21.október 2017 :: Prešporský ultratrail bol štvrtou a zároveň poslednou ultra-akciou, ktorej som sa zúčastnil v tomto roku. Bol to môj druhý pokus po minuloročnom neúspechu, kedy som skončil na občerstvovačke v Marianke s veľkými bolesťami šliach. Vtedy to bol môj prvý pokus o stovku.
Tento rok som išiel už so skúsenosťami s troch ultratrailov, z toho dvoch dokončených (Letecká stovka, Ponitrianska stovka), takže som veril, že sa to podarí. Stretnutie účastníkov bolo v sobotu ráno v kultúrnom dobe v Bratislavskej Dúbravke. Výhodou pre mňa bolo, že som na štart mohol doslova dobehnúť z domu, keďže to mám tak asi kilometer. Odpadla tak starosť s autom alebo dopravou MHD v skorých ranných hodinách. Štart bol o 7.00 z parkoviska pred LIDL-om.
Zaznie štartový výstrel a okolo 200 pretekárov vyráža ulicami Dúbravky. Niektorí valia, akoby bežali desiatku. Poväčšine sú to však tí, čo idú kratšiu trasu (50km), tak nech si len idú, my stovkári musíme začínať s rozvahou a neprepaľovať. Prichádzame na koniec asfaltky a začína stúpanie na Dúbravskú hlavicu, známe to miesto mojich tréningov.
Prvá kontrola je ešte pred vrcholom, nezdržujem sa a bežím hneď ďalej, klesáme na Sandberg a potom singláčom s výhľadmi na Rakúsko. Asi po hodine aj pol pribieham k prvej občerstvovačke pod Devínom, dávam si nejaké tie raňajky a bežím ďalej. Opúšťam Devín, opäť hore cez les, z ktorého vychádzam až v Karlovej Vsi. Zbeh dol do Líščieho údolia a znova hore, smerom k študentským internátom Staré Grunty. Tu si toho asfaltu užívame pomerne dosť, lebo sa treba premotať celým mestom. Nasleduje Slávičie údolie a stúpanie smerom na Slavín, jedna z uličiek má mimoriadne výživné stúpanie. Po necelých 3,5hodinách pribieham na občerstvovačku v Horskom parku, konečne na chvílku oddych od asfaltu. Doplňujem kalórie, nejaký čaj a ide sa.
Ostáva ešte pár km asfaltu, kým prejdeme k ozajstným trailovým úsekom. Prechod cez Brniansku (stvorprúdovka), Suchý mlyn a pomaly sa dostávam na Cestu mládeže, to už sú dobre známe lesné úseky. Stúpanie na Kamzík dá vždy trochu zabrať, ale aspoň tu človek vie, čo môže čakať. Hore na Kamzíku trochu chudobnejšie občerstvenie, no aspoň som sa napil a zjedol pár sušienok. Prichádza klesajúci úsek smerom do Rače na Peknú cestu, kde čaká už o poznanie bohatšie prestrený stôl a veľmí milí dobrovoľníci. Stretávam medzi nimi parťáka Jozefa, s ktorým som bežal na jar Lazovku (on ju na rozdiel odo mňa aj dokončil). Doprajem si nové kalórie, trošku si oddýchnem a nastupujem do ďalšieho úseku. Najprv sa ide do kopca, cesta sa stáča smerom ku Kamzíku, no nejdeme až hore, ale sa prudko točí doprava a naberá smer Marianka. Práve zbeh do Marianky bol pre mňa minulý rok kritický, tu už ma začínali pobolievať šľachy predkolenia a len s veľkými problémami som sa dokotúlal dolu. Teraz to našťastie ináč, ide sa mi výborne a na občerstvovačku na 54. kilometri dobieham po necelých 8 hodinách. Pokiaľ mi to vydrží, mohol by z toho byť aj celkom slušný výsledný čas.
Z Marianky sa ide hore kopcom a potom opäť dolu do Rače, len o pár ulíc ďalej (Knižkova dolina), ak sa dobre pamätám, bola tam aj "tajná" občerstvovačka, čo ma mimoriadne potešilo. V týchto momentoch som už putoval vo dvojici s Marošom, ku ktorému som sa pripojil niekde okolo 50.km. Z Rače nás čaká poslednýkrát prechod na druhú stranu kopca, tento raz do Stupavy. Cestou dolu už sa pomaly stmieva a kým prichádzame do mesta, je celkom tma. Ideme okolo Zámockého parku a o pár sto metrov dobiehame na občerstvovačku. Majú tu polievku a iné dobré veci, tak si tu dávame dlhšiu pauzu. Maroš odchádza z občerstvovačky o čosi skôr, vraj sa ponáhľa na vlak a chcel by ho stihnúť. Tak mu vravím, nech kľudne ide, do cieľa je to už len niečo cez 20 km. Zapínam čelovku a dávam sa na cestu.
Zo Stupavy cesta pokračuje smerom do Borinky, resp. rovno na Pajštún, ten stupáčik pred vrcholom ale zvládam celkom v pohode, na to že je to cca 82.km. Z kopca sa ide celkom príjemným downhillom. Ako si tak cupitám lesným chodníkom, po chvíli sa blížim k postave s čelovkou a povedomým batohom. Jasné, že to je Maroš. Dostal nejakú menšiu krízu a prechod cez Pajštún ho dosť spomalil. Tak sa zasa dávame dokopy a cupitáme ďalej. Čaká nás posledná občerstvovačka na Košariskách (91.km), ku ktorej vedie nekonečná cesta. Sadá hmla a my vidíme ledva na pár metrov pred seba. Ale keď zbadáme svetielko občerstvovačky, dodáva nám to novú energiu. Na mieste nás čaká dobrovoľník kamarát Feri aj s dvoma dievčatami a bohato prestretým stolom. Popijeme, niečo zjeme a o niekoľko minút už sa vraciame tou istou asfaltkou kúsok spať. Cesta sa potom stáča doľava a pred nami už len posledný prechod kopca do Rače a potom do cieľa.
Mám stále dosť energie, nič ma nejako výrazne nebolí a tak si to šiniem občas aj pomalým klusom vpred. Maroš začína mať znova problém a posiela ma dopredu. Už je to len pár kilometrov a nie je veľmi kde zablúdiť, tak ho opúšťam a idem zvyšok až do cieľa sám. V Rači ešte kúsok asfaltu, posledné ulice a dobieham do cieľa. Výsledný čas je 16:32, čo je zatiaľ najlepší dosiahnutý čas na stovke a možno ho tak skoro ani neprekonám.
Do cieľa 100 km trasy nakoniec prišlo 55 mužov a 9 žien, pri 50km trase to bolo 62 mužov a 29 žien. Ako som sa neskôr dozvedel, organizátori sa rozhodli PUT týmto ročníkom ukončiť, čo je podľa mňa dosť veľká škoda. Bol to jeden z najľahších, no zároveň veľmi pekných ultrabehov v bezprostrednom okolí hlavného mesta, čo má svoje výhody. Človek môže kedykoľvek skončiť a pritom to má len na skok domov.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára