Malofatranská 50-ka 2019 (52km, 4124m+)

29. júna 2019 :: Malofatranská 50-ka je jednou z verzií Malofatranskej stovky. Tento rok bola bola obnovená po dvojročnej pauze. Hoci už na ultra chodím tretí rok, tomuto preteku som sa zatiaľ vyhýbal. Možno to bol rešpekt pred parametrami trasy, ktoré sú celkom výživné. Na vzdialenosti polovice bežnej stovky človek nastúpa rovnaké prevýšenie ako na celej stovke. A to je tá najkratšia možná trasa. Tých, čo sa rozhodli ísť 100 km trasu, čakalo prevýšenie takmer 7000 metrov, no a tento rok pribudla aj novinka v podobe ultra brutál 180 km trasy s prevýšením 10000 metrov! Na toto šialenstvo sa prihlásilo 23 ľudí. Ja som si povedal, že mi stačí 50 na prvý raz a radšej dokončiť. Tu pre vás nepríde auto, keď sa rozhodnete skončiť niekde uprostred, leda tak vrtuľník HZS, pokiaľ by sa vám niečo stalo. Toto už nie sú Malé Karpaty, kde je to do civilizácie odvšadiaľ "na skok".
   Mišo ako hlavný organizačný člen našich ultra výletov vybavil ubytko v Terchovej a tiež odvoz vlastným autom. Zozbierali sme sa 4 kusy, ešte Ondro H. a Martin Č. Z Bratislavy vyrážame krátko po 14.00 v piatok, aby sme všetko v pohode stihli. Navigácia nás cestou tam nečakane presmerovala na kompu pod Strečnom, tak sme mali ešte aj zaujímavý zážitok.

   Štart a cieľ v tomto prípad nie je na tom istom mieste, čo je trochu komplikovanejšie na logistiku. Auto sme teda nechali v cieli v Lipovci a odtiaľ sme mali objednaný taxík do Terchovej. Cestou sme sa od mladého taxikára dozvedeli zaujímavé veci, napríklad, prečo žije v okolí Martina tak veľa Nórov. Takík nás vykladá priamo pred rodinným domom, kde sme ubytovaní, jediný drobný problém je, že tu nie je ani nohy a ani na jednom kontaktnom čísle nám to nik neberie. Paráda, tomu hovorím podnikanie na slovenský spôsob. Ideme teda aj s batožinou na miesto štartu, nech sa zatiaľ aspoň zaregistrujeme. Cestou checkujeme Lidl, ešte by sme mali stihnúť aj menší nákup. Na miesto registrácie je to dobrý kilometer, aspoň si obzrieme trochu dedinu. Na registrácii panuje čulý ruch, vyťahujeme všetko potrebné na kontrolu povinnej výbavy. Medzitým sa Mišovi podarilo spojiť s majiteľom ubytovania, tak šlapeme zasa naspať a veci si nechávame na izbách. Ubytko je ako z čias socializmu, ale my nie sme nároční. Je tu sprcha, hajzel aj postele na prespanie (po dve v každej izbe), nič viac nám netreba. Sme už všetci hladní a tak opäť do dediny, ešte malá zastávka v Lidli na doplnenie proviantu, tu stretávame ešte Petra Z. a spolu ideme hľadať nejakú reštauráciu. Skončíme v podniku s názvom Haluškáreň, ktorá je už plná hladných ultráčov. Zariskujem a dávam si bryndzové halušky, polievku a pivo. Po dobrej večeri odchod na ubytko, chystanie vecí a pred spaním ešte chviľu posedíme a pokecáme o zajtrajšom dni.

   O 4.45 zvoní budík, ranná hygiena, obliekanie a posledné prípravy. Na raňajky stlačím 2 orechové rožky a nejakú žemľu, som ešte celkom najedený z večere. Dokonca ma ani neprehnalo po tých haluškách, takže by mi mala energia vydržať po prvú občerstvovačku. S komplet batožinou šlapeme na miesto štartu, len čo stihneme odložiť tašky na prevoz do cieľa, už orgovia hulákajú a ženú nás von. Do štartu je ešte pár minút, väčšina už zhromaždená na ploche. Stretávame tu Rudka so Soňou, dnes idú obaja stovku, držím im palce.

