Severný Živloplaz 2019 (77km, 3100m+) alebo spoznávanie lúk a pasienkov v okolí Starej Ľubovne

1.6.2019 :: V tomto roku vyšiel druhý (alebo prvý) ročník jedného z najvýchodnejších ultrabehov na Slovensku symbolicky práve na deň detí. A hoci väčšina z nás sa už za deti nepovažuje, nájde sa skupinka ľudí, ktorí sa rozhodnú prejsť si len tak z pasie 77 kilometrov. Minulý rok (nultý ročník) sa išla plnohodnotná 105 kilometrová vzdialenosť. Tentokrát to z istých nemenovaných dôvodov museli organizátori skresať o celých 28 kilometrov. Istú výhodu to môže mať pre ľudí, ktorí sa ešte necítia na celú stovku, ale chceli by pričuchnúť k ultratrailu.
   Ja som sa zúčastnil aj minulého ročníka a tak som mohol porovnávať čo bolo horšie, lepšie alebo len iné. Nová trasa prešla okrem skrátenia aj jemnými modifikáciami, dovolil som si spraviť pre názornosť malé porovnanie.

Živloplaz 2018 (žltá) vs 2019 (modrá)

   Ako vidno, sú to v podstate dva takmer úplne rozdielne ultra-traily, spoločných úsekov bolo len pár, ale k tomu sa ešte vrátim.

   Pôvodne som sa tento rok tohto podujatia ani neplánoval zúčastniť, lebo týždeň po ňom sa chcem pokúsiť prejsť Štefánika a tak potrebujem byť oddýchnutý. Ha ha ha, asi 2 týždne pred akciou mi volá Janči, že či idem na Živloplaza a nech nerobím drahoty, že už sú traja dohodnutí a dáme si dobrý tréning pred Štefánikom. Nemám rád, keď ma niekto cez telefón prehovára na nejakú úžasnú ponuku, ktorú musím využiť, tentokrát na to stačilo Jančimu aby pár minút do mňa hučal a nakoniec som povedal 'dobre, idem'. Povedali sme si, že pôjdeme úplne na pohodu, veď vždy sa dá skončiť po 30km (dať si akože tú kratšiu trasu). A takisto môže nastať situácia na Štefánikovi, že im padne konár, alebo sa zablýska (ako minulý rok) a preteky budú zrušenené. V tom prípade by ma dvojnásobne štvalo, že som nebol aspoň na jednej z akcií.
   Počas týždňa padlo rozhodnutie, že pôjdeme do Starej Ľubovne vlakom, nikomu sa nechcelo valiť krížom cez celú republiku autom. Síce od roku 2014 už jazdíme vďaka našej skvelej vláde do Košíc po diaľnici, no ja som si to pred rokom vyskúšal a myslím, že na čas zasa stačilo. Je to dosť adrenalínový zážitok. Do vlaku sadáme v piatok na poludnie, ja + Janči + fotograf Martin, na Vinohradoch pristupuje ešte Mišo. Máme miestenky v "open space", no úžasný rezervačný systém nášho náhodného prepravcu spôsobil, že namiesto štvorky okolo jedného stolíka sedíme dvaja a dvaja chrbtom k sebe, navyše dvaja z nás na mieste pre osoby so zníženou pohyblivosťou. Z Miša sme si ešte dobrú chvíľu uťahovali, že takéto miesta mal rezervovať radšej na spiatočnú cestu. Cesta ubehla celkom v pohode, až na to, že sme sedeli asi v jedinom neklimatizovanom vagóne, tak sme si pár hodín užívali až 31 stupňové žúžo. Ďakujeme, ŽSR!

   V Poprade máme prestúpiť na lokálku, ktorá nás dovezie až do Ľubovne, na prestup je okolo 8 minút, čo samozrejme nemáme šancu stihnúť, nie sme predsa v Japonsku. Už v Mikuláši máme meškanie viac ako 30 minút. V Poprade vystupujeme na stanici, ktorá nie je až v takom hroznom stave, ale aj tak je to miesto, kde sa človek nechce dlho zdržiavať. Sme hladní a skúšame prvú "pizzeriu" asi 10 metrov od staničnej budovy. Vnútri leží vystavená 1 nakrájaná pizza a za pultom teta, ktorá neodpovedá na pozdrav, tak to hneď otáčame. O pár desiatok metrov ďalej, pri autobusovej stanici, nachádzame otvorené bistro s odvážnym názvom niečo ako "King burger", tak tam vpálime a objednáme si niečo pod zub. Nie je to práve kulinársky zážitok, ale aspoň tu zabijeme nejakých 30-40 minút, lebo ďalsí vlak do SL ide až 2 hodiny po tom zmeškanom. Vlak nakoniec prichádza, nahromadilo sa tu medzitým dosť ľudí a vláčik má len 2 vagóny. Rómska "rodinka" hneď obsadzuje tak odhadom pol vagóna, nám sa podarilo chytiť 4 miesta v 2. vozni. Nie všetci mali to šťastie a stoja kde sa dá. Zhruba na polceste vlak zastavuje, rušňovodič otvára nejakú veľkú rozvodnú skriňu, chvíľu sa v nej hrabe a odchádza. Po chvíli niekde z tých miest začne vytekať voda a o niekoľko minút sa celá podlaha vlaku mení na súvislú vodnú hladinu. No myslím, že je to stále lepšie, ako by sme mali horieť...

   Do Ľubovne prichádzame bez újmy okolo 20.00, zdravíme ďalších ultrabežcov, ktorí s nami pricestovali a nevedeli sme o nich. My rozmaznaní páni v strednom veku si to namierime rovno k hotelu, ostatní mieria do telocvične. Ubytujeme sa, zložíme veci a tiež sa poberieme na prezentáciu do telocvične. Je to bohužiaľ trochu od ruky, hotel je asi 15-20 minút chôdze od mesta. Vo vestibule už nás víta Lukáš s domácou medicínou, tak kopneme hneď každý po jednom. Podpíšeme ešte lajstro, že sme svojprávni a ideme to celé absolvovať na vlastné triko. Vraciame sa do hotela a ešte pred spaním dávame ľahkú večeru šampiónov, ja len fazuľovú polievku a ostatní k tomu ešte aj bryndzové pirohy.
   Budíček máme ráno asi 4:45, v noci som takmer nespal (Janči vraví, že ani on) a ešte ma aj bolí hlava. Dávam si hneď Ibuprofen s Redbulom, moje osvedčené kombo pre takéto situácie. Obliekame sa letne, má byť dobré počasie, neberiem si ani bundu do dažďa, len ľahkú fukerku. Opäť cesta do centra, na námestí, kde sa štartuje, už sa to pomaly zbiera. Ešte pár povzbudivých slov od Julky a 6.02 vybiehame do ulíc.

   Snažíme sa s Jančim krotiť vášne, no valiaci sa dav nás núti pobehnúť. Prebiehame mestom až po posledné rodinné domy a potom už hore do kopca. Stretávam tu Jana - spolubežca, s ktorým sme doklepali Živloplaza do cieľa takto pred rokom. Chvíľu spolu pokecáme, nezabudne mi netaktne naznačiť, ako som od vlaňajška pribral. Je to proste kamoš. Stúpame na prvý kopec a po ľavej strane sa otvárajú výhľady na Vysoké Tatry. Slnko sa zatiaľ schováva a teplota je príjemne bežecká. Prvá občerstvovačka je v obci Jarabina. Pár desiatok metrov pred ňou stretávame zakrvaveného fotografa Martina, ktorému sa podarilo spraviť si peknú blatovú textúru na zadku a pri tom si odrieť lakeť na jednej ruke. Terén je miestami dosť rozbahnený a šmykľavý, sám som rád, že som ešte bez pádu. Na občerstvovačke dopĺňame tekutiny a hodíme do seba niečo tuhé (hlavne makovník bol super), čaká nás dlhá 17km etapa.
   Niekde sme medzitým stratili Michala. No ani nie stratili, on dnes cíti "kraft" a tak beží dopredu. My s Jančim ideme na pohodu, dnes je cieľ prísť do cieľa a žiadne naháňanie. Po pár kilometroch prechádzame singláčom, ktorý niekoľkokrát križuje jemne rozvodnený potok. Spočiatku je to celkom zábavné, no keď už mám po asi siedmom prechode obidve tenisky plné vody, začínajú padať jemné nadávky. Z ďalších kilometrov (v podstate až do cieľa) si najviac pamätám toto: čvacht, čvacht, čvachty, čvacht, čľup, čľup, čvacht,...prekladané v rôznych intervaloch jemnejšími aj drsnejšími nadávkami. Neviem si vybaviť v pamäti miesta, ktorými prechádzame. Ešte prvú kontrolu som si pamätal (hoci nie ako prvú), ale ďalej mi vôbec v hlave nič nenaskakuje a trasu nespoznávam. Tajne dúfam, že pôjdeme aspoň úsek poľským hrebeňom (Pieniny?), ktorý bol vlani jedným z najkrajších. Aj sa po niekoľkých kilometroch dostávame na poľskú hranicu, je tu rozhľadňa, nejaké smerovníky, ale nič mi to nepripomína. Pokračujeme po tejto hranici asi 5-6 kilometrov a schádzame k druhej občerstvovačke v obci Mníšek nad Popradom. Natlačím čosi do hlavy, dopĺňam pre istotu aj náhradnú fľašku tekutinou (tento úsek bude kratší, ale može byť už teplo) a ideme ďalej. Tesne pred odchodom z občerstvovačky dobieha fotograf Martin ešte s nejakým týpkom.

   Kráčame po ceste na koniec dediny, slnko občas vykukne, ale väčšinou je stále pod mrakom, čo je super. Tretia kontrola by mala byť vraj na Ľubovnianskom hrade. Tam bol vlani cieľ, takže už definitívne viem, že trasa je podstatne iná. S pekných výhľadov a skupiniek poľských turistov už dnes asi nič nebude. Asi kilometer pred kontrolou mi naskakujú spomienky v podobe záchytných bodov a vravím Jančimu, že o chvíľu sme pri hrade, len toť vyjdeme z lesa. O niekoko minút naozaj zbadáme krásnu scenériu hradu a pred ním prístrešok občerstvovačky a jurta mongolského typu. Hneď sa nás ujmú dobrovoľníci pod vedením klanu Batmendijnovcov, potešila hlavne polievka. Aj chlieb s domácim lekvárom som ochutnal (pochváľ maminu, Julka :) Dopriali sme si tu nejakých 10-15 minút, polovica trasy je za nami a poberáme sa ďalej.
   Ide s nami ešte Vlado, bežec, s ktorým som sa zoznámil pred rokom na NTS-ke (tiež bol medzi poslednými, ako ja), sledujeme sa odvtedy cez Stravu. Schádzame dolu hradným kopcom k dedine Podsadek, kde nás čaká nečakaná kultúrna vložka. Trasa vedie rovno cez rómske gheto, kontrolujem pre istotu navigáciu v hodinkách, či sme nemali niekde odbočiť, toto by nám hádam organizátori nespravili. Ja mám sice rád čierny humor najhrubšieho zrna, ale tu mi začalo trochu sťahovať riť. Nemám z detstva práve príjemné spomienky na spolužitie s touto menšinou, tak vravím chalanom, či trochu neskúsime pobehnúť. Nechcem sa tu pretŕčať dlhšie, než je nevyhnutné. Traja ultrabežci tu zjavne pôsobia ako dobrá atrakcia, pokrikujú po nás malé aj väčšie decká. Jeden sa dokonca pýta, či bežíme maratón. Prebiehame okolo svorky túlavých psov, znova mi stisne riť. Našťastie si nás nevšímajú, asi ich niekto nedávno nakŕmil.

   Prechádzame postupne do civilizovanejšej časti dediny, odbáčame do ulice vľavo, ktorá nás po pár stovkách metrov vedie konečne opäť do lesa. Včera sme po prezentácii stretli bežca Peťa, Mišo s Jančim sa s ním už poznali, ja nie. Dnes sa s ním celý deň predbiehame. Je to vraj jeho prvá väčšia vzdialenosť. Vidno, že ešte nemá skúsenosti z ultrabehov, vždy nás dolu kopcom opáli a potom do kopca ho zas predbiehame my. Snažíme sa ísť rýchlou chôdzou a udržovať pokiaľ možno konštantné tempo, čo sa nám zatiaľ osvedčuje. V každom prípade je to oveľa menej vyčerpávajúce, ako prechádzať neustále do akéhosi šuchtavého behu. Techniku konštantnej rýchlej chôdze využívajú aj starší skúsení diaľkoplazi, medzi nimi aj paličkár (náš postrach z Maďarska). Vyštartujú istým nastaveným tempom a potom idú jak roboti až do konca. My menej skúsení sa často snažíme aspoň v prvej polovici trasy bežať, no ku koncu už tak spomalíme, že nás takíto walkeri v pohode predbiehajú.
   Druhý dlhý 17km úsek trasy končí na občerstvovačke v obci Plavnica niekde na 59. kilomeri. Medzitým sa nám podarilo nasadiť s Jančim také tempo, že sme nechali za sebou Vlada, Peťa a ešte jedného Prešovčana, ktorý bol dosť hlučný a nechcelo sa nám ho počúvať. Rýchlo sa občerstvujeme a odchádzame ešte skôr ako sa táto trojica objaví v dohľade.
   Do cieľa ostáva ešte 18-19 kilometrov a posledná občerstvovačka. Ide sa mi celkom dobre, dnes sa zatiaľ žiadna kríza nedostavila. Šlapeme dlhým tiahlym stúpaním vedľa ohradených pasienkov a spočiatku sa ešte kocháme výhľadmi. Slnko sa prestalo skrývať a pekne na nás pečie. Nie je to však nejaký strašný úpek a navyše pofukuje aj vietor, takže je to znesiteľné. Zdravíme a fotíme si najväčších producentov metánu na planéte a pokračujeme ďalej.

   Schádzame z pasienkov, prechádzame niekoľko stometrový rušný úsek cesty č.68, kde musíme dať pozor, aby nás nedal dole nejaký miestny pretekár. Nasleduje lúka, potom ďalšia lúka a nakoniec ešte lúka. Čvachty čvacht, čľup, čľup, je...té blato, k...va, #$@%!^. Ozaj, spomínal som už, ako neznášam mazľavé lepkavé blato a mláky, ktoré sa nedajú obísť?
   Blížime sa k 68. kilometru a poslednej občerstvovačke Ľubovnianske kúpele. Je tu veľký hotel a oproti zjazdovka. Na kontrole nás víta Luky a ďalší dvaja dobrovoľníci. Dávam si trochu ovocia a dopĺňam vodu. Ostáva posledných 9km a zhruba 400 výškových metrov. Ideme na to. Prvá časť sa ide do kopca lesom, trochu prudšie stúpanie ale zas nie veľmi dlhé. Na záver nás čaká ešte asi 25x lúka a 15x pole, striedavo v rôznych pomeroch. Musím sa priznať, že tieto pasáže sa nám s Jančim nejako extra nepáčili, krásne lesy a kopce vidíme len v diaľke a my sa plahočíme nekonečnými poliami a lúkami, obchádzame akúsi dedinu pod nami, čľupkáme rozbahnenou trávou a svorne nadávame. Napokon zliezame dlhočizným kopcom dolu do Novej Ľubovne, no nejdeme priamo do cieľa, ktorý máme ako na dlani, ale ešte úplne na záver si dáme jeden kopec, čarovný les a chatovú osadu. Na poslednom kilometri nás ešte predbehli manželia Okruhlicovci a my s Jančim analyzujeme, čo by nás tak dokázalo vyhecovať, aby sme niečo podobné spravili pár stoviek metrov pred cieľom. Či už prídeme do cieľa na 95. alebo 97. mieste, je úplne šuma-fuk, o bedňu sa tu nehrá a dokazovať si tiež nič nemusíme. Dnes sme to poňali ako taký výživný tréning pred Štefánikom a tento účel to myslím splnilo. Posledné metre pred finišom a Julka sa nás ešte pokúša vyburcovať k záverečnému kolečku po bežeckom ovále. Chcem jej spraviť radosť, zatnem zuby, spomeniem si na svoj veľký vzor Harolda a bežím s gestom veľkého víťaza až do cieľa.

Be strong, hide your pain...

Ďakujem na záver všetkým obetavým dobrovoľníkom, čo sa o nás starali, organizátorom, za ich mravenčiu prácu, o ktorej väčšina ľudí ani netuší a teším sa na stretnutie na nejakom ďalšom ultráči.

Link na Strave: tu