27.júl 2019 :: UltraFatra patrí podľa rozprávania ľudí medzi najkrajšie z tých "krátkych" päťdesiatok na Slovensku. Náročnosťou sa radí k tým skôr ťažším. Tešil som sa na ňu aj ja, Malofatranská sa mi páčila a toto je predsa Veľká Fatra, takže to musí byť ešte suprovejšie, nie?
Zozbierali sme sa už takmer klasická zostava ja, Mišo, Janči + Pali a na štarte sa mal pridať ešte Majo M. Ubytovanie tentokrát zabezpečoval Pali a dopravu Mišo. V piatok o 15 si dávame všetci štyria zraz v Grobe u Miša, nahádžeme batožinu do auta a fičíme smer Ružomberok. Po príchode ešte malý nákup proviantu v Kauflande a odtiaľ rovno na prezentáciu do školy. Nie je tu zatiaľ žiadny nával, takže si všetko v kľude vybavíme, ešte som si aj kúpil za dobrú cenu mikinu UltraFatra :) Zo školy presun do centra, kde chvíľu blúdime, kým trafíme na ten správny parking. Apartmán je vzdialený pár desiatok metrov, je to úplné centrum na pešej zóne, rovno nad reštauráciou. Vybavenie je celkom luxusné, je to asi prerobený byt, obrovská kúpeľňa, kuchynský kút, obývačka a dve spálne. Keď sme sa pokochali, ideme sa dolu navečerať, ostávame rovno v podniku pod ubytkom. Dávam si vývar a ako druhý chod bravčové medailónky s opekanými zemiakmi, k tomu jedno vychladené pivko. Netušil som, že medailónky budú ešte flambovať absinthom, aspoň sme to mali aj s kultúrnou vložkou.
Po večeri sa chalanom ešte žiada niečím to zakončiť, tak sa presúvame do druhého podniku. Na pivo ale už nikto nemá chuť, tak ostávame pri bazovej limonáde. Ešte chvíľu posedíme a potom sa už vraciame do apartmánu nachystať sa na zajtra. Každý má už svoj predpretekový rituál, chystáme si oblečenie a obsah bežeckých batohov, aby sme sa už ráno nemuseli zdržovať. Najviac nás trápi predpoveď počasia, lebo to na zajtra vôbec nevyzerá ružovo a tak je ťažké sa rozhodnúť, čo si vziať so sebou a čo na seba. Každopádne uvidíme ráno a podľa toho doladíme detaily. Ja si ešte pripravím proteínový šejk do chladničky, vypijem si ho ráno.
Ráno vstávame okolo 4:40, pri autobuse musíme byť najneskôr 5:30. V noci som sa relatívne dobre vyspal, aj keď som sa dosť prehadzoval. Teraz ale cítim nejaké zvláštne pocity v bruchu, možno je to len predštartová nervozita, takže tomu neprikladám nejakú zvláštnu dôležitosť. Vonku to zatiaľ vyzerá dobre, neprší a obloha nad nami je v podstate jasná. V diaľke ale vidno mraky, ktoré sa na nás ešte len chystajú. K autobusom prichádzame presne, pešo nám to z apartmánu netrvalo ani 10 minút. Sadáme dnu a čaká nás cesta do Harmanca, odkiaľ sa štartuje. Cesta trvá dobrú trištvrte hodinu a žalúdočná nevoľnosť sa mi vracia, najmä keď prechádzame úsekmi kde je to samá zákruta. V autobuse mi obvykle nebýva zle (bývalo, keď som bol ešte decko), ale teraz viem, že toto asi neskončí dobre. Vyberám si nenápadne zatvárací Ikea sáčok a opieram sa hlavou o sedadlo predo mnou. Oblieva ma studený pot a pokúšajú sa o mňa mrákoty. Len tu neodpadnúť, zatínam päste a snažím sa to nejako prekonať. Na chvíľu sa mi to aj podarí, mrákoty ustupujú, ale žalúdok robí stále kotrmelce. V jednej chvíli to už nedokážem potlačiť a ide to von. A aby trapas bol dokonalý, sáčok nevydrží nápor svojho obsahu a ten sa mi už valí medzi prstami. Janči mi podáva druhý sáčok, pomocou ktorého sa snažím zachrániť, čo sa dá, ale je to dosť márne. Našťastie onedlho zastavujeme a ľudia začínajú vystupovať. Poutieral som, čo sa dalo, bohužiaľ to trochu schytalo aj sedadlo, na ktorom som sedel. Vonku ešte dočisťujem batoh a vlastné oblečenie, ktoré bolo čiastočne zasiahnuté.
Chalani ma čakajú obďaleč, už sa k nim pripojil aj Majo M. Presúvame sa pomaly na miesto štartu, je to len pár desiatok metrov, do siedmej máme ešte niečo cez pol hodiny. Začínam cítiť, že to zo mňa asi pôjde aj druhou stranou, všade je už ale plno ľudí a nájsť si tu miesto na túto aktivitu nie je úplne jednoduché. Odchádzam asfaltkou asi 200-300 metrov a darí sa mi nájsť vhodný strom, za ktorý sa viem schovať. Konzistencia stolice neveští nič dobré, ale aspoň sa mi trochu uľavilo. Kráčam na miesto štartu, už sú tu všetci nastúpení, ostáva pár minút.
Hneď úvodná pasáž sa ide do prudkého kopca. Prvých pár stoviek metrov ešte ako tak vládzem, ale rýchlo ma začínajú opúšťať sily a postupne spomaľujem. Ani neregistrujem ako ma všetci ľudia predbiehajú, snažím sa ísť si svoje tempo. Chalani sa mi stratili niekde vpredu, ani sa nejdem pokúšať ich dobehnúť, stálo by to strašne veľa síl predierať sa davom ľudí a ešte do celkom prudkého kopca. Odhadom po nejakej pol hodinke som sa ocitol zrazu takmer sám, len za sebou registrujem periférnym videním ešte nejakého človeka. Budeme mu hovoriť Eugen. Keď zastanem, zastane aj on, začnem kráčať, začne aj on. Takto sa to ešte párkrát zopakuje, až mu nakoniec vravím, nech ma kľudne obehne, že mne to dnes akosi nejde. Lenže ja ťa nemôžem predbehnúť, ja som ZADNÝ VOJ. A do riti! To som sa tak rýchlo prebojoval až na koniec štartového poľa? Eugen sa ma znaží upokojiť, že nech si kľudne idem svojim tempom a dáva mi rôzne bežecké rady, ktoré ja už dávno poznám, len to proste v momentálnom stave akosi nefunguje. Nič mi nefunguje, som ako spľasnutý balón, žalúdok mám na ruby. Nechce sa mi už vracať, ale nedokážem do seba nič dostať, okrem pár hltov čistej vody z fľašiek. A tá mi energiu akosi nedodá. Trápim sa a postupujem hrozne pomaly, v prudších úsekoch musím hádam každých 20 metrov zastaviť, aby som sa vydýchal. Eugen mi sem-tam ukazuje a komentuje okolité kopce, ale ja sa nedokážem na to sústrediť, ide mi len o to, nech už vyleziem ten sprostý kopec a potom dolu k občerstvovačke. Som už v podstate rozhodnutý to ukončiť, na prvú kontrolu mám síce šancu prísť v limite, ale to čo ma čaká za tým, už by som takmer určite nedal. Tento prvý úsek má na zhruba 10 kilometroch prevýšenie 750 metrov a ďalej to má byť ešte väčší záhul. Nie, v takomto stave by to bol čistý hazard pustiť sa ďalej.
Konečne som na vrchole kopca Japeň, Eugen mi robí fotku, nech mám aspoň dôkaz, že som tu bol, ešte pár pohľadov na okolité kopce a ide sa dolu. V diaľke už nejaký čas počuť hrmenie a začína aj poprchať. Búrka to zatiaľ našťastie nie je. Cesta z kopca nebola tiež veľmi pohodová, aspoň zo začiatku. Prudký zbeh, kde treba stále brzdiť stehnami, som si vôbec neužíval. Nohy ma bolia, ako by som mal za sebou už 50 kilometrov, ale nie je to bolesť ako z únavy, ale ako z nedostatku glykogénu vo svaloch. Som ako handrová bábika, len sa už nejako dogúľať dolu. Keď sme konečne vyliezli na asfaltke v Starých Horách, už sa celkom rozpršalo. Na občerstvovačke sa tlačí skupina ľudí pod malým prístreškom, podarí sa mi zjesť ponúkaný banán a kúsok pomaranča. Oznamujem orgom, že končím. Našťastie o chvíľu odchádzajú a zoberú ma autom do cieľa v Ružomberku. Poskladať prístrešok, naložiť veci do auta a ideme. Prichádzame do školy, odovzdávam čip, chvíľu tu ešte postávam, začína mi byť zima. Dávam si kapsulovú kávu, nie je to nič moc ale aspoň je to teplé. Idem sa presunúť do apartmánu, kľúče má síce Pali, ale snáď ma pustia dnu, keď im vysvetlím situáciu. Nie je ešte ani poludnie a čakať tu v škole ešte 8-9 hodín, kým prídu chalani, nie je práve lákavá predstava. Nakoniec som sa do apartmánu dostal a strávil tu zvyšok dňa na čaji a suchých koláčikoch, ktoré som ráno nezjedol. Ani večer, keď došli chalani, som ešte nebol v stave, že by som s nimi išiel von na večeru.
Na druhý deň skoro ráno opúšťame apartmán a čaká nás cesta domov. Už mám žalúdok v lepšom stave, ale stále mám ešte hnačku, ktorú sa mi podarí dostať pod kontrolu až pomocou tabletiek od Jančiho. Celú nedeľu ešte trávim na suchároch a čiernom čaji. Takto neslávne teda dopadlo moje účinkovanie na UltraFatre. Ale aj to bohužiaľ patrí k ultra, mne sa to stalo zatiaľ prvý krát a dúfam, že aj naposledy.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára