Lazová stovka 2017

21.-22.apríl 2017 :: Povzbudený prvým tohtoročným úspechom pred mesiacom na Leteckej stovke som sa začal tešiť na ďalšiu lahôdku, ktorou je už osvedčená kvalita z dielne Slava Gleska. Lákavé je hlavne prostredie, v ktorom sa beží. Ako názov napovedá, sú to poväčšinou lazy v okolí Starej Turej.

Stúpanie na Bradlo, za ním je prvá občerstvovačka

21.apríl 2017

V piatok po práci vyrážame z Bratislavy spolu s Jozefom. Je to chalan, s ktorým som sa skontaktoval pár dní pred odchodom, keď som cez facebook ponúkol odvoz svojím autom do Vrbového. Pôvodne som chcel ísť až v sobotu skoro ráno, ale to by som sa príliš nevyspal. Jozef ide svoju prvú stovku, tak je plný očakávaní. Už nejaké kratšie ultra behy absolvoval, takže nejaké skúsenosti sú. Celú cestu kecáme, ako ináč o behaní a všetkom okolo toho ;)

Na prezentáciu sme došli medzi prvými, parkujeme na exkluzívnom mieste pár metrov od telocvične, berieme si itinerár a čip na meranie medzičasov (novinka tohto ročníka), skladáme si veci a odchádzame do mesta, dať si nejakú večeru. Po chvíli zakotvíme v malej pizzerii, kde sme takmer sami, keďže je ešte relatívne skorá podvečerná hodina. Jozef si dáva malú pizzu, ja si vyberám medium, čo som trochu precenil, ale nakoniec som ju nejako zvládol - nakoniec kalórie za zajtra zídu. Po prechádzke centrom sa vraciame do telocvične a rozkladáme si karimatky a spacáky v takej menšej "náraďovni", strategicky neďaleko pánskych hajzlov ;)

22.apríl 2017

V sobotu vstávam už okolo 5.15, noc bola dosť rušná, lebo stále niekto prichádzal, ľudia chodili hore dolu. Napriek tomu som sa cítil relatívne vyspatý. Balím a prebaľujem už niekoľkýkrát svoj batoh a ľadvinku, stále váham, ktoré veci si brať a ktoré nie. Keďže hlásia na poobedie dážď a na Javorine by mal byť ešte dokonca sneh, je veľmi ťažké sa vybaviť na všetky možné poveternostné podmienky. Rozmýšľam, či si dať dlhé nohavice alebo krátke, koľko náhradných ponožiek, koľko vrchných vrstiev a podobne. Je to moja druhá (resp. tretia) stovka, človek ešte len naberá skúsenosti. Z Leteckej stovky viem, že som mal zbytočne veľa vlastného jedla, ktoré som ťahal celý čas na chrbte. Ono sa to nezdá, ale každý dekagram zbytočnej váhy sa po desiatkach prejdených kilometrov prejaví. Takže robím kompromisy vzhľadom na množstvo jedla a vody, množstvo náhradného oblečenia a relatívne malý objem bežeckého batoha a ľadvinky. Hodím do seba ešte raňajky (banán a proteínový koktail) a pred pol 7 sa zhromažďujeme na štarte, kde má Slávo Glesk krátky príhovor.

Predštartová inštruktáž od hlavného orga

Presne o 6.30 sa tlupa vyše 300 bláznov (oficiálne nás malo byť 350, presný počet štartujúcich neviem) vyrúti na 109km dlhú cestu Lazovej stovky. Eufóriu vidieť na tvári hádam každého účastníka. Hneď po štarte miernym poklusom prechádzame a následne opúšťame mesto Vrbové.  Snažím sa šetriť sily hneď od začiatku a tak postupujem indiánskym behom a snažím sa nenechať sa strhnúť davom. Na prvú občerstvovačku pod Bradlom (asi 20. km) prichádzam asi po 3 hodinách, zhruba od 15. km ma začalo jemne pichať v ľavom kolene a tak využívam túto zastávku okrem jedla aj na krátke posedenie na lavičke a natiahnutie nôh.

Prvá skvelá občerstvovačka kúsok pod Bradlom

Ďalšia zastávka je v Podbranči (35.-36. km), v dedine kúsok za zrúcaninou hradu, kam sme sa museli (zbytočne) vyštverať kvôli tajnej kontrole, na ktorej chýbali nálepky. Táto občerstvovačka už je podstatne chudobnejšia, tým že rýchlejší bežci a chodci už tadiaľto dávno prešli a vyjedli vačšinu dobrých vecí ;) Ešte k tomu začína jemne pršať, takže musím vytiahnuť nepremokavú bundu, doplním tekutiny a vyrážam ďalej. Tento úsek sa ide takmer celý po asfalte, takže nič extra príjemné na unavené nohy. Na beh už sa akosi necítim aj kvôli stále sa ozývajúcemu kolenu a tak väčšinou idem zrýchlenou chôdzou. Niekde na tomto úseku ma predbieha ultrabežkyňa Julka (jej skvelý report si môžete prečítať na jej blogu), ktorá začala pomalšie než ja, no potom asi chytila druhý dych.

Prichádzam na ďalšiu občerstvovačku v mestečku Vrbovce (cca 47. km), tu je klasické dedinské pohostinstvo, kde sa dá kúpiť pivo, káva a podobné veci. A hlavne sa tu dá sadnúť a na chvíľu sa ohriať, majú tu mastné chleby s cibuľou, stlačil som asi 4ks + nejakú colu na povzbudenie. Natieram ľavé koleno hrejivou masťou a nasadzujem neoprénovú ortézu. Vonku zatiaľ neprší a tak asi po pol hodinke vo vnútri vyrážam na ďalší úsek. Dlho som sa však netešil, len čo opustím dedinu a prejdem asi 500m po poľnej ceste, pustí sa dážď, ktorý postupne prechádza do seriózneho lejaku. V otvorenej krajine sa nie je kam schovať, dážď s vetrom šľahá z boku, nohy mám komplet mokré, snažím sa aspoň vyhýbať najväčším kalužiam, aby som mal chodidlá ako-tak v suchu.

Dážď trval asi 2 hodiny, poľné cesty sa zmenili na blatové klzisko. Prechádzam úsekom, ktorý vedie cez Moravu, na vrchole jedného z kopcov medzi stromami je prístrešok, kde sa na niekoľko minút ukrývam a dávam si tyčinku. Čakať tu však dlhšie nemá význam a keď stojím, začína mi byť slušná zima. Potrebujem zostať v pohybe, aj keď dážď riadne nahlodáva moju morálku. Nakoniec lejak pomaly ustáva a ja prichádzam do dedinky Javorník. Niekde na jej konci by mala byť občerstvovačka. To už som v stave, keď som viac-menej rozhodnutý Lazovku predčasne ukončiť. Premočené tenisky olepené blatom a zima, prenikajúca cez všetky vrstvy oblečenia, ktoré som na seba dokázal navliecť, ma pomaly presvedčili, že dnes to asi nedám. Volám svojej polovičke a vymýšľam stratégiu odvozu. Rozhodol som sa pokúsiť prejsť až na Veľkú Javorinu, kde by pre mňa vedela prísť autom. Občerstvovačka za dedinou naozaj bola (kontrola "Filipov", cca 60. km), aj keď to bol ešte hodný kus šlapania. Mali tu teplú polievku, čo som v tej chvíli naozaj potreboval. A dokonca kávu. Keď som to do seba rozklepanými rukami dostal, konečne ma to trocha zohrialo a dodalo mi to energiu do posledného úseku.

Posledné výhľady pred úplným zotmením

Pršať prestalo asi pred hodinou a teraz dokonca vyšlo po celom dni na chvíľu slnko. Aj keď už ma neohrialo, svietilo len na vrcholoch kopcov. Za necelé 2 hodiny mala prísť tma, tak som pomaly kráčal smer Veľká Javorina, malo to byť zhruba 13km. Opäť je tu veľa blatistých úsekov, ktorým sa niekedy nedá vyhnúť a nakoniec už si človek povie, že je to jedno. Aj tak mám všetko mokré. Kráčam stále sám, neskôr stretávam staršieho chlapíka, ktorého si pamätám z občertvovačky. Len si zakývame a pomaly ho predbieham, je čoraz väčšia tma a musím vytiahnuť čelovku. Ako na potvoru s tmou a pribúdajúcou výškou začína aj nepríjemná hmla, takže vidím asi len na 3m pred seba. Musím zobrať čelovku do ruky a svietiť si akoby pod hmlu, vtedy je to trochu lepšie. S pribúdajúcimi výškovými metrami pribúdajú úseky so snehovými jazykmi (topiaci sa sneh + blato) a treba ísť ozaj opatrne aby som sa niekde nenatiahol. Ozajstná skúška odhodlania. Posledný strmý stupák a dostávam sa konečne na hrebeň, niekoľko stoviek metrov od vysielača Veľka Javorina. Otvorené priestranstvo, z ktorého je za lepšieho počasia krásny výhľad široko-ďaleko, teraz len tma, hmla a v diaľke červené svetielko na vrchole vysielača. Už som tu predtým bol a tak viem, že Holubyho chata je kúsok pod kopcom, tu dnes svoju cestu ukončím. Prechádzam popod monumentálny a teraz v noci aj trochu strašidelne pôsobiaci vysielač a potom už len asi 400-500 metrov dolu kopcom ku chate. Koleno pri zostupe bolí jak čert, pri stúpaní to bolo vcelku ok.

V chate už čaká moja polovička, objednáva mi mätový čaj. Pomocou čipu zaznamenávam posledný medzičas (21:48) a hlásim organizátorom, že končím. Moje putovanie trvalo niečo cez 15 hodín a podľa GPS som prešiel 75km (podľa popisu je toto stanovište na 73. kilometri). Do cieľa je to odtiaľto ešte asi 35 km. Aktuálnym tempom by som to išiel ešte najmenej 6 hodín, čím by som prekonal svoj čas z Leteckej stovky, ale vzhľadom na okolnosti (zlé počasie, bolesť kolena) musel rozhodnúť rozum. Odchádzame teda autom späť do Vrbového (kde som si nechal v telocvični zvyšok vecí a vonku odparkované auto), moja drahá pokračuje naspäť do BA, ja si dávam ešte rýchlu sprchu a idem si na pár hodín pospať. Budím sa ráno už okolo 6.00, zbalím sa a odchádzam tiež do BA.
Nasledujúci deň viem vcelku normálne chodiť, brutálnu svalovku v stehnách ani bolesti šliach na priehlavkoch nemám na rozdiel od toho, ako som sa cítil po Leteckej (no myslím, že keby som dal ešte tých vyše 30 km, dopadol by som horšie). Dokonca ani to blbé koleno nebolí. V utorok (3 dni po Lazovke) si dávam výbeh na Kamzík (dokopy cca 8,5 km). Teraz (asi týždeň po) mám trochu preťaženú nejakú šľachu na ľavom predkolení, čo som si asi spôsobil krátkymi opakovanými výbehmi do kopca počas posledného víkendu, takže niekoľko dní oddychujem. Dúfam, že do najbližšieho víkendu už budem ok a budem môcť znova vybehnúť. Moje plány na najbližšie obdobie sú zatiaľ otvorené. Niekedy koncom mája sa beží Cross Marathon z BA na Zošku (okolo 40km), nad tým vážne rozmýšľam. Ďalšie stovky mám naplánované až na jeseň (september-október), tak uvidíme, čo cez leto. Hlavne by som chcel trénovať kopce, aby som posilnil stehná a to nešťastné koleno.