Ponitrianska stovka 2017
16. september 2017 :: Ponitrianska stovka
Tento report píšem s odstupom času, takže už nebude taký podrobný ako obvykle, no skúsim si pospomínať, ako to celé bolo.
Na štart v Handlovej prichádzame skoro ráno autom od Trenčína, lebo mi to prišlo lepšie vyspať sa pohodlne v posteli ako na zemi v telocvični. Mal som šoféra, ktorý ma sem doviezol, takže nebolo čo riešiť. Už cestou sem sme tušili, čo nás asi čaká, lebo celou cestou pršalo. Pršalo aj počas prezentácie a pršalo aj keď sme sa pomaly zhromažďovali na štarte na námestí. Desiatky bežcov natlačení pod malým prístreškom aspoň chvíľu ešte odolávajúc nepríjemnému počasiu. O chvíľu to už bude aj tak jedno, všetci zmokneme.
Presne o 7.00 je odštartované a masa bežcov sa pomaličky rozbieha námestím a rannými ulicami mesta Handlová. Dážď nie je príliš silný, no už tu sa hodí mať na sebe niečo nepremokavé. Prvých 10km ubehne svižným tempom a už je tu prvá občerstvovačka. Som mokrý od dažďa a spotený pod bundou, neznášam keď musím ešte v takýchto podmienkach dávať dolu batoh, loviť kartu kvôli pečiatke a zasa dávať všetko naspäť. Tlačíme sa tu v stiesnených podmienkach medzi stromami pod malým stanom aby sme sa trošku občerstvili, zo strechy na nás tečie voda, no hotové žúžo...
Ďalšia občerstvovačka je Jarabá skala (19.km), vojenský džíp a vojaci na občerstvovačke, parádna obsluha. Doprajem si potrebné kalórie a idem ďalej. Tretia zastávka bude až o 20km, tak sa treba vybaviť aj dostatkom tekutín. Zhruba na 23.km trasa prechádza vrcholom Vtáčnika, ku ktorému vedie relatívne krátky exponovanejší stupák. Čakal som, že to bude horšie. Za dobrého počasia by boli odtiaľto parádne výhľady, teraz je hmlisto a vlhko, viditeľnosť maximálne na pár desiatok metrov. Cesta pokračuje hrebeňom a je vcelku pohodlná. Mierne stúpania a klesania ma privádzajú na tretiu občerstvovačku v dedinke Veľké Pole (39.km), kde medzi dobrovoľníkmi hviezdi aj Slávo Glesk. Toto je prvá plnohodnotná občerstvovačka, je tu perfektný výber všetkého možného, dávam si teplú polievku, ovocie, kolu, zopár mastných chlebov. Počasie sa už medzitým trochu umúdrilo a prestalo pršať.
Plný novej sily stúpam naspäť hore dedinou a kopcom po okraji veľkej lúky, z ktorej je pekný výhľad spať na Veľké Pole. Keďže už neprší a dokonca vyšlo aj zubaté slnko, ide sa o čosi radostnejšie. O zhruba 15km bude znova jedlo, tak sa v mysli nastavím na tento cieľ a šľape sa mi celkom dobre. Dobieham klesajúcou asfaltkou do obce Jedľové Kostoľany (53.km), k občerstvovačke je to ešte pár stoviek metrov. Oproti už kráčajú rýchlejší bežci s plnými bruchami. Pred pohostinstvom dokonca stojí sanitka a záchranári, musím uznať, že táto akcia je naozaj dobre zabezpečená. Niekde v týchto miestach (okolo polovice trasy) sa pridávam k Tomášovi, máme zhruba rovnaké tempo, tak prečo to nepotiahnuť do cieľa spolu. Preberáme všetky naše ultra zážitky a popri rozprávaní nam cesta pekne odsýpa.
Dedinka Skýcov (62.km) ponúka tiež možnosť zastaviť sa a občerstviť. A to dokonca priamo na námestí v kultúrnom dome. Oplatí sa chvílku tu posedieť, natiahnuť si nohy a najesť sa. Ďalšie občerstvovačky sú Sedlo Rakyta (okolo 70.km), potom Jedliny (84.km), no akosi si ich neviem vybaviť. Medzitým sa už stmieva, tak vyťahujem čelovku. Konečne sa blížim k chatovej osade pod Ghýmešom a povestnej občerstvovačke Remitáž (90.km). Tu to opäť parádne žije, obskakujú nás dobrovoľníci, opäť nepohrdnem teplou polievkou a posedením vo vnútri chaty. Medzi dobrovoľníkmi vidím po prvýkrát aj Julku. Na tomto mieste som sa zdržal asi najdlhšie, potreboval som okrem seba aj trochu dobiť mobil. Tomáš odchádza z občerstvovačky trochu skôr, ja ešte ostávam.
Z Remitáže je to asi 4-5km do obce Žirany, za ktorou prichádza obávaný kopec Žibrica. Ešte, že je už tma a nevidím, čo ma čaká. O chvíľu to však už moje nohy cítia a stúpanie pod vrchol je naozaj nechutné. Po daždi je všade mokro a čím vyššie som, tým je aj väčšia hmla. Tesne pod najvyšším bodom trasy trochu kufrujem, lebo neviem nájsť odrazku a pokračovanie cesty. No nakoniec sa mi to podarí a triafam chodník vedúci dolu. Je to ale samý kameň a všetko sa nenormálne šmýka. V spojení s malou viditeľnosťou je to tak trochu na zabitie. Mám šťastie a podarí sa mi bez pádu zliezť najstrmšiu pasáž. Potom je to už len také trajdanie a tak trochu orientačný beh. Hmla spomaľuje postup, lebo sa v tom mlieku ťažko hľadajú odrazky na stromoch. Niekde v týchto miestach (už nadopovaný jedným Ibuprofenom) dobieham opäť Tomáša, asi sa mu nejde práve najlepšie. Pokračujeme posledným stúpaním na Zobor, tu už terén nie je našťastie taký exponovaný. Hore nás čaká milé prekvapenie a posledná občerstvovačka. Malý stan s dvoma dobrovoľníkmi a teplým čajom. Paráda, toto nám dáva potrebný morál do posledných kilometrov.
Moje hodinky ukazujú na Zobore už 104km, hoci to malo byť "len" 101,5km. Podľa itinerára je do cieľa ešte 3,5km, čo znie povzbudivo. Realita je ale taká, že ten posledný tiahly zbeh zo Zobora po prvú ulicu v Nitre mi pripadá nekonečný. Nepríjemná kamenistá cesta, ktorá dáva zabrať unaveným nohám. Treba byť veľmi opatrný. Konečne je tu asfalt, opäť prší a ulicami sa valia dolu prúdy vody. Už je nám všetko jedno a čľupoceme pomaly skorým nedeľným ránom. Posledná dlhá ulica má pocitovo hádam 2 kilometre, potom už len prejsť krížom cez parčík a sme v cieli. Záverečných 50m skúšame ešte pobehnúť kvôli cieľovej fotografii :)
Ponitrianska stovka je výborne zorganizovaná akcia, má dobré značenie, veľa občerstvovačiek a super dobrovoľníkov. Trasa nie je extrémne náročná a pritom veľmi pekná. Ostáva dúfať, že budúci rok konečne aj počasie dopraje bežcom ešte viac si to užiť a prípadne aj zlepšiť tohtoročné časy.
Môj oficálny cieľový čas bol 23:12:48, časy na jednotlivých kontrolách:
Veľký Grič: 08:30, Jarabá skala: 10:06, Veľké Pole: 13:20, Jedľové Kostoľany:16:03, Skýcov: 18:05, Sedlo Rakyta: 19:58, Medvedí vrch: 21:33, Remitáž: 01:26, Zobor: 05:06, Nitra: 06:12
Tento report píšem s odstupom času, takže už nebude taký podrobný ako obvykle, no skúsim si pospomínať, ako to celé bolo.
