Od prvých kilometrov až k ultratrailom...

Lazová stovka 2019 (114km, 3600+)

 
13-14. apríla 2019 :: Nie som veľkým fanúšikom zimných ultra behov, preto som doteraz ešte nenašiel chuť a motiváciu zúčastniť sa napríklad takej Kysuckej stovky. Brodiť sa niekde 20+ hodín v snehu (v tom lepšom prípade) alebo blate, z toho len pár hodín za denného svetla, vo fľaškách zamrznutý čaj a prvá občerstvovačka po 30 km. Radšej sa pohybujem v kraťasoch a krátkom tričku, slnko mi pečie na lebku a na 50. kilometri rozmýšľam, či budem grcať kvôli úpalu, alebo som len vypil málo litrov tekutín. Zato však nemusím so sebou ťahať 3 vrstvy oblečenia, rukavice a zateplenú čiapku. Aj preto som sa už tešil na prvú tohtoročnú stovku, ktorú možno s trochou nadsádzky považovať za jarno-letnú stovku.
Áno, dalo by sa, ale to musí byť tá správna konštelácia hviezd, ako bola napríklad minulý rok. Tento rok si niekto tam hore povedal, že ee, tento rok sa zimy tak ľahko nezbavíte a ešte vás tu trochu potrápim. Ale to som zasa začal z iného konca, takže pekne po poriadku.
   Môjmu bežeckému parťákovi Tomášovi tento rok nejde karta, vynechal už Leteckú stovku kvôli pretrvávajúcim následkom nejakého zranenia a na Lazovku sa mu nepodarilo dostať kvôli nejakej blbej služobke. A tak slovo dalo slovo a ja som sa opäť votrel do auta k Jančimu s Mišom. V piatok som si dal už taký pracovne ľahší deň a popoludnie som si vyhradil na balenie stovkárskej výbavy. Dokázal som to asi za 1 hodinu čistého času, človek sa praxou zlepšuje (aspoň v niektorých veciach). A čo som zabudol, to asi potrebovať nebudem. Aj tak nakoniec zistím, čo všetko som vláčil navyše. O piatej stojím na zastávke a čakám na odvoz, fúka nepríjemný studený vietor, nenápadná predzvesť víkendového počasíčka. Naložím sa do auta a fičíme k Mišovi, tam presadáme do jeho auta a hurá smer Vrbové. Absolvujeme prezentáciu a zdravíme známe tváre. Rudko so Soňou prišli pár minút po nás. Julka je tu dnes v sprievode Mikiho a má nezvyčajne žoviálnu náladu, cítim sa trochu neisto.
Možno je to tým, že dnes nespí na podlahe ale na posteli v penzióne ako ostatní buržuji. Po registrácii sa presúvame do spomínaného penziónu (asi je vo Vrbovom len tento jeden), kde som sa chalanom votrel do dvojmiestnej izby ako tretí člen. Pikolík, čo nás odprevádza do izby, sa tvári, akože nič, keď sa súkame dovnútra traja ovešaní batožinou. Izba je ozaj minimalistická, no podarí sa mi nakoniec vopchať karimatku na zem medzi dve postele. Pred spaním si ešte v reštaurácii pod penziónom dávam ľahkú večeru vo forme hamburgera s hranolkami a pol litra kofoly k tomu. Počas večere debatíme s chalanmi, okrem našej trojky je tu ešte Pali (ktorého poznám), Marian (ktorého nepoznám, alebo si len nepamätám) a český brat Aleš (ktorého si pamätám, ale on mňa asi nie). Dobre najedení a vo veselej nálade sa potom odoberáme na kutě. V noci sa mi podarilo si na pár hodín pospať, aj keď sa nám potom ešte niekto dobýjal do izby a Mišo vraj počul zvuky grcajúcej osoby.
   Ranný chaos sa podarilo zvládnuť, aj keď som si nemohol zarobiť svoj obľúbený koktail - umývadlo v kúpeľni veľkosti pľuvátka neumožňovalo nabrať si vodu do ničoho väčšieho ako je kávová šálka. Po menšom experimentovaní sa mi podarilo pomocou erárneho pohárika ponalievať si aspoň do soft flašiek toľko, čo som potreboval. Tlačím ešte svoj obľúbený olivový rohlík z Lidla, na druhý už nie je čas, tak ho napchám do batohu, ak by bola kríza. Po pozornom pohľade z okna zisťujeme, že vonku chčije a tak rýchlo meníme na poslednú chvíľu stratégiu štartového oblečenia. Našťastie je to len taký veľmi jemný dáždik a trochu viac sa rozprší až tesne pred štartom, aby nám nebolo ľúto.
   Po nástupe na štart sa ani nestihneme rozkukať a už je odpálené. Niečo cez 300 indivíduí sa pomaly šinie ulicami Vrbového po už dobre známej trase. Je chladno a sychravo a zhruba takto isto má byť aj po celý zvyšok víkendu. Po prvých kilometroch s nostalgiou spomíname na teplé ranné lúče slnka z minulého roka. Ako vykuklo slnko a bolo hneď asi 25 stupňov a jeden náš spolubežec oblečený celý v čiernom nechápal, prečo sa mu smejeme. Aj teraz s odstupom času nás to pobaví. Tento rok však budeme mať úplne iné problémy a ja si ani za boha neviem spomenúť, či som si rukavice zbalil do batoha alebo nechal poslať v dropbagu. Na sebe mám trištvrťové elasťáky, ráno padlo (možno debilné) rozhodnutie, že vo Vrbovciach si ich prezlečiem za dlhé na zvyšok trasy. Ak dovtedy nezamrznem. Ono zo začiatku to ani nerobí problém, no po 20-30 km už trochu cítim stuhnutosť svalov, ktorá môže mať čosi spoločné aj s okolitou teplotou, nie len s malým odbehaným objemom počas tréningov.
   Prvá neživá kontrola a hneď menší technický problém, pred stromom sa začína tvoriť kolóna a my nevieme, čo sa deje vpredu.
Mali tam byť fixky, ktorými si treba zapísať číslo do buzi-karty a bežať ďalej. Niekto možno nepochopil, že fixky neslúžia ako suvenír alebo putovný predmet a zobral si ich so sebou. Nakoniec Mišo spraví aspoň fotozáber stromu a pokračujeme. Štefánikova mohyla nás víta zahalená v hmle a pár metrov za pamätníkom odparkovaný buldozér a vyrúbané stromy dodávajú celému výjavu mysterióznu typicky slovenskú atmosféru. Pár desiatok metrov za mohylou už čaká prvá občerstvovačka, tentokrát natlačená pod prístreškom, takže vznikajú kolízne situácie pri kŕmidlách. Podarí sa mi prebojovať k cesnakovým posúchom, prvý si v tej tlačenici hneď oblejem čajom, takže chutí ako mokrá špongia, druhý sa podarí vychutnať v pôvodnom skupenstve. No, vychutnať je silné slovo, lebo opodiaľ už podupkáva Janči, pripravený vyraziť.
Neprešlo určite ani 5 minút, čo sme prišli. Ja zatiaľ nie som na takom leveli, že by som dokázal absolvovať stovku len na cole, takže sa pokúšam dostať do žalúdka aj niečo tuhšie a prípadne to aj požuť. Nahádžem do seba ešte pár orieškových trubičiek a kým sa zbadám, chalani už sa vzďalujú rezkým krokom.
   Cestu po ďalšiu občerstvovačku si vybavujem celkom dobre ešte z minulého roka,  je na konci dedinky Podbranč, kde sa nachádza aj jedna fotogenická zrúcanina. Trochu sa tu opäť občerstvíme a ide sa ďalej. Pokračujeme dosť nechutne dlhými asfaltovými úsekmi, zatiaľ sme však ešte v behavom stave a tak si pekne klusáme. Okolo 47. kilometra dobiehame do Vrboviec, občerstvovacia stanica v miestnej krčme je konečne miestom, kde sa dá aj sadnúť a prezliecť, čakajú tu naše dropbagy. Vyťahujem dlhé bežecké gate a namiesto výmeny si ich obliekam pod tie krátke, nech mám aspoň riť v teple. Pripravím si aj rukavice, lebo nevieme odhadnúť, čo nás ešte čaká hore na Javorine. Od zdravotného dobrovoľníka si pýtam nejaký krém na boľavé svaly, začína sa ozývať ohýbač pod ľavým kolenom, ktorý ma potrápil aj ku koncu Leteckej stovky. Nečakám od toho zázraky, ale aj placebo občas zafunguje. Po luxusnej pol hodinke sa vydávame na ďalší úsek trasy. Dokonca som si stihol zjesť aj pár mastných chlebov a vypiť pohár kávy, paráda.
   Ešte ani nevyjdeme z Vrboviec a už je tu prvý kufrík, našťastie len taký asi 200 metrový. Ďakujem týmto neznámemu bežcovi, ktorý na nás zahulákal, že treba odbočiť. Pred nami je jeden z highlightov Lazovky - kopec Žalostiná. Pred rokom sme si ho vychutnali v takmer letnej horúčave, tentokrát sa akurát tak jemne zahrejeme. Je taká hmla, že ani nevidíme, čo je pred nami, len stúpame nekonečným poľom a potom lúkou. Niekto dnes hodil taký vtip: "Ako spoznáš na stovke, že už začínaš mať dosť? Vidíš cez cestu prechádzať snehuliakov." Ja sa zatiaľ cítim ešte v pohode, no občas vidím pred sebou kráčať buď zeleného (Janči) alebo červeného (Mišo) snehuliaka...
   Niektoré kopce sú fajn, lebo kým stúpame, sme v akomsi závetrí, akonáhle vyjdeme hore, oprie sa do nás nepríjemný studený vietor. O nejakých výhľadoch môžme dnes iba snívať a slnko uvidíme asi až budúci týždeň. Teším sa, ako si opäť odfotím veterný mlyn pri Kuželove. Vedie k nemu krásny nový úsek asfaltky, ktorý je však prikrátky na to, aby mi stihlo poodpadávať všetkých 5 kilogramov blata z tenisiek. Za mlynom ešte krátky stupáčik, kontrola na strome, potom cesta dolu, drevená rozhľadňa a už sa blížime k dedinke Filipovské údolí. Občerstvovačka je asi kilometer za dedinou v rekreačnej oblasti. Sem sa vždy mimoriadne tešíme, lebo tu majú výbornú polievku. Ešte si ani poriadne nestihnem sadnúť a teplá pochúťka už je predo mnou. Janči z Mišom už pred pár kilometrami začali brblať, že ich to dnes nebaví a rozmýšľajú, že to ukončia. Tu na 67. kilometri toto svoje rozhodnutie potvrdili. Ja si to dnes tiež zrovna dvakrát neužívam, ale zatiaľ sa nacítim tak na hovno, že by som to chcel skončiť. Trochu ma síce bolí pravé koleno a ľavá podkolenná šľacha, ale hovorím si, že kým to nie je nejaká extrémna bolesť, pôjdem ďalej. Optimistické prepočty mi vychádzajú na 20 hodín a to nie je vôbec také zlé.
   Ostávame teda traja (ja, Pali, Marian), ktorí sme odhodlaní pokračovať. Ide s nami ešte Pišta, chalan, ktorého som nepoznal, ale je to srandista a humor nám môže zvyšok cesty už len spríjemniť. Pred odchodom dostáva Pali trochu triašku, tak pridávame do kroku, aby ho to prešlo. Čaká nás dlhých 20km po občerstvovačku v Cetune a medzitým už len maličkosť - najvyšší bod Lazovky Veľká Javorina. Väčšina trasy po vrchol (až na záverečné prudšie stúpanie) je v podstate dosť nuda, kvôli hmle vidíme len na pár desiatok metrov, jedinou zaujímavosťou je snehová pokrývka a komplet zamrznuté stromy, čo som tu v polovici apríla už nečakal. Prechádzame vrcholom kopca a vežu vysielača zbadáme, až keď stojíme asi 20 metrov od nej. Cestou hore sa naša skupinka rozdelila, ja som kráčal rýchlejšie spolu s Pištom a Pali s Marianom ostali niekde za nami. Pôvodný plán bol počkať ich pri Holubyho chate a dolu ísť už spolu. Chata je však zatvorená a nemá zmysel čakať a mrznúť vonku. Píšem Palimu cez messenger, že pokračujeme do Cetuny a tam ich počkáme. Od chaty vedie nekonečná asfaltka, bežať už nemáme síl, tak len kráčame dolu kopcom. Asi po kilometri zisťujem, že sme mali ísť lesom, ale po nahliadnutí do mapy vidím, že lesná cesta sa nakoniec napojí na asfaltku, len sme si zbytočne kúsok zašli. Medzitým sa už celkom zotmelo a na mieste, kde cesta opäť vstupuje do lesa, musíme nasadiť čelovky. Prichádzame na občerstvovačku "Saloon Cetuna" a tu už sedí Marian, ktorý nás aj s Palim medzitým predbehli. Pali hlási koniec, vraj chytil po ceste opäť niekoľkokrát triašku a nedokázal sa zahriať. Je to škoda, lebo išiel dobre a mal veľkú šancu svoju prvú stovku dokončiť. Marian sa cíti odhodlane a pokračuje ďalej, rovnako aj Pišta, aj keď ho bolí koleno.
   A tak v trojke kráčame v ústrety cieľu, povedali nám, že je to ešte 30 km, čo ma teda nejako extra nepotešilo, podľa mojich prepočtov to vychádzalo menej. Ale to bude asi tým, že mi dnes hodinky merajú nejaké blbosti a oproti chalanom mám našlapané už cca 4 km navyše. Držím sa väčšinou vpredu, Pišta dostal kecaciu náladu a mne sa to momentálne veľmi nechce počúvať. Chalanov poteším informáciou, že nás čaká výstup k pamätníku ROH, ktorý má asi 300 schodov. Nakoniec to podľa mňa bolo aj viac, ale paradoxne sa mi smerom hore ide celkom dobre. Za pamätníkom nachádzame kontrolu na strome, ktorú by neskúsený prvolazovkár mohol poľahky minúť. Z úseku po Višňové si pamätám len pár vecí, napríklad nekonečnú dedinu Lubina, ktorá musela mať aspon 5 kilometrov. Po príchode do Višňového na jeho konci už vidno v diaľke červné svetielko a chalanov poteším informáciou, že to už je tá občerstvovačka. Mňa zas poteší, že tu majú teplý čaj a slané krekry, jediné čo v túto nočnú hodinu potrebujem a viem skonzumovať. Taká cola mi dnes vôbec nereže, za celý deň som vypil možno jeden pohárik.
   Ostáva posledný nepríjemný stupák od občerstvovačky priamo hore, vyšplhať sa na hrebeň a potom hurá na húsenkovú dráhu. Je to niekoľko kilometrový singláč lesom, ktorý ide po vrstevnici a len sa točí vľavo, vpravo a miestami hore a dolu, ako prd v gatiach... Na Veľkom Plešivci si trochu vydýchneme, cesta už by mala teraz viac-menej iba klesať. Nie je to síce celkom pravda, ale mohla by byť. Ešte jedno pole, kúsok lesa a ďalšie posrané nekonečné pole.
Mám dojem, že do toho Šípkového dnes nedôjdem. Kráčam so zapnutým autopilotom, snažím sa nemyslieť na bolesť pod ľavým kolenom. Ibuprofen, čo som si dal v Cetune, už prestáva účinkovať. Konečne vchádzame do Šípkového, na poslednej občerstvovačke si dávame ešte trochu čaju na zohriatie, pár minút posedíme a ideme do finále. Jeden asfaltový úsek, jedno pole a pár deka blata na pamiatku a posledná motanica po Vrbovom. Z pôvodného optimistického odhadu 20 hodín je nakoniec čas 21:36h, teda asi o hodinu horšie ako minulý rok. Vzhľadom k dnešným podmienkam ale primerané a som rád, že som to dobojoval. Víťazstvo si tentokrát odniesol Miki Kéri s časom mimozemšťana 11:29h.
   Vďaka patrí tradične Slavovi sa organizačné zvládnutie takejto masovky a všetkým obetavým dobrovoľníkom, ktorí sa o nás na trati postarali. Ďakujem aj Marianovi a Pištovi, ktorí so mnou zdieľali posledných pár desiatok kilometrov do cieľa. Vidíme sa o rok, priatelia.





0 komentárov:

Zverejnenie komentára

Prečo tento blog

Rád by som prostredníctvom tohto blogu popísal ako som sa dostal k behu, ako som sa postupne prepracoval od rekreačného turistu k aktívnemu bežcovi. Chcem písať aj o pretekoch a bežeckých akciách, ktorých som sa zúčastnil.
Články budem pridávať chronologicky ako išli v čase od mojich začiatkov v lete 2014 až po súčasnosť.