Rusínska 100 alebo na východe (konečne) niečo nové

 25.septembra 2021 :: Na túto novinku našej ultrascény som sa prihlasoval tuším ešte niekedy začiatkom roka a celkom som sa na ňu tešil, keďže to malo byť niečo úplne nové a v končinách mnou úplne nepoznaných. Menšie komplikácie nastali tým, že sa veľa iných behov popresúvalo na jesenné obdobie a to hlavne akcie z minulého roka. Efekt to malo ten, že dva víkendy pred Rusínskou som absolvoval Ponitriansku 100 a víkend pred Rusínskou zasa Štefánika80. Pekná nálož kilometrov, telo malo čo robiť, aby sa ako tak spamätalo do ďalšieho víkendu. Na beh som nemal vôbec chuť a celý týždeň po Štefánikovi som nepohol ani prstom pokiaľ ide o nejakú fyzickú aktivitu. Lenže termín sa rýchlo približoval a s ním aj menšie obavy, ako to vôbec zvládnem 3.víkend po sebe.

  Piatok pred víkendom už mám pracovné voľno, balím kufre na týždňový pobyť mimo domu (plán je ostať tam až do ďalšieho víkendu, kedy by som mal ísť na MMM do Košíc) a okolo obeda vyrážam na skoro 6 hodinovú cestu krížom zo západu na východ. Zastávka v Stropkove na registrácii a pokračujem kúsok ďalej so Svidníka, kde mám rezervované bývanie v malom 1-izbáku.

  Ranné vstávanie o 5.00 už mi príde pomaly normálne. Tentokrát som sa vyspal relatívne dobre, aj keď večer ma obchádzali “divné stavy”, ako by som mal teplotu. Dva paraleny pred spaním to poistili. Tlačím sladké koláče s bylinnym mliekom a pred 6 sadám do auta smer Stropkov. Pol hodinu pred štartom ešte prebehne brífing v telocvični, kde sme sa všetci pomaly pozliezali. Vidím pár známych tvárí, Julka, Michal z Gánoviec, Erika s Jožinom čo som ich viezol autom z MKMK a napokon môj spolubojovník Jano z Košíc. Počas výkladu trasy sa mi podarí vystihnúť moment voľnej kabínky na WC, čo je celkom vzácnosť :)

   Po výklade (z ktorého si bežne človek zapamätá tak 10-20 percent) sa presúvame na námestie asi 200 metrov od školy. Tu ešte stretávam chalanov zo starej partie (Mišo, Janči, Peťo, Palo…), stihnem ich akurát pozdraviť a o pár desiatok sekúnd padá štartový výstrel. Prebiehame pomaly mestom, pelotón naspeedovaných rýchlikov už o chvíľu niekde v diaľke pred nami, vzadu sa formuje skupinka z nás zážitkových bežcov, predbiehame Eriku s Jožinom, spolubežec Jano sa s nimi pozná, tak chvíľku konverzujeme a napokon ich nechávame niekde vzadu. Idú ešte pomalším tempom ako my dvaja a to už je čo povedať. 

  Opúšťame ulice Stropkova a konečne sme v lese. Okamžite ma zaujme značenie trasy, na ktorom si dali organizátori fakt záležať. Dve farebné kombinácie fáboriek, pre každú trasu iné (R100 - žlto čierne, R66 - bielo červené), extra dlhé, neprehliadnuteľné. Okrem toho nápisy “R100” oranžovou reflexnou farbou na stromoch, na padnutých stromoch, vyčnievajúce korene tiež označené (aby sme náhodou nezakopli :), proste fantázia. Okolo 6.kilometra prebiehame prvou kontrolou (K1 - Banské), iba si nás zapíšu a plynulo pokračujeme. Prvá kontrola s občerstvovačkou (K2 - Smetisko) nás čaká až po 15.kilometri a tu už skupinka dobre naladených dobrovoľníkov nás hostí dobrotami všakovakých chutí. Jano s nimi vtipkuje nejakým zvláštnym jazykom (východniarčinou samozrejme), z ktorého občas nie všetko dokážem preložiť ;) Patrične posilnený ešte pred odchodom neodolám kalíšku Jaegermaistra, odmietnuť niečo také tu na východe býva fakt ťažké…

  Kontrolu K3 si veľmi nepamätám, myslím že tam bol chlapík so psom uprostred lesa pri nejakej rozbočke a posielal ľudí správnym smerom. Zhruba na úrovni prvého polmaratónu zbiehame dolu kopcom rovno do Svidníka. Trochu zmätočné značenie nás tu poslalo dolu o pár desiatok metrov skôr ako sme mali, no nič sa nedeje. Dobrovoľníčka so psom stojí na mieste zbehu na asfaltku a nasmeruje nás ďalej. Preklusáme niekoľko stoviek metrov, míňame kruhový objazd a prebiehame frekventovanú štvorprúdovku za asistencie dvoch dobrovoľníkov, ktorí zastavujú autá. Niečo neskutočné… Po chvíli len o pár metrov míňame panelák, v ktorom som ubytovaný, srandujem s parťákom, že si skočím trochu oddýchnuť. Kúsok ďalej sa už blížime k pamätníku sovietskej armády a zdiaľky vidíme postavičku bežca ako sa motká okolo. Dobehneme ho a to Belo “El presidente” Spišák, ktorý beží R66 a robí pritom “inšpekciu” trasy :) Vchádzame do lesa a v miernom stúpaní opúšťame Svidník. Pár kilometrov kráčame v trojici, kým Belo nezačuje volanie prírody a musí si odskočiť do lesa.

  Len o pár kilometrov nás už čaká kontrola K4 - Nižná Jedľová, tu prvýkrát vidím dvojjazyčné tabuľe slovensko-ruské. A z organizátorov opäť padám na riť. Vbiehame do dediny, na stoličke oproti teta s krížovkami a usmerňuje bežcov…niekde uprostred dediny na zastávke ďalšia teta, to už je akože K4, kontroluje a usmerňuje bežcov. Na konci dediny pred odbočkou doprava sedí chalan s knižkou a posiela bežcov správnym smerom. Nechápem. A pritom sú všade nasprejované šípky na zemi. Fakt klobúk dolu, orgovia. Myslím, že niekde za touto dedinou nás dobieha Julka B. Vraj skoro zakopla v lese o srajuceho Bela. Ide si opäť svoje (či už na tepy, alebo nie, viem, že sa pri nás dlho nezdrží…), chvílku spolu kecáme, odkráča si s nami asi 2-3 kopce a potom nás slimákov nechá niekde za sebou.

  

  Druhá občerstvovačka je pripravená asi na 32.kilometri (K5 - Belejovce). Prestreté stoly s občerstvením, teplými aj studenými nápojmi, koláčmi, slanými aj sladkými pochutinami, ovocím, lavičkou na sedenie. Proste paráda, ľudia srdeční, fandia nám, Jano ich zabáva svojim jedinečným humorom. A hlavne nikto nerieši debilné nariadenia, náhubky a podobné sprostosti, mastné chleby rovno do ruky, závan starých dobrých čias… Ďalšia možnosť jedla bude až o 15 kilometrov, tak doplňujeme aj fľaše a pomaly sa dvíhame na odchod.

  Terén je stále veľmi príjemný a celkom behateľný, počasie síce nevyšlo podľa predpovede, slnko je celý deň skryté za mrakmi, no zato teplota je ideálne bežecká. Tento úsek nám ubieha celkom svižne, teda v rámci možností a koľko dovolí artróza môjho spolubežca. Hlavne v zbehoch ho to extrémne brzdí a každý krok je sprevádzaný bolesťou. Doklusávame lesným chodníkom na K6 - Šarbovské sedlo, čo je zaroveň aj     občerstvovačka. Ale nie hocijaká. Proste bufetové all inclusive stoly prestreté na traktorovej vlečke. Opäť nechápem a dávam dolu klobúk pred organizátormi za túto extra originalitu. Je tu asi 5-6 chalanov, údajne hasiči, tlačíme do hlavy jedlo a kecáme. Ani sa nám nechce odtiaľto odísť, ešte aj ohník tu majú na ohriatie, joj… Zisťujeme, že za nami je už len jedna dvojica bežcov a to Erika s Jožim, pred nami asi s polhodinovým náskokom už Julka, ktorá si tu v tej rýchlosti zabudla svoj potravinový balíček.

  Opúšťame skvelú partičku, nech sme na Dukle ešte za svetla. Podľa prepočtov by sme to mali v pohode stihnúť. Čaká nás len 10 kilometrový úsek. Za necelé 2 hodinky prechádzame okolo hraničného priechodu Vyšný Komárnik a len pár sto metrov dolu po ceste je už známy vojenský cintorín a pamätník s vojakom. Od pamätníka už len kúsok asfaltky a sme na K7 - Dukla. Tu nás opäť vítajú veselí dobrovoľníci a hostia nás rovno dvojchodovým menu, vývar a kuracie mäso s ryžou. Napraceme sa, ja to ešte zalejem čapovanou kofolou a nejakým ovocím. Z dropbagov vyberám suché tričko na prezlečenie a šatku na hlavu. Ťažko sa nám odchádza z tohto príjemného miesta jedla a pohody, ale chceme bojovať až do konca tak sa dvíhame a lúčime sa s osadenstvom. Pred nami je najdlhšia etapa bez občerstvovačky - rovných 20 km.

  Je skoro pol 7, máme tak slabú pol hodinku svetla, pre istotu už vybavení čelovkami sa driapeme do prvého kopca. Asi po 20 minútach parťák odparkuje do lesa “položiť kábel”, ešte kým nepadne totálna tma. Samozrejme si zabudne so sebou paličky a tak si pri vstávaní z podrepu trochu viac nadáva. Nohy už po tých 60 kilometroch nie sú celkom svieže. Niekde v týchto miestach sa začína terén rapídne zhoršovať. Na lesnej ceste sa objavujú stojaté mláky, ktoré sa ešte spočiatku darí obchádzať, ale postupne je to horšie a horšie. Sú miesta, kde je možnosť obísť rozbahnenú cestu krátkou lesnou odbočkou, ale niekde sa ani to nedá kvôli hustému porastu z oboch strán cesty. Tak sa snažíme aspoň minimalizovať počet vhupnutí do hlbokého blata, aby chodidlá ostali pokiaľ možno suché. Nadávky rôzneho druhu sa sypú raz z jednej, raz z druhej strany. Aspoň trochu si tak ventilujeme frustráciu, lebo nás to brutálne brzdí. Oči treba mať na stopkách, čiže to aj mentálne vyčerpáva. Parťák sa navyše rozhodol, že mi vyrozpráva obsah knihy, ktorú čítal a prišla mu zaujímavá. Asi po pol hodine (možno viac, ťažko sa to odhaduje) už mám z toho hlavu ako glóbus, no aspoň nemusím počuvať svoje vlastné zúfalé myšlienky. 

  Asi po 10km trápenia sa vyštveráme na kontrolný bod K8 - Kút, kde nás už zdiaľky vítajú zvoncami a pokrikmi dobrovoľníci. Okrem niekoľkých členov je tu aj skupinka nejakých turistov. Sadáme si na pár minút na lavicu pod prístrešok. Žiadne švédske stoly sa nekonajú, je tu len tácka s pár kolieskami salámy, ktorú niekto asi obetoval z vlastných zásob. Jano sa bez ostychu ponúka, ja si dám ukradomky asi 2 kolieska. Treba nám ísť ďalej, ešte 12 kilometrov a ak to bude stále v takom strašnom teréne, máme sa na čo tešiť. Klesáme dolu lesom kus po vlastnom značení mimo turistického chodníka. No aspoň blato tu nie je, len vrstva napadaného lístia. Dlho sa však netešíme a znovu sa napájame na zvážnicu, rozrytú do hĺbky ťažkými mechanizmami. Des a katastrofa… Napokon vychádzame z lesa na nejaké vačšie priestranstvo, opodiaľ stojí odstavené auto so zapnutými svetlami a zdiaľky na nás volá nejaký človek. Ideme k nemu a to Jožko Kimák, hlavný organizátor, kontroluje prechádzajúcich bežcov. Chvíľu s ním pokecáme, posťažujeme si na lesných robotníkov a paseku, čo tam narobili. Ešte nám do občerstvovačky chýba jeden kopec a asi 4km. Cesta už vedie mimo slovensko-poľskú hranicu, po ktorej sme išli viac ako 30 km! 

  Kým konečne prídeme na kontrolu K9 - Príkra, musíme prešľapať jednu šialene nekonečnú lúku. Vďaka miestami vysokej tráve máme tenisky už celkom premočené. Záverečných asi 500 metrov pre zmenu blatovým tobogánom, ktorý sa nedá obísť zo žiadnej strany. Pred obecným úradom (čo je v podstate unimobunka odhadom 4x5 metrov) na nás čaká vytúžené občerstvenie. Tento úsek nás neskutočne vyčerpal. Sme blízko 80. kilometra, to už poväčšine nezvyknem skoro nič jesť, tentokrát si však doprajem mix kalórií rôzneho druhu. Pýtame sa dobrovoľníkov, či vedia niečo o ostatných bežcoch. Nie je tu však absolútne žiadny mobilný signál, takže nič. Asi po 20 minútach sa odliepame od stoličiek a pomaly padáme ďalej. Čaká nás 14 km etapa, ktorá by mala byť z tých menej náročných. Okrem prvého stúpania opäť tou istou lúkou, ktorou sme klesali do Príkrej, nám to ide naozaj celkom dobre. Rýchlou chôdzou vyzerá, že to dáme za niečo viac ako 2 hodinky.

  Kontrola K10 v obci Bukovce je na miestnom futbalovom ihrisku. To už sme sa prehupli cez 90 kilometrov. Cez dieru v oplotení vliezame do areálu ihriska a na opačnom konci vidíme svetlo a nejakých ľudí. Únava a zlé oči robia svoje a tak nemáme istotu, či sú to naši a tak tam chvíľu bezradne stojíme a svietime čelovkami na všetky strany..až kým na nás niekto konečne nezakričí “poďte sem!”. Prekráčame teda šírku ihriska a už sa nás aj ujmú zlaté ručičky dobrovoľníkov. A konečne tu majú chutný čaj, nie presladenú limonádu…mňam. Jano aj napriek pokročilej únave ešte zo seba súka vtipné bonmoty, ale možno je to už len skryté zúfalstvo. Ja som prekvapený, že ma ani na tomto kilometri niečo vyslovene extrémne nebolí. Samozrejme kvadricepsy na nohách už cítim dosť, chrbát tiež ubitý z batoha a ramená z paličiek. Horšie je na tom parťák, ktorého trápi a spomaľuje vydratý bedrový kĺb. 

  Na predposledný úsek sa vôbec neteším, má byť opäť dosť dlhý (16 km), s poslednou občerstvovačkou len necelé 4 km pred cieľom. Viac by som ocenil, keby ju posunuli na nejaký skorší kilometer. Stále nám ostáva nastúpať asi 500 výškových metrov a prekonať 4-5 nepríjemne vyzerajúcich “zubov”. Povačšine už len mlčky mechanicky kráčame, sem-tam hrešíme pri nejakom blatovom alebo mokro-trávovom úseku. Tieto posledné kopce nám prídu len ako umelé naťahovanie kilometrov. Filozofujeme nad tým, prečo stovka nikdy nemôže mať 100 km, vždy je to 105, 110, alebo aj 138 kilometrov a pritom sa to volá “stovka”. Náš čas na trati sa blíži k 24 hodinám a medzitým začína svitať. Môj optimistický odhad bol 22 hodín, to sme ale ešte netušili, ako nás prekvapí druhá polovica trasy. Premotáme sa cez čerstvo zorané pole, kde trochu kufrujeme, lebo značenie a trasa v hodinkách nehovoria rovnakou rečou. Ešte pasúcim sa kravičkám spravíme menšiu show, keď musíme prejsť krížom cez ich raňajkový stôl. Hmla a chýbajúca fáborka spôsobuje, že sa točíme raz na jednu, raz na druhú stranu. Konečne vychádzame von z ohradníka a už len posledných pár sto metrov schádzame na finálnu občerstvovačku K11 - Vojtovce.

  Až mi je ľúto týchto zlatých ľudí, čo tu obetavo čakajú aj na nás posledných slimákov a núkajú nás jedlom, pitím a dobrou náladou. Na pár minút si sadáme k ohníku a ohrievame studené ruky, hádžeme do seba ešte čosi na prežitie posledných kilometrov. Za nami sa stále s odstupom asi hodiny držia Erika s Jožim. Vstávanie je kruté, ale už si hovoríme, že posledný kopec, posledných niečo vyše 100 výškových metrov… Keď sa prehupneme cez kopec, mali by sme už pomaly vidieť pod nami Stropkov, ale skrz hmlu nevidíme ani prd. Až na poslednom kilometri sa pred nami zrazu objaví mesto. Klesáme lúkou, z diaľky dolu na nás kričí niekto “ešte 500 metrov”… Veď hej, ale poď si to skúsiť, pomyslím si v duchu. Posledné metre, pred školou na nás ešte striehne najrýchlejší fotograf Rišo Pouš a cvaká naše unavené postavy. 

  Dali sme to, po 25 hodinách a 10 minútach sme v cieli! Takto dlho som už dávno stovku nešiel. Parťák hovorí “už nikdy více”, ja toho mám tiež plné zuby, ale už sa poznám. Keď si oddýchnem, adrenalín opadne, telo trochu zregeneruje, budem vidiet veci inak. A už teraz sa teším na Rusínsku stovku 2022 :-D

   

Čítať ďalej

UltraFatra 2021 (trochu s horkou príchuťou)

 

   31.júla 2021 :: Po fiasku na UltraFatre pred 2 rokmi som si povedal, že neostanem Veľkej Fatre nič dlžný a je načase dať si reparát. Treba využiť situáciu, kým sa dá, možno už na jeseň bude zasa všetko inak. Po poslednom fiasku na Hriňovskej 100 a odtrpených Kordíkoch, kedy moje sebavedomie dostalo ďalšie rany z milosti, som sa už nejako otriasol a posledný týždeň-dva dokonce vcelku aj dosť trénoval. Ale na akciu akou je UltraFatra len nabehané km nestačia. Tu musí sadnúť perfektne úplne všetko. Ale začnem po poriadku...

   Deň pred pretekmi sa ubytovávam v lacnom moteli na kraji Ružomberka, pre istotu na 2 dni, presúvať sa po dobehu ešte takmer 300 km domov je predsa len dosť riskantné. Ľudia sú tu milí, koncentrácia svedkov covidovych podstatne nižšia ako u nás na západe a tak si ešte pred spaním dávam večeru v blízkej reštike a pivo priamo v moteli. Bez náhubkov a blbých rečí.

   Po nočnom spánku-nespánku (ako už u mňa býva zvykom pred takýmito behmi) vstávam okolo pol 5, robím bežné ranné úkony, miešam jonťáky do fľašiek a zhruba o 5 sadám do auta smer štart. Neskoro večer prišla ešte správa, že sa štart posúva o hodinu, teda na 8:00. Odchod autobusu na štart však nie a tak 5:30 už sedíme nasáčkovaní v dvoch busoch a valíme smer Dolný Harmanec. Asi v polovici cesty sa spúšťa dážď a pretrváva s rôznou intenzitou až do štartu. Stretávam tu Mareka F., pre ktorého je to asi prvý beh takejto náročnosti, asi pol hodinku pred štartom prichádza aj parťáčka vlastným taxíkom. Ja medzitým stíham pod prístreškom v kľude raňajky aj rannú kávu.

   Odbije 8.hodina a začíname sa posúvať blatistým terénom rovno do kopca, dážď nám bubnuje na hlavy a úzka lesná cesta sa podchvíľou upcháva pod návalom bežcov. Myslím na môj štart 2 roky dozadu, ako som sa dehydrovaný s prázdnym žalúdkom pokúšal o nemožné. Teraz sa mi ide oveľa lepšie, aj keď terén dáva riadne zabrať už v úvode. Tvoria sa blatové šmykľavé tobogány, ktoré je ťažko ustáť hlavne pri zbehoch. Parťáčka hneď aj predviedla efektného riťbergera s vysokou umeleckou známkou. Na prvý vrchol Japeň sa dostávame nečakane rýchlo a za nami dokonca ešte dosť veľká časť štartového poľa. Zbeh na Staré Hory k prvej občerstvovačke si celkom užívame (hlavne parťáčka), aj keď mám obavu, že trochu prepaľujem(e).

