26. októbra 2019 :: Vyvrcholením ultratrailovej sezóny býva už pomaly tradičná jesenná akcia s názvom Prešporský UltraPunk. Tento ultrabeh si obvykle nenechá ujsť nikto z ultratrailových nadšencov. Novinkou tohto roku bolo skrátenie 100km trasy na 74 kilometrov, takže aj nováčikovia mali možnosť vyskúšať si, o čom je ultra trail. Prihlasovať sa mohli dvojice alebo jednotlivci.
Medzi nováčikov patrí aj bežecká parťáčka Vladka, s ktorou sme sa dohodli, že tento beh absolvujeme. Dostala ho ako darček k narodeninám, zabehnúť si ultra bolo jej bežeckým snom. Cieľom bolo prísť v pohode a zdraví a pokiaľ možno si to čo najviac užiť. Čas sme neriešili, približný prepočet nám vychádzal na nejakých 14 hodín, pričom limit na dobeh do cieľa bol stanovený na 16 hodín. Predpoveď počasia bola viac než priaznivá a sľubovala na posledný októbrový víkend naozaj exkluzívne teploty.
Ráno sa štartuje o 7.00 z parkoviska pri Lidli v Bratislavskej Dúbravke. Na prezentáciu v kultráku dobiehame tesne pred trištvrte na 7, preberáme štartové čísla, stíhame hromadné fotenie a už sa aj hromadne presúvame na štart. Vyše stovky nadšencov nedočkavo podupkáva a čaká, kedy sa bude môcť rozbehnúť. Pár minút na rozkukanie a už aj štartujeme. Klusáme ulicami Dúbravky, potom ulicami starej Dúbravky pomedzi rodinné domy až k prvému strmšiemu stúpaniu popod les. Ako zahrievačka celkom fajn, zima mi nebola ani na štarte a teraz mi už vôbec nie je. Trasa sa kľukatí známymi cestičkami Dúbravskej hlavice až pribiehame na prvý "fotopoint" nad Sandbergom. Krásna scenéria nenecháva nikoho ľahostajným a tak aj my fotíme, seba aj okolie.
Po pár minútach pokračujeme ďalej, prudkým klesaním pod Sandberg, potom singláčom smerom k lomu, okolo zvieratiek, chatovej oblasti až nás to vyvedie na cestu na konci Devína. Beží sa mi zatiaľ dobre, aj keď si neviem nájsť to úplne pohodové tempo, aké by som si predstavoval. Možno trochu nervozita z toho, aby sme neprepálili začiatok, aby ma niečo nezačalo príliš skoro bolieť a ďalsích 100 drobností, ktoré môžu človeka na ultra stretnúť.
Okolo 10. kilometra dobiehame na tajnú kontrolu s občerstvovačkou na parkovisku pod hradom Devín. Už z diaľky zaregistrujem Miša H., bežeckého parťáka zo spoločných ultrabehov. Víta ma svojským bonmotom, ktorému rozumie len pár zasvätených ľudí. Cvaká nám kontrolné karty a presúvame sa k stolom s občerstvením. Tam ďalší šok, Janči Ž., ďalší bežecký parťák dnes vo funkcii dobrovoľníka.
Aj mi bolo divné, prečo obaja chýbajú na štartovej listine. Po krátkej ochutnávke miestnych špecialít sa pomaly poberáme ďalej. Prvá reálna kontrola K1 nás čaká len o 5km ďalej (na 15.km) hore na Dúbravskej hlavici, na mieste okolo ktorého sme už prechádzali. Dobiehame tam celkom šikovno, dávam si mastného chleba s trochou cibule, dopĺňam vodu a už si to aj šinieme smerom ku K2. Prebiehame lesom a ja cítim, že nie som v pohode, mám pocit, že nestíham za parťáčkou a musím ju brzdiť, navyše začínam cítiť predkolennú šľachu na pravej nohe, pre mňa už známa vec. Nie je to nič hrozné, zatiaľ len také náznaky, ale pridáva sa k tomu jemné pichanie na vnútornej strane ľavého kolena. Toto som naozaj nepotreboval...ale ide sa ďalej. Zbeh z lesa nad Dlhými dielmi, prebeh pomedzi paneláky do Líščieho údolia, opäť stúpanie lesom až k študentským internátom, okolo nich zbeh do Mlynskej doliny, nepríjemný prechod križovatkou ponad diaľnicu.