Na štart v Handlovej prichádzame skoro ráno autom od Trenčína, lebo mi to prišlo lepšie vyspať sa pohodlne v posteli ako na zemi v telocvični. Mal som šoféra, ktorý ma sem doviezol, takže nebolo čo riešiť. Už cestou sem sme tušili, čo nás asi čaká, lebo celou cestou pršalo. Pršalo aj počas prezentácie a pršalo aj keď sme sa pomaly zhromažďovali na štarte na námestí. Desiatky bežcov natlačení pod malým prístreškom aspoň chvíľu ešte odolávajúc nepríjemnému počasiu. O chvíľu to už bude aj tak jedno, všetci zmokneme.
Presne o 7.00 je odštartované a masa bežcov sa pomaličky rozbieha námestím a rannými ulicami mesta Handlová. Dážď nie je príliš silný, no už tu sa hodí mať na sebe niečo nepremokavé. Prvých 10km ubehne svižným tempom a už je tu prvá občerstvovačka. Som mokrý od dažďa a spotený pod bundou, neznášam keď musím ešte v takýchto podmienkach dávať dolu batoh, loviť kartu kvôli pečiatke a zasa dávať všetko naspäť. Tlačíme sa tu v stiesnených podmienkach medzi stromami pod malým stanom aby sme sa trošku občerstvili, zo strechy na nás tečie voda, no hotové žúžo...
Ďalšia občerstvovačka je Jarabá skala (19.km), vojenský džíp a vojaci na občerstvovačke, parádna obsluha. Doprajem si potrebné kalórie a idem ďalej. Tretia zastávka bude až o 20km, tak sa treba vybaviť aj dostatkom tekutín. Zhruba na 23.km trasa prechádza vrcholom Vtáčnika, ku ktorému vedie relatívne krátky exponovanejší stupák. Čakal som, že to bude horšie. Za dobrého počasia by boli odtiaľto parádne výhľady, teraz je hmlisto a vlhko, viditeľnosť maximálne na pár desiatok metrov. Cesta pokračuje hrebeňom a je vcelku pohodlná. Mierne stúpania a klesania ma privádzajú na tretiu občerstvovačku v dedinke Veľké Pole (39.km), kde medzi dobrovoľníkmi hviezdi aj Slávo Glesk. Toto je prvá plnohodnotná občerstvovačka, je tu perfektný výber všetkého možného, dávam si teplú polievku, ovocie, kolu, zopár mastných chlebov. Počasie sa už medzitým trochu umúdrilo a prestalo pršať.
Plný novej sily stúpam naspäť hore dedinou a kopcom po okraji veľkej lúky, z ktorej je pekný výhľad spať na Veľké Pole. Keďže už neprší a dokonca vyšlo aj zubaté slnko, ide sa o čosi radostnejšie. O zhruba 15km bude znova jedlo, tak sa v mysli nastavím na tento cieľ a šľape sa mi celkom dobre. Dobieham klesajúcou asfaltkou do obce Jedľové Kostoľany (53.km), k občerstvovačke je to ešte pár stoviek metrov. Oproti už kráčajú rýchlejší bežci s plnými bruchami. Pred pohostinstvom dokonca stojí sanitka a záchranári, musím uznať, že táto akcia je naozaj dobre zabezpečená. Niekde v týchto miestach (okolo polovice trasy) sa pridávam k Tomášovi, máme zhruba rovnaké tempo, tak prečo to nepotiahnuť do cieľa spolu. Preberáme všetky naše ultra zážitky a popri rozprávaní nam cesta pekne odsýpa.
Dedinka Skýcov (62.km) ponúka tiež možnosť zastaviť sa a občerstviť. A to dokonca priamo na námestí v kultúrnom dome. Oplatí sa chvílku tu posedieť, natiahnuť si nohy a najesť sa. Ďalšie občerstvovačky sú Sedlo Rakyta (okolo 70.km), potom Jedliny (84.km), no akosi si ich neviem vybaviť. Medzitým sa už stmieva, tak vyťahujem čelovku. Konečne sa blížim k chatovej osade pod Ghýmešom a povestnej občerstvovačke Remitáž (90.km). Tu to opäť parádne žije, obskakujú nás dobrovoľníci, opäť nepohrdnem teplou polievkou a posedením vo vnútri chaty. Medzi dobrovoľníkmi vidím po prvýkrát aj Julku. Na tomto mieste som sa zdržal asi najdlhšie, potreboval som okrem seba aj trochu dobiť mobil. Tomáš odchádza z občerstvovačky trochu skôr, ja ešte ostávam.
Z Remitáže je to asi 4-5km do obce Žirany, za ktorou prichádza obávaný kopec Žibrica. Ešte, že je už tma a nevidím, čo ma čaká. O chvíľu to však už moje nohy cítia a stúpanie pod vrchol je naozaj nechutné. Po daždi je všade mokro a čím vyššie som, tým je aj väčšia hmla. Tesne pod najvyšším bodom trasy trochu kufrujem, lebo neviem nájsť odrazku a pokračovanie cesty. No nakoniec sa mi to podarí a triafam chodník vedúci dolu. Je to ale samý kameň a všetko sa nenormálne šmýka. V spojení s malou viditeľnosťou je to tak trochu na zabitie. Mám šťastie a podarí sa mi bez pádu zliezť najstrmšiu pasáž. Potom je to už len také trajdanie a tak trochu orientačný beh. Hmla spomaľuje postup, lebo sa v tom mlieku ťažko hľadajú odrazky na stromoch. Niekde v týchto miestach (už nadopovaný jedným Ibuprofenom) dobieham opäť Tomáša, asi sa mu nejde práve najlepšie. Pokračujeme posledným stúpaním na Zobor, tu už terén nie je našťastie taký exponovaný. Hore nás čaká milé prekvapenie a posledná občerstvovačka. Malý stan s dvoma dobrovoľníkmi a teplým čajom. Paráda, toto nám dáva potrebný morál do posledných kilometrov.
Moje hodinky ukazujú na Zobore už 104km, hoci to malo byť "len" 101,5km. Podľa itinerára je do cieľa ešte 3,5km, čo znie povzbudivo. Realita je ale taká, že ten posledný tiahly zbeh zo Zobora po prvú ulicu v Nitre mi pripadá nekonečný. Nepríjemná kamenistá cesta, ktorá dáva zabrať unaveným nohám. Treba byť veľmi opatrný. Konečne je tu asfalt, opäť prší a ulicami sa valia dolu prúdy vody. Už je nám všetko jedno a čľupoceme pomaly skorým nedeľným ránom. Posledná dlhá ulica má pocitovo hádam 2 kilometre, potom už len prejsť krížom cez parčík a sme v cieli. Záverečných 50m skúšame ešte pobehnúť kvôli cieľovej fotografii :)
Ponitrianska stovka je výborne zorganizovaná akcia, má dobré značenie, veľa občerstvovačiek a super dobrovoľníkov. Trasa nie je extrémne náročná a pritom veľmi pekná. Ostáva dúfať, že budúci rok konečne aj počasie dopraje bežcom ešte viac si to užiť a prípadne aj zlepšiť tohtoročné časy.
Môj oficálny cieľový čas bol 23:12:48, časy na jednotlivých kontrolách:
Veľký Grič: 08:30, Jarabá skala: 10:06, Veľké Pole: 13:20, Jedľové Kostoľany:16:03, Skýcov: 18:05, Sedlo Rakyta: 19:58, Medvedí vrch: 21:33, Remitáž: 01:26, Zobor: 05:06, Nitra: 06:12
0 komentárov:
Zverejnenie komentára