   Rýchle doplnenie kalórií a už nás aj šikujú na modrú značku, smer Majerova skala. Pôvodne tu mal byť odklon a mali sme ísť alternatívnou trasou kvôli búrke, ale počasie sa stabilizuje a tak platí originál trasa. Spomínam si na slová chalanov zpred 2 rokov, že toto stúpanie je celkom výživné. A dávam im razom za pravdu (to som ešte netušil, čo príde neskôr). Horšie je, že začínam dostávať krízu a do kopca sa príliš zadýchavam. Tento stav som už raz zažil vlani na Zázrivskom Pobehaní. Vtedy sa mi ho podarilo zlomiť asi po 20km. Začínam sa častejšie zastavovať a predýchavať, toto nie je dobré. Parťáčka si ide svoje a čoskoro sa mi úplne stratí niekde v predu. Dobieham ju na vrchole Majerovej skaly, sadám na zem a rozdýchavam tento hnusný stav. Dávam tekuté magnézko a dúfam, že pomôže. Nasleduje miernejší terén a pozvolné stúpanie smerom na Krížnu. Nevládzem však držať tempo za parťáčkou a čoskoro sa mi vzďaľuje niekde vpredu. Čo už...

   Stúpam pomaly miernym kopcom, predo mnou sa týči zelená vežička vojenského objektu a ja tajne dúfam, že ma tam parťáčka niekde čaká. Hore nikoho, len pár nešťastníkov obďaleč prezlieka suché veci. Ja odkladám mokrú bundu na batoh, začína sa oteplovať a miestami sa objavuje aj slnko. Hlavný hrebeň je celkom príjemný, tiahle zbehy a mierne stúpania, za iných okolností snáď aj behateľné. Teraz však mám problém rozbehnúť sa aj dolu kopcom, akoby som mal zadretý motor. Po Krížnej nasledujú ďalšie vrcholy ako Frčkov, Ostredok, Suchý vrch... Po pravde som ich takmer ani neregistroval, od Japeňa som nespravil jedinú fotku, celá moja energia je fuč, výhľady si neužívam, beh si neužívam, sústrením sa len na nádych a výdych a na to aby som ostal vôbec v pohybe. Toto je najdlhší úsek trasy s najviac výškovými metrami, najbližšia možnosť doplniť energiu je chata pod Borišovom. Ako sa k nej blížim, vidím už oproti bežiacich ľudí, ktorí sa vracajú kúsok v protismere a pokračujú ďalej po trase. Tu stretávam aj parťáčku, ktorá je dnes plná energie, odhodlaná dať to v časovom limite. Verím, že to dokáže, má lepšiu hlavu, nohy, motiváciu... Ja však ani jedno z toho a tak sa len pomaly došmatlem ku chate v nádeji, že po občerstvení sa to snáď nejako zlomí.

   Asi po 10 minútach opúšťam občerstvovačku (jesť mi vôbec nechutí, dal som si len radler, kúsok melónu a pár orieškov) a po chvíli stretávam Mareka F., ktorý s nami začínal a stratili sme ho niekde pred Majerovou skalou. Ešte len smeruje na chatu a pýta sa ma, či stíham limit. Odpoviem realisticky, že pravdepodobne nie, ale idem to skúsiť. Predo mnou sa črtá nenápadné ale kruté stúpanie na Ploskú a mne začína znova skapínať motor. Zastavujem snáď každých 50 metrov a lapám po dychu. Z vrcholu je to jemný zbeh dolu a potom mierny terén pokračuje vlastne až po Rakytov. Keď vidím, čo stojí predo mnou, pokúša sa o mna panika. Strmá stena, dobrých cca 300 metrov vysoká. Ukrutne pomalým tempom sa snazím z tohto čísla ukrajovať, ale mám pocit, že to neskončí. Dobieha ma ďalší nešťastník so psom, aspoň chvíľu nejdem sám a chvíľu mám s kým pokonverzovať. Vraj to išiel pred 2 rokmi a stihol tesne časový limit. Naivne si hovorím, že keď sa mi podarí udržať sa pred ním, možno aj ja to stihnem. Niekto by ma mal asi občas prefackať za túto moju naivitu...a nielen čo sa týka behu. Dolu kopcom som sa donútil k jemnému poklusu, takže som získal trochu drahocenného času, ale na kontrolu pod Smrekovicou aj tak prichádzam viac ako 20 min po časovom limite. Dobrovoľníčka sa ma pýta, či idem ďalej. Niežeby to niečo zmenilo, ale odpovedám, že idem ďalej. Len kvôli sebe, bez ohľadu na čas, rád by som si prešiel celú trasu.

   Po vypití plechovky radlera a vyprázdnení čriev sa s ťažkými nohami a srdcom dvíham v ústrety posledným 16km trasy. Trochu ma serie, že nemám so sebou čelovku, takže ak to pôjde extra zle, ešte skončím aj bez svetla niekde v lese kúsok od cieľa. Som to proste podcenil a tým že sa posunul o hodinu štart, tak je tento scenár dosť pravdepodobný. Predposledný úsek má "len" 9km a nejakých 370 výškových metrov. Za iných okolností parametre blízke môjmu bežnému tréningu. Ale s rozbitými nohami a nefunkčným motorom to je to pre mňa nadľudský výkon. Skoro 300m zbeh zjazdovkou z Malinho brda na poslednú občerstvovačku je "krásnym" zážitkom. Aspoň, že ešte nie sú komplet zbalení a jeden z dobrovoľníkov sa o mňa v rámci skromných možností postaral, za čo mu týmto ďakujem. Okrem mňa sa na cestu do cieľa odtiaľto vybrala ešte dobrovoľníčka Janka, ktorú poznám z minuloročnej Lazovice, jedna zabudnútá bežkyňa, ktorá asi tiež nestihla limity a Peťo K., ktorého poznám tiež včšinou ako dobrovoľníka na podobných akciách.

   Po menšom kufrovaní triafame chodník na posledný bonbónik trasy - kopec Sidorovo. Ak som niekedy povedal krivé slovo na Žibricu, týmto sa jej v duchu ospravedlňujem. Proti tomuto šialenstvu je to len zvlnená rovina. Síce "len" niečo cez 200 vertikálnych metrov, ale mne pripadali nekonečné, proste rebrík do neba. Na detailný popis už nemám slov. Hore sme si aspoň spravili pár posledných fotografií. Súmrak sa neúprosne blíži a v lese je čoraz ťažšie vidieť si pod nohy. Peťo sa na nás vy... a stratil sa nám niekde cestou dolu, ostali sme traja. Aspoň, že jedna z báb má čelovku, tak sa nejako pomaly posúvame a znažíme sa v tej tme nezabiť. Baby stále o niečom klábosia a mne to začína liezť na nervy, okrem toho ideme neskutočne pomaly. Nakoniec sa presúvam na čelo pelotónu, vyťahujem mobil a s vlastným svetlom sa rýchlejším tempom snažím priblížiť k cieľu. Posledné 2km, volá mi parťáčka (ktorá už vyše hodinu relaxuje v cieli), že kde som a nech si dám pozor na akýsi blbý terén na posledom úseku pred kalváriou. Konečne vyliezam z lesa, predieram sa nejakým šialeným malinčím, som celý doškrabaný kým konečne nachádzam chodník a nakoniec aj asfaltku vedúcu dolu do mesta. 

   Klesanie pomedzi jednotlivé búdky kalvárie je už len takou dorážačkou môjho celodenného utrpenia a pre mňa symbolickou "kalváriou". Kráčam pustými ulicami, ani len pes po mne neštekne. Pripadám si prázdny a zbytočný. Ale mám to za sebou, iba ja viem, čo ma to dnes stálo mentálnych a fyzických síl nevysrať sa na to už v polovici trasy. Prichádzam do cieľa, kde už je zázemie takmer pobalené, vonku ešte postávajú hlúčiky dobrovoľníkov a posledných účastníkov, nikto ma nevíta, som len kolónka DNF.

   Nie každý deň je nedeľa, ako sa vraví a nie každé ultra sa vydarí ako si predstavujeme. Pri UltraFatre to platí dvojnásobne, tá vám nič nedá zadarmo. Musí klapnúť všetkých 1000 drobností aby to vyšlo a stihlo sa dobehnúť ešte aj v limite. Strašne veľa robí aj psychická pohoda a napríklad vedomie, že vás v cieli niekto čaká, dokáže robiť zázraky. Keď ani jedno z toho nemáte, je sakra ťažké zachovať si nejaké mentálne nastavenie a odhodlanie vôbec prísť do cieľa. Mne sa to napriek všetkému nejakým zázrakom podarilo...

Čítať ďalej

Lazová stovka 2021 (alias Úzkoprsá Lazovica)

   

   24.apríla 2021 :: Ani sme sa nenazdali a tretina roku je za nami, takže som sa nakoniec dokopal k tomu, načarbať pár myšlienok a postrehov o tom, čo sa udialo od môjho posledného príspevku. Možno to miestami nebude dávať zmysel, možno niekomu áno a možno... K písaniu blogu sa dostávam zdá sa čoraz sporadickejšie a tak asi aj vychádzam z cviku (z cviku som za posledný rok vyšiel aj z iných vecí, ale to sem nepatrí). Asi potrebujem ten pretlak v hlave dostať “na papier”, aj keby si to nikto neprečítal. To, že tieto moje výlevy už zrejme nikoho nezaujímajú, si uvedomujem čoraz častejšie a vidieť to nielen podľa počtu pozretí posledných článkov. Ale to je v poriadku, asi to tak má byť. O to viac možno dokážem oceniť tie vzácne chvíle nemyslenia, keď sa po x hodinách a desiatkach kilometrov trmácania po kopcoch hlava akoby vyčistí a slová stratia akýkokoľvek zmysel. Väčšina “normálnych” ľudí nachádza šťastie v rodine, v deťoch, vo vzťahu, v práci na záhradke a podobne. Keď však nepatríte k tejto skupine a nič z týchto vecí vám život nedoprial (prípadne ste o to prišli či už vlastným alebo cudzím pričinením) alebo vám proste len osud namiešal blbé karty, musíte tie chvíle šťastia hľadať niekde inde. A keďže s alkoholom nie som veľký kamarát, tak v mojom prípade je to na ultratrailoch.

   Celý minulý rok nám sľubovali (a podaktorí tomu asi aj verili), že v roku 2021 už bude lepšie a všetko si vynahradíme (hlavne si to nepokazme, však?) A teraz mám samozrejme na mysli bežecké akcie (to, či to bude lepšie v osobnej sfére si nedúfam predpovedať, tam až moja fantázia a naivita nesiaha). Od poslednej skupinovej bežeckej akcie niekedy v novembri sa situácia okolo covid infodémie v podstate nemenila, išlo to v podstat len k horšiemu. Bolo treba teda improvizovať a vyťažiť ako sa hovorí maximum z minima. Našťastie ešte existuje hŕstka ľudí, ktorí nepodľahli tejto celosvetovej hystérii a sú ochotní vo svojom voľnom čase zorganizovať akciu s nádychom nostalgie po časoch nedávno minulých pre skupinku nadšených dobrodruhov.

   Po nečakane objemovo štedrom januári (vďaka tomu, že som sa dal namotať na jednu nemenovanú bežeckú výzvu, pri ktorej sa zbierajú výškové metre) prišla prvá polo-tajná bežecko-diaľkoplazecká akcia z dielne S.G. s označením PPP3. Bolo to 55km ultratrail v okolí Piešťan, pre mňa dosť neprebádané územie. Už dva týždne na to, v prvej polovici februára, sme pokračovali tentokrát v Malých Karpatoch akciou s označením PPP4. Okruh so štartom v Doľanoch mal dĺžku 48km a užili sme si ozaj krásne mrazivé scenérie a výhľady. Ináč bol február chudobnejší na kilometre aj výškové metre, bolo treba trochu pribrzdiť a nabrať sily. Ďalšia príležitosť dať si trochu do nôh prišla až zhruba o mesiac, 13.marca. S parťáčkou sme sa vybrali na trochu modifikovanú trasu Marátónu Inovcom. 52 kilometrov, trochu blata a trochu snehu, príjemne strávená sobota. A na záver mesiaca sme si ešte dali prebeh z Nitry na Tríbeč a späť, 60km a asi 2500m výškových, opäť vo dvojici s parťáčkou. Nevyspytateľný Tríbeč nám tentokrát nedal nič zadarmo. Prišiel apríl a my sme zvažovali, čo ďalšie spáchame. Oficiálne behy ešte stále neboli povolené, tak bol v hre prebeh Lazovej stovky bez supportu len vo dvojici. Našťastie prišiel skvelý nápad opäť od S.G. spraviť si Lazovku v takmer originálnom prevedení, s menším počtom občerstvovačiek a pre výrazne menšiu skupinu odvážlivcov. Z dvoch možných termínov to vyšlo na 24.apríla, len týždeň po pôvodnom termíne.

   Jednočlenný organizačný štáb nás posledné dni pred akciou zasypal kopou zásadných informácií o trase, zmenách trasy, počasí, umiestnení provizórnych občerstvovačiek a podobne. Jedinou dôležitou vecou bol výsledný záznam trasy, ktorý som si nahral do hodiniek a mohlo sa ísť na to. Štart samozrejme individuálny, žiadne nápadné zhromažďovanie, ktoré by mohlo pohoršiť nejakých svedkov covidovych. Pred 5 ráno som vyzdvihol spolujazdkyňu Maťu H. a okolo 6 už sme parkovali na mieste štartu. Pôvodný plán štartovať už o 5.00 sme našťastie zhodnotili ako šialený. Po chvíli prichádza aj parťáčka na vlastnom vozidle. Je to jej druhá stovka a na mieste sú samozrejme aj isté obavy. Pár minút pred pol 7 vyrážame.

   Z Vrbového klusáme spoločne v trojici, pridáva sa k nám ďalší účastník Peťo. Nálada je taká neurčitá, sem tam prehodíme pár viet. Zatiaľ sa takpovediac oťukávame. Mal som inú predstavu, ale to nie je podstatné. Počasie bude asi pekné, aj keď takto skoro ráno je teplota ešte blízko nuly, rovnako ako atmosféra v skupine. Maťa H. sa od nás odpája po prvých kilometroch, má svoje tempo, s ktorým nehodláme súperiť. Prichádzame do obce Košariská, kde sa trochu nálada uvoľnuje, kecáme o konšpiráciách ohľadne M.R.Štefánika, obľúbenej téme, na ktorej sa všetci traja dokážeme viacmenej zhodnúť. Na konci dediny začíname stúpať hore na Bradlo a vtom nás dobieha upotený Braňo Z. Vybiehal asi 20 minút po nás, má svoje rezké tempo, pripája sa k Peťovi, chvíľu ešte kráčame vo štvorici a konšpirujeme, potom sa nám tí dvaja začínajú postupne vzďaľovať. Zazrieme ich ešte na chvíľu hore pod mohylou a potom sa nám definitívne stratia. Robíme pár obligátnych fotiek a známou cestičkou zbiehame dolu. Prvá občerstvovačka je až na 33.kilometri, prichádzame tam po asi 5 hodinách od štartu. Je tu vcelku čulý ruch, pár ďalších pacientov naberá energiu, aj my do seba hádžeme prepotrebné kalórie.

   Druhý úsek by mal byť o niečo kratší, asi 29 kilometrov. Je to dosť, keď si prestavím, že v priemere by na takúto vzdialenosti mohli byť až dve kŕmidlá. Ale treba byť vďačný, že je to takto, dodatočne si uvedomujem aké náročné by bolo ísť bez supportu. Prechod lazmi a rôznymi kopanicami je čarovný, mám to tu veľmi rád a aj keď som tu už 4.krát, tie pohľady neomrzia. Stromy a kvety buď kvitnú alebo sú tesne pred rozkvitnutím, chcelo by to ešte tak týždeň. Vo Vrbovciach (čo je asi v polovici tohto úseku) som tajne dúfal, že bude otvorená krčma, kde býva oficiálna občerstvovačka, ale bohužiaľ. Dodatočne som zistil, že tam nejaká iná krčma otvorená bola...čo už. Aspoň sa dostávame pred dvojicu prízrakov, ako sme si žoviálne nazvali jeden párik, čo sa už na 3.akcii neustále motá v našej blízkosti a vždy sa nečakane objaví, keď to najmenej čakáme. Po 63 kilometroch prichádzame na Starú Myjavu, lyžiarske stredisko, kde nás čaká druhý oddych a poriadne občerstvenie. Je tu okrem iného pizza, ale aj domáca bábovka od Soničky K., no proste luxus, pošmákli sme si. No treba ísť ďalej, je neskoré popoludnie, nech využijeme ešte maximum denného svetla.

   Vyrážame (šak prečo nie) tou ťažšou cestou rovno hore po lyžiarskom svahu. Na jeseň som na tomto mieste robil dobrovoľníka a keď som na vlastné bulvy videl ako Majo Priadka s Matejom Oravcom veselo cupkajú hore touto stenou akoby to bola rovina, opäť musím len skonštatovať, že sú to mimozemšťania. Ešte pred 70.kilometrom nás čaká najvyšší bod dnešného dňa, Veľká Javorina. Kým sa na ňu vydriapeme, motáme sa pomedzi hraničné kameňe s označením S na jednej a C na druhej strane. Parťáčka konštatuje, že na českej strane je to akési krajšie, stromy aj tráva sú zelenšie, no na slovenskej strane zas máme iné poklady... Musím súhlasiť. Pred Javorinou sú ešte miestami posledné zvyšky snehu, ale dá sa to obísť v pohode suchou nohou, za posledný tyždeň sa skoro všetko roztopilo. V najvyššom bode trasy si fotíme západ slnka, ktorý by za iných okolností bolo možné nazvať aj romantickým. Ja už som síce takmer zabudol význam tohto slova, ale po 70 kilometroch v nohách je aj tak ťažké niečo také si vychutnať. Zbiehame lesom a potom asfaltkou až do obce Cetuna. Nestíhame už otváracie hodiny miestnej krčmy, ktoré sú len do 20.00. Padá tma a musíme vytiahnuť čelovky, pred nami ešte asi 15km k poslednej možnosti občerstvenia. Parťáčka začína mať problémy s chodidlami, zdá sa, že sa zopakuje situácia z Ponitrianskej stovky. Pred polnocou prichádzame na občerstvovačku, šikovno zašitú mimo chodníka.

   Musíme si tu dopriať trochu dlhšiu pauzu a nakoniec sme to aj natiahli na vyše pol hodinu. Takej vymoženosti ako sú čerstvé párky nedokážeme odolať. Treba ale pokračovať, doraziť ešte posledný úsek v dĺžke asi 17 kilometrov. Parťáčke sa ide stále ťažšie, spravili sa jej pľuzgiere asi na oboch chodidlách. Navyše vraj videla medvedie stopy a počula v lese nejeké bručanie. Ja som nič také nezaregistroval, alebo to môj mozog už v tomto štádiu proste odfiltroval. Podozrenie sa potvrdí keď vychádzame z lesa po prejdení posledného hrebeňa (u mňa veľmi neobľúbený úsek za Višňovým - strmák, potom nekonečný single trail, Veľký Plešivec a nakoniec nekonečná cesta dolu). Miestny poľovník sa nás pýta, či sa nebojíme chodiť v noci po lese, že sa tam pohybuje medvedica s mladými. No pekne... Tak volám ešte pre istotu organizačnému tímu, nech upozornia bežcov, no všetci až na jedného už sú na trase za posledným checkpointom. Snáď dôjdu v zdraví až do cieľa. My sa medzitým pomaly šmatleme vedľa strašne dlhého poľa, niekde pred nami obec Šípkové. Na bežnej Lazovke by sme sa mohli tešiť na finálnu občerstvovačku na chalupe u Urbaníkov, tentokrát len prejdeme tichými ulicami. Už len posledných 4-5km do cieľa, parťáčka melie z posledného, mne tiež odchádza chrbát a šlachy na nohách a musíme čoraz častejšie zastavovať. Asfaltová cesta nemá konca, napokon ale prichádzame do Vrbového a odtrpíme posledné stovky metrov do cieľa. 

   Dali sme to, prvá tohtoročná stovka, boľavá a náročná, ale krásna. Trochu divná v tejto divnej dobe. Vďaka len trom občerstvovačkám ešte o to ťažšia oproti klasike. Pár dní budeme zasa beh neznášať, kým sa svaly zregenerujú, pľuzgiere zahoja a zmizne svalovka. Uvidíme sa (snáď) už v lete na nejakej ďalšej podobnej šialenosti...

Čítať ďalej