Ponitrianska stovka 2019 alebo keď sa darí, tak sa darí

   Na Ponitriansku stovku som sa prihlásil tento rok už tretí raz. Pred dvoma rokmi sme zažili daždivé počasie a trápili sme sa. Minulý rok to bol presný opak a počasie vyšlo na jednotku. Tento rok nám predpoveď hlásila ideálne teploty a takisto žiadny dážď. Od posledného ultra (čo bola moja nevydarená UltraFatra) prešli skoro dva mesiace a ja som nič dlhšie nebehal, takže som mal trošku aj obavy, ako to pôjde. Zas na druhej strane som trochu zintenzívnil tréningy v teréne, najmä výbehy na Devínsku Kobylu, Žibricu alebo Zobor. Takisto sa mi podarilo s bežeckou parťáčkou absolvovať niekoľko kratších pretekov do 10km, aby som trochu zapracoval aj na rýchlosti a presvedčil sa, že ešte aj v mojom veku dokážem zabehnúť desinku do 50 minút.
   Tento rok sme trochu podcenili logistiku a tak sa už nepodarilo zohnať ubytovanie priamo v Handlovej, nakoniec Mišo H. zohnal voľnú chatu na Remate, len kúsok za Handlovou. Stretko sme si dali v piatok pri cieli v Nitre, kde sme nechali autá a o 18.00 už nás čakal pristavený taxík. Naša zostava ja, Janči, Mišo, Martin Č., Soňa s Rudkom a ešte jeden chalan, ktorého som nepoznal. Žoviálny taxikár Jano sa nás ujal a cesta do Handlovej ubehla ako nič. Prebrali sa klasické témy, kto čo bežal a s kým a kto čo ešte v najbližšom čase pobeží. A zážitky z behov samozrejme, nevyčerpateľná studnica humoru a dobrej nálady. Po príchode nás taxík vyložil doslova pár metrov od registračného miesta a po vyrovnaní financií sme sa presunuli rovno na poschodie na prezentáciu.

   Kontrola povinnej výbavy, prevziať štartové číslo, tričko a môžme ísť. Ešte pred odchodom na nocľah si sadáme dolu do reštiky trochu sa občerstviť. Niektorí stihli večeru ešte v Nitre, no ja som hladný (celý deň akosi), tak si objednávam okrem kofoly aj jedlo. Po nepríjemnostiach na UltraFatre si dávam len kurací steak s ryžou a hranolkami, žiadné flambované hovadiny na absinte. Sedeli sme tam dobrú hodinu, kým dorazilo jedlo.

   Nakoniec dobre najedení a občerstvení objednávame taxíky, ktoré nás vezú na miesto nocľahu. Na chate okrem nás nikoho niet, našťastie dorazí aspoň chatár, ktorý nás ubytuje. Nasleduje balenie a prebalovanie vecí, tak aby už ráno bolo čo najmenej zdržovania. Na izbe som s Jančim a Mišom, vedľa je Peťo s Martinom. V noci som sa celkom dobre vyspal, aj keď bolo trochu chladno, ráno už prebieha klasická predštartová rutina, obliekanie a posledné úpravy obsahu bežeckého batoha. Ja si klasicky beriem viac než je treba, nepremokavú bundu asi potrebovať nebudem, ale zbalená už je. Zarobím ešte jonťák do fľašiek a ako raňajky natlačím 2 rožky plnené orechami a zvyšok olivovej tyčinky. Mišo objednáva taxíky a o chviľku už sa vezieme na štart. Máme ešte takmer 40 minút, tak sa postavíme do rady na dobré ranné espresso.

  Vonku na námestí sa to začína hemžiť bežcami ako vo veľkom mravenisku. Štartovka má kapacitu 300 miest a dozvedáme sa, že reálne vyštartuje asi 270 bežcov. Ešte v kaviarni stretávam kamaráta Vincka, je to neskutočný borec a keď mi povie, že na druhý deň si chce ako výklus dať ešte beh Zoborskou lesostepou, poviem mu, len, že je blázon. Dnes som dohodnutý s bežeckým parťákom Tomášom, že pôjdeme spolu, tak mu volám, že kde je a či si to náhodou nerozmyslel. O chvíľu už mi kýva, nastúpený aj so strýkom Štefanom pred štartovou bránou.

   V tejto zostave sme bežali aj minulý rok, Pišta je slovenská ultrabežecká legenda, okrem iného držiteľ slovenského rekordu vo výbehoch na Vtáčnik. Chcel by som byť v jeho veku v takej dobrej forme. Do štartu ostáva niekoľko minút, tak ešte chvíľu klábosíme a robíme si fotky.
   Presne o 7.00 prebiehame štartovou bránou a už si to šinieme ulicami mesta. Prvé kilometre sú len také zahrievacie, striedavo beh, striedavo kráčanie, ešte bude dosť príležitostí "rozbaliť to", hlavné je začať úplne zľahka a nájsť si svoje komfortné tempo.

   Po 9 kilometroch pribiehame na prvú kontrolu Veľký Grič, dávame si trochu tých kalórií, vodu ani nedopĺňam, veľa som zatiaľ navypil, nie je ešte ani teplo a nežiadalo sa. Prekvapuje ma informácia od parťákov, že sme tu o 20 minút skôr ako minulý rok. To ideme až tak dobre? Keď odchádzame, akurát pribieha partička Janči, Mišo a Peťo. Ani som si ich poriadne nevšimol, len Tomáš mi vraví, že ich zahliadol. Dnes to bude ešte zaujímavé ak udržíme takéto tempo...ale nepredbiehajme.

   Vybiehame pomaly na hrebeň a odkrývajú sa nám krásne výhľady. Dnes nám počasie mimoriadne vyšlo, teplota je úplne ideálne bežecká a zubaté už takmer jesenné slnko robí všetko krajším. Klusáme si pohodovým tempom, dobiehajú nás chalani a podpichujú, že prečo nebežím s nimi. Tak ostávam chvíľu s nimi, aby som nebol úplný odľud. Budem to musieť dnes nejako kombinovať, nech netrhám partiu ;-) Ani neviem ako a zrazu sme na 19.kilometri a spoza stromov na nás vykukne druhá občerstvovačka Jarabá Skala. Tu už je občerstvenie bohatšie, pribudli mastné a nátierkové chleby, rôzne ovocie a iné drobné pochutiny. Mastným chlebom neodolám, poriadne prisolím a hodím do seba zo 3 kusy.

   Zdržali sme sa tu asi 10 minút, doplnili aj fľašky doplna, lebo nás čaká jeden z dlhších úsekov až do Veľkého Poľa na 38. kilometri, čo je skoro 20 kilometrov. Z reproduktorov nám hrá Miško Dočolomanský jeho najpopulárnejšiu skladbu o láske...joj, človeku sa ani nechce odtiaľto pomaly odísť. Pred nami prvá väčšia výzva dnešného dňa a tou je Vtáčnik. Ono človek ani nevie ako sa naň dostane, stúpania sú tu úplne pohodové a výškové metre pozvoľna pribúdajú. Exponovaný úsek je až úplne pod vrcholom, posledných pár desiatok metrov. Moji parťáci Tomáš s Pištom idú dnes akosi ležérne a mne sa chce zrýchliť. Tak aj zrýchľujem a dobieham Jančiho a spol, ktorí sa medzitým opäť ocitli pred nami. Spolu s nimi vystúpim aj na vrchol Vtáčnika a kocháme sa fantastickými výhľadmi.

 

   O kúsok ďalej je ešte kovový kríž, povinný fotopoint, kde si robím ďalšie fotky, najprv s Jančim a chalanmi a po pár minútach aj s Tomášom a Pištom. Je tu dnes fakt parádne, tak dobrá viditeľnosť nebola ani minulý rok.

   Z Vtáčnika už sa ide prakticky stále len dolu kopcom, terén je veľmi behavý a ide sa mi výborne. Chvíľu bežím s jednou skupinkou, chvíľu s druhou, alebo bežíme všetci spolu, tempo máme v tejto chvíli takmer rovnaké. Cestou stretávame chalana, ktorého sme minulý rok stretli niekde pred Veľkým Poľom a dali sme mu prezývku Hrnček, podľa kovového hrnčeka čo sa mu hompáľal na batohu. Oslovím ho, či si ma pamätá. Vraj nemá pamäť na tváre, no dozvedám sa, že to minulý rok horko ťažko dokončil (išiel prvýkrát stovku) tesne pred limitom. Chlapec je na ultrabežca dosť neortodoxne oblečený, na nohách riflové kraťase, na chrbte turistický batôžtek. Tak mu zaželáme veľa síl a bežíme ďalej. Pod nami už sa rysuje dedina Veľké Pole, ešte asi kilometer po poľnej ceste a potom dlhší asfaltový zbeh až ku K3. Toto je jedna z najlepších občerstvovačiek, je tu asi najväčší výber jedla, nápojov a všetkého. Prichádzam v čase obeda (niečo po pol jednej) a už sa teším na výbornú polievku. Toto je nebíčko v papuli a hlavne v žalúdku. Chvíľu po tom, ako dojem polievku, pribiehajú aj chalani, trochu nekolegiálne som ich nechal niekoľko minút za sebou. Bežalo sa mi veľmi dobre, doslova som si to užíval. 

   Keď som sa dobre najedol, napil, doplnil zásoby vody, doprial som si ešte na tráve pár minút strečingu. Obvykle to nerobievam, ale teraz mi to asi vyslovene dobre spravilo. Počkal som na zvyšok teamu a pomaly sme sa pobrali hore kopcom, smer K4. Kus cesty sa vraciame strmou asfaltkou, rovnakou, aká nás sem doviedla, potom sa cesta stáča doľava a opúšťa dedinu. Odtiaľto je vždy pekný výhľad do údolia a tak na chvíľu stojíme a fotíme.

   Kráčam s Tomášom a Pištom, asi po kilometri nás čaká tajná kontrola, rýchlo cvakneme kontrolné karty a ideme ďalej. Stúpame tiahlymi lúkami, slnko celkom dobre hreje, no nemá už takú silu, aby to bolo nepríjemné. Po nejakej pol hodinke vraví Tomáš, že začína cítiť bedrobý kĺb, aj sa mi zdalo, že akosi spomaľuje. Naproti tomu Pišta ide celkom svižne. Tomáš od jesene minulého roka vlastne nebol na žiadnej stovke kvôli zraneniu členka, no postupne natrénoval a vyzeral byť na dnešný deň  pripravený.

   Lenže stovky sú nevyspytateľné, aj malé prípadne staršie zranenie sa môže vrátiť v podobe veľkého problému. Najmä ak je pred vami ešte niečo cez 60 kilometrov. Mne sa ide stále dobre a tak sa nevedomky pomaly vzďaľujem krivkajúcemu Tomášovi s Pištom. Verím tomu, že to nejako dobojujú, plánujem ich počkať na K4 v Jedľových Kostoľanoch. Od Veľkého Poľa je to niečo cez 15 kilometrov. Asi 2-3 kilometre pred Kostoľanmi dobieham Rudka so Soňou. Toto som nečakal, väčšinou sú takí rýchli, že ich vidím iba na štarte. Teraz ich dokonca predbieham a na občerstvovačku prichádzam s niekoľkominútovým náskokom pred nimi. Hneď si aj naložím za misku cestovín s tuniakom a olivami, toto jedlo si pamätám aj spred roka a je to parádna pochúťka.

   O chvíľu pribiehajú Soňa s Rudkom. Registrujem, že sa nezdržujú nejakým dopĺňaním kalórií, len dolievajú vodu a o pár minút už sú aj pripravení na odchod. Ja nie som až taký rýchly, navyše som sa chcel najesť a počkať prípadne chalanov. Lenže oni akosi nechodia a ja tu nechcem zbytočne dlho sedieť, tak sa dvíham a odchádzam. Čaká ma pomerne krátky úsek do Skýcova, necelých 10 kilometrov. Cestou z dediny ešte sledujem, či neuvidím prichádzať Jančiho a spol, alebo Tomáša s Pištom. Nikde nikoho a tak pobehnem. Prvá časť je trailový chodník, ktorý sa potom napája na širšiu asfaltku a tá pokračuje až takmer do Skýcova. Túto asfaltku som minulý rok už takmer celú kráčal, teraz mám toľko síl, že tu bežím a ešte aj predbehnem asi 3-4 ľudí. V Skýcove sa musí prejsť prakticky celou dedinou až k miestnemu úradu, okolo jazdiace autá mi trochu vadia, radšej by som bol už zas niekde v lese. Dobieham na kontrolu K5. Minulý rok sme si tu dali dobrú vyše pol hodinu oddych a dobré pivo. Teraz som tu sám, tak idem aspoň niečo zjesť. Ovocie, mastné chleby, sladkosti aj slanosti a neodmietnem ani pohár kávy. Nakoniec ešte využijem malú miestnosť vzadu a odľahčím črevá.
   Odchádzam, čaká ma znova celkom krátky úsek, asi 7-8 kilometrov. Za mnou je už asi 61-62 km a pred chalanmi zrejme získavam slušnejší náskok. Navyše podstatnú časť trasy som stále v pokluse a tak mi to pekne ubieha. Túto scenériu si pamätám, krásny strom, lúka a niekde v diaľke zrúcanina hradu. Musím si ho aj tentokrát zvečniť.

   Na telefóne mám bežeckú parťáčku, nádejnú ultrabežkyňu, ktorá ma dnes podporuje počas celého behu. Priebežne informujem o tom, kde sa nachádzam a kadiaľ práve bežím. Podpora cez messenger naopak veľmi pomáha mne, je to veľký rozdiel oproti tomu, keď bežím len zavretý vo svojej hlave. Pokiaľ idem s chalanmi, je to ešte v pohode, stále je o čom kecať, no takto neplánovane som sa od nich odtrhol a ostal som na trase sám, čo je psychicky o dosť náročnejšie.

  Dobieham na najveselšiu občerstvovaciu stanicu K6 Sedlo Rakyta, tu už ma vítajú kamaráti Feri S. a veľký propagátor bosobehu Pali S. Minulý rok som ich tu stretol tiež a veľmi mi to zdvihlo náladu. Takisto je to aj teraz. Feriho dobrovoľnícke nadšenie je nákazlivé a vždy ma zásobuje historkami z jeho posledných behov. Stretli sme sa naposledy na Štefánikovi, keď sme bežali spolu pár kilometrov smerom na Vápennú. Na tomto mieste sa oplatí na pár minút si posedieť.

   Pár chlebíkov s výbornou nátierkou padne vhod, takisto teplý čaj na ukľudnenie žalúdka. Dnes akosi nefičím na Cole ako pri predošlých behoch a zisťujem, že mi to ani nechýba. Ide to tentokrát aj bez toho. Po krátkom posedení je čas sa zdvihnúť, predo mnou je Tríbeč a indície naznačujú, že by som na jeho vrchol mohol doraziť ešte za svetla. Vlani som čelovku nasadzoval už na tejto občerstvovačke, čo ma len utvrdzuje v mojom slušnom náskoku.

   So sedla je to na Tríbeč v podstate stále do kopca, ale nie sú to nejaké extrémne stúpania a tak postupujem svižnou rýchlou chôdzou s pomocou paličiek. Zvláštne, že som za 70. kilometrom a stále ma v podstate nič nebolí, nohy sú už primerane unavené ale nie až tak, ako by som na tomto kilometri čakal. Pod stromami je už celkom prítmie, na otvorených úsekoch ešte stále dobrá viditeľnosť, zdá sa, že to hore stihneme. Opäť sa mi akosi podarí dobehnúť Soňu s Rudkom, myslel som, že už ich dnes neuvidím. Postupujeme spoločne a čoskoro sa ocitáme na vrchole Veľkého Tríbeča (830 m.n.m.) Vlani tu kempovala nejaká partia ľudí, teraz tu narazíme na opitého miestneho šamana, ktorý si tu rozložil vatru, motá sa dokola a niečo bľaboce. Tríbeč je vskutku zvláštne miesto...
   Vyberáme čelovky, nastupuje prudký a dosť nepríjemný zbeh dolu. Má to našťastie len pár kilometrov a pri dobrom svetle a troche opatrnosti sa to dá v pohode zvládnuť. Prudký kopec sa nakoniec vyrovnáva do širokej lesnej cesty, ktorá končí na kontrole K7 Jedliny.

   Na posledných cca 2 kilometroch sa mi podarilo sa ešte trochu rozbehnúť a nechať za sebou Rudka so Soňou, ale o pár minút aj oni dobiehajú na občerstvovačku. Jesť sa mi ani veľmi nežiada, pár drobností ale pochrúmem. Na Remitáž je to len niečo medzi 6-7 km a tam si dám dobrú polievku. Z jedlín odchádzame znova v trojici a skúšame niečo pobehnúť. Vidím, že ani im to už veľmi nejde, predsa len sme blízko 90. kilometra a únava sa zväčšuje. Zo začiatku pomaly klusám s nimi, ale nohy by išli rýchlejšie a tak keď začne klesanie pred chatovou oblasťou, rozbehnem sa svižnejším tempom. Na občerstvovačku K8 dobieham s pár minútovým náskokom. Sadám si dovnútra a na večeru si doprajem dobrý vývar.

   Viac by som už asi ani nepotreboval, vonku si dám ešte trochu nealko piva, doplním fľašky s vodou a pomaly vyrážam. Pred tým som si ešte v chate prezliekol tričko a trochu sa opláchol v kúpeľni. Hneď mi je lepšie. Cesta z Remitáže je trochu ošemetná a dá sa tu aj poblúdiť, najprv sa ide kúsok po rovnakej trase ako sa išlo k chate, no mňa tentokrát hodinky začali posielať ešte kus ďalej a tak si vykračujem hore kopcom a oproti mne sa začínajú trúsiť bežci idúci dolu ku chate. Chvíľu mi to neprišlo ani divné, hovorím si, že možno pozmenili trasu, ale už tak po kilometri radšej vyťahujem mobil a študujem mapu. Samozrejme idem zle. No paráda, takže znova dolu a napojiť sa nejako na správny chodník. Valím si to dolu hádam 5-kovým tempom, sám nechápem, kde sa to vo mne berie. Nachádzam cestu aj známy chodník.  Najbližšia dedina Žirany je asi 2-3km, vedie k nej dosť nepríjemný zarastený chodník. Potom sa len premotať zopár ulicami a pokračovať "výpadovkou", ktorá vedie až takmer pod Žibricu. Pred sebou vidím v diaľke jednu čelovku.
   Na konci cesty je odbočka do lesa a tam začína lesný chodník pokračujúci smerom hore. Začiatok je ešte celkom v pohode, postupne sa to ale priostruje a blížim sa k obávanej pasáži. Sklon svahu je tu takmer na štvornožkovanie, tu sa o nejakom výbehu nedá veľmi uvažovať. Zvoní mobil, na linke môj support a tak sa pomaly driapem do svahu a súčasne funím do mikrofónu. Ale dodáva mi to opäť morál a akosi to vyšplhám až do sedla pod Žibricou. Našťastie netreba ísť až celkom hore, čo by bolo ešte pár desiatok výškových metrov. Cesta tu začína klesať a už je predo mnou len posledný kopec a tým je Zobor. Cestička zo Žibrice na Zobor mi je dobre známa z niekoľkých tréningových behov, ale v noci je to len o poznanie ťažšie. Navyše keď má človek v nohách už takmer stovku kilometrov a musí si dávať pozor pri každom kroku. Tak si ja vykračujem lesným chodníkom, preskakujem a vyhýbam sa najväčším kameňom, v jednej ruke palice, v druhej mobil s psychickou podporou a zrazu...drrrrb...nečakaná rana do čela. Pozerám sa všade možne, len nie ponad seba a trafí ma nižšie položený konár. Našťastie to nie je nejaký hrubý kus ale dosť na to, aby som si tam po chvíli nahmatal menšiu hrču, ktorá mi navyše trochu krváca. Vyriešim to vreckovkou napchatou popod šatku a kráčam ďalej. Ešte posledných pár desiatok výškových metrov a napokon sa vydriapem k poslednej občerstvovačke K9 Zobor.

 

   Odtiaľto to už ozaj pôjde len dolu, cieľa sú to údajne 3-4 kilometre. Na občerstvovačke si dávam trochu teplého čaju a pár kúskov pomaranča. Ide sa do finále. Zbeh zo Zobora je dosť hnusný a celkom si ho dobre pamätám. Bol hnusný pred rokom a ešte hnusnejší pred dvoma. Dnes aspoň neprší, ale zato zbeh po širokej ceste zloženej zo samých vratkých kameňov je veľmi vyčerpávajúci.
Každý krok hrozí vytknutím členka...uľaví sa mi, až keď uvidím konečne svetlá pouličných lámp. Ostáva prejsť niekoľko ulíc s nepríjemným sklonom, kruháč, prebeh parkom so smajlíkmi, posledné desiatky metrov ku škole a cieľová rovinka. Po nej sa ešte na chvíľu rozbieham a som v cieli. Výsledný čas 18 hodín 11 minút je pre mňa príjemným prekvapením. Vôbec som nečakal, že sa mi dnes tak dobre pôjde. Veľa spravili tréningy v kopcoch, pri ktorých som kopce vybiehal a nekráčal a takisto psychická podpora cez mobil počas celého dňa aj noci, ktorá ma neskutočne nakopla a priviedla nakoniec v zdraví a pohode až do cieľa. Ďakujem a vidíme sa dúfam o rok...

Čítať ďalej

UltraFatra 2019 alebo ako som skončil, skôr ako som vôbec začal

27.júl 2019 :: UltraFatra patrí podľa rozprávania ľudí medzi najkrajšie z tých "krátkych" päťdesiatok na Slovensku. Náročnosťou sa radí k tým skôr ťažším. Tešil som sa na ňu aj ja, Malofatranská sa mi páčila a toto je predsa Veľká Fatra, takže to musí byť ešte suprovejšie, nie?
   Zozbierali sme sa už takmer klasická zostava ja, Mišo, Janči + Pali a na štarte sa mal pridať ešte Majo M. Ubytovanie tentokrát zabezpečoval Pali a dopravu Mišo. V piatok o 15 si dávame všetci štyria zraz v Grobe u Miša, nahádžeme batožinu do auta a fičíme smer Ružomberok. Po príchode ešte malý nákup proviantu v Kauflande a odtiaľ rovno na prezentáciu do školy. Nie je tu zatiaľ žiadny nával, takže si všetko v kľude vybavíme, ešte som si aj kúpil za dobrú cenu mikinu UltraFatra :) Zo školy presun do centra, kde chvíľu blúdime, kým trafíme na ten správny parking. Apartmán je vzdialený pár desiatok metrov, je to úplné centrum na pešej zóne, rovno nad reštauráciou. Vybavenie je celkom luxusné, je to asi prerobený byt, obrovská kúpeľňa, kuchynský kút, obývačka a dve spálne. Keď sme sa pokochali, ideme sa dolu navečerať, ostávame rovno v podniku pod ubytkom. Dávam si vývar a ako druhý chod bravčové medailónky s opekanými zemiakmi, k tomu jedno vychladené pivko. Netušil som, že medailónky budú ešte flambovať absinthom, aspoň sme to mali aj s kultúrnou vložkou.

   Po večeri sa chalanom ešte žiada niečím to zakončiť, tak sa presúvame do druhého podniku. Na pivo ale už nikto nemá chuť, tak ostávame pri bazovej limonáde. Ešte chvíľu posedíme a potom sa už vraciame do apartmánu nachystať sa na zajtra. Každý má už svoj predpretekový rituál, chystáme si oblečenie a obsah bežeckých batohov, aby sme sa už ráno nemuseli zdržovať. Najviac nás trápi predpoveď počasia, lebo to na zajtra vôbec nevyzerá ružovo a tak je ťažké sa rozhodnúť, čo si vziať so sebou a čo na seba. Každopádne uvidíme ráno a podľa toho doladíme detaily. Ja si ešte pripravím proteínový šejk do chladničky, vypijem si ho ráno.

    Ráno vstávame okolo 4:40, pri autobuse musíme byť najneskôr 5:30. V noci som sa relatívne dobre vyspal, aj keď som sa dosť prehadzoval. Teraz ale cítim nejaké zvláštne pocity v bruchu, možno je to len predštartová nervozita, takže tomu neprikladám nejakú zvláštnu dôležitosť. Vonku to zatiaľ vyzerá dobre, neprší a obloha nad nami je v podstate jasná. V diaľke ale vidno mraky, ktoré sa na nás ešte len chystajú. K autobusom prichádzame presne, pešo nám to z apartmánu netrvalo ani 10 minút. Sadáme dnu a čaká nás cesta do Harmanca, odkiaľ sa štartuje. Cesta trvá dobrú trištvrte hodinu a žalúdočná nevoľnosť sa mi vracia, najmä keď prechádzame úsekmi kde je to samá zákruta. V autobuse mi obvykle nebýva zle (bývalo, keď som bol ešte decko), ale teraz viem, že toto asi neskončí dobre. Vyberám si nenápadne zatvárací Ikea sáčok a opieram sa hlavou o sedadlo predo mnou. Oblieva ma studený pot a pokúšajú sa o mňa mrákoty. Len tu neodpadnúť, zatínam päste a snažím sa to nejako prekonať. Na chvíľu sa mi to aj podarí, mrákoty ustupujú, ale žalúdok robí stále kotrmelce. V jednej chvíli to už nedokážem potlačiť a ide to von. A aby trapas bol dokonalý, sáčok nevydrží nápor svojho obsahu a ten sa mi už valí medzi prstami. Janči mi podáva druhý sáčok, pomocou ktorého sa snažím zachrániť, čo sa dá, ale je to dosť márne. Našťastie onedlho zastavujeme a ľudia začínajú vystupovať. Poutieral som, čo sa dalo, bohužiaľ to trochu schytalo aj sedadlo, na ktorom som sedel. Vonku ešte dočisťujem batoh a vlastné oblečenie, ktoré bolo čiastočne zasiahnuté.
   Chalani ma čakajú obďaleč, už sa k nim pripojil aj Majo M. Presúvame sa pomaly na miesto štartu, je to len pár desiatok metrov, do siedmej máme ešte niečo cez pol hodiny. Začínam cítiť, že to zo mňa asi pôjde aj druhou stranou, všade je už ale plno ľudí a nájsť si tu miesto na túto aktivitu nie je úplne jednoduché. Odchádzam asfaltkou asi 200-300 metrov a darí sa mi nájsť vhodný strom, za ktorý sa viem schovať. Konzistencia stolice neveští nič dobré, ale aspoň sa mi trochu uľavilo. Kráčam na miesto štartu, už sú tu všetci nastúpení, ostáva pár minút.

   Hneď úvodná pasáž sa ide do prudkého kopca. Prvých pár stoviek metrov ešte ako tak vládzem, ale rýchlo ma začínajú opúšťať sily a postupne spomaľujem. Ani neregistrujem ako ma všetci ľudia predbiehajú, snažím sa ísť si svoje tempo. Chalani sa mi stratili niekde vpredu, ani sa nejdem pokúšať ich dobehnúť, stálo by to strašne veľa síl predierať sa davom ľudí a ešte do celkom prudkého kopca. Odhadom po nejakej pol hodinke som sa ocitol zrazu takmer sám, len za sebou registrujem periférnym videním ešte nejakého človeka. Budeme mu hovoriť Eugen. Keď zastanem, zastane aj on, začnem kráčať, začne aj on. Takto sa to ešte párkrát zopakuje, až mu nakoniec vravím, nech ma kľudne obehne, že mne to dnes akosi nejde. Lenže ja ťa nemôžem predbehnúť, ja som ZADNÝ VOJ. A do riti! To som sa tak rýchlo prebojoval až na koniec štartového poľa? Eugen sa ma znaží upokojiť, že nech si kľudne idem svojim tempom a dáva mi rôzne bežecké rady, ktoré ja už dávno poznám, len to proste v momentálnom stave akosi nefunguje. Nič mi nefunguje, som ako spľasnutý balón, žalúdok mám na ruby. Nechce sa mi už vracať, ale nedokážem do seba nič dostať, okrem pár hltov čistej vody z fľašiek. A tá mi energiu akosi nedodá. Trápim sa a postupujem hrozne pomaly, v prudších úsekoch musím hádam každých 20 metrov zastaviť, aby som sa vydýchal. Eugen mi sem-tam ukazuje a komentuje okolité kopce, ale ja sa nedokážem na to sústrediť, ide mi len o to, nech už vyleziem ten sprostý kopec a potom dolu k občerstvovačke. Som už v podstate rozhodnutý to ukončiť, na prvú kontrolu mám síce šancu prísť v limite, ale to čo ma čaká za tým, už by som takmer určite nedal. Tento prvý úsek má na zhruba 10 kilometroch prevýšenie 750 metrov a ďalej to má byť ešte väčší záhul. Nie, v takomto stave by to bol čistý hazard pustiť sa ďalej.

   

   Konečne som na vrchole kopca Japeň, Eugen mi robí fotku, nech mám aspoň dôkaz, že som tu bol, ešte pár pohľadov na okolité kopce a ide sa dolu. V diaľke už nejaký čas počuť hrmenie a začína aj poprchať. Búrka to zatiaľ našťastie nie je. Cesta z kopca nebola tiež veľmi pohodová, aspoň zo začiatku. Prudký zbeh, kde treba stále brzdiť stehnami, som si vôbec neužíval. Nohy ma bolia, ako by som mal za sebou už 50 kilometrov, ale nie je to bolesť ako z únavy, ale ako z nedostatku glykogénu vo svaloch. Som ako handrová bábika, len sa už nejako dogúľať dolu. Keď sme konečne vyliezli na asfaltke v Starých Horách, už sa celkom rozpršalo. Na občerstvovačke sa tlačí skupina ľudí pod malým prístreškom, podarí sa mi zjesť ponúkaný banán a kúsok pomaranča. Oznamujem orgom, že končím. Našťastie o chvíľu odchádzajú a zoberú ma autom do cieľa v Ružomberku. Poskladať prístrešok, naložiť veci do auta a ideme. Prichádzame do školy, odovzdávam čip, chvíľu tu ešte postávam, začína mi byť zima. Dávam si kapsulovú kávu, nie je to nič moc ale aspoň je to teplé. Idem sa presunúť do apartmánu, kľúče má síce Pali, ale snáď ma pustia dnu, keď im vysvetlím situáciu. Nie je ešte ani poludnie a čakať tu v škole ešte 8-9 hodín, kým prídu chalani, nie je práve lákavá predstava. Nakoniec som sa do apartmánu dostal a strávil tu zvyšok dňa na čaji a suchých koláčikoch, ktoré som ráno nezjedol. Ani večer, keď došli chalani, som ešte nebol v stave, že by som s nimi išiel von na večeru.
   Na druhý deň skoro ráno opúšťame apartmán a čaká nás cesta domov. Už mám žalúdok v lepšom stave, ale stále mám ešte hnačku, ktorú sa mi podarí dostať pod kontrolu až pomocou tabletiek od Jančiho. Celú nedeľu ešte trávim na suchároch a čiernom čaji. Takto neslávne teda dopadlo moje účinkovanie na UltraFatre. Ale aj to bohužiaľ patrí k ultra, mne sa to stalo zatiaľ prvý krát a dúfam, že aj naposledy.

Čítať ďalej

Malofatranská 50-ka 2019 (52km, 4124m+)

29. júna 2019 :: Malofatranská 50-ka je jednou z verzií Malofatranskej stovky. Tento rok bola bola obnovená po dvojročnej pauze. Hoci už na ultra chodím tretí rok, tomuto preteku som sa zatiaľ vyhýbal. Možno to bol rešpekt pred parametrami trasy, ktoré sú celkom výživné. Na vzdialenosti polovice bežnej stovky človek nastúpa rovnaké prevýšenie ako na celej stovke. A to je tá najkratšia možná trasa. Tých, čo sa rozhodli ísť 100 km trasu, čakalo prevýšenie takmer 7000 metrov, no a tento rok pribudla aj novinka v podobe ultra brutál 180 km trasy s prevýšením 10000 metrov! Na toto šialenstvo sa prihlásilo 23 ľudí. Ja som si povedal, že mi stačí 50 na prvý raz a radšej dokončiť. Tu pre vás nepríde auto, keď sa rozhodnete skončiť niekde uprostred, leda tak vrtuľník HZS, pokiaľ by sa vám niečo stalo. Toto už nie sú Malé Karpaty, kde je to do civilizácie odvšadiaľ "na skok".
   Mišo ako hlavný organizačný člen našich ultra výletov vybavil ubytko v Terchovej a tiež odvoz vlastným autom. Zozbierali sme sa 4 kusy, ešte Ondro H. a Martin Č. Z Bratislavy vyrážame krátko po 14.00 v piatok, aby sme všetko v pohode stihli. Navigácia nás cestou tam nečakane presmerovala na kompu pod Strečnom, tak sme mali ešte aj zaujímavý zážitok.

   Štart a cieľ v tomto prípad nie je na tom istom mieste, čo je trochu komplikovanejšie na logistiku. Auto sme teda nechali v cieli v Lipovci a odtiaľ sme mali objednaný taxík do Terchovej. Cestou sme sa od mladého taxikára dozvedeli zaujímavé veci, napríklad, prečo žije v okolí Martina tak veľa Nórov. Takík nás vykladá priamo pred rodinným domom, kde sme ubytovaní, jediný drobný problém je, že tu nie je ani nohy a ani na jednom kontaktnom čísle nám to nik neberie. Paráda, tomu hovorím podnikanie na slovenský spôsob. Ideme teda aj s batožinou na miesto štartu, nech sa zatiaľ aspoň zaregistrujeme. Cestou checkujeme Lidl, ešte by sme mali stihnúť aj menší nákup. Na miesto registrácie je to dobrý kilometer, aspoň si obzrieme trochu dedinu. Na registrácii panuje čulý ruch, vyťahujeme všetko potrebné na kontrolu povinnej výbavy. Medzitým sa Mišovi podarilo spojiť s majiteľom ubytovania, tak šlapeme zasa naspať a veci si nechávame na izbách. Ubytko je ako z čias socializmu, ale my nie sme nároční. Je tu sprcha, hajzel aj postele na prespanie (po dve v každej izbe), nič viac nám netreba. Sme už všetci hladní a tak opäť do dediny, ešte malá zastávka v Lidli na doplnenie proviantu, tu stretávame ešte Petra Z. a spolu ideme hľadať nejakú reštauráciu. Skončíme v podniku s názvom Haluškáreň, ktorá je už plná hladných ultráčov. Zariskujem a dávam si bryndzové halušky, polievku a pivo. Po dobrej večeri odchod na ubytko, chystanie vecí a pred spaním ešte chviľu posedíme a pokecáme o zajtrajšom dni.

   O 4.45 zvoní budík, ranná hygiena, obliekanie a posledné prípravy. Na raňajky stlačím 2 orechové rožky a nejakú žemľu, som ešte celkom najedený z večere. Dokonca ma ani neprehnalo po tých haluškách, takže by mi mala energia vydržať po prvú občerstvovačku. S komplet batožinou šlapeme na miesto štartu, len čo stihneme odložiť tašky na prevoz do cieľa, už orgovia hulákajú a ženú nás von. Do štartu je ešte pár minút, väčšina už zhromaždená na ploche. Stretávame tu Rudka so Soňou, dnes idú obaja stovku, držím im palce.

   Presne o 6.00 odštartované a my sa pomalým poklusom presúvame hore dedinou. Je to len jedna ulica no asfaltkou pokračujeme ešte asi 3 kilometre. Potom sa cesta stáča doprava a okolo pár domov prechádzame na začiatok prvého stúpania. Šlapeme úzkym singáčom, predbiehať sa tu veľmi nedá a ani to nemá príliš zmysel. Niektorí sa o to napriek tomu pokúšajú a ženú sa dopredu, ako by ich dnes nečakalo minimálne 50km. Snažím sa nájsť si svoje tempo, ktorým viem ísť rovnomerne a nezastavovať. Našťastie sa v jednej chvíli predo mnou ocitne pekná bežkyňa v červených šortkách LaSportiva. Do kopca ide tempom, ktoré mi úplne vyhovuje, no pri krátkych zbehoch mám čo robiť aby som jej stačil, na jej techniku mladej srnky sa proste už nechytám. Takto sa mi podarí zvládnuť náročné stúpanie, vyliezli sme takmer 1000 výškových metrov, prechádzame vrcholmi s názvami ako Sokolie, Baraniarky, Žitné, Kraviarske.

   Zhruba na 10. kilometri začíname pomaly klesať dolu do Vrátnej. Tam na kilometri 13,5 za potokom už prvá občerstvovačka. Dávam si melón, ktorý mi dnes chutí neskutočne, k tomu nejaké pomaranče, pár mastných chlebov so soľou a vypijem skoro celý radler.
    Nastupuje skoro 2km mierny asfaltový zbeh, dnes druhé miesto, kde sa dá aspoň trochu pobehnúť. Vďaka údajnej ťažbe dreva si tu dávame asi 2,5-3km zachádzku. Pod lanovkou sa stáčame prudko doprava a úzkym chodníkom po vrstevnici vystúpame asi 350 výškových metrov. Je mi hrozne teplo, kraťasy na mne ešte nestihli uschnúť a lepia sa mi na telo. Dnes som zariskoval a namiesto obtiahnutých kraťasov, ktoré obvykle nosím na ultra som si dal voľné pľantavé kraťasy, kúpené pár dní dozadu. Trochu sa obávam odrenín, ale ráno som všetky kritické miesta dobre premazal, tak uvidíme. Na 20. kilometri prebiehame obcou Štefanová, na čo si teraz vôbec nepamätám. Za obcou začína druhé dnešné veľké stúpanie, na necelých 8 kilometroch nastúpame skoro 1000 výškových až na vrchol Veľkého Rozsutca.

   Ešte pred výstupom na Rozsutec, niekde okolo 22.kilometra prechádzame tiesňavou, ktorou tečie potok a čaká nás exponovaná pasáž plná rebríkov a stúpačiek. Úplne ako v Slovenskom raji, toto som tu nečakal. Horšie na tom je, že sa musíme predierať davmi turistov, ktorí sa tu nahromadili a niektoré miesta je naozaj ťažké niekoho predbehnúť. Väčšinou nás púšťajú sami, najmú ak si všimnú pripnuté štartové čísla. Ale aj tak je to vyčerpávajúce a na konci som rád, že je tento úsek za nami. Medzitým sa mi niekde stratili Mišo s Ondrejom a nakoniec aj Rudko so Soňou, ktorých som sa držal ešte na začiatku rebríkovej pasáže. Blížim sa k vrcholu Veľkého Rozsutca a opäť sa to tu zahusťuje, všade je kopec ľudí a na exponovaných miestach treba často čakať. Na poslednom rozcestníku pod vrcholom ma navigácia v hodinkách posiela až celkom hore ku krížu, hoci by sa dalo ísť už druhým chodníkom priamo dolu. No ja debil som si to tam poctivo odšlapal, veď čo ak by tam bola tajná kontrola. Mohol som si takto ušetriť minimálne 20 minút, som naspäť pri rozcestníku a púšťam sa cestou dolu. Niekde v diaľke vidím malý biely fliačik, to je stan druhej občerstvovačky, zdá sa to byť hrozne ďaleko, či skôr hlboko.

   Na kilometri potrebujem klesnúť asi o 400 výškových metrov, čistá šialenosť. Ide sa ešte horšie ako smerom hore, na každom kroku hrozí šmyk na prachu a drobných kamienkoch, okrem toho všade zavadzajú ľudia, ktorých v úzkych miestach nedokážem predbehnúť. Podarí sa mi však bez úrazu zísť až dolu, okolo občerstvovacieho stanu je porozhadzovaných kopec turistov. Dobrovoľník si ma zapíše a hneď mi aj oznamuje, že mám šťastie, lebo som mohol byť diskvalifikovaný za nestihnutie limitu. Limit ale našťastie posunuli, lebo sa už nejakí stovkári, ktorí tiež prišli pár minút po limite, sťažovali a tak nakoniec organizátori rozhodli v ich prospech. Nachádzam tu aj Miša s Ondrejom, ktorí sú práve na odchode, tak im zaželám šťastnú cestu, ja si potrebujem aspoň na 10-15 minút oddýchnuť. Vravia, že ma počkajú na 3.kontrole, na chate pod Chlebom. Z občerstvenia tu už skoro nič nezostalo, lebo som prišiel medzi poslednými, aspoň trochu melóna, nejaké pomaranče a pár kúskov chleba. Do fľašiek dopĺňam vodu, bohužiaľ už ostala len bublinková a keď si do nej bez rozmýšľania hodím ešte šumivé magnézko, skoro celá mi hneď vyšumí.

   Po krátkom oddychu prichádza tiahle a dosť mučivé stúpanie na Stoh. Dva kilometre na vrchol mi zaberú skoro 45 minút, slnko mi uberá sily, nie je tu žiadny tieň, ide sa po holom kopci. Zo Stohu zas skoro 400 výškových metrov dolu a potom hore na Steny, cez vrchol Hromové a konečne je tu odbočka na chatu pod Chlebom. Od nej je to však ešte skoro 1,5 kilometra miestami dosť nepríjemným singláčom. Skúšam pri konci aj pobehnúť, v mysli ma máta limit. Viem, že boli odstupňované tuším po 3 hodinách a keďže do 13.00 bol limit na prvej kontrole, tu by bol limit 16.00. Len dúfam, že s posunom limitu na prvej boli posunuté aj ostatné kontroly. Na chatu pribieham asi 16.05 a vítajú ma skandujúci dobrovoľníci. Mišo s Ondrejom ležia neďaleko na tráve a užívajú si oddych. Keby tu bol dnes Janči, takýto luxus by si nemohli dovoliť. Mala tu byť ako občerstvenie polievka, nakoniec sa z toho vykľula len Vifonka, no aspoň trochu slanej vody do žalúdka nemôže uškodiť. Chata je vybavená aj reálnym hajzlom, tak stihnem ešte aj "rýchlu vykládku".

   Dobre oddýchnutí pomaly odchádzame z tohto príjemného miesta, do cieľa nás čaká už len niečo cez 600 výškových metrov. Naša trojica je znova pokope a pár minút po odchode sa k nám pridáva jedna bežkyňa (v cieli sme zistili, že sa volá Julča), ktorá má už trochu problémy s kolenami a tak jej naše turistické tempo celkom vyhovuje. Onedlho na to sa k nám pripája ďalší účastník českej národnosti. Zapája sa do rozhovoru s Mišom, je to vojak a zjavne nachádzajú spoločné témy na rozhovor. Týpek je hrozne ukecaný a mne to pomaly začína liezť na nervy, okrem toho ma pobolieva hlava a ich počúvanie mi nerobí celkom dobre. Viem, že keby tu bol Janči, mal by na vec rovnaký názor, niekedy je proste lepšie ísť mlčky a vychutnávať si božský pokoj hôr. Ľudských kecov si dosť užijem, keď som dolu v civilizácii. Aby toho nebolo dosť, Julča sa púšťa do rozhovoru s Ondrejom, takže teraz to už mám stereo, jedna dvojica predo mnou, druhá za mnou. Nakoniec to už nevydržím a pri ďalšom stúpaní zostávam radšej vzadu. Obchádzame sprava Veľký Kriváň a na 44. kilometri prichádzame na vrchol Malého Kriváňa.

   Je to posledný vrchol našej trasy, už by malo nasledovať len klesanie a to teda parádne. Chvíľu si tu ešte predtým posedíme, spravíme pár gýčových fotiek a už aj valíme dolu. Do cieľa musíme naklesať cez 1200 výškových metrov, najmä na jeden kvalitný zbeh nás upozorňovali, kde sme na cca 5 kilometroch klesli zhruba o 800 metrov.

   Pred tým sme si ale užili ešte poslednú občerstvovačku pri chate pod Kľačianskou Magurou. Občerstvovačka síce maličká ale na nej dobrovoľníčky s veľkým srdcom. Dopĺňam ešte čistú vodu na posledných 6 kilometrov, dám trochu melóna a pár kúskov chleba. Chalani si nechávajú nastriekať kolená mraziacim sprejom. Ja už to poznám, viem že je to úľava tak možno na 10 minút, takže kašlem na to. Treba sa pohnúť, podľa prepočtov by sme mohli byť v cieli okolo 21.00. Náš pôvodný optimistický odhad spraviť to celé za 12 hodín sa rozplynul niekde za polovicou trasy. Ale nevadí, cieľový limit by sme podľa všetkého mali v pohode stihnúť. Som rád, že ma nič nejako výrazne nebolí, okrem únavy v stehnách nebolí žiadna šľacha, aj kolená držia dobre. Konečne sme dolu, na 54. kilometri vchádzame do obce Turčianske Kľačany, posledné 3 kilometre do cieľa. Na záver už vtipkujeme a v dobrej nálade sa blížime do Lipovca. Pred poslednou zákrutou nás ešte doprevádza dobrovoľník a robí nám pár fotiek. Cieľovou bránou prichádzame v pokluse. Je to za nami, oficiálny čas 15 hodín 19 minút. Bolo to krásne, bolo to ťažké, klobúk dolu pred tými, čo sa dnes vybrali na 100 km trasu a špeciálny obdiv pred tými, čo sa rozhodli popasovať s 180 kilometrami (z nich nakoniec do cieľa prišlo presne 10 ľudí). Najbližšia ultratrailová akcia ma čaká už o 4 týždne a to UltraFatra, ktorá by mala byť vraj ešte o čosi ťažšia. Rozhodne sa na ňu ale teším.

Čítať ďalej

Štefánik Trail 2019 (145km, 5300m+)

7.-9.6.2019 :: Takmer 2 týždne uplynuli od štartu jednej z najväčších ultrabežeckých akcií na Slovensku a ja som stále nemal chuť pustiť sa do písania blogu. Odvtedy som sa už stihol zúčastniť na inej veľkej akcii (The Run Slovakia), ktorá emóciami a zážitkami prekonala Štefánika minimálne o dve triedy. Štefánik trail možno považovať za asi najviac spropagovanú akciu pre ultrabežcov. Nemyslím, že by bola najkrajšia alebo nejako inak výnimočná, len sa o nej asi najviac hovorí. Je to pre ultráčov takpovediac "povinná jazda" a mal by si ju každý, kto už sa ultratrailu nejaký ten čas venuje, aspoň raz (resp. maximálne raz) vyskúšať. Ja som nad tým premýšľal už dva roky dozadu a tento rok som si už povedal, že je čas to skúsiť. Skúseností z iných stoviek už mám vcelku dosť, no pred týmto som mal stále rešpekt, predsa len sa to už nebezpečne blíži vzdialenosťou k stomíľovke.
   Spolu so mnou boli prihlásení v kategórii ultra solo aj Janči, Mišo Há a Peťo O. Do ultra štafety sa prihlásil Palo Es spolu s Marianom Em. Pôvodne sme mali ísť na štart do Brezovej pod Bradlom autobusom aj s kopou ďalších ľudí. Janči ale 2 týždne pred štartom zistil, že nemá zaplatenú dopravu (systém prihlasovania na ST140 je naozaj mimoriadne debilný). Tak sa dohodol s kolegom Maťom, že by nás v piatok poobede odviezol na Bradlo. Zároveň sa s ním dohodol, že by mu (nám) robil pacera od Pezinskej Baby. Okolo 14.00 sa stretávame na dohodnutom mieste, ja, Mišo, Janči a náš šofér Maťo a vyrážame smer Brezová pod Bradlom. Pred 16.00 sme na mieste (cestou klasika zápcha na D1), začína to tu byť rušné, tí čo išli autobusom už sú dávno tu, veď prečo si nepočkať nejakých 5 hodín na štart :) Vystojíme si niekoľko malých radov (na čip, na GPS tracker a na dry bag, ktorý sme dostali ako darček). Odložíme si drop bagy na určené kôpky a presúvame sa opodiaľ pod stan, kde sa nám ujde ešte miesto pri jednom zo stolov.

V bufete si dávame s Mišom kávu a palacinky, do štartu máme ešte vyše dvoch hodín, to nám stihne aj vytráviť. S blížiacim sa štartom sa to tu slušne zapĺňa a vládne tu mierny chaos, tesne pred 19.00 už sme nastúpení v dave ostatných solo ultráčov. Zaznie výstrel a klusáme prvých pár metrov až po prvé stúpanie hore lúkou, štrkovou cestičkou až k mohyle Štefánika, otočka a ide sa dolu. Pred nami slušne dlhý zbeh až dolu do dediny, stále lesom. Na to, že je už večerná hodina, je strašné dusno. Kým doklušeme celkom dolu, som mokrý ako myš. Tu na otvorenom priestranstve je to trochu lepšie. Úsek po prvú občerstvovačku je ešte behavý, tak trochu bežíme. Dohodli sme sa, že dnes ideme úplne na pohodu a hlavný cieľ je dôjsť do cieľa, aj keby sme mali odteraz už len kráčať. Prvé kŕmidlo je na 16. kilometri v obci Dobrá Voda. Majú tu hlavne ovocie, tuhšej stravy je pomenej. Tlačím to seba melón, nech mám čo najviac tekutín, na kolu bude ešte čas neskôr. Po tomto osviežení vyťahujeme čelovky, do pol hodiny bude už celkom tma. Vzduch začína byť príjemnejší, trochu pofukuje a ide sa nám dobre. Medzi prvou a druhou občerstvovačkou zaradili organizátori ešte jednu mini občerstvovačku (voda, soľ, magnézko,...), je to asi 26.kilometer niekde pri kameňolome. Je to fajn možnosť na chviľku sa zastaviť a doplniť vodu pred stúpaním na Záruby, ktoré nás čaká asi o 6 kilometrov.
   Na hrebeň Zárub vychádzame celkom v pohode, čakal som, že to bude ťažšie. Horšia je tá motanica hrebeňom. Terén je tu naozaj dosť nepríjemný, miestami by som povedal až na hovno. Tento úsek má asi 3 kilometre, počas ktorých si nás skontrolujú asi 3 skupinky dobrovoľníkov. Z ľavej strany (z juhu) fúka dosť silný vietor, miestami to človeka takmer šmarí o zem. Ešte, že máme tie palice. Zo Zárub je fajn brutálne klesanie smerom k priehrade Buková na 40.kilometri, posledný kilometer ideme singláčom popri elektrickom ohradníku a oproti nám už valia ľudia z občerstvovačky a tak sa každú chvíľu musíme uhýbať z úzkeho chodníka. Konečne sme na mieste asi najväčšej občerstvovačky, je tu rušno, stan je rozdelený na stravovaciu a zdravotnícku časť, kde zdravoťáci dávajú dokopy nešťastníkov, ktorí to už stihli prepáliť. Na niektorých je naozaj smutný pohľad. A keď si pomyslím, že pred nimi (a pred nami) ešte stovka... radšej si to nepredstavovať. Na tieto myšlienky je ešte priskoro. Po doplnení energie sa poberáme rovnakým singláčom späť a potom ďalej už inou cestou lesom. V tejto fáze nás už obiehajú ultra štafety, ktoré štartovali 2 hodiny po nás. To sa im beží, keď vedia, že na Pezinskú Babu to je už "len" 40 km.
   Niekde na 50. kilometri je tajná kontrola, to už sa pomaly blížime k stúpaniu na Vápennú, pred tým ešte prejdeme Klokoč. Tu sa mi na počudovanie ide veľmi dobre a tak rýchlym krokom na chvíľu unikám skupinke. Niekde v týchto miestach stretávam Feriho Es, ktorý dnes ide klasickú štafetu. Je to veľký bojovník, do kopca mu to ide ťažšie, ale zato rovinky a zbehy dáva s veľkým odhodlaním. Vrchol Vápennej so známou vežičkou je asi na 55.kilometri a terén je tu ešte horší ako na Zárubách. Chodidlá mi vykrúca do všetkých strán, pomedzi klzké kamene sa pohybujem opatrne a vyžaduje to dosť energie. Pozitívne je, že začína svitať a tak si robím aspoň pár pekných záberov.

   Konečne je tu zbeh a na jeho konci obec Sološnica s treťou veľkou občerstvovačkou. Posledné kilometre to chalanom akosi nejde, hlavne Mišo ide ako bez duše. Napokon nám oznámi, že v Sološnici končí, že mu to dnes akosi nejde a len sa trápi. Trochu ma to zaskočilo, je to ešte len 59.kilometer (teda ani nie polovica), ale je to jeho rozhodnutie. V dedine stretávame Paliho Soviča, ten je práve na odchode do BA a Mišo hneď využíva situáciu a dohaduje si odvoz. Na ihrisko k občerstvovačke prichádzame okolo pol 6 ráno a už sa to tu hemží ľuďmi. Dávam si misku cestovín s olivami, padne mi celkom vhod takto na raňajky. Janči to klasicky odbaví colou a kým ja jednou rukou tlačím cestovinu a druhou si balím fľašky do batoha, už do mňa dobiedza, že by sme mohli ísť.
   Pred nami je dosť nepríjemný dlhý úsek po Pezinskú babu, hneď na 66.kilometri chuťovka Taricove skaly, kde sa driapeme takmer po štvornožky. Našťastie to má len pár desiatok metrov. Pred 68. kilometrom sa trasa delí, ultra sólo a ultra štafety si spravia peknú zachádzku na Vysokú, klasické štafety pokračujú bez tejto lahôdky. Od odbočky po vrchol je to cca 3km, oproti nám beží v protismere kopec ľudí, ktorí už to majú za sebou, ako im len závidím... Stúpanie je miestami dosť prudké, ale stále ešte sa mi ešte ide relatívne dobre. Na vrchole malá kontrola, dobrovoľníci Paťo Hrotek ešte s jedným týpkom nám dokonca ponúknu trochu vody. Musela to byť slušná makačka vyniesť sem to občerstvenie. Spravíme si pár fotiek a valíme dolu.

Oproti nám ešte stále stúpajú nejakí ľuďia, tak vieme, že nie sme celkom poslední. Konečne sme opäť na mieste, kde sa cesty rozdeľujú pre ultra a ne-ultra a pokračujeme ďalej smer Skalnatá, Čertov kopec, Čmelok, ešte jedna tajná kontrola (ani neviem presne kde to bolo, ale nasledovalo brutálne stúpanie). Asi 1-2km pred Pezinskou Babou dobiehame ďalšieho bežca, ktorý sa motá podobným tempom ako my a tak s ním ešte trochu pokecáme. Konečne je tu známa asfaltka, prechádzame opatrne aby nás tu nesundal nejaký premotivovaný motorkár a už len pár desiatok metrov k občerstvovačke. Za nami je asi 83 kilometrov (a trvalo nám to 15,5 hodiny), pred nami ešte 60, tak sa treba dať trochu do poriadku. Dal som si sem poslať dropbag, tak sa prezliekam do suchého trička a čistých ponožiek. Chodidlá mám dosť v zúboženom stave, na niekoľkých prstoch začínajúce pľuzgiere, tak si ich pooblepujem leukoplastom. Je to dôsledok hnusného terénu hlavne na Vápennej. Janči je na tom podobne, ale vraví, že sa ani nejde vyzúvať. Dávam si teplú polievku, ovocie a nejaké slané pochutiny. Na naše prekvapenie nás tu čaká Peťo O., ktorý nás opustil asi ešte niekde pred Sološnicou. Pekný kamarát, aspoň si tu stihol dobre oddýchnuť. Takisto sa k nám pripája Jančiho pacer Maťo, ktorý nám bude robiť motivátora a navigátora až do cieľa. Taký je plán. Akonáhle sme trošku skonsolidovaní, vyrážame svorne vo štvorici na úsek Baba-Kamzík.

   Prechádzame známymi miestami Malých Karpát, Konské hlavy, Somár, Jurské jazero. Ideme rýchlou chôdzou, o behu sa už v tejto fáze nedá veľmi uvažovať. Peťo prináša do našej skupinky nový rozmer "humoru a legrácie". Robíme si z neho srandu, lebo začína mať odreniny na istých citlivých miestach a tak musí čoraz častejšie zastavovať a premazávať. Viem z vlastnej skúsenosti, aké to je peklo ísť niekoľko desiatok kilometrov v takomto stave a mazanie už v tejto fáze pomáha len na chvíľu alebo takmer vôbec. Ďalšou ústrednou témou našich vtípkov je "Nuru" masáž, o ktorej začal točiť tuším tiež Peťo a je to vďačný predmet fantazírovania, človek aspoň na chvíľu myslí na niečo príjemné a nie na bolesť pri každom kroku. Na 98.kilometri prichádzame konečne na Biely kríž, cesta sem nám pripadala nekonečná. Okrem toho treba každú chviľu uskakovať pred premotivovanými víkendovými cyklistami, často na elektro bajkoch, ktorých je tu čím ďalej tým viac. Je tu malá dodatková občerstvovačka, kde však okrem bazového sirupu a pár slaných tyčiniek skoro nič nemajú. Našťastie je tu hneď vedľa novučičký bufet, kde si objednávame pivo a hot-dog. Ako neskorší obed nám to padne veľmi vhod. Posedeli sme si tu dobrých 15-20 minút, načase vyraziť. Kamzík už čaká. Na stúpanie pod lanovkou sa vôbec neteším, nech to už máme čím skôr za sebou.
   Hodinky ukazujú 111 km a my sme konečne pod lanovkou na Kamzík. Je krátko po 17. hodine, poslední ľudia sa ešte vozia sedačkou a my nastupujeme s odhodlaním do krátkeho ale o to hnusnejšieho stúpania. Môj rekord z dolnej stanice na hornú je niečo pod 11 minút, dneska ho asi neprekonám. Zapieram sa do palíc a tlačím svoje telo pomalým pohybom do prudkého kopca. Ide to veľmi ťažko a veľmi pomaly. Chalani sa mi strácajú za prvým medzikopcom, nemám asi snahu ich dobehnúť, idem si svoje a v duchu nadávam. K občerstvovačke pri hornej stanici mi to trvalo okolo 20 minút, skandujúcich divákov som takmer nevnímal. Dobrovoľníci nás obskakujú, dávam si trochu mastného chleba a pol plechovky radlera. Pri bežnej stovke by sme už v týchto miestach boli asi v cieli, no nás čaká ešte takých 30-35 kilometrov, z toho veľká časť mestom.
   Aby dokázali trasu natiahnuť na potrebných 145 km, krúti sa trasa ako prd v gatiach celou Bratislavou, cez Kramáre dolu k Brnianskej ceste, potom hore cez Horský park a jeho milión schodov, obzrieť si miliónársku štvrť a architektúru, z ktorej sa niekedy človeku robí nevoľno. Mlynská dolina, okolo internátov na Starých gruntoch opäť dolu do Líščieho údolia. Tu ešte posledná mini občerstvovačka, kde sa na pár minút pristavujeme. Medzitým náš pacer vybavil ešte jedno neplánované občerstvenie, jeho kolega nám má priniesť vychladený radler na most pri konečnej električiek. Až tak som nemal naň chuť, ale nakoniec som ho vypil takmer na ex a zajedol gumovými medvedíkmi. Po tomto občerstvení stúpame hore kopcom smer Švábsky vrch a Devínska kobyla, môj dobre známy bežecký rajón. Ukazujem chalanom odbočku, z ktorej to mám domov asi kilometer. Dnes ňou však bohužiaľ nepôjdeme. Obchádzame bývalú vojenskú základňu a hore nás čaká posledná tajná kontrola. Teraz hnusný zbeh smer Devín, rozšľahaným stehnám to nerobí extra dobre a do toho nás idú zožrať komáre a iná nočná háveď.
   Sme v Devíne, na poslednej občerstvovačke pred cieľom, vychladené čapované pivo nikto z nás neodmietne, k tomu poteší aj miska cestovín. Mali sme obavy, či stihneme deadline pre túto kontrolu, celkový limit trasy je 32 hodín a my ideme už celkom na doraz. Dobrovoľníci nám ale oznamujú, že za nami je ešte nejakých 9 ľudí. Už sme na nohách viac ako 27 hodín, čím som prekonal svoj doterajší rekord. Najdlhšie som zatiaľ išiel prvú Leteckú stovku, čo bolo myslím niečo pod 24 hodín. Lúčime sa s príjemným osadenstvom občerstvovačky a ideme ďalej, ešte vyhliadková prechádzka celým Devínom (lebo kilometre, nee?), potom stúpame na konci dediny do kopca smer Jezuitské lesy. Tento úsek snáď nemal konca, žiadne výhľady, mesto v nedohľadne, len motanica nezáživnou lesnou cestou, dotieravé komáre a čoraz väčšia bolesť z otlakov. Po vyše hodine sa zrazu vynárame z lesa a pred nami sídlisko Dlhé diely. Aspoň nejaká zmena. Do cieľa ešte asi 6 km. To už dáme. Len ešte musíme prejsť nekonečným nábrežím, vedľa mňa kráča zombík Janči, sem tam privrie oči, tak len dávam pozor aby nezišiel z chodníka. Obchádzame veľkou obkľukou botanickú záhradu (veď každých pár stoviek metrov navyše sa počíta), úsek od mostu Lafranconi po River park už aj ja mám problém udržať otvorené oči. Ale všetkými túžobne očakávané hradné schody nás vytrhnú z driemot a rozpumpujú krv v žilách. Aj keď ich je len pár stoviek. Teší nás aspoň skutočnosť, že je to na dnes posledné stúpanie. Obchádzame hrad a smerujeme dolu do uličiek Starého mesta, je neskorá večerná (či už skôr ranná) hodina, ale "zábava" tu vyzerá byť ešte v plnom prúde. Toľko podnapitých ľudí na jednom mieste som už dosť dávno nevidel. Predierame sa tlačenicou pod Michalskou bránou a robíme šaškáreň všetkým naokolo. Mám silný pocit, že sem nepatríme a prichádzame z úplne iného sveta. Túto bodku na záver si organizátori naozaj mohli odpustiť, Bratislava naozaj nie je Chamonix a ku jej kultúrnosti máme ešte veľmi veľmi ďaleko. Len sa modlím, nech sme už pri Eurovei a nedostaneme predtým od niekoho na hubu. Prešli sme vyše 140 kilometrov a nepotrebujem prísť ku zraneniu od nejakého podguráženého hoväda. Konečne cieľová rovinka, do konca limitu ostáva ešte hodina, cieľovú bránu zatiaľ nesfúkli, týči sa pred nami na našich posledných metroch. Sme v cieli, chviľku postávame, kým si niekto všimne, že prišli ďalší finišeri. Dostávame medaily, robíme si cieľové foto a snažíme sa uvedomiť si, že je to naozaj za nami. V stane si ešte dávam polostudený guláš, ktorý som nakmer neudržal v žalúdku. Presun ešte asi pol kilometra do školy, kde máme odložené veci, prezliecť sa a hurá domov, do sprchy a do postele. Po takmer 48 hodinách bez spánku budem spať ako zabitý.

Čítať ďalej

Severný Živloplaz 2019 (77km, 3100m+) alebo spoznávanie lúk a pasienkov v okolí Starej Ľubovne

1.6.2019 :: V tomto roku vyšiel druhý (alebo prvý) ročník jedného z najvýchodnejších ultrabehov na Slovensku symbolicky práve na deň detí. A hoci väčšina z nás sa už za deti nepovažuje, nájde sa skupinka ľudí, ktorí sa rozhodnú prejsť si len tak z pasie 77 kilometrov. Minulý rok (nultý ročník) sa išla plnohodnotná 105 kilometrová vzdialenosť. Tentokrát to z istých nemenovaných dôvodov museli organizátori skresať o celých 28 kilometrov. Istú výhodu to môže mať pre ľudí, ktorí sa ešte necítia na celú stovku, ale chceli by pričuchnúť k ultratrailu.
   Ja som sa zúčastnil aj minulého ročníka a tak som mohol porovnávať čo bolo horšie, lepšie alebo len iné. Nová trasa prešla okrem skrátenia aj jemnými modifikáciami, dovolil som si spraviť pre názornosť malé porovnanie.

Živloplaz 2018 (žltá) vs 2019 (modrá)

   Ako vidno, sú to v podstate dva takmer úplne rozdielne ultra-traily, spoločných úsekov bolo len pár, ale k tomu sa ešte vrátim.

   Pôvodne som sa tento rok tohto podujatia ani neplánoval zúčastniť, lebo týždeň po ňom sa chcem pokúsiť prejsť Štefánika a tak potrebujem byť oddýchnutý. Ha ha ha, asi 2 týždne pred akciou mi volá Janči, že či idem na Živloplaza a nech nerobím drahoty, že už sú traja dohodnutí a dáme si dobrý tréning pred Štefánikom. Nemám rád, keď ma niekto cez telefón prehovára na nejakú úžasnú ponuku, ktorú musím využiť, tentokrát na to stačilo Jančimu aby pár minút do mňa hučal a nakoniec som povedal 'dobre, idem'. Povedali sme si, že pôjdeme úplne na pohodu, veď vždy sa dá skončiť po 30km (dať si akože tú kratšiu trasu). A takisto môže nastať situácia na Štefánikovi, že im padne konár, alebo sa zablýska (ako minulý rok) a preteky budú zrušenené. V tom prípade by ma dvojnásobne štvalo, že som nebol aspoň na jednej z akcií.
   Počas týždňa padlo rozhodnutie, že pôjdeme do Starej Ľubovne vlakom, nikomu sa nechcelo valiť krížom cez celú republiku autom. Síce od roku 2014 už jazdíme vďaka našej skvelej vláde do Košíc po diaľnici, no ja som si to pred rokom vyskúšal a myslím, že na čas zasa stačilo. Je to dosť adrenalínový zážitok. Do vlaku sadáme v piatok na poludnie, ja + Janči + fotograf Martin, na Vinohradoch pristupuje ešte Mišo. Máme miestenky v "open space", no úžasný rezervačný systém nášho náhodného prepravcu spôsobil, že namiesto štvorky okolo jedného stolíka sedíme dvaja a dvaja chrbtom k sebe, navyše dvaja z nás na mieste pre osoby so zníženou pohyblivosťou. Z Miša sme si ešte dobrú chvíľu uťahovali, že takéto miesta mal rezervovať radšej na spiatočnú cestu. Cesta ubehla celkom v pohode, až na to, že sme sedeli asi v jedinom neklimatizovanom vagóne, tak sme si pár hodín užívali až 31 stupňové žúžo. Ďakujeme, ŽSR!

   V Poprade máme prestúpiť na lokálku, ktorá nás dovezie až do Ľubovne, na prestup je okolo 8 minút, čo samozrejme nemáme šancu stihnúť, nie sme predsa v Japonsku. Už v Mikuláši máme meškanie viac ako 30 minút. V Poprade vystupujeme na stanici, ktorá nie je až v takom hroznom stave, ale aj tak je to miesto, kde sa človek nechce dlho zdržiavať. Sme hladní a skúšame prvú "pizzeriu" asi 10 metrov od staničnej budovy. Vnútri leží vystavená 1 nakrájaná pizza a za pultom teta, ktorá neodpovedá na pozdrav, tak to hneď otáčame. O pár desiatok metrov ďalej, pri autobusovej stanici, nachádzame otvorené bistro s odvážnym názvom niečo ako "King burger", tak tam vpálime a objednáme si niečo pod zub. Nie je to práve kulinársky zážitok, ale aspoň tu zabijeme nejakých 30-40 minút, lebo ďalsí vlak do SL ide až 2 hodiny po tom zmeškanom. Vlak nakoniec prichádza, nahromadilo sa tu medzitým dosť ľudí a vláčik má len 2 vagóny. Rómska "rodinka" hneď obsadzuje tak odhadom pol vagóna, nám sa podarilo chytiť 4 miesta v 2. vozni. Nie všetci mali to šťastie a stoja kde sa dá. Zhruba na polceste vlak zastavuje, rušňovodič otvára nejakú veľkú rozvodnú skriňu, chvíľu sa v nej hrabe a odchádza. Po chvíli niekde z tých miest začne vytekať voda a o niekoľko minút sa celá podlaha vlaku mení na súvislú vodnú hladinu. No myslím, že je to stále lepšie, ako by sme mali horieť...

   Do Ľubovne prichádzame bez újmy okolo 20.00, zdravíme ďalších ultrabežcov, ktorí s nami pricestovali a nevedeli sme o nich. My rozmaznaní páni v strednom veku si to namierime rovno k hotelu, ostatní mieria do telocvične. Ubytujeme sa, zložíme veci a tiež sa poberieme na prezentáciu do telocvične. Je to bohužiaľ trochu od ruky, hotel je asi 15-20 minút chôdze od mesta. Vo vestibule už nás víta Lukáš s domácou medicínou, tak kopneme hneď každý po jednom. Podpíšeme ešte lajstro, že sme svojprávni a ideme to celé absolvovať na vlastné triko. Vraciame sa do hotela a ešte pred spaním dávame ľahkú večeru šampiónov, ja len fazuľovú polievku a ostatní k tomu ešte aj bryndzové pirohy.
   Budíček máme ráno asi 4:45, v noci som takmer nespal (Janči vraví, že ani on) a ešte ma aj bolí hlava. Dávam si hneď Ibuprofen s Redbulom, moje osvedčené kombo pre takéto situácie. Obliekame sa letne, má byť dobré počasie, neberiem si ani bundu do dažďa, len ľahkú fukerku. Opäť cesta do centra, na námestí, kde sa štartuje, už sa to pomaly zbiera. Ešte pár povzbudivých slov od Julky a 6.02 vybiehame do ulíc.

   Snažíme sa s Jančim krotiť vášne, no valiaci sa dav nás núti pobehnúť. Prebiehame mestom až po posledné rodinné domy a potom už hore do kopca. Stretávam tu Jana - spolubežca, s ktorým sme doklepali Živloplaza do cieľa takto pred rokom. Chvíľu spolu pokecáme, nezabudne mi netaktne naznačiť, ako som od vlaňajška pribral. Je to proste kamoš. Stúpame na prvý kopec a po ľavej strane sa otvárajú výhľady na Vysoké Tatry. Slnko sa zatiaľ schováva a teplota je príjemne bežecká. Prvá občerstvovačka je v obci Jarabina. Pár desiatok metrov pred ňou stretávame zakrvaveného fotografa Martina, ktorému sa podarilo spraviť si peknú blatovú textúru na zadku a pri tom si odrieť lakeť na jednej ruke. Terén je miestami dosť rozbahnený a šmykľavý, sám som rád, že som ešte bez pádu. Na občerstvovačke dopĺňame tekutiny a hodíme do seba niečo tuhé (hlavne makovník bol super), čaká nás dlhá 17km etapa.
   Niekde sme medzitým stratili Michala. No ani nie stratili, on dnes cíti "kraft" a tak beží dopredu. My s Jančim ideme na pohodu, dnes je cieľ prísť do cieľa a žiadne naháňanie. Po pár kilometroch prechádzame singláčom, ktorý niekoľkokrát križuje jemne rozvodnený potok. Spočiatku je to celkom zábavné, no keď už mám po asi siedmom prechode obidve tenisky plné vody, začínajú padať jemné nadávky. Z ďalších kilometrov (v podstate až do cieľa) si najviac pamätám toto: čvacht, čvacht, čvachty, čvacht, čľup, čľup, čvacht,...prekladané v rôznych intervaloch jemnejšími aj drsnejšími nadávkami. Neviem si vybaviť v pamäti miesta, ktorými prechádzame. Ešte prvú kontrolu som si pamätal (hoci nie ako prvú), ale ďalej mi vôbec v hlave nič nenaskakuje a trasu nespoznávam. Tajne dúfam, že pôjdeme aspoň úsek poľským hrebeňom (Pieniny?), ktorý bol vlani jedným z najkrajších. Aj sa po niekoľkých kilometroch dostávame na poľskú hranicu, je tu rozhľadňa, nejaké smerovníky, ale nič mi to nepripomína. Pokračujeme po tejto hranici asi 5-6 kilometrov a schádzame k druhej občerstvovačke v obci Mníšek nad Popradom. Natlačím čosi do hlavy, dopĺňam pre istotu aj náhradnú fľašku tekutinou (tento úsek bude kratší, ale može byť už teplo) a ideme ďalej. Tesne pred odchodom z občerstvovačky dobieha fotograf Martin ešte s nejakým týpkom.

   Kráčame po ceste na koniec dediny, slnko občas vykukne, ale väčšinou je stále pod mrakom, čo je super. Tretia kontrola by mala byť vraj na Ľubovnianskom hrade. Tam bol vlani cieľ, takže už definitívne viem, že trasa je podstatne iná. S pekných výhľadov a skupiniek poľských turistov už dnes asi nič nebude. Asi kilometer pred kontrolou mi naskakujú spomienky v podobe záchytných bodov a vravím Jančimu, že o chvíľu sme pri hrade, len toť vyjdeme z lesa. O niekoko minút naozaj zbadáme krásnu scenériu hradu a pred ním prístrešok občerstvovačky a jurta mongolského typu. Hneď sa nás ujmú dobrovoľníci pod vedením klanu Batmendijnovcov, potešila hlavne polievka. Aj chlieb s domácim lekvárom som ochutnal (pochváľ maminu, Julka :) Dopriali sme si tu nejakých 10-15 minút, polovica trasy je za nami a poberáme sa ďalej.
   Ide s nami ešte Vlado, bežec, s ktorým som sa zoznámil pred rokom na NTS-ke (tiež bol medzi poslednými, ako ja), sledujeme sa odvtedy cez Stravu. Schádzame dolu hradným kopcom k dedine Podsadek, kde nás čaká nečakaná kultúrna vložka. Trasa vedie rovno cez rómske gheto, kontrolujem pre istotu navigáciu v hodinkách, či sme nemali niekde odbočiť, toto by nám hádam organizátori nespravili. Ja mám sice rád čierny humor najhrubšieho zrna, ale tu mi začalo trochu sťahovať riť. Nemám z detstva práve príjemné spomienky na spolužitie s touto menšinou, tak vravím chalanom, či trochu neskúsime pobehnúť. Nechcem sa tu pretŕčať dlhšie, než je nevyhnutné. Traja ultrabežci tu zjavne pôsobia ako dobrá atrakcia, pokrikujú po nás malé aj väčšie decká. Jeden sa dokonca pýta, či bežíme maratón. Prebiehame okolo svorky túlavých psov, znova mi stisne riť. Našťastie si nás nevšímajú, asi ich niekto nedávno nakŕmil.

   Prechádzame postupne do civilizovanejšej časti dediny, odbáčame do ulice vľavo, ktorá nás po pár stovkách metrov vedie konečne opäť do lesa. Včera sme po prezentácii stretli bežca Peťa, Mišo s Jančim sa s ním už poznali, ja nie. Dnes sa s ním celý deň predbiehame. Je to vraj jeho prvá väčšia vzdialenosť. Vidno, že ešte nemá skúsenosti z ultrabehov, vždy nás dolu kopcom opáli a potom do kopca ho zas predbiehame my. Snažíme sa ísť rýchlou chôdzou a udržovať pokiaľ možno konštantné tempo, čo sa nám zatiaľ osvedčuje. V každom prípade je to oveľa menej vyčerpávajúce, ako prechádzať neustále do akéhosi šuchtavého behu. Techniku konštantnej rýchlej chôdze využívajú aj starší skúsení diaľkoplazi, medzi nimi aj paličkár (náš postrach z Maďarska). Vyštartujú istým nastaveným tempom a potom idú jak roboti až do konca. My menej skúsení sa často snažíme aspoň v prvej polovici trasy bežať, no ku koncu už tak spomalíme, že nás takíto walkeri v pohode predbiehajú.
   Druhý dlhý 17km úsek trasy končí na občerstvovačke v obci Plavnica niekde na 59. kilomeri. Medzitým sa nám podarilo nasadiť s Jančim také tempo, že sme nechali za sebou Vlada, Peťa a ešte jedného Prešovčana, ktorý bol dosť hlučný a nechcelo sa nám ho počúvať. Rýchlo sa občerstvujeme a odchádzame ešte skôr ako sa táto trojica objaví v dohľade.
   Do cieľa ostáva ešte 18-19 kilometrov a posledná občerstvovačka. Ide sa mi celkom dobre, dnes sa zatiaľ žiadna kríza nedostavila. Šlapeme dlhým tiahlym stúpaním vedľa ohradených pasienkov a spočiatku sa ešte kocháme výhľadmi. Slnko sa prestalo skrývať a pekne na nás pečie. Nie je to však nejaký strašný úpek a navyše pofukuje aj vietor, takže je to znesiteľné. Zdravíme a fotíme si najväčších producentov metánu na planéte a pokračujeme ďalej.

   Schádzame z pasienkov, prechádzame niekoľko stometrový rušný úsek cesty č.68, kde musíme dať pozor, aby nás nedal dole nejaký miestny pretekár. Nasleduje lúka, potom ďalšia lúka a nakoniec ešte lúka. Čvachty čvacht, čľup, čľup, je...té blato, k...va, #$@%!^. Ozaj, spomínal som už, ako neznášam mazľavé lepkavé blato a mláky, ktoré sa nedajú obísť?
   Blížime sa k 68. kilometru a poslednej občerstvovačke Ľubovnianske kúpele. Je tu veľký hotel a oproti zjazdovka. Na kontrole nás víta Luky a ďalší dvaja dobrovoľníci. Dávam si trochu ovocia a dopĺňam vodu. Ostáva posledných 9km a zhruba 400 výškových metrov. Ideme na to. Prvá časť sa ide do kopca lesom, trochu prudšie stúpanie ale zas nie veľmi dlhé. Na záver nás čaká ešte asi 25x lúka a 15x pole, striedavo v rôznych pomeroch. Musím sa priznať, že tieto pasáže sa nám s Jančim nejako extra nepáčili, krásne lesy a kopce vidíme len v diaľke a my sa plahočíme nekonečnými poliami a lúkami, obchádzame akúsi dedinu pod nami, čľupkáme rozbahnenou trávou a svorne nadávame. Napokon zliezame dlhočizným kopcom dolu do Novej Ľubovne, no nejdeme priamo do cieľa, ktorý máme ako na dlani, ale ešte úplne na záver si dáme jeden kopec, čarovný les a chatovú osadu. Na poslednom kilometri nás ešte predbehli manželia Okruhlicovci a my s Jančim analyzujeme, čo by nás tak dokázalo vyhecovať, aby sme niečo podobné spravili pár stoviek metrov pred cieľom. Či už prídeme do cieľa na 95. alebo 97. mieste, je úplne šuma-fuk, o bedňu sa tu nehrá a dokazovať si tiež nič nemusíme. Dnes sme to poňali ako taký výživný tréning pred Štefánikom a tento účel to myslím splnilo. Posledné metre pred finišom a Julka sa nás ešte pokúša vyburcovať k záverečnému kolečku po bežeckom ovále. Chcem jej spraviť radosť, zatnem zuby, spomeniem si na svoj veľký vzor Harolda a bežím s gestom veľkého víťaza až do cieľa.

Be strong, hide your pain...

Ďakujem na záver všetkým obetavým dobrovoľníkom, čo sa o nás starali, organizátorom, za ich mravenčiu prácu, o ktorej väčšina ľudí ani netuší a teším sa na stretnutie na nejakom ďalšom ultráči.

Link na Strave: tu

Čítať ďalej