Od prvých kilometrov až k ultratrailom...

Javornícka stovka 2018 (105km, 4400m+)

    Musím sa priznať, že do písania tohoto blogu sa mi vôbec nechcelo. Prešiel viac ako týždeň a ja som sa stále nevedel do toho prinútiť. No už o pár dní ma čaká ďalšia a zároveň posledná stovka tejto sezóny a tak treba niečo vypotiť. Asi to pôjde ťažšie, nebude to možno vôbec vtipné, ale nakoniec mi je to jedno, robím to viac-menej sám pre seba, pre uchovanie nejakých spomienok a je mi jedno kto to bude čítať a čo si z toho odnesie. Prechádzam momentálne dosť blbým obdobím v osobnom živote a takto sa od toho aspoň na chvíľu odpútam.
   Javornícka stovka patrí tak povediac k povinnej jazde ultratrailistov, je to parametrami stredne ťažký pretek, ale zato patrí k tým najkrajším. A keď sa k tomu pridá super počasie babieho leta ako tento rok, tak je to naozaj niečo.
   Na J100 sme sa zišli známa partička: Janči & Mišo, Soňa s Rudkom a ešte jeden ultra-nováčik Maroš, ktorého priviedli chalani. Lístky na vlak sme mali kúpené s týždňovým predstihom, tak sme sa už všetci tešili na piatok, čakala nás cesta do Čadce. Aby to nebolo tak celkom bez stresu, náš skvelý národný prepravca nám pripravil prekvapenie. Pár minút pred odchodom vlaku pobehujeme po peróne a hľadáme náš vagón, ktorý spolu s ďalším z nejakého dôvodu odpojili. Jasné, veď je piatok, čo by sme nespríjemnili cestujúcim posledné predvíkendové chvíle. Namiesto posilnenia spojov ich ešte osekáme, veď ľudia sa potlačia - už sú zvyknutí. Od sprievodkyne zisťujeme nové priradenie našich sedadiel a začína sa boj o to, dostať sa k nim. Ľudia stoja natlačení v uličkách a my s veľkými batohmi sa pokúšame pretlačiť k nášmu kupé. Z miest musíme vyhodiť pár počerných spoluobčanov a konečne si sadáme. Leje sa zo mňa pot a cítim sa, ako by som práve vybehol sto výškových metrov. Ešte k tomu ani nie sme všetci spolu, sme tu ja s Mišom a Soňa s Rudkom, zvyšní dvaja sú v inom kupé. Po úvodnom boji už cesta ubieha v pohode, bavíme sa o behaní a všetkom okolo, nálada graduje. V Žiline nás čaká prestup na druhý vlak, ktorým sa dostaneme až do Čadce. Žilinské nástupište má asi 2 kilometre a keďže máme obvyklé meškanie, stíhame to len s malou rezervou.
   V Čadci sa z vlaku vysype okrem nás ešte kopa ďalších ultráčov, musíme sa presunúť do školy na registráciu, čo je ešte asi poldruha kilometrová prechádzka. Všetci okem Maroša máme nahlásený nocľah v telocvični, takže absolvujeme kontrolu povinnej výbavy, fasujeme čipy, štartové čísla a buffku s logom Javorníckej stovky :) Pokým si rozložím karimatku a spacák, Janči s Mišom mi niekam zdrhnú. Po telefonáte sa od Jančiho dozvedám, že išli pozrieť Maroša do penziónu (cestou ku škole sme išli okolo) a potom sa idú niekam najesť. Vravím, nech ma počkajú a bežím zo školy za nimi. Medzitým už stihli využiť príležitosť a zacheckovať si poslednú voľnú izbu v penzióne. Zlákal ich komfort nocľahu v normálnej posteli a s teplou sprchou. Izba je len 2-posteľová, ale dohadujem sa s chalanmi, že ma prepašujú dnu a môžem sa vyspať v izbe na karimatke. Paráda. Po vybavení izby sa vydávame do ulíc hľadať miesto, kde by sa dalo ešte najesť. Je po 20.hod večer a mesto vyzerá dosť vymreté, len sem-tam pár adolescentov, ktorí asi mieria na piatkovú diskotéku. Našli sme jediné miesto, kde ešte o takomto čase varia, no bolo beznádejne plné, tak sa vraciame do penziónu, ktorý má dolu reštauráciu. Mohli sme si tú prechádzku ušetriť a zostať tu rovno, ale to by sme nevideli "krásy" nočnej Čadce. Objednávame si jedlo a k tomu samozrejme pivo. Jedlo aj pivo bolo výborné a ani sme dlho nečakali. Mňa ešte čaká jedna cesta do školy, kde som si nechal všetky veci, chalani si zatiaľ objednávajú druhú rundu. Nečakal som, že sa v predvečer stovky ešte toľko nabehám. Veci si nechávam u chalanov v izbe a idem ešte dolu na jedno malé orosené. Medzitým sa aj pri susednom stole usadila skupinka ultráčov a tak ešte nejaký čas kecáme.
   Noc bola celkom pokojná až na nejaké hulákajúce podnapité indivíduá, vracajúce sa zrejme z diskotéky uprostred noci. S nocľahom v telocvični sa to ale nedá porovnať, takto som si doprial pred spaním ešte aj sprchu a išiel spať ako človek. Ráno budík o 6, štartuje sa pomerne neskoro (až 7.30) a tak máme kopec času na rannú hygienu, nachystanie vecí aj raňajky. Komplet nachystaní a ovešaní batohmi sa presúvame na miesto štartu. Môj bežecký parťák Tomáš už je na mieste, vidím tu aj kopu ďalších známych tvárí. Ostáva pár minút do štartu.
   Je odštartované a my pomalým klusom postupujeme hore ulicou, prechádzame cez nejaké sídlisko
a zhruba po kilometri konečne opúšťame mesto. Vystúpame do nejakých 650 metrov a začínajú sa nám odkrývať neskutočné scenérie. V doline hmla a hore slnko - typická jesenná inverzia. Všade naokolo lazy a roztrúsené domčeky, začína mi to pripomínať Lazovku. Prvá zastávka s občerstvením je Zákopčie, kúsok za miestnou krčmou. Domáci štamgasti tu už posedávajú a dávajú si svoju rannú dávku etanolu. My tu však máme nachystané iné dobroty a tak sa trochu občerstvíme. Šťavnaté grapefruity boli fantastické.
   Ideme ďalej a vystúpame na ďalší 900 metrový kopec, opäť s úžasnými výhľadmi, takmer každý sa tu na chvíľu zastaví a fotí.
   Ani nie 10km a pribiehame na druhú občerstvovačku v dedinke Ochodnica. Pred tým jedno maličké zakufrovanie pred odbočkou poza kostol. Našťastie miestni ľudia sú tu všímaví a hneď nás nasmerujú správnym smerom. Teraz treba doplniť hlavne tekutiny, čaká nás prvý z dvoch nepríjemne dlhých úsekov (niečo cez 20km). Po zhruba stvrť hodinke opúšťame občerstvovačku a valíme ďalej. Z tohto úseku si toho veľa nepamätám, podľa profilu vidím, že sme išli zhruba prvú polovicu do kopca a druhú z kopca. Ide sa nám celkovo dobre, občas dobehneme skupinku Janči & Mišo & Maroš, potom nám v nejakom stúpaní zasa zdrhnú. Tretia občerstvovačka sa nachádza v Dlhej nad Kysucou, vedie k nej nekonečný asfaltový úsek. Miestna krčma poskytla opäť zázemie a my si tu s Tomášom dávame zaslúžené pivo. 40 km je za nami a zatiaľ je všetko v pohode.
   Pred nami je presne 10km úsek s krásnym zbehom na konci, ktorý nás privedie až ku krčme u Cipára v sedle Semeteš. Tu si doprajeme trochu dlhší oddych. Bola možnosť nechať si sem poslať dropbag, ja som to však nevyužil a zisťujem, že to bola chyba. Ťahám so sebou zbytočne nepremokavú bundu aj náhradnú čelovku. Tak som poprosil Jančiho, či si môžem do jeho dropbagu pár vecí uložiť. Dobré je zbaviť sa pár desiatok alebo stoviek gramov, ktoré človek len zbytočne nesie. Na jedenie tu majú cestoviny, dávam si plnú misku aj s tuniakom a nejakou zeleninou a vyvalím sa luxusne na trávnik. Na počudovanie sa dozvedáme, že tu končí zopár známych ľudí, napr. Miki Kéri (vraj sa párkrát vysypal, asi mu dnes nejde karta) alebo Peťo Knížat. Dokupujeme si ešte do rezervy Radler v plechovke, lebo je pred nami druhý megaúsek s dĺžkou 21 km. Zrelaxovaní vyrážame hneď pekne zostra do prudšieho kopca.
    Väčšina úsekov je behateľná, dokonca aj niektoré singláče vedúce lesmi sú veľmi dobre behateľné. Niekde okolo 65.kilometra ale už máme takú tmu, že musíme nasadiť čelovky. Blížime sa ku kontrole K5 - Kasárne, horský hotel Fran. Ten sa nachádza priamo pod lyžiarskym svahom, ktorým sa po K5 opäť napojíme na červenú značku na hrebeni Javorníkov a budete pokračovať smerom k najvyššiemu bodu trasy - Veľkému Javorníku (1071 m). Na občerstvovačke si ale ešte predtým na chvíľu posedíme. Dlho sa ale nezdržujeme, z toho tepla von to ide potom o to ťažšie. Medzitým nám aj teplota trochu poklesla, našťastie hneď tu máme parádne stúpaníčko, kde na nejakých 400 metroch nastúpame skoro 100 výškových metrov a už nám ani nie je veľmi zima. Po kontrolu K6 je to už len niečo cez 10km a zvládame to tesne pod 2 hodiny. Tento úsek sme čisto iba kráčali, ide sa skoro stále po hrebeni a slovensko-českej hranici. Má to tú nevýhodu, že môj mobil sa stále prelaďuje medzi sieťami susedných operátorov a pípanie sms-iek ma už začína pekne vytáčať. 
   Na občerstvovačke sme okolo 10 hodiny večer a ideme si dať konečne niečo teplé. Prvá dnešná polievka je netradične kapustnica, čakali sme vývar a čakali sme ho už na nejakom skoršom kilometri. Ale nevadí, podľa mňa to bolo chutné. Medzi orgami je tu Maťa Hancková, ktorá nás aj obsluhuje pri stole. Slávo Hodúl robí zapisovateľa a zisťuje nejaké nezrovnalosti pri mojom mene. Vraj mám poznačené DNF niekde na občerstvovačke K4. Hmm, to by som o tom musel niečo vedieť... Niekto si ma asi pomýlil, zapísal zlé číslo alebo niečo podobné, našťastie stačí jeden telefonát a situácia je vyriešená. Môj spolubežec Tomáš tu dostáva menšiu krízu a skoro zaspáva pri stole. Asi po 20 minútach, keď už sa pomaly chystáme na odchod, prichádza skupinka Janči & Mišo & Maroš. Nechápem, ako sa mohli dostať za nás, nikde po trase od Semeteša sme ich nepredbiehali. Tak trochu ma to aj poteší, lebo sme tým získali slušný náskok a je šanca, že to stihneme do cieľa pred nimi. 
   Po viac ako pol hodinke oddychu sa vydávame na predposledný úsek trasy s dĺžkou okolo 14km. Zatiaľ nemám žiadne bolesti, okrem trochu stuhnutých svalov, ale to je po 80.km už úplne normálne. Koleno, ktoré ma potrápilo na 100MKMK, drží a neprotestuje. Nasleduje posledný náročný úsek s vyvrcholením na vrchole Makyta (923m). Ešte pred tým si ale užívame jeden zabijácky zbeh a potom niekoľko zabijáckych výšľapov, to všetko na nejakých 3 kilometroch. Z Makyty to už ide prakticky stále dolu a zhruba po 18 hodinách od štartu dokráčame na poslednú kontrolu K7 - Beňadin. Je tu malé posedenie vedľa krbu s ohňom a aktívny dobrovoľník nám hneď nakladá polievku - tentokrát šošovicovú. Aj keď už nemám veľmi chuť jesť (predsa len je pol druhej v noci), padne mi to celkom dobre. Trojica, ktorú sme predbehli, je zatiaľ bezpečne za nami, ale aj tak tu dlho sedieť nechceme. Do cieľa je to už len okolo 10km a vychádza nám, že by sme to mohli s trochou šťastia stihnúť do 20 hodín. Už nás žiadne výrazné kopce nečakajú, len nejaké zo dva "pahorky", tak šlapeme svižným tempom a pekne nám to ubieha. Posledné 3 kilometre sú už len dolu kopcom a terén vyzerá behateľne, tak sa dokážeme ešte vyhecovať a trochu pobiehame. Na tomto poslednom úseku sa nám podarilo ešte predbehnúť zopár ľudí, čo som teda nečakal. Definitívne sme trhli aj jednu českú bežkyňu, s ktorou sme sa doťahovali už niekoľko desiatok kilometrov. Do Lysej pod Makytou dobiehame s veľmi slušným náskokom a už niet pochybností, že to bude pod 20 hodín. Aj asfatka, ktorá nás priviedla do dediny sa jemne zvažuje a doslova nás to núti bežať. Posledné stovky metrov nás delia od cieľa a snaží sa nás ešte dobehnúť jeden český bežec, no rozbieham sa snáď 5-kovým tempom a nechávame chalana niekde vzadu. Už vidím budovu školy, posledná zákruta a sme tam.
   Oficiálny čas 19:44hod je pre nás príjemným prekvapením, naozaj sa dnes išlo dobre a aj keď sme si dopriavali na občerstvovačkách dosť veľa oddychu, dali sme to myslím veľmi slušne. Trojica Janči, Mišo, Maroš dobehla po nás asi 20-30 minút. Javornícka stovka je veľmi dobre zorganizovaná akcia s perfektnými ľuďmi a krásnou trasou. A keďže nám k tomu vyšlo aj super jesenné počasie, tak sme si to naozaj užili.

0 komentárov:

Zverejnenie komentára

Prečo tento blog

Rád by som prostredníctvom tohto blogu popísal ako som sa dostal k behu, ako som sa postupne prepracoval od rekreačného turistu k aktívnemu bežcovi. Chcem písať aj o pretekoch a bežeckých akciách, ktorých som sa zúčastnil.
Články budem pridávať chronologicky ako išli v čase od mojich začiatkov v lete 2014 až po súčasnosť.