14. júla 2018 :: Nízkotatranská stíhačka patrí k najstarším ultrabehom na Slovensku, tento rok to bol už jej desiaty ročník. Parametrami (105km, 5740m) sa radí k tým náročnejším akciám, ktoré možno u nás absolvovať.
Túto oblasť takmer vôbec nepoznám, tak som si povedal, že to skúsim. Najprv ma to vôbec nelákalo, pomerne vysoké štartovné, náročná logistika, eliminácia uprostred trasy, no keď som videl, že po prvej prihlasovacej vlne sú ešte stále voľné miesta, tak som sa v slabej chvíli zaregistroval.
Mal som naplánované, že sa ubytujeme blízko Čertovice, aby som to mal rovnako ďaleko od štartu aj od cieľa, priateľka ma mala odviezť autom ráno na štart a po ukončení vyzdvihnúť na Donovaloch. Znie to pekne, no ak sa má niečo pokaziť, tak sa to ak pokazí a tak som nakoniec ostal bez odvozu aj bez zabezpečeného ubytovania. A dúfal som, že týždeň pred štartom ešte zoženiem ubytovanie v Telgárte, ha ha ha... Najprv som si overil, že som si pri registrácii naozaj nezvolil nocľah, potom som obvolal niekoľko ubytovaní, či sa niečo nenájde z 13.na 14.júla, ale nepochodil som. Ostala mi možnosť prespať na zemi v spacáku u kamaráta Jančiho, kebyže ma prepašuje k sebe do izby. Zhodou okolností však zareagovala jedna ultrabežkyňa z Česka na môj facebookový komentár a dohodli sme sa, že mi prepustí svoje ubytovanie, lebo ho má zahlásené ale ho nevyužije.
Ostávalo ešte dať dokopy povinnú výbavu, nad ktorou sme viacerí krútili hlavami - má dnes niekto v dobe smartfónov potrebu ťahať so sebou papierové turistické mapy? A prečo nie hneď dve, keďže nie je možné zohnať mapu, na ktore by bola celá trasa. Mapa v smartfóne je pohodlnejšia z niekoľkých dôvodov: nezaberá toľko miesta v batohu, nevytrhne vám ju z rúk vietor na hrebeni, ani vám ju dážď nerozmočí na kašu. A aby tých nezmyslov nebolo málo, zoberte si všetci so sebou druhý telefón (s druhou SIM kartou samozrejme), keby sa vám jeden vybil. Lebo v dnešnej dobe ešte nevymysleli telefóny, ktoré vydržia v pohotovosti viac ako je trvanie preteku, ani powerbanky, ktoré aj tak všetci nosíme na stovky, že áno...
Dohodli sme sa s kamošom Jančim, že pôjdeme z Bratislavy v piatok na obed vlakom, lebo jediný rozumný spoj do Telgártu, čo som našiel, bol s dvoma prestupmi cez Zvolen a Banskú Bystricu. Nasadáme teda do vlaku, so sebou mám výnimočne len jeden veľký batoh, kde sa mi podarilo pobaliť všetky veci, spacák aj karimatku som našťastie nechal doma. V priebehu cesty opäť zisťujem, že naše skvelé železnice nefungujú ako v Japonsku a meškanie voči grafikonu utešene narastá. Tých 6 minút, ktoré sme mali mať na prestup vo Zvolene, nám ani zďaleka nebude stačiť. Prichádzame s viac ako 15 minútovým meškaním a rýchlo vymýšľame náhradný plán, berieme taxík do Bystrice a budeme dúfať, že tam chytíme ešte náš prípoj do Telgártu. Našťastie stanica vo Zvolene nie je až taká diera, ako vyzerala po vystúpení z vlaku a pred budovou stoja až dva taxíky. Berieme prvý a presúvame sa do BB. Je to len niečo cez 20km a pred železničnou stanicou pristávame asi so 7 minútovou rezervou. Jasné, že po nasadnutí do vlaku ešte 10 minút čakáme, kým sa vlak rozbehne.
Cesta trvá dlho, do Telgártu prichádzame tesne pred 18.hodinou, vedľa nás v kupé tiež skupinka ultrabežcov a ďalších stretávame po vystúpení z vlaku. Apartmány sú od zastávky pár stoviek metrov, tam nás však nikto nečaká, žiadna recepcia, žiadny oznam na dverách, všetko pozatvárané. Chvílu sa motáme ešte okolo, skúšame sa dovolať orgom. No nič, vyberáme sa naspať smerom do dediny, ku škole je to asi kilometer. Asi po 300 metroch stretávame skupinku idúcu oproti, na čele s kľúčovým človekom (to je ten, čo nosí kľúče) a tak zasa naspäť. Rozdáme si kľuče od izieb, berieme bežecké batohy s povinnou výbavou a ideme do školy na prezentáciu. V škole sme medzi prvými, no po našom príchode sa to pomaličky zapĺňa. Na máloktorých slovenských ultrabehoch robia kontrolu povinnej výbavy, no tu si dali extra záležať. Odovzdávame ešte dropbagy a nasleduje krátky briefing od organizátora Ľuba. Podrobne popisuje celú trasu, no všetko si to človek aj tak nezapamätá a v prípade potreby to bude istiť GPS-ko. Z briefingu si pamätám, že niekde pred Čertovicou bude blbý úsek s popadanými stromami a vysokou trávou. Pred tým, ako sa poberieme spať, si dávame ešte menšiu večeru v kolibe neďaleko našich apartmánov. Potom už si len nachystať veci na ráno a nastaviť budík na 4.00.
Noc bola nepokojná (ako takmer vždy pred pred takouto akciou), ale bolo to o čosi lepšie ako na zemi v telocvični. Ráno cítim miernu bolesť hlavy, dávam si proteínový šejk a asi dva poháre vody. Obliekame sa a 4.40 odchádzame komplet nabalení s veľkou aj malou batožinou do školy. Veľkú batožinu odovzdávame na prevoz do cieľa. Štartuje sa 5.30 a tak sa asi 15 minút predtým presúvame od školy asi o 2 ulice ďalej. Nervozitu veľmi necítim, len môj mechúr má potrebu stále na seba upozorňovať a tak ešte odbieham za neďaleké kontajnery. Rozmýšľame, či na štart nastúpilo všetkých 150 pretekárov a či sa tým naše šance na postup nejako nezmenili. Reálne to vidíme tak, že si dnes dáme aspoň peknú 50-ku, no malá iskra nádeje tu ešte stále je (možno si 40 ľudí poláme nohy alebo niečo podobné).
5.30 je odštartované, teplota je priam ideálna a my sa môžme hneď na prvom kilometri kochať scenériou cigánskeho gheta, ktoré plynulo prechádza do poľnej cesty, lemovanej odpadkami a rôznymi fekáliami. Ale inak sa tých prvých 5km do Šumiaca beží úplne parádne. To však ešte netuším, že sú to posledné momenty, kedy si trasu užívam. Prvá občerstvovačka v Šumiaci je len aby sa nepovedalo, pitie doplniť netreba, ani jesť sa veľmi nežiada, dávam si aspoň pol banánu, veď čo viac človek potrebuje na zdolanie 1000 výškových metrov, nie? Prekonať takýto výškový rozdiel na cca 6-7 kilometroch nie je úplne každodenná rutina. Zhruba prvú polovicu sa mi ide celkom dobre, potím sa síce jak taký jazzman, no ešte cítim, že to ide. Potom to však začína byť namáhavejšie, začína pásmo kosodreviny a mení sa aj počasie. Vchádzame do hmly a rapídne klesá aj teplota a silnie vietor. Obliekam si tenkú fukerku, hneď je to lepšie. Pár ľudí, ktorých sme predbehli v prvej časti tohto stúpania, nás postupne predbieha. Ideme stále pomalšie, no nakoniec prichádzame na asfaltku, ktorá nás po pár sto metroch dovedie k občerstvovačke na Kráľovej holi. Dávam si dva poháre teplého čaju a nejaké sladké perníky v čokoláde. Sme na vrchole kopca, pár metrov od nás je veľký vysielač, ktorý pre hmlu nie je takmer vidieť. Je zima a nepríjemný vietor, musíme nasadiť ďalšiu vrstvu oblečenia. Toto nevyzerá na počasie uprostred leta.
Intuitívne volíme cestu hrebeňom po červenej značke, snažíme sa držať chodníka, kamenistý a dosť technický terén pripomína Vysoké Tatry, treba dávať pozor na každý krok. Aspoň klesajúce úseky sa dajú trochu bežať, no nie je to žiadna pohoda. Cítim, že mám svaly z tej zimy akoby stuhnuté. Po pár kilometroch klesáme nižšie, opúšťame hmlu a teplota stúpa, prichádzame na občerstvovačku Andrejcová. Uprostred ničoho takmer švédske stoly s alko aj nealko nápojmi, ovocie (melón!), slané a sladké pochutiny. Chvíľu sa tu zdržíme, pripája sa k nám jeden Jančiho kamarát, ktorý je na dovolenke a vybehol nám naproti. Chalani idú dopredu, ja nevládzem držať ich tempo a tak si idem svoje. Cítim, akoby som nemal vôbec energiu, alebo dostatok kyslíka alebo neviemčo, nejde sa mi vôbec ľahko a mentálne sa vôbec neviem nastaviť do módu, že by som mal ešte bežať. V stúpaniach sa zadýchavam viac, ako obvykle a musím si robiť niekoľkosekundové pauzy.
Na 26.kilometri nás čaká občerstvovačka v sedle Priehyba. Veselá partia chalanov (ich humor v momentálnom stave nedokážem oceniť) nám ponúka občerstvenie, ktorého tu je ešte dosť veľa, na to že sme jedni z posledných bežcov. Dávam si trochu zo všetkého, dopĺňam vodu do fľašiek, ďalšia možnosť bude až sedlo za Lenivou, čo je už takmer Čertovica. Teda niečo cez 20km.
Od občerstvovačky začína prudký stupák do kopca, prežúvam sušenú datlu, no energia neprichádza. Musím sa zastavovať a s chalanmi sa už ani nesnažím držať krok. Oni ma napriek tomu vždy počkajú, ponúkajú mi gel alebo kolu. Stále sa mi vracia bolesť hlavy a dosť ma to demotivuje, dávam si dnes už druhý Ibuprofen a dúfam, že to ustúpi. Začína ten blbý úsek, kde sú cez chodník náhodne nahádzané rozne prekážky väčšinou vo forme spadnutých stromov. Chodník je čoraz užší a je lemovaný vysokou a miestami dosť hustou trávou alebo kríkmi. Väčšinou si ani nevidíme na nohy a tak bežať by nemalo zmysel, ani keby som vládal. Jančimu sa podarilo asi 3krát sa parádne potknúť, našťastie nedošlo k žiadnemu zraneniu. Na jednom mieste kúsok od chodníka nachádzame prameň s výbornou vodou, tak sa na chvíľku zastavujeme, aby sme sa osviežili. Medzitým už sme asi zo 3-krát obliekli a zasa vyzliekli vonkajšie vrstvy oblečenia. Podľa predpovede malo byť dnes trošku iné počasie, no môžme byť radi, že na nás niekoľko hodín v kuse neprší ako napr. na Ponitrianskej stovke každý rok. Posledných pár kilometrov som v stave, že už mi je všetko jedno, chcem len nejako dokráčať na Čertovicu a ukončiť toto dnešné trápenie. Z batoha vyberám fľašku coly, čo som mal ako železnú rezervu a čosi z nej odpijem. Aj keď nie som fanúšik sladených nápojov, cola a ultra skrátka idú do kopy a niekedy s človekom dokáže spraviť divy. Po pár minútach cítim, že žalúdok, ktorý som mal taký nijaký, sa začína normalizovať a množstvo cukru mi tak trochu aj zlepšuje náladu. Ešte na záverečných kilometroch ma predbehli nejakí traja bežci, to už musel byť fakt zadný voj. Rozmýšľam, že začnem zbierať zo stromov fáborky, za mnou už určite nikto nie je.
Konečne dokráčam na poslednú občerstvovačku pred Čertovicou, osadenstvo už balí materiál. Uistia ma, že som naozaj posledný, ponúkajú mi aspoň pitie, ale vraj sú to už len 2km, tak kašlem na to, poďakujem im a idem rovno ďalej. Mierne klesanie po širokej zvážnici, konečne po 20km behateľný terén a tak sa mi podarí prejsť do mierneho poklusu. Na Čertovicu už dobieham regulérnym behom, dokonca počujem potlesk. Dozvedám sa, že sme "len" 7 miest pod čiarou, takže až tak veľa nechýbalo a mohli sme ísť ďalej. Chalani by to určite dali, no ja si veľmi neviem predstaviť ešte ďalších 12-13 hodín trápenia.
Prešli sme cca 48km a 2800 výškových metrov. Dnes sa ukázalo, že na takýto ultrabeh treba mať ešte trochu viac natrénované, nie je to taká "pohodička" ako napríklad Lazovka. No skôr sa prikláňam k verzii, že tentokrát ma zradila psychika. Keď človek prechádza nejakými osobnými problémami, dokáže to s ním celkom dobre zamávať. Nie nadarmo sa vraví, že ultra je hlavne o hlave. Takže sa treba dať teraz znova dokopy, pridať do tréningu hlavne výškové metre a pokiaľ sa nič neočakávané nestane, uvidíme sa v auguste na 100MKMK, tentokrát v úlohe bežca/diaľkoplaza.
Link na prejdenú trasu
Na záver by som ešte chcel pochváliť organizátorov za dobre označenú trať. Hoci poväčšinou nebolo veľmi kde zablúdiť, fáborky boli presne tam, kde by ich človek očakával. Snažili sa aj ľudia na občerstvovačkách ako aj na Čertovici a Donovaloch, pomohli s odvozom nás aj našej batožiny. Mal by som aj jeden návrh na zlepšenie, na ktorom sme sa zhodli viacerí. Keď už naozaj nie je možné pustiť z Čertovice viac ako 100 ľudí ďalej (niekomu zrejme vadí pár ľudí navyše, čo prejde turistickým chodníkom ako to, že sa tu vo veľkom rúbu stovky stromov a pri pohľade na holé kopce je človeku do plaču), dajte možnosť štartovať len 100 ľuďom hoci aj za cenu o polovicu vyššieho štartovného. Tak bude mať aspoň každý možnosť prejsť si celú trasu a nebude sa musieť stresovať, či prejde elimináciou.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára