19. augusta 2018 :: Po ťažkej noci sedím doma v obývačke, dostal som do seba ľahké raňajky a pokúšam sa vstrebať dojmy z posledných dvoch dní. Hlava mi treští, viem, že dnes nebudem nič robiť, len ležať, spať a jesť. Píše mi bežecký kamarát Janči a pýta sa na moje prvé dojmy z MKMK. Tak mu v skratke popíšem, ako to išlo a na oplátku sa dozvedám, že moja spolubojovníčka Julka skončila tiež predčasne po asi 140km. Na nálade mi to nepridáva, ale bol to jeden zo scenárov, s ktorými sa rátalo. No vráťme sa k piatku, kedy to celé začalo...
Celý tyždeň pred akciou som mal v práci voľno a bol som si trochu fyzicky zamakať u rodičov "na malte". Mohol som si tak aspon vyčistiť hlavu. Behaniu som už veľa nedal, mal som dva krátke udržiavacie tréningové behy. V piatok ráno som sa vrátil do BA, potreboval som spraviť ešte nejaký malý nákup pred cestou a pustiť sa do balenia vecí. Obvykle sa na takúto akciu chystám priebežne aj niekoľko dní, teraz som to zvládol za 2-3 hodinky. Predpoveď počasia sľubovala žiadny dážď a tak som chcel ísť trochu viac "na ľahko".
Ešte počas týždňa som sa dohodol s Julkou, že ju aj spolu s Maťou odveziem do Chtelnice. Bol som rád, lebo inak som medzi štartujúcimi nikoho bližšie nepoznal a mať veselú a príjemnú spoločnosť je niekedy na nezaplatenie. Baby som naložil na Račku, ešte trochu motania piatkovými zápchami a už sme aj fičali smer Záhorie. Do Chtelnice sme dorazili okolo pol šiestej, pozdravili hlavného orga Sláva a vybehli sa najesť do blízkej pizzerie. Radler a pizza akurátnej veľkosti potešili chuťové bunky a doplnili zásoby energie pred nočným štartom. Okrem toho som sa dozvedel pár noviniek z ultratrailovej scény :)
Vraciame sa z večere, kulturák sa pomaličky plní ľuďmi, známe aj menej známe tváre sa mihajú všade okolo. Presúvame sa do zadnej miestnosti, kde je možnosť rozloženia karimatiek, do štartu ostáva ešte pár hodín, tak si líham s vidinou možného spánku. Nakoniec z toho nič nebolo, ale aspoň som trochu zrelaxoval. Blíži sa 21. hodina a začína čulý predštartovný ruch, ja ešte nie som ani prezlečený, no idem si vypočuť Slávov príhovor k účastníkom.
Dozvedám sa niekoľko kľúčových informácií, ktoré sú mi aj tak v podstate na prd, keď ich neviem vyhodnotiť v správnom čase priamo v teréne. Najviac ma zaujala pasáž o úseku trate s názvom "Sandokanova pomsta", tento úsek sme si aj v teréne neskôr náležite vychutnali. Briefing ani nedopočúvam do konca, musím sa rýchlo prezliecť, nachystať tekutiny do fľašiek, zbaliť a prebaliť potrebné a nepotrebné veci. Stihol som to len tak-tak a už sa pomaly všetci zhromažďujú pred kulturákom a hromadne sa presúvame na námestie, odkiaľ presne o 22.00 vyrazíme v ústrety noci.
Ostáva pár minút, ešte povinné skupinové foto a o chvíľu už Slávo dáva pokyn k štartu. Prebiehame vedľa kolotočov, rozložených len pár desiatok metrov ďalej a prispievame trochu absurdným spôsobom k už bujarej nočnej zábave domácich. Bežíme okolo stánkov a pomaly hore nočnými ulicami Chtelnice. Had bežcov sa postupne rozťahuje, my sa zgrupujeme do skupinky cca 4 osôb (ja, Julka, Luky a ešte jeden ultrabežec, ktorého nepoznám). Lukyho si pamätám zo Severného Živloplaza, robil tam dobrovoľníka a pomocného organizátora. Rozoberá svoje zážitky z nejakej ultra akcie a Julka ho motivuje k rozprávaniu ďalšími otázkami. Ja zatiaľ len počúvam a cesta nám pekne ubieha. Podľa popisu by mala byť prvá časť trasy (cca 44km) dobre behateľná. Ide sa mi na počudovanie veľmi dobre a občas sa nechávam uniesť týmto pocitom a trochu sa vzdialim skupinke. Julka ma podpichuje, nech idem kľudne dopredu, ja si však uvedomujem, že sa nechcem nechať strhnúť týmto falošným pocitom a radšej vedome spomaľujem. Terén je neozaj prudko behateľný, len veľmi jemné stúpania a klesania, pomerne široké lesné cesty alebo polo-asfaltky. Nakoniec mi to aj tak nedá a odtrhávam sa od skupinky, viem, že čoskoro môžem z akéhokoľvek dôvodu spomaliť a ostatní ma bez problémov dobehnú.
Striedavo sa predbieham s dvoma Čechmi až ich napokon celkom nechávam za sebou. Pribieham ku križovatke lesných ciest tesne pred 20. kilometrom. Núka sa mi cestička smerom vľavo, ktorá je bohato vyreflexkovaná, tak sa ňou púšťam. Asi po 400 metroch začínajú hodinky pípať, že som mimo trasy. No jasné, je to zrejme ten úsek Štefánika, ktorý spomínal aj Slávo na briefingu, len som nepočítal s tým, že príde tak skoro. Bolo by ma to zviedlo niekde do Dobrej Vody, čo je presne na opačnej strane, ako by som chcel byť. Takže to otáčam a vraciam sa na križovatku, kde sa chvíľu motám a snažím sa nájsť odbočku.
Našťastie vidím prichádzať z diaľky čelovku, jej majiteľ (ako som neskôr zistil, bol to Marek Košťál, víťaz trasy C) ma okamžite nasmeruje správnym smerom na modrú značku. Rozbieham to dolu kopcom až do dedinky Hradište pod Vrátnom, kde má byť prvá občerstvovačka. Samozrejme, že ešte predtým si doprajem ďalšie malé "zakufrovanie" a skoro miniem občerstvovačku. Tam ma už víta Slávo vo funkcii časomerača a bohaté stoly jedla a pitia. Je takmer 1.00 v noci a tak sa mi jesť až tak nežiada, no natlačím asi zo dva mastné chleby, nejaké sladké tyčinky a pár hrstí kešu orieškov. Postupne dobiehajú ďalší bežci, v tejto fáze sa ide ešte pomerne na husto, o pár minút dobieha aj Julka s Lukym. Sľubujem im, že ďalej už pôjdem s nimi. Julku začína jemne trápiť achilovka, tak ešte trochu postrečuje a ideme ďalej.
V trojici stúpame do mierneho kopca a vychádzame von z dediny. Ponúkam Julke hrejivý masážny gel, ktorý nosím stále v batohu. Nenechá sa dlho núkať a na konci dediny dávame krátku technickú prestávku na premazanie achilovky. Čaká nás vraj najdlhší asfaltový úsek (vraj cca 17km) tak postupujeme v družnej debate ďalej štýlom indiánskeho behu. Za 34.kilometrom prechádzame krátky úsek pozdĺž rušnej cesty 2.triedy, potom ponad železnicu a sme opať na turistickom chodníku. Tu dobiehame Rudka so Soňou, ktorí sa rozhodli dnes pokoriť 171 km trasu. Zdravíme sa žoviálne "dobré ránko" a cupitáme v dobrej nálade ďalej spolu. Čoskoro stúpame do kopca hustým zarasteným žľabom, nevidíme si poriadne na nohy a podchvíľou hľadáme aj chodník. Toto je tá povestná Sandokanova pomsta.
Našťastie tento úsek nemá ani 500 metrov a tak aj tých nadávok padlo pomerne málo. Zvyšok cesty až po druhú občerstvovačku v dedinke Rozbehy sa zabávame počítaním "Krakenov", posledný stav bol 2:1:0 v prospech Lukyho. Napriek zažívacím problémom nás Luky zakaždým dokáže dobehnúť a dokonca vyráža z druhej občerstvovačky plný energie ešte pred nami. Potom som ho videl až v cieli... Ostávame teda s Julkou ešte pár minút a dopĺňame energiu pred prvým náročnejším úsekom. Už sme na trase asi 6 hodín a teraz majú prísť ozajstné kopce.
Prvým zahrievacím kopčekom je Hrubý Kamenec, z ktorého sa už zbieha k vodnej nádrži Buková. Prebiehame po jej západnej strane, robíme pár pekných záberov (akurát sa brieždi), obzeráme si stany ešte spiacich kempujúcich a nepríjemným singláčom okolo elektrického ohradníka prechádzame k úpätiu ďalšieho kopca. Julka mi ukazuje, ako vyzerá v praxi "rožková metóda" a vyťahujem jej z batoha rožok z bieleho pečiva. Vysvetľuje mi k tomu teóriu a uznávam, že na tom niečo asi bude. Myslím, že to na najbližšom ultráku sám vyskúšam. O 250 výškových metrov ďalej sme už na vrchole Ostrý Kameň, z ktorého sa po hrebeni presúvame ešte o ďalších 200 výškových metrov vyššie až na vrchol Záruby. Na chvíľku si sadáme a vychutnávame prvú dnešnú pokorenú 700-ku. Medzi stromami presvitá ranné slnko a rysujú sa aj krásne výhľady do okolia. Kvôli týmto momentom tá námaha stojí za to a človeku sa odtiaľto nechce odísť.
Zo Zárub nasleduje trochu nepríjemnejšie klesanie a mne sa začína výraznejšie ozývať ľavé koleno, pichá ma na jednom mieste z vnútornej strany. Hodinky mi ukazujú, že už máme za sebou 53km (čo je trochu viac ako by som mal mať podľa itinerára) a tak pomaly zostupujeme. Čaká nás Jahodník, rekreačná a chatová oblasť, obchádzame stavenisko a ešte hodný kus pomedzi chaty, kým sa dostaneme k vytúženej občerstvovačke na jednej z chát. Toto je prvé miesto, kam sa dali poslať dropbagy. Dohodli sme sa, že si tu dáme aspon 30 minútovú prestávku. Je asi pol 8 ráno, na raňajky dostávame paradajkovú polievku a párky, dobre mi to padlo. Je tu dosť rušno, bežci prichádzajú a odchádzajú, naposledy tu ešte stretávame Rudka so Soňou, ktorí sa už chystajú k odchodu. V chate sa trochu umývam a prezliekam do suchých vecí, aspoň na chvíľu sa zas budem cítiť ako človek. Okrem kolena ma začína trápiť ďalšia nepríjemnosť známa asi väčšine ultrabežcov (alebo aspoň ich mužskej časti). Našťastie mi Julka požičiava vazelínu a mažem kritické vnútorné časti stehien, snáď to aspoň trochu pomôže. V týchto letných teplách stekajúci pot v kombinácii s tesnými bežeckými kraťasami tvoria smrtiacu kombináciu. Na koleno mažem Voltaren a nasadzujem elastickú bandáž. Julka ešte strečuje, jej achilovka nevyzerá byť opuchnutá, tak snáď to bolo len stuhnuté a pôjde to ďalej v pohode. Pôvodne mala ešte v pláne dať si tu 12 minútový "power nap", čo však akosi nevyšlo :)
Zdržali sme sa trochu viac než pol hodinu, bolo tu príjemne, no treba ísť ďalej. Koleno cítim pri každom kroku, vždy keď zdvíham nohu zo zeme. Zhodujeme sa na tom, že budeme kráčať a uvidíme ako sa situácia vyvinie. Nasledujúca občerstvovačka je až v Plaveckom Podhradí, pred nami je teda okolo 20km a slnko začína pomaly naberať na sile. Najprv prechádzame miernejším terénom, najbližší výraznejší kopec je Čierna Skala, tu sa dosť trápime a častejšie musíme zastavovať. Niekde v polovici kopca nás turistickým tempom predbieha "čaptavý maďar", čo nám výrazne uberá sebavedomia do ďalších kilometrov.
Potom už pomaly klesáme smerom k Plaveckému Mikulášu, prechádzame dedinou, kúsok za ňou sa vyprážame na slnku na dlhej poľnej ceste bez prítomnosti tieňa. Julke vyberám ďalší rohlík, treba niečím tuhým zaplniť vyprahnutý žalúdok. Opäť je tu stúpanie, tentokrát na Jeleniu horu, ktorú by sme si náležite vychutnali, keby bolo tak o 15-20 stupňov na slnku menej. Ináč krásne miesto s borovicovými lesmi, pod ktorými je ozaj príjemne. Ešte výšľap na Javorinku a odtiaľ prechádzame viac-menej hrebeňom až na Baborskú, kopec s peknými výhľadmi. Iba ten downhill z Baborskej až taký pekný nie je, prudký sklon so samými koreňmi a kameňmi, moje koleno si až "chrochtá blahom". Kým zlezieme až do Plaveckého Podhradia, prechádzame okolo zrúcaniny Plaveckého hradu a absolvujeme ďalší nepríjemný downhill. Ešte sa tu aj motá kopec turistov, ktorí sa asi vybrali na sobotný piknik ku hradu. Vysušení poludňajším slnkom sa presúvame dedinou, mám pocit, že musí mať aspoň 5 kilometrov, nemá to konca-kraja. Slnko nám neľútostne praží na lebene.
Pred poslednou zákrutou vidíme konečne ceduľu s označením "K", čo znamená, že občerstvovačka je blízko. Pár metrou ďalej pred akousi kaplnkou nachádzame funkčnú studničku s čerstvou studenou vodou. Doslova dar z nebies. Na striedačku pumpujeme na seba vodu a oblievame si rozhorúčené hlavy polepené od soli. Neskutočný pocit. Takto osviežení prechádzame ešte posledných pár desiatok metrov k občerstvovačke vo dvore rodinného domu. Priestory sú trochu stiesnené, sedí tu už pár ľudí, čo prišli pred nami. Dávame si vývar s rezancami, ktorý dobre padne vždy a všade. Ešte k tomu trochu piva, nejaké čipsy a ovocie, no inak nemám ani veľmi chuť jesť. Dokopy tu strávime skoro trištvrte hodinu, dorovnávam krakenovské skóre na ozajstnom záchode, pomažem koleno a vazelínou tie ďalšie partie. Zisťujeme, že cesta odtiaľto na Vápennú je ešte spoločná pre všetky trasy, tak sa poberáme pomaly ďalej.
Výšlap začína už kúsok za dedinou a dáva nám zabrať, no aspoň nie sme na priamom slnku a moje koleno prí stúpaní až tak neprotestuje. Cesta hore nám trvá asi hodinku. Dávame nálepku do kontrolného hárku a v tomto bode sa naše cesty rozdeľujú. Ja idem trasu C (najkratšiu), Julka sa rozhodla, že skúsi dobojovať A-čko (najdlhšiu) pokiaľ to pôjde. Musím sa priznať, že sa mi lúči ťažko, lebo viem, že najbližších x hodín až do Smoleníc pôjdem pravdepodobne sám a nebudem počuť nič iné okrem tej blbej pesničky, čo sa mi od rána prehráva v hlave (pozn. nikdy si pred ultrabehom nepúšťať v aute svoje obľubené skladby). Ešte aj ten blbý Medený kotlík alebo odrhovačka od Elánu znie lepšie, keď si ho má človek s kým pospevovať.
Vyrážam teda smerom ďalej po hrebeni, chodník je dosť zlý a jedno zlé šľapnutie môže znamenať kľudne vyvrtnutý členok. Cestička napokon klesá po druhej strane hrebeňa dolu, tam už sa ide trochu lepšie. Stále po zelenej značke, až prichádzam na miesto nazvané "Pri obrázku", kde sa križuje viacero ciest, konkrétne asi 5. Samozrejme podľa hodiniek intuitívne triafam tesne vedľa, čo zisťujem asi po 400 metroch a tak to stáčam doprava krížom cez les. Motanicou strácam niečo vyše stvrť hodiny, kým sa mi podarí napojiť na správny chodník, teraz sa ho už len držať. Chodník vedie rovno cez "Sklenú hutu", kúsok za ňou nachádzam popri lesnej ceste malú studničku s čerstvou vodou. Predpokladám, že je pitná, niekto tu nechal aj odložený pohár. Dopĺňam aj do flašiek, trochu sa opláchnem a idem ďalej až k miestu s názvom "Zabité". Je tu len malé špinavé jazierko a pri rozcestníku dvaja cyklisti. Chvíľu stojím pod stromom a v tom si všimnem, že chlapíci idú k malému prameňu a čapujú si vodu. Tak to tiež využijem a doplním všetky nádoby čo mám pri sebe doplna. Cesta sa stáča prudko doľava do kopca, našťastie žiadne veľké stúpanie sa nekoná. Asi po 4 kilometroch mi v hodinkách dochádza sťava a musím si dať pauzu. Napájam powerbanku a púšťam znova trackovanie. Dúfal som, že ma hodinky upozornia trochu skôr a záznam bude po pripojení šťavy plynulo pokračovať, ale asi to soudruzi v Suunto inak vymysleli. Alebo len neovládam ten správny postup, na novú značku hodiniek som prešiel po takmer 4 rokoch s Garminom. Tieto vedia nabíjať počas aktivity a majú funkciu navigácie podľa vopred nahratej trasy, čo boli hlavné dôvody prečo som na ne prešiel.
Asi po troch kilometroch som na mieste, kde sa trasa C opäť napája na ostatné trasy a kúsok ďalej začína nekonečne dlhé klesanie do dediny/strediska "Majdán". V diaľke vidno krásne sa týčiaci Smolenický zámok, no ja však nejdem priamo k nemu. Treba nabrať nejaké výškové aj ďiaľkové metre a tak z Majdánu sa trepem ešte cez Lošonec, okolo Jahodnej a rôznymi krkahájmi, až napokon zničený vychádzam z lesa rovno pri Smolenickom zámku. Cesta vedie tak rafinovane, že až do poslednej chvíle som pochyboval, že ten zámok ešte vôbec uvidím. Okolo zámku sa cesta veľkým oblúkom stáča dolu do podhradia až konečne vychádzam k hlavnej ceste, vedúcej cez Smolenice. Podľa mojich výpočtov som mal doraziť na občerstvovačku v Smoleniciach ešte za svetla, takže som obidve čelovky nechal v dropbagoch. Občerstvovačka sa síce volá Smolenice, ale nachádza sa až pri železničnej stanici, ktorá je 2km ďaleko a je to už takmer v Trstíne. Je opäť vo dvore rodinného domu, ktorý si dobre pamätám z minulého roka, keď som tam robil dobrovoľníka. Na tomto poslednom dlhom úseku "dobieham" ešte jedného nešťastníka, tiež C-čkara a spolu dokráčame až na občerstvovačku. Myslím, že som mu ušetril trochu trápenia, lebo značenie k rodinnému domu nebolo celkom ideálne.
Už cestou dolu pred Smolenicami som sa rozhodol, že to tu ukončím, bolesť kolena som síce na pár hodín utlmil Ibuprofenom, ale teraz bola spať v pôvodnej sile a odreniny na stehnách štípali ako fras. Takto pokračovať ešte 33km do cieľa mi pripadalo ako zbytočný hazard a nezmysel. Na občerstvovačke nás privítali a pohostili dvaja milí dobrovoľníci, pokušali sa ma ešte jemne prehovoriť, aby som pokračoval, ale už som bol rozhodnutý. Chvíľu po mne prišla ešte jedna Češka, pani s ktorou sme sa striedavo obiehali počas prvej noci. Bola vyčerpaná asi z dehydratácie, v podstate od Vápennej, čo bolo takmer 30km, nebola na trase C žiadna oficiálna občerstvovačka. Pokiaľ si človek nedoplnil aspoň vodu z prameňa, alebo sa nezastavil v nejakej krčme na trase, mohol mať v tom teple vážny problém.
Moje putovanie teda skončilo po takmer 23 hodinách, hodinky mi namerali 113km, oficiálne to malo byť po Smolenice 105 (vizualizácia trasy:
link). Do cieľa nás nakoniec troch odpadlíkov odviezol ochotný chalan z občerstvovačky, za čo mu aj touto cestou ďakujem. A ešte jedna pikoška, v cieli som stretol Lukyho, ktorý pre neustávajúce zažívacie ťažkosti tiež musel ukončiť predčasne. Napriek tomuto všetkému, hodnotím akciu ako jednu z najlepších v tomto roku a po dlhej dobe aj emóciami najviac nabitý víkend. A ešte na záver myšlienka, ktorú poznamenala na margo tejto akcie jedna spriaznená duša:
"Výhoda stoviek je ten win-win na konci, akože preteky - fail, víkend - mega...".