   Presne o 6.00 odštartované a my sa pomalým poklusom presúvame hore dedinou. Je to len jedna ulica no asfaltkou pokračujeme ešte asi 3 kilometre. Potom sa cesta stáča doprava a okolo pár domov prechádzame na začiatok prvého stúpania. Šlapeme úzkym singáčom, predbiehať sa tu veľmi nedá a ani to nemá príliš zmysel. Niektorí sa o to napriek tomu pokúšajú a ženú sa dopredu, ako by ich dnes nečakalo minimálne 50km. Snažím sa nájsť si svoje tempo, ktorým viem ísť rovnomerne a nezastavovať. Našťastie sa v jednej chvíli predo mnou ocitne pekná bežkyňa v červených šortkách LaSportiva. Do kopca ide tempom, ktoré mi úplne vyhovuje, no pri krátkych zbehoch mám čo robiť aby som jej stačil, na jej techniku mladej srnky sa proste už nechytám. Takto sa mi podarí zvládnuť náročné stúpanie, vyliezli sme takmer 1000 výškových metrov, prechádzame vrcholmi s názvami ako Sokolie, Baraniarky, Žitné, Kraviarske.

   Zhruba na 10. kilometri začíname pomaly klesať dolu do Vrátnej. Tam na kilometri 13,5 za potokom už prvá občerstvovačka. Dávam si melón, ktorý mi dnes chutí neskutočne, k tomu nejaké pomaranče, pár mastných chlebov so soľou a vypijem skoro celý radler.
    Nastupuje skoro 2km mierny asfaltový zbeh, dnes druhé miesto, kde sa dá aspoň trochu pobehnúť. Vďaka údajnej ťažbe dreva si tu dávame asi 2,5-3km zachádzku. Pod lanovkou sa stáčame prudko doprava a úzkym chodníkom po vrstevnici vystúpame asi 350 výškových metrov. Je mi hrozne teplo, kraťasy na mne ešte nestihli uschnúť a lepia sa mi na telo. Dnes som zariskoval a namiesto obtiahnutých kraťasov, ktoré obvykle nosím na ultra som si dal voľné pľantavé kraťasy, kúpené pár dní dozadu. Trochu sa obávam odrenín, ale ráno som všetky kritické miesta dobre premazal, tak uvidíme. Na 20. kilometri prebiehame obcou Štefanová, na čo si teraz vôbec nepamätám. Za obcou začína druhé dnešné veľké stúpanie, na necelých 8 kilometroch nastúpame skoro 1000 výškových až na vrchol Veľkého Rozsutca.

   Ešte pred výstupom na Rozsutec, niekde okolo 22.kilometra prechádzame tiesňavou, ktorou tečie potok a čaká nás exponovaná pasáž plná rebríkov a stúpačiek. Úplne ako v Slovenskom raji, toto som tu nečakal. Horšie na tom je, že sa musíme predierať davmi turistov, ktorí sa tu nahromadili a niektoré miesta je naozaj ťažké niekoho predbehnúť. Väčšinou nás púšťajú sami, najmú ak si všimnú pripnuté štartové čísla. Ale aj tak je to vyčerpávajúce a na konci som rád, že je tento úsek za nami. Medzitým sa mi niekde stratili Mišo s Ondrejom a nakoniec aj Rudko so Soňou, ktorých som sa držal ešte na začiatku rebríkovej pasáže. Blížim sa k vrcholu Veľkého Rozsutca a opäť sa to tu zahusťuje, všade je kopec ľudí a na exponovaných miestach treba často čakať. Na poslednom rozcestníku pod vrcholom ma navigácia v hodinkách posiela až celkom hore ku krížu, hoci by sa dalo ísť už druhým chodníkom priamo dolu. No ja debil som si to tam poctivo odšlapal, veď čo ak by tam bola tajná kontrola. Mohol som si takto ušetriť minimálne 20 minút, som naspäť pri rozcestníku a púšťam sa cestou dolu. Niekde v diaľke vidím malý biely fliačik, to je stan druhej občerstvovačky, zdá sa to byť hrozne ďaleko, či skôr hlboko.

   Na kilometri potrebujem klesnúť asi o 400 výškových metrov, čistá šialenosť. Ide sa ešte horšie ako smerom hore, na každom kroku hrozí šmyk na prachu a drobných kamienkoch, okrem toho všade zavadzajú ľudia, ktorých v úzkych miestach nedokážem predbehnúť. Podarí sa mi však bez úrazu zísť až dolu, okolo občerstvovacieho stanu je porozhadzovaných kopec turistov. Dobrovoľník si ma zapíše a hneď mi aj oznamuje, že mám šťastie, lebo som mohol byť diskvalifikovaný za nestihnutie limitu. Limit ale našťastie posunuli, lebo sa už nejakí stovkári, ktorí tiež prišli pár minút po limite, sťažovali a tak nakoniec organizátori rozhodli v ich prospech. Nachádzam tu aj Miša s Ondrejom, ktorí sú práve na odchode, tak im zaželám šťastnú cestu, ja si potrebujem aspoň na 10-15 minút oddýchnuť. Vravia, že ma počkajú na 3.kontrole, na chate pod Chlebom. Z občerstvenia tu už skoro nič nezostalo, lebo som prišiel medzi poslednými, aspoň trochu melóna, nejaké pomaranče a pár kúskov chleba. Do fľašiek dopĺňam vodu, bohužiaľ už ostala len bublinková a keď si do nej bez rozmýšľania hodím ešte šumivé magnézko, skoro celá mi hneď vyšumí.

   Po krátkom oddychu prichádza tiahle a dosť mučivé stúpanie na Stoh. Dva kilometre na vrchol mi zaberú skoro 45 minút, slnko mi uberá sily, nie je tu žiadny tieň, ide sa po holom kopci. Zo Stohu zas skoro 400 výškových metrov dolu a potom hore na Steny, cez vrchol Hromové a konečne je tu odbočka na chatu pod Chlebom. Od nej je to však ešte skoro 1,5 kilometra miestami dosť nepríjemným singláčom. Skúšam pri konci aj pobehnúť, v mysli ma máta limit. Viem, že boli odstupňované tuším po 3 hodinách a keďže do 13.00 bol limit na prvej kontrole, tu by bol limit 16.00. Len dúfam, že s posunom limitu na prvej boli posunuté aj ostatné kontroly. Na chatu pribieham asi 16.05 a vítajú ma skandujúci dobrovoľníci. Mišo s Ondrejom ležia neďaleko na tráve a užívajú si oddych. Keby tu bol dnes Janči, takýto luxus by si nemohli dovoliť. Mala tu byť ako občerstvenie polievka, nakoniec sa z toho vykľula len Vifonka, no aspoň trochu slanej vody do žalúdka nemôže uškodiť. Chata je vybavená aj reálnym hajzlom, tak stihnem ešte aj "rýchlu vykládku".

   Dobre oddýchnutí pomaly odchádzame z tohto príjemného miesta, do cieľa nás čaká už len niečo cez 600 výškových metrov. Naša trojica je znova pokope a pár minút po odchode sa k nám pridáva jedna bežkyňa (v cieli sme zistili, že sa volá Julča), ktorá má už trochu problémy s kolenami a tak jej naše turistické tempo celkom vyhovuje. Onedlho na to sa k nám pripája ďalší účastník českej národnosti. Zapája sa do rozhovoru s Mišom, je to vojak a zjavne nachádzajú spoločné témy na rozhovor. Týpek je hrozne ukecaný a mne to pomaly začína liezť na nervy, okrem toho ma pobolieva hlava a ich počúvanie mi nerobí celkom dobre. Viem, že keby tu bol Janči, mal by na vec rovnaký názor, niekedy je proste lepšie ísť mlčky a vychutnávať si božský pokoj hôr. Ľudských kecov si dosť užijem, keď som dolu v civilizácii. Aby toho nebolo dosť, Julča sa púšťa do rozhovoru s Ondrejom, takže teraz to už mám stereo, jedna dvojica predo mnou, druhá za mnou. Nakoniec to už nevydržím a pri ďalšom stúpaní zostávam radšej vzadu. Obchádzame sprava Veľký Kriváň a na 44. kilometri prichádzame na vrchol Malého Kriváňa.

   Je to posledný vrchol našej trasy, už by malo nasledovať len klesanie a to teda parádne. Chvíľu si tu ešte predtým posedíme, spravíme pár gýčových fotiek a už aj valíme dolu. Do cieľa musíme naklesať cez 1200 výškových metrov, najmä na jeden kvalitný zbeh nás upozorňovali, kde sme na cca 5 kilometroch klesli zhruba o 800 metrov.

   Pred tým sme si ale užili ešte poslednú občerstvovačku pri chate pod Kľačianskou Magurou. Občerstvovačka síce maličká ale na nej dobrovoľníčky s veľkým srdcom. Dopĺňam ešte čistú vodu na posledných 6 kilometrov, dám trochu melóna a pár kúskov chleba. Chalani si nechávajú nastriekať kolená mraziacim sprejom. Ja už to poznám, viem že je to úľava tak možno na 10 minút, takže kašlem na to. Treba sa pohnúť, podľa prepočtov by sme mohli byť v cieli okolo 21.00. Náš pôvodný optimistický odhad spraviť to celé za 12 hodín sa rozplynul niekde za polovicou trasy. Ale nevadí, cieľový limit by sme podľa všetkého mali v pohode stihnúť. Som rád, že ma nič nejako výrazne nebolí, okrem únavy v stehnách nebolí žiadna šľacha, aj kolená držia dobre. Konečne sme dolu, na 54. kilometri vchádzame do obce Turčianske Kľačany, posledné 3 kilometre do cieľa. Na záver už vtipkujeme a v dobrej nálade sa blížime do Lipovca. Pred poslednou zákrutou nás ešte doprevádza dobrovoľník a robí nám pár fotiek. Cieľovou bránou prichádzame v pokluse. Je to za nami, oficiálny čas 15 hodín 19 minút. Bolo to krásne, bolo to ťažké, klobúk dolu pred tými, čo sa dnes vybrali na 100 km trasu a špeciálny obdiv pred tými, čo sa rozhodli popasovať s 180 kilometrami (z nich nakoniec do cieľa prišlo presne 10 ľudí). Najbližšia ultratrailová akcia ma čaká už o 4 týždne a to UltraFatra, ktorá by mala byť vraj ešte o čosi ťažšia. Rozhodne sa na ňu ale teším.

Čítať ďalej

Štefánik Trail 2019 (145km, 5300m+)

7.-9.6.2019 :: Takmer 2 týždne uplynuli od štartu jednej z najväčších ultrabežeckých akcií na Slovensku a ja som stále nemal chuť pustiť sa do písania blogu. Odvtedy som sa už stihol zúčastniť na inej veľkej akcii (The Run Slovakia), ktorá emóciami a zážitkami prekonala Štefánika minimálne o dve triedy. Štefánik trail možno považovať za asi najviac spropagovanú akciu pre ultrabežcov. Nemyslím, že by bola najkrajšia alebo nejako inak výnimočná, len sa o nej asi najviac hovorí. Je to pre ultráčov takpovediac "povinná jazda" a mal by si ju každý, kto už sa ultratrailu nejaký ten čas venuje, aspoň raz (resp. maximálne raz) vyskúšať. Ja som nad tým premýšľal už dva roky dozadu a tento rok som si už povedal, že je čas to skúsiť. Skúseností z iných stoviek už mám vcelku dosť, no pred týmto som mal stále rešpekt, predsa len sa to už nebezpečne blíži vzdialenosťou k stomíľovke.
   Spolu so mnou boli prihlásení v kategórii ultra solo aj Janči, Mišo Há a Peťo O. Do ultra štafety sa prihlásil Palo Es spolu s Marianom Em. Pôvodne sme mali ísť na štart do Brezovej pod Bradlom autobusom aj s kopou ďalších ľudí. Janči ale 2 týždne pred štartom zistil, že nemá zaplatenú dopravu (systém prihlasovania na ST140 je naozaj mimoriadne debilný). Tak sa dohodol s kolegom Maťom, že by nás v piatok poobede odviezol na Bradlo. Zároveň sa s ním dohodol, že by mu (nám) robil pacera od Pezinskej Baby. Okolo 14.00 sa stretávame na dohodnutom mieste, ja, Mišo, Janči a náš šofér Maťo a vyrážame smer Brezová pod Bradlom. Pred 16.00 sme na mieste (cestou klasika zápcha na D1), začína to tu byť rušné, tí čo išli autobusom už sú dávno tu, veď prečo si nepočkať nejakých 5 hodín na štart :) Vystojíme si niekoľko malých radov (na čip, na GPS tracker a na dry bag, ktorý sme dostali ako darček). Odložíme si drop bagy na určené kôpky a presúvame sa opodiaľ pod stan, kde sa nám ujde ešte miesto pri jednom zo stolov.

V bufete si dávame s Mišom kávu a palacinky, do štartu máme ešte vyše dvoch hodín, to nám stihne aj vytráviť. S blížiacim sa štartom sa to tu slušne zapĺňa a vládne tu mierny chaos, tesne pred 19.00 už sme nastúpení v dave ostatných solo ultráčov. Zaznie výstrel a klusáme prvých pár metrov až po prvé stúpanie hore lúkou, štrkovou cestičkou až k mohyle Štefánika, otočka a ide sa dolu. Pred nami slušne dlhý zbeh až dolu do dediny, stále lesom. Na to, že je už večerná hodina, je strašné dusno. Kým doklušeme celkom dolu, som mokrý ako myš. Tu na otvorenom priestranstve je to trochu lepšie. Úsek po prvú občerstvovačku je ešte behavý, tak trochu bežíme. Dohodli sme sa, že dnes ideme úplne na pohodu a hlavný cieľ je dôjsť do cieľa, aj keby sme mali odteraz už len kráčať. Prvé kŕmidlo je na 16. kilometri v obci Dobrá Voda. Majú tu hlavne ovocie, tuhšej stravy je pomenej. Tlačím to seba melón, nech mám čo najviac tekutín, na kolu bude ešte čas neskôr. Po tomto osviežení vyťahujeme čelovky, do pol hodiny bude už celkom tma. Vzduch začína byť príjemnejší, trochu pofukuje a ide sa nám dobre. Medzi prvou a druhou občerstvovačkou zaradili organizátori ešte jednu mini občerstvovačku (voda, soľ, magnézko,...), je to asi 26.kilometer niekde pri kameňolome. Je to fajn možnosť na chviľku sa zastaviť a doplniť vodu pred stúpaním na Záruby, ktoré nás čaká asi o 6 kilometrov.
   Na hrebeň Zárub vychádzame celkom v pohode, čakal som, že to bude ťažšie. Horšia je tá motanica hrebeňom. Terén je tu naozaj dosť nepríjemný, miestami by som povedal až na hovno. Tento úsek má asi 3 kilometre, počas ktorých si nás skontrolujú asi 3 skupinky dobrovoľníkov. Z ľavej strany (z juhu) fúka dosť silný vietor, miestami to človeka takmer šmarí o zem. Ešte, že máme tie palice. Zo Zárub je fajn brutálne klesanie smerom k priehrade Buková na 40.kilometri, posledný kilometer ideme singláčom popri elektrickom ohradníku a oproti nám už valia ľudia z občerstvovačky a tak sa každú chvíľu musíme uhýbať z úzkeho chodníka. Konečne sme na mieste asi najväčšej občerstvovačky, je tu rušno, stan je rozdelený na stravovaciu a zdravotnícku časť, kde zdravoťáci dávajú dokopy nešťastníkov, ktorí to už stihli prepáliť. Na niektorých je naozaj smutný pohľad. A keď si pomyslím, že pred nimi (a pred nami) ešte stovka... radšej si to nepredstavovať. Na tieto myšlienky je ešte priskoro. Po doplnení energie sa poberáme rovnakým singláčom späť a potom ďalej už inou cestou lesom. V tejto fáze nás už obiehajú ultra štafety, ktoré štartovali 2 hodiny po nás. To sa im beží, keď vedia, že na Pezinskú Babu to je už "len" 40 km.
   Niekde na 50. kilometri je tajná kontrola, to už sa pomaly blížime k stúpaniu na Vápennú, pred tým ešte prejdeme Klokoč. Tu sa mi na počudovanie ide veľmi dobre a tak rýchlym krokom na chvíľu unikám skupinke. Niekde v týchto miestach stretávam Feriho Es, ktorý dnes ide klasickú štafetu. Je to veľký bojovník, do kopca mu to ide ťažšie, ale zato rovinky a zbehy dáva s veľkým odhodlaním. Vrchol Vápennej so známou vežičkou je asi na 55.kilometri a terén je tu ešte horší ako na Zárubách. Chodidlá mi vykrúca do všetkých strán, pomedzi klzké kamene sa pohybujem opatrne a vyžaduje to dosť energie. Pozitívne je, že začína svitať a tak si robím aspoň pár pekných záberov.

   Konečne je tu zbeh a na jeho konci obec Sološnica s treťou veľkou občerstvovačkou. Posledné kilometre to chalanom akosi nejde, hlavne Mišo ide ako bez duše. Napokon nám oznámi, že v Sološnici končí, že mu to dnes akosi nejde a len sa trápi. Trochu ma to zaskočilo, je to ešte len 59.kilometer (teda ani nie polovica), ale je to jeho rozhodnutie. V dedine stretávame Paliho Soviča, ten je práve na odchode do BA a Mišo hneď využíva situáciu a dohaduje si odvoz. Na ihrisko k občerstvovačke prichádzame okolo pol 6 ráno a už sa to tu hemží ľuďmi. Dávam si misku cestovín s olivami, padne mi celkom vhod takto na raňajky. Janči to klasicky odbaví colou a kým ja jednou rukou tlačím cestovinu a druhou si balím fľašky do batoha, už do mňa dobiedza, že by sme mohli ísť.
   Pred nami je dosť nepríjemný dlhý úsek po Pezinskú babu, hneď na 66.kilometri chuťovka Taricove skaly, kde sa driapeme takmer po štvornožky. Našťastie to má len pár desiatok metrov. Pred 68. kilometrom sa trasa delí, ultra sólo a ultra štafety si spravia peknú zachádzku na Vysokú, klasické štafety pokračujú bez tejto lahôdky. Od odbočky po vrchol je to cca 3km, oproti nám beží v protismere kopec ľudí, ktorí už to majú za sebou, ako im len závidím... Stúpanie je miestami dosť prudké, ale stále ešte sa mi ešte ide relatívne dobre. Na vrchole malá kontrola, dobrovoľníci Paťo Hrotek ešte s jedným týpkom nám dokonca ponúknu trochu vody. Musela to byť slušná makačka vyniesť sem to občerstvenie. Spravíme si pár fotiek a valíme dolu.

Oproti nám ešte stále stúpajú nejakí ľuďia, tak vieme, že nie sme celkom poslední. Konečne sme opäť na mieste, kde sa cesty rozdeľujú pre ultra a ne-ultra a pokračujeme ďalej smer Skalnatá, Čertov kopec, Čmelok, ešte jedna tajná kontrola (ani neviem presne kde to bolo, ale nasledovalo brutálne stúpanie). Asi 1-2km pred Pezinskou Babou dobiehame ďalšieho bežca, ktorý sa motá podobným tempom ako my a tak s ním ešte trochu pokecáme. Konečne je tu známa asfaltka, prechádzame opatrne aby nás tu nesundal nejaký premotivovaný motorkár a už len pár desiatok metrov k občerstvovačke. Za nami je asi 83 kilometrov (a trvalo nám to 15,5 hodiny), pred nami ešte 60, tak sa treba dať trochu do poriadku. Dal som si sem poslať dropbag, tak sa prezliekam do suchého trička a čistých ponožiek. Chodidlá mám dosť v zúboženom stave, na niekoľkých prstoch začínajúce pľuzgiere, tak si ich pooblepujem leukoplastom. Je to dôsledok hnusného terénu hlavne na Vápennej. Janči je na tom podobne, ale vraví, že sa ani nejde vyzúvať. Dávam si teplú polievku, ovocie a nejaké slané pochutiny. Na naše prekvapenie nás tu čaká Peťo O., ktorý nás opustil asi ešte niekde pred Sološnicou. Pekný kamarát, aspoň si tu stihol dobre oddýchnuť. Takisto sa k nám pripája Jančiho pacer Maťo, ktorý nám bude robiť motivátora a navigátora až do cieľa. Taký je plán. Akonáhle sme trošku skonsolidovaní, vyrážame svorne vo štvorici na úsek Baba-Kamzík.

   Prechádzame známymi miestami Malých Karpát, Konské hlavy, Somár, Jurské jazero. Ideme rýchlou chôdzou, o behu sa už v tejto fáze nedá veľmi uvažovať. Peťo prináša do našej skupinky nový rozmer "humoru a legrácie". Robíme si z neho srandu, lebo začína mať odreniny na istých citlivých miestach a tak musí čoraz častejšie zastavovať a premazávať. Viem z vlastnej skúsenosti, aké to je peklo ísť niekoľko desiatok kilometrov v takomto stave a mazanie už v tejto fáze pomáha len na chvíľu alebo takmer vôbec. Ďalšou ústrednou témou našich vtípkov je "Nuru" masáž, o ktorej začal točiť tuším tiež Peťo a je to vďačný predmet fantazírovania, človek aspoň na chvíľu myslí na niečo príjemné a nie na bolesť pri každom kroku. Na 98.kilometri prichádzame konečne na Biely kríž, cesta sem nám pripadala nekonečná. Okrem toho treba každú chviľu uskakovať pred premotivovanými víkendovými cyklistami, často na elektro bajkoch, ktorých je tu čím ďalej tým viac. Je tu malá dodatková občerstvovačka, kde však okrem bazového sirupu a pár slaných tyčiniek skoro nič nemajú. Našťastie je tu hneď vedľa novučičký bufet, kde si objednávame pivo a hot-dog. Ako neskorší obed nám to padne veľmi vhod. Posedeli sme si tu dobrých 15-20 minút, načase vyraziť. Kamzík už čaká. Na stúpanie pod lanovkou sa vôbec neteším, nech to už máme čím skôr za sebou.
   Hodinky ukazujú 111 km a my sme konečne pod lanovkou na Kamzík. Je krátko po 17. hodine, poslední ľudia sa ešte vozia sedačkou a my nastupujeme s odhodlaním do krátkeho ale o to hnusnejšieho stúpania. Môj rekord z dolnej stanice na hornú je niečo pod 11 minút, dneska ho asi neprekonám. Zapieram sa do palíc a tlačím svoje telo pomalým pohybom do prudkého kopca. Ide to veľmi ťažko a veľmi pomaly. Chalani sa mi strácajú za prvým medzikopcom, nemám asi snahu ich dobehnúť, idem si svoje a v duchu nadávam. K občerstvovačke pri hornej stanici mi to trvalo okolo 20 minút, skandujúcich divákov som takmer nevnímal. Dobrovoľníci nás obskakujú, dávam si trochu mastného chleba a pol plechovky radlera. Pri bežnej stovke by sme už v týchto miestach boli asi v cieli, no nás čaká ešte takých 30-35 kilometrov, z toho veľká časť mestom.
   Aby dokázali trasu natiahnuť na potrebných 145 km, krúti sa trasa ako prd v gatiach celou Bratislavou, cez Kramáre dolu k Brnianskej ceste, potom hore cez Horský park a jeho milión schodov, obzrieť si miliónársku štvrť a architektúru, z ktorej sa niekedy človeku robí nevoľno. Mlynská dolina, okolo internátov na Starých gruntoch opäť dolu do Líščieho údolia. Tu ešte posledná mini občerstvovačka, kde sa na pár minút pristavujeme. Medzitým náš pacer vybavil ešte jedno neplánované občerstvenie, jeho kolega nám má priniesť vychladený radler na most pri konečnej električiek. Až tak som nemal naň chuť, ale nakoniec som ho vypil takmer na ex a zajedol gumovými medvedíkmi. Po tomto občerstvení stúpame hore kopcom smer Švábsky vrch a Devínska kobyla, môj dobre známy bežecký rajón. Ukazujem chalanom odbočku, z ktorej to mám domov asi kilometer. Dnes ňou však bohužiaľ nepôjdeme. Obchádzame bývalú vojenskú základňu a hore nás čaká posledná tajná kontrola. Teraz hnusný zbeh smer Devín, rozšľahaným stehnám to nerobí extra dobre a do toho nás idú zožrať komáre a iná nočná háveď.
