Severný Živloplaz 2018 (103km, 4145m+)

26-27. mája 2018 :: Prvé informácie o tom, že sa na východe chystá nová ultra akcia, sa začali objavovať už niekedy v priebehu minulého roka. Spomínam si, tuším to bolo v cieli na PUT 2017 Julka Batmendijnová rozdávala malé letáčiky, ktoré toho veľa neprezrádzali, no dávali tušiť, že pôjde o niečo zaujímavé. A keď sa partia ultrabežcov rozhodne zorganizovať nový ultra pretek, bol by hriech si takúto premiéru nechať ujsť.

   Takže keď sa na webe objavili informácie o spustení registrácie, nebolo veľmi o čom rozmýsľať. Akcia mi vhodne zapadla medzi Lazovú stovku a Nízkotatranskú stíhačku, aspoň sa medzitým človek stihne zregenerovať. Druhá vec je, že túto oblasť Slovenska takmer vôbec nepoznám.
   Bohužiaľ sa ukázalo, že nikto z mojich bežeckých parťákov sa nebude môcť zúčastniť, lebo už boli poprihlasovaní na iné preteky (Transylvania Ultra týždeň pred Živloplazom alebo Štefánik 2 týždne po...) Tak som sa aspoň pokúsil osloviť záujemcov z oblasti BA a ponúknuť odvoz autom. Nikto na túto ponuku nezareagoval a tak som sa vybral v piatok popoludní na dlhú cestu autom na východ. Až na klasický prúser, keď sa pokúšate posledný deň pred víkendom hodinu zúfalo vymotať z Bratislavy a máte pocit, že o druhej hodine už nikto nepracuje a všetci dostali ten istý nápad. Potom to však už išlo vcelku dobre a niečo po 19 som dorazil na miesto určenia v Starej Ľubovni. Technicé zázemie a zároveň miesto nocľahu klasicky na základnej škole v celkom slušne udržiavanej telocvični. Prezentácia aj s kontrolnými otázkami ohľadom povinnej výbavy prebehli bez komplikácií a tak som sa mohol ísť "ubytovať" a čakať do pol 10, kedy mal prebehnúť predštartový briefing od organizátorov.

  Na briefingu sme sa okrem iného dozvedeli, že Julka prežíva oveľa väčšie predštartové stresy ako väčšina zúčastnených pretekárov, čo je však celkom pochopiteľné vzhľadom na jej premiéru v úlohe organizátora. Potom skončení briefingu som sa šiel uložiť do spacáku, nastavil budík pred 5 ráno a pokúsil sa na pár hodín si pospať.
   Aj keď v noci ešte bolo trochu rušno (prichádzali noví ľudia, behalo sa na záchod apod.), podarilo sa mi trochu sa vyspať a budím sa sám dokonca ešte pred budíkom. Nasleduje triedenie vecí, výber toho, čo si dám na seba, ľahké raňajky v podobe koktailu a jablka. Moja večera tiež nebola bohviečo (jedna bageta kúpená cestou, jablko, koktail), ani som nič moc nevypil a to sa možno podpísalo na problémoch ktoré mali prísť...
   Asi 15-20 minút pred štartom sa presúvam z telocvične na námestie gen.Štefánika, odkiaľ sa bude štartovať. Ešte pár teplých slov na povzbudenie od orgov, zaväzujem si šnúrky a zaraďujem sa do tlupy. Julka vypáli štartový výstrel presne o 6.00 a pomaly klušeme ulicami Starej Ľubovne, najskôr centrom, potom cez okrajovú časť s rodinnými domami až na koniec mesta, kde začína prvé stúpanie do lesa. Už takto ráno je cítiť, že cez deň bude dusno a predpoveď sľubuje aj nejaké tie búrky. Už prvé kilometre sa ide pekne zostra hore kopcom, takže sa začínam adekvátne potiť. Po vystúpaní na kopec nasleduje miernejšie klesanie hlhočiznou lúkou v asi meter vysokej tráve až schádzame dolu k prvej občerstvovačke v dedinke Matysová. Na ultra dosť nezvyčajný luxus na 8. kilometri, dopĺňam trochu cukry v podobe ďatlí a nejakej koly.

   Po pár sto metroch cupitám zamyslene asfaltkou a kričí na mňa chlapík, že som asi poblúdil a mal som zabočiť doprava. Spočiatku neviem, či si len nerobí srandu a tak sa vraciam niekoľko desiatok metrov naspäť a naozaj - prudká odbočka doprava pomedzi domy, musel som úplne prehliadnuť aj tú krikľavú šípku na zemi. Ďalej to už ide bez komplikácií a po necelej hodinke a pol dobieham aj s dvomi ďalšími ľuďmi na občerstvovačku v obci Jarabina (18,5km). Dodávam nejakú tú energiu v podobe mastných chlebov, napúšťam do fľašiek vodu a o pár minút vyrážam. Tí dvaja (jedna žena a jeden chlapík - Čech), s ktorými som prišiel, už valia vpred a až do konca som ich nevidel.
   Pokračujem ďalej sám a niekde okolo 20-21.km začínam pociťovať nezvyčajný nedostatok energie. Hrozne ťažko sa mi ide do kopca a každých pár desiatok metrov musím na chvíľku zastať a predýchavať. Že by takto nejako vyzerala kríza? Na ultra sa mi to zatiaľ nestalo, rozhodne nie na takomto skorom kilometri. Kráčam z nohy na nohu a chvíľami mám pocit, že ma obchádzajú mrákoty. Už sa tu len niekde nezložiť k zemi. Možno je to pečúcim slnkom a dusnom, možno som málo pil alebo jedol, možno som nevyspatý. Môže to byť akákoľvek kombinácia týchto vecí. Napokon prichádzam veľkou lúkou k miestu, kde sa trasy A a B rozdeľujú, naša dlhšia trasa pokračuje vľavo, trasa B vedie vpravo. Nejakí bežci, čo som ich videl šlapať za mnou, odbočujú vpravo. Po pár sto metroch nasleduje klesanie a mne sa darí pomaly bežať.

   Stúpania mi však stále robia problém. Pri zbehoch zas začínam pociťovať štvorhlavý stehenný sval. Najprv ľavá noha a postupne sa pridá aj pravá. Takto skoro som to nečakal. Pred nasledujúcou občerstvovačkou v dedine Litmanová (32.km) nasleduje dlhší asfaltový úsek klesajúceho charakteru, vchádzam do dediny a čoskoro ma už víta najveselšia občerstvovačka, Soňa, Rudko a ich tri ratolesti. Dávam si tu niečo na zjedenie, Soňa mi robí kávu, aj keď na ňu nemám veľmi chuť, ale presviedčam sa, že mi možno pomôže. Pobudnem tu asi 20 minút, medzitým prichádza ďalší bežec Michal, ktorý zaujal svojimi bavlnenými ponožkami.
   Opúšťam občerstvovačku, vraciam sa dolu dedinou k rázcestiu, kde pokračujem doľava smerom k vleku a potom do kopca. Po prvých pár kilometroch prichádza prvý jemný dážď, ktorý sprevádza hrmenie, postupne však hustne a tak sa schovávam pod strom a vyťahujem bundu. Nasťastie dážď trvá možno nejakú trištvrte hodinku. Tento úsek postupne pokračuje pozdĺž slovensko-poľskej hranice, idem najprv úzkym zarasteným chodníkom s popadanými stromami až sa dostávam na mierne zvlnený hrebeň, ktorým vedie široká vychodená cesta. Tu už stretávam menšie aj väčšie skupinky turistov, najmä Poliakov. Niektorí sa pýtajú, či idú správne na akýsi vrch-miesto, nerozumiem im celkom, tak len ukazujem smerom na cestu, ktorou som prišiel. Tento úsek po hrebeni sa mi dá konečne trochu bežať, hoci stehná protestujú. Ako opúštam túto magistrálu, dobieham opäť Michala, ktorého som stretol v Litmanovej. Púšťame sa do reči, kráčame a fotíme si okolité kopce. Na ultra je každá spoločnosť vítaným spestrením a cesta potom príjemnejšie odsýpa.

   Po chvíli prichádzame na miesto, kde trochu "zakufrujeme", vidíme faborku po našej pravej ruke, no nevedie smerom k ned žiadna cestička, navyše pred sebou v diaľke vedľa vychodeného chodníka vidíme ďalšie faborky. Nechce sa nám prešlapávať vysokou trávou k faborke po pravej strane (navyše je to do kopca), tak volíme cestu priamo. Kolega, čo išiel za nami volí cestu vpravo cez kopec a nakoniec spravil dobre. My zatiaľ schádzame pár sto metrov k asfaltke, ktorá nás napokon tiež privedie tam kde sme pôvodne chceli, hoci sme si nadišli trochu zbytočne asi pol kilometra. A to už sme pri občerstvovačke Lesnické sedlo (46,5km). Dobrovoľníci sú rozložení rovno vedľa bufetu, kde neodolám a kupujem si jedno pivo. K tomu nejaká klasika v podobe mastných chlebov, pomaranč, banán, ďatle.
   Keď sme trochu skonsolidovaní, vyrážame na jeden z najťažších úsekov. Spomínam si na Julkine slová na briefingu, keď vravela, aby sme šetrili sily do druhej polovice, lebo bude ťažšia ako tá prvá. Michal má dnes, ako sa zdá, viac energie ako ja a vyráža do kopca štýlom indiánskeho behu (ak si dobre pamätám 15 krokov beh, 10 krokov chôdza). Ja za ním nestačím, pri stúpaniach mi dnes proste dochádza šťava. Pred Haligovcami nasleduje prudké klesanie dolu a moje stehná plačú od bolesti. Rozmýšľam, ako by sa mi teraz hodil kompresný návlek na stehno, lenže to by som potreboval rovno dva, čo je ďalšia váha v batohu navyše. Alebo aspoň obviazať elastickým obväzom? No nakoniec po skoro 3,5 hodinách to nejako doklepávam do dedinky Veľká Lesná (60.km), kde je skvelá občerstvovačka vo dvore rodinného domu. Michal sem dorazil už v predstihu, čakala ho tu priateľka, takýto support je na nezaplatenie. Pani domáca mi hneď núka dva druhy polievky, vyberám si vývar, ten dokáže robiť zázraky. Natlačím do seba aj pár kúskov slaniny, nech nešlapem len na čistom cukre. Majú tu aj celkom dobre vybavenú lekárničku, skúšam na stehná chladivý sprej a následne ich mažem Perskindolom. Osviežujem sa zo záhradnej hadice a prezliekam sa do suchého trička. Michal odchádza, ja ešte potrebujem pár minút. Sedí tu s nami ešte jeden chlapík, ktorý vyzerá rozbitý presne ako ja. Dávame sa do reči a rozhodneme sa pokračovať ďalej spolu. Z Jana sa vykľuje dosť vtipný týpek, je o pár rokov starší odo mňa a pod chvíľou vypúšťa rôzne šťavnaté nadávky a napodiv mi to vôbec nevadí, lebo sa cítim podobne a takto si aspoň psychicky uľavíme a o čosi lepšie sa nám pokračuje.
   Nasledujúci úsek vyzeral podľa popisu, že bude najťažší zo všetkých (14km, cez 800m prevýšenie), ale to prevýšenie bolo rozložené asi na 3-4 kopce. Tak sa nakoniec ukázalo, že to bolo celkom znesiteľné, s Janom sme svorne nadávali pri každom zbehu a po viac ako 3,5 hodinách sme sa došmatlali do Toporeckého sedla (74.km) s mini občerstvovačkou. Najprv som zdiaľky zbadal len červenú blikačku a kúsok odtiaľ už dve zaparkované autá a 3 veselí dobrovoľníci. Tu už mi jesť takmer vôbec nechutí, ale 2 kúsky chleba do seba dám, trochu vody doplním. Ešte čakáme, kým sa Janovi dobijú Garminy aspoň na zvyšok trate, vyberáme čelovky a nastupujeme v ústrety nočným úsekom.
   Čakajú nás posledné tri úseky a tie sa postupne skracujú, najbližší do Vyšných Ružbách má 12km, potom ešte 10 a 7km. Nočné úseky bývajú náročnejšie na psychiku, človek musí viac dávať pozor kde šlape, vidí okolo seba len pár metrov osvetlených čelovkou a rozhodne veľmi pomáha, keď sa ide aspoň vo dvojici. Dolu do Ružbách (86.km) sme sa plazíme skoro 3 hodiny, čo je priemerná rýchlosť asi 4km/h alebo 15min/km. Proste slimáci. Občerstvovačka pred miestnou krčmou ale potešila, dá sa tu sadnúť a majú aj teplý čaj. Niežeby mi bola zima, ale potrebujem niečo neutrálne na žalúdok a tak si dávam rovno dve šálky. Znova natieram a masírujem stehná a dobíjam hodinky. Dvaja sympatickí dobrovoľníci (chalan s babou) nám zatiaľ robia príjemnú spoločnosť, no nechceme tu sedieť veľmi dlho. Oveľa ťažšie sa potom vstáva.

   Pred nami je teraz 10km do obce Jarabina (dnes už po druhýkrát). Po odchode z občerstvovačky mi však začína byť zima, Jano je na tom ešte o kúsok horšie, má už na sebe bundu a aj tak dostáva triašku. Vraví, že musí bežať, aby ho neklepalo. Pokiaľ ja vydolujem z batohu svoju bundu, zdrhá mi niekde na konci ulice a nedokážem ho dobehnúť. Prevýšenie tohoto úseku už by malo byť pomerne malé a tak nasadzujem najrýchlejšiu chôdzu akej som v danej chvíli schopní (cca 9-10 min/km). Občas ešte v diaľke zahliadnem svetlo Janovej čelovky, ale nemám síl na to, aby som sa pokúšal bežať. Okrem toho začína nad okolitými poliami padať hmla, ktorá pri svetle čelovky bráni vidieť viac ako pár metrov okolo. Pred obcou Jarabina (96.km) ma čaká ešte jedna výzva, ktorú spomínala aj Julka. Je to riečka, ktorá sa v priebehu dňa po daždi ešte trochu rozvodnila. Je široká tak odhadom 3 metre a vcelku divoká. Polená, ktoré tam nanosili ako pomôcku pre bežcov, už stihol odniesť prúd. Našťastie v tejto neskorej hodine už voda trochu opadla a mne sa podarilo s trochou šťastia za pomoci paličiek preskákať po kameňoch na druhú stranu. Prechádzam obcou Jarabina, ktorá mi pripadá nekonečná. Riadim sa mapou v smartfóne, lebo sa tu trať križuje s cestou, ktorou sme išli ráno. Prichádzam až na koniec dediny a občerstvovačka nikde. WTF? Na jednej odbočke bola na plote červená blikačka, že by to bolo niekde tam? Myslel som, že je to na upozornenie, aby tam ľudia náhodou neodbočili. Už mi je to jedno, nech mi dajú kľudne aj penalizáciu, ja už to hľadať nejdem.
   A tak opúšťam Jarabinu a stúpam znovu do kopca. Posledných 7 kilometrov, pripadajú mi nekonečné. Najhoršie, že idem sám a to ani to nadávanie nemá potrebný efekt. Jediná možnosť je zaťať zuby a kráčať pomaly ďalej. Viditeľnosť je mizerná, prechádzam rozpadnutou cestou medzi poliami a snažím sa obchádzať najväčšie mláky. Prichádzajú záverečné 3-4 km lesom, aspoň nejaká zmena a nie je tu tá hnusná hmla. Čakám, či sa za niektorou zákrutou už neobjaví v diaľke hrad, aspoň nejaký záchytný bod, na ktorý sa možno upnúť. Ale nie, len čierňava lesa. Asi až posledných 500 metrov pred cieľom vychádzam na čistinu a odkryje sa mi Ľubovniansky hrad v plnej paráde.

   O pár minút budú 4 hodiny a začína svitať. Som na trati bezmála 22 hodín, moja pôvodná predstava bola max. 20 hodín. Ešte pár desiatok metrov, obísť hradné múry a vyšlapať niekoľko výškových metrov. Vchádzam do areálu hradu, kde už sedí Jano a tlačí cestoviny. Trochu som aj naňho naštvaný, že ma takto nechal v štichu tesne pred koncom, ale tvrdí, že mu bola strašná zima a musel ísť rýchlo. Nevadí, hlavne, že som bez zranenia v cieli, nemám už chuť jesť ani piť, hoci na stole sú ešte nejaké tie pochutiny. Pár minút posedíme a potom nás jeden z dobrovoľníkov odváža autom k telocvični, kde už čaká sprcha a spacák. Dobrú "noc".
   Z toho, čo názov preteku napovedá, sme zažili hádam všetko: bolo to na severe, sprevádzali nás rôzne prírodné živly a v závere sme sa už len tak plazili. Po dnešku sa už rozhodne nedá povedať, že "na východe nič nie je" :o)

Oficiálne výsledky si možno pozrieť tu:
https://ultra.hiking.sk/hk/live/32/severny_zivloplaz.html