Severný Živloplaz 2018 (103km, 4145m+)

26-27. mája 2018 :: Prvé informácie o tom, že sa na východe chystá nová ultra akcia, sa začali objavovať už niekedy v priebehu minulého roka. Spomínam si, tuším to bolo v cieli na PUT 2017 Julka Batmendijnová rozdávala malé letáčiky, ktoré toho veľa neprezrádzali, no dávali tušiť, že pôjde o niečo zaujímavé. A keď sa partia ultrabežcov rozhodne zorganizovať nový ultra pretek, bol by hriech si takúto premiéru nechať ujsť.

   Takže keď sa na webe objavili informácie o spustení registrácie, nebolo veľmi o čom rozmýsľať. Akcia mi vhodne zapadla medzi Lazovú stovku a Nízkotatranskú stíhačku, aspoň sa medzitým človek stihne zregenerovať. Druhá vec je, že túto oblasť Slovenska takmer vôbec nepoznám.
   Bohužiaľ sa ukázalo, že nikto z mojich bežeckých parťákov sa nebude môcť zúčastniť, lebo už boli poprihlasovaní na iné preteky (Transylvania Ultra týždeň pred Živloplazom alebo Štefánik 2 týždne po...) Tak som sa aspoň pokúsil osloviť záujemcov z oblasti BA a ponúknuť odvoz autom. Nikto na túto ponuku nezareagoval a tak som sa vybral v piatok popoludní na dlhú cestu autom na východ. Až na klasický prúser, keď sa pokúšate posledný deň pred víkendom hodinu zúfalo vymotať z Bratislavy a máte pocit, že o druhej hodine už nikto nepracuje a všetci dostali ten istý nápad. Potom to však už išlo vcelku dobre a niečo po 19 som dorazil na miesto určenia v Starej Ľubovni. Technicé zázemie a zároveň miesto nocľahu klasicky na základnej škole v celkom slušne udržiavanej telocvični. Prezentácia aj s kontrolnými otázkami ohľadom povinnej výbavy prebehli bez komplikácií a tak som sa mohol ísť "ubytovať" a čakať do pol 10, kedy mal prebehnúť predštartový briefing od organizátorov.

  Na briefingu sme sa okrem iného dozvedeli, že Julka prežíva oveľa väčšie predštartové stresy ako väčšina zúčastnených pretekárov, čo je však celkom pochopiteľné vzhľadom na jej premiéru v úlohe organizátora. Potom skončení briefingu som sa šiel uložiť do spacáku, nastavil budík pred 5 ráno a pokúsil sa na pár hodín si pospať.
   Aj keď v noci ešte bolo trochu rušno (prichádzali noví ľudia, behalo sa na záchod apod.), podarilo sa mi trochu sa vyspať a budím sa sám dokonca ešte pred budíkom. Nasleduje triedenie vecí, výber toho, čo si dám na seba, ľahké raňajky v podobe koktailu a jablka. Moja večera tiež nebola bohviečo (jedna bageta kúpená cestou, jablko, koktail), ani som nič moc nevypil a to sa možno podpísalo na problémoch ktoré mali prísť...
   Asi 15-20 minút pred štartom sa presúvam z telocvične na námestie gen.Štefánika, odkiaľ sa bude štartovať. Ešte pár teplých slov na povzbudenie od orgov, zaväzujem si šnúrky a zaraďujem sa do tlupy. Julka vypáli štartový výstrel presne o 6.00 a pomaly klušeme ulicami Starej Ľubovne, najskôr centrom, potom cez okrajovú časť s rodinnými domami až na koniec mesta, kde začína prvé stúpanie do lesa. Už takto ráno je cítiť, že cez deň bude dusno a predpoveď sľubuje aj nejaké tie búrky. Už prvé kilometre sa ide pekne zostra hore kopcom, takže sa začínam adekvátne potiť. Po vystúpaní na kopec nasleduje miernejšie klesanie hlhočiznou lúkou v asi meter vysokej tráve až schádzame dolu k prvej občerstvovačke v dedinke Matysová. Na ultra dosť nezvyčajný luxus na 8. kilometri, dopĺňam trochu cukry v podobe ďatlí a nejakej koly.

   Po pár sto metroch cupitám zamyslene asfaltkou a kričí na mňa chlapík, že som asi poblúdil a mal som zabočiť doprava. Spočiatku neviem, či si len nerobí srandu a tak sa vraciam niekoľko desiatok metrov naspäť a naozaj - prudká odbočka doprava pomedzi domy, musel som úplne prehliadnuť aj tú krikľavú šípku na zemi. Ďalej to už ide bez komplikácií a po necelej hodinke a pol dobieham aj s dvomi ďalšími ľuďmi na občerstvovačku v obci Jarabina (18,5km). Dodávam nejakú tú energiu v podobe mastných chlebov, napúšťam do fľašiek vodu a o pár minút vyrážam. Tí dvaja (jedna žena a jeden chlapík - Čech), s ktorými som prišiel, už valia vpred a až do konca som ich nevidel.
   Pokračujem ďalej sám a niekde okolo 20-21.km začínam pociťovať nezvyčajný nedostatok energie. Hrozne ťažko sa mi ide do kopca a každých pár desiatok metrov musím na chvíľku zastať a predýchavať. Že by takto nejako vyzerala kríza? Na ultra sa mi to zatiaľ nestalo, rozhodne nie na takomto skorom kilometri. Kráčam z nohy na nohu a chvíľami mám pocit, že ma obchádzajú mrákoty. Už sa tu len niekde nezložiť k zemi. Možno je to pečúcim slnkom a dusnom, možno som málo pil alebo jedol, možno som nevyspatý. Môže to byť akákoľvek kombinácia týchto vecí. Napokon prichádzam veľkou lúkou k miestu, kde sa trasy A a B rozdeľujú, naša dlhšia trasa pokračuje vľavo, trasa B vedie vpravo. Nejakí bežci, čo som ich videl šlapať za mnou, odbočujú vpravo. Po pár sto metroch nasleduje klesanie a mne sa darí pomaly bežať.

   Stúpania mi však stále robia problém. Pri zbehoch zas začínam pociťovať štvorhlavý stehenný sval. Najprv ľavá noha a postupne sa pridá aj pravá. Takto skoro som to nečakal. Pred nasledujúcou občerstvovačkou v dedine Litmanová (32.km) nasleduje dlhší asfaltový úsek klesajúceho charakteru, vchádzam do dediny a čoskoro ma už víta najveselšia občerstvovačka, Soňa, Rudko a ich tri ratolesti. Dávam si tu niečo na zjedenie, Soňa mi robí kávu, aj keď na ňu nemám veľmi chuť, ale presviedčam sa, že mi možno pomôže. Pobudnem tu asi 20 minút, medzitým prichádza ďalší bežec Michal, ktorý zaujal svojimi bavlnenými ponožkami.
   Opúšťam občerstvovačku, vraciam sa dolu dedinou k rázcestiu, kde pokračujem doľava smerom k vleku a potom do kopca. Po prvých pár kilometroch prichádza prvý jemný dážď, ktorý sprevádza hrmenie, postupne však hustne a tak sa schovávam pod strom a vyťahujem bundu. Nasťastie dážď trvá možno nejakú trištvrte hodinku. Tento úsek postupne pokračuje pozdĺž slovensko-poľskej hranice, idem najprv úzkym zarasteným chodníkom s popadanými stromami až sa dostávam na mierne zvlnený hrebeň, ktorým vedie široká vychodená cesta. Tu už stretávam menšie aj väčšie skupinky turistov, najmä Poliakov. Niektorí sa pýtajú, či idú správne na akýsi vrch-miesto, nerozumiem im celkom, tak len ukazujem smerom na cestu, ktorou som prišiel. Tento úsek po hrebeni sa mi dá konečne trochu bežať, hoci stehná protestujú. Ako opúštam túto magistrálu, dobieham opäť Michala, ktorého som stretol v Litmanovej. Púšťame sa do reči, kráčame a fotíme si okolité kopce. Na ultra je každá spoločnosť vítaným spestrením a cesta potom príjemnejšie odsýpa.

   Po chvíli prichádzame na miesto, kde trochu "zakufrujeme", vidíme faborku po našej pravej ruke, no nevedie smerom k ned žiadna cestička, navyše pred sebou v diaľke vedľa vychodeného chodníka vidíme ďalšie faborky. Nechce sa nám prešlapávať vysokou trávou k faborke po pravej strane (navyše je to do kopca), tak volíme cestu priamo. Kolega, čo išiel za nami volí cestu vpravo cez kopec a nakoniec spravil dobre. My zatiaľ schádzame pár sto metrov k asfaltke, ktorá nás napokon tiež privedie tam kde sme pôvodne chceli, hoci sme si nadišli trochu zbytočne asi pol kilometra. A to už sme pri občerstvovačke Lesnické sedlo (46,5km). Dobrovoľníci sú rozložení rovno vedľa bufetu, kde neodolám a kupujem si jedno pivo. K tomu nejaká klasika v podobe mastných chlebov, pomaranč, banán, ďatle.
   Keď sme trochu skonsolidovaní, vyrážame na jeden z najťažších úsekov. Spomínam si na Julkine slová na briefingu, keď vravela, aby sme šetrili sily do druhej polovice, lebo bude ťažšia ako tá prvá. Michal má dnes, ako sa zdá, viac energie ako ja a vyráža do kopca štýlom indiánskeho behu (ak si dobre pamätám 15 krokov beh, 10 krokov chôdza). Ja za ním nestačím, pri stúpaniach mi dnes proste dochádza šťava. Pred Haligovcami nasleduje prudké klesanie dolu a moje stehná plačú od bolesti. Rozmýšľam, ako by sa mi teraz hodil kompresný návlek na stehno, lenže to by som potreboval rovno dva, čo je ďalšia váha v batohu navyše. Alebo aspoň obviazať elastickým obväzom? No nakoniec po skoro 3,5 hodinách to nejako doklepávam do dedinky Veľká Lesná (60.km), kde je skvelá občerstvovačka vo dvore rodinného domu. Michal sem dorazil už v predstihu, čakala ho tu priateľka, takýto support je na nezaplatenie. Pani domáca mi hneď núka dva druhy polievky, vyberám si vývar, ten dokáže robiť zázraky. Natlačím do seba aj pár kúskov slaniny, nech nešlapem len na čistom cukre. Majú tu aj celkom dobre vybavenú lekárničku, skúšam na stehná chladivý sprej a následne ich mažem Perskindolom. Osviežujem sa zo záhradnej hadice a prezliekam sa do suchého trička. Michal odchádza, ja ešte potrebujem pár minút. Sedí tu s nami ešte jeden chlapík, ktorý vyzerá rozbitý presne ako ja. Dávame sa do reči a rozhodneme sa pokračovať ďalej spolu. Z Jana sa vykľuje dosť vtipný týpek, je o pár rokov starší odo mňa a pod chvíľou vypúšťa rôzne šťavnaté nadávky a napodiv mi to vôbec nevadí, lebo sa cítim podobne a takto si aspoň psychicky uľavíme a o čosi lepšie sa nám pokračuje.
   Nasledujúci úsek vyzeral podľa popisu, že bude najťažší zo všetkých (14km, cez 800m prevýšenie), ale to prevýšenie bolo rozložené asi na 3-4 kopce. Tak sa nakoniec ukázalo, že to bolo celkom znesiteľné, s Janom sme svorne nadávali pri každom zbehu a po viac ako 3,5 hodinách sme sa došmatlali do Toporeckého sedla (74.km) s mini občerstvovačkou. Najprv som zdiaľky zbadal len červenú blikačku a kúsok odtiaľ už dve zaparkované autá a 3 veselí dobrovoľníci. Tu už mi jesť takmer vôbec nechutí, ale 2 kúsky chleba do seba dám, trochu vody doplním. Ešte čakáme, kým sa Janovi dobijú Garminy aspoň na zvyšok trate, vyberáme čelovky a nastupujeme v ústrety nočným úsekom.
   Čakajú nás posledné tri úseky a tie sa postupne skracujú, najbližší do Vyšných Ružbách má 12km, potom ešte 10 a 7km. Nočné úseky bývajú náročnejšie na psychiku, človek musí viac dávať pozor kde šlape, vidí okolo seba len pár metrov osvetlených čelovkou a rozhodne veľmi pomáha, keď sa ide aspoň vo dvojici. Dolu do Ružbách (86.km) sme sa plazíme skoro 3 hodiny, čo je priemerná rýchlosť asi 4km/h alebo 15min/km. Proste slimáci. Občerstvovačka pred miestnou krčmou ale potešila, dá sa tu sadnúť a majú aj teplý čaj. Niežeby mi bola zima, ale potrebujem niečo neutrálne na žalúdok a tak si dávam rovno dve šálky. Znova natieram a masírujem stehná a dobíjam hodinky. Dvaja sympatickí dobrovoľníci (chalan s babou) nám zatiaľ robia príjemnú spoločnosť, no nechceme tu sedieť veľmi dlho. Oveľa ťažšie sa potom vstáva.

   Pred nami je teraz 10km do obce Jarabina (dnes už po druhýkrát). Po odchode z občerstvovačky mi však začína byť zima, Jano je na tom ešte o kúsok horšie, má už na sebe bundu a aj tak dostáva triašku. Vraví, že musí bežať, aby ho neklepalo. Pokiaľ ja vydolujem z batohu svoju bundu, zdrhá mi niekde na konci ulice a nedokážem ho dobehnúť. Prevýšenie tohoto úseku už by malo byť pomerne malé a tak nasadzujem najrýchlejšiu chôdzu akej som v danej chvíli schopní (cca 9-10 min/km). Občas ešte v diaľke zahliadnem svetlo Janovej čelovky, ale nemám síl na to, aby som sa pokúšal bežať. Okrem toho začína nad okolitými poliami padať hmla, ktorá pri svetle čelovky bráni vidieť viac ako pár metrov okolo. Pred obcou Jarabina (96.km) ma čaká ešte jedna výzva, ktorú spomínala aj Julka. Je to riečka, ktorá sa v priebehu dňa po daždi ešte trochu rozvodnila. Je široká tak odhadom 3 metre a vcelku divoká. Polená, ktoré tam nanosili ako pomôcku pre bežcov, už stihol odniesť prúd. Našťastie v tejto neskorej hodine už voda trochu opadla a mne sa podarilo s trochou šťastia za pomoci paličiek preskákať po kameňoch na druhú stranu. Prechádzam obcou Jarabina, ktorá mi pripadá nekonečná. Riadim sa mapou v smartfóne, lebo sa tu trať križuje s cestou, ktorou sme išli ráno. Prichádzam až na koniec dediny a občerstvovačka nikde. WTF? Na jednej odbočke bola na plote červená blikačka, že by to bolo niekde tam? Myslel som, že je to na upozornenie, aby tam ľudia náhodou neodbočili. Už mi je to jedno, nech mi dajú kľudne aj penalizáciu, ja už to hľadať nejdem.
   A tak opúšťam Jarabinu a stúpam znovu do kopca. Posledných 7 kilometrov, pripadajú mi nekonečné. Najhoršie, že idem sám a to ani to nadávanie nemá potrebný efekt. Jediná možnosť je zaťať zuby a kráčať pomaly ďalej. Viditeľnosť je mizerná, prechádzam rozpadnutou cestou medzi poliami a snažím sa obchádzať najväčšie mláky. Prichádzajú záverečné 3-4 km lesom, aspoň nejaká zmena a nie je tu tá hnusná hmla. Čakám, či sa za niektorou zákrutou už neobjaví v diaľke hrad, aspoň nejaký záchytný bod, na ktorý sa možno upnúť. Ale nie, len čierňava lesa. Asi až posledných 500 metrov pred cieľom vychádzam na čistinu a odkryje sa mi Ľubovniansky hrad v plnej paráde.

   O pár minút budú 4 hodiny a začína svitať. Som na trati bezmála 22 hodín, moja pôvodná predstava bola max. 20 hodín. Ešte pár desiatok metrov, obísť hradné múry a vyšlapať niekoľko výškových metrov. Vchádzam do areálu hradu, kde už sedí Jano a tlačí cestoviny. Trochu som aj naňho naštvaný, že ma takto nechal v štichu tesne pred koncom, ale tvrdí, že mu bola strašná zima a musel ísť rýchlo. Nevadí, hlavne, že som bez zranenia v cieli, nemám už chuť jesť ani piť, hoci na stole sú ešte nejaké tie pochutiny. Pár minút posedíme a potom nás jeden z dobrovoľníkov odváža autom k telocvični, kde už čaká sprcha a spacák. Dobrú "noc".
   Z toho, čo názov preteku napovedá, sme zažili hádam všetko: bolo to na severe, sprevádzali nás rôzne prírodné živly a v závere sme sa už len tak plazili. Po dnešku sa už rozhodne nedá povedať, že "na východe nič nie je" :o)

Oficiálne výsledky si možno pozrieť tu:
https://ultra.hiking.sk/hk/live/32/severny_zivloplaz.html

Čítať ďalej

Lazová stovka 2018 (úspešný reparát)

21-22. apríla 2018 :: Prvá tohtoročná dokončená stovka (Letecká 100) mi dodala na začiatok roka optimizmus a tým pádom som sa na Lazovku už veľmi tešil. Regenerácia prebehla v pohode a s blížiacim sa termínom som si čítal Slavove siahodlhé organizačné maily a sledoval dlhodobé predpovede počasia. Tento rok to vyzeralo naozaj nádejne a zdalo sa, že prvýkrát zažijem ultra bez dažďa.
   Pôvodne sme mali ísť autom viacerí, mal som brať Soňu a Rudka Kopčokovcov, ale na poslednú chvíľu zmenili plány a išli spolu s Julkou. Ostatní chalani, s ktorými som sa mal stretnúť išli tiež vlastným autom, tak som nakoniec išiel sám. Z Bratislavy som vyrazil už okolo 16 hod, aby som bol vo Vrbovom medzi prvými a našiel si nejaké dobré miesto na spanie. Minulý rok sa mi osvedčilo spať v menšej telocvični, kde bol predsa len o poznanie väčší kľud.
   Aby však nebolo všetko také ideálne, podarilo sa mi pri vykladaní vecí z auta zabuchnúť si v ňom kľúče. Stalo sa mi to prvýkrát na mojom aute a v prvom momente som ostal v šoku. Šťastie bolo, že som mal pri sebe aspoň mobil a peňaženku. Taška s komplet bežeckými vecami ostala v kufri, vyložiť som stihol len karimatku a spacák. Tak som poprosil Sláva Gleska, či nepozná v okolí niekoho, čo by mi vedel otvoriť zabuchnuté auto. Slavo rozhodil siete, no neúspešne. Nakoniec som s pomocou priateľky našiel kontakt na SOS servis vo Vrbovom, kde s takouto nepríjemnosťou vedia pomôcť. Dohodli sme sa, chlapík prišiel, vŕtal sa v zámku tak max. 10 minút a auto nakoniec otvoril. Stálo ma to "len" 70 éčiek, holt za blbosť sa platí...
   O poznanie kľudnejší som sa vrátil do telocvične, kde už sa medzitým uložili aj moji bežeckí parťáci (Jano Žila, Mišo Helcman, Peťo Bartek), vonku som stretol aj Kopčokovcov spolu s Julkou, ktorí dorazili na prezentáciu. S chalanmi sme sa dohodli, že sa ideme do mesta navečerať a nabrať nejaké tie kalórie pred zajtrajškom. Pridali sa k nám ešte dvaja chalani (Dalibor a Roman), ktorých som nepoznal. Chvíľu sme sa motali po uliciach, kým sme našli slušnú reštauráciu. Nakoniec sme boli všetci spokojní, porcie veliké, pivo tiež chutilo. Do školy sme sa vrátili už za tmy a pomaly sme sa aj uložili k spánku. Hromadné spanie na takýchto akciách nie je bohviečo, napokon som ale zaspal vcelku rýchlo. Len nad ránom som sa zobudil, že ma pobolieva hlava, čo neveštilo nič dobré. Dal som si hneď Ibalgin a ešte na chvíľu som zaspal.
   Okolo 5 hodiny už všetci vyliezajú zo spacákov, moja hlava vyzerá byť na tom lepšie, tak si tiež chystám veci, obliekam sa, ranná hygiena a keď som vychystaný, vychádzam do veľkej telocvične, kde spali ostatní chalani. Našťastie ma ráno nechytila veľká potreba, lebo pred pánskymi hajzlami sa už stihol vytvoriť asi 10 metrový rad a asi by som to do štartu ani nestihol. Asi minútu pred 6 sa presúvame na miesto štartu, ani sa nestihneme rozkukať a už sa beží.

    Počasie vyzerá naozaj ukážkovo a takto skoro ráno sa ide veľmi príjemne, ani teplo ani zima. Vieme ale, že nás dnes čaká dobrý hic, takže si užívame rannú atmosféru, pokiaľ sa dá. Cesta ubieha pekne, ideme spolu vo štvorici (ja, Janči, Mišo a ešte jeden chalan) a pokecávame. Po nejakých 2 a pol hodinách za blížime k miestu prvej občerstvovačky, ktorá je pod mohylou M.R.Štefánika. Ešte predtým však pózujeme pred pamätníkom a jedna česká bežkyňa nám robí skupinovú fotku.

   Na občerstvovačke nás už čakajú výborné cesnakové posúchy a iné dobroty. Doplňujem tekutiny do fliaš, trochu zrelaxujem, no chalani ma už čakajú, takže žiadne zdržovanie a ide sa ďalej. Po 5 hodinách od štartu dobiehame na druhú občerstvovačku na konci dediny Podzámok. Dozvedáme sa, že prví bežci tadiaľto prešli už pred 2 hodinami. Neskutočné... Je jedenásť hodín a slnko začína celkom slušne pripekať. Nie je to ešte kritické, ale treba byť na pozore, hlavne dostatočne dopĺňať tekutiny. Teraz nasleduje menej záživný úsek s väčším množstvom asfaltu, ale okolité scenérie sú krásne, prechádzame rôznymi kopanicami a riedko osídlenými usadlosťami, je to paráda.

    V čase 6:45 sa blížime na občerstvovačku vo Vrbovciach, každý mal možnosť nechať si sem poslať drop bag, ja som to nepokladal za potrebné. Prezúvam ponožky a dávam si suché tričko, hneď sa cítim "kultúrnejšie". V bare si dávam po domácky namiešaného nealkoholického radlera. Asi po 20 minútach sme vybavení a poberáme sa preč. Tentokrát oproti minulému roku je tu drobná zmena, pokračuje sa doľava, keďže nám Slavo chcel ukázať jeden pekný kopček (Žalostiná) a jemne sa tým aj predĺžila trasa. Je to fajnové tiahle stúpanie po otvorenej lúke, slniečko nám praží na hlavy a my bez slova šlapeme s vidinou aspoň malého tieňa stromov, ktorý nás čaká na kopci. Pokračujeme moravsko-slovenským pohraničím až prichádzame do Kuželova. Tentokrát si ten veterný mlyn už musím odfotiť, minulý rok tu tak pršalo, že som mobil ani nevyťahoval.

   Teplo je slušné, chcelo by to nejakú studničku. Zásoby vody sa stenšujú, no musíme vydržať až do Filipovského údolia. Nakoniec tam prichádzame v čase niečo cez 10 hodín od štartu. Všetci sa tešíme na polievku a iné dobré veci. Práve polievka mi pomohla minulý rok, aby som to vydržal až na Javorinu. Doprajeme si tu skoro pol hodinovú prestávku, sú tu normálne toalety, prípadne sa dá opláchnuť hadicou, všetky tieto drobnosti nám prídu vhod. Úsek na Javorinu nie je dlhý, no pamätám si nepríjemný stupák v jeho závere. Minulý rok tu bolo blato so zvyškami snehu a hmla. Teraz už po snehu ani stopy, zato podvečerné slnko z nás vysáva energiu iným spôsobom. Asi o dve hodinky prichádzame na Holubyho chatu, pre mňa symbolické miesto, lebo pred rokom som tu Lazovku ukončil. Teraz je však situácia iná, mám dostatok síl a ak sa nič neočakávané nestane, mal by som to v pohode dokončiť.

   Zjavne sa dnešné teplo podpísalo na viacerých účastníkoch, pred Holubyho chatou vidím zvracajúceho bežca. Vraj to vzdalo už celkom dosť ľudí. Dozvedáme sa, že aj Peťo Bartek to ukončil. Naposledy som ho videl sedieť na zemi vo Vrbovciach a už tam nevyzeral veľmi dobre. My si tu dávame opäť radlera, mažem sa znovu krémom proti odreninám (slaný pot dokáže v takomto teple narobiť nepekné veci) a nás čaká dlhé klesanie a ďalšia občerstvovačka až za Višňovým. Pred tým sa ale zastavujeme v krčme v obci Cetuna a vypijeme fľašu minerálky. Vonku je ešte stále trochu svetlo, no ostáva nám tak možno pol hodina.
   Po 14,5 hodinách máme za sebou stúpanie (a asi 500 schodov) k pamätníku ROH, tu je aj jedna z kontrol. Je už úplná tma a tak nasadzujeme čelovky. Po zhruba 2,5 hodinách prichádzame na predposlednú občerstvovačku Višňové. Je to vlastne už za dedinou v začiatku stúpania na kopec. Je tu veselá partia a zopár lokálnych ultrabežeckých legiend. Napríklad Olaf, organizátor ultrabehov v susedných Čechách, alebo Petra Mucková, tiež známa ultrabežkyňa. Na jej prednáške som bol asi pred mesiacom v Bratislave. Majú tu kávu aj čaj, nenechám sa dlho núkať. Prístrešok je pomerne malý a po nás prichádzajú ďalší bežci, tak je tu trochu tlačenica.
  Od občerstvovačky vedie nepríjemný prudký výšľap do kopca, ktorý chvalabohu nie je až taký dlhý. Janči vraví, že už nič také prudké nás do cieľa nečaká. Vraj to bude už teraz len také trajdanie hore a dolu. Vystihol to celkom dokonale, lebo nasledujúce 2 hodiny boli maximálne ubíjajúce a bol to pre mňa asi najhorší úsek celej trasy. Úzky singletrail, kde sme museli ísť v jednom rade za sebou, cesta sa točila doprava a doľava, stále akoby po vrstevnici sme obchádzali nejaký kopec. Najhoršie, že často bol chodník klopený do ľavej strany a ja už som mal členok na pravej nohe otlačený od topánky, lebo som ju mal stále neprirodzene vytočenú. Žiadne výhľady, len sem-tam sme zahliadli svetlá nejakého mesta, ktoré sa nám vzápätí stratili za najbližšou zákrutou. Tento strastiplný úsek nás napokon doviedol až na posledný vrchol Veľký Plešivec, kde sme si ešte spravili vrcholové foto.

   Od tohto bodu už vraj budeme len klesať až sa dostaneme do dedinky Šípkové a na poslednú občerstvovačku. Predtým ešte nekonečná cesta cez nejaké pole a nekonečná dedina. Chalani vraj túto občerstvovačku minulý rok ani nenašli. Tentokrát je to ale iné, ani v Las Vegas by sa nemuseli hanbiť. Navádzanie až priamo do chalupy k Urbaníkovcom bolo spravené na jedničku. Toto by trafil aj človek v polospánku. Škoda, že som si to neodfotil. Na stanovišti nás už čaká Maťo Urbaník, na chvíľu sa usadíme, dáme si bujón z plastového kelímka a trochu čaju, jesť nám už nikomu akosi nechutí. Do cieľa ostáva asi 5 kilometrov a na ceste sme už 19,5 hodiny. Vychádzame so Šípkového, kúsok za dedinou odbáčame na pole, kde po chvíli nachádzame ešte poslednú tajnú kontrolu. Som dosť unavený, ale nič ma nejako výrazne nebolí. Len na chodidle cítim, ako by som mal veľký pluzgier. Šmatleme sa pomaly poľnými cestami až do Vrbového, kde si ešte "vychutnávame" posledné stovky metrov asfaltu až prichádzeme napokon do cieľa.

   Dostávame diplom, krátko si ešte posedíme a poberieme sa trochu vyspať. Ešte si stihnem dať rýchlu sprchu a idem tiež zaliezť do spacáku. Spal som nakoniec nejaké 4 hodinky, dlhšie sa mi akosi nedalo. Balím si všetky veci a odchádzam autom domov.
   Ešte pár myšlienok a postrehov, ktoré ma napadli s odstupom času:

• Tento rok Slávo nepoužil na kontrolných stanovištiach tie nešťastné nálepky (ktoré väčšinou končili rozhádzané všade okolo) a myslím, že to bol správny krok. Boli použité farebné fixky, ktorými si každý napísal do kontrolnej karty svoje číslo a hotovo.
• Bežať s partiou je lepšie ako trápiť sa sám. Cesta lepšie odsýpa a človeka to aj motivuje nezdržiavať sa dlho na občerstvovačkách a ak sú parťáci rýchlejší, tak vedia aj dobre potiahnuť alebo aspoň držať tempo.
• Z minulého roka si pamätám, ako ma asi na 30.km veselo predbehla Julka, zatiaľ čo ja som sa už motal krokom. Tento rok to bolo trochu lepšie, asi 2-3 krát sme ju s chalanmi predbehli, no vždy sa nejakým zázrakom objavila po čase pred nami ;) Nakoniec nám to natrela a do cieľa došla o 2 hodiny skôr. Nuž, ten vekový rozdiel a skúsenosti asi robia svoje :-D

Čítať ďalej

Letecká stovka 2018 (návrat po roku)

17-18. marca 2018 :: Od poslednej absolvovanej stovky na jeseň 2017 som sa snažil bez väčších prerušení trénovať a to aj po celú zimu, aby som mal nabehaný nejaký konštantný mesačný objem kilometrov. Výsledok práve spomínanej poslednej 100-vky (Prešporský Ultratrail, čas cca: 16:30 hod) mi dával nádej, že aj prvá tohtoročná 100-ka sa bude dať absolvovať v slušnejšom čase v porovnaní s minulým rokom :) To som však ešte netušil, ako sa s nami príroda zahrá...

Na začiatok sezóny som sa už veľmi tešil. Vypadnúť zo stereotypu a navštíviť opäť miesta, kde bežne nebehávam. A takisto sa stretnúť s ultrabežeckou komunitou a zažiť atmosféru ultra. Pôvodne mali ísť na akciu so mnou v aute ešte dvaja ľudia - manželia Kopčokovci, s ktorými som sa zoznámil na jeseň na PUT. Oni si však dali na úvod sezóny akciu s názvom Kysucká stovka, ktorá je známa svojimi často extrémnymi podmienkami. Inak to nebolo ani tento rok a počasie si vybralo svoju daň na mnohých bežcoch. A tak nakoniec pár dní pred Leteckou moji "parťáci" účasť zrušili.

Idem teda len sám, v piatok večer sa ešte zastavujeme s priateľkou v Trenčíne na registrácii, aby som sa už ráno nezdržoval a mohol si o chvíľu dlhšie pospať. Nocľah mám zabezpečený u svokrovcov kúsok od Trenčina, takže nemusím spať na karimatke v telocvični. Veci som si nachystal už doma, tak si len porozkladám oblečenie po stoličkách a okolo pol 10 sa poberiem do postele. Budík zvoní tesne pred 5.00, obliekam sa, rýchlo vypijem nachystaný proteínový šejk, naplním flašky vodou a pred pol 6 vyrážame do Trenčína na štart.

V Sokolovni už vládne správna predštartová atmosféra, vidím pár známych tvári, je tu Slávo Glesk (dnes vo funkcii bežca) a na poslednú chvíľu prichádza aj Maťo Urbaník. Ešte rýchlo wc-ko a presúvam sa von na štart. Chvíľu postávam v zadnej sekcii a už je tu štartový výstrel. Vyše stovka ultra-nadšencov vyráža na 104km dlhú trasu.

Prebiehame centrom Trenčína, hore popod hrad stúpame na Brezinu, počasie príjemné, odhadujem tak niečo nad nulou. Po prvých kilometroch sa blížime k dedine Soblahov, no ešte pred tým nás čaká úsek, ktorý preveril psychiku asi všetkých účastníkov - nazvali sme ho bahenné kúpele. Poľná cesta (po ktorej by sa normálne dalo bežať) rozrytá od traktorov a inej ťažkej techniky, je tým pádom nepoužiteľná, takže jediná možnosť je strihnúť si to krížom cez pole. Chvíľu to ide celkom dobre, sem tam sú trsy niečoho zeleného, na čo sa dá bezpečne stúpiť, no čoskoro sa na topánky začne nechutne lepiť blato a pohyb sa stáva nevyspytateľným. Každá noha má zrazu aj o kilo viac a ja len čakám, kedy ma to vyzuje a skončím natiahnutý uprostred toho lepkavého hnusu. Napokon sa dostávam k dedine, kde začína asfalt, zhadzujem paličkou najhrubšie nánosy blata z obuvi a pokračujem. Ďalej to ide už celkom v pohode, postupne naberám výškové metre a zhruba po 3,5hod prichádzam na Inoveckú chatu. Výborné občerstvenie, dávam si mastné chleby, vianočku, slané keksy, ovocie a čokoládu, všetkého je dosť :) Doplním liter tekutín a ide sa ďalej.

Mňamky na Inoveckej chate

Nasleduje stúpanie na najvyšší bod trasy, Inovec. Sú tu ešte pomerne výrazné pozostatky snehu, miestami aj zľadovatené úseky, čo má svoje výhody aj nevýhody. Nie je blato a topánky sa mi v snehu celkom pekne očistili od nánosov blata. Na druhej strane sa tak trochu šmýka a tak pre istotu vyťahujem nesmeky a hneď je to o čosi lepšie. Trasa striedavo stúpa a klesá, ale nie sú to už nejaké výrazné prevýšenia. Od počiatočných kilometrov sa striedavo predbieham so skupinkou chalanom, ktorých poznám z videnia. Zhruba okolo 30.-35. kilometra sa opäť míňame, zdravím ich a zhodujeme sa na tom, že máme podobné tempo a bude lepšie bežať spolu. Tak sa zoznamujem s Janom a Peťom. Jano je bývalý kolega môjho terajšieho kolegu, ktorý mi o ňom už kedysi rozprával. Peťa poznám z akcií Priateľov Behu Ležérneho, ktorých sa tiež sem-tam zúčastňujem. Darmo, svet je malý. Osvedčilo sa mi, že v skupinke sa ide ultra lepšie ako sólo a tak sa v dobrej nálade cca po 7 hodinách dostávame k druhej občerstvovačke, na chatu Bezovec. Za nami 40km a vnútri nás čaká teplá polievka, ktorá vždy dobre padne. K tomu si ešte niečo zahryznem, doplním čaj a vodu a pomaly vyrážam. Pridáva sa k nám ešte štvrtý člen (tiež Peter), aj toho poznám z videnia z rôznych iných behov. Vo štvorici sa pôjde ešte lepšie.

Aj takéto výhľady sme si vychutnávali

Tempo postupne zvoľňujeme, rovinky a zbehy sa ešte snažíme poklusávať, stúpania kráčame. Konštatujeme, že to ide trochu ťažšie, ako sme si predstavovali a bude to asi tým, že od posledného ultra niekedy na jeseň si telo odvyklo od takých porcií kilometrov a teraz to je cítiť. S každou ďalšou stovkou to bude už len ľahšie. Prechádzame krásnou krajinou, ktorá mi pripomína Lazovú stovku spred roka. Čoskoro sme na mieste, ktoré si dobre pamätám - malá ale celkom prudká zjazdovka, Janči už začína mať trochu problém s kolenami v zbehoch. Ja zas cítim stehenné svaly tesne nad kolenom, ale zatiaľ to nie je nič výrazné. Zlezieme zjazdovku, je tu kontrolné stanovište (tabuľka s heslom) a chviľku si posedíme. Chalani našli detskú hojdačku a trochu si odľahčili nohy.

Krátke rozptýlenie

Čaká nás kratší asfaltový úsek cez obec Podhradie. Na jednej z odbočiek sa vydávame doľava a obzeráme si oboru s vysokou zverou. Asi po pol kilometri sa nám však cesta nezdá a tak kontrolujem mapu v mobile. Jasné, že sme mimo trasy. Vraciame sa teda na miesto, kde sme odbočili vľavo a mali sme odbočiť vpravo. To sa stáva, keď ide človek v skupinke a pritom sa zakecá. Ešte pár km, prechod cez chatovú oblasť Duchonka a sme na 3.občerstvovačke. Tentokrát je to otvorený prístrešok, aspoň sa veľmi neohrejeme a nebude nám pri odchode zima. Majú tu teplú kávu, tak neodolám a dávam si dve šálky. Vianočka s lekvárom a nakoniec ešte cesnakový posúch do ruky a môžme pokračovať.

Zostáva nám nastúpať ešte zhruba 1000 výškových metrov, no kým začnú kopce je tu pár km asfaltový úsek viac menej po rovine. Petrovia si nedajú pokoj a snažia sa trochu bežať. Ja s Jančim sme si povedali, že to už dnes odkráčame, predsa len nás čaká viac ako 45km a máme v úmysle dnes dôjsť do cieľa. Zhruba pol hodinu máme ešte svetlo, potom vyťahujeme čelovky. Asfaltka sa mení na širšiu lesnú cestu a začíname stúpať na Panskú Javorinu. Miestami je značenie dosť chabé a aj na miestach, kde sa cesta vetví, chýbajú odrazky. Svorne nadávame na organizátorov. Na tomto by sa naozaj nemuselo šetriť. Radšej nech vyberú o euro vyššie štartovné ale trasa nech je označená poriadne. Ešte že existujú smartfóny a GPS. S príchodom noci sa začína výraznejšie ochladzovať a pridáva sa k tomu vietor. Zatiaľ sa pohybujeme viacmenej v lese, čiže to tak veľmi necítime, ale čím viac sa blížime k vrcholu Panskej Javoriny, tým to je krutejšie. A to ešte netušíme čo nás čaká na poslednom úseku. Od vrchola začína pozvoľné klesanie, ktoré v podstate končí až na poslednej občerstvovačke v Kálnici. Vietor nám zlovestne hučí nad hlavami v korunách stromov a sem-tam nepríjemne šľahá do tváre. Pred chatou v Kálnici opäť prudší zbeh po lyžiarskej zjazdovke, nohy dostávajú zabrať a brzdenie je stále ťažšie. Na chate si dávame cca pol hodinovú pauzu.

Mnoho ľudí sa tu rozhoduje, či ísť ďalej alebo skončiť. Peťo z našej skupinky má väčšie problémy, nestíhal za nami už posledných pár kilometrov a rozhoduje sa skončiť. Ostávame traja a sme odhodlaní pokračovať. Doplňujeme energiu v pevnej aj tekutej forme, nahadzujeme na seba všetko oblečenie, ktoré máme so sebou, lebo vonku sa naozaj výrazne ochladilo. Vyrážame do mrazivej a veternej noci na posledných cca 25km. Pred nami je obec Kálnica, na konci ktorej odbočujeme doprava a stúpame do kopca - dnes posledných asi 150 výškových metrov. Za kopcom pomaly klesáme do obce Beckov, asfalt nám robí na počudovanie celkom dobre, človek nemusí až tak sledovať, kam kladie nohy. Opúšťame Beckov, prechádzame popod diaľnicu a sme na hrádzi, ktorá nás má doviesť až do cieľa.

Už po prvých metroch sa do nás opiera šialený vietor, teplota podľa predpovede mala klesnúť túto noc až k -8 stupňom. Pocitová teplota vďaka vetru sa však zdá byť aspoň -15. Fúka samozrejme spredu, som zabalený asi v 5 vrstvách oblečenia, dva nákrčníky cez nos a ústa. Potreboval by som lyžiarske okuliare, lebo mám pocit, že mi zamrznú očné buľvy. Kráčame zomknutí k sebe ako traja polárnici, po hrboľatej zmrznutej hrádzi sa nejde práve najlepšie. Je to monotónny a nezáživný úsek cesty, cieľ je v nedohľadne a človek má pocit, že sa k nemu vôbec nepribližuje. Niekde na úrovni obce Trenčianske Stankovce sa nachádza brod cez potok, ktorým musíme prejsť aby sme mohli pokračovať. Je to miesto, kde minulý rok veľa ľudí poblúdilo, lebo niekto odstránil alebo otočil značku a tak mnohí pokračovali vpravo namiesto rovno. Tentokrát sa blížime k brodu a vidíme z diaľky človeka s čelovkou. Nie je to halucinácia, ale tajná kontrola. Jeden z orgov nám dáva pečiatku na ruku (papier sa nikomu v tej zime vyťahovať nechce) a ukazuje nám smerom k brodu. Je tam vraj improvizovaná lávka a máme tadiať prejsť a pokračovať ďalej po hrádzi.

Cez deň to vyzeralo ešte celkom nevinne

Pred nami je miesto malého potôčika rozvodnený divoký prúd, cez ktorý je položených pár betónových panelov a na tom naukladané drevené palety. Cez to všetko sa valí ľadová voda. Skúšame čo najopatrnejšie spraviť pár krokov, ale na betónovom paneli aj na paletách je už súvislá vrstva ľadu a jeden neopatrný krok môže znamenať pád do studenej vody s vysokou pravdepodobnosťou následného podchladenia. Šírka brodu je nejakých 6-7 metrov, ale toto nechceme riskovať. Neostáva nám nič iné, len sa vybrať pozdĺž potoka a nájsť bezpečné miesto na prechod, čo v našom prípade znamená pár kilometrov navyše cez Stankovce. Tak sa pomaly motáme touto obchádzkou, Peťo sa začína sťažovať na zažívanie a potom na bolesť achilovky. Občas musíme zastať a chvíľu počkať, kým nás dobehne. Nemôžme ho tu teraz nechať, hoci každá chvíľa postávania na mieste je nepríjemná. Napokon sa napájame znovu na hrádzu a dokráčame až na začiatok Trenčína. Peťo sa každú chvíľu pýta, ako je to ešte ďaleko. Vyzerá, že každú chvíľu zaspí počas chôdze, alebo sa niekde zvalí na zem. Janči sa ho snaží upokojiť a vraví, že už je to len kúsok. No aj ten kúsok ešte trvá najmenej pol hodinu. Prechádzame popod jeden most, druhý, ešte posledný a potom ešte pár sto metrov a sme pri štadióne. Sokolovňa je z druhej strany, ale cieľ je na dosah. Posledné metre, ešte pár schodov a máme to.

V cieli je už väcšina ľudí, niektorí už pospávajú v spacákoch, neskôr zisťujem, že po nás prišlo ešte okolo 20 ľudí. My sme skončili okolo 85. miesta. Výsledný čas 22:19, skoro o hodinu lepšie ako minulý rok. Náš optimistický odhad bol 20 hodín, ale počasie nás dosť zaskočilo. No a nebyť tej nešťastnej obchádzky pred Trenčínom a kufrovania v Podhradí, verím, že tak 1-1,5 hodiny by sme boli rýchlejší. Každopádne, bol to zážitok, na ktorý tak skoro nezabudneme.

Moja maličkosť a zlikvidovaný Peťo v cieli

PS: Keďže mi hodinky skapali niekde na úrovni, kde sme sa mali brodiť cez potok, nemal som uloženú celú prejdenú trasu. Tak som si dodatočne preklikal na mape chýbajúci úsek a celková dĺžka trasy mi vyšla cca 115km, takže asi 10km navyše. Len samotná obchádzka kvôli brodu nám pridala 3km.

Čítať ďalej

Prešporský Ultra Trail 2017 (úspešný reparát)

 21.október 2017 :: Prešporský ultratrail bol štvrtou a zároveň poslednou ultra-akciou, ktorej som sa zúčastnil v tomto roku. Bol to môj druhý pokus po minuloročnom neúspechu, kedy som skončil na občerstvovačke v Marianke s veľkými bolesťami šliach. Vtedy to bol môj prvý pokus o stovku.
Tento rok som išiel už so skúsenosťami s troch ultratrailov, z toho dvoch dokončených (Letecká stovka, Ponitrianska stovka), takže som veril, že sa to podarí. Stretnutie účastníkov bolo v sobotu ráno v kultúrnom dobe v Bratislavskej Dúbravke. Výhodou pre mňa bolo, že som na štart mohol doslova dobehnúť z domu, keďže to mám tak asi kilometer. Odpadla tak starosť s autom alebo dopravou MHD v skorých ranných hodinách. Štart bol o 7.00 z parkoviska pred LIDL-om.

   Zaznie štartový výstrel a okolo 200 pretekárov vyráža ulicami Dúbravky. Niektorí valia, akoby bežali desiatku. Poväčšine sú to však tí, čo idú kratšiu trasu (50km), tak nech si len idú, my stovkári musíme začínať s rozvahou a neprepaľovať. Prichádzame na koniec asfaltky a začína stúpanie na Dúbravskú hlavicu, známe to miesto mojich tréningov.

Prvá kontrola je ešte pred vrcholom, nezdržujem sa a bežím hneď ďalej, klesáme na Sandberg a potom singláčom s výhľadmi na Rakúsko. Asi po hodine aj pol pribieham k prvej občerstvovačke pod Devínom, dávam si nejaké tie raňajky a bežím ďalej. Opúšťam Devín, opäť hore cez les, z ktorého vychádzam až v Karlovej Vsi. Zbeh dol do Líščieho údolia a znova hore, smerom k študentským internátom Staré Grunty. Tu si toho asfaltu užívame pomerne dosť, lebo sa treba premotať celým mestom. Nasleduje Slávičie údolie a stúpanie smerom na Slavín, jedna z uličiek má mimoriadne výživné stúpanie. Po necelých 3,5hodinách pribieham na občerstvovačku v Horskom parku, konečne na chvílku oddych od asfaltu. Doplňujem kalórie, nejaký čaj a ide sa.

   Ostáva ešte pár km asfaltu, kým prejdeme k ozajstným trailovým úsekom. Prechod cez Brniansku (stvorprúdovka), Suchý mlyn a pomaly sa dostávam na Cestu mládeže, to už sú dobre známe lesné úseky. Stúpanie na Kamzík dá vždy trochu zabrať, ale aspoň tu človek vie, čo môže čakať. Hore na Kamzíku trochu chudobnejšie občerstvenie, no aspoň som sa napil a zjedol pár sušienok. Prichádza klesajúci úsek smerom do Rače na Peknú cestu, kde čaká už o poznanie bohatšie prestrený stôl a veľmí milí dobrovoľníci. Stretávam medzi nimi parťáka Jozefa, s ktorým som bežal na jar Lazovku (on ju na rozdiel odo mňa aj dokončil). Doprajem si nové kalórie, trošku si oddýchnem a nastupujem do ďalšieho úseku. Najprv sa ide do kopca, cesta sa stáča smerom ku Kamzíku, no nejdeme až hore, ale sa prudko točí doprava a naberá smer Marianka. Práve zbeh do Marianky bol pre mňa minulý rok kritický, tu už ma začínali pobolievať šľachy predkolenia a len s veľkými problémami som sa dokotúlal dolu. Teraz to našťastie ináč, ide sa mi výborne a na občerstvovačku na 54. kilometri dobieham po necelých 8 hodinách. Pokiaľ mi to vydrží, mohol by z toho byť aj celkom slušný výsledný čas.

   Z Marianky sa ide hore kopcom a potom opäť dolu do Rače, len o pár ulíc ďalej (Knižkova dolina), ak sa dobre pamätám, bola tam aj "tajná" občerstvovačka, čo ma mimoriadne potešilo. V týchto momentoch som už putoval vo dvojici s Marošom, ku ktorému som sa pripojil niekde okolo 50.km. Z Rače nás čaká poslednýkrát prechod na druhú stranu kopca, tento raz do Stupavy. Cestou dolu už sa pomaly stmieva a kým prichádzame do mesta, je celkom tma. Ideme okolo Zámockého parku a o pár sto metrov dobiehame na občerstvovačku. Majú tu polievku a iné dobré veci, tak si tu dávame dlhšiu pauzu. Maroš odchádza z občerstvovačky o čosi skôr, vraj sa ponáhľa na vlak a chcel by ho stihnúť. Tak mu vravím, nech kľudne ide, do cieľa je to už len niečo cez 20 km. Zapínam čelovku a dávam sa na cestu.

   Zo Stupavy cesta pokračuje smerom do Borinky, resp. rovno na Pajštún, ten stupáčik pred vrcholom ale zvládam celkom v pohode, na to že je to cca 82.km. Z kopca sa ide celkom príjemným downhillom. Ako si tak cupitám lesným chodníkom, po chvíli sa blížim k postave s čelovkou a povedomým batohom. Jasné, že to je Maroš. Dostal nejakú menšiu krízu a prechod cez Pajštún ho dosť spomalil. Tak sa zasa dávame dokopy a cupitáme ďalej. Čaká nás posledná občerstvovačka na Košariskách (91.km), ku ktorej vedie nekonečná cesta. Sadá hmla a my vidíme ledva na pár metrov pred seba. Ale keď zbadáme svetielko občerstvovačky, dodáva nám to novú energiu. Na mieste nás čaká dobrovoľník kamarát Feri aj s dvoma dievčatami a bohato prestretým stolom. Popijeme, niečo zjeme a o niekoľko minút už sa vraciame tou istou asfaltkou kúsok spať. Cesta sa potom stáča doľava a pred nami už len posledný prechod kopca do Rače a potom do cieľa.

   Mám stále dosť energie, nič ma nejako výrazne nebolí a tak si to šiniem občas aj pomalým klusom vpred. Maroš začína mať znova problém a posiela ma dopredu. Už je to len pár kilometrov a nie je veľmi kde zablúdiť, tak ho opúšťam a idem zvyšok až do cieľa sám. V Rači ešte kúsok asfaltu, posledné ulice a dobieham do cieľa. Výsledný čas je 16:32, čo je zatiaľ najlepší dosiahnutý čas na stovke a možno ho tak skoro ani neprekonám.

   Do cieľa 100 km trasy nakoniec prišlo 55 mužov a 9 žien, pri 50km trase to bolo 62 mužov a 29 žien. Ako som sa neskôr dozvedel, organizátori sa rozhodli PUT týmto ročníkom ukončiť, čo je podľa mňa dosť veľká škoda. Bol to jeden z najľahších, no zároveň veľmi pekných ultrabehov v bezprostrednom okolí hlavného mesta, čo má svoje výhody. Človek môže kedykoľvek skončiť a pritom to má len na skok domov.

Čítať ďalej

Ponitrianska stovka 2017

16. september 2017 :: Ponitrianska stovka

Tento report píšem s odstupom času, takže už nebude taký podrobný ako obvykle, no skúsim si pospomínať, ako to celé bolo.
   Na štart v Handlovej prichádzame skoro ráno autom od Trenčína, lebo mi to prišlo lepšie vyspať sa pohodlne v posteli ako na zemi v telocvični. Mal som šoféra, ktorý ma sem doviezol, takže nebolo čo riešiť. Už cestou sem sme tušili, čo nás asi čaká, lebo celou cestou pršalo. Pršalo aj počas prezentácie a pršalo aj keď sme sa pomaly zhromažďovali na štarte na námestí. Desiatky bežcov natlačení pod malým prístreškom aspoň chvíľu ešte odolávajúc nepríjemnému počasiu. O chvíľu to už bude aj tak jedno, všetci zmokneme.

   Presne o 7.00 je odštartované a masa bežcov sa pomaličky rozbieha námestím a rannými ulicami mesta Handlová. Dážď nie je príliš silný, no už tu sa hodí mať na sebe niečo nepremokavé. Prvých 10km ubehne svižným tempom a už je tu prvá občerstvovačka. Som mokrý od dažďa a spotený pod bundou, neznášam keď musím ešte v takýchto podmienkach dávať dolu batoh, loviť kartu kvôli pečiatke a zasa dávať všetko naspäť. Tlačíme sa tu v stiesnených podmienkach medzi stromami pod malým stanom aby sme sa trošku občerstvili, zo strechy na nás tečie voda, no hotové žúžo...

   Ďalšia občerstvovačka je Jarabá skala (19.km), vojenský džíp a vojaci na občerstvovačke, parádna obsluha. Doprajem si potrebné kalórie a idem ďalej. Tretia zastávka bude až o 20km, tak sa treba vybaviť aj dostatkom tekutín. Zhruba na 23.km trasa prechádza vrcholom Vtáčnika, ku ktorému vedie relatívne krátky exponovanejší stupák. Čakal som, že to bude horšie. Za dobrého počasia by boli odtiaľto parádne výhľady, teraz je hmlisto a vlhko, viditeľnosť maximálne na pár desiatok metrov. Cesta pokračuje hrebeňom a je vcelku pohodlná. Mierne stúpania a klesania ma privádzajú na tretiu občerstvovačku v dedinke Veľké Pole (39.km), kde medzi dobrovoľníkmi hviezdi aj Slávo Glesk. Toto je prvá plnohodnotná občerstvovačka, je tu perfektný výber všetkého možného, dávam si teplú polievku, ovocie, kolu, zopár mastných chlebov. Počasie sa už medzitým trochu umúdrilo a prestalo pršať.

   Plný novej sily stúpam naspäť hore dedinou a kopcom po okraji veľkej lúky, z ktorej je pekný výhľad spať na Veľké Pole. Keďže už neprší a dokonca vyšlo aj zubaté slnko, ide sa o čosi radostnejšie. O zhruba 15km bude znova jedlo, tak sa v mysli nastavím na tento cieľ a šľape sa mi celkom dobre. Dobieham klesajúcou asfaltkou do obce Jedľové Kostoľany (53.km), k občerstvovačke je to ešte pár stoviek metrov. Oproti už kráčajú rýchlejší bežci s plnými bruchami. Pred pohostinstvom dokonca stojí sanitka a záchranári, musím uznať, že táto akcia je naozaj dobre zabezpečená. Niekde v týchto miestach (okolo polovice trasy) sa pridávam k Tomášovi, máme zhruba rovnaké tempo, tak prečo to nepotiahnuť do cieľa spolu. Preberáme všetky naše ultra zážitky a popri rozprávaní nam cesta pekne odsýpa.

   Dedinka Skýcov (62.km) ponúka tiež možnosť zastaviť sa a občerstviť. A to dokonca priamo na námestí v kultúrnom dome. Oplatí sa chvílku tu posedieť, natiahnuť si nohy a najesť sa. Ďalšie občerstvovačky sú Sedlo Rakyta (okolo 70.km), potom Jedliny (84.km), no akosi si ich neviem vybaviť. Medzitým sa už stmieva, tak vyťahujem čelovku. Konečne sa blížim k chatovej osade pod Ghýmešom a povestnej občerstvovačke Remitáž (90.km). Tu to opäť parádne žije, obskakujú nás dobrovoľníci, opäť nepohrdnem teplou polievkou a posedením vo vnútri chaty. Medzi dobrovoľníkmi vidím po prvýkrát aj Julku. Na tomto mieste som sa zdržal asi najdlhšie, potreboval som okrem seba aj trochu dobiť mobil. Tomáš odchádza z občerstvovačky trochu skôr, ja ešte ostávam.

   Z Remitáže je to asi 4-5km do obce Žirany, za ktorou prichádza obávaný kopec Žibrica. Ešte, že je už tma a nevidím, čo ma čaká. O chvíľu to však už moje nohy cítia a stúpanie pod vrchol je naozaj nechutné. Po daždi je všade mokro a čím vyššie som, tým je aj väčšia hmla. Tesne pod najvyšším bodom trasy trochu kufrujem, lebo neviem nájsť odrazku a pokračovanie cesty. No nakoniec sa mi to podarí a triafam chodník vedúci dolu. Je to ale samý kameň a všetko sa nenormálne šmýka. V spojení s malou viditeľnosťou je to tak trochu na zabitie. Mám šťastie a podarí sa mi bez pádu zliezť najstrmšiu pasáž. Potom je to už len také trajdanie a tak trochu orientačný beh. Hmla spomaľuje postup, lebo sa v tom mlieku ťažko hľadajú odrazky na stromoch. Niekde v týchto miestach (už nadopovaný jedným Ibuprofenom) dobieham opäť Tomáša, asi sa mu nejde práve najlepšie. Pokračujeme posledným stúpaním na Zobor, tu už terén nie je našťastie taký exponovaný. Hore nás čaká milé prekvapenie a posledná občerstvovačka. Malý stan s dvoma dobrovoľníkmi a teplým čajom. Paráda, toto nám dáva potrebný morál do posledných kilometrov.

   Moje hodinky ukazujú na Zobore už 104km, hoci to malo byť "len" 101,5km. Podľa itinerára je do cieľa ešte 3,5km, čo znie povzbudivo. Realita je ale taká, že ten posledný tiahly zbeh zo Zobora po prvú ulicu v Nitre mi pripadá nekonečný. Nepríjemná kamenistá cesta, ktorá dáva zabrať unaveným nohám. Treba byť veľmi opatrný. Konečne je tu asfalt, opäť prší a ulicami sa valia dolu prúdy vody. Už je nám všetko jedno a čľupoceme pomaly skorým nedeľným ránom. Posledná dlhá ulica má pocitovo hádam 2 kilometre, potom už len prejsť krížom cez parčík a sme v cieli. Záverečných 50m skúšame ešte pobehnúť kvôli cieľovej fotografii :)

   Ponitrianska stovka je výborne zorganizovaná akcia, má dobré značenie, veľa občerstvovačiek a super dobrovoľníkov. Trasa nie je extrémne náročná a pritom veľmi pekná. Ostáva dúfať, že budúci rok konečne aj počasie dopraje bežcom ešte viac si to užiť a prípadne aj zlepšiť tohtoročné časy.

Môj oficálny cieľový čas bol 23:12:48, časy na jednotlivých kontrolách:
Veľký Grič: 08:30, Jarabá skala: 10:06, Veľké Pole: 13:20, Jedľové Kostoľany:16:03, Skýcov: 18:05, Sedlo Rakyta: 19:58, Medvedí vrch: 21:33, Remitáž: 01:26, Zobor: 05:06, Nitra: 06:12

Čítať ďalej

Lazová stovka 2017

21.-22.apríl 2017 :: Povzbudený prvým tohtoročným úspechom pred mesiacom na Leteckej stovke som sa začal tešiť na ďalšiu lahôdku, ktorou je už osvedčená kvalita z dielne Slava Gleska. Lákavé je hlavne prostredie, v ktorom sa beží. Ako názov napovedá, sú to poväčšinou lazy v okolí Starej Turej.

Stúpanie na Bradlo, za ním je prvá občerstvovačka

21.apríl 2017

V piatok po práci vyrážame z Bratislavy spolu s Jozefom. Je to chalan, s ktorým som sa skontaktoval pár dní pred odchodom, keď som cez facebook ponúkol odvoz svojím autom do Vrbového. Pôvodne som chcel ísť až v sobotu skoro ráno, ale to by som sa príliš nevyspal. Jozef ide svoju prvú stovku, tak je plný očakávaní. Už nejaké kratšie ultra behy absolvoval, takže nejaké skúsenosti sú. Celú cestu kecáme, ako ináč o behaní a všetkom okolo toho ;)

Na prezentáciu sme došli medzi prvými, parkujeme na exkluzívnom mieste pár metrov od telocvične, berieme si itinerár a čip na meranie medzičasov (novinka tohto ročníka), skladáme si veci a odchádzame do mesta, dať si nejakú večeru. Po chvíli zakotvíme v malej pizzerii, kde sme takmer sami, keďže je ešte relatívne skorá podvečerná hodina. Jozef si dáva malú pizzu, ja si vyberám medium, čo som trochu precenil, ale nakoniec som ju nejako zvládol - nakoniec kalórie za zajtra zídu. Po prechádzke centrom sa vraciame do telocvične a rozkladáme si karimatky a spacáky v takej menšej "náraďovni", strategicky neďaleko pánskych hajzlov ;)

22.apríl 2017

V sobotu vstávam už okolo 5.15, noc bola dosť rušná, lebo stále niekto prichádzal, ľudia chodili hore dolu. Napriek tomu som sa cítil relatívne vyspatý. Balím a prebaľujem už niekoľkýkrát svoj batoh a ľadvinku, stále váham, ktoré veci si brať a ktoré nie. Keďže hlásia na poobedie dážď a na Javorine by mal byť ešte dokonca sneh, je veľmi ťažké sa vybaviť na všetky možné poveternostné podmienky. Rozmýšľam, či si dať dlhé nohavice alebo krátke, koľko náhradných ponožiek, koľko vrchných vrstiev a podobne. Je to moja druhá (resp. tretia) stovka, človek ešte len naberá skúsenosti. Z Leteckej stovky viem, že som mal zbytočne veľa vlastného jedla, ktoré som ťahal celý čas na chrbte. Ono sa to nezdá, ale každý dekagram zbytočnej váhy sa po desiatkach prejdených kilometrov prejaví. Takže robím kompromisy vzhľadom na množstvo jedla a vody, množstvo náhradného oblečenia a relatívne malý objem bežeckého batoha a ľadvinky. Hodím do seba ešte raňajky (banán a proteínový koktail) a pred pol 7 sa zhromažďujeme na štarte, kde má Slávo Glesk krátky príhovor.

Predštartová inštruktáž od hlavného orga

Presne o 6.30 sa tlupa vyše 300 bláznov (oficiálne nás malo byť 350, presný počet štartujúcich neviem) vyrúti na 109km dlhú cestu Lazovej stovky. Eufóriu vidieť na tvári hádam každého účastníka. Hneď po štarte miernym poklusom prechádzame a následne opúšťame mesto Vrbové.  Snažím sa šetriť sily hneď od začiatku a tak postupujem indiánskym behom a snažím sa nenechať sa strhnúť davom. Na prvú občerstvovačku pod Bradlom (asi 20. km) prichádzam asi po 3 hodinách, zhruba od 15. km ma začalo jemne pichať v ľavom kolene a tak využívam túto zastávku okrem jedla aj na krátke posedenie na lavičke a natiahnutie nôh.

Prvá skvelá občerstvovačka kúsok pod Bradlom

Ďalšia zastávka je v Podbranči (35.-36. km), v dedine kúsok za zrúcaninou hradu, kam sme sa museli (zbytočne) vyštverať kvôli tajnej kontrole, na ktorej chýbali nálepky. Táto občerstvovačka už je podstatne chudobnejšia, tým že rýchlejší bežci a chodci už tadiaľto dávno prešli a vyjedli vačšinu dobrých vecí ;) Ešte k tomu začína jemne pršať, takže musím vytiahnuť nepremokavú bundu, doplním tekutiny a vyrážam ďalej. Tento úsek sa ide takmer celý po asfalte, takže nič extra príjemné na unavené nohy. Na beh už sa akosi necítim aj kvôli stále sa ozývajúcemu kolenu a tak väčšinou idem zrýchlenou chôdzou. Niekde na tomto úseku ma predbieha ultrabežkyňa Julka (jej skvelý report si môžete prečítať na jej blogu), ktorá začala pomalšie než ja, no potom asi chytila druhý dych.

Prichádzam na ďalšiu občerstvovačku v mestečku Vrbovce (cca 47. km), tu je klasické dedinské pohostinstvo, kde sa dá kúpiť pivo, káva a podobné veci. A hlavne sa tu dá sadnúť a na chvíľu sa ohriať, majú tu mastné chleby s cibuľou, stlačil som asi 4ks + nejakú colu na povzbudenie. Natieram ľavé koleno hrejivou masťou a nasadzujem neoprénovú ortézu. Vonku zatiaľ neprší a tak asi po pol hodinke vo vnútri vyrážam na ďalší úsek. Dlho som sa však netešil, len čo opustím dedinu a prejdem asi 500m po poľnej ceste, pustí sa dážď, ktorý postupne prechádza do seriózneho lejaku. V otvorenej krajine sa nie je kam schovať, dážď s vetrom šľahá z boku, nohy mám komplet mokré, snažím sa aspoň vyhýbať najväčším kalužiam, aby som mal chodidlá ako-tak v suchu.

Dážď trval asi 2 hodiny, poľné cesty sa zmenili na blatové klzisko. Prechádzam úsekom, ktorý vedie cez Moravu, na vrchole jedného z kopcov medzi stromami je prístrešok, kde sa na niekoľko minút ukrývam a dávam si tyčinku. Čakať tu však dlhšie nemá význam a keď stojím, začína mi byť slušná zima. Potrebujem zostať v pohybe, aj keď dážď riadne nahlodáva moju morálku. Nakoniec lejak pomaly ustáva a ja prichádzam do dedinky Javorník. Niekde na jej konci by mala byť občerstvovačka. To už som v stave, keď som viac-menej rozhodnutý Lazovku predčasne ukončiť. Premočené tenisky olepené blatom a zima, prenikajúca cez všetky vrstvy oblečenia, ktoré som na seba dokázal navliecť, ma pomaly presvedčili, že dnes to asi nedám. Volám svojej polovičke a vymýšľam stratégiu odvozu. Rozhodol som sa pokúsiť prejsť až na Veľkú Javorinu, kde by pre mňa vedela prísť autom. Občerstvovačka za dedinou naozaj bola (kontrola "Filipov", cca 60. km), aj keď to bol ešte hodný kus šlapania. Mali tu teplú polievku, čo som v tej chvíli naozaj potreboval. A dokonca kávu. Keď som to do seba rozklepanými rukami dostal, konečne ma to trocha zohrialo a dodalo mi to energiu do posledného úseku.

Posledné výhľady pred úplným zotmením

Pršať prestalo asi pred hodinou a teraz dokonca vyšlo po celom dni na chvíľu slnko. Aj keď už ma neohrialo, svietilo len na vrcholoch kopcov. Za necelé 2 hodiny mala prísť tma, tak som pomaly kráčal smer Veľká Javorina, malo to byť zhruba 13km. Opäť je tu veľa blatistých úsekov, ktorým sa niekedy nedá vyhnúť a nakoniec už si človek povie, že je to jedno. Aj tak mám všetko mokré. Kráčam stále sám, neskôr stretávam staršieho chlapíka, ktorého si pamätám z občertvovačky. Len si zakývame a pomaly ho predbieham, je čoraz väčšia tma a musím vytiahnuť čelovku. Ako na potvoru s tmou a pribúdajúcou výškou začína aj nepríjemná hmla, takže vidím asi len na 3m pred seba. Musím zobrať čelovku do ruky a svietiť si akoby pod hmlu, vtedy je to trochu lepšie. S pribúdajúcimi výškovými metrami pribúdajú úseky so snehovými jazykmi (topiaci sa sneh + blato) a treba ísť ozaj opatrne aby som sa niekde nenatiahol. Ozajstná skúška odhodlania. Posledný strmý stupák a dostávam sa konečne na hrebeň, niekoľko stoviek metrov od vysielača Veľka Javorina. Otvorené priestranstvo, z ktorého je za lepšieho počasia krásny výhľad široko-ďaleko, teraz len tma, hmla a v diaľke červené svetielko na vrchole vysielača. Už som tu predtým bol a tak viem, že Holubyho chata je kúsok pod kopcom, tu dnes svoju cestu ukončím. Prechádzam popod monumentálny a teraz v noci aj trochu strašidelne pôsobiaci vysielač a potom už len asi 400-500 metrov dolu kopcom ku chate. Koleno pri zostupe bolí jak čert, pri stúpaní to bolo vcelku ok.

V chate už čaká moja polovička, objednáva mi mätový čaj. Pomocou čipu zaznamenávam posledný medzičas (21:48) a hlásim organizátorom, že končím. Moje putovanie trvalo niečo cez 15 hodín a podľa GPS som prešiel 75km (podľa popisu je toto stanovište na 73. kilometri). Do cieľa je to odtiaľto ešte asi 35 km. Aktuálnym tempom by som to išiel ešte najmenej 6 hodín, čím by som prekonal svoj čas z Leteckej stovky, ale vzhľadom na okolnosti (zlé počasie, bolesť kolena) musel rozhodnúť rozum. Odchádzame teda autom späť do Vrbového (kde som si nechal v telocvični zvyšok vecí a vonku odparkované auto), moja drahá pokračuje naspäť do BA, ja si dávam ešte rýchlu sprchu a idem si na pár hodín pospať. Budím sa ráno už okolo 6.00, zbalím sa a odchádzam tiež do BA.
Nasledujúci deň viem vcelku normálne chodiť, brutálnu svalovku v stehnách ani bolesti šliach na priehlavkoch nemám na rozdiel od toho, ako som sa cítil po Leteckej (no myslím, že keby som dal ešte tých vyše 30 km, dopadol by som horšie). Dokonca ani to blbé koleno nebolí. V utorok (3 dni po Lazovke) si dávam výbeh na Kamzík (dokopy cca 8,5 km). Teraz (asi týždeň po) mám trochu preťaženú nejakú šľachu na ľavom predkolení, čo som si asi spôsobil krátkymi opakovanými výbehmi do kopca počas posledného víkendu, takže niekoľko dní oddychujem. Dúfam, že do najbližšieho víkendu už budem ok a budem môcť znova vybehnúť. Moje plány na najbližšie obdobie sú zatiaľ otvorené. Niekedy koncom mája sa beží Cross Marathon z BA na Zošku (okolo 40km), nad tým vážne rozmýšľam. Ďalšie stovky mám naplánované až na jeseň (september-október), tak uvidíme, čo cez leto. Hlavne by som chcel trénovať kopce, aby som posilnil stehná a to nešťastné koleno.

Čítať ďalej

Letecká stovka 2017 (prvá úspešná stovka)

18-19. marca 2017:: V sobotu nastal deň D a zhruba 130 bláznov sa chystalo vyraziť o 6.00 z Trenčína na trať s dĺžkou 105km a prevýšením cca 3600m.

Podaktorí bežci využili možnosť prespať v telocvični v spacákoch aby nemuseli cestovať veľmi skoro ráno na štart. Ja som to mal jednoduchšie, keďže som spal u svokrovcov, ktorí bývajú pár km od Trenčína. No aj tak som sa veľmi nevyspal, lebo predštartová nezvozita spravila svoje. Takže som sa dovalil hádam trištvrte hodinu pred štartom. Jednak kvôli registrácii a aj preto, že nerád chodím niekam na poslednú chvíľu. Do poslednej chvíle som kombinoval, čo si mám vlastne obliecť, lebo podľa predpovede sme mohli čakať rôzne druhy počasia. Nakoniec som si nechal dve vrstvy oblečenia, ostatné veci v batohu. Dnes som sa chystal otestovať aj nové trailové topánky Altra Lone Peak 3.0

Povinné foto pred štartom

Presne o 6.00 padol štartový výstrel a hromada bežcov vyrazila ulicami Trenčína. Začiatok bol úplne pohodový a pomalým klusom sme sa presúvali mestom a potom pomaly hore na Brezinu. Tam začala trailová časť načej trasy. Bohužiaľ, počasie nám vyšlo asi najhoršie aké sa dalo čakať a dlhodobá predpoveď sa naplnila. Začiatok bol síce v pohode, ale už za prvým kopcom niekde pred obcou Soblahov sa pustil slabý dážď. Napriek tomu cesta k prvej občerstvovačke na Inoveckej chate ubehla vcelku rýchlo. Na chatu som dorazil premočený, lebo som mal na sebe nepremokavú bundu, pod ktorou som sa dobre spotil. Mal som so sebou síce veci na prezlečenie, no nechcel som si ich minúť už takto skoro. Tak som do seba natlačil nejaké chleby, doplnil tekutiny a po nejakých 15-20 minútch vyrazil von.

Na ďalších kilometroch nám striedavo pršalo a nepršalo, vyššie v kopcoch (na Inovci) dokonca snežilo a fúkal pomerne silný vietor. Najhoršie však boli úseky, kde bolo blato, ktoré sa takmer nedalo obísť. Úzke brázdy lesom, obkolesené krovím a stromami, kde jedinou možnosťou bolo ísť priamo cez. Nadávky padali pri každom druhom kroku, ale človek si aspoň uľaví a ide ďalej. Nasledovala chata na Bezovci, kde som sa opať trochu zohrial a doprial telu novú energiu. Chata je vcelku maličká, takže príliš veľa bežcov sa tu naraz neohreje. Vyjsť von do toho nečasu bol opäť šok, ale po pár stovkách metrov sa na to dá zvyknúť. Za mnou bolo už 40 km a zatiaľ som mal vcelku dosť energie a nič ma nebolelo. V duchu som sa stále motivoval, že to nevzdám a dnes to dokončím. V mysli som si celú trať rozdelil na menšie úseky cca 20km, ktoré zodpovedali úsekom medzi občerstvovačkami. To bol vždy najbližší cieľ, na ktorý som sa zameral a to dokázal aj mozog lepšie spracovať. Sledoval som, ako reaguje moje telo a či niekde nezačína problém. Myslel som na radu, ktorá vraví "keď sa ti zdá, že ideš pomaly, tak ešte spomaľ".

Asi do 40.km som ešte niektoré behateľné úseky pomaličky klusal (hlavne rovinky a mierne klesania), ale od 40.km ďalej uz som prakticky všetko kráčal. V duchu som si stále prepočítaval zvyšný cas (celkový limit na dokončenie bol 24 hodín), aby som vedel aké tempo si môžem dovoliť, aby som to do cieľa stihol v limite. Na ďalšiu občerstvovačku na Duchonke som dorazil niečo po 18.00, keď už sa rýchlo stmievalo. Veľa vecí na občerstvenie tu už nebolo, to je bohužiaľ údel najpomalších. Ale chvíľku som tu napriek tomu pobudol, doplnil, čo sa dalo a pripravil sa na ťažký nočný úsek trasy. Čakal ma ešte jeden nepríjemný kopec (Panská Javorina) a za ním úž viac-menej rovinka. Z občerstvovačky som odchádzal okolo 18.30 a to už som prakticky musel zapnúť čelovku, lebo bola takmer úplná tma. Najprv ešte pár kilometrov asfaltu, na konci ktorého začalo znova poprchať, potom začalo stúpanie do kopca. Nebolo to až také zlé, ako som si myslel a tých niekoľko stovák výškových metrov som nakoniec celkom dobre zvládol. Išiel som celú dobu sám a snažil som sa nemyslieť na nástrahy nočného lesa. Sústredil som sa len na kráčanie a svetlo čelovky pred sebou. Na vrchole kopca bol riadny fučák a k tomu hmla. Niekoľko kilometrou pred poslednou zastávkou v Kálnici som dobehol skupinku bežcov (teda už skôr turistov) a kráčali sme spolu až ku chate. Cesta ubieha akosi rýchlejšie, keď človek nejde sám.

Občerstvovačka v Kálnici bola veľmi príjemným osviežením pred záverečnou etapou. Milí ľudia, dobrý výber jedla a nápojov a možnosť ohriať sa - to bolo viac než som si mohol v túto nočnú hodinu želať. Stále som bol odhodlaný dnešnú stovku dokončiť, aj keď únava bola už značná. Posledný úsek, teda asi od 80.km sa začali trochu výraznejšie prejavovať bolesti svalov. Na ľavom kolene, ktoré sa ozývalo pri zostupoch, som mal už kompresný navlek, ale inak noha držala. Na pravej nohe ma začala výraznejšie bolieť šľacha medzi predkolením a chodidlom (je to nejaký ohýbač chodidla asi...) a to už ma držalo až do cieľa. Keď som opustil chatu, na konci obce Kálnica nasledoval ešte jeden menší kopec, ktorý bolo treba prekonať aby som sa dostal do Beckova. Tu som si ešte vychutnal dážď a posledné šmykľavé úseky blata, po ktorých sa bolo treba vyštverať a potom následne zliezť. Záverečná rovina asi 20km od Beckova po Trenčín po hrádzi bola asi to najhoršie, čo som zažil. Monotónny úsek, kráčajúc pri svetle čelovky, vietor, chlad a bolesť. A to sme ešte trochu poblúdili pred Trenčínom aj so skupinkou, ktorú som stretol, čím som si "zarobil" pekných pár kilometrov naviac.

Nakoniec som dokrivkal do cieľa niečo po 5.00 ráno. Skončil som na 99. mieste s oficiálnym časom 23:17, za mnou bolo ešte 11 ľudí (takže som nebol posledný). Teraz ma čaká regenerácia, minimálne týždeň absolútneho kľudu a možno nejaká podporná terapia.

Úsmev po príchode do cieľa

Čo sa týka ďalších plánovaných akcií, mal som ísť o dva týždne na ČSOB Maratón, ale silno pochybujem, že budem môcť dovtedy štartovať, takže skúsim predať štartovné.
No a o 5 týždňov je Lazová 100-vka, čo je ďalší ultra-trail, na ktorý som sa tešil a kde by som mohol už zregenerovaný nastúpiť.

Čítať ďalej