UltraFatra 2021 (trochu s horkou príchuťou)

 

   31.júla 2021 :: Po fiasku na UltraFatre pred 2 rokmi som si povedal, že neostanem Veľkej Fatre nič dlžný a je načase dať si reparát. Treba využiť situáciu, kým sa dá, možno už na jeseň bude zasa všetko inak. Po poslednom fiasku na Hriňovskej 100 a odtrpených Kordíkoch, kedy moje sebavedomie dostalo ďalšie rany z milosti, som sa už nejako otriasol a posledný týždeň-dva dokonce vcelku aj dosť trénoval. Ale na akciu akou je UltraFatra len nabehané km nestačia. Tu musí sadnúť perfektne úplne všetko. Ale začnem po poriadku...

   Deň pred pretekmi sa ubytovávam v lacnom moteli na kraji Ružomberka, pre istotu na 2 dni, presúvať sa po dobehu ešte takmer 300 km domov je predsa len dosť riskantné. Ľudia sú tu milí, koncentrácia svedkov covidovych podstatne nižšia ako u nás na západe a tak si ešte pred spaním dávam večeru v blízkej reštike a pivo priamo v moteli. Bez náhubkov a blbých rečí.

   Po nočnom spánku-nespánku (ako už u mňa býva zvykom pred takýmito behmi) vstávam okolo pol 5, robím bežné ranné úkony, miešam jonťáky do fľašiek a zhruba o 5 sadám do auta smer štart. Neskoro večer prišla ešte správa, že sa štart posúva o hodinu, teda na 8:00. Odchod autobusu na štart však nie a tak 5:30 už sedíme nasáčkovaní v dvoch busoch a valíme smer Dolný Harmanec. Asi v polovici cesty sa spúšťa dážď a pretrváva s rôznou intenzitou až do štartu. Stretávam tu Mareka F., pre ktorého je to asi prvý beh takejto náročnosti, asi pol hodinku pred štartom prichádza aj parťáčka vlastným taxíkom. Ja medzitým stíham pod prístreškom v kľude raňajky aj rannú kávu.

   Odbije 8.hodina a začíname sa posúvať blatistým terénom rovno do kopca, dážď nám bubnuje na hlavy a úzka lesná cesta sa podchvíľou upcháva pod návalom bežcov. Myslím na môj štart 2 roky dozadu, ako som sa dehydrovaný s prázdnym žalúdkom pokúšal o nemožné. Teraz sa mi ide oveľa lepšie, aj keď terén dáva riadne zabrať už v úvode. Tvoria sa blatové šmykľavé tobogány, ktoré je ťažko ustáť hlavne pri zbehoch. Parťáčka hneď aj predviedla efektného riťbergera s vysokou umeleckou známkou. Na prvý vrchol Japeň sa dostávame nečakane rýchlo a za nami dokonca ešte dosť veľká časť štartového poľa. Zbeh na Staré Hory k prvej občerstvovačke si celkom užívame (hlavne parťáčka), aj keď mám obavu, že trochu prepaľujem(e).

   Rýchle doplnenie kalórií a už nás aj šikujú na modrú značku, smer Majerova skala. Pôvodne tu mal byť odklon a mali sme ísť alternatívnou trasou kvôli búrke, ale počasie sa stabilizuje a tak platí originál trasa. Spomínam si na slová chalanov zpred 2 rokov, že toto stúpanie je celkom výživné. A dávam im razom za pravdu (to som ešte netušil, čo príde neskôr). Horšie je, že začínam dostávať krízu a do kopca sa príliš zadýchavam. Tento stav som už raz zažil vlani na Zázrivskom Pobehaní. Vtedy sa mi ho podarilo zlomiť asi po 20km. Začínam sa častejšie zastavovať a predýchavať, toto nie je dobré. Parťáčka si ide svoje a čoskoro sa mi úplne stratí niekde v predu. Dobieham ju na vrchole Majerovej skaly, sadám na zem a rozdýchavam tento hnusný stav. Dávam tekuté magnézko a dúfam, že pomôže. Nasleduje miernejší terén a pozvolné stúpanie smerom na Krížnu. Nevládzem však držať tempo za parťáčkou a čoskoro sa mi vzďaľuje niekde vpredu. Čo už...

   Stúpam pomaly miernym kopcom, predo mnou sa týči zelená vežička vojenského objektu a ja tajne dúfam, že ma tam parťáčka niekde čaká. Hore nikoho, len pár nešťastníkov obďaleč prezlieka suché veci. Ja odkladám mokrú bundu na batoh, začína sa oteplovať a miestami sa objavuje aj slnko. Hlavný hrebeň je celkom príjemný, tiahle zbehy a mierne stúpania, za iných okolností snáď aj behateľné. Teraz však mám problém rozbehnúť sa aj dolu kopcom, akoby som mal zadretý motor. Po Krížnej nasledujú ďalšie vrcholy ako Frčkov, Ostredok, Suchý vrch... Po pravde som ich takmer ani neregistroval, od Japeňa som nespravil jedinú fotku, celá moja energia je fuč, výhľady si neužívam, beh si neužívam, sústrením sa len na nádych a výdych a na to aby som ostal vôbec v pohybe. Toto je najdlhší úsek trasy s najviac výškovými metrami, najbližšia možnosť doplniť energiu je chata pod Borišovom. Ako sa k nej blížim, vidím už oproti bežiacich ľudí, ktorí sa vracajú kúsok v protismere a pokračujú ďalej po trase. Tu stretávam aj parťáčku, ktorá je dnes plná energie, odhodlaná dať to v časovom limite. Verím, že to dokáže, má lepšiu hlavu, nohy, motiváciu... Ja však ani jedno z toho a tak sa len pomaly došmatlem ku chate v nádeji, že po občerstvení sa to snáď nejako zlomí.

   Asi po 10 minútach opúšťam občerstvovačku (jesť mi vôbec nechutí, dal som si len radler, kúsok melónu a pár orieškov) a po chvíli stretávam Mareka F., ktorý s nami začínal a stratili sme ho niekde pred Majerovou skalou. Ešte len smeruje na chatu a pýta sa ma, či stíham limit. Odpoviem realisticky, že pravdepodobne nie, ale idem to skúsiť. Predo mnou sa črtá nenápadné ale kruté stúpanie na Ploskú a mne začína znova skapínať motor. Zastavujem snáď každých 50 metrov a lapám po dychu. Z vrcholu je to jemný zbeh dolu a potom mierny terén pokračuje vlastne až po Rakytov. Keď vidím, čo stojí predo mnou, pokúša sa o mna panika. Strmá stena, dobrých cca 300 metrov vysoká. Ukrutne pomalým tempom sa snazím z tohto čísla ukrajovať, ale mám pocit, že to neskončí. Dobieha ma ďalší nešťastník so psom, aspoň chvíľu nejdem sám a chvíľu mám s kým pokonverzovať. Vraj to išiel pred 2 rokmi a stihol tesne časový limit. Naivne si hovorím, že keď sa mi podarí udržať sa pred ním, možno aj ja to stihnem. Niekto by ma mal asi občas prefackať za túto moju naivitu...a nielen čo sa týka behu. Dolu kopcom som sa donútil k jemnému poklusu, takže som získal trochu drahocenného času, ale na kontrolu pod Smrekovicou aj tak prichádzam viac ako 20 min po časovom limite. Dobrovoľníčka sa ma pýta, či idem ďalej. Niežeby to niečo zmenilo, ale odpovedám, že idem ďalej. Len kvôli sebe, bez ohľadu na čas, rád by som si prešiel celú trasu.

   Po vypití plechovky radlera a vyprázdnení čriev sa s ťažkými nohami a srdcom dvíham v ústrety posledným 16km trasy. Trochu ma serie, že nemám so sebou čelovku, takže ak to pôjde extra zle, ešte skončím aj bez svetla niekde v lese kúsok od cieľa. Som to proste podcenil a tým že sa posunul o hodinu štart, tak je tento scenár dosť pravdepodobný. Predposledný úsek má "len" 9km a nejakých 370 výškových metrov. Za iných okolností parametre blízke môjmu bežnému tréningu. Ale s rozbitými nohami a nefunkčným motorom to je to pre mňa nadľudský výkon. Skoro 300m zbeh zjazdovkou z Malinho brda na poslednú občerstvovačku je "krásnym" zážitkom. Aspoň, že ešte nie sú komplet zbalení a jeden z dobrovoľníkov sa o mňa v rámci skromných možností postaral, za čo mu týmto ďakujem. Okrem mňa sa na cestu do cieľa odtiaľto vybrala ešte dobrovoľníčka Janka, ktorú poznám z minuloročnej Lazovice, jedna zabudnútá bežkyňa, ktorá asi tiež nestihla limity a Peťo K., ktorého poznám tiež včšinou ako dobrovoľníka na podobných akciách.

   Po menšom kufrovaní triafame chodník na posledný bonbónik trasy - kopec Sidorovo. Ak som niekedy povedal krivé slovo na Žibricu, týmto sa jej v duchu ospravedlňujem. Proti tomuto šialenstvu je to len zvlnená rovina. Síce "len" niečo cez 200 vertikálnych metrov, ale mne pripadali nekonečné, proste rebrík do neba. Na detailný popis už nemám slov. Hore sme si aspoň spravili pár posledných fotografií. Súmrak sa neúprosne blíži a v lese je čoraz ťažšie vidieť si pod nohy. Peťo sa na nás vy... a stratil sa nám niekde cestou dolu, ostali sme traja. Aspoň, že jedna z báb má čelovku, tak sa nejako pomaly posúvame a znažíme sa v tej tme nezabiť. Baby stále o niečom klábosia a mne to začína liezť na nervy, okrem toho ideme neskutočne pomaly. Nakoniec sa presúvam na čelo pelotónu, vyťahujem mobil a s vlastným svetlom sa rýchlejším tempom snažím priblížiť k cieľu. Posledné 2km, volá mi parťáčka (ktorá už vyše hodinu relaxuje v cieli), že kde som a nech si dám pozor na akýsi blbý terén na posledom úseku pred kalváriou. Konečne vyliezam z lesa, predieram sa nejakým šialeným malinčím, som celý doškrabaný kým konečne nachádzam chodník a nakoniec aj asfaltku vedúcu dolu do mesta. 

   Klesanie pomedzi jednotlivé búdky kalvárie je už len takou dorážačkou môjho celodenného utrpenia a pre mňa symbolickou "kalváriou". Kráčam pustými ulicami, ani len pes po mne neštekne. Pripadám si prázdny a zbytočný. Ale mám to za sebou, iba ja viem, čo ma to dnes stálo mentálnych a fyzických síl nevysrať sa na to už v polovici trasy. Prichádzam do cieľa, kde už je zázemie takmer pobalené, vonku ešte postávajú hlúčiky dobrovoľníkov a posledných účastníkov, nikto ma nevíta, som len kolónka DNF.

   Nie každý deň je nedeľa, ako sa vraví a nie každé ultra sa vydarí ako si predstavujeme. Pri UltraFatre to platí dvojnásobne, tá vám nič nedá zadarmo. Musí klapnúť všetkých 1000 drobností aby to vyšlo a stihlo sa dobehnúť ešte aj v limite. Strašne veľa robí aj psychická pohoda a napríklad vedomie, že vás v cieli niekto čaká, dokáže robiť zázraky. Keď ani jedno z toho nemáte, je sakra ťažké zachovať si nejaké mentálne nastavenie a odhodlanie vôbec prísť do cieľa. Mne sa to napriek všetkému nejakým zázrakom podarilo...

Čítať ďalej

Strážovská 50-ka 2020 po vlastnej oske (a čo bolo predtým)

23. mája 2020 :: Od posledného príspevku na tomto blogu prešlo už viac ako pol roka a odvtedy sa udialo veľa vecí, príjemných aj tých iných. Rok 2020 si pre nás pripravil prekvapenia, ktoré nikto nečakal a ani po nich netúžil. Z Číny k nám privialo okrem lacnej elektroniky aj inú pliagu v podobe "trochu ostrejšej chrípky". Vďaka tomu sa všetky prezícne zostavené plány na naše krátke, dlhé aj ultra dlhé bežecké akcie rozkotúľali ako peniaze po výplate. Tá známa veta o tom, ako pobaviť Boha, asi má niečo do seba... Poslednou organizovanou akciou, ktorú som tento rok absolvoval, bol Maratón Pohronským Inovcom v polovici februára a poslednou ultratrailovou akciou (ktorú som neabsolvoval) bola Kysucká stovka na začiatku marca. Zhruba týždeň po nej začali zúriť vládne opatrenia ohľadne nového vírusu a postupne sa rušili všetky organizované akcie. Život aj bežecké tréningy začali naberať trošku inú podobu, bolo treba sa otriasť a prispôsobiť novej situácii. Časť (ultra)bežeckej komunity sa vybrala cestou sólo projektov po známych aj menej známych trasách a lokalitách. Niektorí formou úplne individuálnou, prípadne vo dvojici alebo len malých skupinkách.

   Tak sme si s bežeckou parťáčkou Vladkou tiež povedali, že nebudeme prdieť do gauča, ale dáme nejaké tie dlhšie tréningy ako prípravu na odloženú ultra-sezónu. Prvým výmyslom bol prebeh z Nitry na Tríbeč a naspäť približne po trase Ponitrianskej stovky. Koho by to zaujímalo, naložili sme si chutnú porciu 55km a takmer 2200m prevýšenia.

   Týmto sme si zároveň uctili pamiatku Lazovej stovky, ktorá sa mala konať presne v ten deň. O pár týždňov na to sa mala bežať Strážovská 50-ka a rozhodli sme sa ju prejsť neoficiálnym spôsobom po jej oficiálnej trase. Organizačne to nevyšlo presne na jej dátum, ale až o víkend neskôr. Medzitým založili na facebooku udalosť "Strážovská50 virtual" pre rovnako postihnuté individuá, s moznosťou výhry "vecných cien".

   Rosnička síce na sobotu nesľubovala ideálne počasie, nejaká tá kvapka na grafe hrozila, že nám padne za golier, ale rozhodnutie deň pred tým padlo a tak sa šlo. Skoré vstávanie a jemná ranná nervozita mi navodzujú pocit, ako by som išiel na ozajstné preteky. Rozdiel je tentokrát v tom, že parkovisko na mieste štartu zíva prázdnotou a nikde nervózne nepobehujú naspeedovaní ultrabežci. Len dvaja osamelí blázni s chuťou dať si dnes trochu do tela. Úvodná pasáž hore mestom rozohriala svaly a čoskoro už sa nám otvárajú prvé výhľady. Veľká lúka a v pozadí panoráma kopcov...

   Takýchto obrazov si dnes užijeme, vravím parťáčke. Cesta pekne odsýpa a s prichádzajúcim časom obeda sa driapeme na druhý najvyšší bod trasy. Stúpanie, zákruta...a zrazu sme pred rozprávkovou chalúpkou. Chata Baske, pred rokom som ju videl iba z obďaleč, teraz sme sa jej však prizreli bližšie. Bodaj by aj nie, keď na nás z okna kýva nejaký pánko a volá nás dnu.

   Partička nadšencov (členov Klubu slovenských turistov, ako nám bolo povedané), ktorí sa tu o to starajú, práve dovarila domáci guláš z mladého býčka a my máme tú česť ho ako prví ochutnať. A veru nebolo to márne, v kombinácii s pivkom jedna báseň a zároveň plnohodnotný obed. S plnými bruškami a kopou nových informácií sa lúčime s milými osôbkami, ktoré už sa našťastie preniesli cez covidové šialenstvo a ja  som mal aspoň na chvíľu pocit, že sme opäť v 'normálnom' svete.

   Podľa infošiek z dobrého zdroja mala byť ďalšia možnosť občerstvenia niekde pred 30.kilometrom v stredisku Homôlka. Išlo mi hlavne o doplnenie tekutín. Oskar nás dnes netrápil extrémnym prikurovaním, tak aj naše fľašky splaskávali o poznanie pomalšie. Musím povedať, že Strážov je úžasný. A keď ho ide človek ležérne a neženie sa za nejakými časmi, nájde tu ozajstné poklady. Každá lúka, ktorá sa pred nami otvorí, keď vyjdeme z prítmia lesa, je niečím zaujímavá. Pohľad na stromy, ktoré ju obkolesujú, neprestáva fascinovať. Občas ostávame v nemom úžase nad tým, ako to ten veľký architekt celé vymyslel. Slová sú chvíľami zbytočné, stačí sa pozerať a vstrebávať tie obrazy.

   Prichádzame na Homôlku, bufet Partizán vyzerá na prvý pohľad zavretý, na druhý pohľad vidím vnútri pri stole dve osoby a dvere idú otvoriť. Paráda. Dokonca tu robia pressičko a čapujú ozajstné pivo. Berieme jedno aj druhé a sadáme k vonkajšiemu stolu, vychutnať si domáce rožky so šunkou. Pomaly dopíjame a chystáme sa k odchodu. Toto rozhodnutie urýchlil príchod partičky na terénnych motorkách, ktorí si asi komplexy vyrovnávajú nevyberaným slovníkom. Pred nami je zlatý klinec programu, vrchol Vápeč. Stúpanie na vrchol je v závere dosť brutálne, ale keď stojíme pri železnom kríži a rozhliadame sa kol-dokola na svet pod nami, všetko ostatné je zrazu bezvýznamné. Pre toto sa oplatí to odgrgať. Takýto obraz nenakreslí ani najlepší monitor a nezachytí ani najlepší objektív.

   Nasýtení touto nádherou a trošku vymrznutí pokračujeme dolu. Ostáva ešte necelá dvacka kilometrov do cieľa a zopár originálnych scenérií. Veľa stúpania už nás nečaká, ale o to pomalšie sa tie výškače míňajú. Posledná dedina, za dedinou posledné obzretie za našim práve zlieznuvším kopčiskom a už to len doklepnúť nejako do cieľa.

   Znova zisťujem, že ako si človek nastaví hlavu pred ultra, podľa toho aj naozaj funguje. Dnes som naprogramovaný na 50km a telo mi to posledných pár kilákov pred cieľom dáva pekne vyžrať. Ako fyzicky, tak aj mentálne. Hlavne mentálne, stále častejšie čumím na hodinky a očami tlačím výškové metre smerom k nule. A asi dva kilometre pred cieľom tam to čislo naozaj naskočilo. Už len naklesať posledných pár desiatok metrov smerom dolu a podobný počet horizontálnych metrov do cieľa. Tadaaa.

   Za nami takmer 52 kilometrov a bezmála 2500 výškových metrov, myslím že na tréning nie zlé. Ale viac ako to sú tie zážitky a fascinujúca krása tohto kúta Slovenska. Tá sa na rozdiel od čísiel do žiadnej tabuľky napísať nedá...

Čítať ďalej

Malofatranská 50-ka 2019 (52km, 4124m+)

29. júna 2019 :: Malofatranská 50-ka je jednou z verzií Malofatranskej stovky. Tento rok bola bola obnovená po dvojročnej pauze. Hoci už na ultra chodím tretí rok, tomuto preteku som sa zatiaľ vyhýbal. Možno to bol rešpekt pred parametrami trasy, ktoré sú celkom výživné. Na vzdialenosti polovice bežnej stovky človek nastúpa rovnaké prevýšenie ako na celej stovke. A to je tá najkratšia možná trasa. Tých, čo sa rozhodli ísť 100 km trasu, čakalo prevýšenie takmer 7000 metrov, no a tento rok pribudla aj novinka v podobe ultra brutál 180 km trasy s prevýšením 10000 metrov! Na toto šialenstvo sa prihlásilo 23 ľudí. Ja som si povedal, že mi stačí 50 na prvý raz a radšej dokončiť. Tu pre vás nepríde auto, keď sa rozhodnete skončiť niekde uprostred, leda tak vrtuľník HZS, pokiaľ by sa vám niečo stalo. Toto už nie sú Malé Karpaty, kde je to do civilizácie odvšadiaľ "na skok".
   Mišo ako hlavný organizačný člen našich ultra výletov vybavil ubytko v Terchovej a tiež odvoz vlastným autom. Zozbierali sme sa 4 kusy, ešte Ondro H. a Martin Č. Z Bratislavy vyrážame krátko po 14.00 v piatok, aby sme všetko v pohode stihli. Navigácia nás cestou tam nečakane presmerovala na kompu pod Strečnom, tak sme mali ešte aj zaujímavý zážitok.

   Štart a cieľ v tomto prípad nie je na tom istom mieste, čo je trochu komplikovanejšie na logistiku. Auto sme teda nechali v cieli v Lipovci a odtiaľ sme mali objednaný taxík do Terchovej. Cestou sme sa od mladého taxikára dozvedeli zaujímavé veci, napríklad, prečo žije v okolí Martina tak veľa Nórov. Takík nás vykladá priamo pred rodinným domom, kde sme ubytovaní, jediný drobný problém je, že tu nie je ani nohy a ani na jednom kontaktnom čísle nám to nik neberie. Paráda, tomu hovorím podnikanie na slovenský spôsob. Ideme teda aj s batožinou na miesto štartu, nech sa zatiaľ aspoň zaregistrujeme. Cestou checkujeme Lidl, ešte by sme mali stihnúť aj menší nákup. Na miesto registrácie je to dobrý kilometer, aspoň si obzrieme trochu dedinu. Na registrácii panuje čulý ruch, vyťahujeme všetko potrebné na kontrolu povinnej výbavy. Medzitým sa Mišovi podarilo spojiť s majiteľom ubytovania, tak šlapeme zasa naspať a veci si nechávame na izbách. Ubytko je ako z čias socializmu, ale my nie sme nároční. Je tu sprcha, hajzel aj postele na prespanie (po dve v každej izbe), nič viac nám netreba. Sme už všetci hladní a tak opäť do dediny, ešte malá zastávka v Lidli na doplnenie proviantu, tu stretávame ešte Petra Z. a spolu ideme hľadať nejakú reštauráciu. Skončíme v podniku s názvom Haluškáreň, ktorá je už plná hladných ultráčov. Zariskujem a dávam si bryndzové halušky, polievku a pivo. Po dobrej večeri odchod na ubytko, chystanie vecí a pred spaním ešte chviľu posedíme a pokecáme o zajtrajšom dni.

   O 4.45 zvoní budík, ranná hygiena, obliekanie a posledné prípravy. Na raňajky stlačím 2 orechové rožky a nejakú žemľu, som ešte celkom najedený z večere. Dokonca ma ani neprehnalo po tých haluškách, takže by mi mala energia vydržať po prvú občerstvovačku. S komplet batožinou šlapeme na miesto štartu, len čo stihneme odložiť tašky na prevoz do cieľa, už orgovia hulákajú a ženú nás von. Do štartu je ešte pár minút, väčšina už zhromaždená na ploche. Stretávame tu Rudka so Soňou, dnes idú obaja stovku, držím im palce.

   Presne o 6.00 odštartované a my sa pomalým poklusom presúvame hore dedinou. Je to len jedna ulica no asfaltkou pokračujeme ešte asi 3 kilometre. Potom sa cesta stáča doprava a okolo pár domov prechádzame na začiatok prvého stúpania. Šlapeme úzkym singáčom, predbiehať sa tu veľmi nedá a ani to nemá príliš zmysel. Niektorí sa o to napriek tomu pokúšajú a ženú sa dopredu, ako by ich dnes nečakalo minimálne 50km. Snažím sa nájsť si svoje tempo, ktorým viem ísť rovnomerne a nezastavovať. Našťastie sa v jednej chvíli predo mnou ocitne pekná bežkyňa v červených šortkách LaSportiva. Do kopca ide tempom, ktoré mi úplne vyhovuje, no pri krátkych zbehoch mám čo robiť aby som jej stačil, na jej techniku mladej srnky sa proste už nechytám. Takto sa mi podarí zvládnuť náročné stúpanie, vyliezli sme takmer 1000 výškových metrov, prechádzame vrcholmi s názvami ako Sokolie, Baraniarky, Žitné, Kraviarske.

   Zhruba na 10. kilometri začíname pomaly klesať dolu do Vrátnej. Tam na kilometri 13,5 za potokom už prvá občerstvovačka. Dávam si melón, ktorý mi dnes chutí neskutočne, k tomu nejaké pomaranče, pár mastných chlebov so soľou a vypijem skoro celý radler.
    Nastupuje skoro 2km mierny asfaltový zbeh, dnes druhé miesto, kde sa dá aspoň trochu pobehnúť. Vďaka údajnej ťažbe dreva si tu dávame asi 2,5-3km zachádzku. Pod lanovkou sa stáčame prudko doprava a úzkym chodníkom po vrstevnici vystúpame asi 350 výškových metrov. Je mi hrozne teplo, kraťasy na mne ešte nestihli uschnúť a lepia sa mi na telo. Dnes som zariskoval a namiesto obtiahnutých kraťasov, ktoré obvykle nosím na ultra som si dal voľné pľantavé kraťasy, kúpené pár dní dozadu. Trochu sa obávam odrenín, ale ráno som všetky kritické miesta dobre premazal, tak uvidíme. Na 20. kilometri prebiehame obcou Štefanová, na čo si teraz vôbec nepamätám. Za obcou začína druhé dnešné veľké stúpanie, na necelých 8 kilometroch nastúpame skoro 1000 výškových až na vrchol Veľkého Rozsutca.

   Ešte pred výstupom na Rozsutec, niekde okolo 22.kilometra prechádzame tiesňavou, ktorou tečie potok a čaká nás exponovaná pasáž plná rebríkov a stúpačiek. Úplne ako v Slovenskom raji, toto som tu nečakal. Horšie na tom je, že sa musíme predierať davmi turistov, ktorí sa tu nahromadili a niektoré miesta je naozaj ťažké niekoho predbehnúť. Väčšinou nás púšťajú sami, najmú ak si všimnú pripnuté štartové čísla. Ale aj tak je to vyčerpávajúce a na konci som rád, že je tento úsek za nami. Medzitým sa mi niekde stratili Mišo s Ondrejom a nakoniec aj Rudko so Soňou, ktorých som sa držal ešte na začiatku rebríkovej pasáže. Blížim sa k vrcholu Veľkého Rozsutca a opäť sa to tu zahusťuje, všade je kopec ľudí a na exponovaných miestach treba často čakať. Na poslednom rozcestníku pod vrcholom ma navigácia v hodinkách posiela až celkom hore ku krížu, hoci by sa dalo ísť už druhým chodníkom priamo dolu. No ja debil som si to tam poctivo odšlapal, veď čo ak by tam bola tajná kontrola. Mohol som si takto ušetriť minimálne 20 minút, som naspäť pri rozcestníku a púšťam sa cestou dolu. Niekde v diaľke vidím malý biely fliačik, to je stan druhej občerstvovačky, zdá sa to byť hrozne ďaleko, či skôr hlboko.

   Na kilometri potrebujem klesnúť asi o 400 výškových metrov, čistá šialenosť. Ide sa ešte horšie ako smerom hore, na každom kroku hrozí šmyk na prachu a drobných kamienkoch, okrem toho všade zavadzajú ľudia, ktorých v úzkych miestach nedokážem predbehnúť. Podarí sa mi však bez úrazu zísť až dolu, okolo občerstvovacieho stanu je porozhadzovaných kopec turistov. Dobrovoľník si ma zapíše a hneď mi aj oznamuje, že mám šťastie, lebo som mohol byť diskvalifikovaný za nestihnutie limitu. Limit ale našťastie posunuli, lebo sa už nejakí stovkári, ktorí tiež prišli pár minút po limite, sťažovali a tak nakoniec organizátori rozhodli v ich prospech. Nachádzam tu aj Miša s Ondrejom, ktorí sú práve na odchode, tak im zaželám šťastnú cestu, ja si potrebujem aspoň na 10-15 minút oddýchnuť. Vravia, že ma počkajú na 3.kontrole, na chate pod Chlebom. Z občerstvenia tu už skoro nič nezostalo, lebo som prišiel medzi poslednými, aspoň trochu melóna, nejaké pomaranče a pár kúskov chleba. Do fľašiek dopĺňam vodu, bohužiaľ už ostala len bublinková a keď si do nej bez rozmýšľania hodím ešte šumivé magnézko, skoro celá mi hneď vyšumí.

   Po krátkom oddychu prichádza tiahle a dosť mučivé stúpanie na Stoh. Dva kilometre na vrchol mi zaberú skoro 45 minút, slnko mi uberá sily, nie je tu žiadny tieň, ide sa po holom kopci. Zo Stohu zas skoro 400 výškových metrov dolu a potom hore na Steny, cez vrchol Hromové a konečne je tu odbočka na chatu pod Chlebom. Od nej je to však ešte skoro 1,5 kilometra miestami dosť nepríjemným singláčom. Skúšam pri konci aj pobehnúť, v mysli ma máta limit. Viem, že boli odstupňované tuším po 3 hodinách a keďže do 13.00 bol limit na prvej kontrole, tu by bol limit 16.00. Len dúfam, že s posunom limitu na prvej boli posunuté aj ostatné kontroly. Na chatu pribieham asi 16.05 a vítajú ma skandujúci dobrovoľníci. Mišo s Ondrejom ležia neďaleko na tráve a užívajú si oddych. Keby tu bol dnes Janči, takýto luxus by si nemohli dovoliť. Mala tu byť ako občerstvenie polievka, nakoniec sa z toho vykľula len Vifonka, no aspoň trochu slanej vody do žalúdka nemôže uškodiť. Chata je vybavená aj reálnym hajzlom, tak stihnem ešte aj "rýchlu vykládku".

   Dobre oddýchnutí pomaly odchádzame z tohto príjemného miesta, do cieľa nás čaká už len niečo cez 600 výškových metrov. Naša trojica je znova pokope a pár minút po odchode sa k nám pridáva jedna bežkyňa (v cieli sme zistili, že sa volá Julča), ktorá má už trochu problémy s kolenami a tak jej naše turistické tempo celkom vyhovuje. Onedlho na to sa k nám pripája ďalší účastník českej národnosti. Zapája sa do rozhovoru s Mišom, je to vojak a zjavne nachádzajú spoločné témy na rozhovor. Týpek je hrozne ukecaný a mne to pomaly začína liezť na nervy, okrem toho ma pobolieva hlava a ich počúvanie mi nerobí celkom dobre. Viem, že keby tu bol Janči, mal by na vec rovnaký názor, niekedy je proste lepšie ísť mlčky a vychutnávať si božský pokoj hôr. Ľudských kecov si dosť užijem, keď som dolu v civilizácii. Aby toho nebolo dosť, Julča sa púšťa do rozhovoru s Ondrejom, takže teraz to už mám stereo, jedna dvojica predo mnou, druhá za mnou. Nakoniec to už nevydržím a pri ďalšom stúpaní zostávam radšej vzadu. Obchádzame sprava Veľký Kriváň a na 44. kilometri prichádzame na vrchol Malého Kriváňa.

   Je to posledný vrchol našej trasy, už by malo nasledovať len klesanie a to teda parádne. Chvíľu si tu ešte predtým posedíme, spravíme pár gýčových fotiek a už aj valíme dolu. Do cieľa musíme naklesať cez 1200 výškových metrov, najmä na jeden kvalitný zbeh nás upozorňovali, kde sme na cca 5 kilometroch klesli zhruba o 800 metrov.

   Pred tým sme si ale užili ešte poslednú občerstvovačku pri chate pod Kľačianskou Magurou. Občerstvovačka síce maličká ale na nej dobrovoľníčky s veľkým srdcom. Dopĺňam ešte čistú vodu na posledných 6 kilometrov, dám trochu melóna a pár kúskov chleba. Chalani si nechávajú nastriekať kolená mraziacim sprejom. Ja už to poznám, viem že je to úľava tak možno na 10 minút, takže kašlem na to. Treba sa pohnúť, podľa prepočtov by sme mohli byť v cieli okolo 21.00. Náš pôvodný optimistický odhad spraviť to celé za 12 hodín sa rozplynul niekde za polovicou trasy. Ale nevadí, cieľový limit by sme podľa všetkého mali v pohode stihnúť. Som rád, že ma nič nejako výrazne nebolí, okrem únavy v stehnách nebolí žiadna šľacha, aj kolená držia dobre. Konečne sme dolu, na 54. kilometri vchádzame do obce Turčianske Kľačany, posledné 3 kilometre do cieľa. Na záver už vtipkujeme a v dobrej nálade sa blížime do Lipovca. Pred poslednou zákrutou nás ešte doprevádza dobrovoľník a robí nám pár fotiek. Cieľovou bránou prichádzame v pokluse. Je to za nami, oficiálny čas 15 hodín 19 minút. Bolo to krásne, bolo to ťažké, klobúk dolu pred tými, čo sa dnes vybrali na 100 km trasu a špeciálny obdiv pred tými, čo sa rozhodli popasovať s 180 kilometrami (z nich nakoniec do cieľa prišlo presne 10 ľudí). Najbližšia ultratrailová akcia ma čaká už o 4 týždne a to UltraFatra, ktorá by mala byť vraj ešte o čosi ťažšia. Rozhodne sa na ňu ale teším.

Čítať ďalej

Strážovská 50-ka 2019 (50km, 2500m+)

 18. mája 2019 :: Strážovská päťdesiatka je ultratrail a ďiaľkový pochod v oblasti Strážovských vrchov s prevýšením cca 2500 metrov. Toľko k definícii. Čas od polovice apríla (Lazovka) do začiatku júna (Štefánik) bolo treba spestriť nejakým dlhším behom a táto akcia do toho ideálne zapadla. Nie je to ani príliš ďaleko ani to nie je príliš dlhé. Po fiasku s Ultrapunkom som sa už celkom tešil. Mišo s Jančim sa neprihlásili, zato bol na štartovke Pali, ktorého som naposledy videl na Lazovke.
   Logistika bola v tomto prípade jednoduchšia ako pri stovkách, nebolo treba riešiť minimálne nocľah. Veci som si nachystal v kľude v piatok večer a výnimočne sa mi podarilo dostať do postele už pred 23.hodinou, takže som sa aj vyspal. Budíček pred 5.ráno, rovno som sa obliekol do bežeckých vecí a 5.30 sadám do auta, smer Trenčianske Teplice. Na parkovisko prichádzam takmer na minútu presne o 7.00, chvíľu maturujem aj so skupinkou ďalších bežcov pri parkovacom automate, nakoniec sa podarí zakúpiť celodenku za 4 "éčka". Pomaly sa tu zbierajú hlúčiky bežcov a psov (dnes je aj kategória beh so psom), vidím veľa známych tvárí. Je tu aj kamarát Vincko, ktorého som spoznal pred rokom na The Run Slovakia. Za krátky čas sa z neho stal okrem "spartana" aj nadšený ultrabežec a dosahuje neskutočné výkony. Chvíľku pokecáme a už prichádza aj Pali, ktorý mi bude dnes robiť spoločnosť na celej trase. Bavíme sa o odhadovanom čase, za koľko by sme to dnes mohli dať. Optimistický odhad je 8 hodín, najviac počítam tak 10 hodín. Teší ma, že nám vyšlo počasie. Predpoveď hovorí, že by pršať vôbec nemalo a teploty sa budú pohybovať okolo 20 stupňov. Na to, aké na hovno počasie bolo posledný týždeň, tak to ani lepšie dopadnúť nemohlo. Zrážok ale padlo za tých pár dní celkom hojne a tak očakávam na trase "bahenné kúpele". Blato je moja druhá najnenávidenejšia vec pri ultratraili (prvá je, keď na mňa niekoľko hodí súvisle prší).

    Odštartované je presne o 8.00, za ohlušujúceho štekotu psov sa zhruba 120 bežcov pomaly presúva ulicami, asfaltu je na začiatok len kúsok a o chvíľku sme už v lese a v prvom stúpaní. Prvý kontrolný bod je na 3. kilometri (Nad Opatovskou dolinou), treba si odfotiť turistický smerovník. Masa bežcov ešte nie je roztrúsená, takže ideme dosť na husto, miestami sa ide singláčom pekne v rade za sebou, nie je kam uhnúť, predbiehanie je problematické. Navyše je táto úvodná časť trasy dosť fajnovo blatistá, po pár stovkách metrov mám každú nohu asi o pol kila ťažšiu. Spomínal som už, ako neznášam blato? Ešte 7 kilometrov a dobiehame na prvú občerstvovačku, už nás tu víta Rado Harach a partička dobrovoľníkov. Je to len 10. kilometer a tak ani jedla tu nie je extra veľa na výber, ale ovocím určite nepohrdnem, natlačím pol banánu, nejaké pomaranče a dokonca je tu už náznak melóna. Čokoláda, oriešky, marshmallow a zapiť pohárom koly. Vody vo fľaškách mám ešte dosť, ani veľmi nedolievam. Priznám sa, že som to asi trošku podcenil, lebo ďalšia možnosť občerstvenia bude až na 27.kilometri, čo je ešte 17km. Našťastie na 18,5km je chata Baské (ďalší kontrolný bod), kde je nečakaná miniobčerstvovačka pri rozcestníku, ktorá ani nie je určená priamo nám. Ľudia z chaty tu majú rozložený malý stolík a dajú sa zakúpiť nejaké nápoje. S Palim neodoláme a dávame si fľaškovú kofolu. Porcia cukru a vody padla vhod a trochu ma nakopla.

    Teraz nasleduje pár km klesanie až ku kontrolnému bodu v sedle Trtávka, čo je miesto zaujímavé nielen svojím názvom. Prechádzame krásnym prostredím, striedajú sa tu listnaté lesy s dlhými lúkami, všetko v brutálnych zelených farbách. Niekde medzi 20. a 25. kilometrom prichádza prvá kríza, začínam mať problémy už aj pri miernejších stúpaniach, akoby mi úplne dochádzala energia. Niečo podobné sa mi stalo minulý rok na NTS-ke, kde som absolútne za chalanmi nestačil a ledva som sa plazil do kopca. Pri rovinkách a zbehoch sa ešte dokážem donútiť do klusania, ale stúpanie mi robí neskutočné problémy. Ani neviem presne určiť, či je problém fyzického alebo psychického pôvodu, asi z každého niečo. Skôr mám pocit, že hlave sa nechce, akoby náhly výpadok motivácie, ťažko sa to vysvetľuje. Živá kontrola K2 sa nachádza na 27.kilometri pod lyžiarskou zjazdovkou Homôlka. Jeden z obsluhujúcich je aj ultrabežecké eso Paťo Hrotek. Občerstvenie je parádne, konečne mastné aj nutelové chleby a všetky ostatné pochúťky. Je tu aj tečúca voda, tak zmývam zo seba vrstvu soli a hneď mi je lepšie. Doprajeme si tu s Palim luxusných 10-15 minút, lebo nás čaká zlatý klinec dňa a tým je výstup na Vápeč. Jeho skalnatý vrchol sa týči do diaľky ako symbolicky zdvihnutý prostredník. Prvé 3km je len taká jemná príprava na to, čo príde pred záverečným stúpaním na vrchol. Po odchode z občerstvovačky ma kríza na chvíľu opustila, aby mohla teraz opäť udrieť v plnej sile. Do strmého kopca sa zastavujem hádam každých 20 metrov a musím to predýchavať. Zdá sa mi, ako by som nevedel do seba dostať dostatok kyslíka a nohy nemali z čoho mlieť. Nakoniec som sa ale na ten vrchol vydriapal, výhľady odtiaľ sú ozaj veľkolepé. Porobili sme si tu selfíčka kvôli kontrole a aj pár panoramatických fotiek.

    Z majestátneho vrcholu Vápeča sa ale treba nejako dostať aj dolu a ten zošup stojí ozaj za to. Stehná plačú od radosti ako to musíme na každom metri brzdiť, záver klesania je už ale behateľný. Našťastie po 3 kilometroch je tu posledná občerstvovačka a tu nás víta ultrabežec Jirko Horníček, dnes nás obsluhujú samé zvučné mená ;) Doprajem si opäť hlavne ovocie a od smädu vypijem komplet jedného radlera. Podľa overených informácií je to do cieľa už len 15 kilometrov a ak by sme to chceli dať do 8 hodín, museli by sme to stihnúť za cca 1:20h. To je síce realistický čas, ale iba ak bežím po rovine za ideálnych podmienok a nemám už v nohách 35km. Z občerstvovačky odchádzame na chvíľu dobre naladení, premotáme sa obcou Horná Poruba a čaká nás ešte niekoľko menej výrazných kopcov, dokopy možno 400-500 výškových. O pár kilometrov ďalej sa o mňa opäť pokúša kríza, Pali mi ponúka zo svojej bohatej apatieky jeden gel, nemám už čo stratiť, maximálne sa z neho poseriem. Zdá sa ale, že gel po nejakej pol hodinke naozaj začal šlapať a ja som pocítil niečo ako návrat energie. Aspoň som bol z najhoršieho vonku a dokázal som súvisle šlapať stúpania a trochu pobehnúť na rovinkách a zbehoch. Dnes sa celý deň doťahujeme s jednou bežeckou dvojicou, ktorí sú raz pred nami a raz za nami. Ešte sa nám podarí na tomto úseku aj trochu zakufrovať, keď sa
necháme zlákať malou kaplnkou a nevšimneme si odbočku z červenej. Dvojica to hneď využije a ocitá sa pred nami. Čoskoro ich ale dobiehame a podarí sa nám udržať si vedenie až do cieľa. Ešte hovorím Palimu, buďme radi, že za nami nie je "paličkár". Ten by nás klepotaním palíc a svojim robotickým krokom úplne psychicky zdeptal a ztriasť ho nie je úplne jednoduché.

    Pred záverom už máme len posledný kontrolný bod Kýšky, ktorý sme vďaka trochu zmätočnému značeniu takmer minuli. Šípka na strome ukazovala vľavo, no ku smerovníku bolo treba ísť ešte asi 50-100m rovno a až potom prudko vľavo. Teraz už sa len držať zelenej značky až do cieľa, pred posledným zbehom ešte malá nepríjemná gymnastická vsuvka v podobe preliezania popadaných stromov. Pri tomto cviku som dostal nepríjemný kŕč do nohy a tak poučenie, že po 49 km je lepšie podliezť ako preskočiť. Z mesta sa ozývajú tóny nejakej ľudovej hudby a hodinky ukazujú asi kilometer vzdušnou cestou do cieľa. Oznamujem Palimu túto optimistickú správu a s odhodlaním zatínam zuby pred úplne posledným zbehom. Ešte niekoľko serpentín, kde stretávame na prechádzke kúpeľných hostí a už sme dolu v meste, posledných pár stoviek metrov cez rušnú promenádu a je tu cieľ. Stihli sme to tesne pod 9 hodín (presne 8:55h), čo bolo asi v strede odhadovaného intervalu. Vzhľadom na situáciu celkom dobrý čas. Ešte zistiť, čo sa vlastne dnes stalo aby som sa toho najbližšie vyvaroval... Možno som pil málo tekutín, slnko miestami aj dosť pieklo, najmä v otvorených pasážach keď sme kráčali cez nejakú lúku. Alebo to bolo len o hlave, túto možnosť by som určite nevylučoval. A možno kombinácia týchto okolností. V každom prípade som vďačný Palimu, že ma potiahol, mal som niekoľkokrát nutkanie poslať ho dopredu, aby som ho nebrzdil. Inak krásna trasa, super organizácia, vďaka všetkým, čo pomáhali. Strážovskú 50 určite odporúčam.

Čítať ďalej