Lazová stovka 2018 (úspešný reparát)

21-22. apríla 2018 :: Prvá tohtoročná dokončená stovka (Letecká 100) mi dodala na začiatok roka optimizmus a tým pádom som sa na Lazovku už veľmi tešil. Regenerácia prebehla v pohode a s blížiacim sa termínom som si čítal Slavove siahodlhé organizačné maily a sledoval dlhodobé predpovede počasia. Tento rok to vyzeralo naozaj nádejne a zdalo sa, že prvýkrát zažijem ultra bez dažďa.
   Pôvodne sme mali ísť autom viacerí, mal som brať Soňu a Rudka Kopčokovcov, ale na poslednú chvíľu zmenili plány a išli spolu s Julkou. Ostatní chalani, s ktorými som sa mal stretnúť išli tiež vlastným autom, tak som nakoniec išiel sám. Z Bratislavy som vyrazil už okolo 16 hod, aby som bol vo Vrbovom medzi prvými a našiel si nejaké dobré miesto na spanie. Minulý rok sa mi osvedčilo spať v menšej telocvični, kde bol predsa len o poznanie väčší kľud.
   Aby však nebolo všetko také ideálne, podarilo sa mi pri vykladaní vecí z auta zabuchnúť si v ňom kľúče. Stalo sa mi to prvýkrát na mojom aute a v prvom momente som ostal v šoku. Šťastie bolo, že som mal pri sebe aspoň mobil a peňaženku. Taška s komplet bežeckými vecami ostala v kufri, vyložiť som stihol len karimatku a spacák. Tak som poprosil Sláva Gleska, či nepozná v okolí niekoho, čo by mi vedel otvoriť zabuchnuté auto. Slavo rozhodil siete, no neúspešne. Nakoniec som s pomocou priateľky našiel kontakt na SOS servis vo Vrbovom, kde s takouto nepríjemnosťou vedia pomôcť. Dohodli sme sa, chlapík prišiel, vŕtal sa v zámku tak max. 10 minút a auto nakoniec otvoril. Stálo ma to "len" 70 éčiek, holt za blbosť sa platí...
   O poznanie kľudnejší som sa vrátil do telocvične, kde už sa medzitým uložili aj moji bežeckí parťáci (Jano Žila, Mišo Helcman, Peťo Bartek), vonku som stretol aj Kopčokovcov spolu s Julkou, ktorí dorazili na prezentáciu. S chalanmi sme sa dohodli, že sa ideme do mesta navečerať a nabrať nejaké tie kalórie pred zajtrajškom. Pridali sa k nám ešte dvaja chalani (Dalibor a Roman), ktorých som nepoznal. Chvíľu sme sa motali po uliciach, kým sme našli slušnú reštauráciu. Nakoniec sme boli všetci spokojní, porcie veliké, pivo tiež chutilo. Do školy sme sa vrátili už za tmy a pomaly sme sa aj uložili k spánku. Hromadné spanie na takýchto akciách nie je bohviečo, napokon som ale zaspal vcelku rýchlo. Len nad ránom som sa zobudil, že ma pobolieva hlava, čo neveštilo nič dobré. Dal som si hneď Ibalgin a ešte na chvíľu som zaspal.
   Okolo 5 hodiny už všetci vyliezajú zo spacákov, moja hlava vyzerá byť na tom lepšie, tak si tiež chystám veci, obliekam sa, ranná hygiena a keď som vychystaný, vychádzam do veľkej telocvične, kde spali ostatní chalani. Našťastie ma ráno nechytila veľká potreba, lebo pred pánskymi hajzlami sa už stihol vytvoriť asi 10 metrový rad a asi by som to do štartu ani nestihol. Asi minútu pred 6 sa presúvame na miesto štartu, ani sa nestihneme rozkukať a už sa beží.

    Počasie vyzerá naozaj ukážkovo a takto skoro ráno sa ide veľmi príjemne, ani teplo ani zima. Vieme ale, že nás dnes čaká dobrý hic, takže si užívame rannú atmosféru, pokiaľ sa dá. Cesta ubieha pekne, ideme spolu vo štvorici (ja, Janči, Mišo a ešte jeden chalan) a pokecávame. Po nejakých 2 a pol hodinách za blížime k miestu prvej občerstvovačky, ktorá je pod mohylou M.R.Štefánika. Ešte predtým však pózujeme pred pamätníkom a jedna česká bežkyňa nám robí skupinovú fotku.

   Na občerstvovačke nás už čakajú výborné cesnakové posúchy a iné dobroty. Doplňujem tekutiny do fliaš, trochu zrelaxujem, no chalani ma už čakajú, takže žiadne zdržovanie a ide sa ďalej. Po 5 hodinách od štartu dobiehame na druhú občerstvovačku na konci dediny Podzámok. Dozvedáme sa, že prví bežci tadiaľto prešli už pred 2 hodinami. Neskutočné... Je jedenásť hodín a slnko začína celkom slušne pripekať. Nie je to ešte kritické, ale treba byť na pozore, hlavne dostatočne dopĺňať tekutiny. Teraz nasleduje menej záživný úsek s väčším množstvom asfaltu, ale okolité scenérie sú krásne, prechádzame rôznymi kopanicami a riedko osídlenými usadlosťami, je to paráda.

    V čase 6:45 sa blížime na občerstvovačku vo Vrbovciach, každý mal možnosť nechať si sem poslať drop bag, ja som to nepokladal za potrebné. Prezúvam ponožky a dávam si suché tričko, hneď sa cítim "kultúrnejšie". V bare si dávam po domácky namiešaného nealkoholického radlera. Asi po 20 minútach sme vybavení a poberáme sa preč. Tentokrát oproti minulému roku je tu drobná zmena, pokračuje sa doľava, keďže nám Slavo chcel ukázať jeden pekný kopček (Žalostiná) a jemne sa tým aj predĺžila trasa. Je to fajnové tiahle stúpanie po otvorenej lúke, slniečko nám praží na hlavy a my bez slova šlapeme s vidinou aspoň malého tieňa stromov, ktorý nás čaká na kopci. Pokračujeme moravsko-slovenským pohraničím až prichádzame do Kuželova. Tentokrát si ten veterný mlyn už musím odfotiť, minulý rok tu tak pršalo, že som mobil ani nevyťahoval.

   Teplo je slušné, chcelo by to nejakú studničku. Zásoby vody sa stenšujú, no musíme vydržať až do Filipovského údolia. Nakoniec tam prichádzame v čase niečo cez 10 hodín od štartu. Všetci sa tešíme na polievku a iné dobré veci. Práve polievka mi pomohla minulý rok, aby som to vydržal až na Javorinu. Doprajeme si tu skoro pol hodinovú prestávku, sú tu normálne toalety, prípadne sa dá opláchnuť hadicou, všetky tieto drobnosti nám prídu vhod. Úsek na Javorinu nie je dlhý, no pamätám si nepríjemný stupák v jeho závere. Minulý rok tu bolo blato so zvyškami snehu a hmla. Teraz už po snehu ani stopy, zato podvečerné slnko z nás vysáva energiu iným spôsobom. Asi o dve hodinky prichádzame na Holubyho chatu, pre mňa symbolické miesto, lebo pred rokom som tu Lazovku ukončil. Teraz je však situácia iná, mám dostatok síl a ak sa nič neočakávané nestane, mal by som to v pohode dokončiť.

   Zjavne sa dnešné teplo podpísalo na viacerých účastníkoch, pred Holubyho chatou vidím zvracajúceho bežca. Vraj to vzdalo už celkom dosť ľudí. Dozvedáme sa, že aj Peťo Bartek to ukončil. Naposledy som ho videl sedieť na zemi vo Vrbovciach a už tam nevyzeral veľmi dobre. My si tu dávame opäť radlera, mažem sa znovu krémom proti odreninám (slaný pot dokáže v takomto teple narobiť nepekné veci) a nás čaká dlhé klesanie a ďalšia občerstvovačka až za Višňovým. Pred tým sa ale zastavujeme v krčme v obci Cetuna a vypijeme fľašu minerálky. Vonku je ešte stále trochu svetlo, no ostáva nám tak možno pol hodina.
   Po 14,5 hodinách máme za sebou stúpanie (a asi 500 schodov) k pamätníku ROH, tu je aj jedna z kontrol. Je už úplná tma a tak nasadzujeme čelovky. Po zhruba 2,5 hodinách prichádzame na predposlednú občerstvovačku Višňové. Je to vlastne už za dedinou v začiatku stúpania na kopec. Je tu veselá partia a zopár lokálnych ultrabežeckých legiend. Napríklad Olaf, organizátor ultrabehov v susedných Čechách, alebo Petra Mucková, tiež známa ultrabežkyňa. Na jej prednáške som bol asi pred mesiacom v Bratislave. Majú tu kávu aj čaj, nenechám sa dlho núkať. Prístrešok je pomerne malý a po nás prichádzajú ďalší bežci, tak je tu trochu tlačenica.
  Od občerstvovačky vedie nepríjemný prudký výšľap do kopca, ktorý chvalabohu nie je až taký dlhý. Janči vraví, že už nič také prudké nás do cieľa nečaká. Vraj to bude už teraz len také trajdanie hore a dolu. Vystihol to celkom dokonale, lebo nasledujúce 2 hodiny boli maximálne ubíjajúce a bol to pre mňa asi najhorší úsek celej trasy. Úzky singletrail, kde sme museli ísť v jednom rade za sebou, cesta sa točila doprava a doľava, stále akoby po vrstevnici sme obchádzali nejaký kopec. Najhoršie, že často bol chodník klopený do ľavej strany a ja už som mal členok na pravej nohe otlačený od topánky, lebo som ju mal stále neprirodzene vytočenú. Žiadne výhľady, len sem-tam sme zahliadli svetlá nejakého mesta, ktoré sa nám vzápätí stratili za najbližšou zákrutou. Tento strastiplný úsek nás napokon doviedol až na posledný vrchol Veľký Plešivec, kde sme si ešte spravili vrcholové foto.

   Od tohto bodu už vraj budeme len klesať až sa dostaneme do dedinky Šípkové a na poslednú občerstvovačku. Predtým ešte nekonečná cesta cez nejaké pole a nekonečná dedina. Chalani vraj túto občerstvovačku minulý rok ani nenašli. Tentokrát je to ale iné, ani v Las Vegas by sa nemuseli hanbiť. Navádzanie až priamo do chalupy k Urbaníkovcom bolo spravené na jedničku. Toto by trafil aj človek v polospánku. Škoda, že som si to neodfotil. Na stanovišti nás už čaká Maťo Urbaník, na chvíľu sa usadíme, dáme si bujón z plastového kelímka a trochu čaju, jesť nám už nikomu akosi nechutí. Do cieľa ostáva asi 5 kilometrov a na ceste sme už 19,5 hodiny. Vychádzame so Šípkového, kúsok za dedinou odbáčame na pole, kde po chvíli nachádzame ešte poslednú tajnú kontrolu. Som dosť unavený, ale nič ma nejako výrazne nebolí. Len na chodidle cítim, ako by som mal veľký pluzgier. Šmatleme sa pomaly poľnými cestami až do Vrbového, kde si ešte "vychutnávame" posledné stovky metrov asfaltu až prichádzeme napokon do cieľa.

   Dostávame diplom, krátko si ešte posedíme a poberieme sa trochu vyspať. Ešte si stihnem dať rýchlu sprchu a idem tiež zaliezť do spacáku. Spal som nakoniec nejaké 4 hodinky, dlhšie sa mi akosi nedalo. Balím si všetky veci a odchádzam autom domov.
   Ešte pár myšlienok a postrehov, ktoré ma napadli s odstupom času:

• Tento rok Slávo nepoužil na kontrolných stanovištiach tie nešťastné nálepky (ktoré väčšinou končili rozhádzané všade okolo) a myslím, že to bol správny krok. Boli použité farebné fixky, ktorými si každý napísal do kontrolnej karty svoje číslo a hotovo.
• Bežať s partiou je lepšie ako trápiť sa sám. Cesta lepšie odsýpa a človeka to aj motivuje nezdržiavať sa dlho na občerstvovačkách a ak sú parťáci rýchlejší, tak vedia aj dobre potiahnuť alebo aspoň držať tempo.
• Z minulého roka si pamätám, ako ma asi na 30.km veselo predbehla Julka, zatiaľ čo ja som sa už motal krokom. Tento rok to bolo trochu lepšie, asi 2-3 krát sme ju s chalanmi predbehli, no vždy sa nejakým zázrakom objavila po čase pred nami ;) Nakoniec nám to natrela a do cieľa došla o 2 hodiny skôr. Nuž, ten vekový rozdiel a skúsenosti asi robia svoje :-D