Odtiaľ začína stúpanie štvrťou rodinných domov, známou brutálne strmou Korabinského ulicou, ďalšími uličkami až sa dostávame nakoniec ponad Horský park, ktorého dlhočiznými schodmi doklesáme k tretej občerstvovačke K2. Tu nás už čaká kamoška Katuš, ktorá si prvýkrát vyskúšala funkciu dobrovoľníčky a pekne sa o nás postarala.
Dobrovoľníčku tu robí aj ultrabežkyňa Soňa K. s jej drobcami, manžel Rudko už je na trati niekde pred nami. Dávame si teplú kávu, ja neodolám sladkému koláču a doplníme hlavne fľašky s vodou, lebo nás čaká dlhší úsek do Marianky (43.km). Lúčime sa s príjemnou osádkou K2-ky a bežíme dolu parkom. Ešte pár asfaltových ulíc, prebeh štvorprúdovkou, popod Kramáre až sa dostávame konečne do lesa a na Železnú studničku. Je sobota, parkovisko praská vo švíkoch a všade rodiny s deťmi a "relaxujúci" Bratislavčania. Rýchlo preč odtiaľto, ešte trošku zakufrujeme, lebo som sa nepozrel poriadne na hodinky, ale našťastie to bolo len pár desiatok metrov. Ocitáme sa znovu na lesných cestičkách, hore hore...dolu dolu, mierne stúpania sa striedajú s prudšími, až sa ocitáme hore na Kamzíku pri bufetoch. Parťáčka má chuť na pivo, tak sa prídávam k tejto iniciatíve a veru dobre to padlo. Je tu s nami aj dvojica chalanov, s ktorými sa posledných pár kilometrov striedavo predbiehame. Skonštatujeme, že na príchod do Marianky máme dostatok času a je to už len okolo 10km.
Púšťame sa dolu kopcom po chodníku, ktorý nás vypľuje blízko dolnej stanice lanovky. Je to časť trasy UltraLanovky, ktorá sa behá každý rok na jar. Kúsok bežime po asfaltke, potom jedno nepríjemné prudké stúpanie lesom, kým vylezieme na hrebeň a miernymi kopčekmi smer Marianka, posledné asi 2km už je len zbeh a klesanie až ku dedine. Trochu nezáživná motanica ulicami nás konečne privedie na štvrtú ovčerstvovačku s označením K3. Stretávam tu ďalšieho bežeckého parťáka Paliho, ktorý dnes tiež dobrovoľníči, okrem neho je tu Slavo Glesk, ktorý nás hneď častuje najnovším vtipom. Julka, slovenská ultratrailistka, ktorá tento rok prebehla Cestu hrdinov SNP, si tu dnes tiež prišla oddýchnuť :) Strávime tu príjemnú cca štvrť hodinku a najedení a občerstvení kráčame v ústrety ďalšej etape s cieľom v Stupave (60. km). Za nami je už viac ako polovica trasy, celkom pekne nám to odsýpa.
Opúšťame Marianku, prechádzame okolo pútnickeho miesta a potom prudkým kopcom opäť na hrebeň. Predbiehame doktora Okruhlicu, ktorý nás dobehol niekde pred občerstvovačkou. Pred nás sa dostal Team mmx, dvojica chalanov, s ktorými sa striedavo predbiehame už od Kamzíka. Máme zhruba rovnaké tempo a mám tušenie, že dneska ich ešte párkrát stretneme. Stúpanie nás privedie na lúku s dreveným krížom, prechádzame okolo neho až sa dostávame na hrebeň. Tento úsek trasy je pomerne monotónny, okrem toho je aj dosť dlhý (17-18km). Rovné úseky a zbehy sa snažíme klusať, stúpania kráčame. Moja parťáčka ma dnes musí ťahať, sľacha pravého predkolenia ma pobolieva a strieda sa to s pichaním v ľavom kolene. Je to otravné, ale nebráni mi to celkom v behu zatiaľ ani sa to nezhoršuje. Rozhodol som sa, že na ďalšej občerstvovačke si dám ružovú tabletku, nech to aspoň do cieľa dobehnem bez bolestí. Niekde za polovicou tohoto úseku by už malo pomaly začať klesanie, už sa ho neviem dočkať. A za 55.kilometrom naozaj začíname klesať. Medzitým sme znovu predbehli Team mmx, chalani sú pomerne nevyrovaní, jeden plný energie, druhý vyfľusnutý niekde vzadu :) Blížime sa k Stupave, tentokrát nebudeme musieť prejsť dlhé úseky mestom ako v minulých ročníkoch, ale lesným trailom sa dostávame pomerne pohodlne až takmer k občerstvovačke (kontrola K4). Konečne si dávame teplú polievku, ktorá je po 60 kilometroch ako pohladenie pre žalúdok. A je taká dobrá, že si rovno vypýtame dupľu.
