Letecká stovka 2018 (návrat po roku)

17-18. marca 2018 :: Od poslednej absolvovanej stovky na jeseň 2017 som sa snažil bez väčších prerušení trénovať a to aj po celú zimu, aby som mal nabehaný nejaký konštantný mesačný objem kilometrov. Výsledok práve spomínanej poslednej 100-vky (Prešporský Ultratrail, čas cca: 16:30 hod) mi dával nádej, že aj prvá tohtoročná 100-ka sa bude dať absolvovať v slušnejšom čase v porovnaní s minulým rokom :) To som však ešte netušil, ako sa s nami príroda zahrá...

Na začiatok sezóny som sa už veľmi tešil. Vypadnúť zo stereotypu a navštíviť opäť miesta, kde bežne nebehávam. A takisto sa stretnúť s ultrabežeckou komunitou a zažiť atmosféru ultra. Pôvodne mali ísť na akciu so mnou v aute ešte dvaja ľudia - manželia Kopčokovci, s ktorými som sa zoznámil na jeseň na PUT. Oni si však dali na úvod sezóny akciu s názvom Kysucká stovka, ktorá je známa svojimi často extrémnymi podmienkami. Inak to nebolo ani tento rok a počasie si vybralo svoju daň na mnohých bežcoch. A tak nakoniec pár dní pred Leteckou moji "parťáci" účasť zrušili.

Idem teda len sám, v piatok večer sa ešte zastavujeme s priateľkou v Trenčíne na registrácii, aby som sa už ráno nezdržoval a mohol si o chvíľu dlhšie pospať. Nocľah mám zabezpečený u svokrovcov kúsok od Trenčina, takže nemusím spať na karimatke v telocvični. Veci som si nachystal už doma, tak si len porozkladám oblečenie po stoličkách a okolo pol 10 sa poberiem do postele. Budík zvoní tesne pred 5.00, obliekam sa, rýchlo vypijem nachystaný proteínový šejk, naplním flašky vodou a pred pol 6 vyrážame do Trenčína na štart.

V Sokolovni už vládne správna predštartová atmosféra, vidím pár známych tvári, je tu Slávo Glesk (dnes vo funkcii bežca) a na poslednú chvíľu prichádza aj Maťo Urbaník. Ešte rýchlo wc-ko a presúvam sa von na štart. Chvíľu postávam v zadnej sekcii a už je tu štartový výstrel. Vyše stovka ultra-nadšencov vyráža na 104km dlhú trasu.

Prebiehame centrom Trenčína, hore popod hrad stúpame na Brezinu, počasie príjemné, odhadujem tak niečo nad nulou. Po prvých kilometroch sa blížime k dedine Soblahov, no ešte pred tým nás čaká úsek, ktorý preveril psychiku asi všetkých účastníkov - nazvali sme ho bahenné kúpele. Poľná cesta (po ktorej by sa normálne dalo bežať) rozrytá od traktorov a inej ťažkej techniky, je tým pádom nepoužiteľná, takže jediná možnosť je strihnúť si to krížom cez pole. Chvíľu to ide celkom dobre, sem tam sú trsy niečoho zeleného, na čo sa dá bezpečne stúpiť, no čoskoro sa na topánky začne nechutne lepiť blato a pohyb sa stáva nevyspytateľným. Každá noha má zrazu aj o kilo viac a ja len čakám, kedy ma to vyzuje a skončím natiahnutý uprostred toho lepkavého hnusu. Napokon sa dostávam k dedine, kde začína asfalt, zhadzujem paličkou najhrubšie nánosy blata z obuvi a pokračujem. Ďalej to ide už celkom v pohode, postupne naberám výškové metre a zhruba po 3,5hod prichádzam na Inoveckú chatu. Výborné občerstvenie, dávam si mastné chleby, vianočku, slané keksy, ovocie a čokoládu, všetkého je dosť :) Doplním liter tekutín a ide sa ďalej.

Mňamky na Inoveckej chate

Nasleduje stúpanie na najvyšší bod trasy, Inovec. Sú tu ešte pomerne výrazné pozostatky snehu, miestami aj zľadovatené úseky, čo má svoje výhody aj nevýhody. Nie je blato a topánky sa mi v snehu celkom pekne očistili od nánosov blata. Na druhej strane sa tak trochu šmýka a tak pre istotu vyťahujem nesmeky a hneď je to o čosi lepšie. Trasa striedavo stúpa a klesá, ale nie sú to už nejaké výrazné prevýšenia. Od počiatočných kilometrov sa striedavo predbieham so skupinkou chalanom, ktorých poznám z videnia. Zhruba okolo 30.-35. kilometra sa opäť míňame, zdravím ich a zhodujeme sa na tom, že máme podobné tempo a bude lepšie bežať spolu. Tak sa zoznamujem s Janom a Peťom. Jano je bývalý kolega môjho terajšieho kolegu, ktorý mi o ňom už kedysi rozprával. Peťa poznám z akcií Priateľov Behu Ležérneho, ktorých sa tiež sem-tam zúčastňujem. Darmo, svet je malý. Osvedčilo sa mi, že v skupinke sa ide ultra lepšie ako sólo a tak sa v dobrej nálade cca po 7 hodinách dostávame k druhej občerstvovačke, na chatu Bezovec. Za nami 40km a vnútri nás čaká teplá polievka, ktorá vždy dobre padne. K tomu si ešte niečo zahryznem, doplním čaj a vodu a pomaly vyrážam. Pridáva sa k nám ešte štvrtý člen (tiež Peter), aj toho poznám z videnia z rôznych iných behov. Vo štvorici sa pôjde ešte lepšie.

Aj takéto výhľady sme si vychutnávali

Tempo postupne zvoľňujeme, rovinky a zbehy sa ešte snažíme poklusávať, stúpania kráčame. Konštatujeme, že to ide trochu ťažšie, ako sme si predstavovali a bude to asi tým, že od posledného ultra niekedy na jeseň si telo odvyklo od takých porcií kilometrov a teraz to je cítiť. S každou ďalšou stovkou to bude už len ľahšie. Prechádzame krásnou krajinou, ktorá mi pripomína Lazovú stovku spred roka. Čoskoro sme na mieste, ktoré si dobre pamätám - malá ale celkom prudká zjazdovka, Janči už začína mať trochu problém s kolenami v zbehoch. Ja zas cítim stehenné svaly tesne nad kolenom, ale zatiaľ to nie je nič výrazné. Zlezieme zjazdovku, je tu kontrolné stanovište (tabuľka s heslom) a chviľku si posedíme. Chalani našli detskú hojdačku a trochu si odľahčili nohy.

Krátke rozptýlenie

Čaká nás kratší asfaltový úsek cez obec Podhradie. Na jednej z odbočiek sa vydávame doľava a obzeráme si oboru s vysokou zverou. Asi po pol kilometri sa nám však cesta nezdá a tak kontrolujem mapu v mobile. Jasné, že sme mimo trasy. Vraciame sa teda na miesto, kde sme odbočili vľavo a mali sme odbočiť vpravo. To sa stáva, keď ide človek v skupinke a pritom sa zakecá. Ešte pár km, prechod cez chatovú oblasť Duchonka a sme na 3.občerstvovačke. Tentokrát je to otvorený prístrešok, aspoň sa veľmi neohrejeme a nebude nám pri odchode zima. Majú tu teplú kávu, tak neodolám a dávam si dve šálky. Vianočka s lekvárom a nakoniec ešte cesnakový posúch do ruky a môžme pokračovať.

Zostáva nám nastúpať ešte zhruba 1000 výškových metrov, no kým začnú kopce je tu pár km asfaltový úsek viac menej po rovine. Petrovia si nedajú pokoj a snažia sa trochu bežať. Ja s Jančim sme si povedali, že to už dnes odkráčame, predsa len nás čaká viac ako 45km a máme v úmysle dnes dôjsť do cieľa. Zhruba pol hodinu máme ešte svetlo, potom vyťahujeme čelovky. Asfaltka sa mení na širšiu lesnú cestu a začíname stúpať na Panskú Javorinu. Miestami je značenie dosť chabé a aj na miestach, kde sa cesta vetví, chýbajú odrazky. Svorne nadávame na organizátorov. Na tomto by sa naozaj nemuselo šetriť. Radšej nech vyberú o euro vyššie štartovné ale trasa nech je označená poriadne. Ešte že existujú smartfóny a GPS. S príchodom noci sa začína výraznejšie ochladzovať a pridáva sa k tomu vietor. Zatiaľ sa pohybujeme viacmenej v lese, čiže to tak veľmi necítime, ale čím viac sa blížime k vrcholu Panskej Javoriny, tým to je krutejšie. A to ešte netušíme čo nás čaká na poslednom úseku. Od vrchola začína pozvoľné klesanie, ktoré v podstate končí až na poslednej občerstvovačke v Kálnici. Vietor nám zlovestne hučí nad hlavami v korunách stromov a sem-tam nepríjemne šľahá do tváre. Pred chatou v Kálnici opäť prudší zbeh po lyžiarskej zjazdovke, nohy dostávajú zabrať a brzdenie je stále ťažšie. Na chate si dávame cca pol hodinovú pauzu.

Mnoho ľudí sa tu rozhoduje, či ísť ďalej alebo skončiť. Peťo z našej skupinky má väčšie problémy, nestíhal za nami už posledných pár kilometrov a rozhoduje sa skončiť. Ostávame traja a sme odhodlaní pokračovať. Doplňujeme energiu v pevnej aj tekutej forme, nahadzujeme na seba všetko oblečenie, ktoré máme so sebou, lebo vonku sa naozaj výrazne ochladilo. Vyrážame do mrazivej a veternej noci na posledných cca 25km. Pred nami je obec Kálnica, na konci ktorej odbočujeme doprava a stúpame do kopca - dnes posledných asi 150 výškových metrov. Za kopcom pomaly klesáme do obce Beckov, asfalt nám robí na počudovanie celkom dobre, človek nemusí až tak sledovať, kam kladie nohy. Opúšťame Beckov, prechádzame popod diaľnicu a sme na hrádzi, ktorá nás má doviesť až do cieľa.

Už po prvých metroch sa do nás opiera šialený vietor, teplota podľa predpovede mala klesnúť túto noc až k -8 stupňom. Pocitová teplota vďaka vetru sa však zdá byť aspoň -15. Fúka samozrejme spredu, som zabalený asi v 5 vrstvách oblečenia, dva nákrčníky cez nos a ústa. Potreboval by som lyžiarske okuliare, lebo mám pocit, že mi zamrznú očné buľvy. Kráčame zomknutí k sebe ako traja polárnici, po hrboľatej zmrznutej hrádzi sa nejde práve najlepšie. Je to monotónny a nezáživný úsek cesty, cieľ je v nedohľadne a človek má pocit, že sa k nemu vôbec nepribližuje. Niekde na úrovni obce Trenčianske Stankovce sa nachádza brod cez potok, ktorým musíme prejsť aby sme mohli pokračovať. Je to miesto, kde minulý rok veľa ľudí poblúdilo, lebo niekto odstránil alebo otočil značku a tak mnohí pokračovali vpravo namiesto rovno. Tentokrát sa blížime k brodu a vidíme z diaľky človeka s čelovkou. Nie je to halucinácia, ale tajná kontrola. Jeden z orgov nám dáva pečiatku na ruku (papier sa nikomu v tej zime vyťahovať nechce) a ukazuje nám smerom k brodu. Je tam vraj improvizovaná lávka a máme tadiať prejsť a pokračovať ďalej po hrádzi.

Cez deň to vyzeralo ešte celkom nevinne

Pred nami je miesto malého potôčika rozvodnený divoký prúd, cez ktorý je položených pár betónových panelov a na tom naukladané drevené palety. Cez to všetko sa valí ľadová voda. Skúšame čo najopatrnejšie spraviť pár krokov, ale na betónovom paneli aj na paletách je už súvislá vrstva ľadu a jeden neopatrný krok môže znamenať pád do studenej vody s vysokou pravdepodobnosťou následného podchladenia. Šírka brodu je nejakých 6-7 metrov, ale toto nechceme riskovať. Neostáva nám nič iné, len sa vybrať pozdĺž potoka a nájsť bezpečné miesto na prechod, čo v našom prípade znamená pár kilometrov navyše cez Stankovce. Tak sa pomaly motáme touto obchádzkou, Peťo sa začína sťažovať na zažívanie a potom na bolesť achilovky. Občas musíme zastať a chvíľu počkať, kým nás dobehne. Nemôžme ho tu teraz nechať, hoci každá chvíľa postávania na mieste je nepríjemná. Napokon sa napájame znovu na hrádzu a dokráčame až na začiatok Trenčína. Peťo sa každú chvíľu pýta, ako je to ešte ďaleko. Vyzerá, že každú chvíľu zaspí počas chôdze, alebo sa niekde zvalí na zem. Janči sa ho snaží upokojiť a vraví, že už je to len kúsok. No aj ten kúsok ešte trvá najmenej pol hodinu. Prechádzame popod jeden most, druhý, ešte posledný a potom ešte pár sto metrov a sme pri štadióne. Sokolovňa je z druhej strany, ale cieľ je na dosah. Posledné metre, ešte pár schodov a máme to.

V cieli je už väcšina ľudí, niektorí už pospávajú v spacákoch, neskôr zisťujem, že po nás prišlo ešte okolo 20 ľudí. My sme skončili okolo 85. miesta. Výsledný čas 22:19, skoro o hodinu lepšie ako minulý rok. Náš optimistický odhad bol 20 hodín, ale počasie nás dosť zaskočilo. No a nebyť tej nešťastnej obchádzky pred Trenčínom a kufrovania v Podhradí, verím, že tak 1-1,5 hodiny by sme boli rýchlejší. Každopádne, bol to zážitok, na ktorý tak skoro nezabudneme.

Moja maličkosť a zlikvidovaný Peťo v cieli

PS: Keďže mi hodinky skapali niekde na úrovni, kde sme sa mali brodiť cez potok, nemal som uloženú celú prejdenú trasu. Tak som si dodatočne preklikal na mape chýbajúci úsek a celková dĺžka trasy mi vyšla cca 115km, takže asi 10km navyše. Len samotná obchádzka kvôli brodu nám pridala 3km.