   Sme v Devíne, na poslednej občerstvovačke pred cieľom, vychladené čapované pivo nikto z nás neodmietne, k tomu poteší aj miska cestovín. Mali sme obavy, či stihneme deadline pre túto kontrolu, celkový limit trasy je 32 hodín a my ideme už celkom na doraz. Dobrovoľníci nám ale oznamujú, že za nami je ešte nejakých 9 ľudí. Už sme na nohách viac ako 27 hodín, čím som prekonal svoj doterajší rekord. Najdlhšie som zatiaľ išiel prvú Leteckú stovku, čo bolo myslím niečo pod 24 hodín. Lúčime sa s príjemným osadenstvom občerstvovačky a ideme ďalej, ešte vyhliadková prechádzka celým Devínom (lebo kilometre, nee?), potom stúpame na konci dediny do kopca smer Jezuitské lesy. Tento úsek snáď nemal konca, žiadne výhľady, mesto v nedohľadne, len motanica nezáživnou lesnou cestou, dotieravé komáre a čoraz väčšia bolesť z otlakov. Po vyše hodine sa zrazu vynárame z lesa a pred nami sídlisko Dlhé diely. Aspoň nejaká zmena. Do cieľa ešte asi 6 km. To už dáme. Len ešte musíme prejsť nekonečným nábrežím, vedľa mňa kráča zombík Janči, sem tam privrie oči, tak len dávam pozor aby nezišiel z chodníka. Obchádzame veľkou obkľukou botanickú záhradu (veď každých pár stoviek metrov navyše sa počíta), úsek od mostu Lafranconi po River park už aj ja mám problém udržať otvorené oči. Ale všetkými túžobne očakávané hradné schody nás vytrhnú z driemot a rozpumpujú krv v žilách. Aj keď ich je len pár stoviek. Teší nás aspoň skutočnosť, že je to na dnes posledné stúpanie. Obchádzame hrad a smerujeme dolu do uličiek Starého mesta, je neskorá večerná (či už skôr ranná) hodina, ale "zábava" tu vyzerá byť ešte v plnom prúde. Toľko podnapitých ľudí na jednom mieste som už dosť dávno nevidel. Predierame sa tlačenicou pod Michalskou bránou a robíme šaškáreň všetkým naokolo. Mám silný pocit, že sem nepatríme a prichádzame z úplne iného sveta. Túto bodku na záver si organizátori naozaj mohli odpustiť, Bratislava naozaj nie je Chamonix a ku jej kultúrnosti máme ešte veľmi veľmi ďaleko. Len sa modlím, nech sme už pri Eurovei a nedostaneme predtým od niekoho na hubu. Prešli sme vyše 140 kilometrov a nepotrebujem prísť ku zraneniu od nejakého podguráženého hoväda. Konečne cieľová rovinka, do konca limitu ostáva ešte hodina, cieľovú bránu zatiaľ nesfúkli, týči sa pred nami na našich posledných metroch. Sme v cieli, chviľku postávame, kým si niekto všimne, že prišli ďalší finišeri. Dostávame medaily, robíme si cieľové foto a snažíme sa uvedomiť si, že je to naozaj za nami. V stane si ešte dávam polostudený guláš, ktorý som nakmer neudržal v žalúdku. Presun ešte asi pol kilometra do školy, kde máme odložené veci, prezliecť sa a hurá domov, do sprchy a do postele. Po takmer 48 hodinách bez spánku budem spať ako zabitý.

Čítať ďalej