Ponitrianska stovka 2020 a ďalší splnený bežecký sen

12. septembra 2020 :: Tento rok sa vďaka masovej korona-hystérii veľa obľúbených bežeckých podujatí zrušilo, alebo prinajlepšom presunulo na jesenné termíny. To bol aj osud jedného z najobľúbenejších slovenských ultra behov - Ponitrianskej stovky. Situácia sa dramaticky menila zo dňa na deň a do poslednej chvíle sme mohli len dúfať, že sa akcia uskutoční. Ako som sa dodatočne dozvedel od organizátorov, povolenie hygieničky sa podarilo získať naozaj na poslednú chvíľu a tak sme sa v piatok podvečer stretli pri zimnom štadióne, kde nás čakal pristavený autobus smer Handlová. Hlúčiky známych aj neznámych tvárí sa pomaly trúsili a asi pol hodinku pred odjazdom dorazila aj moja bežecká parťáčka, pre ktorú to mala byť prvá ozajstná stovka. Od hlavného organizátora Rada sme dostali poverenie skontrolovať pred nástupom všetkých bežcov, odmerať im teplotu a ak je všetko ok, pustiť ich do busu. V buse sme mali mať náhubky nasadené počas celej cesty. Toľko k opatreniam, názor nech si spraví každý sám. Z kontrolného zoznamu nedorazilo skoro 20 ľudí, počkali sme ešte pár minút a vyrazili.

   V Handlovej nás čakala prezentácia, ktorá bola tentokrát vonku za budovou, absolvovali sme ešte jednu kontrolu teploty (pre prípad, že by na niekoho medzitým skočila korona), vyfasovali štartové čísla, tričká a mohli sa ísť ubytovať. Našťastie bol nocľah v kulturáku asi len 20 metrov odtiaľ, zložili sme veci a vypadli von uchmatnúť nejakú večeru. V najbližšom podniku, kde sme si takto pred rokom dávali aj jedlo, teraz ponúkali už len nápoje, zato čapovaný Palatín stál naozaj za to. Od smädu sme si dali rovno po dva... K pivu to ale chcelo aj niečo tuhé do žalúdka, tak sme ešte navštívili nedaľekú kebabáreň a zásobili sa dávkou kalórií. Potom už smer kulturák, nachystať veci na ráno a pokúsiť sa v provizórnych podmienkach trochu vyspať. Priznám sa, že pri takýchto hromadných prespávačkách sa vyspať je malý zázrak. Dlho som sa len prehadzoval a keď už som ako-tak zadriemal, zobudil som sa a mal pocit, že som v medveďom brlohu. Z ľavej strany sa ozývalo brutálne chrápanie, z pravej strany ťažký dych nejakého astmatika, navyše tam začalo byť teplo a vydýchaný vzduch. Chvíľu som s tým bojoval, no jediným riešením bolo nakoniec presunúť sa niekam von na chodbu. Po nájdení vhodného provizórneho kúta sa napokon podarilo ešte na pár hodín zaspať

   Ráno už klasika balenie, prebaľovanie, selektovanie oblečenia, rýchlo základná hygiena, vodu do fľašiek, koláčik do žalúdka, zbaliť zvyšné veci do batohov a presun von na námestie. Prichádzame medzi poslednými, lebo ešte hľadáme dodávku na prevoz batožiny. Nakoniec ale stihneme aj predštartové selfie a môžme sa (opäť všetci s náhubkami) postaviť na štart. 

   Výklus a zahrievacie kilometre, kým sa dostávame na koniec mesta, potom už môžme odložiť aj náhubky a konečne sa poriadne nadýchnuť. Prvá občerstvovačka na Veľkom Griči sa tento rok nekoná, je tam len živá kontrola, ktorá nám zaznamená čas prechodu a plynulo pokračujeme ďalej. Prvé miesto na občerstvenie je až na 19.kilometri - Jarabá skala. Objaví sa znenazdajky v lese, pri kŕmidlách už postávajú hladní bežci a tlačia do hláv všakovaké dobroty. Ja som tentokrát sľúbil, že nebudem na občerstvovačkách zbytočne zdržovať a strácať “drahocenné” minúty, čiže len dopĺňam do fľašiek vodu, magnézko do úst, trochu ovocia a pár keksíkov, zalejem dvoma pohármi koly a môžme ísť. Celá procedúra trvala si 5 minút, parťáčka je s týmto časom spokojná. Cestou prechádzame zmiešaným lesom s popadanými červenými guličkami na zemi. Jarabina, no jasné, preto aj názov Jarabá skala. Nikdy predtým som si to nevšimol, hoci sme tadiaľto aj po minulé roky prechádzali zhruba v rovnakom čase. 

   Pomaly začíname stúpať hrebeňom Vtáčnika, je to najvyšší bod na trase, ale približujeme sa k nemu svižným tempom a nie sú tu žiadne zradné miesta, kde za vrcholom čaká ďalši vrchol a potom ďalší... Záverečných pár desiatok metrov exponovaným stúpaním prekonávame relatívne ľahko. Na vrchole pár povinných fotiek pri železnom kríži, prehadzujem optiku na tmavú a fičíme dolu. Nasledujúce kilometre sa nesú v duchu príjemných tiahlych zbehov s občasnými malými stúpaniami, takže si to užívame. Ide sa takmer stále v príjemnom tieni lesa, pri ideálnej teplote, neprehrievame sa. Dokonca aj priemerné tempo sa nám darí stiahnuť asi o 30 sek/km. Na 38.kilometri nás čaká obľúbená občerstvovačka Veľké Pole. Zázemie to isté ako po minulé roky, rozdiel je v tom, že tento rok nie je polievka. Pri dobehu nás víta Slavo Glesk, pri nápojovom stole stále veselý Janko od Jogošíkov. Dolievame sa kolou, trošku slaným aj sladkým, vybavíme wecko a pohýňame sa k odchodu. Dopriali sme si tu niečo cez 10 minút, môže byť. Stúpanie naspäť hore dedinou, ktorým sme pred chvíľou zbiehali, nie je až také príjemné, ale cestou nás pristaví fotograf na bicykli a spraví nám náladu. 

   Vystúpame hore nad dedinu, kde sa začínajú otvárať krásne výhľady. Fotíme. Dlhé lúky s miernymi stúpaniami sa nám s plnými bruchami nechce bežať, tak len svižne kráčame. Aj tak máme veľmi slušný medzičas a keď dobiehame na 50.km, hodinky ukazujú niečo cez 8 hodín od štartu. No dnešný cieľ je prísť v poriadku do cieľa, takže hlavne s rozumom. Trasa po ďalšiu kontrolu s občerstvením v Jedľových Kostoľanoch má ešte stále viac klesavý charakter, ide sa dobre. Kus asfaltovej motanice po dedine a už nás vítajú dobrovoľníci pri miestnej krčme. Pokiaľ parťáčka dopĺňa všetky fľaše s vodou, idem rýchlo kúpiť do krčmy dve orosené. Nádhera. Neodolali sme nakoniec ani tanieru cestovín a spokojne napapkaní môžme pokračovať.

   Sme za polovicou celej trasy, rovina sa začína nakláňať smerom hore, len 10 km a sme v Skýcove, na túto zastávku som takmer zabudol. Trochu nepríjemného asfaltu a motorizovaných bláznov, ktorí si tu ulice mýlia so závodnou dráhou a už sme pri miestnom úrade a kontrole K5. Tento rok stoly s občerstvením presunuté von, ale možnosť využiť wecko vnútri potešila. Prvýkrát zažívam kurióznu situáciu, keď nám dobrovoľník kontroluje prítomnosť povinnej výbavy. Za tých pár rokov, čo chodím na ultra, sa mi to stalo prvýkrát :) Ale vládne tu dobrá nálada, ktorá dodáva psychické sily do nasledujúcich kilometrov. Malo by to byť len 7km do dalšieho checkpointu, na ktorý sa mimoriadne tešíme. Bude tam náš kamarát Fero S., záruka dobrej pohody.

   Hoci je to zo Skýcova po sedlo Rakyta len pár kilometrov, dvíhajúci sa terén je už predzvesťou blížiacieho sa Tríbeča. Stále je to však miestami celkom behateľné a keď sa dá, aj to využívame. Pár minút po pol 7 prichádzame na občerstvovačku. Víta nás tu bláznivá partia dobrovoľníkov, uvoľnená nálada a občerstvenie ako sa patrí. Pobudneme tu luxusných takmer 20 minút, náhradné nohy pre nás bohužiaľ nemali a tak sa nám trochu ťažšie odchádza v ústrety blížiacej sa tme. Na vrchol Tríbeča je to údajne 10km a potom už len 5km dolu na K7. 

   To som ešte netušil, že to bude asi najdlhších 10km na celej trase. Neviem, či je Trhlina reálna, alebo je to len fantázia p.Kariku, ale tentokrát sa s nami Tríbeč naozaj nechutne zahral. Nekonečné stúpania, po ktorých sme sa zdanlivo k vrcholu ani len nepriblížili, nasledované klesaniami, ktoré nás od neho ešte viac vzďaľovali. A toto sa opakovalo niekoľkokrát za sebou. K tomu sa pridala kríza parťáčky, ktorá začala mať bolesti chrbta z asi preťaženého batoha a začínajúci otlak na nohe. S častými prestávkami v stúpaniach bol náš postup zúfalo pomalý. Mňa už tiež bolel chrbát okolo ľavej lopatky a ani nohám sa už nešlo ľahko, no dokázal som asi bolesť celkom dobre maskovať, čo parťáčku občas trochu vytáčalo. Po niekoľkých zbehoch a strastiplných výšľapoch sme sa konečne dostali výškovo na úroveň najvyššieho bodu, no ešte niekoľko stoviek metrov trvalo dostať sa až k tabuli s označením Tríbeč. Tam sme konečne zhodili batohy a dopriali si krátku prestávku. Kríza mojej parťáčky bola taká, že tam chcela ostať a dívať sa na hviezdy :) Ja som zatiaľ poprehadzoval všetky ťažké veci z jej batoha do môjho, aby si jej chrbát trochu oddýchol a uľavilo sa na zvyšok trasy. Pár minút po našom príchode sa tam objavila ďalšia ultrabežkyňa, ktorej sme ponúkli koláčik, nosený od rána zbytočne v batohu. Ona nám na oplátku ponúkla zvyšok Flektor masti, ktorým som ošetril parťáčke ubolený chrbát. 

   Trošku skonsolidovaní sa púšťame nepríjemným klesaním dolu z tohto zakliateho kopca. Aspoň sme už na známom území, ktoré obaja poznáme z jarného tréningového behu. Zvyšných 5 kilometrov už nie je takých strašných a vidina občerstvovačky čoraz reálnejšia. Nakoniec sa ten 83.km priblížil a môžme si na chvíľu vydýchnuť...Tríbeč je za nami. Malinká občerstvovačka opäť prekvapila, stretávam tu Miša H., Peťa H. (chalani ultrabežci) aj vysmiatu Aďku od Jogošíkov. Vidieť známe tváre takto v noci vždy poteší.

   Už nás čaká len posledná občerstvovačka na Remitáži a asi 7 kilometrov šlapania. Sem tam sa ešte pokúšame pobehnúť, no je to stále ťažšie, úvodný úsek po najbližšiu dedinu je asfaltový a to dupať veľmi nechceme, stačí nám rýchla chôdza. Z dediny sa cesta prudko dvíha, trošku tu kufrujeme, lebo nevidíme širokú cestu, naša spolubežkyňa z Tríbeča (ani neviem kde sa tu zas objavila) nás napokon navedie ako svetluška správnym smerom. Po asi 150m stúpania už ostáva “len” zbehnúť dolu, ale cesta lesom je samý koreň a kameň, ide sa dosť nepríjemne. Z diaľky začíname počuť hudbu, asi sa tu nejaká ubytovaná partička dobre zabáva, hoci je už blízko polnoci a decibely sa nám zdajú trochu nad normu. Hodinky ma posielajú smerom k chate, kde bývala občerstvovačka po minulé roky a tak ignorujeme šípku na zemi, ktorá velí odbočiť vpravo. Až keď nás skupinka ľudí sediacich na terase okríkne, že sa máme vrátiť, pochopím, že kontrolu tentokrát presunuli. Na naše nemilé prekvapenie sa s blížiacou občerstvovačkou stupňujú aj decibely tej šialenej hudby. Samozrejme, partia neandertálcov sa nachádza v priamom susedstve občerstvovačky. Hluk je taký silný, že musíme po sebe doslova kričať. Rýchlo doplniť tekutiny, ktoré nám musia vydržať až do cieľa, neodoláme však ponúknutej polievke, rýchlo ju vychlípeme a padáme odtiaľto preč. 

   Stúpame opäť do kopca a ešte asi 2-3 kilometre za sebou počúvame hity ako “Dlouhá noc” apod. Šialenstvo, dobrovoľníkom čo to musia znášať ani v najmenšom nezávidím. Prechádzame “divným hájom”, ako sme si pomenovali úsek pred obcou Žirany, úzky singláč obrastený po stranách malinčím, vcelku nepríjemný. Pole pred obcou, potom prejsť pár ulíc a nakoniec nekonečná asfaltka von až k začiatku lesa pod Žibricou. Toto sme už všetko kráčali, rozbiť si nohy zbytočne ešte viac nemá zmysel. Nasledovnú pasáž sme si počas roka niekoľkokrát prebehli v rámci tréningu a tak mi už tá stena, čo má nasledovať, nenaháňa až takú hrôzu. Konečne sme na začiatku prudkého stúpania, kde zhruba na kilometri nastúpame okolo 300 výškových metrov. Toto preverí psychicky každého účastníka, po takmer 100km v nohách je to ozajstná výzva. Na moje prekvapenie sme ale hore v sedle po necelých 20 minútach, čo vôbec nie je zlé. Ostáva nám zdolať poslednú pasáž na Zobor a potom “už len” stále dolu do cieľa.

   Z tréningov za denného svetla túto časť poznám celkom dobre, ale za tmy a po toľkých km v nohách je situácia trošičku iná. Zbeh a následne posledný výšľap na Zobor mi prídu nekonečné. Očami hypnotizujem hodinky, nech tie zostávajúce výškové metre rýchlejšie ubúdajú. Parťáčka už ľavú nohu s pľuzgierom len ťahá za sebou a hľadá si polohu, v ktorej našľapovanie najmenej bolí. Je desivé, aké muky dokáže spôsobiť jeden obyčajný pľuzgier. Konečne sa vyterigáme na poslednú kontrolu, dáme si cvaknúť karty a hneď aj padáme ďalej, nemá zmysel tu ostávať ani minútu navyše. Minulý rok tu bolo ešte malé občerstvenie, teraz už len kontrola. Dolu zo Zobora je cesta horšia než zlá, najprv prudké klesanie plné zákerne číhajúcich koreňov a kameňov, potom sa terén trochu zmierni ale nastupuje neobľúbená tzv. vojenská cesta, čo je katastrofa sama o sebe. V duchu už len nadávky a frustrácia, občas sa niečo prederie aj von a zanadávam si nahlas. Toto sa fakt dalo zísť aj lepšou cestou. Po strastiplnej, členky vykrúcajúcej pasáži zbadám konečne pouličné svetlá a vchádzame do obývanej zóny. Ešte odgrgať asi 2-3 km ulíc (zo začiatku riadne naklonených) a prichádzame ku kruháču...potom druhému...potom tretiemu a posledných asi 200 metrov do cieľa sa ešte hecneme k poklusu. Nechápem, kde beriem tú silu ešte bežať. Do cieľa dobiehame s časom okolo 20h50min, vítajú nás známe tváre dobrovoľníčiek, máme to za sebou...

    Emócie sú silné, najmä u parťáčky, ktorá práve dobehla svoju prvú stovku (vlastne nám to nameralo až 108km) v živote a ešte bude chvíľu trvať, kým si mozog uvedomí túto neskutočnú skutočnosť. Veľká gratulácia a poklona k tomuto výkonu, napriek mučivej bolesti to dobojovala statočne a s veľkou časovou rezervou do cieľa. Opäť sme sa presvedčili, že je to celé v hlave a pri správnom nastavení dokáže človek zdanlivo nemožné...