Letecká stovka 2019 (105km, 3700m+)

   23-24. marca 2019 Prvý deň v práci po ultra víkende je obvykle ešte plný emócií. Kolegovia a kamaráti, ktorí vedia, čomu sa venujem, sa zvyknú pýtať ako bolo, či som veľmi unavený a ako sa dá vôbec odbehnúť/prejsť 100 kilometrov. Tak vravím, dá sa to a stojí to aj za tých pár dní bolestí pri sadaní a vstávaní zo záchoda. Ešte dnes-zajtra-pozajtra sa budem možno pohybovať ladnosťou Robocopa, no počítam, že koncom pracovného týždňa už telo zvládne nejaký ľahší tréning.

   Predvíkendová príprava spočívala v tom, že som si v priebehu týzdňa opral bežecké oblečenie a postupne hádzal na kôpku všetky potrebné veci, tak ako ma zrovna napadali. V piatok popoludní už nasledovalo len finálne triedenie a balenie do tašiek, batohu a dropbagu. Možnosť poslať si dropbag na 60.km bol novinkou tohto ročníka, tak prečo to nevyužiť. Napchal som tam druhé tenisky, spodné prádlo, rukavice a teplý nákrčník, po minuloročnej mrazivej skúsenosti som nechcel nechať nič na náhodu.

   Z BA som vyrazil už okolo 15.hod, lebo som sa chcel zastaviť ešte vyskúšať nové tenisky nemenovanej značky v Trenčíne. Opäť som doplatil na svoju naivitu, keď som si na absolvovanie 150km cesty vyhradil len 2 hodiny, ignorujúc všetky skúsenosti s piatkovou dopravou v hlavnom meste. Vďaka skvelej dopravnej infraštruktúre dokáže nehoda spôsobená jedným prípadne dvoma idiotmi na vhodne zvolenom mieste paralyzovať dopravu takmer v celom meste. A tak po hodine a pol v kolónach stojím konečne na výpadovke z mesta na D1 a kukám na ďalšiu kolónu pred sebou, asi 1-2km pred nami ďalšia nehoda a tak sa posúvame krokovými variáciami. V mysli prepočítavam, že priemerne trénovaný dôchodca na bicykli značky Ukrajina by už bol za ten čas niekde predo mnou.

    Nakoniec som dorazil na miesto pár minút pred 18.00, kúpil som krásne nové trailovky, ktoré vyskúšam možno už na ďalšej stovke. Z obchodu fičím rovno do telocvične na prezentáciu, kde vyfasujem pár nepotrebných vecí, ako je mapka trate alebo štartové číslo, ktoré budem nosiť pripnuté na batohu. Ďalej dostávam GPS tracker aj s inštrukciami, ďalšiu to skvelú novinku tohto ročníka. Nie že by som bol úplným odporcom moderných technológií, ale niekedy ešte majú svoje muchy.

   Na druhej strane odpadáva 'zábava' vo forme hľadania indícií a hesiel niekedy vtipne poschovávaných na smerovníkoch, alebo pripnutých kde-tu povedľa trasy. Po prezentácii sa presúvam do centra, kde sa mám stretnúť so zvyškom partie (Janči, Mišo, Soňa). Pred týždňom sme sa dohodli, že môžem s nimi prenocovať, keďže Soňa ide bez Rudka a budú mať nejaké voľné miesto. Romantiku vo forme hromadného nocľahu v telocvični som tentokrát oželel. Radšej si doprajem možnosť teplej sprchy a voľnej rannej toalety, má to predsa len niečo do seba. Pred spaním ešte navštívime miestnu kebabáreň, kde si dáme niečo 'ľahké pred behom'. Zaspávanie nám spríjemňuje cca 150 decibelov z neďalekej miestnej diskotéky, ktorej basové tóny príjemne rozvibrovávajú celú izbu.
   Po ranných rituáloch sa presúvame autom k telocvični, zdravíme známe bežecké tváre a pár minút pred 6.00 čakáme na štart. Niektorým ľuďom asi nefungujú GPS trackery, tak ich postupne vyhlasujú, aby si ich prišli vymeniť. Ach jo...

   Vďaka tomu strácame asi 20 minút, potom sa už konečne rozbiehame. Prebeh mestom, popod hrad, toto už dôverne poznám z predchádzajúcich dvoch ročníkov. Stúpame na Brezinu, krásny to raj pre miestnych bežcov.

   Počasie sa dnes chystá naozaj ukážkové, žiadne mrholenie, teplota už ráno tak do 10 stupňov a ide sa výborne. Po zbehu z Breziny pokračujeme poľnou cestou k obci Soblahov, tu sme si pred rokom užili bahenné kúpele, ktorým sa nedalo vyhnúť a tak som sa obával, ako to bude vyzerať tento rok. No obavy boli zbytočné, suchou nohou úplne luxusne dobiehame až dolu do dediny. Bežím so Soňou a ako sme sa zakecali, Jančiho s Mišom nechávame niekde za nami. Cesta ubieha svižne a po necelých 3 hodinách máme za sebou prvých 20km a 1000 výškových metrov. Prichádzame na Inoveckú chatu a teším sa na prvé dnešné tuhé jedlo. Výber je dobrý, tak dopĺňam potrebné kalórie. Po pár minútach prifrčí Mišo s Jančim, trochu mám výčitky, že sme im takto zdrhli, no môžem si povedať, že aspoň jeden úsek som bežal s víťazkou SUT ;o) Zrazu sa tu na pár minút objaví aj Julka, ktorú som videl len na štarte a SPOILER ALERT: potom až v cieli.
   Z Inoveckej chaty odchádzam už v spoločnosti chalanov a hneď sa zahrievame stúpaním hore zjazdovkou. Na chodníku sú ešte zvyšky snehu, ale nie je to nič strašné a ide sa nám dobre. Vystúpime na Inovec a prvýkrát vidím aj vyhliadkovú vežu. Po minulé roky sme popod ňu prechádzali a bola vždy taká hmla, že sme nevideli na 5 metrov. Fotíme a kocháme sa. Čakaju nás už len mierne kopčeky po ďalšiu občerstvovačku na Bezovci, jediný väčší kopec v tejto časti trate je za nami. Na vrchole Bezovca sa opäť kocháme a fotíme, potom zbiehame pár desiatok metrov k chate. Teplý vývar s rezancami a k tomu radler padne dobre, chvíľu pri tom aspoň posedím a uvoľním nohy. Okrem toho si vytriasam z tenisiek kamienky, ktoré ma serú posledných pár kilometrov.

    Máme celkom dobrý čas, čaká nás ďalších 20 km po Duchonku a 3.občerstvovačku. Striedajú sa dlhšie asfaltové pasáže s lesnými cestami, ide sa dobre. Bublinky absorbované od štartu začínajú postupne pracovať a naša trojica sa mení na 3 čuníkov. Jeden grgá, druhý prdí a tretí nekontrolovane kašle. S rôznymi obmenami sa tieto činnosti menia a rotujú. Ale aspoň je veselšie. Poslednú dedinu pred Duchonku si pamätám spred roka, lebo sme tam asi kilometer kufrovali, teraz si už dávame pozor a odbočujeme správnym smerom. Na Duchonke nás čaká vysmiaty Slavo Glesk a naše dropbagy. Janči nám dáva štedrých 15 minút, počas ktorých musíme nájsť dropbag, prezliecť čo treba, opäť všetko zabaliť, doplniť tekutiny do fľašiek a ešte aj stihnúť niečo zjesť. Tlačím do seba kombináciu maslových vianočiek, mastného chleba, ovocia a nejakých slaných keksov. Ani nestihnem požuť a Janči už stepuje na ceste, aby sme išli. Takto skoro sme ešte Duchonku neopúšťali, medzičas máme dobrý.

   Opúšťame príjemnú spoločnosť v očakávaní poslednej veľkej výzvy dnešného dňa - kopca Pánska Javorina. Asi 600 výškových metrov a depresívne monotónne stúpanie tmavým lesom. Značenie je tu trošku mätúce, lebo iné ukazuje šípka na zemi a iné navigácia. Pokračujeme rovno asfaltkou v družnom rozhovore, kým si uvedomíme, že sme asi kilometer mimo trasy. Po nahliadnutí do mapy nachádzame alternatívnu cestu po zelenej značke, ktorá by nás mala rovnako doviesť na vrchol kopca a pritom nespravíme ani menej km ani výškových metrov. Berieme na seba riziko DSQ a pokračujeme. Za túto stovku aj tak nie sú žiadne kvalifikačné body na SUT ani UTMB a vieme, že tých 105km si určite poctivo odšlapeme. Pozitívnou správou je, že cesta po zelenej je podstatne krajšia, slnko nám zapadá po ľavej strane a vyzerá, že ešte za svetla to dáme v pohode až na vrchol. Trochu udýchaní prichádzame pod rozhľadňu, začína sa ochladzovať, tak pridávame vrstvu oblečenia a hneď aj čelovky. Dolu sa už ide svižnejšie, no svetla ubúda a zapíname nočný mód. V tejto fáze už veľa nerozprávame a občas musíme skontrolovať, či sme niekoho nestratili. No opäť sa tu prejavuje výhoda pitia sýtených nápojov, lebo obvykle ten, kto je vzadu, si najviac poprdkáva a dáva ostatným zvukové znamenie, takže vieme, že je v poriadku.

   Po niekoľkých kilometroch stretávame Mareka H.  a niekoľkokrát sa vzájomne predbehneme. Má vraj nejaké žalúdočné ťažkosti, tak nakoniec pokračuje s nami. Cesta do Kálnice je v závere už dosť monotónna a pripadá mi ako večnosť, kým vyjdeme konečne na lúku a nakoniec na zjazdovku, ktorou sa spustíme až k poslednej občerstvovačke. Tam nás už víta Pali Urbaník a nasmeruje nás najkratšou cestou priamo do chaty. V chate to žije, je tam celý zbytok 'Urbaniklanu' a postupne sa to plní aj bežcami. Dávame si s Mišom teplý vývar bez rezancov a vianočku s džemom (tá mi dnes mimoriadne chutí). Na záchode ešte zo seba zmyjem vrstvu soli, ktorá sa mi vytvorila v priebehu dňa na xichte. Spomíname na minulý rok, keď bola taká zima, že sme museli dať na seba všetko dostupné oblečenie, aby sme prežili posledný úsek. Dnes je situácia úplne iná a chatu opúšťam len v dvoch vrstvách oblečenia - dlhom tričku a tenkej bežeckej veste bez rukávov.
   Do Beckova nás čaká ešte niekoľko desiatok výškových metrov a pár pekne dlhých ulíc. Posledný zbeh pred Beckovom si pamätám, lebo je dosť nechutný a primerane tomu, že už sme za 85. kilometrom tak aj patrične bolestivý. Stehná mám už slušne 'rozšľahané' a začínam cítiť nejaký ohýbač pod ľavým kolenom, našťastie to nie je žiadna sľacha ani priamo koleno. Janči si pochvaľuje, že sa mu ide najlepšie zo všetkých ultrabehov. Prechádzame dedinou až k podjazdu pod diaľnicou a tam už nás čaká vytúžený bonbónik - posledných 18km po hrádzi do Trenčína.

   Keby som nevedel, čo ma čaká, pri pohľade na tento oznam by som rozmýšľal, či sa mám smiať alebo plakať. No L100 už idem tretíkrát a tak viem, aké peklíčko je ešte predo mnou. A že tých 18km rozhodne nie je smiešnych. Jediná výhoda, že tento rok nie je -15 a vietor, proti ktorému sa nedá kráčať. Ale aj tak je to riadne psycho, čumieť 2,5 až 3 hodiny pár metrov pred seba na zem vo svetle čelovky. Nič vpravo, nič vľavo, len stále rovno a človek má pocit, že sa vôbec nehýbe a svetielka mesta niekde v diaľke sú stále rovnako vzdialené. Ak by sa ma niekto pýtal, čo je najťažšie na ultra, dal by som mu asi vyskúšať tento nočný úsek. Nohy už riadne bolia, monotónny niekoľko tísickrát opakovaný pohyb im nerobí vôbec dobre. Sú aj takí borci, ktorí sa v závere vyhecujú a behom absolvujú celý zvyšok trasy. To ale nie je môj prípad, ja len prepletám nohami a pokúšam sa vypnúť bolesť sprevádzajúcu každý jeden krok. Chalani sa snažia rýchlo kráčať, no musím ich brzdiť, nedokážem držať ich tempo.

Posledný kritický bod je brod cez potok, tentokrát ho ale luxusne prechádzame suchou nohou vďaka naukladaným panelom a žiadna zbytočná obchádzka sa nekoná. Napriek výraznému spomaleniu v tomto poslednom úseku to vyzerá, že by sme to mali stihnúť do cieľa pod 20 hodín a dokonca s trochou šťastia aj pod 19 hodín. Nakoniec sa to aj podarí a dávame to za 18:56, svoj čas oproti minulému roku som si zlepšil o takmer 3,5 hodiny. V cieli stretávame opäť Julku, dnes to dala na parádu a ušla sa jej bedňa, podobne aj Soňa, ktorá sa tiež umiestnila v prvej trojke medzi ženami. Klobúk dolu, baby. Na záver by som rád poďakoval všetkým dobrovoľníkom aj organizátorom a tiež chalanom spolubežcom za spoločnosť a podporu.

Čítať ďalej

Letecká stovka 2017 (prvá úspešná stovka)

18-19. marca 2017:: V sobotu nastal deň D a zhruba 130 bláznov sa chystalo vyraziť o 6.00 z Trenčína na trať s dĺžkou 105km a prevýšením cca 3600m.

Podaktorí bežci využili možnosť prespať v telocvični v spacákoch aby nemuseli cestovať veľmi skoro ráno na štart. Ja som to mal jednoduchšie, keďže som spal u svokrovcov, ktorí bývajú pár km od Trenčína. No aj tak som sa veľmi nevyspal, lebo predštartová nezvozita spravila svoje. Takže som sa dovalil hádam trištvrte hodinu pred štartom. Jednak kvôli registrácii a aj preto, že nerád chodím niekam na poslednú chvíľu. Do poslednej chvíle som kombinoval, čo si mám vlastne obliecť, lebo podľa predpovede sme mohli čakať rôzne druhy počasia. Nakoniec som si nechal dve vrstvy oblečenia, ostatné veci v batohu. Dnes som sa chystal otestovať aj nové trailové topánky Altra Lone Peak 3.0

Povinné foto pred štartom

Presne o 6.00 padol štartový výstrel a hromada bežcov vyrazila ulicami Trenčína. Začiatok bol úplne pohodový a pomalým klusom sme sa presúvali mestom a potom pomaly hore na Brezinu. Tam začala trailová časť načej trasy. Bohužiaľ, počasie nám vyšlo asi najhoršie aké sa dalo čakať a dlhodobá predpoveď sa naplnila. Začiatok bol síce v pohode, ale už za prvým kopcom niekde pred obcou Soblahov sa pustil slabý dážď. Napriek tomu cesta k prvej občerstvovačke na Inoveckej chate ubehla vcelku rýchlo. Na chatu som dorazil premočený, lebo som mal na sebe nepremokavú bundu, pod ktorou som sa dobre spotil. Mal som so sebou síce veci na prezlečenie, no nechcel som si ich minúť už takto skoro. Tak som do seba natlačil nejaké chleby, doplnil tekutiny a po nejakých 15-20 minútch vyrazil von.

Na ďalších kilometroch nám striedavo pršalo a nepršalo, vyššie v kopcoch (na Inovci) dokonca snežilo a fúkal pomerne silný vietor. Najhoršie však boli úseky, kde bolo blato, ktoré sa takmer nedalo obísť. Úzke brázdy lesom, obkolesené krovím a stromami, kde jedinou možnosťou bolo ísť priamo cez. Nadávky padali pri každom druhom kroku, ale človek si aspoň uľaví a ide ďalej. Nasledovala chata na Bezovci, kde som sa opať trochu zohrial a doprial telu novú energiu. Chata je vcelku maličká, takže príliš veľa bežcov sa tu naraz neohreje. Vyjsť von do toho nečasu bol opäť šok, ale po pár stovkách metrov sa na to dá zvyknúť. Za mnou bolo už 40 km a zatiaľ som mal vcelku dosť energie a nič ma nebolelo. V duchu som sa stále motivoval, že to nevzdám a dnes to dokončím. V mysli som si celú trať rozdelil na menšie úseky cca 20km, ktoré zodpovedali úsekom medzi občerstvovačkami. To bol vždy najbližší cieľ, na ktorý som sa zameral a to dokázal aj mozog lepšie spracovať. Sledoval som, ako reaguje moje telo a či niekde nezačína problém. Myslel som na radu, ktorá vraví "keď sa ti zdá, že ideš pomaly, tak ešte spomaľ".

Asi do 40.km som ešte niektoré behateľné úseky pomaličky klusal (hlavne rovinky a mierne klesania), ale od 40.km ďalej uz som prakticky všetko kráčal. V duchu som si stále prepočítaval zvyšný cas (celkový limit na dokončenie bol 24 hodín), aby som vedel aké tempo si môžem dovoliť, aby som to do cieľa stihol v limite. Na ďalšiu občerstvovačku na Duchonke som dorazil niečo po 18.00, keď už sa rýchlo stmievalo. Veľa vecí na občerstvenie tu už nebolo, to je bohužiaľ údel najpomalších. Ale chvíľku som tu napriek tomu pobudol, doplnil, čo sa dalo a pripravil sa na ťažký nočný úsek trasy. Čakal ma ešte jeden nepríjemný kopec (Panská Javorina) a za ním úž viac-menej rovinka. Z občerstvovačky som odchádzal okolo 18.30 a to už som prakticky musel zapnúť čelovku, lebo bola takmer úplná tma. Najprv ešte pár kilometrov asfaltu, na konci ktorého začalo znova poprchať, potom začalo stúpanie do kopca. Nebolo to až také zlé, ako som si myslel a tých niekoľko stovák výškových metrov som nakoniec celkom dobre zvládol. Išiel som celú dobu sám a snažil som sa nemyslieť na nástrahy nočného lesa. Sústredil som sa len na kráčanie a svetlo čelovky pred sebou. Na vrchole kopca bol riadny fučák a k tomu hmla. Niekoľko kilometrou pred poslednou zastávkou v Kálnici som dobehol skupinku bežcov (teda už skôr turistov) a kráčali sme spolu až ku chate. Cesta ubieha akosi rýchlejšie, keď človek nejde sám.

Občerstvovačka v Kálnici bola veľmi príjemným osviežením pred záverečnou etapou. Milí ľudia, dobrý výber jedla a nápojov a možnosť ohriať sa - to bolo viac než som si mohol v túto nočnú hodinu želať. Stále som bol odhodlaný dnešnú stovku dokončiť, aj keď únava bola už značná. Posledný úsek, teda asi od 80.km sa začali trochu výraznejšie prejavovať bolesti svalov. Na ľavom kolene, ktoré sa ozývalo pri zostupoch, som mal už kompresný navlek, ale inak noha držala. Na pravej nohe ma začala výraznejšie bolieť šľacha medzi predkolením a chodidlom (je to nejaký ohýbač chodidla asi...) a to už ma držalo až do cieľa. Keď som opustil chatu, na konci obce Kálnica nasledoval ešte jeden menší kopec, ktorý bolo treba prekonať aby som sa dostal do Beckova. Tu som si ešte vychutnal dážď a posledné šmykľavé úseky blata, po ktorých sa bolo treba vyštverať a potom následne zliezť. Záverečná rovina asi 20km od Beckova po Trenčín po hrádzi bola asi to najhoršie, čo som zažil. Monotónny úsek, kráčajúc pri svetle čelovky, vietor, chlad a bolesť. A to sme ešte trochu poblúdili pred Trenčínom aj so skupinkou, ktorú som stretol, čím som si "zarobil" pekných pár kilometrov naviac.

Nakoniec som dokrivkal do cieľa niečo po 5.00 ráno. Skončil som na 99. mieste s oficiálnym časom 23:17, za mnou bolo ešte 11 ľudí (takže som nebol posledný). Teraz ma čaká regenerácia, minimálne týždeň absolútneho kľudu a možno nejaká podporná terapia.

Úsmev po príchode do cieľa

Čo sa týka ďalších plánovaných akcií, mal som ísť o dva týždne na ČSOB Maratón, ale silno pochybujem, že budem môcť dovtedy štartovať, takže skúsim predať štartovné.
No a o 5 týždňov je Lazová 100-vka, čo je ďalší ultra-trail, na ktorý som sa tešil a kde by som mohol už zregenerovaný nastúpiť.

Čítať ďalej