Na tejto kontrole sme sa mali stretnúť aj s kamoškou Naďou, ktorá tu mala robiť dobrovoľníčku, ale asi jej do toho niečo prišlo, lebo ju tu nevidíme. Oddychnutí a najedení sa lúčime a odchádzame, pred nami už len posledných 14-15 km, toto už dáme, aj keby sme mali po štyroch dôjsť. Naše prepočty dokonca ukazujú, že by sme to mohli stihnúť v čase okolo 12 hodín, čo mi príde ako perfektný čas. Ešte uvidíme, ako nám to pôjde cez Pajštún, ostáva nastúpať niečo cez 600 výškových metrov. Najprv prechádzame dlhým chodníkom cez park, všade kopec ľudí a len pár trafených ultráčov. Na konci Stupavy začíname pomaly stúpať, lesné chodníčky sa tu všelijako križujú, občas je problém trafiť ten správny. No aj tu stretávame ešte dosť okoloidúcich, podľa nich vieme, že smer na Pajštún máme správny. Záverečných pár desiatok metrov je terén dosť strmý, ale po chvíli už sa fotíme pred zrúcaninou. Aj takto večer je tu dosť rušno, hradná skala je obľubeným miestom lezcov, stena je nimi doslova obsypaná. My sa veľmi nezastavujeme, pokračujeme cestičkou dolu kopcom. Klesanie je väčšinou mierne ale zato strašne dlhé, v diaľke pred nami vidíme "muža v čiernom", ako sme nazvali jedného bežca, s ktorým sme sa párkrát striedavo obehli. Pomalým ale istým poklusom ho dobiehame a nechávame ho kdesi za sebou.
Už nás čaká len posledná zastávka na kontrole K4 pod Dračím hrádkom, dobiehame na ňu za hustnúceho šera. Víta nás veselá partia pod vedením Feriho Slezáka a hostia nás slanými aj sladkými pochutinami. Niečo si samozrejme zobnem, aby som neurazil :) Parťáčka má chuť na kávu, tak si vypijeme k tomu aj pohár kávy. Medzitým nás Feri informuje o svojich bežeckých plánoch na najbližšie obdobie. Radi by sme s ním pokecali, ale čas je neúprosný a tak vyťahujeme čelovky a vybiehame v ústrety poslednému, už nočnému úseku. Do cieľa ostáve už len pár kilometrov (7-8).
Spočiatku prekonávame nepríjemne klopený a pomerne strmý singláč, ktorým vystúpame posledných asi 200 výškových metrov. Otočka na Bielom kríži a odtiaľ už nasleduje len samé klesanie, asi 4km do cieľa. Bežíme lesným chodníkom, ktorý vedie paralelne s asfaltkou, musíme si dávať pozor na korene a kamene schované pod napadaným lístim. Mne už sa bežať veľmi nechce, ale moja parťáčka má toľko energie, akoby sme bežali 5.kilometer. Obdivujem ju a zároveň ma štve, že mi to dnes nejde lepšie. Musel som si nejako preťažiť tú šľachu, hoci od Stupavy už idem vcelku bez bolesti, vďaka Ibalginu. Asi 2 kilometre pred cieľom dobiehame skupinku troch bežcov, ktorí zjavne nevládzu a my ich rezkým poklusom o chvíľu nechávame za sebou. Neviem, kde sa tu vzali, každopádne ma to potešilo. Keď zbadáme prvé svetlá pouličných lámp, dodá nám to ďalšiu energiu a optimizmus, sme takmer v cieli. Ešte posledný kilometer, pár ulíc, odbočka doprava a pred nami vysvietená cieľová budova. Za posledným rohom ešte uistenie, že sme naozaj v cieli a vchádzame dnu. Dali sme to... my sme to naozaj dali. Náš optimistický odhad 12hodín sme prešvihli len o 17 minút, ale aj tak som s takým dobrým časom nepočítal. Som hrdý na parťáčku Vladku, ako sa úžasne dokázala vyhecovať, napriek bolesti a počiatočným pochybnostiam. Patrí jej obrovská gratulácia k prvému absolvovanému ultrabehu a zároveň veľké ĎAKUJEM, pretože dnes ťahala viac ona mňa. Naozaj, klobúk dole. Odtiaľto už je len malý krôčik k prvej stovke, ktorú verím, že absolvujeme na jar budúceho roku.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára