Rusínska 100 alebo na východe (konečne) niečo nové

 25.septembra 2021 :: Na túto novinku našej ultrascény som sa prihlasoval tuším ešte niekedy začiatkom roka a celkom som sa na ňu tešil, keďže to malo byť niečo úplne nové a v končinách mnou úplne nepoznaných. Menšie komplikácie nastali tým, že sa veľa iných behov popresúvalo na jesenné obdobie a to hlavne akcie z minulého roka. Efekt to malo ten, že dva víkendy pred Rusínskou som absolvoval Ponitriansku 100 a víkend pred Rusínskou zasa Štefánika80. Pekná nálož kilometrov, telo malo čo robiť, aby sa ako tak spamätalo do ďalšieho víkendu. Na beh som nemal vôbec chuť a celý týždeň po Štefánikovi som nepohol ani prstom pokiaľ ide o nejakú fyzickú aktivitu. Lenže termín sa rýchlo približoval a s ním aj menšie obavy, ako to vôbec zvládnem 3.víkend po sebe.

  Piatok pred víkendom už mám pracovné voľno, balím kufre na týždňový pobyť mimo domu (plán je ostať tam až do ďalšieho víkendu, kedy by som mal ísť na MMM do Košíc) a okolo obeda vyrážam na skoro 6 hodinovú cestu krížom zo západu na východ. Zastávka v Stropkove na registrácii a pokračujem kúsok ďalej so Svidníka, kde mám rezervované bývanie v malom 1-izbáku.

  Ranné vstávanie o 5.00 už mi príde pomaly normálne. Tentokrát som sa vyspal relatívne dobre, aj keď večer ma obchádzali “divné stavy”, ako by som mal teplotu. Dva paraleny pred spaním to poistili. Tlačím sladké koláče s bylinnym mliekom a pred 6 sadám do auta smer Stropkov. Pol hodinu pred štartom ešte prebehne brífing v telocvični, kde sme sa všetci pomaly pozliezali. Vidím pár známych tvárí, Julka, Michal z Gánoviec, Erika s Jožinom čo som ich viezol autom z MKMK a napokon môj spolubojovník Jano z Košíc. Počas výkladu trasy sa mi podarí vystihnúť moment voľnej kabínky na WC, čo je celkom vzácnosť :)

   Po výklade (z ktorého si bežne človek zapamätá tak 10-20 percent) sa presúvame na námestie asi 200 metrov od školy. Tu ešte stretávam chalanov zo starej partie (Mišo, Janči, Peťo, Palo…), stihnem ich akurát pozdraviť a o pár desiatok sekúnd padá štartový výstrel. Prebiehame pomaly mestom, pelotón naspeedovaných rýchlikov už o chvíľu niekde v diaľke pred nami, vzadu sa formuje skupinka z nás zážitkových bežcov, predbiehame Eriku s Jožinom, spolubežec Jano sa s nimi pozná, tak chvíľku konverzujeme a napokon ich nechávame niekde vzadu. Idú ešte pomalším tempom ako my dvaja a to už je čo povedať. 

  Opúšťame ulice Stropkova a konečne sme v lese. Okamžite ma zaujme značenie trasy, na ktorom si dali organizátori fakt záležať. Dve farebné kombinácie fáboriek, pre každú trasu iné (R100 - žlto čierne, R66 - bielo červené), extra dlhé, neprehliadnuteľné. Okrem toho nápisy “R100” oranžovou reflexnou farbou na stromoch, na padnutých stromoch, vyčnievajúce korene tiež označené (aby sme náhodou nezakopli :), proste fantázia. Okolo 6.kilometra prebiehame prvou kontrolou (K1 - Banské), iba si nás zapíšu a plynulo pokračujeme. Prvá kontrola s občerstvovačkou (K2 - Smetisko) nás čaká až po 15.kilometri a tu už skupinka dobre naladených dobrovoľníkov nás hostí dobrotami všakovakých chutí. Jano s nimi vtipkuje nejakým zvláštnym jazykom (východniarčinou samozrejme), z ktorého občas nie všetko dokážem preložiť ;) Patrične posilnený ešte pred odchodom neodolám kalíšku Jaegermaistra, odmietnuť niečo také tu na východe býva fakt ťažké…

  Kontrolu K3 si veľmi nepamätám, myslím že tam bol chlapík so psom uprostred lesa pri nejakej rozbočke a posielal ľudí správnym smerom. Zhruba na úrovni prvého polmaratónu zbiehame dolu kopcom rovno do Svidníka. Trochu zmätočné značenie nás tu poslalo dolu o pár desiatok metrov skôr ako sme mali, no nič sa nedeje. Dobrovoľníčka so psom stojí na mieste zbehu na asfaltku a nasmeruje nás ďalej. Preklusáme niekoľko stoviek metrov, míňame kruhový objazd a prebiehame frekventovanú štvorprúdovku za asistencie dvoch dobrovoľníkov, ktorí zastavujú autá. Niečo neskutočné… Po chvíli len o pár metrov míňame panelák, v ktorom som ubytovaný, srandujem s parťákom, že si skočím trochu oddýchnuť. Kúsok ďalej sa už blížime k pamätníku sovietskej armády a zdiaľky vidíme postavičku bežca ako sa motká okolo. Dobehneme ho a to Belo “El presidente” Spišák, ktorý beží R66 a robí pritom “inšpekciu” trasy :) Vchádzame do lesa a v miernom stúpaní opúšťame Svidník. Pár kilometrov kráčame v trojici, kým Belo nezačuje volanie prírody a musí si odskočiť do lesa.

  Len o pár kilometrov nás už čaká kontrola K4 - Nižná Jedľová, tu prvýkrát vidím dvojjazyčné tabuľe slovensko-ruské. A z organizátorov opäť padám na riť. Vbiehame do dediny, na stoličke oproti teta s krížovkami a usmerňuje bežcov…niekde uprostred dediny na zastávke ďalšia teta, to už je akože K4, kontroluje a usmerňuje bežcov. Na konci dediny pred odbočkou doprava sedí chalan s knižkou a posiela bežcov správnym smerom. Nechápem. A pritom sú všade nasprejované šípky na zemi. Fakt klobúk dolu, orgovia. Myslím, že niekde za touto dedinou nás dobieha Julka B. Vraj skoro zakopla v lese o srajuceho Bela. Ide si opäť svoje (či už na tepy, alebo nie, viem, že sa pri nás dlho nezdrží…), chvílku spolu kecáme, odkráča si s nami asi 2-3 kopce a potom nás slimákov nechá niekde za sebou.

  

  Druhá občerstvovačka je pripravená asi na 32.kilometri (K5 - Belejovce). Prestreté stoly s občerstvením, teplými aj studenými nápojmi, koláčmi, slanými aj sladkými pochutinami, ovocím, lavičkou na sedenie. Proste paráda, ľudia srdeční, fandia nám, Jano ich zabáva svojim jedinečným humorom. A hlavne nikto nerieši debilné nariadenia, náhubky a podobné sprostosti, mastné chleby rovno do ruky, závan starých dobrých čias… Ďalšia možnosť jedla bude až o 15 kilometrov, tak doplňujeme aj fľaše a pomaly sa dvíhame na odchod.

  Terén je stále veľmi príjemný a celkom behateľný, počasie síce nevyšlo podľa predpovede, slnko je celý deň skryté za mrakmi, no zato teplota je ideálne bežecká. Tento úsek nám ubieha celkom svižne, teda v rámci možností a koľko dovolí artróza môjho spolubežca. Hlavne v zbehoch ho to extrémne brzdí a každý krok je sprevádzaný bolesťou. Doklusávame lesným chodníkom na K6 - Šarbovské sedlo, čo je zaroveň aj     občerstvovačka. Ale nie hocijaká. Proste bufetové all inclusive stoly prestreté na traktorovej vlečke. Opäť nechápem a dávam dolu klobúk pred organizátormi za túto extra originalitu. Je tu asi 5-6 chalanov, údajne hasiči, tlačíme do hlavy jedlo a kecáme. Ani sa nám nechce odtiaľto odísť, ešte aj ohník tu majú na ohriatie, joj… Zisťujeme, že za nami je už len jedna dvojica bežcov a to Erika s Jožim, pred nami asi s polhodinovým náskokom už Julka, ktorá si tu v tej rýchlosti zabudla svoj potravinový balíček.

  Opúšťame skvelú partičku, nech sme na Dukle ešte za svetla. Podľa prepočtov by sme to mali v pohode stihnúť. Čaká nás len 10 kilometrový úsek. Za necelé 2 hodinky prechádzame okolo hraničného priechodu Vyšný Komárnik a len pár sto metrov dolu po ceste je už známy vojenský cintorín a pamätník s vojakom. Od pamätníka už len kúsok asfaltky a sme na K7 - Dukla. Tu nás opäť vítajú veselí dobrovoľníci a hostia nás rovno dvojchodovým menu, vývar a kuracie mäso s ryžou. Napraceme sa, ja to ešte zalejem čapovanou kofolou a nejakým ovocím. Z dropbagov vyberám suché tričko na prezlečenie a šatku na hlavu. Ťažko sa nám odchádza z tohto príjemného miesta jedla a pohody, ale chceme bojovať až do konca tak sa dvíhame a lúčime sa s osadenstvom. Pred nami je najdlhšia etapa bez občerstvovačky - rovných 20 km.

  Je skoro pol 7, máme tak slabú pol hodinku svetla, pre istotu už vybavení čelovkami sa driapeme do prvého kopca. Asi po 20 minútach parťák odparkuje do lesa “položiť kábel”, ešte kým nepadne totálna tma. Samozrejme si zabudne so sebou paličky a tak si pri vstávaní z podrepu trochu viac nadáva. Nohy už po tých 60 kilometroch nie sú celkom svieže. Niekde v týchto miestach sa začína terén rapídne zhoršovať. Na lesnej ceste sa objavujú stojaté mláky, ktoré sa ešte spočiatku darí obchádzať, ale postupne je to horšie a horšie. Sú miesta, kde je možnosť obísť rozbahnenú cestu krátkou lesnou odbočkou, ale niekde sa ani to nedá kvôli hustému porastu z oboch strán cesty. Tak sa snažíme aspoň minimalizovať počet vhupnutí do hlbokého blata, aby chodidlá ostali pokiaľ možno suché. Nadávky rôzneho druhu sa sypú raz z jednej, raz z druhej strany. Aspoň trochu si tak ventilujeme frustráciu, lebo nás to brutálne brzdí. Oči treba mať na stopkách, čiže to aj mentálne vyčerpáva. Parťák sa navyše rozhodol, že mi vyrozpráva obsah knihy, ktorú čítal a prišla mu zaujímavá. Asi po pol hodine (možno viac, ťažko sa to odhaduje) už mám z toho hlavu ako glóbus, no aspoň nemusím počuvať svoje vlastné zúfalé myšlienky. 

  Asi po 10km trápenia sa vyštveráme na kontrolný bod K8 - Kút, kde nás už zdiaľky vítajú zvoncami a pokrikmi dobrovoľníci. Okrem niekoľkých členov je tu aj skupinka nejakých turistov. Sadáme si na pár minút na lavicu pod prístrešok. Žiadne švédske stoly sa nekonajú, je tu len tácka s pár kolieskami salámy, ktorú niekto asi obetoval z vlastných zásob. Jano sa bez ostychu ponúka, ja si dám ukradomky asi 2 kolieska. Treba nám ísť ďalej, ešte 12 kilometrov a ak to bude stále v takom strašnom teréne, máme sa na čo tešiť. Klesáme dolu lesom kus po vlastnom značení mimo turistického chodníka. No aspoň blato tu nie je, len vrstva napadaného lístia. Dlho sa však netešíme a znovu sa napájame na zvážnicu, rozrytú do hĺbky ťažkými mechanizmami. Des a katastrofa… Napokon vychádzame z lesa na nejaké vačšie priestranstvo, opodiaľ stojí odstavené auto so zapnutými svetlami a zdiaľky na nás volá nejaký človek. Ideme k nemu a to Jožko Kimák, hlavný organizátor, kontroluje prechádzajúcich bežcov. Chvíľu s ním pokecáme, posťažujeme si na lesných robotníkov a paseku, čo tam narobili. Ešte nám do občerstvovačky chýba jeden kopec a asi 4km. Cesta už vedie mimo slovensko-poľskú hranicu, po ktorej sme išli viac ako 30 km! 

  Kým konečne prídeme na kontrolu K9 - Príkra, musíme prešľapať jednu šialene nekonečnú lúku. Vďaka miestami vysokej tráve máme tenisky už celkom premočené. Záverečných asi 500 metrov pre zmenu blatovým tobogánom, ktorý sa nedá obísť zo žiadnej strany. Pred obecným úradom (čo je v podstate unimobunka odhadom 4x5 metrov) na nás čaká vytúžené občerstvenie. Tento úsek nás neskutočne vyčerpal. Sme blízko 80. kilometra, to už poväčšine nezvyknem skoro nič jesť, tentokrát si však doprajem mix kalórií rôzneho druhu. Pýtame sa dobrovoľníkov, či vedia niečo o ostatných bežcoch. Nie je tu však absolútne žiadny mobilný signál, takže nič. Asi po 20 minútach sa odliepame od stoličiek a pomaly padáme ďalej. Čaká nás 14 km etapa, ktorá by mala byť z tých menej náročných. Okrem prvého stúpania opäť tou istou lúkou, ktorou sme klesali do Príkrej, nám to ide naozaj celkom dobre. Rýchlou chôdzou vyzerá, že to dáme za niečo viac ako 2 hodinky.

  Kontrola K10 v obci Bukovce je na miestnom futbalovom ihrisku. To už sme sa prehupli cez 90 kilometrov. Cez dieru v oplotení vliezame do areálu ihriska a na opačnom konci vidíme svetlo a nejakých ľudí. Únava a zlé oči robia svoje a tak nemáme istotu, či sú to naši a tak tam chvíľu bezradne stojíme a svietime čelovkami na všetky strany..až kým na nás niekto konečne nezakričí “poďte sem!”. Prekráčame teda šírku ihriska a už sa nás aj ujmú zlaté ručičky dobrovoľníkov. A konečne tu majú chutný čaj, nie presladenú limonádu…mňam. Jano aj napriek pokročilej únave ešte zo seba súka vtipné bonmoty, ale možno je to už len skryté zúfalstvo. Ja som prekvapený, že ma ani na tomto kilometri niečo vyslovene extrémne nebolí. Samozrejme kvadricepsy na nohách už cítim dosť, chrbát tiež ubitý z batoha a ramená z paličiek. Horšie je na tom parťák, ktorého trápi a spomaľuje vydratý bedrový kĺb. 

  Na predposledný úsek sa vôbec neteším, má byť opäť dosť dlhý (16 km), s poslednou občerstvovačkou len necelé 4 km pred cieľom. Viac by som ocenil, keby ju posunuli na nejaký skorší kilometer. Stále nám ostáva nastúpať asi 500 výškových metrov a prekonať 4-5 nepríjemne vyzerajúcich “zubov”. Povačšine už len mlčky mechanicky kráčame, sem-tam hrešíme pri nejakom blatovom alebo mokro-trávovom úseku. Tieto posledné kopce nám prídu len ako umelé naťahovanie kilometrov. Filozofujeme nad tým, prečo stovka nikdy nemôže mať 100 km, vždy je to 105, 110, alebo aj 138 kilometrov a pritom sa to volá “stovka”. Náš čas na trati sa blíži k 24 hodinám a medzitým začína svitať. Môj optimistický odhad bol 22 hodín, to sme ale ešte netušili, ako nás prekvapí druhá polovica trasy. Premotáme sa cez čerstvo zorané pole, kde trochu kufrujeme, lebo značenie a trasa v hodinkách nehovoria rovnakou rečou. Ešte pasúcim sa kravičkám spravíme menšiu show, keď musíme prejsť krížom cez ich raňajkový stôl. Hmla a chýbajúca fáborka spôsobuje, že sa točíme raz na jednu, raz na druhú stranu. Konečne vychádzame von z ohradníka a už len posledných pár sto metrov schádzame na finálnu občerstvovačku K11 - Vojtovce.

  Až mi je ľúto týchto zlatých ľudí, čo tu obetavo čakajú aj na nás posledných slimákov a núkajú nás jedlom, pitím a dobrou náladou. Na pár minút si sadáme k ohníku a ohrievame studené ruky, hádžeme do seba ešte čosi na prežitie posledných kilometrov. Za nami sa stále s odstupom asi hodiny držia Erika s Jožim. Vstávanie je kruté, ale už si hovoríme, že posledný kopec, posledných niečo vyše 100 výškových metrov… Keď sa prehupneme cez kopec, mali by sme už pomaly vidieť pod nami Stropkov, ale skrz hmlu nevidíme ani prd. Až na poslednom kilometri sa pred nami zrazu objaví mesto. Klesáme lúkou, z diaľky dolu na nás kričí niekto “ešte 500 metrov”… Veď hej, ale poď si to skúsiť, pomyslím si v duchu. Posledné metre, pred školou na nás ešte striehne najrýchlejší fotograf Rišo Pouš a cvaká naše unavené postavy. 

  Dali sme to, po 25 hodinách a 10 minútach sme v cieli! Takto dlho som už dávno stovku nešiel. Parťák hovorí “už nikdy více”, ja toho mám tiež plné zuby, ale už sa poznám. Keď si oddýchnem, adrenalín opadne, telo trochu zregeneruje, budem vidiet veci inak. A už teraz sa teším na Rusínsku stovku 2022 :-D

   

Čítať ďalej

UltraFatra 2021 (trochu s horkou príchuťou)

 

   31.júla 2021 :: Po fiasku na UltraFatre pred 2 rokmi som si povedal, že neostanem Veľkej Fatre nič dlžný a je načase dať si reparát. Treba využiť situáciu, kým sa dá, možno už na jeseň bude zasa všetko inak. Po poslednom fiasku na Hriňovskej 100 a odtrpených Kordíkoch, kedy moje sebavedomie dostalo ďalšie rany z milosti, som sa už nejako otriasol a posledný týždeň-dva dokonce vcelku aj dosť trénoval. Ale na akciu akou je UltraFatra len nabehané km nestačia. Tu musí sadnúť perfektne úplne všetko. Ale začnem po poriadku...

   Deň pred pretekmi sa ubytovávam v lacnom moteli na kraji Ružomberka, pre istotu na 2 dni, presúvať sa po dobehu ešte takmer 300 km domov je predsa len dosť riskantné. Ľudia sú tu milí, koncentrácia svedkov covidovych podstatne nižšia ako u nás na západe a tak si ešte pred spaním dávam večeru v blízkej reštike a pivo priamo v moteli. Bez náhubkov a blbých rečí.

   Po nočnom spánku-nespánku (ako už u mňa býva zvykom pred takýmito behmi) vstávam okolo pol 5, robím bežné ranné úkony, miešam jonťáky do fľašiek a zhruba o 5 sadám do auta smer štart. Neskoro večer prišla ešte správa, že sa štart posúva o hodinu, teda na 8:00. Odchod autobusu na štart však nie a tak 5:30 už sedíme nasáčkovaní v dvoch busoch a valíme smer Dolný Harmanec. Asi v polovici cesty sa spúšťa dážď a pretrváva s rôznou intenzitou až do štartu. Stretávam tu Mareka F., pre ktorého je to asi prvý beh takejto náročnosti, asi pol hodinku pred štartom prichádza aj parťáčka vlastným taxíkom. Ja medzitým stíham pod prístreškom v kľude raňajky aj rannú kávu.

   Odbije 8.hodina a začíname sa posúvať blatistým terénom rovno do kopca, dážď nám bubnuje na hlavy a úzka lesná cesta sa podchvíľou upcháva pod návalom bežcov. Myslím na môj štart 2 roky dozadu, ako som sa dehydrovaný s prázdnym žalúdkom pokúšal o nemožné. Teraz sa mi ide oveľa lepšie, aj keď terén dáva riadne zabrať už v úvode. Tvoria sa blatové šmykľavé tobogány, ktoré je ťažko ustáť hlavne pri zbehoch. Parťáčka hneď aj predviedla efektného riťbergera s vysokou umeleckou známkou. Na prvý vrchol Japeň sa dostávame nečakane rýchlo a za nami dokonca ešte dosť veľká časť štartového poľa. Zbeh na Staré Hory k prvej občerstvovačke si celkom užívame (hlavne parťáčka), aj keď mám obavu, že trochu prepaľujem(e).

   Rýchle doplnenie kalórií a už nás aj šikujú na modrú značku, smer Majerova skala. Pôvodne tu mal byť odklon a mali sme ísť alternatívnou trasou kvôli búrke, ale počasie sa stabilizuje a tak platí originál trasa. Spomínam si na slová chalanov zpred 2 rokov, že toto stúpanie je celkom výživné. A dávam im razom za pravdu (to som ešte netušil, čo príde neskôr). Horšie je, že začínam dostávať krízu a do kopca sa príliš zadýchavam. Tento stav som už raz zažil vlani na Zázrivskom Pobehaní. Vtedy sa mi ho podarilo zlomiť asi po 20km. Začínam sa častejšie zastavovať a predýchavať, toto nie je dobré. Parťáčka si ide svoje a čoskoro sa mi úplne stratí niekde v predu. Dobieham ju na vrchole Majerovej skaly, sadám na zem a rozdýchavam tento hnusný stav. Dávam tekuté magnézko a dúfam, že pomôže. Nasleduje miernejší terén a pozvolné stúpanie smerom na Krížnu. Nevládzem však držať tempo za parťáčkou a čoskoro sa mi vzďaľuje niekde vpredu. Čo už...

   Stúpam pomaly miernym kopcom, predo mnou sa týči zelená vežička vojenského objektu a ja tajne dúfam, že ma tam parťáčka niekde čaká. Hore nikoho, len pár nešťastníkov obďaleč prezlieka suché veci. Ja odkladám mokrú bundu na batoh, začína sa oteplovať a miestami sa objavuje aj slnko. Hlavný hrebeň je celkom príjemný, tiahle zbehy a mierne stúpania, za iných okolností snáď aj behateľné. Teraz však mám problém rozbehnúť sa aj dolu kopcom, akoby som mal zadretý motor. Po Krížnej nasledujú ďalšie vrcholy ako Frčkov, Ostredok, Suchý vrch... Po pravde som ich takmer ani neregistroval, od Japeňa som nespravil jedinú fotku, celá moja energia je fuč, výhľady si neužívam, beh si neužívam, sústrením sa len na nádych a výdych a na to aby som ostal vôbec v pohybe. Toto je najdlhší úsek trasy s najviac výškovými metrami, najbližšia možnosť doplniť energiu je chata pod Borišovom. Ako sa k nej blížim, vidím už oproti bežiacich ľudí, ktorí sa vracajú kúsok v protismere a pokračujú ďalej po trase. Tu stretávam aj parťáčku, ktorá je dnes plná energie, odhodlaná dať to v časovom limite. Verím, že to dokáže, má lepšiu hlavu, nohy, motiváciu... Ja však ani jedno z toho a tak sa len pomaly došmatlem ku chate v nádeji, že po občerstvení sa to snáď nejako zlomí.

   Asi po 10 minútach opúšťam občerstvovačku (jesť mi vôbec nechutí, dal som si len radler, kúsok melónu a pár orieškov) a po chvíli stretávam Mareka F., ktorý s nami začínal a stratili sme ho niekde pred Majerovou skalou. Ešte len smeruje na chatu a pýta sa ma, či stíham limit. Odpoviem realisticky, že pravdepodobne nie, ale idem to skúsiť. Predo mnou sa črtá nenápadné ale kruté stúpanie na Ploskú a mne začína znova skapínať motor. Zastavujem snáď každých 50 metrov a lapám po dychu. Z vrcholu je to jemný zbeh dolu a potom mierny terén pokračuje vlastne až po Rakytov. Keď vidím, čo stojí predo mnou, pokúša sa o mna panika. Strmá stena, dobrých cca 300 metrov vysoká. Ukrutne pomalým tempom sa snazím z tohto čísla ukrajovať, ale mám pocit, že to neskončí. Dobieha ma ďalší nešťastník so psom, aspoň chvíľu nejdem sám a chvíľu mám s kým pokonverzovať. Vraj to išiel pred 2 rokmi a stihol tesne časový limit. Naivne si hovorím, že keď sa mi podarí udržať sa pred ním, možno aj ja to stihnem. Niekto by ma mal asi občas prefackať za túto moju naivitu...a nielen čo sa týka behu. Dolu kopcom som sa donútil k jemnému poklusu, takže som získal trochu drahocenného času, ale na kontrolu pod Smrekovicou aj tak prichádzam viac ako 20 min po časovom limite. Dobrovoľníčka sa ma pýta, či idem ďalej. Niežeby to niečo zmenilo, ale odpovedám, že idem ďalej. Len kvôli sebe, bez ohľadu na čas, rád by som si prešiel celú trasu.

   Po vypití plechovky radlera a vyprázdnení čriev sa s ťažkými nohami a srdcom dvíham v ústrety posledným 16km trasy. Trochu ma serie, že nemám so sebou čelovku, takže ak to pôjde extra zle, ešte skončím aj bez svetla niekde v lese kúsok od cieľa. Som to proste podcenil a tým že sa posunul o hodinu štart, tak je tento scenár dosť pravdepodobný. Predposledný úsek má "len" 9km a nejakých 370 výškových metrov. Za iných okolností parametre blízke môjmu bežnému tréningu. Ale s rozbitými nohami a nefunkčným motorom to je to pre mňa nadľudský výkon. Skoro 300m zbeh zjazdovkou z Malinho brda na poslednú občerstvovačku je "krásnym" zážitkom. Aspoň, že ešte nie sú komplet zbalení a jeden z dobrovoľníkov sa o mňa v rámci skromných možností postaral, za čo mu týmto ďakujem. Okrem mňa sa na cestu do cieľa odtiaľto vybrala ešte dobrovoľníčka Janka, ktorú poznám z minuloročnej Lazovice, jedna zabudnútá bežkyňa, ktorá asi tiež nestihla limity a Peťo K., ktorého poznám tiež včšinou ako dobrovoľníka na podobných akciách.

   Po menšom kufrovaní triafame chodník na posledný bonbónik trasy - kopec Sidorovo. Ak som niekedy povedal krivé slovo na Žibricu, týmto sa jej v duchu ospravedlňujem. Proti tomuto šialenstvu je to len zvlnená rovina. Síce "len" niečo cez 200 vertikálnych metrov, ale mne pripadali nekonečné, proste rebrík do neba. Na detailný popis už nemám slov. Hore sme si aspoň spravili pár posledných fotografií. Súmrak sa neúprosne blíži a v lese je čoraz ťažšie vidieť si pod nohy. Peťo sa na nás vy... a stratil sa nám niekde cestou dolu, ostali sme traja. Aspoň, že jedna z báb má čelovku, tak sa nejako pomaly posúvame a znažíme sa v tej tme nezabiť. Baby stále o niečom klábosia a mne to začína liezť na nervy, okrem toho ideme neskutočne pomaly. Nakoniec sa presúvam na čelo pelotónu, vyťahujem mobil a s vlastným svetlom sa rýchlejším tempom snažím priblížiť k cieľu. Posledné 2km, volá mi parťáčka (ktorá už vyše hodinu relaxuje v cieli), že kde som a nech si dám pozor na akýsi blbý terén na posledom úseku pred kalváriou. Konečne vyliezam z lesa, predieram sa nejakým šialeným malinčím, som celý doškrabaný kým konečne nachádzam chodník a nakoniec aj asfaltku vedúcu dolu do mesta. 

   Klesanie pomedzi jednotlivé búdky kalvárie je už len takou dorážačkou môjho celodenného utrpenia a pre mňa symbolickou "kalváriou". Kráčam pustými ulicami, ani len pes po mne neštekne. Pripadám si prázdny a zbytočný. Ale mám to za sebou, iba ja viem, čo ma to dnes stálo mentálnych a fyzických síl nevysrať sa na to už v polovici trasy. Prichádzam do cieľa, kde už je zázemie takmer pobalené, vonku ešte postávajú hlúčiky dobrovoľníkov a posledných účastníkov, nikto ma nevíta, som len kolónka DNF.

   Nie každý deň je nedeľa, ako sa vraví a nie každé ultra sa vydarí ako si predstavujeme. Pri UltraFatre to platí dvojnásobne, tá vám nič nedá zadarmo. Musí klapnúť všetkých 1000 drobností aby to vyšlo a stihlo sa dobehnúť ešte aj v limite. Strašne veľa robí aj psychická pohoda a napríklad vedomie, že vás v cieli niekto čaká, dokáže robiť zázraky. Keď ani jedno z toho nemáte, je sakra ťažké zachovať si nejaké mentálne nastavenie a odhodlanie vôbec prísť do cieľa. Mne sa to napriek všetkému nejakým zázrakom podarilo...

Čítať ďalej

Lazová stovka 2021 (alias Úzkoprsá Lazovica)

   

   24.apríla 2021 :: Ani sme sa nenazdali a tretina roku je za nami, takže som sa nakoniec dokopal k tomu, načarbať pár myšlienok a postrehov o tom, čo sa udialo od môjho posledného príspevku. Možno to miestami nebude dávať zmysel, možno niekomu áno a možno... K písaniu blogu sa dostávam zdá sa čoraz sporadickejšie a tak asi aj vychádzam z cviku (z cviku som za posledný rok vyšiel aj z iných vecí, ale to sem nepatrí). Asi potrebujem ten pretlak v hlave dostať “na papier”, aj keby si to nikto neprečítal. To, že tieto moje výlevy už zrejme nikoho nezaujímajú, si uvedomujem čoraz častejšie a vidieť to nielen podľa počtu pozretí posledných článkov. Ale to je v poriadku, asi to tak má byť. O to viac možno dokážem oceniť tie vzácne chvíle nemyslenia, keď sa po x hodinách a desiatkach kilometrov trmácania po kopcoch hlava akoby vyčistí a slová stratia akýkokoľvek zmysel. Väčšina “normálnych” ľudí nachádza šťastie v rodine, v deťoch, vo vzťahu, v práci na záhradke a podobne. Keď však nepatríte k tejto skupine a nič z týchto vecí vám život nedoprial (prípadne ste o to prišli či už vlastným alebo cudzím pričinením) alebo vám proste len osud namiešal blbé karty, musíte tie chvíle šťastia hľadať niekde inde. A keďže s alkoholom nie som veľký kamarát, tak v mojom prípade je to na ultratrailoch.

   Celý minulý rok nám sľubovali (a podaktorí tomu asi aj verili), že v roku 2021 už bude lepšie a všetko si vynahradíme (hlavne si to nepokazme, však?) A teraz mám samozrejme na mysli bežecké akcie (to, či to bude lepšie v osobnej sfére si nedúfam predpovedať, tam až moja fantázia a naivita nesiaha). Od poslednej skupinovej bežeckej akcie niekedy v novembri sa situácia okolo covid infodémie v podstate nemenila, išlo to v podstat len k horšiemu. Bolo treba teda improvizovať a vyťažiť ako sa hovorí maximum z minima. Našťastie ešte existuje hŕstka ľudí, ktorí nepodľahli tejto celosvetovej hystérii a sú ochotní vo svojom voľnom čase zorganizovať akciu s nádychom nostalgie po časoch nedávno minulých pre skupinku nadšených dobrodruhov.

   Po nečakane objemovo štedrom januári (vďaka tomu, že som sa dal namotať na jednu nemenovanú bežeckú výzvu, pri ktorej sa zbierajú výškové metre) prišla prvá polo-tajná bežecko-diaľkoplazecká akcia z dielne S.G. s označením PPP3. Bolo to 55km ultratrail v okolí Piešťan, pre mňa dosť neprebádané územie. Už dva týždne na to, v prvej polovici februára, sme pokračovali tentokrát v Malých Karpatoch akciou s označením PPP4. Okruh so štartom v Doľanoch mal dĺžku 48km a užili sme si ozaj krásne mrazivé scenérie a výhľady. Ináč bol február chudobnejší na kilometre aj výškové metre, bolo treba trochu pribrzdiť a nabrať sily. Ďalšia príležitosť dať si trochu do nôh prišla až zhruba o mesiac, 13.marca. S parťáčkou sme sa vybrali na trochu modifikovanú trasu Marátónu Inovcom. 52 kilometrov, trochu blata a trochu snehu, príjemne strávená sobota. A na záver mesiaca sme si ešte dali prebeh z Nitry na Tríbeč a späť, 60km a asi 2500m výškových, opäť vo dvojici s parťáčkou. Nevyspytateľný Tríbeč nám tentokrát nedal nič zadarmo. Prišiel apríl a my sme zvažovali, čo ďalšie spáchame. Oficiálne behy ešte stále neboli povolené, tak bol v hre prebeh Lazovej stovky bez supportu len vo dvojici. Našťastie prišiel skvelý nápad opäť od S.G. spraviť si Lazovku v takmer originálnom prevedení, s menším počtom občerstvovačiek a pre výrazne menšiu skupinu odvážlivcov. Z dvoch možných termínov to vyšlo na 24.apríla, len týždeň po pôvodnom termíne.

   Jednočlenný organizačný štáb nás posledné dni pred akciou zasypal kopou zásadných informácií o trase, zmenách trasy, počasí, umiestnení provizórnych občerstvovačiek a podobne. Jedinou dôležitou vecou bol výsledný záznam trasy, ktorý som si nahral do hodiniek a mohlo sa ísť na to. Štart samozrejme individuálny, žiadne nápadné zhromažďovanie, ktoré by mohlo pohoršiť nejakých svedkov covidovych. Pred 5 ráno som vyzdvihol spolujazdkyňu Maťu H. a okolo 6 už sme parkovali na mieste štartu. Pôvodný plán štartovať už o 5.00 sme našťastie zhodnotili ako šialený. Po chvíli prichádza aj parťáčka na vlastnom vozidle. Je to jej druhá stovka a na mieste sú samozrejme aj isté obavy. Pár minút pred pol 7 vyrážame.

   Z Vrbového klusáme spoločne v trojici, pridáva sa k nám ďalší účastník Peťo. Nálada je taká neurčitá, sem tam prehodíme pár viet. Zatiaľ sa takpovediac oťukávame. Mal som inú predstavu, ale to nie je podstatné. Počasie bude asi pekné, aj keď takto skoro ráno je teplota ešte blízko nuly, rovnako ako atmosféra v skupine. Maťa H. sa od nás odpája po prvých kilometroch, má svoje tempo, s ktorým nehodláme súperiť. Prichádzame do obce Košariská, kde sa trochu nálada uvoľnuje, kecáme o konšpiráciách ohľadne M.R.Štefánika, obľúbenej téme, na ktorej sa všetci traja dokážeme viacmenej zhodnúť. Na konci dediny začíname stúpať hore na Bradlo a vtom nás dobieha upotený Braňo Z. Vybiehal asi 20 minút po nás, má svoje rezké tempo, pripája sa k Peťovi, chvíľu ešte kráčame vo štvorici a konšpirujeme, potom sa nám tí dvaja začínajú postupne vzďaľovať. Zazrieme ich ešte na chvíľu hore pod mohylou a potom sa nám definitívne stratia. Robíme pár obligátnych fotiek a známou cestičkou zbiehame dolu. Prvá občerstvovačka je až na 33.kilometri, prichádzame tam po asi 5 hodinách od štartu. Je tu vcelku čulý ruch, pár ďalších pacientov naberá energiu, aj my do seba hádžeme prepotrebné kalórie.

   Druhý úsek by mal byť o niečo kratší, asi 29 kilometrov. Je to dosť, keď si prestavím, že v priemere by na takúto vzdialenosti mohli byť až dve kŕmidlá. Ale treba byť vďačný, že je to takto, dodatočne si uvedomujem aké náročné by bolo ísť bez supportu. Prechod lazmi a rôznymi kopanicami je čarovný, mám to tu veľmi rád a aj keď som tu už 4.krát, tie pohľady neomrzia. Stromy a kvety buď kvitnú alebo sú tesne pred rozkvitnutím, chcelo by to ešte tak týždeň. Vo Vrbovciach (čo je asi v polovici tohto úseku) som tajne dúfal, že bude otvorená krčma, kde býva oficiálna občerstvovačka, ale bohužiaľ. Dodatočne som zistil, že tam nejaká iná krčma otvorená bola...čo už. Aspoň sa dostávame pred dvojicu prízrakov, ako sme si žoviálne nazvali jeden párik, čo sa už na 3.akcii neustále motá v našej blízkosti a vždy sa nečakane objaví, keď to najmenej čakáme. Po 63 kilometroch prichádzame na Starú Myjavu, lyžiarske stredisko, kde nás čaká druhý oddych a poriadne občerstvenie. Je tu okrem iného pizza, ale aj domáca bábovka od Soničky K., no proste luxus, pošmákli sme si. No treba ísť ďalej, je neskoré popoludnie, nech využijeme ešte maximum denného svetla.

   Vyrážame (šak prečo nie) tou ťažšou cestou rovno hore po lyžiarskom svahu. Na jeseň som na tomto mieste robil dobrovoľníka a keď som na vlastné bulvy videl ako Majo Priadka s Matejom Oravcom veselo cupkajú hore touto stenou akoby to bola rovina, opäť musím len skonštatovať, že sú to mimozemšťania. Ešte pred 70.kilometrom nás čaká najvyšší bod dnešného dňa, Veľká Javorina. Kým sa na ňu vydriapeme, motáme sa pomedzi hraničné kameňe s označením S na jednej a C na druhej strane. Parťáčka konštatuje, že na českej strane je to akési krajšie, stromy aj tráva sú zelenšie, no na slovenskej strane zas máme iné poklady... Musím súhlasiť. Pred Javorinou sú ešte miestami posledné zvyšky snehu, ale dá sa to obísť v pohode suchou nohou, za posledný tyždeň sa skoro všetko roztopilo. V najvyššom bode trasy si fotíme západ slnka, ktorý by za iných okolností bolo možné nazvať aj romantickým. Ja už som síce takmer zabudol význam tohto slova, ale po 70 kilometroch v nohách je aj tak ťažké niečo také si vychutnať. Zbiehame lesom a potom asfaltkou až do obce Cetuna. Nestíhame už otváracie hodiny miestnej krčmy, ktoré sú len do 20.00. Padá tma a musíme vytiahnuť čelovky, pred nami ešte asi 15km k poslednej možnosti občerstvenia. Parťáčka začína mať problémy s chodidlami, zdá sa, že sa zopakuje situácia z Ponitrianskej stovky. Pred polnocou prichádzame na občerstvovačku, šikovno zašitú mimo chodníka.

   Musíme si tu dopriať trochu dlhšiu pauzu a nakoniec sme to aj natiahli na vyše pol hodinu. Takej vymoženosti ako sú čerstvé párky nedokážeme odolať. Treba ale pokračovať, doraziť ešte posledný úsek v dĺžke asi 17 kilometrov. Parťáčke sa ide stále ťažšie, spravili sa jej pľuzgiere asi na oboch chodidlách. Navyše vraj videla medvedie stopy a počula v lese nejeké bručanie. Ja som nič také nezaregistroval, alebo to môj mozog už v tomto štádiu proste odfiltroval. Podozrenie sa potvrdí keď vychádzame z lesa po prejdení posledného hrebeňa (u mňa veľmi neobľúbený úsek za Višňovým - strmák, potom nekonečný single trail, Veľký Plešivec a nakoniec nekonečná cesta dolu). Miestny poľovník sa nás pýta, či sa nebojíme chodiť v noci po lese, že sa tam pohybuje medvedica s mladými. No pekne... Tak volám ešte pre istotu organizačnému tímu, nech upozornia bežcov, no všetci až na jedného už sú na trase za posledným checkpointom. Snáď dôjdu v zdraví až do cieľa. My sa medzitým pomaly šmatleme vedľa strašne dlhého poľa, niekde pred nami obec Šípkové. Na bežnej Lazovke by sme sa mohli tešiť na finálnu občerstvovačku na chalupe u Urbaníkov, tentokrát len prejdeme tichými ulicami. Už len posledných 4-5km do cieľa, parťáčka melie z posledného, mne tiež odchádza chrbát a šlachy na nohách a musíme čoraz častejšie zastavovať. Asfaltová cesta nemá konca, napokon ale prichádzame do Vrbového a odtrpíme posledné stovky metrov do cieľa. 

   Dali sme to, prvá tohtoročná stovka, boľavá a náročná, ale krásna. Trochu divná v tejto divnej dobe. Vďaka len trom občerstvovačkám ešte o to ťažšia oproti klasike. Pár dní budeme zasa beh neznášať, kým sa svaly zregenerujú, pľuzgiere zahoja a zmizne svalovka. Uvidíme sa (snáď) už v lete na nejakej ďalšej podobnej šialenosti...

Čítať ďalej

Čo priniesol (a odniesol) šialený rok 2020

   Skôr ako napíšem niečo o roku 2020, vrátim sa v krátkom zhrnutí k hlavným akciám roka predošlého. Rok 2019 bol zatiaľ asi najplodnejší, čo sa týka absolvovaných (a dokončených) ultrabehov. Takisto v súkromnej sfére priniesol nečakané prekvapenia a veľa výnimočných okamihov, na ktoré nikdy nezabudnem a ktoré sa možno už nikdy nezopakujú. Bohužiaľ potom prišiel rok 2020 a všetko sa zmenilo...

Bežecké akcie 2019

Maratón Pohronským Inovcom
Po prvýkrát na tejto trase, sneh, ľad aj blato som si užil na trase spolu s Jančim Žilom.

Strava: Link

Letecká stovka
Pod tretíkrát na Leteckej, tentokrát s luxusným nocľahom v centre Trenčína. Mojimi spolubežcami boli Janči Ž. a Mišo H. Počasie k nám bolo milosrdné a aj brod na poslednom úseku sme prešli suchou nohou.
Strava: Link

Lazová stovka
Moja druhá dokončená Lazovka. Štart aj značná časť trasy bola v daždi a celkovo nepríjemných poveternostných podmienkach. Na Javorine sneh a mráz, Janči s Mišom skrečovali na 67.km. 
Strava: Link

Strážovská 50-ka
V Strážovských vrchoch som si bol zabehať po prvýkrát, spolu so mnou Pali S. Veľmi pekná trasa a na to teplé májové počasie aj primerane dlhá.

Strava: Link

Severný Živloplaz
Druhýkrát na ďalekom východe, trasa bola dosť výrazne osekaná, cca na 77km. V pamäti mi utkvelo hlavne veľa mokrých lúk a nekonečných pasienkov. Zabehnuté s Jančim, Mišom a fotografom Martinom.

Strava: Link

Štefánik trail
Najťažia vec, ktorú som doteraz absolvoval. Štartovali sme štyria, do cieľa sme nakoniec došli traja (bez Miša H.) + pacer. 

Strava: Link

Malofatranská 50
Premiéra na tomto behu v Malej Fatre. Nádherný a ťažký ultrabeh s výškovými parametrami priemernej stovky. V partii sme boli štyria, z toho traja sme išli 50-ku (ja, Mišo H. a Ondro H.)
Strava: Link

UltraFatra
Jediné DNF tejto sezóny. Vďaka žalúdočným problémom som skončil na prvej kontrole asi po 10 km.

Ponitrianska stovka
Do tretice táto obľúbená jesenná stovka. Aj vďaka silnej podpore na diaľku sa mi ju podarilo prebehnúť v pre mňa neuveriteľnom čase tesne nad 18 hodín. 
Strava: Link

Javornícka stovka
Po druhýkrát v Javorníkoch, počasie exkluzívne napriek neskorej jeseni. Vačšinu trasy som bežal tentokrát s Pištom Karakom.

Strava: Link

UltraPunk
Krásna jesenná akcia v takpovediac domácom prostredí Bratislavy a blízkeho okolia. Prvý ultrabeh s bežeckou parťáčkou Vladkou a zároveň posledný ultrabeh sezóny.

Strava: Link

Celkový počet nabehaných kilometrov: 2720 km

  Na začiatku roka 2020 som mal doslova nabitý kalendár rôznymi akciami, dlhšími aj kratšími behmi, ktoré sme sa chystali aj s bežeckou parťáčkou absolvovať. Všetko pekne vyfarbičkované, mnohé už aj v predstihu zaplatené a ja som sa ako malý chlapec tešil na každú jednu z nich. No vesmír sa musel strašne rehotať na mojich plánoch, lebo prišiel marec a s ním “hnusoba” z Číny... Nelogické a chaotické opatrenia nekompetentných hlupákov a nastupujúcej patokracie spôsobili, že sa začali rušiť postupne všetky organizované bežecké podujatia a tým čo športujú a skutočne sa starajú o svoje zdravie, ostali len oči pre plač. Veď imunita sa najlepšie buduje, keď všetkým zakážeme pohyb a prikážeme nosiť handru cez papulu....všakže? Napriek všetkej tejto absurdite, ktorá ešte len začínala nadobúdať svoje obludné rozmery, sa podarilo začiatkom leta opäť povoliť športové akcie. Tento stav vydržal do jesene, takže sme ešte stihli Ponitriansku stovku ako jedinú stovku v tomto roku. Potom sa spiknutie idiotov vrátilo v plnej sile...

Bežecké akcie 2020

Maratón Pohronským Inovcom

Oproti minulému roku trochu priaznivejšie počasie, takže aj čas vylepšený o viac ako pol hodinu. Zabehol som si to spolu s bežeckou parťáčkou. Posledná oficiálne organizovaná akcia pred tým, ako sa to všetko posralo. 

Strava: Link

Nitra - Tríbeč a späť

Toto sme si vymysleli s bežeckou parťáčkou kvôli nedostatku organizovaných akcií ako taký výdatnejší ultra tréning. Trasu už som čiastočne poznal z viacerých prebehov Ponitrianskej stovky, tentokrát som ju konečne videl za svetla :-D

Strava: Link

Strážovská 50 (virtual)

Krásu Strážovských vrchov sme si vychutnali štýlom “virtual” v plnej paráde s bežeckou parťáčkou. Išli sme presne podľa vytýčenej trasy, bez naháňania časových limitov a kontrol. Sme predsa “zážitkoví bežci”.

Strava: Link

Malofatranská 50
Po uvoľnení debilných opatrení prvá organizovaná akcia. Znovu som sa presvedčil aká náročná je táto 50 kilometrová trasa s výživným prevýšením. Spolu s bežeckou parťáčkou sme ju stihli zabehnúť cca 3 minúty pred vypršaním 15 hodinového limitu (takže zároveň zlepšený minuloročný čas).

Strava: Link

Ultrapobehaňä

Novinka v kalendári mojich bežeckých akcií, opäť oblasť Malej Fatry so štartom v Zázrivej. Organizátormi sú Janko a Aďka Jogošíkovie. Aj keď som sa prvú polovicu trasy ohromne trápil, bežecká parťáčka ma neskutočne potiahla a dobojovali sme to v slušnom čase pod 10 hodín.

Strava: Link

Ponitrianska stovka

Pre mňa už štvrté kolo tejto krásnej akcie, pre bežeckú parťáčku Vladku to bola veľká premiéra a jej prvá stovka. So cťou a obrovským nasadením ju absolvovala napriek veľkej bolesti úspešne až do cieľa v čase pod 21 hodín. Posledný organizovaný beh v tomto roku, šialenstvo sa opäť stupňuje, treba všetko pozatvárať...

Strava: Link

Malokarpatská Vertikála

Tejto lahôdke z dielne Sláva Gleska som sa doteraz úspešne vyhýbal. Tentokrát vďaka znovuzavedeniu debilných korona-opatrení nemohla byť organizovaná klasicky ale polo-tajne štýlom individuálny štart s jednou občerstvovačkou. Bežal som ju sám, okrem mňa tak do 15 ďalších partizánov.

Strava: Link

Hopsoklus v Kremničákoch

Posledná možnosť zabehnúť si ultra v tomto roku bola opäť Slavova pankerská akcia so štartom v Kremnici. Neskorý november sa prejavil chladným počasím so štartom pri -5 stupňoch. Napriek tomu krásne prostredie Kremnických vrchov príjemne prekvapilo. Zabehnuté v spoločnosti Andrejky alias sportlady a ďalších pár bláznov.

Strava: Link

Celkový počet nabehaných kilometrov: 2573 km 

   Okrem spomínaných ultra-akcií som sa v rámci tréningu zúčastnil aj niekoľkých bežeckých výziev, prvá bola v rámci projektu Zber medailí, kde sme behali v 4-členných tímoch, potom to bola 2-týždňová vianočná výzva na iRun-e, trvajúca až do 6.januára 2021, vďaka čomu sme cez Vianoce úplne neskysli. Odvrátenou stranou týchto výziev je to, že vďaka premotivovanosti niektorých jedincov som sa opäť uistil v tom, že toto nie je štýl, ktorým chcem fungovať a radšej sa sústredím opäť na ultrabehy a komunitu okolo nich ako aj na súkromné projektíky absolvované vo dvojici...

Čítať ďalej

Ponitrianska stovka 2020 a ďalší splnený bežecký sen

12. septembra 2020 :: Tento rok sa vďaka masovej korona-hystérii veľa obľúbených bežeckých podujatí zrušilo, alebo prinajlepšom presunulo na jesenné termíny. To bol aj osud jedného z najobľúbenejších slovenských ultra behov - Ponitrianskej stovky. Situácia sa dramaticky menila zo dňa na deň a do poslednej chvíle sme mohli len dúfať, že sa akcia uskutoční. Ako som sa dodatočne dozvedel od organizátorov, povolenie hygieničky sa podarilo získať naozaj na poslednú chvíľu a tak sme sa v piatok podvečer stretli pri zimnom štadióne, kde nás čakal pristavený autobus smer Handlová. Hlúčiky známych aj neznámych tvárí sa pomaly trúsili a asi pol hodinku pred odjazdom dorazila aj moja bežecká parťáčka, pre ktorú to mala byť prvá ozajstná stovka. Od hlavného organizátora Rada sme dostali poverenie skontrolovať pred nástupom všetkých bežcov, odmerať im teplotu a ak je všetko ok, pustiť ich do busu. V buse sme mali mať náhubky nasadené počas celej cesty. Toľko k opatreniam, názor nech si spraví každý sám. Z kontrolného zoznamu nedorazilo skoro 20 ľudí, počkali sme ešte pár minút a vyrazili.

   V Handlovej nás čakala prezentácia, ktorá bola tentokrát vonku za budovou, absolvovali sme ešte jednu kontrolu teploty (pre prípad, že by na niekoho medzitým skočila korona), vyfasovali štartové čísla, tričká a mohli sa ísť ubytovať. Našťastie bol nocľah v kulturáku asi len 20 metrov odtiaľ, zložili sme veci a vypadli von uchmatnúť nejakú večeru. V najbližšom podniku, kde sme si takto pred rokom dávali aj jedlo, teraz ponúkali už len nápoje, zato čapovaný Palatín stál naozaj za to. Od smädu sme si dali rovno po dva... K pivu to ale chcelo aj niečo tuhé do žalúdka, tak sme ešte navštívili nedaľekú kebabáreň a zásobili sa dávkou kalórií. Potom už smer kulturák, nachystať veci na ráno a pokúsiť sa v provizórnych podmienkach trochu vyspať. Priznám sa, že pri takýchto hromadných prespávačkách sa vyspať je malý zázrak. Dlho som sa len prehadzoval a keď už som ako-tak zadriemal, zobudil som sa a mal pocit, že som v medveďom brlohu. Z ľavej strany sa ozývalo brutálne chrápanie, z pravej strany ťažký dych nejakého astmatika, navyše tam začalo byť teplo a vydýchaný vzduch. Chvíľu som s tým bojoval, no jediným riešením bolo nakoniec presunúť sa niekam von na chodbu. Po nájdení vhodného provizórneho kúta sa napokon podarilo ešte na pár hodín zaspať

   Ráno už klasika balenie, prebaľovanie, selektovanie oblečenia, rýchlo základná hygiena, vodu do fľašiek, koláčik do žalúdka, zbaliť zvyšné veci do batohov a presun von na námestie. Prichádzame medzi poslednými, lebo ešte hľadáme dodávku na prevoz batožiny. Nakoniec ale stihneme aj predštartové selfie a môžme sa (opäť všetci s náhubkami) postaviť na štart. 

   Výklus a zahrievacie kilometre, kým sa dostávame na koniec mesta, potom už môžme odložiť aj náhubky a konečne sa poriadne nadýchnuť. Prvá občerstvovačka na Veľkom Griči sa tento rok nekoná, je tam len živá kontrola, ktorá nám zaznamená čas prechodu a plynulo pokračujeme ďalej. Prvé miesto na občerstvenie je až na 19.kilometri - Jarabá skala. Objaví sa znenazdajky v lese, pri kŕmidlách už postávajú hladní bežci a tlačia do hláv všakovaké dobroty. Ja som tentokrát sľúbil, že nebudem na občerstvovačkách zbytočne zdržovať a strácať “drahocenné” minúty, čiže len dopĺňam do fľašiek vodu, magnézko do úst, trochu ovocia a pár keksíkov, zalejem dvoma pohármi koly a môžme ísť. Celá procedúra trvala si 5 minút, parťáčka je s týmto časom spokojná. Cestou prechádzame zmiešaným lesom s popadanými červenými guličkami na zemi. Jarabina, no jasné, preto aj názov Jarabá skala. Nikdy predtým som si to nevšimol, hoci sme tadiaľto aj po minulé roky prechádzali zhruba v rovnakom čase. 

   Pomaly začíname stúpať hrebeňom Vtáčnika, je to najvyšší bod na trase, ale približujeme sa k nemu svižným tempom a nie sú tu žiadne zradné miesta, kde za vrcholom čaká ďalši vrchol a potom ďalší... Záverečných pár desiatok metrov exponovaným stúpaním prekonávame relatívne ľahko. Na vrchole pár povinných fotiek pri železnom kríži, prehadzujem optiku na tmavú a fičíme dolu. Nasledujúce kilometre sa nesú v duchu príjemných tiahlych zbehov s občasnými malými stúpaniami, takže si to užívame. Ide sa takmer stále v príjemnom tieni lesa, pri ideálnej teplote, neprehrievame sa. Dokonca aj priemerné tempo sa nám darí stiahnuť asi o 30 sek/km. Na 38.kilometri nás čaká obľúbená občerstvovačka Veľké Pole. Zázemie to isté ako po minulé roky, rozdiel je v tom, že tento rok nie je polievka. Pri dobehu nás víta Slavo Glesk, pri nápojovom stole stále veselý Janko od Jogošíkov. Dolievame sa kolou, trošku slaným aj sladkým, vybavíme wecko a pohýňame sa k odchodu. Dopriali sme si tu niečo cez 10 minút, môže byť. Stúpanie naspäť hore dedinou, ktorým sme pred chvíľou zbiehali, nie je až také príjemné, ale cestou nás pristaví fotograf na bicykli a spraví nám náladu. 

   Vystúpame hore nad dedinu, kde sa začínajú otvárať krásne výhľady. Fotíme. Dlhé lúky s miernymi stúpaniami sa nám s plnými bruchami nechce bežať, tak len svižne kráčame. Aj tak máme veľmi slušný medzičas a keď dobiehame na 50.km, hodinky ukazujú niečo cez 8 hodín od štartu. No dnešný cieľ je prísť v poriadku do cieľa, takže hlavne s rozumom. Trasa po ďalšiu kontrolu s občerstvením v Jedľových Kostoľanoch má ešte stále viac klesavý charakter, ide sa dobre. Kus asfaltovej motanice po dedine a už nás vítajú dobrovoľníci pri miestnej krčme. Pokiaľ parťáčka dopĺňa všetky fľaše s vodou, idem rýchlo kúpiť do krčmy dve orosené. Nádhera. Neodolali sme nakoniec ani tanieru cestovín a spokojne napapkaní môžme pokračovať.

   Sme za polovicou celej trasy, rovina sa začína nakláňať smerom hore, len 10 km a sme v Skýcove, na túto zastávku som takmer zabudol. Trochu nepríjemného asfaltu a motorizovaných bláznov, ktorí si tu ulice mýlia so závodnou dráhou a už sme pri miestnom úrade a kontrole K5. Tento rok stoly s občerstvením presunuté von, ale možnosť využiť wecko vnútri potešila. Prvýkrát zažívam kurióznu situáciu, keď nám dobrovoľník kontroluje prítomnosť povinnej výbavy. Za tých pár rokov, čo chodím na ultra, sa mi to stalo prvýkrát :) Ale vládne tu dobrá nálada, ktorá dodáva psychické sily do nasledujúcich kilometrov. Malo by to byť len 7km do dalšieho checkpointu, na ktorý sa mimoriadne tešíme. Bude tam náš kamarát Fero S., záruka dobrej pohody.

   Hoci je to zo Skýcova po sedlo Rakyta len pár kilometrov, dvíhajúci sa terén je už predzvesťou blížiacieho sa Tríbeča. Stále je to však miestami celkom behateľné a keď sa dá, aj to využívame. Pár minút po pol 7 prichádzame na občerstvovačku. Víta nás tu bláznivá partia dobrovoľníkov, uvoľnená nálada a občerstvenie ako sa patrí. Pobudneme tu luxusných takmer 20 minút, náhradné nohy pre nás bohužiaľ nemali a tak sa nám trochu ťažšie odchádza v ústrety blížiacej sa tme. Na vrchol Tríbeča je to údajne 10km a potom už len 5km dolu na K7. 

   To som ešte netušil, že to bude asi najdlhších 10km na celej trase. Neviem, či je Trhlina reálna, alebo je to len fantázia p.Kariku, ale tentokrát sa s nami Tríbeč naozaj nechutne zahral. Nekonečné stúpania, po ktorých sme sa zdanlivo k vrcholu ani len nepriblížili, nasledované klesaniami, ktoré nás od neho ešte viac vzďaľovali. A toto sa opakovalo niekoľkokrát za sebou. K tomu sa pridala kríza parťáčky, ktorá začala mať bolesti chrbta z asi preťaženého batoha a začínajúci otlak na nohe. S častými prestávkami v stúpaniach bol náš postup zúfalo pomalý. Mňa už tiež bolel chrbát okolo ľavej lopatky a ani nohám sa už nešlo ľahko, no dokázal som asi bolesť celkom dobre maskovať, čo parťáčku občas trochu vytáčalo. Po niekoľkých zbehoch a strastiplných výšľapoch sme sa konečne dostali výškovo na úroveň najvyššieho bodu, no ešte niekoľko stoviek metrov trvalo dostať sa až k tabuli s označením Tríbeč. Tam sme konečne zhodili batohy a dopriali si krátku prestávku. Kríza mojej parťáčky bola taká, že tam chcela ostať a dívať sa na hviezdy :) Ja som zatiaľ poprehadzoval všetky ťažké veci z jej batoha do môjho, aby si jej chrbát trochu oddýchol a uľavilo sa na zvyšok trasy. Pár minút po našom príchode sa tam objavila ďalšia ultrabežkyňa, ktorej sme ponúkli koláčik, nosený od rána zbytočne v batohu. Ona nám na oplátku ponúkla zvyšok Flektor masti, ktorým som ošetril parťáčke ubolený chrbát. 

   Trošku skonsolidovaní sa púšťame nepríjemným klesaním dolu z tohto zakliateho kopca. Aspoň sme už na známom území, ktoré obaja poznáme z jarného tréningového behu. Zvyšných 5 kilometrov už nie je takých strašných a vidina občerstvovačky čoraz reálnejšia. Nakoniec sa ten 83.km priblížil a môžme si na chvíľu vydýchnuť...Tríbeč je za nami. Malinká občerstvovačka opäť prekvapila, stretávam tu Miša H., Peťa H. (chalani ultrabežci) aj vysmiatu Aďku od Jogošíkov. Vidieť známe tváre takto v noci vždy poteší.

   Už nás čaká len posledná občerstvovačka na Remitáži a asi 7 kilometrov šlapania. Sem tam sa ešte pokúšame pobehnúť, no je to stále ťažšie, úvodný úsek po najbližšiu dedinu je asfaltový a to dupať veľmi nechceme, stačí nám rýchla chôdza. Z dediny sa cesta prudko dvíha, trošku tu kufrujeme, lebo nevidíme širokú cestu, naša spolubežkyňa z Tríbeča (ani neviem kde sa tu zas objavila) nás napokon navedie ako svetluška správnym smerom. Po asi 150m stúpania už ostáva “len” zbehnúť dolu, ale cesta lesom je samý koreň a kameň, ide sa dosť nepríjemne. Z diaľky začíname počuť hudbu, asi sa tu nejaká ubytovaná partička dobre zabáva, hoci je už blízko polnoci a decibely sa nám zdajú trochu nad normu. Hodinky ma posielajú smerom k chate, kde bývala občerstvovačka po minulé roky a tak ignorujeme šípku na zemi, ktorá velí odbočiť vpravo. Až keď nás skupinka ľudí sediacich na terase okríkne, že sa máme vrátiť, pochopím, že kontrolu tentokrát presunuli. Na naše nemilé prekvapenie sa s blížiacou občerstvovačkou stupňujú aj decibely tej šialenej hudby. Samozrejme, partia neandertálcov sa nachádza v priamom susedstve občerstvovačky. Hluk je taký silný, že musíme po sebe doslova kričať. Rýchlo doplniť tekutiny, ktoré nám musia vydržať až do cieľa, neodoláme však ponúknutej polievke, rýchlo ju vychlípeme a padáme odtiaľto preč. 

   Stúpame opäť do kopca a ešte asi 2-3 kilometre za sebou počúvame hity ako “Dlouhá noc” apod. Šialenstvo, dobrovoľníkom čo to musia znášať ani v najmenšom nezávidím. Prechádzame “divným hájom”, ako sme si pomenovali úsek pred obcou Žirany, úzky singláč obrastený po stranách malinčím, vcelku nepríjemný. Pole pred obcou, potom prejsť pár ulíc a nakoniec nekonečná asfaltka von až k začiatku lesa pod Žibricou. Toto sme už všetko kráčali, rozbiť si nohy zbytočne ešte viac nemá zmysel. Nasledovnú pasáž sme si počas roka niekoľkokrát prebehli v rámci tréningu a tak mi už tá stena, čo má nasledovať, nenaháňa až takú hrôzu. Konečne sme na začiatku prudkého stúpania, kde zhruba na kilometri nastúpame okolo 300 výškových metrov. Toto preverí psychicky každého účastníka, po takmer 100km v nohách je to ozajstná výzva. Na moje prekvapenie sme ale hore v sedle po necelých 20 minútach, čo vôbec nie je zlé. Ostáva nám zdolať poslednú pasáž na Zobor a potom “už len” stále dolu do cieľa.

   Z tréningov za denného svetla túto časť poznám celkom dobre, ale za tmy a po toľkých km v nohách je situácia trošičku iná. Zbeh a následne posledný výšľap na Zobor mi prídu nekonečné. Očami hypnotizujem hodinky, nech tie zostávajúce výškové metre rýchlejšie ubúdajú. Parťáčka už ľavú nohu s pľuzgierom len ťahá za sebou a hľadá si polohu, v ktorej našľapovanie najmenej bolí. Je desivé, aké muky dokáže spôsobiť jeden obyčajný pľuzgier. Konečne sa vyterigáme na poslednú kontrolu, dáme si cvaknúť karty a hneď aj padáme ďalej, nemá zmysel tu ostávať ani minútu navyše. Minulý rok tu bolo ešte malé občerstvenie, teraz už len kontrola. Dolu zo Zobora je cesta horšia než zlá, najprv prudké klesanie plné zákerne číhajúcich koreňov a kameňov, potom sa terén trochu zmierni ale nastupuje neobľúbená tzv. vojenská cesta, čo je katastrofa sama o sebe. V duchu už len nadávky a frustrácia, občas sa niečo prederie aj von a zanadávam si nahlas. Toto sa fakt dalo zísť aj lepšou cestou. Po strastiplnej, členky vykrúcajúcej pasáži zbadám konečne pouličné svetlá a vchádzame do obývanej zóny. Ešte odgrgať asi 2-3 km ulíc (zo začiatku riadne naklonených) a prichádzame ku kruháču...potom druhému...potom tretiemu a posledných asi 200 metrov do cieľa sa ešte hecneme k poklusu. Nechápem, kde beriem tú silu ešte bežať. Do cieľa dobiehame s časom okolo 20h50min, vítajú nás známe tváre dobrovoľníčiek, máme to za sebou...

    Emócie sú silné, najmä u parťáčky, ktorá práve dobehla svoju prvú stovku (vlastne nám to nameralo až 108km) v živote a ešte bude chvíľu trvať, kým si mozog uvedomí túto neskutočnú skutočnosť. Veľká gratulácia a poklona k tomuto výkonu, napriek mučivej bolesti to dobojovala statočne a s veľkou časovou rezervou do cieľa. Opäť sme sa presvedčili, že je to celé v hlave a pri správnom nastavení dokáže človek zdanlivo nemožné...

 

    

Čítať ďalej

Prešporský UltraPunk 2019

26. októbra 2019 :: Vyvrcholením ultratrailovej sezóny býva už pomaly tradičná jesenná akcia s názvom Prešporský UltraPunk. Tento ultrabeh si obvykle nenechá ujsť nikto z ultratrailových nadšencov. Novinkou tohto roku bolo skrátenie 100km trasy na 74 kilometrov, takže aj nováčikovia mali možnosť vyskúšať si, o čom je ultra trail. Prihlasovať sa mohli dvojice alebo jednotlivci.
Medzi nováčikov patrí aj bežecká parťáčka Vladka, s ktorou sme sa dohodli, že tento beh absolvujeme. Dostala ho ako darček k narodeninám, zabehnúť si ultra bolo jej bežeckým snom. Cieľom bolo prísť v pohode a zdraví a pokiaľ možno si to čo najviac užiť. Čas sme neriešili, približný prepočet nám vychádzal na nejakých 14 hodín, pričom limit na dobeh do cieľa bol stanovený na 16 hodín. Predpoveď počasia bola viac než priaznivá a sľubovala na posledný októbrový víkend naozaj exkluzívne teploty.

