme sa mali stretnúť aj s kamoškou Naďou, ktorá tu mala robiť dobrovoľníčku, ale asi jej do toho niečo prišlo, lebo ju tu nevidíme. Oddychnutí a najedení sa lúčime a odchádzame, pred nami už len posledných 14-15 km, toto už dáme, aj keby sme mali po štyroch dôjsť. Naše prepočty dokonca ukazujú, že by sme to mohli stihnúť v čase okolo 12 hodín, čo mi príde ako perfektný čas. Ešte uvidíme, ako nám to pôjde cez Pajštún, ostáva nastúpať niečo cez 600 výškových metrov. Najprv prechádzame dlhým chodníkom cez park, všade kopec ľudí a len pár trafených ultráčov. Na konci Stupavy začíname pomaly stúpať, lesné chodníčky sa tu všelijako križujú, občas je problém trafiť ten správny. No aj tu stretávame ešte dosť okoloidúcich, podľa nich vieme, že smer na Pajštún máme správny. Záverečných pár desiatok metrov je terén dosť strmý, ale po chvíli už sa fotíme pred zrúcaninou. Aj takto večer je tu dosť rušno, hradná skala je obľubeným miestom lezcov, stena je nimi doslova obsypaná. My sa veľmi nezastavujeme, pokračujeme cestičkou dolu kopcom. Klesanie je väčšinou mierne ale zato strašne dlhé, v diaľke pred nami vidíme "muža v čiernom", ako sme nazvali jedného bežca, s ktorým sme sa párkrát striedavo obehli. Pomalým ale istým poklusom ho dobiehame a nechávame ho kdesi za sebou.

   Už nás čaká len posledná zastávka na kontrole K4 pod Dračím hrádkom, dobiehame na ňu za hustnúceho šera. Víta nás veselá partia pod vedením Feriho Slezáka a hostia nás slanými aj sladkými pochutinami. Niečo si samozrejme zobnem, aby som neurazil :) Parťáčka má chuť na kávu, tak si vypijeme k tomu aj pohár kávy. Medzitým nás Feri informuje o svojich bežeckých plánoch na najbližšie obdobie. Radi by sme s ním pokecali, ale čas je neúprosný a tak vyťahujeme čelovky a vybiehame v ústrety poslednému, už nočnému úseku. Do cieľa ostáve už len pár kilometrov (7-8).

  Spočiatku prekonávame nepríjemne klopený a pomerne strmý singláč, ktorým vystúpame posledných asi 200 výškových metrov. Otočka na Bielom kríži a odtiaľ už nasleduje len samé klesanie, asi 4km do cieľa. Bežíme lesným chodníkom, ktorý vedie paralelne s asfaltkou, musíme si dávať pozor na korene a kamene schované pod napadaným lístim. Mne už sa bežať veľmi nechce, ale moja parťáčka má toľko energie, akoby sme bežali 5.kilometer. Obdivujem ju a zároveň ma štve, že mi to dnes nejde lepšie. Musel som si nejako preťažiť tú šľachu, hoci od Stupavy už idem vcelku bez bolesti, vďaka Ibalginu. Asi 2 kilometre pred cieľom dobiehame skupinku troch bežcov, ktorí zjavne nevládzu a my ich rezkým poklusom o chvíľu nechávame za sebou. Neviem, kde sa tu vzali, každopádne ma to potešilo. Keď zbadáme prvé svetlá pouličných lámp, dodá nám to ďalšiu energiu a optimizmus, sme takmer v cieli. Ešte posledný kilometer, pár ulíc, odbočka doprava a pred nami vysvietená cieľová budova. Za posledným rohom ešte uistenie, že sme naozaj v cieli a vchádzame dnu. Dali sme to... my sme to naozaj dali. Náš optimistický odhad 12hodín sme prešvihli len o 17 minút, ale aj tak som s takým dobrým časom nepočítal. Som hrdý na parťáčku Vladku, ako sa úžasne dokázala vyhecovať, napriek bolesti a počiatočným pochybnostiam. Patrí jej obrovská gratulácia k prvému absolvovanému ultrabehu a zároveň veľké ĎAKUJEM, pretože dnes ťahala viac ona mňa. Naozaj, klobúk dole. Odtiaľto už je len malý krôčik k prvej stovke, ktorú verím, že absolvujeme na jar budúceho roku.

