18. mája 2019 :: Strážovská päťdesiatka je ultratrail a ďiaľkový pochod v oblasti Strážovských vrchov s prevýšením cca 2500 metrov. Toľko k definícii. Čas od polovice apríla (Lazovka) do začiatku júna (Štefánik) bolo treba spestriť nejakým dlhším behom a táto akcia do toho ideálne zapadla. Nie je to ani príliš ďaleko ani to nie je príliš dlhé. Po fiasku s Ultrapunkom som sa už celkom tešil. Mišo s Jančim sa neprihlásili, zato bol na štartovke Pali, ktorého som naposledy videl na Lazovke.
Logistika bola v tomto prípade jednoduchšia ako pri stovkách, nebolo treba riešiť minimálne nocľah. Veci som si nachystal v kľude v piatok večer a výnimočne sa mi podarilo dostať do postele už pred 23.hodinou, takže som sa aj vyspal. Budíček pred 5.ráno, rovno som sa obliekol do bežeckých vecí a 5.30 sadám do auta, smer Trenčianske Teplice. Na parkovisko prichádzam takmer na minútu presne o 7.00, chvíľu maturujem aj so skupinkou ďalších bežcov pri parkovacom automate, nakoniec sa podarí zakúpiť celodenku za 4 "éčka". Pomaly sa tu zbierajú hlúčiky bežcov a psov (dnes je aj kategória beh so psom), vidím veľa známych tvárí. Je tu aj kamarát Vincko, ktorého som spoznal pred rokom na The Run Slovakia. Za krátky čas sa z neho stal okrem "spartana" aj nadšený ultrabežec a dosahuje neskutočné výkony. Chvíľku pokecáme a už prichádza aj Pali, ktorý mi bude dnes robiť spoločnosť na celej trase. Bavíme sa o odhadovanom čase, za koľko by sme to dnes mohli dať. Optimistický odhad je 8 hodín, najviac počítam tak 10 hodín. Teší ma, že nám vyšlo počasie. Predpoveď hovorí, že by pršať vôbec nemalo a teploty sa budú pohybovať okolo 20 stupňov. Na to, aké na hovno počasie bolo posledný týždeň, tak to ani lepšie dopadnúť nemohlo. Zrážok ale padlo za tých pár dní celkom hojne a tak očakávam na trase "bahenné kúpele". Blato je moja druhá najnenávidenejšia vec pri ultratraili (prvá je, keď na mňa niekoľko hodí súvisle prší).
Odštartované je presne o 8.00, za ohlušujúceho štekotu psov sa zhruba 120 bežcov pomaly presúva ulicami, asfaltu je na začiatok len kúsok a o chvíľku sme už v lese a v prvom stúpaní. Prvý kontrolný bod je na 3. kilometri (Nad Opatovskou dolinou), treba si odfotiť turistický smerovník. Masa bežcov ešte nie je roztrúsená, takže ideme dosť na husto, miestami sa ide singláčom pekne v rade za sebou, nie je kam uhnúť, predbiehanie je problematické. Navyše je táto úvodná časť trasy dosť fajnovo blatistá, po pár stovkách metrov mám každú nohu asi o pol kila ťažšiu. Spomínal som už, ako neznášam blato? Ešte 7 kilometrov a dobiehame na prvú občerstvovačku, už nás tu víta Rado Harach a partička dobrovoľníkov. Je to len 10. kilometer a tak ani jedla tu nie je extra veľa na výber, ale ovocím určite nepohrdnem, natlačím pol banánu, nejaké pomaranče a dokonca je tu už náznak melóna. Čokoláda, oriešky, marshmallow a zapiť pohárom koly. Vody vo fľaškách mám ešte dosť, ani veľmi nedolievam. Priznám sa, že som to asi trošku podcenil, lebo ďalšia možnosť občerstvenia bude až na 27.kilometri, čo je ešte 17km. Našťastie na 18,5km je chata Baské (ďalší kontrolný bod), kde je nečakaná miniobčerstvovačka pri rozcestníku, ktorá ani nie je určená priamo nám. Ľudia z chaty tu majú rozložený malý stolík a dajú sa zakúpiť nejaké nápoje. S Palim neodoláme a dávame si fľaškovú kofolu. Porcia cukru a vody padla vhod a trochu ma nakopla.
Teraz nasleduje pár km klesanie až ku kontrolnému bodu v sedle Trtávka, čo je miesto zaujímavé nielen svojím názvom. Prechádzame krásnym prostredím, striedajú sa tu listnaté lesy s dlhými lúkami, všetko v brutálnych zelených farbách. Niekde medzi 20. a 25. kilometrom prichádza prvá kríza, začínam mať problémy už aj pri miernejších stúpaniach, akoby mi úplne dochádzala energia. Niečo podobné sa mi stalo minulý rok na NTS-ke, kde som absolútne za chalanmi nestačil a ledva som sa plazil do kopca. Pri rovinkách a zbehoch sa ešte dokážem donútiť do klusania, ale stúpanie mi robí neskutočné problémy. Ani neviem presne určiť, či je problém fyzického alebo psychického pôvodu, asi z každého niečo. Skôr mám pocit, že hlave sa nechce, akoby náhly výpadok motivácie, ťažko sa to vysvetľuje. Živá kontrola K2 sa nachádza na 27.kilometri pod lyžiarskou zjazdovkou Homôlka. Jeden z obsluhujúcich je aj ultrabežecké eso Paťo Hrotek. Občerstvenie je parádne, konečne mastné aj nutelové chleby a všetky ostatné pochúťky. Je tu aj tečúca voda, tak zmývam zo seba vrstvu soli a hneď mi je lepšie. Doprajeme si tu s Palim luxusných 10-15 minút, lebo nás čaká zlatý klinec dňa a tým je výstup na Vápeč. Jeho skalnatý vrchol sa týči do diaľky ako symbolicky zdvihnutý prostredník. Prvé 3km je len taká jemná príprava na to, čo príde pred záverečným stúpaním na vrchol. Po odchode z občerstvovačky ma kríza na chvíľu opustila, aby mohla teraz opäť udrieť v plnej sile. Do strmého kopca sa zastavujem hádam každých 20 metrov a musím to predýchavať. Zdá sa mi, ako by som nevedel do seba dostať dostatok kyslíka a nohy nemali z čoho mlieť. Nakoniec som sa ale na ten vrchol vydriapal, výhľady odtiaľ sú ozaj veľkolepé. Porobili sme si tu selfíčka kvôli kontrole a aj pár panoramatických fotiek.
Z majestátneho vrcholu Vápeča sa ale treba nejako dostať aj dolu a ten zošup stojí ozaj za to. Stehná plačú od radosti ako to musíme na každom metri brzdiť, záver klesania je už ale behateľný. Našťastie po 3 kilometroch je tu posledná občerstvovačka a tu nás víta ultrabežec Jirko Horníček, dnes nás obsluhujú samé zvučné mená ;) Doprajem si opäť hlavne ovocie a od smädu vypijem komplet jedného radlera. Podľa overených informácií je to do cieľa už len 15 kilometrov a ak by sme to chceli dať do 8 hodín, museli by sme to stihnúť za cca 1:20h. To je síce realistický čas, ale iba ak bežím po rovine za ideálnych podmienok a nemám už v nohách 35km. Z občerstvovačky odchádzame na chvíľu dobre naladení, premotáme sa obcou Horná Poruba a čaká nás ešte niekoľko menej výrazných kopcov, dokopy možno 400-500 výškových. O pár kilometrov ďalej sa o mňa opäť pokúša kríza, Pali mi ponúka zo svojej bohatej apatieky jeden gel, nemám už čo stratiť, maximálne sa z neho poseriem. Zdá sa ale, že gel po nejakej pol hodinke naozaj začal šlapať a ja som pocítil niečo ako návrat energie. Aspoň som bol z najhoršieho vonku a dokázal som súvisle šlapať stúpania a trochu pobehnúť na rovinkách a zbehoch. Dnes sa celý deň doťahujeme s jednou bežeckou dvojicou, ktorí sú raz pred nami a raz za nami. Ešte sa nám podarí na tomto úseku aj trochu zakufrovať, keď sa
necháme zlákať malou kaplnkou a nevšimneme si odbočku z červenej. Dvojica to hneď využije a ocitá sa pred nami. Čoskoro ich ale dobiehame a podarí sa nám udržať si vedenie až do cieľa. Ešte hovorím Palimu, buďme radi, že za nami nie je "paličkár". Ten by nás klepotaním palíc a svojim robotickým krokom úplne psychicky zdeptal a ztriasť ho nie je úplne jednoduché.
Pred záverom už máme len posledný kontrolný bod Kýšky, ktorý sme vďaka trochu zmätočnému značeniu takmer minuli. Šípka na strome ukazovala vľavo, no ku smerovníku bolo treba ísť ešte asi 50-100m rovno a až potom prudko vľavo. Teraz už sa len držať zelenej značky až do cieľa, pred posledným zbehom ešte malá nepríjemná gymnastická vsuvka v podobe preliezania popadaných stromov. Pri tomto cviku som dostal nepríjemný kŕč do nohy a tak poučenie, že po 49 km je lepšie podliezť ako preskočiť. Z mesta sa ozývajú tóny nejakej ľudovej hudby a hodinky ukazujú asi kilometer vzdušnou cestou do cieľa. Oznamujem Palimu túto optimistickú správu a s odhodlaním zatínam zuby pred úplne posledným zbehom. Ešte niekoľko serpentín, kde stretávame na prechádzke kúpeľných hostí a už sme dolu v meste, posledných pár stoviek metrov cez rušnú promenádu a je tu cieľ. Stihli sme to tesne pod 9 hodín (presne 8:55h), čo bolo asi v strede odhadovaného intervalu. Vzhľadom na situáciu celkom dobrý čas. Ešte zistiť, čo sa vlastne dnes stalo aby som sa toho najbližšie vyvaroval... Možno som pil málo tekutín, slnko miestami aj dosť pieklo, najmä v otvorených pasážach keď sme kráčali cez nejakú lúku. Alebo to bolo len o hlave, túto možnosť by som určite nevylučoval. A možno kombinácia týchto okolností. V každom prípade som vďačný Palimu, že ma potiahol, mal som niekoľkokrát nutkanie poslať ho dopredu, aby som ho nebrzdil. Inak krásna trasa, super organizácia, vďaka všetkým, čo pomáhali. Strážovskú 50 určite odporúčam.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára