Štefánik Trail 2019 (145km, 5300m+)

7.-9.6.2019 :: Takmer 2 týždne uplynuli od štartu jednej z najväčších ultrabežeckých akcií na Slovensku a ja som stále nemal chuť pustiť sa do písania blogu. Odvtedy som sa už stihol zúčastniť na inej veľkej akcii (The Run Slovakia), ktorá emóciami a zážitkami prekonala Štefánika minimálne o dve triedy. Štefánik trail možno považovať za asi najviac spropagovanú akciu pre ultrabežcov. Nemyslím, že by bola najkrajšia alebo nejako inak výnimočná, len sa o nej asi najviac hovorí. Je to pre ultráčov takpovediac "povinná jazda" a mal by si ju každý, kto už sa ultratrailu nejaký ten čas venuje, aspoň raz (resp. maximálne raz) vyskúšať. Ja som nad tým premýšľal už dva roky dozadu a tento rok som si už povedal, že je čas to skúsiť. Skúseností z iných stoviek už mám vcelku dosť, no pred týmto som mal stále rešpekt, predsa len sa to už nebezpečne blíži vzdialenosťou k stomíľovke.
   Spolu so mnou boli prihlásení v kategórii ultra solo aj Janči, Mišo Há a Peťo O. Do ultra štafety sa prihlásil Palo Es spolu s Marianom Em. Pôvodne sme mali ísť na štart do Brezovej pod Bradlom autobusom aj s kopou ďalších ľudí. Janči ale 2 týždne pred štartom zistil, že nemá zaplatenú dopravu (systém prihlasovania na ST140 je naozaj mimoriadne debilný). Tak sa dohodol s kolegom Maťom, že by nás v piatok poobede odviezol na Bradlo. Zároveň sa s ním dohodol, že by mu (nám) robil pacera od Pezinskej Baby. Okolo 14.00 sa stretávame na dohodnutom mieste, ja, Mišo, Janči a náš šofér Maťo a vyrážame smer Brezová pod Bradlom. Pred 16.00 sme na mieste (cestou klasika zápcha na D1), začína to tu byť rušné, tí čo išli autobusom už sú dávno tu, veď prečo si nepočkať nejakých 5 hodín na štart :) Vystojíme si niekoľko malých radov (na čip, na GPS tracker a na dry bag, ktorý sme dostali ako darček). Odložíme si drop bagy na určené kôpky a presúvame sa opodiaľ pod stan, kde sa nám ujde ešte miesto pri jednom zo stolov.

V bufete si dávame s Mišom kávu a palacinky, do štartu máme ešte vyše dvoch hodín, to nám stihne aj vytráviť. S blížiacim sa štartom sa to tu slušne zapĺňa a vládne tu mierny chaos, tesne pred 19.00 už sme nastúpení v dave ostatných solo ultráčov. Zaznie výstrel a klusáme prvých pár metrov až po prvé stúpanie hore lúkou, štrkovou cestičkou až k mohyle Štefánika, otočka a ide sa dolu. Pred nami slušne dlhý zbeh až dolu do dediny, stále lesom. Na to, že je už večerná hodina, je strašné dusno. Kým doklušeme celkom dolu, som mokrý ako myš. Tu na otvorenom priestranstve je to trochu lepšie. Úsek po prvú občerstvovačku je ešte behavý, tak trochu bežíme. Dohodli sme sa, že dnes ideme úplne na pohodu a hlavný cieľ je dôjsť do cieľa, aj keby sme mali odteraz už len kráčať. Prvé kŕmidlo je na 16. kilometri v obci Dobrá Voda. Majú tu hlavne ovocie, tuhšej stravy je pomenej. Tlačím to seba melón, nech mám čo najviac tekutín, na kolu bude ešte čas neskôr. Po tomto osviežení vyťahujeme čelovky, do pol hodiny bude už celkom tma. Vzduch začína byť príjemnejší, trochu pofukuje a ide sa nám dobre. Medzi prvou a druhou občerstvovačkou zaradili organizátori ešte jednu mini občerstvovačku (voda, soľ, magnézko,...), je to asi 26.kilometer niekde pri kameňolome. Je to fajn možnosť na chviľku sa zastaviť a doplniť vodu pred stúpaním na Záruby, ktoré nás čaká asi o 6 kilometrov.
   Na hrebeň Zárub vychádzame celkom v pohode, čakal som, že to bude ťažšie. Horšia je tá motanica hrebeňom. Terén je tu naozaj dosť nepríjemný, miestami by som povedal až na hovno. Tento úsek má asi 3 kilometre, počas ktorých si nás skontrolujú asi 3 skupinky dobrovoľníkov. Z ľavej strany (z juhu) fúka dosť silný vietor, miestami to človeka takmer šmarí o zem. Ešte, že máme tie palice. Zo Zárub je fajn brutálne klesanie smerom k priehrade Buková na 40.kilometri, posledný kilometer ideme singláčom popri elektrickom ohradníku a oproti nám už valia ľudia z občerstvovačky a tak sa každú chvíľu musíme uhýbať z úzkeho chodníka. Konečne sme na mieste asi najväčšej občerstvovačky, je tu rušno, stan je rozdelený na stravovaciu a zdravotnícku časť, kde zdravoťáci dávajú dokopy nešťastníkov, ktorí to už stihli prepáliť. Na niektorých je naozaj smutný pohľad. A keď si pomyslím, že pred nimi (a pred nami) ešte stovka... radšej si to nepredstavovať. Na tieto myšlienky je ešte priskoro. Po doplnení energie sa poberáme rovnakým singláčom späť a potom ďalej už inou cestou lesom. V tejto fáze nás už obiehajú ultra štafety, ktoré štartovali 2 hodiny po nás. To sa im beží, keď vedia, že na Pezinskú Babu to je už "len" 40 km.
   Niekde na 50. kilometri je tajná kontrola, to už sa pomaly blížime k stúpaniu na Vápennú, pred tým ešte prejdeme Klokoč. Tu sa mi na počudovanie ide veľmi dobre a tak rýchlym krokom na chvíľu unikám skupinke. Niekde v týchto miestach stretávam Feriho Es, ktorý dnes ide klasickú štafetu. Je to veľký bojovník, do kopca mu to ide ťažšie, ale zato rovinky a zbehy dáva s veľkým odhodlaním. Vrchol Vápennej so známou vežičkou je asi na 55.kilometri a terén je tu ešte horší ako na Zárubách. Chodidlá mi vykrúca do všetkých strán, pomedzi klzké kamene sa pohybujem opatrne a vyžaduje to dosť energie. Pozitívne je, že začína svitať a tak si robím aspoň pár pekných záberov.

   Konečne je tu zbeh a na jeho konci obec Sološnica s treťou veľkou občerstvovačkou. Posledné kilometre to chalanom akosi nejde, hlavne Mišo ide ako bez duše. Napokon nám oznámi, že v Sološnici končí, že mu to dnes akosi nejde a len sa trápi. Trochu ma to zaskočilo, je to ešte len 59.kilometer (teda ani nie polovica), ale je to jeho rozhodnutie. V dedine stretávame Paliho Soviča, ten je práve na odchode do BA a Mišo hneď využíva situáciu a dohaduje si odvoz. Na ihrisko k občerstvovačke prichádzame okolo pol 6 ráno a už sa to tu hemží ľuďmi. Dávam si misku cestovín s olivami, padne mi celkom vhod takto na raňajky. Janči to klasicky odbaví colou a kým ja jednou rukou tlačím cestovinu a druhou si balím fľašky do batoha, už do mňa dobiedza, že by sme mohli ísť.
   Pred nami je dosť nepríjemný dlhý úsek po Pezinskú babu, hneď na 66.kilometri chuťovka Taricove skaly, kde sa driapeme takmer po štvornožky. Našťastie to má len pár desiatok metrov. Pred 68. kilometrom sa trasa delí, ultra sólo a ultra štafety si spravia peknú zachádzku na Vysokú, klasické štafety pokračujú bez tejto lahôdky. Od odbočky po vrchol je to cca 3km, oproti nám beží v protismere kopec ľudí, ktorí už to majú za sebou, ako im len závidím... Stúpanie je miestami dosť prudké, ale stále ešte sa mi ešte ide relatívne dobre. Na vrchole malá kontrola, dobrovoľníci Paťo Hrotek ešte s jedným týpkom nám dokonca ponúknu trochu vody. Musela to byť slušná makačka vyniesť sem to občerstvenie. Spravíme si pár fotiek a valíme dolu.

Oproti nám ešte stále stúpajú nejakí ľuďia, tak vieme, že nie sme celkom poslední. Konečne sme opäť na mieste, kde sa cesty rozdeľujú pre ultra a ne-ultra a pokračujeme ďalej smer Skalnatá, Čertov kopec, Čmelok, ešte jedna tajná kontrola (ani neviem presne kde to bolo, ale nasledovalo brutálne stúpanie). Asi 1-2km pred Pezinskou Babou dobiehame ďalšieho bežca, ktorý sa motá podobným tempom ako my a tak s ním ešte trochu pokecáme. Konečne je tu známa asfaltka, prechádzame opatrne aby nás tu nesundal nejaký premotivovaný motorkár a už len pár desiatok metrov k občerstvovačke. Za nami je asi 83 kilometrov (a trvalo nám to 15,5 hodiny), pred nami ešte 60, tak sa treba dať trochu do poriadku. Dal som si sem poslať dropbag, tak sa prezliekam do suchého trička a čistých ponožiek. Chodidlá mám dosť v zúboženom stave, na niekoľkých prstoch začínajúce pľuzgiere, tak si ich pooblepujem leukoplastom. Je to dôsledok hnusného terénu hlavne na Vápennej. Janči je na tom podobne, ale vraví, že sa ani nejde vyzúvať. Dávam si teplú polievku, ovocie a nejaké slané pochutiny. Na naše prekvapenie nás tu čaká Peťo O., ktorý nás opustil asi ešte niekde pred Sološnicou. Pekný kamarát, aspoň si tu stihol dobre oddýchnuť. Takisto sa k nám pripája Jančiho pacer Maťo, ktorý nám bude robiť motivátora a navigátora až do cieľa. Taký je plán. Akonáhle sme trošku skonsolidovaní, vyrážame svorne vo štvorici na úsek Baba-Kamzík.

   Prechádzame známymi miestami Malých Karpát, Konské hlavy, Somár, Jurské jazero. Ideme rýchlou chôdzou, o behu sa už v tejto fáze nedá veľmi uvažovať. Peťo prináša do našej skupinky nový rozmer "humoru a legrácie". Robíme si z neho srandu, lebo začína mať odreniny na istých citlivých miestach a tak musí čoraz častejšie zastavovať a premazávať. Viem z vlastnej skúsenosti, aké to je peklo ísť niekoľko desiatok kilometrov v takomto stave a mazanie už v tejto fáze pomáha len na chvíľu alebo takmer vôbec. Ďalšou ústrednou témou našich vtípkov je "Nuru" masáž, o ktorej začal točiť tuším tiež Peťo a je to vďačný predmet fantazírovania, človek aspoň na chvíľu myslí na niečo príjemné a nie na bolesť pri každom kroku. Na 98.kilometri prichádzame konečne na Biely kríž, cesta sem nám pripadala nekonečná. Okrem toho treba každú chviľu uskakovať pred premotivovanými víkendovými cyklistami, často na elektro bajkoch, ktorých je tu čím ďalej tým viac. Je tu malá dodatková občerstvovačka, kde však okrem bazového sirupu a pár slaných tyčiniek skoro nič nemajú. Našťastie je tu hneď vedľa novučičký bufet, kde si objednávame pivo a hot-dog. Ako neskorší obed nám to padne veľmi vhod. Posedeli sme si tu dobrých 15-20 minút, načase vyraziť. Kamzík už čaká. Na stúpanie pod lanovkou sa vôbec neteším, nech to už máme čím skôr za sebou.
   Hodinky ukazujú 111 km a my sme konečne pod lanovkou na Kamzík. Je krátko po 17. hodine, poslední ľudia sa ešte vozia sedačkou a my nastupujeme s odhodlaním do krátkeho ale o to hnusnejšieho stúpania. Môj rekord z dolnej stanice na hornú je niečo pod 11 minút, dneska ho asi neprekonám. Zapieram sa do palíc a tlačím svoje telo pomalým pohybom do prudkého kopca. Ide to veľmi ťažko a veľmi pomaly. Chalani sa mi strácajú za prvým medzikopcom, nemám asi snahu ich dobehnúť, idem si svoje a v duchu nadávam. K občerstvovačke pri hornej stanici mi to trvalo okolo 20 minút, skandujúcich divákov som takmer nevnímal. Dobrovoľníci nás obskakujú, dávam si trochu mastného chleba a pol plechovky radlera. Pri bežnej stovke by sme už v týchto miestach boli asi v cieli, no nás čaká ešte takých 30-35 kilometrov, z toho veľká časť mestom.
   Aby dokázali trasu natiahnuť na potrebných 145 km, krúti sa trasa ako prd v gatiach celou Bratislavou, cez Kramáre dolu k Brnianskej ceste, potom hore cez Horský park a jeho milión schodov, obzrieť si miliónársku štvrť a architektúru, z ktorej sa niekedy človeku robí nevoľno. Mlynská dolina, okolo internátov na Starých gruntoch opäť dolu do Líščieho údolia. Tu ešte posledná mini občerstvovačka, kde sa na pár minút pristavujeme. Medzitým náš pacer vybavil ešte jedno neplánované občerstvenie, jeho kolega nám má priniesť vychladený radler na most pri konečnej električiek. Až tak som nemal naň chuť, ale nakoniec som ho vypil takmer na ex a zajedol gumovými medvedíkmi. Po tomto občerstvení stúpame hore kopcom smer Švábsky vrch a Devínska kobyla, môj dobre známy bežecký rajón. Ukazujem chalanom odbočku, z ktorej to mám domov asi kilometer. Dnes ňou však bohužiaľ nepôjdeme. Obchádzame bývalú vojenskú základňu a hore nás čaká posledná tajná kontrola. Teraz hnusný zbeh smer Devín, rozšľahaným stehnám to nerobí extra dobre a do toho nás idú zožrať komáre a iná nočná háveď.
   Sme v Devíne, na poslednej občerstvovačke pred cieľom, vychladené čapované pivo nikto z nás neodmietne, k tomu poteší aj miska cestovín. Mali sme obavy, či stihneme deadline pre túto kontrolu, celkový limit trasy je 32 hodín a my ideme už celkom na doraz. Dobrovoľníci nám ale oznamujú, že za nami je ešte nejakých 9 ľudí. Už sme na nohách viac ako 27 hodín, čím som prekonal svoj doterajší rekord. Najdlhšie som zatiaľ išiel prvú Leteckú stovku, čo bolo myslím niečo pod 24 hodín. Lúčime sa s príjemným osadenstvom občerstvovačky a ideme ďalej, ešte vyhliadková prechádzka celým Devínom (lebo kilometre, nee?), potom stúpame na konci dediny do kopca smer Jezuitské lesy. Tento úsek snáď nemal konca, žiadne výhľady, mesto v nedohľadne, len motanica nezáživnou lesnou cestou, dotieravé komáre a čoraz väčšia bolesť z otlakov. Po vyše hodine sa zrazu vynárame z lesa a pred nami sídlisko Dlhé diely. Aspoň nejaká zmena. Do cieľa ešte asi 6 km. To už dáme. Len ešte musíme prejsť nekonečným nábrežím, vedľa mňa kráča zombík Janči, sem tam privrie oči, tak len dávam pozor aby nezišiel z chodníka. Obchádzame veľkou obkľukou botanickú záhradu (veď každých pár stoviek metrov navyše sa počíta), úsek od mostu Lafranconi po River park už aj ja mám problém udržať otvorené oči. Ale všetkými túžobne očakávané hradné schody nás vytrhnú z driemot a rozpumpujú krv v žilách. Aj keď ich je len pár stoviek. Teší nás aspoň skutočnosť, že je to na dnes posledné stúpanie. Obchádzame hrad a smerujeme dolu do uličiek Starého mesta, je neskorá večerná (či už skôr ranná) hodina, ale "zábava" tu vyzerá byť ešte v plnom prúde. Toľko podnapitých ľudí na jednom mieste som už dosť dávno nevidel. Predierame sa tlačenicou pod Michalskou bránou a robíme šaškáreň všetkým naokolo. Mám silný pocit, že sem nepatríme a prichádzame z úplne iného sveta. Túto bodku na záver si organizátori naozaj mohli odpustiť, Bratislava naozaj nie je Chamonix a ku jej kultúrnosti máme ešte veľmi veľmi ďaleko. Len sa modlím, nech sme už pri Eurovei a nedostaneme predtým od niekoho na hubu. Prešli sme vyše 140 kilometrov a nepotrebujem prísť ku zraneniu od nejakého podguráženého hoväda. Konečne cieľová rovinka, do konca limitu ostáva ešte hodina, cieľovú bránu zatiaľ nesfúkli, týči sa pred nami na našich posledných metroch. Sme v cieli, chviľku postávame, kým si niekto všimne, že prišli ďalší finišeri. Dostávame medaily, robíme si cieľové foto a snažíme sa uvedomiť si, že je to naozaj za nami. V stane si ešte dávam polostudený guláš, ktorý som nakmer neudržal v žalúdku. Presun ešte asi pol kilometra do školy, kde máme odložené veci, prezliecť sa a hurá domov, do sprchy a do postele. Po takmer 48 hodinách bez spánku budem spať ako zabitý.

Čítať ďalej

Severný Živloplaz 2019 (77km, 3100m+) alebo spoznávanie lúk a pasienkov v okolí Starej Ľubovne

1.6.2019 :: V tomto roku vyšiel druhý (alebo prvý) ročník jedného z najvýchodnejších ultrabehov na Slovensku symbolicky práve na deň detí. A hoci väčšina z nás sa už za deti nepovažuje, nájde sa skupinka ľudí, ktorí sa rozhodnú prejsť si len tak z pasie 77 kilometrov. Minulý rok (nultý ročník) sa išla plnohodnotná 105 kilometrová vzdialenosť. Tentokrát to z istých nemenovaných dôvodov museli organizátori skresať o celých 28 kilometrov. Istú výhodu to môže mať pre ľudí, ktorí sa ešte necítia na celú stovku, ale chceli by pričuchnúť k ultratrailu.
   Ja som sa zúčastnil aj minulého ročníka a tak som mohol porovnávať čo bolo horšie, lepšie alebo len iné. Nová trasa prešla okrem skrátenia aj jemnými modifikáciami, dovolil som si spraviť pre názornosť malé porovnanie.

Živloplaz 2018 (žltá) vs 2019 (modrá)

   Ako vidno, sú to v podstate dva takmer úplne rozdielne ultra-traily, spoločných úsekov bolo len pár, ale k tomu sa ešte vrátim.

   Pôvodne som sa tento rok tohto podujatia ani neplánoval zúčastniť, lebo týždeň po ňom sa chcem pokúsiť prejsť Štefánika a tak potrebujem byť oddýchnutý. Ha ha ha, asi 2 týždne pred akciou mi volá Janči, že či idem na Živloplaza a nech nerobím drahoty, že už sú traja dohodnutí a dáme si dobrý tréning pred Štefánikom. Nemám rád, keď ma niekto cez telefón prehovára na nejakú úžasnú ponuku, ktorú musím využiť, tentokrát na to stačilo Jančimu aby pár minút do mňa hučal a nakoniec som povedal 'dobre, idem'. Povedali sme si, že pôjdeme úplne na pohodu, veď vždy sa dá skončiť po 30km (dať si akože tú kratšiu trasu). A takisto môže nastať situácia na Štefánikovi, že im padne konár, alebo sa zablýska (ako minulý rok) a preteky budú zrušenené. V tom prípade by ma dvojnásobne štvalo, že som nebol aspoň na jednej z akcií.
   Počas týždňa padlo rozhodnutie, že pôjdeme do Starej Ľubovne vlakom, nikomu sa nechcelo valiť krížom cez celú republiku autom. Síce od roku 2014 už jazdíme vďaka našej skvelej vláde do Košíc po diaľnici, no ja som si to pred rokom vyskúšal a myslím, že na čas zasa stačilo. Je to dosť adrenalínový zážitok. Do vlaku sadáme v piatok na poludnie, ja + Janči + fotograf Martin, na Vinohradoch pristupuje ešte Mišo. Máme miestenky v "open space", no úžasný rezervačný systém nášho náhodného prepravcu spôsobil, že namiesto štvorky okolo jedného stolíka sedíme dvaja a dvaja chrbtom k sebe, navyše dvaja z nás na mieste pre osoby so zníženou pohyblivosťou. Z Miša sme si ešte dobrú chvíľu uťahovali, že takéto miesta mal rezervovať radšej na spiatočnú cestu. Cesta ubehla celkom v pohode, až na to, že sme sedeli asi v jedinom neklimatizovanom vagóne, tak sme si pár hodín užívali až 31 stupňové žúžo. Ďakujeme, ŽSR!

   V Poprade máme prestúpiť na lokálku, ktorá nás dovezie až do Ľubovne, na prestup je okolo 8 minút, čo samozrejme nemáme šancu stihnúť, nie sme predsa v Japonsku. Už v Mikuláši máme meškanie viac ako 30 minút. V Poprade vystupujeme na stanici, ktorá nie je až v takom hroznom stave, ale aj tak je to miesto, kde sa človek nechce dlho zdržiavať. Sme hladní a skúšame prvú "pizzeriu" asi 10 metrov od staničnej budovy. Vnútri leží vystavená 1 nakrájaná pizza a za pultom teta, ktorá neodpovedá na pozdrav, tak to hneď otáčame. O pár desiatok metrov ďalej, pri autobusovej stanici, nachádzame otvorené bistro s odvážnym názvom niečo ako "King burger", tak tam vpálime a objednáme si niečo pod zub. Nie je to práve kulinársky zážitok, ale aspoň tu zabijeme nejakých 30-40 minút, lebo ďalsí vlak do SL ide až 2 hodiny po tom zmeškanom. Vlak nakoniec prichádza, nahromadilo sa tu medzitým dosť ľudí a vláčik má len 2 vagóny. Rómska "rodinka" hneď obsadzuje tak odhadom pol vagóna, nám sa podarilo chytiť 4 miesta v 2. vozni. Nie všetci mali to šťastie a stoja kde sa dá. Zhruba na polceste vlak zastavuje, rušňovodič otvára nejakú veľkú rozvodnú skriňu, chvíľu sa v nej hrabe a odchádza. Po chvíli niekde z tých miest začne vytekať voda a o niekoľko minút sa celá podlaha vlaku mení na súvislú vodnú hladinu. No myslím, že je to stále lepšie, ako by sme mali horieť...

   Do Ľubovne prichádzame bez újmy okolo 20.00, zdravíme ďalších ultrabežcov, ktorí s nami pricestovali a nevedeli sme o nich. My rozmaznaní páni v strednom veku si to namierime rovno k hotelu, ostatní mieria do telocvične. Ubytujeme sa, zložíme veci a tiež sa poberieme na prezentáciu do telocvične. Je to bohužiaľ trochu od ruky, hotel je asi 15-20 minút chôdze od mesta. Vo vestibule už nás víta Lukáš s domácou medicínou, tak kopneme hneď každý po jednom. Podpíšeme ešte lajstro, že sme svojprávni a ideme to celé absolvovať na vlastné triko. Vraciame sa do hotela a ešte pred spaním dávame ľahkú večeru šampiónov, ja len fazuľovú polievku a ostatní k tomu ešte aj bryndzové pirohy.
   Budíček máme ráno asi 4:45, v noci som takmer nespal (Janči vraví, že ani on) a ešte ma aj bolí hlava. Dávam si hneď Ibuprofen s Redbulom, moje osvedčené kombo pre takéto situácie. Obliekame sa letne, má byť dobré počasie, neberiem si ani bundu do dažďa, len ľahkú fukerku. Opäť cesta do centra, na námestí, kde sa štartuje, už sa to pomaly zbiera. Ešte pár povzbudivých slov od Julky a 6.02 vybiehame do ulíc.

   Snažíme sa s Jančim krotiť vášne, no valiaci sa dav nás núti pobehnúť. Prebiehame mestom až po posledné rodinné domy a potom už hore do kopca. Stretávam tu Jana - spolubežca, s ktorým sme doklepali Živloplaza do cieľa takto pred rokom. Chvíľu spolu pokecáme, nezabudne mi netaktne naznačiť, ako som od vlaňajška pribral. Je to proste kamoš. Stúpame na prvý kopec a po ľavej strane sa otvárajú výhľady na Vysoké Tatry. Slnko sa zatiaľ schováva a teplota je príjemne bežecká. Prvá občerstvovačka je v obci Jarabina. Pár desiatok metrov pred ňou stretávame zakrvaveného fotografa Martina, ktorému sa podarilo spraviť si peknú blatovú textúru na zadku a pri tom si odrieť lakeť na jednej ruke. Terén je miestami dosť rozbahnený a šmykľavý, sám som rád, že som ešte bez pádu. Na občerstvovačke dopĺňame tekutiny a hodíme do seba niečo tuhé (hlavne makovník bol super), čaká nás dlhá 17km etapa.
   Niekde sme medzitým stratili Michala. No ani nie stratili, on dnes cíti "kraft" a tak beží dopredu. My s Jančim ideme na pohodu, dnes je cieľ prísť do cieľa a žiadne naháňanie. Po pár kilometroch prechádzame singláčom, ktorý niekoľkokrát križuje jemne rozvodnený potok. Spočiatku je to celkom zábavné, no keď už mám po asi siedmom prechode obidve tenisky plné vody, začínajú padať jemné nadávky. Z ďalších kilometrov (v podstate až do cieľa) si najviac pamätám toto: čvacht, čvacht, čvachty, čvacht, čľup, čľup, čvacht,...prekladané v rôznych intervaloch jemnejšími aj drsnejšími nadávkami. Neviem si vybaviť v pamäti miesta, ktorými prechádzame. Ešte prvú kontrolu som si pamätal (hoci nie ako prvú), ale ďalej mi vôbec v hlave nič nenaskakuje a trasu nespoznávam. Tajne dúfam, že pôjdeme aspoň úsek poľským hrebeňom (Pieniny?), ktorý bol vlani jedným z najkrajších. Aj sa po niekoľkých kilometroch dostávame na poľskú hranicu, je tu rozhľadňa, nejaké smerovníky, ale nič mi to nepripomína. Pokračujeme po tejto hranici asi 5-6 kilometrov a schádzame k druhej občerstvovačke v obci Mníšek nad Popradom. Natlačím čosi do hlavy, dopĺňam pre istotu aj náhradnú fľašku tekutinou (tento úsek bude kratší, ale može byť už teplo) a ideme ďalej. Tesne pred odchodom z občerstvovačky dobieha fotograf Martin ešte s nejakým týpkom.

   Kráčame po ceste na koniec dediny, slnko občas vykukne, ale väčšinou je stále pod mrakom, čo je super. Tretia kontrola by mala byť vraj na Ľubovnianskom hrade. Tam bol vlani cieľ, takže už definitívne viem, že trasa je podstatne iná. S pekných výhľadov a skupiniek poľských turistov už dnes asi nič nebude. Asi kilometer pred kontrolou mi naskakujú spomienky v podobe záchytných bodov a vravím Jančimu, že o chvíľu sme pri hrade, len toť vyjdeme z lesa. O niekoko minút naozaj zbadáme krásnu scenériu hradu a pred ním prístrešok občerstvovačky a jurta mongolského typu. Hneď sa nás ujmú dobrovoľníci pod vedením klanu Batmendijnovcov, potešila hlavne polievka. Aj chlieb s domácim lekvárom som ochutnal (pochváľ maminu, Julka :) Dopriali sme si tu nejakých 10-15 minút, polovica trasy je za nami a poberáme sa ďalej.
   Ide s nami ešte Vlado, bežec, s ktorým som sa zoznámil pred rokom na NTS-ke (tiež bol medzi poslednými, ako ja), sledujeme sa odvtedy cez Stravu. Schádzame dolu hradným kopcom k dedine Podsadek, kde nás čaká nečakaná kultúrna vložka. Trasa vedie rovno cez rómske gheto, kontrolujem pre istotu navigáciu v hodinkách, či sme nemali niekde odbočiť, toto by nám hádam organizátori nespravili. Ja mám sice rád čierny humor najhrubšieho zrna, ale tu mi začalo trochu sťahovať riť. Nemám z detstva práve príjemné spomienky na spolužitie s touto menšinou, tak vravím chalanom, či trochu neskúsime pobehnúť. Nechcem sa tu pretŕčať dlhšie, než je nevyhnutné. Traja ultrabežci tu zjavne pôsobia ako dobrá atrakcia, pokrikujú po nás malé aj väčšie decká. Jeden sa dokonca pýta, či bežíme maratón. Prebiehame okolo svorky túlavých psov, znova mi stisne riť. Našťastie si nás nevšímajú, asi ich niekto nedávno nakŕmil.

   Prechádzame postupne do civilizovanejšej časti dediny, odbáčame do ulice vľavo, ktorá nás po pár stovkách metrov vedie konečne opäť do lesa. Včera sme po prezentácii stretli bežca Peťa, Mišo s Jančim sa s ním už poznali, ja nie. Dnes sa s ním celý deň predbiehame. Je to vraj jeho prvá väčšia vzdialenosť. Vidno, že ešte nemá skúsenosti z ultrabehov, vždy nás dolu kopcom opáli a potom do kopca ho zas predbiehame my. Snažíme sa ísť rýchlou chôdzou a udržovať pokiaľ možno konštantné tempo, čo sa nám zatiaľ osvedčuje. V každom prípade je to oveľa menej vyčerpávajúce, ako prechádzať neustále do akéhosi šuchtavého behu. Techniku konštantnej rýchlej chôdze využívajú aj starší skúsení diaľkoplazi, medzi nimi aj paličkár (náš postrach z Maďarska). Vyštartujú istým nastaveným tempom a potom idú jak roboti až do konca. My menej skúsení sa často snažíme aspoň v prvej polovici trasy bežať, no ku koncu už tak spomalíme, že nás takíto walkeri v pohode predbiehajú.
   Druhý dlhý 17km úsek trasy končí na občerstvovačke v obci Plavnica niekde na 59. kilomeri. Medzitým sa nám podarilo nasadiť s Jančim také tempo, že sme nechali za sebou Vlada, Peťa a ešte jedného Prešovčana, ktorý bol dosť hlučný a nechcelo sa nám ho počúvať. Rýchlo sa občerstvujeme a odchádzame ešte skôr ako sa táto trojica objaví v dohľade.
   Do cieľa ostáva ešte 18-19 kilometrov a posledná občerstvovačka. Ide sa mi celkom dobre, dnes sa zatiaľ žiadna kríza nedostavila. Šlapeme dlhým tiahlym stúpaním vedľa ohradených pasienkov a spočiatku sa ešte kocháme výhľadmi. Slnko sa prestalo skrývať a pekne na nás pečie. Nie je to však nejaký strašný úpek a navyše pofukuje aj vietor, takže je to znesiteľné. Zdravíme a fotíme si najväčších producentov metánu na planéte a pokračujeme ďalej.

   Schádzame z pasienkov, prechádzame niekoľko stometrový rušný úsek cesty č.68, kde musíme dať pozor, aby nás nedal dole nejaký miestny pretekár. Nasleduje lúka, potom ďalšia lúka a nakoniec ešte lúka. Čvachty čvacht, čľup, čľup, je...té blato, k...va, #$@%!^. Ozaj, spomínal som už, ako neznášam mazľavé lepkavé blato a mláky, ktoré sa nedajú obísť?
   Blížime sa k 68. kilometru a poslednej občerstvovačke Ľubovnianske kúpele. Je tu veľký hotel a oproti zjazdovka. Na kontrole nás víta Luky a ďalší dvaja dobrovoľníci. Dávam si trochu ovocia a dopĺňam vodu. Ostáva posledných 9km a zhruba 400 výškových metrov. Ideme na to. Prvá časť sa ide do kopca lesom, trochu prudšie stúpanie ale zas nie veľmi dlhé. Na záver nás čaká ešte asi 25x lúka a 15x pole, striedavo v rôznych pomeroch. Musím sa priznať, že tieto pasáže sa nám s Jančim nejako extra nepáčili, krásne lesy a kopce vidíme len v diaľke a my sa plahočíme nekonečnými poliami a lúkami, obchádzame akúsi dedinu pod nami, čľupkáme rozbahnenou trávou a svorne nadávame. Napokon zliezame dlhočizným kopcom dolu do Novej Ľubovne, no nejdeme priamo do cieľa, ktorý máme ako na dlani, ale ešte úplne na záver si dáme jeden kopec, čarovný les a chatovú osadu. Na poslednom kilometri nás ešte predbehli manželia Okruhlicovci a my s Jančim analyzujeme, čo by nás tak dokázalo vyhecovať, aby sme niečo podobné spravili pár stoviek metrov pred cieľom. Či už prídeme do cieľa na 95. alebo 97. mieste, je úplne šuma-fuk, o bedňu sa tu nehrá a dokazovať si tiež nič nemusíme. Dnes sme to poňali ako taký výživný tréning pred Štefánikom a tento účel to myslím splnilo. Posledné metre pred finišom a Julka sa nás ešte pokúša vyburcovať k záverečnému kolečku po bežeckom ovále. Chcem jej spraviť radosť, zatnem zuby, spomeniem si na svoj veľký vzor Harolda a bežím s gestom veľkého víťaza až do cieľa.

Be strong, hide your pain...

Ďakujem na záver všetkým obetavým dobrovoľníkom, čo sa o nás starali, organizátorom, za ich mravenčiu prácu, o ktorej väčšina ľudí ani netuší a teším sa na stretnutie na nejakom ďalšom ultráči.

Link na Strave: tu

Čítať ďalej

Strážovská 50-ka 2019 (50km, 2500m+)

 18. mája 2019 :: Strážovská päťdesiatka je ultratrail a ďiaľkový pochod v oblasti Strážovských vrchov s prevýšením cca 2500 metrov. Toľko k definícii. Čas od polovice apríla (Lazovka) do začiatku júna (Štefánik) bolo treba spestriť nejakým dlhším behom a táto akcia do toho ideálne zapadla. Nie je to ani príliš ďaleko ani to nie je príliš dlhé. Po fiasku s Ultrapunkom som sa už celkom tešil. Mišo s Jančim sa neprihlásili, zato bol na štartovke Pali, ktorého som naposledy videl na Lazovke.
   Logistika bola v tomto prípade jednoduchšia ako pri stovkách, nebolo treba riešiť minimálne nocľah. Veci som si nachystal v kľude v piatok večer a výnimočne sa mi podarilo dostať do postele už pred 23.hodinou, takže som sa aj vyspal. Budíček pred 5.ráno, rovno som sa obliekol do bežeckých vecí a 5.30 sadám do auta, smer Trenčianske Teplice. Na parkovisko prichádzam takmer na minútu presne o 7.00, chvíľu maturujem aj so skupinkou ďalších bežcov pri parkovacom automate, nakoniec sa podarí zakúpiť celodenku za 4 "éčka". Pomaly sa tu zbierajú hlúčiky bežcov a psov (dnes je aj kategória beh so psom), vidím veľa známych tvárí. Je tu aj kamarát Vincko, ktorého som spoznal pred rokom na The Run Slovakia. Za krátky čas sa z neho stal okrem "spartana" aj nadšený ultrabežec a dosahuje neskutočné výkony. Chvíľku pokecáme a už prichádza aj Pali, ktorý mi bude dnes robiť spoločnosť na celej trase. Bavíme sa o odhadovanom čase, za koľko by sme to dnes mohli dať. Optimistický odhad je 8 hodín, najviac počítam tak 10 hodín. Teší ma, že nám vyšlo počasie. Predpoveď hovorí, že by pršať vôbec nemalo a teploty sa budú pohybovať okolo 20 stupňov. Na to, aké na hovno počasie bolo posledný týždeň, tak to ani lepšie dopadnúť nemohlo. Zrážok ale padlo za tých pár dní celkom hojne a tak očakávam na trase "bahenné kúpele". Blato je moja druhá najnenávidenejšia vec pri ultratraili (prvá je, keď na mňa niekoľko hodí súvisle prší).

    Odštartované je presne o 8.00, za ohlušujúceho štekotu psov sa zhruba 120 bežcov pomaly presúva ulicami, asfaltu je na začiatok len kúsok a o chvíľku sme už v lese a v prvom stúpaní. Prvý kontrolný bod je na 3. kilometri (Nad Opatovskou dolinou), treba si odfotiť turistický smerovník. Masa bežcov ešte nie je roztrúsená, takže ideme dosť na husto, miestami sa ide singláčom pekne v rade za sebou, nie je kam uhnúť, predbiehanie je problematické. Navyše je táto úvodná časť trasy dosť fajnovo blatistá, po pár stovkách metrov mám každú nohu asi o pol kila ťažšiu. Spomínal som už, ako neznášam blato? Ešte 7 kilometrov a dobiehame na prvú občerstvovačku, už nás tu víta Rado Harach a partička dobrovoľníkov. Je to len 10. kilometer a tak ani jedla tu nie je extra veľa na výber, ale ovocím určite nepohrdnem, natlačím pol banánu, nejaké pomaranče a dokonca je tu už náznak melóna. Čokoláda, oriešky, marshmallow a zapiť pohárom koly. Vody vo fľaškách mám ešte dosť, ani veľmi nedolievam. Priznám sa, že som to asi trošku podcenil, lebo ďalšia možnosť občerstvenia bude až na 27.kilometri, čo je ešte 17km. Našťastie na 18,5km je chata Baské (ďalší kontrolný bod), kde je nečakaná miniobčerstvovačka pri rozcestníku, ktorá ani nie je určená priamo nám. Ľudia z chaty tu majú rozložený malý stolík a dajú sa zakúpiť nejaké nápoje. S Palim neodoláme a dávame si fľaškovú kofolu. Porcia cukru a vody padla vhod a trochu ma nakopla.

    Teraz nasleduje pár km klesanie až ku kontrolnému bodu v sedle Trtávka, čo je miesto zaujímavé nielen svojím názvom. Prechádzame krásnym prostredím, striedajú sa tu listnaté lesy s dlhými lúkami, všetko v brutálnych zelených farbách. Niekde medzi 20. a 25. kilometrom prichádza prvá kríza, začínam mať problémy už aj pri miernejších stúpaniach, akoby mi úplne dochádzala energia. Niečo podobné sa mi stalo minulý rok na NTS-ke, kde som absolútne za chalanmi nestačil a ledva som sa plazil do kopca. Pri rovinkách a zbehoch sa ešte dokážem donútiť do klusania, ale stúpanie mi robí neskutočné problémy. Ani neviem presne určiť, či je problém fyzického alebo psychického pôvodu, asi z každého niečo. Skôr mám pocit, že hlave sa nechce, akoby náhly výpadok motivácie, ťažko sa to vysvetľuje. Živá kontrola K2 sa nachádza na 27.kilometri pod lyžiarskou zjazdovkou Homôlka. Jeden z obsluhujúcich je aj ultrabežecké eso Paťo Hrotek. Občerstvenie je parádne, konečne mastné aj nutelové chleby a všetky ostatné pochúťky. Je tu aj tečúca voda, tak zmývam zo seba vrstvu soli a hneď mi je lepšie. Doprajeme si tu s Palim luxusných 10-15 minút, lebo nás čaká zlatý klinec dňa a tým je výstup na Vápeč. Jeho skalnatý vrchol sa týči do diaľky ako symbolicky zdvihnutý prostredník. Prvé 3km je len taká jemná príprava na to, čo príde pred záverečným stúpaním na vrchol. Po odchode z občerstvovačky ma kríza na chvíľu opustila, aby mohla teraz opäť udrieť v plnej sile. Do strmého kopca sa zastavujem hádam každých 20 metrov a musím to predýchavať. Zdá sa mi, ako by som nevedel do seba dostať dostatok kyslíka a nohy nemali z čoho mlieť. Nakoniec som sa ale na ten vrchol vydriapal, výhľady odtiaľ sú ozaj veľkolepé. Porobili sme si tu selfíčka kvôli kontrole a aj pár panoramatických fotiek.

    Z majestátneho vrcholu Vápeča sa ale treba nejako dostať aj dolu a ten zošup stojí ozaj za to. Stehná plačú od radosti ako to musíme na každom metri brzdiť, záver klesania je už ale behateľný. Našťastie po 3 kilometroch je tu posledná občerstvovačka a tu nás víta ultrabežec Jirko Horníček, dnes nás obsluhujú samé zvučné mená ;) Doprajem si opäť hlavne ovocie a od smädu vypijem komplet jedného radlera. Podľa overených informácií je to do cieľa už len 15 kilometrov a ak by sme to chceli dať do 8 hodín, museli by sme to stihnúť za cca 1:20h. To je síce realistický čas, ale iba ak bežím po rovine za ideálnych podmienok a nemám už v nohách 35km. Z občerstvovačky odchádzame na chvíľu dobre naladení, premotáme sa obcou Horná Poruba a čaká nás ešte niekoľko menej výrazných kopcov, dokopy možno 400-500 výškových. O pár kilometrov ďalej sa o mňa opäť pokúša kríza, Pali mi ponúka zo svojej bohatej apatieky jeden gel, nemám už čo stratiť, maximálne sa z neho poseriem. Zdá sa ale, že gel po nejakej pol hodinke naozaj začal šlapať a ja som pocítil niečo ako návrat energie. Aspoň som bol z najhoršieho vonku a dokázal som súvisle šlapať stúpania a trochu pobehnúť na rovinkách a zbehoch. Dnes sa celý deň doťahujeme s jednou bežeckou dvojicou, ktorí sú raz pred nami a raz za nami. Ešte sa nám podarí na tomto úseku aj trochu zakufrovať, keď sa
necháme zlákať malou kaplnkou a nevšimneme si odbočku z červenej. Dvojica to hneď využije a ocitá sa pred nami. Čoskoro ich ale dobiehame a podarí sa nám udržať si vedenie až do cieľa. Ešte hovorím Palimu, buďme radi, že za nami nie je "paličkár". Ten by nás klepotaním palíc a svojim robotickým krokom úplne psychicky zdeptal a ztriasť ho nie je úplne jednoduché.

    Pred záverom už máme len posledný kontrolný bod Kýšky, ktorý sme vďaka trochu zmätočnému značeniu takmer minuli. Šípka na strome ukazovala vľavo, no ku smerovníku bolo treba ísť ešte asi 50-100m rovno a až potom prudko vľavo. Teraz už sa len držať zelenej značky až do cieľa, pred posledným zbehom ešte malá nepríjemná gymnastická vsuvka v podobe preliezania popadaných stromov. Pri tomto cviku som dostal nepríjemný kŕč do nohy a tak poučenie, že po 49 km je lepšie podliezť ako preskočiť. Z mesta sa ozývajú tóny nejakej ľudovej hudby a hodinky ukazujú asi kilometer vzdušnou cestou do cieľa. Oznamujem Palimu túto optimistickú správu a s odhodlaním zatínam zuby pred úplne posledným zbehom. Ešte niekoľko serpentín, kde stretávame na prechádzke kúpeľných hostí a už sme dolu v meste, posledných pár stoviek metrov cez rušnú promenádu a je tu cieľ. Stihli sme to tesne pod 9 hodín (presne 8:55h), čo bolo asi v strede odhadovaného intervalu. Vzhľadom na situáciu celkom dobrý čas. Ešte zistiť, čo sa vlastne dnes stalo aby som sa toho najbližšie vyvaroval... Možno som pil málo tekutín, slnko miestami aj dosť pieklo, najmä v otvorených pasážach keď sme kráčali cez nejakú lúku. Alebo to bolo len o hlave, túto možnosť by som určite nevylučoval. A možno kombinácia týchto okolností. V každom prípade som vďačný Palimu, že ma potiahol, mal som niekoľkokrát nutkanie poslať ho dopredu, aby som ho nebrzdil. Inak krásna trasa, super organizácia, vďaka všetkým, čo pomáhali. Strážovskú 50 určite odporúčam.

Čítať ďalej

Ako som nebežal Ultrapunk85

   O tomto ultrabehu sa na webe veľa nedočítate, väčšinou len strohé info typu: "Ultrapunk 85 je komunitný horský ultrabeh pre dvojčlenné tímy s trasou dlhou 85 km, ktorá vedie pohoriami Žiar, Malá Fatra a Strážovské vrchy." Komunitný znamená asi toľko, že akcii sa nerobí žiadna veľká propagácia, len pár nadšencov okolo Rada Haracha rozpošle mailom pozvánky a zorganizuje stretnutie pre skupinku ultrabláznov. Nejde tu o žiadne ITRA body len o deň strávený v spoločnosti podobne postihnutých ľudí.
   A keďže už nejaký ten piatok sa považujem tiež tak trochu za "ultráča", prišla mi už koncom januára pozvánka, že sa môžem zúčastniť. Ako správny iniciativný blbec som sa hneď zaregistroval aj spolu s bežeckým parťákom Tomášom, ktorému tiež prišla pozvánka. Teraz s odstupom času viem, že som sa nemal rozhodovať tak zbrklo, nie je to žiadne UTMB, kde sa miesta na štartovke rozchytajú za pár minút ako teplé rožky, prípadne vás ešte musia vylosovať, aby ste mali nakoniec tú česť zaplatiť si šialené štartovné a mohli sa ísť za ne patrične rozbiť.
   To, že sa beží vo dvojiciach, je taká raritka tohto podujatia a ako už teraz viem, aj jeho najviac limitujúci faktor. Je síce pekné, že už 3 mesiace ste prihlásený, poctivo trénujete a tešíte sa na deň strávený v krásnom prostredí, ale keď vám 10 dní pred akciou vypadne bežecký parťák a k tomu sa ešte poserie následne pár ďalších vecí, ostane nakoniec len frustrácia a jemná nasratosť.

   Začalo to tým, že mi napísal minulý týždeň (26.4.) Tomáš, že im padla na daný víkend rodinná oslava a že bohužiaľ nepríde. Viem to pochopiť, mama je mama, nič sa nedeje, ideme riešiť plán B. Kamoši Janči s Mišom sa mi hneď ponúkli, však poď s nami, pôjdeme v trojici, určite s tým nebude problém, orgov ukecáme. Hovno, hovno, zlatá rybka... Život ma už naučil, že šťať proti vetru sa nevypláca, no mne to stále akosi nedochádzalo.
   Pre istotu už v nedeľu 28.4. píšem mail organizátorom, že takáto je situácia a aké navrhujem riešenie. Išli by sme v trojici, ja kľudne aj "nesúťažne", normálne by som si zaplatil štartovné, aby som mohol využiť občerstvovačky. Vzápätí mi prichádza odpoveď, že podujatie je pre dvojice a súťažne sa trojica žiaľ nedá, takže ee. V hlave sa mi hneď vynára slovné spojenie "čítať s porozumením", vyslovene som do mailu napísal, že by som išiel nesúťažne, takže wtf? Ale tak dobre, ultra trail je síce punk, ale čo by sme boli za punk-erov, keby sme len tak hala-bala porušili nejaké to (naše vlastné) pravidielko, alebo nebodaj spravili výnimku. Veď vieme, že punkeri boli vždy zásadoví, dodržiavali poctivo všetky pravidlá a nikdy nešli "proti systému"...alebo si to s niečim pletiem?
   Pondelok (29.4.), Mišo píše na chat, že má problém s prieduškami a že možno nepôjde, vraj dá do stredy definitívne vedieť. Medzitým sa dohadujem s Jančim, že ak Mišo vypadne, pôjdeme my dvaja a všetko bude v cajku.
   Streda (1.5.), prichádza mail z Ultrapunku, že Mišo aj s Jančim odstupujú kvôli zdravotným problémom. Tak si voláme s Jančim, on vraj pred týždňom niekde v horách asi tiež ochorel a necíti sa na to, aby v sobotu štartoval. No paráda, tak som zasa na bode nula. 

   Medzitým (30.4.) sa ešte vyskytol plán C, jeden môj kolega (tiež Janči) má ísť tiež s kamošom, ktorý vyzerá na odstúpenie. Dohadujeme sa, že ak by mi to nevyšlo s chalanmi a jeho parťák by nenastúpil, pôjdeme spolu. Lenže v stredu po zlej správe od chalanov mi volá kolega Janči, že ten jeho parťák predsa len nastúpi a že ho to mrzí. Píšem mail ultrapunku, že som vyčerpal svoje možnosti a keby sa im ešte niekoho podarilo nájsť, tak ostanem v pohotovosti do piatku. V stredu neskoro večer dostávam mailom odpoveď s kontaktom na akéhosi Mateja, vraj mám skúsiť. Píšem mu hneď mail a vysvetľujem situáciu, deadline je na druhý deň na obed.

   Takže stále je tu malá iskra nádeje, no ja som realista a viem, že "na posraného aj hajzel spadne", čo sa mi aj zanedlho potvrdí. Chalan sa mi ozýva asi o pol 11, lebo si vraj nenašiel mail, ešte že som s takýmto niečim rátal a poslal mu ráno preventívne aj SMS-ku. O 11 mu mám zavolať, som ako na ihlách a neviem sa sústrediť na robotu, lebo musím riešiť takého kraviny. Tak mu volám a vysvetlíme si situáciu. On mal ísť vraj s nejakým dobrým kamošom, ktorému chcel ako darček dať štartovné a "uviesť ho do ultra". Lenže ten kamoš sa na poslednú chvíľu asi zľakol a už nechcel ísť. Tak vravím, veď v čom je problém, tak poďme spolu a hotovo. Lenže toto a hento a vykrúcanie a on zostal z toho znechutený a teda asi tiež nejde. No fasa. Tak to teda uzatvárame s tým, že nikto z nás nejde a že dám vedieť Radovi definitívnu odpoveď. Rado mi píše 2 minúty pred deadlinom, že potrebuje uzavrieť štartovku a že ako to dopadlo. Na hovno, pomyslím si. Píšem mu, že sme sa nedohodli a nech so mnou definitívne nepočíta.
   Pred fajrontom sa u mňa zastaví kolega Janči a vravím mu aká je situácia a teda že ostávam doma. Ešte sa vraj dozvedel na poslednú chvíľu o nejakom chalanovi, ktorý by chcel ísť, ale nemá s kým. Nepozná ho osobne, vie len jeho meno. Aj sme ho našli na facebooku, ale už sa mi fakt nechce do toho ísť, navyše keď Rado uzavrel štartovku. Urobil som, čo bolo v mojich silách, naozaj som chcel ísť veľmi na túto akciu, ale asi sú bohovia ultra-trailu proti mne tentokrát. Napokon keď si pozerám predpoveď počasia, tak mi to nie je až tak veľmi ľúto, nezažijem síce deň v daždi, blate a hnusnej zime, no s tým sa dokážem zmieriť. A je to aj lekcia a poučenie do budúceho roka, aby som si veci zariadil tak trochu ináč.

Update (pondelok 06.05.2019)
Len na dovysvetlenie celého, po rozhovore s Julkou sme dospeli k záveru, že muselo dôjsť k nejakému veľkému nedorozumeniu. Údajne vraj Rado vôbec nemal problém s tým, aby mohla štartovať trojica. Ono tá mailova komunikácia bola trochu divná a zmätočná, mal som dojem, že si zakaždým píšem s niekým iným. A na začiatku som si ani nebol istý, či tú akciu organizuje Rado. Až neskôr sa v niektorých mailoch objavil na konci podpis RH, tak už som tušil. Ale jednu vec stále nechápem, keď Rado s trojicou nemal problém, prečo mi to do rovno nenapísal. Ja som mal z tej komunikácie dojem, že s tým problém je. Stačilo, keby mi ešte vo štvrtok pred deadlinom (keď sme si už priamo písali cez messenger) povedal, že je to ok, ja by som sadol do auta a v piatok normálne došiel. Som spravil aj ja blbosť, mohol som si rovno začať písať s ním a a neriešiť to cez maily, možno by to celé skončilo ináč.

Čítať ďalej

Lazová stovka 2019 (114km, 3600m+)

 

13-14. apríla 2019 :: Nie som veľkým fanúšikom zimných ultra behov, preto som doteraz ešte nenašiel chuť a motiváciu zúčastniť sa napríklad takej Kysuckej stovky. Brodiť sa niekde 20+ hodín v snehu (v tom lepšom prípade) alebo blate, z toho len pár hodín za denného svetla, vo fľaškách zamrznutý čaj a prvá občerstvovačka po 30 km. Radšej sa pohybujem v kraťasoch a krátkom tričku, slnko mi pečie na lebku a na 50. kilometri rozmýšľam, či budem grcať kvôli úpalu, alebo som len vypil málo litrov tekutín. Zato však nemusím so sebou ťahať 3 vrstvy oblečenia, rukavice a zateplenú čiapku. Aj preto som sa už tešil na prvú tohtoročnú stovku, ktorú možno s trochou nadsádzky považovať za jarno-letnú stovku.

Áno, dalo by sa, ale to musí byť tá správna konštelácia hviezd, ako bola napríklad minulý rok. Tento rok si niekto tam hore povedal, že ee, tento rok sa zimy tak ľahko nezbavíte a ešte vás tu trochu potrápim. Ale to som zasa začal z iného konca, takže pekne po poriadku.
   Môjmu bežeckému parťákovi Tomášovi tento rok nejde karta, vynechal už Leteckú stovku kvôli pretrvávajúcim následkom nejakého zranenia a na Lazovku sa mu nepodarilo dostať kvôli nejakej blbej služobke. A tak slovo dalo slovo a ja som sa opäť votrel do auta k Jančimu s Mišom. V piatok som si dal už taký pracovne ľahší deň a popoludnie som si vyhradil na balenie stovkárskej výbavy. Dokázal som to asi za 1 hodinu čistého času, človek sa praxou zlepšuje (aspoň v niektorých veciach). A čo som zabudol, to asi potrebovať nebudem. Aj tak nakoniec zistím, čo všetko som vláčil navyše. O piatej stojím na zastávke a čakám na odvoz, fúka nepríjemný studený vietor, nenápadná predzvesť víkendového počasíčka. Naložím sa do auta a fičíme k Mišovi, tam presadáme do jeho auta a hurá smer Vrbové. Absolvujeme prezentáciu a zdravíme známe tváre. Rudko so Soňou prišli pár minút po nás. Julka je tu dnes v sprievode Mikiho a má nezvyčajne žoviálnu náladu, cítim sa trochu neisto.

Možno je to tým, že dnes nespí na podlahe ale na posteli v penzióne ako ostatní buržuji. Po registrácii sa presúvame do spomínaného penziónu (asi je vo Vrbovom len tento jeden), kde som sa chalanom votrel do dvojmiestnej izby ako tretí člen. Pikolík, čo nás odprevádza do izby, sa tvári, akože nič, keď sa súkame dovnútra traja ovešaní batožinou. Izba je ozaj minimalistická, no podarí sa mi nakoniec vopchať karimatku na zem medzi dve postele. Pred spaním si ešte v reštaurácii pod penziónom dávam ľahkú večeru vo forme hamburgera s hranolkami a pol litra kofoly k tomu. Počas večere debatíme s chalanmi, okrem našej trojky je tu ešte Pali (ktorého poznám), Marian (ktorého nepoznám, alebo si len nepamätám) a český brat Aleš (ktorého si pamätám, ale on mňa asi nie). Dobre najedení a vo veselej nálade sa potom odoberáme na kutě. V noci sa mi podarilo si na pár hodín pospať, aj keď sa nám potom ešte niekto dobýjal do izby a Mišo vraj počul zvuky grcajúcej osoby.
   Ranný chaos sa podarilo zvládnuť, aj keď som si nemohol zarobiť svoj obľúbený koktail - umývadlo v kúpeľni veľkosti pľuvátka neumožňovalo nabrať si vodu do ničoho väčšieho ako je kávová šálka. Po menšom experimentovaní sa mi podarilo pomocou erárneho pohárika ponalievať si aspoň do soft flašiek toľko, čo som potreboval. Tlačím ešte svoj obľúbený olivový rohlík z Lidla, na druhý už nie je čas, tak ho napchám do batohu, ak by bola kríza. Po pozornom pohľade z okna zisťujeme, že vonku chčije a tak rýchlo meníme na poslednú chvíľu stratégiu štartového oblečenia. Našťastie je to len taký veľmi jemný dáždik a trochu viac sa rozprší až tesne pred štartom, aby nám nebolo ľúto.

   Po nástupe na štart sa ani nestihneme rozkukať a už je odpálené. Niečo cez 300 indivíduí sa pomaly šinie ulicami Vrbového po už dobre známej trase. Je chladno a sychravo a zhruba takto isto má byť aj po celý zvyšok víkendu. Po prvých kilometroch s nostalgiou spomíname na teplé ranné lúče slnka z minulého roka. Ako vykuklo slnko a bolo hneď asi 25 stupňov a jeden náš spolubežec oblečený celý v čiernom nechápal, prečo sa mu smejeme. Aj teraz s odstupom času nás to pobaví. Tento rok však budeme mať úplne iné problémy a ja si ani za boha neviem spomenúť, či som si rukavice zbalil do batoha alebo nechal poslať v dropbagu. Na sebe mám trištvrťové elasťáky, ráno padlo (možno debilné) rozhodnutie, že vo Vrbovciach si ich prezlečiem za dlhé na zvyšok trasy. Ak dovtedy nezamrznem. Ono zo začiatku to ani nerobí problém, no po 20-30 km už trochu cítim stuhnutosť svalov, ktorá môže mať čosi spoločné aj s okolitou teplotou, nie len s malým odbehaným objemom počas tréningov.
   Prvá neživá kontrola a hneď menší technický problém, pred stromom sa začína tvoriť kolóna a my nevieme, čo sa deje vpredu.

Mali tam byť fixky, ktorými si treba zapísať číslo do buzi-karty a bežať ďalej. Niekto možno nepochopil, že fixky neslúžia ako suvenír alebo putovný predmet a zobral si ich so sebou. Nakoniec Mišo spraví aspoň fotozáber stromu a pokračujeme. Štefánikova mohyla nás víta zahalená v hmle a pár metrov za pamätníkom odparkovaný buldozér a vyrúbané stromy dodávajú celému výjavu mysterióznu typicky slovenskú atmosféru. Pár desiatok metrov za mohylou už čaká prvá občerstvovačka, tentokrát natlačená pod prístreškom, takže vznikajú kolízne situácie pri kŕmidlách. Podarí sa mi prebojovať k cesnakovým posúchom, prvý si v tej tlačenici hneď oblejem čajom, takže chutí ako mokrá špongia, druhý sa podarí vychutnať v pôvodnom skupenstve. No, vychutnať je silné slovo, lebo opodiaľ už podupkáva Janči, pripravený vyraziť.

Neprešlo určite ani 5 minút, čo sme prišli. Ja zatiaľ nie som na takom leveli, že by som dokázal absolvovať stovku len na cole, takže sa pokúšam dostať do žalúdka aj niečo tuhšie a prípadne to aj požuť. Nahádžem do seba ešte pár orieškových trubičiek a kým sa zbadám, chalani už sa vzďalujú rezkým krokom.
   Cestu po ďalšiu občerstvovačku si vybavujem celkom dobre ešte z minulého roka,  je na konci dedinky Podbranč, kde sa nachádza aj jedna fotogenická zrúcanina. Trochu sa tu opäť občerstvíme a ide sa ďalej. Pokračujeme dosť nechutne dlhými asfaltovými úsekmi, zatiaľ sme však ešte v behavom stave a tak si pekne klusáme. Okolo 47. kilometra dobiehame do Vrboviec, občerstvovacia stanica v miestnej krčme je konečne miestom, kde sa dá aj sadnúť a prezliecť, čakajú tu naše dropbagy. Vyťahujem dlhé bežecké gate a namiesto výmeny si ich obliekam pod tie krátke, nech mám aspoň riť v teple. Pripravím si aj rukavice, lebo nevieme odhadnúť, čo nás ešte čaká hore na Javorine. Od zdravotného dobrovoľníka si pýtam nejaký krém na boľavé svaly, začína sa ozývať ohýbač pod ľavým kolenom, ktorý ma potrápil aj ku koncu Leteckej stovky. Nečakám od toho zázraky, ale aj placebo občas zafunguje. Po luxusnej pol hodinke sa vydávame na ďalší úsek trasy. Dokonca som si stihol zjesť aj pár mastných chlebov a vypiť pohár kávy, paráda.

   Ešte ani nevyjdeme z Vrboviec a už je tu prvý kufrík, našťastie len taký asi 200 metrový. Ďakujem týmto neznámemu bežcovi, ktorý na nás zahulákal, že treba odbočiť. Pred nami je jeden z highlightov Lazovky - kopec Žalostiná. Pred rokom sme si ho vychutnali v takmer letnej horúčave, tentokrát sa akurát tak jemne zahrejeme. Je taká hmla, že ani nevidíme, čo je pred nami, len stúpame nekonečným poľom a potom lúkou. Niekto dnes hodil taký vtip: "Ako spoznáš na stovke, že už začínaš mať dosť? Vidíš cez cestu prechádzať snehuliakov." Ja sa zatiaľ cítim ešte v pohode, no občas vidím pred sebou kráčať buď zeleného (Janči) alebo červeného (Mišo) snehuliaka...

   Niektoré kopce sú fajn, lebo kým stúpame, sme v akomsi závetrí, akonáhle vyjdeme hore, oprie sa do nás nepríjemný studený vietor. O nejakých výhľadoch môžme dnes iba snívať a slnko uvidíme asi až budúci týždeň. Teším sa, ako si opäť odfotím veterný mlyn pri Kuželove. Vedie k nemu krásny nový úsek asfaltky, ktorý je však prikrátky na to, aby mi stihlo poodpadávať všetkých 5 kilogramov blata z tenisiek. Za mlynom ešte krátky stupáčik, kontrola na strome, potom cesta dolu, drevená rozhľadňa a už sa blížime k dedinke Filipovské údolí. Občerstvovačka je asi kilometer za dedinou v rekreačnej oblasti. Sem sa vždy mimoriadne tešíme, lebo tu majú výbornú polievku. Ešte si ani poriadne nestihnem sadnúť a teplá pochúťka už je predo mnou. Janči z Mišom už pred pár kilometrami začali brblať, že ich to dnes nebaví a rozmýšľajú, že to ukončia. Tu na 67. kilometri toto svoje rozhodnutie potvrdili. Ja si to dnes tiež zrovna dvakrát neužívam, ale zatiaľ sa nacítim tak na hovno, že by som to chcel skončiť. Trochu ma síce bolí pravé koleno a ľavá podkolenná šľacha, ale hovorím si, že kým to nie je nejaká extrémna bolesť, pôjdem ďalej. Optimistické prepočty mi vychádzajú na 20 hodín a to nie je vôbec také zlé.

   Ostávame teda traja (ja, Pali, Marian), ktorí sme odhodlaní pokračovať. Ide s nami ešte Pišta, chalan, ktorého som nepoznal, ale je to srandista a humor nám môže zvyšok cesty už len spríjemniť. Pred odchodom dostáva Pali trochu triašku, tak pridávame do kroku, aby ho to prešlo. Čaká nás dlhých 20km po občerstvovačku v Cetune a medzitým už len maličkosť - najvyšší bod Lazovky Veľká Javorina. Väčšina trasy po vrchol (až na záverečné prudšie stúpanie) je v podstate dosť nuda, kvôli hmle vidíme len na pár desiatok metrov, jedinou zaujímavosťou je snehová pokrývka a komplet zamrznuté stromy, čo som tu v polovici apríla už nečakal. Prechádzame vrcholom kopca a vežu vysielača zbadáme, až keď stojíme asi 20 metrov od nej. Cestou hore sa naša skupinka rozdelila, ja som kráčal rýchlejšie spolu s Pištom a Pali s Marianom ostali niekde za nami. Pôvodný plán bol počkať ich pri Holubyho chate a dolu ísť už spolu. Chata je však zatvorená a nemá zmysel čakať a mrznúť vonku. Píšem Palimu cez messenger, že pokračujeme do Cetuny a tam ich počkáme. Od chaty vedie nekonečná asfaltka, bežať už nemáme síl, tak len kráčame dolu kopcom. Asi po kilometri zisťujem, že sme mali ísť lesom, ale po nahliadnutí do mapy vidím, že lesná cesta sa nakoniec napojí na asfaltku, len sme si zbytočne kúsok zašli. Medzitým sa už celkom zotmelo a na mieste, kde cesta opäť vstupuje do lesa, musíme nasadiť čelovky. Prichádzame na občerstvovačku "Saloon Cetuna" a tu už sedí Marian, ktorý nás aj s Palim medzitým predbehli. Pali hlási koniec, vraj chytil po ceste opäť niekoľkokrát triašku a nedokázal sa zahriať. Je to škoda, lebo išiel dobre a mal veľkú šancu svoju prvú stovku dokončiť. Marian sa cíti odhodlane a pokračuje ďalej, rovnako aj Pišta, aj keď ho bolí koleno.

   A tak v trojke kráčame v ústrety cieľu, povedali nám, že je to ešte 30 km, čo ma teda nejako extra nepotešilo, podľa mojich prepočtov to vychádzalo menej. Ale to bude asi tým, že mi dnes hodinky merajú nejaké blbosti a oproti chalanom mám našlapané už cca 4 km navyše. Držím sa väčšinou vpredu, Pišta dostal kecaciu náladu a mne sa to momentálne veľmi nechce počúvať. Chalanov poteším informáciou, že nás čaká výstup k pamätníku ROH, ktorý má asi 300 schodov. Nakoniec to podľa mňa bolo aj viac, ale paradoxne sa mi smerom hore ide celkom dobre. Za pamätníkom nachádzame kontrolu na strome, ktorú by neskúsený prvolazovkár mohol poľahky minúť. Z úseku po Višňové si pamätám len pár vecí, napríklad nekonečnú dedinu Lubina, ktorá musela mať aspon 5 kilometrov. Po príchode do Višňového na jeho konci už vidno v diaľke červné svetielko a chalanov poteším informáciou, že to už je tá občerstvovačka. Mňa zas poteší, že tu majú teplý čaj a slané krekry, jediné čo v túto nočnú hodinu potrebujem a viem skonzumovať. Taká cola mi dnes vôbec nereže, za celý deň som vypil možno jeden pohárik.
   Ostáva posledný nepríjemný stupák od občerstvovačky priamo hore, vyšplhať sa na hrebeň a potom hurá na húsenkovú dráhu. Je to niekoľko kilometrový singláč lesom, ktorý ide po vrstevnici a len sa točí vľavo, vpravo a miestami hore a dolu, ako prd v gatiach... Na Veľkom Plešivci si trochu vydýchneme, cesta už by mala teraz viac-menej iba klesať. Nie je to síce celkom pravda, ale mohla by byť. Ešte jedno pole, kúsok lesa a ďalšie posrané nekonečné pole.

Mám dojem, že do toho Šípkového dnes nedôjdem. Kráčam so zapnutým autopilotom, snažím sa nemyslieť na bolesť pod ľavým kolenom. Ibuprofen, čo som si dal v Cetune, už prestáva účinkovať. Konečne vchádzame do Šípkového, na poslednej občerstvovačke si dávame ešte trochu čaju na zohriatie, pár minút posedíme a ideme do finále. Jeden asfaltový úsek, jedno pole a pár deka blata na pamiatku a posledná motanica po Vrbovom. Z pôvodného optimistického odhadu 20 hodín je nakoniec čas 21:36h, teda asi o hodinu horšie ako minulý rok. Vzhľadom k dnešným podmienkam ale primerané a som rád, že som to dobojoval. Víťazstvo si tentokrát odniesol Miki Kéri s časom mimozemšťana 11:29h.
   Vďaka patrí tradične Slavovi sa organizačné zvládnutie takejto masovky a všetkým obetavým dobrovoľníkom, ktorí sa o nás na trati postarali. Ďakujem aj Marianovi a Pištovi, ktorí so mnou zdieľali posledných pár desiatok kilometrov do cieľa. Vidíme sa o rok, priatelia.

Čítať ďalej

Letecká stovka 2019 (105km, 3700m+)

   23-24. marca 2019 Prvý deň v práci po ultra víkende je obvykle ešte plný emócií. Kolegovia a kamaráti, ktorí vedia, čomu sa venujem, sa zvyknú pýtať ako bolo, či som veľmi unavený a ako sa dá vôbec odbehnúť/prejsť 100 kilometrov. Tak vravím, dá sa to a stojí to aj za tých pár dní bolestí pri sadaní a vstávaní zo záchoda. Ešte dnes-zajtra-pozajtra sa budem možno pohybovať ladnosťou Robocopa, no počítam, že koncom pracovného týždňa už telo zvládne nejaký ľahší tréning.

   Predvíkendová príprava spočívala v tom, že som si v priebehu týzdňa opral bežecké oblečenie a postupne hádzal na kôpku všetky potrebné veci, tak ako ma zrovna napadali. V piatok popoludní už nasledovalo len finálne triedenie a balenie do tašiek, batohu a dropbagu. Možnosť poslať si dropbag na 60.km bol novinkou tohto ročníka, tak prečo to nevyužiť. Napchal som tam druhé tenisky, spodné prádlo, rukavice a teplý nákrčník, po minuloročnej mrazivej skúsenosti som nechcel nechať nič na náhodu.

   Z BA som vyrazil už okolo 15.hod, lebo som sa chcel zastaviť ešte vyskúšať nové tenisky nemenovanej značky v Trenčíne. Opäť som doplatil na svoju naivitu, keď som si na absolvovanie 150km cesty vyhradil len 2 hodiny, ignorujúc všetky skúsenosti s piatkovou dopravou v hlavnom meste. Vďaka skvelej dopravnej infraštruktúre dokáže nehoda spôsobená jedným prípadne dvoma idiotmi na vhodne zvolenom mieste paralyzovať dopravu takmer v celom meste. A tak po hodine a pol v kolónach stojím konečne na výpadovke z mesta na D1 a kukám na ďalšiu kolónu pred sebou, asi 1-2km pred nami ďalšia nehoda a tak sa posúvame krokovými variáciami. V mysli prepočítavam, že priemerne trénovaný dôchodca na bicykli značky Ukrajina by už bol za ten čas niekde predo mnou.

    Nakoniec som dorazil na miesto pár minút pred 18.00, kúpil som krásne nové trailovky, ktoré vyskúšam možno už na ďalšej stovke. Z obchodu fičím rovno do telocvične na prezentáciu, kde vyfasujem pár nepotrebných vecí, ako je mapka trate alebo štartové číslo, ktoré budem nosiť pripnuté na batohu. Ďalej dostávam GPS tracker aj s inštrukciami, ďalšiu to skvelú novinku tohto ročníka. Nie že by som bol úplným odporcom moderných technológií, ale niekedy ešte majú svoje muchy.

   Na druhej strane odpadáva 'zábava' vo forme hľadania indícií a hesiel niekedy vtipne poschovávaných na smerovníkoch, alebo pripnutých kde-tu povedľa trasy. Po prezentácii sa presúvam do centra, kde sa mám stretnúť so zvyškom partie (Janči, Mišo, Soňa). Pred týždňom sme sa dohodli, že môžem s nimi prenocovať, keďže Soňa ide bez Rudka a budú mať nejaké voľné miesto. Romantiku vo forme hromadného nocľahu v telocvični som tentokrát oželel. Radšej si doprajem možnosť teplej sprchy a voľnej rannej toalety, má to predsa len niečo do seba. Pred spaním ešte navštívime miestnu kebabáreň, kde si dáme niečo 'ľahké pred behom'. Zaspávanie nám spríjemňuje cca 150 decibelov z neďalekej miestnej diskotéky, ktorej basové tóny príjemne rozvibrovávajú celú izbu.
   Po ranných rituáloch sa presúvame autom k telocvični, zdravíme známe bežecké tváre a pár minút pred 6.00 čakáme na štart. Niektorým ľuďom asi nefungujú GPS trackery, tak ich postupne vyhlasujú, aby si ich prišli vymeniť. Ach jo...

   Vďaka tomu strácame asi 20 minút, potom sa už konečne rozbiehame. Prebeh mestom, popod hrad, toto už dôverne poznám z predchádzajúcich dvoch ročníkov. Stúpame na Brezinu, krásny to raj pre miestnych bežcov.

   Počasie sa dnes chystá naozaj ukážkové, žiadne mrholenie, teplota už ráno tak do 10 stupňov a ide sa výborne. Po zbehu z Breziny pokračujeme poľnou cestou k obci Soblahov, tu sme si pred rokom užili bahenné kúpele, ktorým sa nedalo vyhnúť a tak som sa obával, ako to bude vyzerať tento rok. No obavy boli zbytočné, suchou nohou úplne luxusne dobiehame až dolu do dediny. Bežím so Soňou a ako sme sa zakecali, Jančiho s Mišom nechávame niekde za nami. Cesta ubieha svižne a po necelých 3 hodinách máme za sebou prvých 20km a 1000 výškových metrov. Prichádzame na Inoveckú chatu a teším sa na prvé dnešné tuhé jedlo. Výber je dobrý, tak dopĺňam potrebné kalórie. Po pár minútach prifrčí Mišo s Jančim, trochu mám výčitky, že sme im takto zdrhli, no môžem si povedať, že aspoň jeden úsek som bežal s víťazkou SUT ;o) Zrazu sa tu na pár minút objaví aj Julka, ktorú som videl len na štarte a SPOILER ALERT: potom až v cieli.
   Z Inoveckej chaty odchádzam už v spoločnosti chalanov a hneď sa zahrievame stúpaním hore zjazdovkou. Na chodníku sú ešte zvyšky snehu, ale nie je to nič strašné a ide sa nám dobre. Vystúpime na Inovec a prvýkrát vidím aj vyhliadkovú vežu. Po minulé roky sme popod ňu prechádzali a bola vždy taká hmla, že sme nevideli na 5 metrov. Fotíme a kocháme sa. Čakaju nás už len mierne kopčeky po ďalšiu občerstvovačku na Bezovci, jediný väčší kopec v tejto časti trate je za nami. Na vrchole Bezovca sa opäť kocháme a fotíme, potom zbiehame pár desiatok metrov k chate. Teplý vývar s rezancami a k tomu radler padne dobre, chvíľu pri tom aspoň posedím a uvoľním nohy. Okrem toho si vytriasam z tenisiek kamienky, ktoré ma serú posledných pár kilometrov.

    Máme celkom dobrý čas, čaká nás ďalších 20 km po Duchonku a 3.občerstvovačku. Striedajú sa dlhšie asfaltové pasáže s lesnými cestami, ide sa dobre. Bublinky absorbované od štartu začínajú postupne pracovať a naša trojica sa mení na 3 čuníkov. Jeden grgá, druhý prdí a tretí nekontrolovane kašle. S rôznymi obmenami sa tieto činnosti menia a rotujú. Ale aspoň je veselšie. Poslednú dedinu pred Duchonku si pamätám spred roka, lebo sme tam asi kilometer kufrovali, teraz si už dávame pozor a odbočujeme správnym smerom. Na Duchonke nás čaká vysmiaty Slavo Glesk a naše dropbagy. Janči nám dáva štedrých 15 minút, počas ktorých musíme nájsť dropbag, prezliecť čo treba, opäť všetko zabaliť, doplniť tekutiny do fľašiek a ešte aj stihnúť niečo zjesť. Tlačím do seba kombináciu maslových vianočiek, mastného chleba, ovocia a nejakých slaných keksov. Ani nestihnem požuť a Janči už stepuje na ceste, aby sme išli. Takto skoro sme ešte Duchonku neopúšťali, medzičas máme dobrý.

   Opúšťame príjemnú spoločnosť v očakávaní poslednej veľkej výzvy dnešného dňa - kopca Pánska Javorina. Asi 600 výškových metrov a depresívne monotónne stúpanie tmavým lesom. Značenie je tu trošku mätúce, lebo iné ukazuje šípka na zemi a iné navigácia. Pokračujeme rovno asfaltkou v družnom rozhovore, kým si uvedomíme, že sme asi kilometer mimo trasy. Po nahliadnutí do mapy nachádzame alternatívnu cestu po zelenej značke, ktorá by nás mala rovnako doviesť na vrchol kopca a pritom nespravíme ani menej km ani výškových metrov. Berieme na seba riziko DSQ a pokračujeme. Za túto stovku aj tak nie sú žiadne kvalifikačné body na SUT ani UTMB a vieme, že tých 105km si určite poctivo odšlapeme. Pozitívnou správou je, že cesta po zelenej je podstatne krajšia, slnko nám zapadá po ľavej strane a vyzerá, že ešte za svetla to dáme v pohode až na vrchol. Trochu udýchaní prichádzame pod rozhľadňu, začína sa ochladzovať, tak pridávame vrstvu oblečenia a hneď aj čelovky. Dolu sa už ide svižnejšie, no svetla ubúda a zapíname nočný mód. V tejto fáze už veľa nerozprávame a občas musíme skontrolovať, či sme niekoho nestratili. No opäť sa tu prejavuje výhoda pitia sýtených nápojov, lebo obvykle ten, kto je vzadu, si najviac poprdkáva a dáva ostatným zvukové znamenie, takže vieme, že je v poriadku.

   Po niekoľkých kilometroch stretávame Mareka H.  a niekoľkokrát sa vzájomne predbehneme. Má vraj nejaké žalúdočné ťažkosti, tak nakoniec pokračuje s nami. Cesta do Kálnice je v závere už dosť monotónna a pripadá mi ako večnosť, kým vyjdeme konečne na lúku a nakoniec na zjazdovku, ktorou sa spustíme až k poslednej občerstvovačke. Tam nás už víta Pali Urbaník a nasmeruje nás najkratšou cestou priamo do chaty. V chate to žije, je tam celý zbytok 'Urbaniklanu' a postupne sa to plní aj bežcami. Dávame si s Mišom teplý vývar bez rezancov a vianočku s džemom (tá mi dnes mimoriadne chutí). Na záchode ešte zo seba zmyjem vrstvu soli, ktorá sa mi vytvorila v priebehu dňa na xichte. Spomíname na minulý rok, keď bola taká zima, že sme museli dať na seba všetko dostupné oblečenie, aby sme prežili posledný úsek. Dnes je situácia úplne iná a chatu opúšťam len v dvoch vrstvách oblečenia - dlhom tričku a tenkej bežeckej veste bez rukávov.
   Do Beckova nás čaká ešte niekoľko desiatok výškových metrov a pár pekne dlhých ulíc. Posledný zbeh pred Beckovom si pamätám, lebo je dosť nechutný a primerane tomu, že už sme za 85. kilometrom tak aj patrične bolestivý. Stehná mám už slušne 'rozšľahané' a začínam cítiť nejaký ohýbač pod ľavým kolenom, našťastie to nie je žiadna sľacha ani priamo koleno. Janči si pochvaľuje, že sa mu ide najlepšie zo všetkých ultrabehov. Prechádzame dedinou až k podjazdu pod diaľnicou a tam už nás čaká vytúžený bonbónik - posledných 18km po hrádzi do Trenčína.

   Keby som nevedel, čo ma čaká, pri pohľade na tento oznam by som rozmýšľal, či sa mám smiať alebo plakať. No L100 už idem tretíkrát a tak viem, aké peklíčko je ešte predo mnou. A že tých 18km rozhodne nie je smiešnych. Jediná výhoda, že tento rok nie je -15 a vietor, proti ktorému sa nedá kráčať. Ale aj tak je to riadne psycho, čumieť 2,5 až 3 hodiny pár metrov pred seba na zem vo svetle čelovky. Nič vpravo, nič vľavo, len stále rovno a človek má pocit, že sa vôbec nehýbe a svetielka mesta niekde v diaľke sú stále rovnako vzdialené. Ak by sa ma niekto pýtal, čo je najťažšie na ultra, dal by som mu asi vyskúšať tento nočný úsek. Nohy už riadne bolia, monotónny niekoľko tísickrát opakovaný pohyb im nerobí vôbec dobre. Sú aj takí borci, ktorí sa v závere vyhecujú a behom absolvujú celý zvyšok trasy. To ale nie je môj prípad, ja len prepletám nohami a pokúšam sa vypnúť bolesť sprevádzajúcu každý jeden krok. Chalani sa snažia rýchlo kráčať, no musím ich brzdiť, nedokážem držať ich tempo.

Posledný kritický bod je brod cez potok, tentokrát ho ale luxusne prechádzame suchou nohou vďaka naukladaným panelom a žiadna zbytočná obchádzka sa nekoná. Napriek výraznému spomaleniu v tomto poslednom úseku to vyzerá, že by sme to mali stihnúť do cieľa pod 20 hodín a dokonca s trochou šťastia aj pod 19 hodín. Nakoniec sa to aj podarí a dávame to za 18:56, svoj čas oproti minulému roku som si zlepšil o takmer 3,5 hodiny. V cieli stretávame opäť Julku, dnes to dala na parádu a ušla sa jej bedňa, podobne aj Soňa, ktorá sa tiež umiestnila v prvej trojke medzi ženami. Klobúk dolu, baby. Na záver by som rád poďakoval všetkým dobrovoľníkom aj organizátorom a tiež chalanom spolubežcom za spoločnosť a podporu.

Čítať ďalej