Čítať ďalej

Ako som nebežal Ultrapunk85

   O tomto ultrabehu sa na webe veľa nedočítate, väčšinou len strohé info typu: "Ultrapunk 85 je komunitný horský ultrabeh pre dvojčlenné tímy s trasou dlhou 85 km, ktorá vedie pohoriami Žiar, Malá Fatra a Strážovské vrchy." Komunitný znamená asi toľko, že akcii sa nerobí žiadna veľká propagácia, len pár nadšencov okolo Rada Haracha rozpošle mailom pozvánky a zorganizuje stretnutie pre skupinku ultrabláznov. Nejde tu o žiadne ITRA body len o deň strávený v spoločnosti podobne postihnutých ľudí.
   A keďže už nejaký ten piatok sa považujem tiež tak trochu za "ultráča", prišla mi už koncom januára pozvánka, že sa môžem zúčastniť. Ako správny iniciativný blbec som sa hneď zaregistroval aj spolu s bežeckým parťákom Tomášom, ktorému tiež prišla pozvánka. Teraz s odstupom času viem, že som sa nemal rozhodovať tak zbrklo, nie je to žiadne UTMB, kde sa miesta na štartovke rozchytajú za pár minút ako teplé rožky, prípadne vás ešte musia vylosovať, aby ste mali nakoniec tú česť zaplatiť si šialené štartovné a mohli sa ísť za ne patrične rozbiť.
   To, že sa beží vo dvojiciach, je taká raritka tohto podujatia a ako už teraz viem, aj jeho najviac limitujúci faktor. Je síce pekné, že už 3 mesiace ste prihlásený, poctivo trénujete a tešíte sa na deň strávený v krásnom prostredí, ale keď vám 10 dní pred akciou vypadne bežecký parťák a k tomu sa ešte poserie následne pár ďalších vecí, ostane nakoniec len frustrácia a jemná nasratosť.

   Začalo to tým, že mi napísal minulý týždeň (26.4.) Tomáš, že im padla na daný víkend rodinná oslava a že bohužiaľ nepríde. Viem to pochopiť, mama je mama, nič sa nedeje, ideme riešiť plán B. Kamoši Janči s Mišom sa mi hneď ponúkli, však poď s nami, pôjdeme v trojici, určite s tým nebude problém, orgov ukecáme. Hovno, hovno, zlatá rybka... Život ma už naučil, že šťať proti vetru sa nevypláca, no mne to stále akosi nedochádzalo.
   Pre istotu už v nedeľu 28.4. píšem mail organizátorom, že takáto je situácia a aké navrhujem riešenie. Išli by sme v trojici, ja kľudne aj "nesúťažne", normálne by som si zaplatil štartovné, aby som mohol využiť občerstvovačky. Vzápätí mi prichádza odpoveď, že podujatie je pre dvojice a súťažne sa trojica žiaľ nedá, takže ee. V hlave sa mi hneď vynára slovné spojenie "čítať s porozumením", vyslovene som do mailu napísal, že by som išiel nesúťažne, takže wtf? Ale tak dobre, ultra trail je síce punk, ale čo by sme boli za punk-erov, keby sme len tak hala-bala porušili nejaké to (naše vlastné) pravidielko, alebo nebodaj spravili výnimku. Veď vieme, že punkeri boli vždy zásadoví, dodržiavali poctivo všetky pravidlá a nikdy nešli "proti systému"...alebo si to s niečim pletiem?
   Pondelok (29.4.), Mišo píše na chat, že má problém s prieduškami a že možno nepôjde, vraj dá do stredy definitívne vedieť. Medzitým sa dohadujem s Jančim, že ak Mišo vypadne, pôjdeme my dvaja a všetko bude v cajku.
   Streda (1.5.), prichádza mail z Ultrapunku, že Mišo aj s Jančim odstupujú kvôli zdravotným problémom. Tak si voláme s Jančim, on vraj pred týždňom niekde v horách asi tiež ochorel a necíti sa na to, aby v sobotu štartoval. No paráda, tak som zasa na bode nula. 