   Ráno sa štartuje o 7.00 z parkoviska pri Lidli v Bratislavskej Dúbravke. Na prezentáciu v kultráku dobiehame tesne pred trištvrte na 7, preberáme štartové čísla, stíhame hromadné fotenie a už sa aj hromadne presúvame na štart. Vyše stovky nadšencov nedočkavo podupkáva a čaká, kedy sa bude môcť rozbehnúť. Pár minút na rozkukanie a už aj štartujeme. Klusáme ulicami Dúbravky, potom ulicami starej Dúbravky pomedzi rodinné domy až k prvému strmšiemu stúpaniu popod les. Ako zahrievačka celkom fajn, zima mi nebola ani na štarte a teraz mi už vôbec nie je. Trasa sa kľukatí známymi cestičkami Dúbravskej hlavice až pribiehame na prvý "fotopoint" nad Sandbergom. Krásna scenéria nenecháva nikoho ľahostajným a tak aj my fotíme, seba aj okolie.

   Po pár minútach pokračujeme ďalej, prudkým klesaním pod Sandberg, potom singláčom smerom k lomu, okolo zvieratiek, chatovej oblasti až nás to vyvedie na cestu na konci Devína. Beží sa mi zatiaľ dobre, aj keď si neviem nájsť to úplne pohodové tempo, aké by som si predstavoval. Možno trochu nervozita z toho, aby sme neprepálili začiatok, aby ma niečo nezačalo príliš skoro bolieť a ďalsích 100 drobností, ktoré môžu človeka na ultra stretnúť.

   Okolo 10. kilometra dobiehame na tajnú kontrolu s občerstvovačkou na parkovisku pod hradom Devín. Už z diaľky zaregistrujem Miša H., bežeckého parťáka zo spoločných ultrabehov. Víta ma svojským bonmotom, ktorému rozumie len pár zasvätených ľudí. Cvaká nám kontrolné karty a presúvame sa k stolom s občerstvením. Tam ďalší šok, Janči Ž., ďalší bežecký parťák dnes vo funkcii dobrovoľníka.

   Aj mi bolo divné, prečo obaja chýbajú na štartovej listine. Po krátkej ochutnávke miestnych špecialít sa pomaly poberáme ďalej. Prvá reálna kontrola K1 nás čaká len o 5km ďalej (na 15.km) hore na Dúbravskej hlavici, na mieste okolo ktorého sme už prechádzali. Dobiehame tam celkom šikovno, dávam si mastného chleba s trochou cibule, dopĺňam vodu a už si to aj šinieme smerom ku K2. Prebiehame lesom a ja cítim, že nie som v pohode, mám pocit, že nestíham za parťáčkou a musím ju brzdiť, navyše začínam cítiť predkolennú šľachu na pravej nohe, pre mňa už známa vec. Nie je to nič hrozné, zatiaľ len také náznaky, ale pridáva sa k tomu jemné pichanie na vnútornej strane ľavého kolena. Toto som naozaj nepotreboval...ale ide sa ďalej. Zbeh z lesa nad Dlhými dielmi, prebeh pomedzi paneláky do Líščieho údolia, opäť stúpanie lesom až k študentským internátom, okolo nich zbeh do Mlynskej doliny, nepríjemný prechod križovatkou ponad diaľnicu.

   Odtiaľ začína stúpanie štvrťou rodinných domov, známou brutálne strmou Korabinského ulicou, ďalšími uličkami až sa dostávame nakoniec ponad Horský park, ktorého dlhočiznými schodmi doklesáme k tretej občerstvovačke K2. Tu nás už čaká kamoška Katuš, ktorá si prvýkrát vyskúšala funkciu dobrovoľníčky a pekne sa o nás postarala.

   Dobrovoľníčku tu robí aj ultrabežkyňa Soňa K. s jej drobcami, manžel Rudko už je na trati niekde pred nami. Dávame si teplú kávu, ja neodolám sladkému koláču a doplníme hlavne fľašky s vodou, lebo nás čaká dlhší úsek do Marianky (43.km). Lúčime sa s príjemnou osádkou K2-ky a bežíme dolu parkom. Ešte pár asfaltových ulíc, prebeh štvorprúdovkou, popod Kramáre až sa dostávame konečne do lesa a na Železnú studničku. Je sobota, parkovisko praská vo švíkoch a všade rodiny s deťmi a "relaxujúci" Bratislavčania. Rýchlo preč odtiaľto, ešte trošku zakufrujeme, lebo som sa nepozrel poriadne na hodinky, ale našťastie to bolo len pár desiatok metrov. Ocitáme sa znovu na lesných cestičkách, hore hore...dolu dolu, mierne stúpania sa striedajú s prudšími, až sa ocitáme hore na Kamzíku pri bufetoch. Parťáčka má chuť na pivo, tak sa prídávam k tejto iniciatíve a veru dobre to padlo. Je tu s nami aj dvojica chalanov, s ktorými sa posledných pár kilometrov striedavo predbiehame. Skonštatujeme, že na príchod do Marianky máme dostatok času a je to už len okolo 10km.

   Púšťame sa dolu kopcom po chodníku, ktorý nás vypľuje blízko dolnej stanice lanovky. Je to  časť trasy UltraLanovky, ktorá sa behá každý rok na jar. Kúsok bežime po asfaltke, potom jedno nepríjemné prudké stúpanie lesom, kým vylezieme na hrebeň a miernymi kopčekmi smer Marianka, posledné asi 2km už je len zbeh a klesanie až ku dedine. Trochu nezáživná motanica ulicami nás konečne privedie na štvrtú ovčerstvovačku s označením K3. Stretávam tu ďalšieho bežeckého parťáka Paliho, ktorý dnes tiež dobrovoľníči, okrem neho je tu Slavo Glesk, ktorý nás hneď častuje najnovším vtipom. Julka, slovenská ultratrailistka, ktorá tento rok prebehla Cestu hrdinov SNP, si tu dnes tiež prišla oddýchnuť :) Strávime tu príjemnú cca štvrť hodinku a najedení a občerstvení kráčame v ústrety ďalšej etape s cieľom v Stupave (60. km). Za nami je už viac ako polovica trasy, celkom pekne nám to odsýpa.

   Opúšťame Marianku, prechádzame okolo pútnickeho miesta a potom prudkým kopcom opäť na hrebeň. Predbiehame doktora Okruhlicu, ktorý nás dobehol niekde pred občerstvovačkou. Pred nás sa dostal Team mmx, dvojica chalanov, s ktorými sa striedavo predbiehame už od Kamzíka. Máme zhruba rovnaké tempo a mám tušenie, že dneska ich ešte párkrát stretneme. Stúpanie nás privedie na lúku s dreveným krížom, prechádzame okolo neho až sa dostávame na hrebeň. Tento úsek trasy je pomerne monotónny, okrem toho je aj dosť dlhý (17-18km). Rovné úseky a zbehy sa snažíme klusať, stúpania kráčame. Moja parťáčka ma dnes musí ťahať, sľacha pravého predkolenia ma pobolieva a strieda sa to s pichaním v ľavom kolene. Je to otravné, ale nebráni mi to celkom v behu zatiaľ ani sa to nezhoršuje. Rozhodol som sa, že na ďalšej občerstvovačke si dám ružovú tabletku, nech to aspoň do cieľa dobehnem bez bolestí. Niekde za polovicou tohoto úseku by už malo pomaly začať klesanie, už sa ho neviem dočkať. A za 55.kilometrom naozaj začíname klesať. Medzitým sme znovu predbehli Team mmx, chalani sú pomerne nevyrovaní, jeden plný energie, druhý vyfľusnutý niekde vzadu :) Blížime sa k Stupave, tentokrát nebudeme musieť prejsť dlhé úseky mestom ako v minulých ročníkoch, ale lesným trailom sa dostávame pomerne pohodlne až takmer k občerstvovačke (kontrola K4). Konečne si dávame teplú polievku, ktorá je po 60 kilometroch ako pohladenie pre žalúdok. A je taká dobrá, že si rovno vypýtame dupľu.

   Na tejto kontrole sme sa mali stretnúť aj s kamoškou Naďou, ktorá tu mala robiť dobrovoľníčku, ale asi jej do toho niečo prišlo, lebo ju tu nevidíme. Oddychnutí a najedení sa lúčime a odchádzame, pred nami už len posledných 14-15 km, toto už dáme, aj keby sme mali po štyroch dôjsť. Naše prepočty dokonca ukazujú, že by sme to mohli stihnúť v čase okolo 12 hodín, čo mi príde ako perfektný čas. Ešte uvidíme, ako nám to pôjde cez Pajštún, ostáva nastúpať niečo cez 600 výškových metrov. Najprv prechádzame dlhým chodníkom cez park, všade kopec ľudí a len pár trafených ultráčov. Na konci Stupavy začíname pomaly stúpať, lesné chodníčky sa tu všelijako križujú, občas je problém trafiť ten správny. No aj tu stretávame ešte dosť okoloidúcich, podľa nich vieme, že smer na Pajštún máme správny. Záverečných pár desiatok metrov je terén dosť strmý, ale po chvíli už sa fotíme pred zrúcaninou. Aj takto večer je tu dosť rušno, hradná skala je obľubeným miestom lezcov, stena je nimi doslova obsypaná. My sa veľmi nezastavujeme, pokračujeme cestičkou dolu kopcom. Klesanie je väčšinou mierne ale zato strašne dlhé, v diaľke pred nami vidíme "muža v čiernom", ako sme nazvali jedného bežca, s ktorým sme sa párkrát striedavo obehli. Pomalým ale istým poklusom ho dobiehame a nechávame ho kdesi za sebou.

   Už nás čaká len posledná zastávka na kontrole K4 pod Dračím hrádkom, dobiehame na ňu za hustnúceho šera. Víta nás veselá partia pod vedením Feriho Slezáka a hostia nás slanými aj sladkými pochutinami. Niečo si samozrejme zobnem, aby som neurazil :) Parťáčka má chuť na kávu, tak si vypijeme k tomu aj pohár kávy. Medzitým nás Feri informuje o svojich bežeckých plánoch na najbližšie obdobie. Radi by sme s ním pokecali, ale čas je neúprosný a tak vyťahujeme čelovky a vybiehame v ústrety poslednému, už nočnému úseku. Do cieľa ostáve už len pár kilometrov (7-8).

  Spočiatku prekonávame nepríjemne klopený a pomerne strmý singláč, ktorým vystúpame posledných asi 200 výškových metrov. Otočka na Bielom kríži a odtiaľ už nasleduje len samé klesanie, asi 4km do cieľa. Bežíme lesným chodníkom, ktorý vedie paralelne s asfaltkou, musíme si dávať pozor na korene a kamene schované pod napadaným lístim. Mne už sa bežať veľmi nechce, ale moja parťáčka má toľko energie, akoby sme bežali 5.kilometer. Obdivujem ju a zároveň ma štve, že mi to dnes nejde lepšie. Musel som si nejako preťažiť tú šľachu, hoci od Stupavy už idem vcelku bez bolesti, vďaka Ibalginu. Asi 2 kilometre pred cieľom dobiehame skupinku troch bežcov, ktorí zjavne nevládzu a my ich rezkým poklusom o chvíľu nechávame za sebou. Neviem, kde sa tu vzali, každopádne ma to potešilo. Keď zbadáme prvé svetlá pouličných lámp, dodá nám to ďalšiu energiu a optimizmus, sme takmer v cieli. Ešte posledný kilometer, pár ulíc, odbočka doprava a pred nami vysvietená cieľová budova. Za posledným rohom ešte uistenie, že sme naozaj v cieli a vchádzame dnu. Dali sme to... my sme to naozaj dali. Náš optimistický odhad 12hodín sme prešvihli len o 17 minút, ale aj tak som s takým dobrým časom nepočítal. Som hrdý na parťáčku Vladku, ako sa úžasne dokázala vyhecovať, napriek bolesti a počiatočným pochybnostiam. Patrí jej obrovská gratulácia k prvému absolvovanému ultrabehu a zároveň veľké ĎAKUJEM, pretože dnes ťahala viac ona mňa. Naozaj, klobúk dole. Odtiaľto už je len malý krôčik k prvej stovke, ktorú verím, že absolvujeme na jar budúceho roku.

Čítať ďalej

UltraFatra 2019 alebo ako som skončil, skôr ako som vôbec začal

27.júl 2019 :: UltraFatra patrí podľa rozprávania ľudí medzi najkrajšie z tých "krátkych" päťdesiatok na Slovensku. Náročnosťou sa radí k tým skôr ťažším. Tešil som sa na ňu aj ja, Malofatranská sa mi páčila a toto je predsa Veľká Fatra, takže to musí byť ešte suprovejšie, nie?
   Zozbierali sme sa už takmer klasická zostava ja, Mišo, Janči + Pali a na štarte sa mal pridať ešte Majo M. Ubytovanie tentokrát zabezpečoval Pali a dopravu Mišo. V piatok o 15 si dávame všetci štyria zraz v Grobe u Miša, nahádžeme batožinu do auta a fičíme smer Ružomberok. Po príchode ešte malý nákup proviantu v Kauflande a odtiaľ rovno na prezentáciu do školy. Nie je tu zatiaľ žiadny nával, takže si všetko v kľude vybavíme, ešte som si aj kúpil za dobrú cenu mikinu UltraFatra :) Zo školy presun do centra, kde chvíľu blúdime, kým trafíme na ten správny parking. Apartmán je vzdialený pár desiatok metrov, je to úplné centrum na pešej zóne, rovno nad reštauráciou. Vybavenie je celkom luxusné, je to asi prerobený byt, obrovská kúpeľňa, kuchynský kút, obývačka a dve spálne. Keď sme sa pokochali, ideme sa dolu navečerať, ostávame rovno v podniku pod ubytkom. Dávam si vývar a ako druhý chod bravčové medailónky s opekanými zemiakmi, k tomu jedno vychladené pivko. Netušil som, že medailónky budú ešte flambovať absinthom, aspoň sme to mali aj s kultúrnou vložkou.

   Po večeri sa chalanom ešte žiada niečím to zakončiť, tak sa presúvame do druhého podniku. Na pivo ale už nikto nemá chuť, tak ostávame pri bazovej limonáde. Ešte chvíľu posedíme a potom sa už vraciame do apartmánu nachystať sa na zajtra. Každý má už svoj predpretekový rituál, chystáme si oblečenie a obsah bežeckých batohov, aby sme sa už ráno nemuseli zdržovať. Najviac nás trápi predpoveď počasia, lebo to na zajtra vôbec nevyzerá ružovo a tak je ťažké sa rozhodnúť, čo si vziať so sebou a čo na seba. Každopádne uvidíme ráno a podľa toho doladíme detaily. Ja si ešte pripravím proteínový šejk do chladničky, vypijem si ho ráno.

    Ráno vstávame okolo 4:40, pri autobuse musíme byť najneskôr 5:30. V noci som sa relatívne dobre vyspal, aj keď som sa dosť prehadzoval. Teraz ale cítim nejaké zvláštne pocity v bruchu, možno je to len predštartová nervozita, takže tomu neprikladám nejakú zvláštnu dôležitosť. Vonku to zatiaľ vyzerá dobre, neprší a obloha nad nami je v podstate jasná. V diaľke ale vidno mraky, ktoré sa na nás ešte len chystajú. K autobusom prichádzame presne, pešo nám to z apartmánu netrvalo ani 10 minút. Sadáme dnu a čaká nás cesta do Harmanca, odkiaľ sa štartuje. Cesta trvá dobrú trištvrte hodinu a žalúdočná nevoľnosť sa mi vracia, najmä keď prechádzame úsekmi kde je to samá zákruta. V autobuse mi obvykle nebýva zle (bývalo, keď som bol ešte decko), ale teraz viem, že toto asi neskončí dobre. Vyberám si nenápadne zatvárací Ikea sáčok a opieram sa hlavou o sedadlo predo mnou. Oblieva ma studený pot a pokúšajú sa o mňa mrákoty. Len tu neodpadnúť, zatínam päste a snažím sa to nejako prekonať. Na chvíľu sa mi to aj podarí, mrákoty ustupujú, ale žalúdok robí stále kotrmelce. V jednej chvíli to už nedokážem potlačiť a ide to von. A aby trapas bol dokonalý, sáčok nevydrží nápor svojho obsahu a ten sa mi už valí medzi prstami. Janči mi podáva druhý sáčok, pomocou ktorého sa snažím zachrániť, čo sa dá, ale je to dosť márne. Našťastie onedlho zastavujeme a ľudia začínajú vystupovať. Poutieral som, čo sa dalo, bohužiaľ to trochu schytalo aj sedadlo, na ktorom som sedel. Vonku ešte dočisťujem batoh a vlastné oblečenie, ktoré bolo čiastočne zasiahnuté.
   Chalani ma čakajú obďaleč, už sa k nim pripojil aj Majo M. Presúvame sa pomaly na miesto štartu, je to len pár desiatok metrov, do siedmej máme ešte niečo cez pol hodiny. Začínam cítiť, že to zo mňa asi pôjde aj druhou stranou, všade je už ale plno ľudí a nájsť si tu miesto na túto aktivitu nie je úplne jednoduché. Odchádzam asfaltkou asi 200-300 metrov a darí sa mi nájsť vhodný strom, za ktorý sa viem schovať. Konzistencia stolice neveští nič dobré, ale aspoň sa mi trochu uľavilo. Kráčam na miesto štartu, už sú tu všetci nastúpení, ostáva pár minút.

   Hneď úvodná pasáž sa ide do prudkého kopca. Prvých pár stoviek metrov ešte ako tak vládzem, ale rýchlo ma začínajú opúšťať sily a postupne spomaľujem. Ani neregistrujem ako ma všetci ľudia predbiehajú, snažím sa ísť si svoje tempo. Chalani sa mi stratili niekde vpredu, ani sa nejdem pokúšať ich dobehnúť, stálo by to strašne veľa síl predierať sa davom ľudí a ešte do celkom prudkého kopca. Odhadom po nejakej pol hodinke som sa ocitol zrazu takmer sám, len za sebou registrujem periférnym videním ešte nejakého človeka. Budeme mu hovoriť Eugen. Keď zastanem, zastane aj on, začnem kráčať, začne aj on. Takto sa to ešte párkrát zopakuje, až mu nakoniec vravím, nech ma kľudne obehne, že mne to dnes akosi nejde. Lenže ja ťa nemôžem predbehnúť, ja som ZADNÝ VOJ. A do riti! To som sa tak rýchlo prebojoval až na koniec štartového poľa? Eugen sa ma znaží upokojiť, že nech si kľudne idem svojim tempom a dáva mi rôzne bežecké rady, ktoré ja už dávno poznám, len to proste v momentálnom stave akosi nefunguje. Nič mi nefunguje, som ako spľasnutý balón, žalúdok mám na ruby. Nechce sa mi už vracať, ale nedokážem do seba nič dostať, okrem pár hltov čistej vody z fľašiek. A tá mi energiu akosi nedodá. Trápim sa a postupujem hrozne pomaly, v prudších úsekoch musím hádam každých 20 metrov zastaviť, aby som sa vydýchal. Eugen mi sem-tam ukazuje a komentuje okolité kopce, ale ja sa nedokážem na to sústrediť, ide mi len o to, nech už vyleziem ten sprostý kopec a potom dolu k občerstvovačke. Som už v podstate rozhodnutý to ukončiť, na prvú kontrolu mám síce šancu prísť v limite, ale to čo ma čaká za tým, už by som takmer určite nedal. Tento prvý úsek má na zhruba 10 kilometroch prevýšenie 750 metrov a ďalej to má byť ešte väčší záhul. Nie, v takomto stave by to bol čistý hazard pustiť sa ďalej.

   

   Konečne som na vrchole kopca Japeň, Eugen mi robí fotku, nech mám aspoň dôkaz, že som tu bol, ešte pár pohľadov na okolité kopce a ide sa dolu. V diaľke už nejaký čas počuť hrmenie a začína aj poprchať. Búrka to zatiaľ našťastie nie je. Cesta z kopca nebola tiež veľmi pohodová, aspoň zo začiatku. Prudký zbeh, kde treba stále brzdiť stehnami, som si vôbec neužíval. Nohy ma bolia, ako by som mal za sebou už 50 kilometrov, ale nie je to bolesť ako z únavy, ale ako z nedostatku glykogénu vo svaloch. Som ako handrová bábika, len sa už nejako dogúľať dolu. Keď sme konečne vyliezli na asfaltke v Starých Horách, už sa celkom rozpršalo. Na občerstvovačke sa tlačí skupina ľudí pod malým prístreškom, podarí sa mi zjesť ponúkaný banán a kúsok pomaranča. Oznamujem orgom, že končím. Našťastie o chvíľu odchádzajú a zoberú ma autom do cieľa v Ružomberku. Poskladať prístrešok, naložiť veci do auta a ideme. Prichádzame do školy, odovzdávam čip, chvíľu tu ešte postávam, začína mi byť zima. Dávam si kapsulovú kávu, nie je to nič moc ale aspoň je to teplé. Idem sa presunúť do apartmánu, kľúče má síce Pali, ale snáď ma pustia dnu, keď im vysvetlím situáciu. Nie je ešte ani poludnie a čakať tu v škole ešte 8-9 hodín, kým prídu chalani, nie je práve lákavá predstava. Nakoniec som sa do apartmánu dostal a strávil tu zvyšok dňa na čaji a suchých koláčikoch, ktoré som ráno nezjedol. Ani večer, keď došli chalani, som ešte nebol v stave, že by som s nimi išiel von na večeru.
   Na druhý deň skoro ráno opúšťame apartmán a čaká nás cesta domov. Už mám žalúdok v lepšom stave, ale stále mám ešte hnačku, ktorú sa mi podarí dostať pod kontrolu až pomocou tabletiek od Jančiho. Celú nedeľu ešte trávim na suchároch a čiernom čaji. Takto neslávne teda dopadlo moje účinkovanie na UltraFatre. Ale aj to bohužiaľ patrí k ultra, mne sa to stalo zatiaľ prvý krát a dúfam, že aj naposledy.

Čítať ďalej