   Medzitým (30.4.) sa ešte vyskytol plán C, jeden môj kolega (tiež Janči) má ísť tiež s kamošom, ktorý vyzerá na odstúpenie. Dohadujeme sa, že ak by mi to nevyšlo s chalanmi a jeho parťák by nenastúpil, pôjdeme spolu. Lenže v stredu po zlej správe od chalanov mi volá kolega Janči, že ten jeho parťák predsa len nastúpi a že ho to mrzí. Píšem mail ultrapunku, že som vyčerpal svoje možnosti a keby sa im ešte niekoho podarilo nájsť, tak ostanem v pohotovosti do piatku. V stredu neskoro večer dostávam mailom odpoveď s kontaktom na akéhosi Mateja, vraj mám skúsiť. Píšem mu hneď mail a vysvetľujem situáciu, deadline je na druhý deň na obed.

   Takže stále je tu malá iskra nádeje, no ja som realista a viem, že "na posraného aj hajzel spadne", čo sa mi aj zanedlho potvrdí. Chalan sa mi ozýva asi o pol 11, lebo si vraj nenašiel mail, ešte že som s takýmto niečim rátal a poslal mu ráno preventívne aj SMS-ku. O 11 mu mám zavolať, som ako na ihlách a neviem sa sústrediť na robotu, lebo musím riešiť takého kraviny. Tak mu volám a vysvetlíme si situáciu. On mal ísť vraj s nejakým dobrým kamošom, ktorému chcel ako darček dať štartovné a "uviesť ho do ultra". Lenže ten kamoš sa na poslednú chvíľu asi zľakol a už nechcel ísť. Tak vravím, veď v čom je problém, tak poďme spolu a hotovo. Lenže toto a hento a vykrúcanie a on zostal z toho znechutený a teda asi tiež nejde. No fasa. Tak to teda uzatvárame s tým, že nikto z nás nejde a že dám vedieť Radovi definitívnu odpoveď. Rado mi píše 2 minúty pred deadlinom, že potrebuje uzavrieť štartovku a že ako to dopadlo. Na hovno, pomyslím si. Píšem mu, že sme sa nedohodli a nech so mnou definitívne nepočíta.
   Pred fajrontom sa u mňa zastaví kolega Janči a vravím mu aká je situácia a teda že ostávam doma. Ešte sa vraj dozvedel na poslednú chvíľu o nejakom chalanovi, ktorý by chcel ísť, ale nemá s kým. Nepozná ho osobne, vie len jeho meno. Aj sme ho našli na facebooku, ale už sa mi fakt nechce do toho ísť, navyše keď Rado uzavrel štartovku. Urobil som, čo bolo v mojich silách, naozaj som chcel ísť veľmi na túto akciu, ale asi sú bohovia ultra-trailu proti mne tentokrát. Napokon keď si pozerám predpoveď počasia, tak mi to nie je až tak veľmi ľúto, nezažijem síce deň v daždi, blate a hnusnej zime, no s tým sa dokážem zmieriť. A je to aj lekcia a poučenie do budúceho roka, aby som si veci zariadil tak trochu ináč.

Update (pondelok 06.05.2019)
Len na dovysvetlenie celého, po rozhovore s Julkou sme dospeli k záveru, že muselo dôjsť k nejakému veľkému nedorozumeniu. Údajne vraj Rado vôbec nemal problém s tým, aby mohla štartovať trojica. Ono tá mailova komunikácia bola trochu divná a zmätočná, mal som dojem, že si zakaždým píšem s niekým iným. A na začiatku som si ani nebol istý, či tú akciu organizuje Rado. Až neskôr sa v niektorých mailoch objavil na konci podpis RH, tak už som tušil. Ale jednu vec stále nechápem, keď Rado s trojicou nemal problém, prečo mi to do rovno nenapísal. Ja som mal z tej komunikácie dojem, že s tým problém je. Stačilo, keby mi ešte vo štvrtok pred deadlinom (keď sme si už priamo písali cez messenger) povedal, že je to ok, ja by som sadol do auta a v piatok normálne došiel. Som spravil aj ja blbosť, mohol som si rovno začať písať s ním a a neriešiť to cez maily, možno by to celé skončilo ináč.

Čítať ďalej